ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Musím sa priznať, že v tomto bode ťažko mi nájsť primerané porovnanie. Aj keď zo Slovenska by sme mohli uviesť mnoho príkladov na nešťastné manželstvá a rozličné manželské tragikomédie, predsa sa medzi nimi nerozšírila osveta ešte natoľko, aby svoje manželské polovičky predávali na verejných dražbách tak ako kravy alebo teliatka. Prvá časť vety je však úplne prijateľná. Nedalo by nám síce mnoho námahy nájsť medzi Slovenkami škaredé, nemravné a nedbanlivé ženské, veď aj medzi anjelmi nie sú všetci rovnakí, ut sacra pagina docet.^[17] Zámerne a bez obavy z nadsadzovania môžeme však tvrdiť, že väčšina Sloveniek je čiastočne pekná a čiastočne aj dobrá.

Nikde som ešte nevidel tak nápadne mnoho pekných žien a dievčat ako v Turci. Obyvatelia tejto župy sú čistotní, zdraví, dobre stavaní a živení, vždy čisto oblečení, usilovní a veselí. Tunajší kroj bezpochyby pomáha zvýrazniť pôvaby turčianskych žien. Dievčatá majú dlhé zlaté vlasy sčesané hladko dozadu a na chrbte zapletené do vrkoča poprepletaného stuhami. Hrdlo majú nezahalené. Košeľa je vpredu vystrihnutá do hlbokého polkruhu, takže snehobiela zvlnená hruď je sčasti nepokrytá. Hornú časť tela pokrýva krátky, priliehavý lajblík lemovaný červenými stuhami. Na dolnej časti majú krátku, bohato skladanú spodnú sukňu z pekného ľanového plátna alebo zo zeleného súkna, ozdobenú stuhami. Vpredu im visí obyčajná zástera. Na nohách majú zvyčajne čižmy s vysokými sárami. Ženy sa obliekajú tak isto, len na hlave majú čepiec z bieleho plátna.

Ženský odev je v jednotlivých župách, okresoch, ba aj obciach veľmi rozdielny. Veľké diferencie sú napríklad medzi novohradským krojom z okolia Kalinova pri Lučenci a liptovským. Len materiál, z ktorého sa kroje šijú je všade rovnaký. Okrem mešťanov a niekoľkých bohatých obyvateľov mestečiek obliekajú sa všetci do hrubého bieleho súkna z ovčej vlny.

Nie je mi známe, či Angličanky sú talentované speváčky. Čaru spevu slovenských žien a dievčat som podľahol nespočetnekrát. S výnimkou náhodnej nevôle keď nespievajú, nemôžu bez piesne žiť. Najkrajšie melódie možno počuť pri spoločných poľných prácach; majú svojský umelecký kontrapunkt a ozývajú sa zo všetkých lesov a údolí. Často si na mieste zložia k nápevu aj príslušný text, ktorý je vždy rýmovaný. Z hudobných nástrojov majú najradšej drumbľu.

Druhá hlavná vlastnosť slovenských žien je poctivosť, ktorú si hlavne nevydaté dievčatá strážia s príkladnou prísnosťou. Veľmi zriedkavé sú nemanželské deti, ktorým znevažujúco vravia „pankharti“. Za svoj život môžu ďakovať zvyčajne všelijakým mladým osvieteným pánom, skúseným vojakom, scestovaným sluhom atď. Dovlečú domov niekedy aj cudzokrajné pliagy, ktorými obdarujú nerozvážnosťou zaskočené nevinné deti.

Pozorujme teda aspoň chvíľu, ako sa správa slovenská mládež pri milkovaní, aby sme mohli posúdiť, aká až prísna je ich morálka.

