ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci sú tiež celkom takí. Väčšina ich tátošov vyzerá ako pravý anglický pretekársky kôň a zdá sa, že sú od prírody alebo lepšie povedané, nie najlepšou opaterou pripravované na preteky. Prvé ozajstné anglické dostihy v monarchii usporiadal gróf Jozef Hunyadi 1. mája 1815 v Nitrianskej župe, ktorá je z väčšej časti slovenská, v Mojmírovciach. Okrem grófskych koní, ktoré sú však majetkom jedného Maďara, a nemôžu poslúžiť našim zámerom, pretekali sa aj kone šiestich sedliakov z Mojmíroviec a tri zo susednej Ivanky pri Nitre. Keďže ani Mojmírovce ani Ivanku nepoznám z vlastnej skúsenosti, musel som siahnuť za Vályovým Geografickým lexikonom,^[20] aby som sa o nich niečo viac dozvedel. Podľa neho sú Mojmírovce miešaná, maďarsko-slovenská obec, Ivanka je čisto slovenská. Aj keď teda nemôžeme s istotou tvrdiť, že všetci šiesti pretekári z Mojmíroviec boli Slováci, možno predpokladať, že aspoň traja z nich neboli Maďari. Tí z Ivanky boli zaručene Slováci, a tak máme šesť slovenských proti trom maďarským pretekárom.

Ono sa vôbec zdá, akoby Slováci mali v tomto ohľade celkom anglické vlastnosti: kone majú zväčša chudé a nohaté, málokedy ich prekrmujú. Pravdepodobne preto, aby v hocktorú chvíľu boli schopné sa pretekať.

Slováci vôbec majú veľmi radi stávky a každú chvíľu môžete počuť ako sa navzájom vyzývajú: „stav sa!“ Robia tak vždy, keď nie sú jednotní v názore na nejakú vec, ktorá sa objasní len časom, alebo pomocou niekoho tretieho. Sem by sme mohli započítať aj u Slovákov veľmi obľúbené dávanie hádaniek. Majú množstvo hádaniek a často si nimi krátia čas. Nie všetky sa však dajú tak ľahko uhádnuť ako táto bačovská: „Hádaj, koľko mám oštiepkov v tej visani, všetkých sedem ti dám.“

K takýmto zábavám patrí aj obľúbené zakrývanie očí. K príslušnému treba pristúpiť nebadateľne odzadu a zakryť mu oči rukami. Postihnutý musí hádať, kto ho drží. Nepríjemný prípad sa pri takomto hádaní stal v Turčianskej župe. Jeden zakryl druhému oči a nútil ho hádať. Tento menoval nekonečný rad mien, a keďže stále nevedel prísť na to pravé, usiloval sa vymaniť z týchto jastrabích pazúr. Čím viac sa o to usiloval, tým viac mu druhý pritláčal oči, až mu ich vytlačil. Tento nešťastník pokladá takéto hádanie zaiste za čertovsky anglické.

A čo povedia moji čitatelia na odvahu niektorých, najmä gemerských pastierov? Pretekajú sa tak, že sa vyškriabu na najvyššiu jedľu alebo smrek, odseknú mu vrcholec a postavia sa celkom hore na hlavu. Tento krkolomný kúsok, pri ktorom držia nohy rovno ako sviečka a v tejto polohe vydržia niekoľko minút, je pre našich pastierov hračka. Keď sa im kúsok podarí, dostanú ako odmenu za vyhratú stávku najviac ak pohárik pálenky. Takáto odvaha a šikovnosť sa veru nedá hocikedy nájsť. Ktovie, či by sa na to odhodlal anglický námorník, lebo iste by mu robilo starosti, či tam hore a v takej polohe zje biftek so zemiakmi.