ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A zas ubehol rok. Naše háje, hory a doliny svliekly so seba nedvižnú plachtu zimy, potôčky sa rozžblnkotaly, rozosmialy, kalnú a ľadovú vodu oddaly riekam a na rozorvanom poli zaspieval škovránok. I ožil smrek, rozprsklo sa bučie, ovzdušie zavoňalo lahodou, lúka kvietím, stráň trávnicou a hory zajasaly spevom pestrofarebného vtáctva.

I roľník oddal prácu svoju roli a dúfa, verí. Úroda bujnie, zelenie sa nahor nadol. „Keby len Pán Boh požehnal,“ tanie úbohým ľudkom našim na mysli; porcie, prirážky a úžerník mýlia im rozpočet. Oni sami, žena a hladné deti, sú v pozadí. „Pán Boh je dobrý, všetko ešte nerozdal a neopustí ani chudobného,“ myslia si a hlomoždia chudáci, a Bože môj, keby ešte inak, ale tak nadarmo, pre cudzích, bez osohu, ako by si ten kameň hodil do hlbokej, mutnej vody!

Po nedeliach, sviatkoch, sedí to zväčša všetko na preddomí. Starí pukajú si z fajočiek a shovárajú sa o tom, čo šedivé hlavy tlačí. I mladí majú čo to, no nie na hlave, ale na srdci a preto toľko smiechu, výskotu a nezbedy. Opodiaľ medzi ženami sedí sivá starká s veľkými mosadznými, zrebnou niťou za tylom pripevnenými okuliarmi a prehŕňa sa v snári a vysvetľuje okolo na brvienkach sediacim ženám umenie Jozefa egyptského a ukazuje chudým prstom po zamastenej, zadymenej knižke hore dolu.

Shora náhle ozval sa spev. Všetko dívalo sa v tú stranu. Vojenskí vyslúžilci tiahli cestou. Mládež stíchla, chlapi chytili do rúk fajky a ženy tiež obrátily zrak svoj hore. I starká so snárom položila knihu do podolka a uprela oči na príchodiacich.

„To sú vojaci,“ riekol ktosi.

„Pustili ich z vojny.“

„Ale veď že je už dávno po vojne,“ hovorily ženy.

„Tak… nuž veď vojakov hneď nepustia,“ riekol bývalý frajter, nehtom si popravujúc fajku; „vieš, že cisár pán musí mať vždy silu naporúdzi, aby mu krajinu neodobrali.“

Zatým došla tlupa prepustených celkom blízko. Vesele kráčali pre cudzie záujmy krvou platiaci synovia našich hôr nadol a hrde dívali sa na obzerajúcich ich Novomorušovanov.

„No, tetuška, Pán Boh nás živ, však som rád, že vás zasa vidím,“ skríkol jeden na starkú s okuliarmi. „Ako že sa máte?“

Táto pozrela hore a udivene merala vojaka.

„A či ma už neznáte? Ej, ale ste na mňa chytro zabudli. Neviete, veď som vám husi pásol za mladi.“

Ženy a chlapi a ostatní obzerali sa, ako keď v kostole niekto zamrmle. Nevedeli, čo to má byť.

Vojaci pustili sa do smiechu.

„Už ti spyšnela tá tvoja tetka,“ kričal jeden.

„Ale tetuška, pozrite sa mu do očú, veru sa mu priznáte,“ dokladal druhý.

„Naháňal ho Piemont a Brandeburk a teraz sa mu ani jeho vlastná tetka priznať nechce.“

A zasa sa počali smiať.

Najprv porozumeli žartu načúvajúci šuhaji, zamiešali sa tiež a smiech sa lapal ľudí, ako oheň suchej strechy. Starenku bodlo. Už dávne roky, čo sa na nej neprišlo smiať. I zakývala hlavou hnevno a povedala:

„Málo si sa naučil na tej vojne, synok. Ak nevieš inšie, len posmech robiť zo starších ľudí, iď radšej svojou cestou.“

Šuhajovi sa to zdala pritvrdá odplata za jeho žarty. Nechcel si však zadať pred kamarátmi a ukázať, že ho to mrzí, usmievavo pokračoval:

„Hoj, tetuška, aká ste zlá; veď vidíte, že idem z vojny a tam, veru, ľudia nevyberajú, čo kto komu má povedať. A keď človek sedem rokov krv vylieva v patáliách, hlce komisárik a šabľou zvoní po svete, to vám ostane, ani čo by ste do neho rúbali. Nemusíte sa hnevať…“

A potom zasa niečo žartu, veselé slovo a úsmev na osmahlých tvárach vojakov a pozostatky armády, ktorá vždy o jednu ideu a dve divízie je v pozadí, odobraly sa ďalej.

