ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prebehnúť jedným dychom niekoľko míľ (prirodzene, anglických) nerobí Angličanovi najmä pri pretekoch nijaké ťažkosti. V novinách sa z času na čas dočítame o tom hotové senzácie. So zdatnosťou v dlhých peších túrach sa však môžu pochváliť aj naši Slováci. Obchodníci ako čipkári, olejkári, brdári, sitári, drotári a aj ostatní chodia na svojich dlhých cestách ex officio len ekvipážou, ktorú predstavujú ich vlastné nohy. Nikde nie je ľahšie nájsť posla, ako medzi Slovákmi. Sú aj také prípady, že niektoré panstvá posielajú svojich poslov s listami dokonca až do Ríma, o čom hovorí toto rozprávanie:

„Prišiel raz taký posol do Ríma a na predmestí sa spýtal jedného „makaróna“: „Ale prosím vás, pán človek, či je toto už ten Rím?“ Cazzo mu odpovedal: „Non intendo“ (nerozumiem). Slovákovi sa zdalo, že počuje čosi ako „neni tento“, a znechutený dlhým putovaním zlostne vykríkol: „Tisíc vozov jarabích stoličných striel do toho, keď toto nie je ten prekliaty Rím!“

Panstvu Zvolen a Vígľaš vo Zvolenskej župe patria veľké dediny, pozostávajúce zo samých libertínov. Hlavne obyvatelia Môťovej a Hrochote nie sú na základe prastarých privilégií povinní odrábať panstvu nijaké roboty so záprahom, ale poskytujú len osobné služby. Preto ich často posielajú ako poslov s listami. Podľa toho, ako je vzdialené mesto, kde treba list dopraviť, vybavia posla na cestu tri alebo viaceré domy a dajú mu zásobu jedla. Libertínske dediny sú naviac povinné každý týždeň dať dvoch mužov ako poslov na tzv. „týdnovku“ do župného domu a jedného do domu vicežupanovho. Títo však trávia čas na vlastnú spokojnosť zväčša len rúbaním dreva, kúrením, obracaním ražňov a podobnými prácami, a nie roznášaním listov.

Najskúsenejší a najspoľahlivejší poslovia sú slovenskí Cigáni. V lete bosí, bez klobúka, len v košeli a v „gaťoch“, v zime tiež na beh primerane oblečení, čiže naľahko ako vtáci, bežia ako strela cez vrchy a doliny. Zverený list nepustia z ruky, aby ho nestratili. Nijaký jazdec, keď ide riadnym krokom a necvála, neprinesie zásielku rýchlejšie na miesto určenia ako títo egyptskí šľachtici.

Poslovia z lotérií prejdu každých 14 dní za 3 — 4 zlaté z Banskej Bystrice do Budína a späť, pričom spravia 40 — 42 uhorských míľ (alebo 220 anglických), a to všetko za tri dni. Teda 10 míľ za 45 grajciarov alebo za jeden papierový florén! Možno si ešte viac žiadať?

Hľadať takýchto poslov medzi Maďarmi bolo by veľmi ťažko, ak nie celkom nemožné. Maďar nechodí rád peši, a kde môže, ide koňmo. Porekadlo, ktoré vraví, že najistejšie je cestovať peši, lebo človek vtedy nemôže spadnúť, iste nevymyslel nejaký Maďar. Aj výraz per pedes apostolorum vyvoláva v nich hrôzu.

Slováci robia aj ozajstné anglické preteky v pešej chôdzi. Musia pri nich prebehnúť cez Tatry tak rýchlo, že žltá kaša, ktorú nesú so sebou v hrnci, musí byť až po dohovorený cieľ teplá. Žltá kaša je obľúbené jedlo Slovákov a keď je čerstvo uvarená, ostáva veľmi dlho teplá. Pri spomenutých pretekoch šlo o vzdialenosť, ktorú normálny chodec prejde za šesť hodín. Robia aj preteky v behu, o čom by sme vám mohli povedať ešte niekoľko zaujímavých príhod.