Práca na poli a doma im zaberá všetok čas a nenechá ani chvíľočku na uctievanie boha Kupida.^[18] Na ľúbostné návštevy ostáva len sobota večer, keď má pracujúci človek ozajstný sviatok. Dievčatá si cez leto ustieľajú obyčajne v senníku a cez zimu sa sťahujú do teplej izby. Všetci mládenci, ktorých volajú „deckovia“, zhromažďujú sa v lete na určitom mieste. Jeden z nich hrá na dlhej píšťale s troma dierkami, ktorej vravia „fujara“, a vyludzuje na nej najjemnejšie tóny. Na čele s vyhrávajúcim mládencom tiahne celá spoločnosť krokom cez dedinu a keď nie je veľmi dlhá, prejdú z jedného konca na druhý. Keď idú naspäť, zastanú pri prvom dome, v ktorom má niektorý z mládencov dievča. Muzikant niekoľkokrát zapíska na fujaru a všetci vylezú na senník, odkiaľ možno ešte chvíľku počuť zvuky píšťalky. Milenec ostane pri svojej láske, ostatní sa po chvíli rozlúčia a uberajú sa ďalej. Potulka trvá dovtedy, kým všetci chlapci sa na takýto muzikálny spôsob nedostanú do náručia svojich Dulcinien. Tieto prechádzky sa volajú „večierky“.

Cez zimu navštevujú mládenci dievčatá aj viackrát do týždňa, ale iným spôsobom. Staré i mladé ženy sa každý deň zhromažďujú do jedného alebo viacerých domov na priadky. Nesmú tu chýbať, pravdaže, ani mládenci, ktorí vystrájajú dievčatám všelijaké fígle. Niekedy len tak, z náklonnosti, zapália im ľan alebo konope na praslici, alebo ich plieskajú po chrbtoch tak silne, až sa rozplačú.

Napriek početným príležitostiam, málokedy sa stane, že by sa dievča pozabudlo. Zásluhu na tom má zaručene aj opovrhnutie, s ktorým by ju všetci zahrnuli a ktoré pomáha držať na uzde prebudené vášne. Ľud takéto dievča nevolá nikdy inak ako „prespanka“ s označením domu, z ktorého pochádza, napríklad: „Ondrušovie prespánka“. Keď sa vydáva, neohlasujú ju z kancľa ako „poctivú pannu“, ale ako „úctivú“. Ľudia dávajú na toto oslovenie veľký pozor a boli by schopní vyhlásiť aj farára za kacíra, keby sa pomýlil, alebo keby z ľútosti použil nesprávne oslovenie. Takéto dievča musí bez milosti nosiť čepiec už pred pôrodom. Keď sa niekto spýta, kde má muža, odpovedia, že sa pošmykol na kapustnom hlúbe a zlomil si väz („z kapustného koreňa hlavu zlomil“). Každé dievča si dáva dobrý pozor, aby jej nemohli povedať, že je úctivá, alebo že je vdova po mužovi, ktorý sa zabil na kapustnom hlúbe. Preto je každá, ktorá napriek všetkej opatrnosti podľahne v slabej chvíľke vášni, taká neutešiteľne zúfalá. V tejto súvislosti si zaslúži zmienku jedna smutná, ale pravdivá príhoda. Istý slobodný úradník získal dôveru svojej slúžky. Keď po nejakom čase pocítila následky svojho činu, s veľkým plačom neustále opakovala, že sa obesí, alebo utopí. Milenec bol z toho zdanlivo tiež celý ohúrený a začal jej vyhovárať, aby sa neobesila, lebo že obesenca aj po smrti bolí krk a neodporúčal jej ani smrť utopením, lebo utopencov vraj raky zožerú. Vie vraj o inom prostriedku, o anglickom jede, ktorý dokáže človeka celkom bezbolestne odpraviť zo sveta. On sám že nechce túto hanbu prežiť a je rozhodnutý tiež sa otráviť jedom, ktorý kúpi v lekárni. Ako povedal, tak urobil. Krátko na to šiel do mesta a kúpil dve unce — predstavte si len tú hrôzu — dve unce najsilnejšieho anglického jedu sal amarum a dal ho doma do skrine. Dievča vedelo, kde je jed a častejšie prosilo milenca, aby ho vypili. On však ešte odmietal, lebo dúfal, že plod sám od seba zmizne tak, ako sa to už vo viacerých prípadoch stalo, a potom by ich oboch bola škoda. Zo zúfalstva možno konať len v najkrajnejšom prípade. Ale plod každý deň rástol a rástol. Unavená z dlhého odkladania rozhodla sa dievčina konať sama. Rozpustila polovicu jedu vo vode a ó hrôza! vliala ho do seba. Potom vyšla von, aby zomrela pod voľným nebom. Tu úbohá čakala, kým jej jed spáli vnútornosti. Keď cítila, ako sa jej črevá búria, a keď zistila, aké časté má následky, bola presvedčená, že sa to už začína, lebo jed účinkoval veľmi poctivo. Len vnútornosti nemali nijako naponáhlo s unikaním z tela, až nakoniec, nešťastnica prišla domov celá odľahčená. Viac už na jed nepomýšľala, ale trpezlivo očakávala prirodzené vyliečenie nádoru. To sa prihodilo na vidieku. V meste, kde je mnoho revúcich levov quaerens quem devoret, majú slúžiace dievčatá menej vidieckych predsudkov a aj je na nich viditeľná mestská kultúra.

