ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A čo iné sú slovenskí pltníci z Liptova, Zvolena, Oravy, Turca, Trenčína a Gemera? Rok čo rok sa plavia na svojich pltiach po rieke Orave, po dravom Váhu a rýchlom Hrone až do Dunaja, čiastočne aj po Poprade a ostatných významnejších riekach. Zásobujú južné oblasti doskami, šindľami, stavebným a palivovým drevom, tyčami do vinohradov, obručami na sudy a podobne. Na veci nič nemení ani skutočnosť, že tamtí sa plavia po sveta oceánoch a naši len na oceánikoch svojej krajiny, alebo na menších riekach. Čo robia Angličania vo veľkom, to napodobňujú Slováci v malom. Rozdiel je len v tom, že Angličania sa vrátia domov na lodiach a Slováci, keď predajú svoj náklad spolu s plťami, musia sa naspäť vrátiť peši. To ale podstatu veci nemení. Narábať s plťou vyžaduje často takú istú šikovnosť a znalosť ako ovládanie lode. Keď je voda vo Váhu vysoká, sú pre plte okrem množstva vodných mlynov nebezpečné najmä mosty pri Mikuláši, Ružomberku, Sučanoch, Novom Meste a Seredi. Ktovie, či by si anglický námorník trúfol previesť loďku okolo turčianskej Margity tak, ako liptovský pltník prevedie svoju plť. Valiaci sa prúd hlboko vymlel na týchto miestach vápenné bralo a za ním sa Váh valí so smrtiacou prudkosťou ďalej. Keď pltníci neuvládzu udržať plavidlo v patričnej vzdialenosti od braliska, prúd ich vtiahne nezadržateľne do hrtanu výmoľa a stroskotajú. Nespočetné množstvo pltí i s nákladom našlo tu svoj hrob. Je to opravdivá vážska Charybdis.^[4] Keď voda klesne, je druhé nebezpečné miesto pri Púchove, kde skryté útesy zničili už tiež mnohé plte a ich náklady. Slováci spúšťajú plte na mnohých miestach po vodopádoch a splavoch do nebezpečnej hĺbky (ako napríklad na Hrone cez banskobystrické hrable), pričom sa ponoria až po ramená do vody a nebol by nijaký div, keby pri tom stratili hlavu. — Správne sa teda vraví: qui nescit orare, pergat ad mare.^[5] Slováci sa na svojich pltiach dostávajú často znenazdania do takých krkolomných situácií, až im zrak i sluch prechádza a nemajú čas zašeptať ani „Ježiš, Mária, Jozef“, nie že by sa mohli pomodliť ruženec. Na pltiach, ktorými sa plavia, ľudský um neprispel na uľahčenie plavby ničím, alebo len málom.

Pri nízkej vode je nebezpečenstvo menšie, ale plte zas môžu podchvíľou naraziť na plytčinu alebo skalisko.

Keď jeden koniec plte ostane trčať na plytčine, dvíha voda druhý koniec do výšky a hrozí ju prevrhnúť. Vtedy pltníci rozviažu laná, ktorými sú plte navzájom pozväzované a časť z nich pláva ďalej, zatiaľ čo druhá ostane pevne sedieť. K ťažkostiam treba pripočítať ešte aj to, že pltník nemá počas celej plavby strechu nad hlavou. Je vystavený dažďu a mrazom, slnečnej páľave a vetrom, ktoré fúkajú zo všetkých svetových strán a sú často veľmi dotieravé, a svoju námornícku hlavu musí nechať raz opekať alebo variť, inokedy polievať a prefukovať.

Slováci sú však aj šikovní povozníci. Viezť sa v Anglicku po pekne a dobre stavaných cestách, ktoré majú často aj železničné koľajnice, je ozaj iba zábava. Ale nech skúsi anglický kočiš aspoň raz ísť s nákladom dosák alebo liatiny cez Šturiec a Harmanec, cez Smolnícky a Jabloňovský vrch, cez Spišskú Novú Ves a Hnilec do Rožňavy a ďalej; eris mihi magnus Apollo!^[6] No ani Slováci nie sú všetci rovnako šikovní povozníci. Najšikovnejší sú Zvolenčania, Liptáci, Oravci, Spišiaci a Gemerčania. Medzi Zvolenčanmi vynikajú takzvaní bratislavskí furmani, spomedzi ktorých najznámejší a najspoľahlivejší je Caban. Oni udržujú spojenie medzi banskými mestami, Viedňou a Bratislavou. Skoro stále sú na cestách; jazdia obyčajne s 5-6 silnými koňmi, ktoré musia utiahnuť 40-60 centový náklad. V Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici nakladajú obyčajne železo a syr. Cestou naspäť vezú tovar od výmyslu sveta, ktorý sa na tieto miesta môže dostať len na vozoch, lebo doprava po vode tu nejestvuje. Furmani zásobujú tovarom obchodníkov v Nitre, Leviciach, Štiavnici a v Banskej Bystrici. Na cestách do banských miest ich môžete kedykoľvek stretnúť a Banská Bystrica má s Bratislavou, od ktorej je vzdialená 24 míľ, čulejšie styky ako Ipoľské Šahy v susednej Hontianskej župe.