Otcovia potom silne sa pustili do rozhovoru o minulej vojne, až slnko klonilo sa ponad zelené hory. Západ rudnul, skvel sa v nachu a jagavo žiarila dúbrava, stráň, lúky a bukový les kúpal sa v zlate.

V ten istý deň večer shora blížila sa k Novým Morušovciam postava vo vojenskom obleku. Zdalo sa, že nemá náhlo. Tu i tu postála, obzrela sa, sadla na kameň a zas dívala sa po vŕškoch, dolinách, horách. Výraz zraku ako by zvelebnel a osmahlá ostrá skamenelá tvár zdala sa presvitať a túžiť po čomsi. I blížila sa pomaly k dedinke.

Neznámy zakrútil sa tesne do kepeňa a pridal do kroku. Neoslovoval nikoho, ba zdalo sa, že schválne vyhybuje každému. Kto ho stretol, zadivil sa, postál a hádal, kto a čo je to? Až ukázaly sa domky dolného konca viesky a Bartekova chalupa, čistá ako sviatočný rubáš nevesty zabelela sa šero.

Neznámy zvrtnul do dvora. U rychtárov skladaly oheň. Bartek sedel pri otvorenom okne a díval sa na vnúčatá. Tieto sa ihraly po laviciach a robily nešplechu pri armarke. Syn Ondrej bol v maštali; krmil statok.

„Daj vám Boh dobrý večer!“ zaznelo izbou a vo dverách zjavila sa chudá, vysmahlá postava neznámeho.

Rychtár pozrel hore, nevesta zadívala sa a držiac varechu, založila si ruky na bedrá. Deti stíchly.

„Pán Boh uslyš, vítajte,“ ďakoval rychtár, pozorujúc príchodzieho. Myslel, že vec týka sa nocľahu.

Neznámy pristúpil bližšie. Zdalo sa, že trnie, bojuje a zápasí so sebou. Uprene díval sa na staríka. Bol bledý ako smrť, len oči svietily mu slzami.

Rychtár čakal oslovenia. Minula chvíľka. Staríkove oči, ako by zápasily so šerom, stiahly, zostrily sa. Zrazu sa počal triasť, zbledol, sčervenal, sladké zamretie prebehlo mu telom. Chcel skríknuť, no slovo mu zastydlo v hrdle. Oči, tie oči zasvietily, zaskvely sa radosťou. Opojene, slastne vzopäl ruky a vztiahol ich oproti neznámemu.

„Syn môj, Paľko môj, dieťa moje,“ znel výkrik z hlbín srdca prameniaci. Potom slzy a ťažký ľútostný povzdych: „Ó, Bože, však si dobrý a ja toľko ráz rúhal som sa milosrdenstvu tvojmu!“

A šťastný otec roztúžene, nevýslovným blahom vzal v ramená nájdeného syna, hladil vlasy a líca jeho. Slzy, veľké ako krupaje jánskej rosy, padaly na hlavu syna, na otcových prsiach roztúženého, a rozprávaly všetko, čo zmieta hruďou a srdcom.

Nevesta ostala ako stĺp. Vybehla von a prišla s mužom zpäť. Deti bojazlivo kryly sa za otca, matku a udivene hľadely, čo sa to robí. Dievčatko zakrylo sa v matkine šaty a počalo plakať. Matka vzala ho na ruky a ono jej pošepkalo, keď ho tíšila, že i dedko plače. A v citnom rozčúlení bola rodina za dlhší čas, nevediac sa spamätať z prekvapenia. Po utíšení sadli si okolo stola. A zdalo sa, ako by zasa sa vrátily medzi nich časy pokoja a šťastia. Izbietka ako by nabudla na svetle a každý videl, že sa to všetko smeje, teší. I deti sa osmelily k ujcovi a dívaly sa mu do očú. On ich náruživo tisol k sebe. Bolo mu priam tak, ako jeho otcovi: i smiať sa mu chcelo i plakať. A minul večer v šťastí a v blahom pocite opätného videnia sa.