Chlapca, ktorý má milenku, spoznáte podľa kytice kvetov „voňačky“, ktorú dostal od nej pri návšteve v senníku. Nosí ju potom celý týždeň na klobúku, aj keď sú kvety v posledné dni už skoro spráchnivené.

Každý sviatok a v nedeľu poobede je v krčme tanec, na ktorý sa zbehne celá dedinská mládež. Začína sa pomalým uhorským verbunkom, ktorý tancujú len muži. Ženy stoja v kruhu okolo nich. Potom nasleduje svieži „harmatanec“, pri ktorom sa každý chlapec obzerá za svojou láskou a vyzve ju do tanca trojakým spôsobom: najprv na ňu zapíska, potom zavolá jej krstné meno a zároveň zakýva na ňu prstom. A to všetko podľa možnosti jedným dychom. Každé dievča túžobne striehne na toto znamenie a hneď sa s námahou, ale usilovne prediera z húfu žien k svojmu vyvolenému. Mládenci netancujú, prirodzene, len so svojimi dievčatami, ale berú rad radom tie najkrajšie, ktoré sú doslova na roztrhanie a nestačia si ani vydýchnuť. Od starších a menej pekných si na oplátku musia vypočuť všelijaké nadávky, ako „Ach, už ty máš z pekla štestia, že sa deckovia o teba tak trhajú“ a podobne. Za každým tancom, ktorý trvá necelú štvrťhodinu, lebo je veľmi namáhavý, vyjdú ženy von na vzduch, aby sa ochladili, lebo zmrzlinu podávať nie je ešte zvykom. Muži ostanú dnu a na skrátenie času medzi sebou zápasia, aby zistili, ktorý z nich je najsilnejší. O tom sa však ešte zmienime v 13. kapitole.

Svadby organizujú obyčajne staré ženy. Vytiahnu do bojového poľa najprv ako špióni, aby zistili, aký vietor veje — čiže, či možno s dôverou zaklopať. Pri takýchto príležitostiach hrajú staré ženy vôbec najdôležitejšiu úlohu, lebo nič pod slnkom im nespraví väčšiu radosť, ako keď môžu dávať ľudí dohromady a chodiť po svadbách a krstinách. Priam so štátnickou rozvahou a citom vedia siahnuť presne tam, kde je zajac skrytý a vybaviť, čo majú uložené. Keď tento ľahký predný voj prelomil ľady a pripravil cestu, nastúpi ťažká kavaléria — „pitači“, ktorí do domu nevesty dotiahnu obyčajne v podvečer, sviatočne vyobliekaní. Vedia spamäti rozličné príhovory, ktoré dostať aj tlačené, a veľmi dôstojne ich prednášajú. Prejdú pri tom celými dejinami stvorenia sveta a človeka. V tom istom tóne odpovedajú aj zástupcovia nevesty — „oddávači“. Priebeh týchto udalostí opisuje veľmi podrobne pán Zipser^[19] v Hesperuse (1814, č. 50, 51). Spomenieme preto len to, čo tam chýba.