Aj ostatné župy, ako Liptov (Pavlova Ves, Bobrovník), Spiš, Gemer (Poloma), majú svojich bratislavských furmanov, ktorí zásobujú tamojšie obchody.

Vo Zvolenskej župe sú známi najmä povozníci z Hrochote, Lieskovca, Slatiny, Vigľaša, Detvy, z Veľkej Lúky, Badína a Desovej.^[7] Každý týždeň vozia z Lučenca do Banskej Bystrice veľké transporty ovocia. Za veľmi nízku odmenu si ich najímajú sedliaci-priekupníci: roku 1790 — 1800 dostali za jednu bratislavskú mericu desať a pol až 15 korún. Ich pomerne priestranné vozy sú dobre okuté železom; ťažné zvieratá majú však len strednú kvalitu. Obyčajne zapriahajú štyri kone a vtedy ich poháňajú zo sedla, alebo priahajú dva kone a dva voly, potom však ide pohonič peši vedľa voza. Všetci, bez ohľadu na to, aké majú vierovyznanie, skôr ako sa pohnú, či už sú doma alebo na cestách, urobia na zemi pred zapriahnutými zvieratami bičom kríž a povedia: V mene Boha, Otca i Syna i Ducha svätého, amen. Len po tejto ceremónii, pri ktorej si ľavou rukou nadvihnú trocha klobúk, nasadnú pohoniči na kone a vydávajú sa na cestu.

Povozníci z Hontu a Novohradu sa ani zďaleka nevyrovnajú Zvolenčanom. Ich krátke vozy sú slabo okuté, a keď na ne naložia trochu viac tovaru, každú chvíľu sa môžu rozsypať, a to najmä cestou hore, do banských miest pri Neresnici, Pilianskej a okolo Senohradu. Furmani sa tomu však len veselo zasmejú a nerobia si o svoje vozy veľké starosti.

Podľa zákona sa môže vyberať dvojaké mýto. Telonia — pri prechode ciest a mostov a Nauta — na prevozoch. Telonia sicca sú také mýta, quae neque pontibus neque viis reficiendis sunt necessaria,^[8] alebo inutilia tollenda. Slováci tomu rozumejú inakšie. Majú suché a mokré mýta. Suché (sicca) sú také, kde musia patričný poplatok zaplatiť bez toho, aby za to niečo dostali.

Mokré sú zasa tie, kde ich ponúknu vínom. V niektorých obciach, ako napríklad v Mýte pod Ďumbierom, majú chvályhodné zariadenie: sedliak namiesto toho, aby zaplatil len stanovenú taxu, musí vypiť fľašu vína a zaplatiť aj za ňu. Tržba za víno patrí mýtnikovi. Zato sa aj usiluje zohnať na celom širokom-ďalekom okolí najhoršiu žbrndu, aká len jestvuje, a nezabudne ju naviac rozriediť ešte aj vodou. Lahodnosť toho nápoja dáva tušiť už aj jeho farba; najbežnejšia je zelená ako jašterica, červená ako ocot a zlatožltá. Takéto víno mení farbu častejšie ako chameleón. Niekedy je husté a mútne ako prevarený mušt, lebo predať sa musia aj kvasinky. Jedným vrzom si takto utíšite aj hlad aj smäd. — Sedliak sa díva chvíľu na fľašu s bolestným výrazom v tvári a rozpačite sa škrabe po hlave. Ale čo má robiť, víno je už zaplatené. Aby len tak pre nič za nič neprišiel o svojich pár grajciarov, pozbiera všetku odvahu, zažmúri oči a vleje do seba túto tekutinu, ktorá mu skrúti všetky črevá, odpľuje si a so slzami v očiach ide v mene božom ďalej.