Slováci v Uhorsku

Aj Slováci z času na čas radi zápasia, a to najmä po procesii na Božie telo, na sviatok vysviacky kostola, na jarmokoch, ale aj v nedeľu a v iné sviatky, keď sa k večeru pije a tancuje v šenkoch. Taký čas sa veru pridá, že vynesú jedného alebo aj viacerých polomŕtvych alebo mŕtvych v plachte domov. Príčiny sú rozličné. Často je na vine bezútešná žiarlivosť. Keď sa dvaja mládenci zaľúbia do jedného dievčaťa, vyhľadajú sa v krčme pri tanci. Spočiatku mlčia a ticho sedia. No len čo im pálenka alebo víno rozbúri krv, zatínajú päste, akoby ich schytil nejaký kŕč, a po krátkom vyjednávaní sa začne bitka. Každý z nich nájde, samozrejme, svojich zástancov a nakoniec sa strhne taká mela, že jej výsledok by nevedel vypočítať ani najlepší matematik.

Na zábavách sa postavia mládenci okolo vyhrávajúcich Cigánov a predspevujú im alebo pískajú svoje obľúbené piesne. Keďže to robia všetci naraz, čierny Orfeus nemôže ozaj vedieť, koho má počúvať a čiu pieseň zahrať najskôr. Výsledok je ten, že príde nielen o mnoho vlasov, ale obyčajne aj o husle. Kým boli v obehu razené peniaze, ukrivdenému Cigánovi dali za husle tri strieborné desiatky a za poškodenú parochňu žajdlík pálenky.

Najčastejšie sa bijú len päsťami. Slováci vedia vynikajúco vylepiť poriadne zaucho a zároveň udrieť päsťou. Po latinsky sa tomu vraví actio in distans. Takouto krátkou cestou vedia vylákať skazenú krv z úst a nosa, takže ani najzažitejší chlap nepotrebuje do roka a do dňa dať si pustiť žilu. Len v najnutnejších prípadoch, najmä pod voľným nebom berú si na pomoc lieskovú masť, zrejme na takzvané stipitibus duris sudibusque praeustis, s ktorou vedia narábať napodiv rýchlo a silne. Takejto akcii, keď šťastne skončí, možno povedať: actio cum sufficientibus.

Takéto nástroje však s úspechom používajú aj medzi štyrmi stenami. Čižmári majú vždy poruke svoj „fordító“ — hrubú drevenú tyč zo zdravého a suchého dreva, ktorú bežne používajú na prevracanie hotových čižiem. Za študentských čias raz som mal možnosť obdivovať bitku s takýmto obraciakom:

Na Zelený štvrtok boli dvaja čižmárski tovariši na spovedi. Poobede pri pohári vína sa pohádali. Hneď by bol býval oheň na streche, ale jeden z nich sa zbadal a povedal: „Máš šťastie, že som bol dnes na spovedi, ale počkaj zajtra!“ Zaťal zuby a mlčal. A už nasledujúce ráno lietali po izbe obraciaky okolo uší, až išla na človeka úzkosť.

Pri obyčajnom zápasení nie sú už takí prudkí. Mládenci chcú vyskúšať svoju silu a z ničoho nič sa vyzvú: „Poď za prsty, poď za pasy!“ V prvom prípade sa zakvačia za prostredníky a ťahajú sa za ne, ako len vládzu. V druhom prípade chytí jeden zápasník druhého obidvoma rukami v páse — pod pazuchami a usiluje sa hodiť protivníka o zem. Keď sa podarí zodvihnúť súpera zo zeme a podtrhnúť mu nohu, leží za chvíľu na zemi ako vrece. Aj to je ozaj celkom anglický spôsob!