Quilibet fortunae suae faber — čiže, ako vraví príslovie, každý je strojcom svojho šťastia. Ani so Slovákmi to nie je inakšie. Niet sa preto čo čudovať, že poslúchajú svoj inštinkt a usilujú sa najmä pri svadbe zaistiť si šťastie v ďalšom živote takými prostriedkami, ktoré sú podľa ich názoru účinné. Manželstvom vyškolené staršie ženy považujú za svoju najsvätejšiu povinnosť poučiť dievčatá, čo sa idú vydávať, o všetkých nástrahách, ktoré im čert v manželstve chystá, a oboznámiť ich dosť zavčasu s univerzálne platnými prostriedkami proti nim. Medzi ne patria aj tieto:

1. Keď ide nevesta na sobáš, musí si dať do čižiem niekoľko kúskov cesnaku a petržlenovú vňať, aby odohnala zlého ducha, ktorý je práve v tom čase prostredníctvom zlých žien (bosoriek) veľmi aktívny a ktorý neznáša zápach petržlenu a cesnaku.

2. Pri sobáši musí nevesta chytiť ženícha za malíček na pravej ruke a stisnúť ho čo najsilnejšie, aby bol v manželstve taký bezmocný ako malíček. Muži sú zasa tiež dosť chytrí na to, aby sa usilovali tomuto úkladu vyhnúť; pokúšajú sa chytiť nevestu za celú ruku a čo najviac ju stisnúť, aby v manželstve mali oni prevahu.

3. Keď stoja pred oltárom, nevesta má stúpiť ženíchovi na nohu a za celý obrad ju nesmie pustiť. Aj to jej má pomôcť zaistiť nadvládu v dome.

4. Pred svadbou dá nevesta rozlomiť niektorému hosťovi jablko na polovice. Jednu dá ženíchovi, aby sa s ňou v manželstve o všetko delil.

5. V posteli nesmie mladá žena povedať ani slovko, kým ju muž neosloví. Tým sa má muž prinútiť, aby v manželstve po každom nedorozumení on povedal prvé slovo na zmierenie.

6. Keď sa nasledujúci deň sťahuje nevesta do mužovho domu, nemá so sebou zobrať praslicu, šijacie potreby alebo podobné ženské náradie, lebo by rodila samé dievčatá.

7. Keď nechce mať deti, musí pred svadbou nasypať do visacého zámku čo najviac maku, zavrieť ho a zahodiť do najbližšej studne. Veria, že kým zámok bude v studni, nepríde do druhého stavu. Zabráni tomu i vtedy, keď sa pred svadbou postaví na chvíľu na deväť kosákov alebo kôs.

8. Keď chce ľahko rodiť, musí po sobáši, keď schádza z voza, skočiť na miešok naplnený múkou. Deti prídu na svet tak ľahko, ako ľahko sa vysypala múka z vreca.

Takéto a podobné čary robia dnes už viac zo žartu ako vážne. Slováci už prestávajú veriť takýmto veciam.

Svadba sa koná zvyčajne na jeseň alebo cez fašiangy. Tieto peniaze požierajúce slávnosti vedia Slováci robiť úspornejšie ako Slovinci. Sobášia sa naraz viacerí, niekedy aj dvadsať párov, a svadbu odbavujú všetci spoločne. Každý pár si pozve svojich hostí a na hostinu prispeje peniazmi a naturáliami. Počet hostí sa tým veľmi nezvýši, lebo najmä v menších dedinách je zvykom pozývať skoro všetkých.

Po sobáši zasadnú všetci za svadobný stôl. Na jeho čele sedí „pán tatík“; jeho dulcissima rerum, „pani matka“ mu sedí po boku. Hudobníci (obyčajne s jedným primášom) sa usídlia v kúte izby, a keď je izba malá, aj na peci. Ostatný priestor na nej zaplní toľko chlapcov, koľko sa na ňu len vmestí, čiže celá „batéria“. Neraz sa pec pod ich ťarchou zvalí a osadenstvu neostáva iné, ako zaujať nové miesta na zrúcaninách.