Novina nečakaného príchodu Paľkovho prekvapila celú obec. Chýr sa šíril z domu do domu a účinkoval nanajvýš bystro. Rodina, známi, vrstovníci rozprávali si o udalosti a vítali oplakaného, zabudnutého druha. Prišla i tetka, starenka s bielymi vlasmi, zalomila rukama objala ho a plakala.

„Už ťa nepustím nikde, kurka moja, toľko sme sa za tebou naplakaly, ja i tvoja mať,“ a dívala sa na neho a smiala tým sladkým úsmevom staroby a zasa tisla ho k sebe.

A on jej potom musel rozprávať všetko, ako s ním bolo, kade chodil, ako sa mu vodilo a on robil to vďačne. Sám cítil sa tu ako vo sne. Zdalo sa mu, že zaspal, spal dlho a zobudený zdesil sa: tie mladé drahé tváre druhov zmizly, zostarly, potom pozrel sám na seba a videl, že i on je premenený, svet okolo neho cudzí a z toho, čo tak úzko spojené bolo so srdcom jeho, tak málo vidí okolo seba. Okrem otca a brata všetko zmizlo ako stopa na piesku v divej povíchrici. A horkosť rodila sa znovu v srdci jeho. Nebol to však už ten horký vír dvadsiatich piatich rokov, bola to bolesť tichá, no stála, bez výbuchov, no hlboká. Veď sklamanie bolo údelom jeho v cudzine, sklamanie našlo ho i tu, keď vrátil sa domov. Keď vracal sa domov, myslel, že v náručí starenky matky, otca a v kruhu brata utíši, uspokojí sa, a ono naopak. Mamička pobrala sa k svojim, a on s rozorvaným srdcom počúvať musel, čo všetko vystála, ako si pre neho vyplakala oči, až ubolená slabla, slabla, kým neuložila sa na večný pokoj. Išlo mu, ako by mu sovrel srdce medzi dve ostré skaly, a keby nie uradosteného otca, bol by azda znovu zmizol a stratil sa vo svete. Keď prichádzal domov, vedel, že medzi radosti stretnutia dosť skoro zamieša sa mu i palina utrpení, ale prestal dávno už počítať na luzné zjavy nádejí. Ako zmizol z domu, pusto, jednotvárne hnal sa žitím. Pekné jeho upomienky zastrely sa hmlou a pútavosť pamiatok zúžila sa na úzky kruh rodičov a rodinný domček v skalných horách. Ostatné (a toho veru bolo mnoho) pochoval v sebe samom a vrhol sa do víru búr, v hukot diel, na studenú hruď cudziny.

Po rokoch, keď zmiernila sa bujná krv, i ochladla jará myseľ, ochladla, no vzala i svoju cenu: tupá rezignácia zahalila bytie jeho v hmlu a istý stav nedvižnosti zjavil sa v duši jeho. Po Boriškinej svadbe zaupel, zastonal. Rodná vieska zdala sa mu peklom, zutekal, zmizol, a keď po dlhých rokoch dohnal ho tajný pud zpäť, nový úder, smrť matky a skaza obce, pokúšal sa o neho. V cudzine zdal sa mu byť domov vábnejším, prišiel, a čakalo ho nové otrasenie, nové údery.