Hodovanie sa začína popíjaním pálenky varenej s medom, ktorej vravia „hriata pálenka“. K tomu sa dookola ponúkajú koláče. Po prvom jedle musia hostia čakať niekedy aj dve hodiny. Za ten čas vyhráva z pece, alebo z jej zrúcanín muzika. Konečne sa zjavia „družbovia“ a „zváči“, ktorí obsluhujú hostí. Vchádzajú jeden po druhom a oboma rukami si pridŕžajú na hlave plné misy. Prvý z nich, hneď ako vkročí, zavolá na chlapcov na peci: „Chlapci puh!“, ako keby chcel zakričať — strieľať! Na to chlapci vyrazia bojový výkrik: „puh! puh! puh!“ a hudba spustí mohutný tuš. Tento hluk sa opakuje zakaždým, keď donesú nové jedlo.

Jedlá nasledujú za sebou vo veľkých časových odstupoch. V prestávkach medzi jedením družbovia a zváči vymieňajú taniere, donášajú vodu, skrátka obsluhujú hostí. Voľné chvíľky využívajú pre seba, vyťahujú od stola jednu ženu za druhou, spravia s ňou pár skokov a posadia ju naspäť. Aj keď má niektorá práve plné ústa koláčov alebo jedla, musí vyskočiť a tancovať, na čo je občas veľmi smiešny pohľad.

Na mnohých svadbách nechýbajú ani básnici. Zrazu sa medzi svadobníkmi objaví prorok alebo iná maska a recituje im vlastné žartovné básne, z ktorých sú mnohé veľmi podarené a riadne rozhýbu bránice hostí. Inokedy zasa príde dnu posol, odovzdá balík pre nevestu alebo pre ženícha. Niektorý hosť ho rozbalí a rozhlási jeho obsah. Takéto vtipy sa striedajú podľa toho, čo komu zíde na um. Toto sa však vzťahuje najmä na evanjelikov, ktorí sa duševnej činnosti tohto druhu venujú usilovnejšie ako katolíci.

Svadobná hostina sa obyčajne pretiahne až do neskorých hodín — do piatej až šiestej rána. Na hostine nesmú chýbať ani sladké poľské jazyky, aby manželia len sladko k sebe prehovárali. Jedál je vždy mnoho a rozličných druhov. Keďže hostia nevládzu jesť z každého jedla, odkladajú zo všetkého, čo netečie, kúsok pred seba. To sa, pravdaže, množí, až má každý hosť pred sebou malé Čimborázo. Tieto kopy jedla zabalia po hostine spolu s tanierom do obrúska a vezmú si ich domov. Bez tohto „pošajdesu“ sa nemôže ani jedna matka vrátiť zo svadby domov. Ani na muzikantov nezabúdajú. Vedľa seba alebo na lavičke pri peci majú postavené malé korýtko alebo inú nádobu, ako napríklad šafeľ. Sem im hostia hádžu veľké kusy pečiva, mäsa a všetkého možného. Ku koncu hostiny je z týchto jedál tiež kopa, ktorú si muzikanti odnesú domov ako svoj pošajdes.

Krátko pred koncom hostiny objaví sa hlavná kuchárka s lyžicou a obviazanou rukou. Obchádza hostí a do pokrývky z hrnca vyberie od každého nejaký peniaz. Keď sa hostina skončí, nachovajú aj hudobníkov. V záhrade alebo na dvore dostanú kyslú kapustu, ktorú kuchárka nasypala do koryta na pranie.

Večer sa pokračuje v tanci, ktorý trvá po celú noc. Tancujú sa poľské tance a známy „harmatanec“, tancujú aj „lopatkový tanec“ a podobne. Tanec „kolik napred, tolik nazad“, podobný poľskému, otvára ten, čo sedí za vrchstolom alebo niektorý najvýznamnejší hosť. V prestávke medzi tancom ozve sa z pece alebo jej zrúcanín dojímavá ária. Primáš sprevádza jemný hlas speváčky a hrá na E strune v dvojštvrťovom takte sólo, allegro:

Basista odpovedá o dve oktávy nižšie za sólového sprievodu violy alebo violončela:

Chorus: Tutti:

Na obveselenie hostí prichádzajú všelijaké žartovné masky a vtipkuje sa. Pitím podgurážení muži sa vyberú napríklad v noci do dediny a ukradnú jednému alebo aj viacerým z hostí nejaké domáce zviera. Privedú ho do svadobného domu a každému ukážu. Keď niekto spozná svoj majetok, musí si ho niekoľkými grošmi vykúpiť. Keď ho nespozná, ako nikomu nepatriace ho zabijú a zjedia.

Každého významnejšieho hosťa pri odchode vyprevádza hudba s pochodom až po cestu, odkiaľ sa vráti zasa do svadobnej izby.

Keď je nevesta a ženích z jednej dediny, sťahuje sa nevesta do ženíchovho domu obyčajne už v deň sobáša na pekne vyzdobenom rebrináku. Na prednú a zadnú časť voza upevnia asi dve siahy dlhé končiare z jedle, ktoré majú na konároch pestré perá a stuhy. Pri prednom strome stojí nevesta, uprostred je uložená truhla na šaty a na nej periny. Ostatok voza zapĺňajú stojace ženy, ktoré dozerajú na nevestinu výbavu a neprestajne spievajú. V ďalšom voze ide hudba, ktorá bez ohľadu na spev žien vyhráva zo všetkých síl pochody a všelijaké tanečné kúsky. Vedľa vozov idú muži, strieľajú z pištolí a vykrikujú. Niektorí majú fľaše s medovou pálenkou, ponúkajú ňou divákov a každého, koho cestou stretnú. Ženy zasa rozhadzujú z voza koláče.

Na nasledujúce ráno idú muži na tzv. „hajnalom“ — navštívia spolu s hudbou všetkých svadobčanov a celou cestou tancujú a ujúkajú. Všade ich ponúknu raňajkami. „Hajnal“ je po maďarsky svitanie a „hajnalom“ znamená teda niečo ako ranná návšteva alebo návšteva za svitania. Všetko, čo sme doteraz o svadbe povedali, vzťahuje sa na okolie Banskej Bystrice.

Nevesta dostane ako výbavu kompletné oblečenie (nesmie chýbať modrý kožuch podšitý jahňacinou) a jednu kravu. V Nemciach v Hontianskej župe musia kandidáti na ženbu čakať od zásľub na svadbu celý rok. Po celý ten čas nosia na klobúku kyticu, cez leto zo živých, v zime z umelých kvetov. Vydatá žena nesmie chodiť bez čepca, lebo by stratila všetku úctu.

Šestonedielka nesmie vyjsť z domu, kým ju farár nepožehná. Jej prvá cesta preto patrí kostolu. Veria, že ženy, ktoré na to z ľahkomyseľnosti nedbajú, neujdú diabolským pokušeniam. Jedna takáto vraj vyšla v noci z izby a čert ju odvliekol ďaleko z domu do húštiny, z ktorej sa nevedela do rána vymotať. Pritom sa jej stále zdalo, že sa vracia do postele. A celé ruky a nohy mala dodriapané od tŕnia.

Slovenské ženy sú veľmi čistotné, pracovité, podnikavé a sú veľmi výkonnými pomocníčkami svojim mužom pri všetkých domácich a poľných prácach. Vedia dokonca aj obilie mlátiť, čo je jedna z najťažších prác. Pestovanie ľanu a konopí sa prenecháva celkom na ženy; muži v najlepšom prípade sa ujmú siatia, ale ostatok je už prácou žien. Pec, alebo aspoň jej prednú časť a ohnisko každý deň čerstvo vybielia; celé domy bielia aspoň dvakrát ročne. Drevený riad každý deň vyrajbú pieskom, až od samého čistenia prederavie a nedá sa používať.