Napriek týmto bojom ostával navonok pokojný. Dvanásť rokov hodil v obeť, aby sa naučil premáhať. Pomáhal mladšiemu bratovi pri práci a slobodný čas venoval otcovi, ktorý ako by ho vymenil, odkedy syn vrátil sa mu domov. Večierkami, keď už všetko utíchlo, každý odobral sa na odpočinok, vytratil sa na cmiter a bol tam dlho, dlho. Nečudo, v kruh jeho žitia tak hlboko zasahovaly dva milé hroby, že odlúčiť sa od nich nebolo mu možno práve tak, ako zatajiť samého seba. Čo obveseľovalo mu domáci krb, bolo štvoro buclatých detí. Ony skoro priľnuly k ujcovi vojakovi a maly ho rady práve tak, ako otca. A maly i za čo. Ujec im vedel toľko toho narozprávať o koníkoch, šabliach a o podobných drobnostiach, že sa im to ani nemohlo zmestiť do hlavy. A deťúrence sa ho potom navypytovaly, že sa mu až hlava krútila a dokiaľ im nesľúbil, že keď budú veľké, že im kúpi jednému koňa, druhému šabľu, tretiemu flintu a dievčatku bábiku, ani sa ich nemohol zbaviť. S otcom a bratom chodievali občas na pole, k známym, a tak míňaly sa dni; chvíle prvého prekvapenia ustupovaly návyku a zasa málo týždňov a Pavla nikto nezasypával otázkami a nečudoval sa nad ním, že je tu.

V nedeľu odpoludnia zavolal starý Bartek Pavla na pole. Po roliach vlnily sa zlaté klasy šelestivo a v podobe vĺn klonily sa v tú stranu, ako dul vetrík. Nad úrodou mihotaly sa prúdy rozohriateho vzduchu. A zasa vyššie, tam hore, svietilo slnko na jasnej bezoblačnej oblohe, nádherne, oslepujúco. Tíško, voľne kráčali miernym chodníkom dohora. Starký zasa mal jednu z lepších chvíľ. Bol shovorčivý, okolo úst mu zahrával ten sladký úsmev šedín. Zašli až k salašu.

„Nenáhlite, otec,“ miernil syn rychtára; „zadychčíte sa.“

Bartek postál, ukázal mu na blízku horu a riekol: „Pozri, ako podrástla. S tvojou nebohou matkou, Pán Boh ju osláv, som ju sadil. Ty si bol ešte v plienkach. Tak mi to ide, ako by to bolo len včera. Ej, neraz som túto cestičku premeral!“

Pavel kráčal ticho povedľa otca. Pri kolibe si sadli a až večierkom vracali sa zpäť. Pri dedine ovial ich chlad, hory hádzaly tiene a vypúšťaly šero. Starý Bartek išiel popredku. Zrazu sa zastavil, ako by ho niečo pridŕžalo na mieste. Aj Pavel postál a videl neďaleko shrbenú, palicou si pomáhajúcu postavu. Nepoznal, kto by to bol. Zvedavo díval sa vopred. Otec, zdalo sa v nesnádzi, stál vždy. Postava zatým zblížila sa dobre na dohľad, no, ohliadnuc sa, zvrtla sa a značne rýchlejšie náhlila tým istým chodníkom nadol.

„Kto je to?“ spýtal sa syn.

Otec tichšie, ako by nútene povedal: „Belín.“

Paľkovi vohnala sa krv do srdca. Celý roj upomienok mihol mu hlavou.

„Neni možno,“ mumlal ako pre seba. „Bože môj, kto by len bol povedal!“

Rychtár nezačieral do rozmluvy; i syn vyhýbal sa tomu. Ohľady, ktoré chovaly oproti sebe, bránily im púšťať sa do toho. Otec nechcel pobúriť syna, syn držal v úcte otca. Bez ďalšej poznámky uberali sa dolu vŕškom. Paľko odchýlil sa v dedine ku tetke. Nahradzovala mu ako by nebožkú matku. Bola to starenka dobrá, vľúdna a neobyčajne ľnula k nemu. Koľko ráz prišiel k nej, toľko ráz mu rozprávala o nebožkej a vždy opakovala:

„Už sa mi netrať nikde, dieťa moje. I mať ti bude tam ľahšie spať, a otec je sivý ako holub. Veru nie, nepustím ťa,“ a zasa ho privinula k sebe, vzala mu hlavu medzi dlane a hladkala ho.