Mal som veľmi často príležitosť pozorovať obyčajné sedliacke ženy v ich kuchyniach. Pri práci sú také čistotné, že ani najháklivejší jedák nemá príčinu nepochutiť si na ponúkanom jedle. Tí, ktorí obviňujú Slovákov, že sú pri príprave jedál nečistotní, nemajú veru pravdu. Nechcem týchto čistotných recenzentov menovať a obmedzím sa len na uistenie, že ani ja som nevyrástol v nijakom zapadákove a viem odlíšiť čistotu od špiny. Musím tiež čitateľa uistiť, že slovenské kuchyne sú oveľa čistejšie ako kuchyne viedenských hostincov. Neodporúčam nijakému smrteľníkovi, pokiaľ nie je cynický filozof a nechce si pokaziť žalúdok, aby sa pozrel do takejto kuchyne. Aj Slovenky varujem, aby sa nešli učiť kuchynskej čistote do Viedne.

V lete je zasa na ženách, aby zbierali lesné plody, ako plané hrušky, jablká, čerešne, huby, lieskové oriešky, maliny, jahody, černice a pod. Čo sa z toho dá uskladniť, to nechávajú ako zásobu na zimu.

Medzi desiatimi Slovenkami sa sotva nájde jedna, ktorá nevie piecť chlieb. Poznamenávam to len zato, že v mnohých krajinách som videl mnoho sedliačok, ktoré v tomto ohľade nemožno ani zďaleka porovnávať so Slovenkami. Inak upozorňujem váženého čitateľa na predchádzajúce state, kde som už mnoho zaznamenal o pracovitosti Sloveniek. Nešetria sa dokonca ani v tehotenstve a veru nejedna z nich, prekvapená na poli bolesťou, doniesla novorodeniatko domov v zásterke. A nemalo to nijaké zlé následky.

Čestné miesto si zaslúžia banícke ženy v Štiavnici. Zatiaľ čo ich muži v stálom nebezpečenstve života dobývajú zo zemských hĺbok zlato a striebro (a treba podotknúť, že nie pre seba), naložia si ženy na chrbát hrnce a rozličné domáce náradie a putujú do šťastnejších končín šesť až dvanásť míľ. Tovar vymenia za obilie, ktoré zas na chrbte vlečú cez kopce naspäť. V letných horúčavách prichádzajú domov veru úplne vyčerpané. Aj palivo na celú zimu obstarávajú cez leto s veľkou námahou. Zo vzdialených miest donášajú drevo, ktoré samy nazbierali alebo ktoré muži narúbali, na chrbtoch domov. Človek musí byť sám svedkom tejto namáhavej práce, aby vedel oceniť, aká ťažká je, a aké veľké sú zásluhy tunajších žien.

Necnosťou Slovákov je, že niekde (nie všade) sú veľmi nespravodliví voči starým ženám. Hociktorú ženu, keď prekročí päťdesiatku, považujú za „strigu“ a pripisujú jej všetko zlé, čo sa prihodí. Stačí, aby zbadali starú ženu v noci samu niekde v poli, a aj keď nemá na to nijaké vlohy, považujú ju za strigu. Keď niekomu napuchne palec, keď niečia krava dáva menej mlieka, keď v lete dlho neprší, alebo nech sa čokoľvek stane, na vine musí byť najbližšia stará žena. Dovtedy jej nadávajú do stríg, kým aj sama nezačne veriť, že by hádam vedela čarovať. Nie je zriedkavosť, že takúto podozrivú osobu susedia bez príčiny aj vymlátia, akoby bola naozaj bosorka.

Na záver uvádzam recept povestnej vodičky na krásu, ktorú používajú Slovenky: V lete, skoro ráno, pred východom slnka (najlepšie na Jána) idú staré ženy na roľu. Za sebou ťahajú rozprestretú plachtu a takto zbierajú z obilia rosu. Doma plachtu vyžmýkajú, tekutinu dajú do fľašiek a podelia medzi mladé dievčatá. Ktorá sa touto rosou častejšie umýva, bude krásna ako anjel.

O tom, že ženy vedia aj liečiť, zmienime sa neskôr.