A keď už zdomácnel, obyčajne zachádzal k nej, keď vzbúrené vnútro túžilo po úľave a utíšení. V tieni cudzieho krbu hľadal to, čo sám sebe poskytnúť nemohol. Čo všetko sa stalo medzi jeho otcom a Belínom, ako žiaľne skončila Boriška, to všetko dopočul sa od tetky. Skúsený starík, Bartek, nakoľko sa dalo, zdržanlivo sa mal k minulosti, a vyhýbal sa jej. O hrozných následkoch špinavých podkopov úžerníckych treba sa mu bolo od druhých dozvedieť, aby, nakoľko možno, znovu neprišly pod otras city jeho.

Práve sa mrkalo, tetku našiel pri ohništi shrbenú; modlila sa. Čakal, kým dokončí, vytiahol fajku a fajčil. Zrazu zaznel v pitvore zdravý smiech. Dcéra Ivka pribehla celá červená zo stajne a položila putňu ku dverám. Azda jej tam akýsi známy „niečo“ povedal a mladému stvoreniu nechýba moc do smiechu. Zazrela bratanca a privítala ho.

„Ďakujem ti, Ivka, čože, čo tak veselo?“

„Ani sa človeku pomodliť nedá,“ hrešila starká ešte vždy rozosmiatu devečku. Potom obrátila sa k Paľkovi a dodala:

„Veď si ti s ňou neviem už rady. Inšie nerobí, len čo zuby vyškiera. Ako by Boh vie čo…“

„Nechajte, tetička, mladosť radosť. Veď sa to s ňou tiež prehodí, keď bude mať starosť. Nech sa smeje, kým má čas.“

Starká sa po chvíli sobrala, vstala a sadla si k Paľkovi. Ivka rozložila oheň a chystala večeru.

„Kde máte ujca?“ pýtal sa.

„Pán Boh vie, čo kdesi robí; vyšiel toť ku Strnadľom, ale už sa mohol dosť obrátiť. A ty kde si bol, keď ťa vidím shora?“

„Boli sme s otcom na roliach.“

Paľko vyrozprával, ako im Belín vyhnul, a doložil: „To je strach, čo sa to s ním stalo, taký je ako smrť.“ Potom, keď sa hlbšie začalo o ňom hovoriť, riekol:

„Neveril som svojim očiam, tetuška. Vyzerá ako božie umučenie. Nemohol som ho poznať.“

„Svedomie, dieťa moje, svedomie ho trápi. Oj, dávno som mu ja to predpovedala. Boh vie, čo robí; Pán Boh má dlhé ruky, dostihne každého.“

Starká pozdvihla obe ruky, ako by sa bála a vzdychla si… Potom neskôr, keď Pavel zadumaný nenadväzoval rozhovor, dodala:

„Myslel si, že už nikto nad neho, nemal miery, sám chcel byť nad všetkých. Boží trest, dieťa moje.“

Zatým došiel i ujec. Pukal si z fajočky, privítal Paľka a sadol si na druhý bok vedľa neho. Bolo už dobre na noc, keď hosť od Bartekov sa pobral domov.

Paľko od prvého shliadania sa s Belínom nemohol sa ubrániť myšlienok na neho. I inokedy tanul mu na mysli, no nie s tak veľkým prímeskom pohnutia. Spieral, bránil sa im, no vždy mu bola pred očima postava slabého, úbohého starca. A v zapätí smutného zjavu k hrobu blízkeho starca chodieval potom roj dávnych boľavých dojmov, počnúc od bledej devy až po útrapy šedivého otca. Ľútosť a bôľ napádaly ho, množily sa. A naladenie toto sa tým väčšmi v ňom stvrdzovalo, čím častejšie sa prihodilo Pavlovi, že Belín mu vyhnul, vystúpil a obišiel ho. Že to je celkom na mieste, to Bartek nebol vstave uznať. Bol priviac chorým, než aby mohol považovať chovanie Belínovo za potrebné. Že v starom Belínovi pri spatrení Pavla oživla pamiatka na úbohú Borišku a že ho prenasleduje ako búrna tieň, na to neprišiel.

I utekal ako pred zlým duchom pred Pavlom a obrazy čierne sťa hrob zmietaly jeho dušou.

„Pokoj, pokoj,“ mumlal sám v sebe a mizol, aby ho nikto nevidel.

Na Pavla čím ďalej, tým dráždivejšie účinkoval tento spôsob. Prišiel domov, nemyslel nič na zlé, nechoval v srdci pomstu. Bol ustatým, umdleným. Hľadal priateľské srdce a Belín, ktorý splodil, rozmnožil nesvár, rozosial nešťastie, obracia sa mu chrbtom a neprosí o smilovanie Boha i ľudí. „Hej, Belín, Belín!“ — volal, „zadržal si svoje slovo, ale trest boží zastihol teba! Nevyhýbaj, ešte sa sídeme, hej, sídeme!!“ a oči jeho zasvietily — najprv rozhorčením, potom istou odlykou spokojnej škodoradosti, akú cítime, keď nenávidenému odporcovi svojmu môžeme ukázať hrozné následky jeho zatvrdilosti a povedať mu: „Vidíš, varoval som ťa a neposlúchal si. Viď ty!“

A v každodennom očakávaní, že sa mu podarí sísť sa s Belínom a srezať svoj účet s ním, míňaly sa dni a týždne. Role pomaly sirely, lúka ožltla, nad dedinou tiahly studené vetry, hory stratily živú krásu zelene a slnko krúžilo na oblohe užšie a užšie. Pavlova snaha povedať Belínovi, čo mu leží na srdci, visela dosiaľ v povetrí. A napriek tomu úmyslu svojho sa nezriekal. Ako by stvrdol, skamenel. Že ten, ktorý mu vyhýba, je človek biedny, zničený a má právo na sústrasť srdca, o tom nerozmýšľal. Jemu rozkazoval zobudený pokyn náruživosti; pre cudziu bolesť nemal smyslov. I čakal na každý moment, v ktorom by uskutočnil svoj úmysel.

A prišlo októbrové ráno; chmúrne a vlhké, ťažké a hmlisté ako čelo nepokojného starca. Pavel, ako by cítil celú tiaž bôľnych pamiatok na svojej duši, nestýkal sa dnes s nikým, hľadal samotu. Vonku bolo nezdravo; hodina za hodinou pošínala sa pomaly napred. Večer vyšiel si na hrob matkin. Ešte nikdy tak nezápasil na smutnom mieste pokoja ako dnes. Hmla vystúpila v ťažké, nezdvižné oblaky. Tma objala okolie. V modlitbe pohrúžený Pavel stál nemo pri kríži matkinho hrobu. Farebné obrazy mladosti kmitaly sa pred zrakom jeho duše ako kaleidoskopické skupeniny farieb a bôľne roztúženie zamieralo mu v prsiach. I sovrel ruky v kríž… kľakol.

Obraz dobrej matky, v jej úzadí tá bledá, milená deva, pre ktorú toľko trpel, toľko vystál a všetko, všetko, čo milým, vzácnym a drahým mu bolo, vynorilo sa z mĺh a dvojnásobne cítil, že to stratil, že toho už niet.

I udrela mu krv do srdca a tma do duše. V diali, ako pod zemou, zadunel hrom a na čiernom priestore ovzdušia zasršal blesk. Okolie smútilo tmou, zdesenie zizalo z každého kúta a strach driemal i tu na hrobe, i tam v objatí čiernych hôr. I zašlo ním nemé zdesenie; vstal a ubieral sa ťažko, vláčne zpäť.

V hlave mu vírila sila vzbudených náruživostí. Kráčal ako bez seba.

Skrútil sa na cestu. Zmnožené prúdy vetra náhle ustaly, utíchly. Shora začul hlas:

„Už je málo živý, kedy tedy rozovre oči a díva sa ako vostĺp. Dobre bude, ak do ráno dožije!“

„Ale veď ešte pred týždňom bol na nohách!“

„Hm, prosím ťa, ráno si ako orech a večer neni ti rady, neni pomoci. A kdeže on, veď mal už na sedemdesiat a chodil ako by z druhého sveta.“

„Veru je tak. A mnoho vystál, chudák, veru mnoho.“

„Jemu to rychtárstvo podťalo korene.“

„Ba Boriška. Vydával pre peniaze, a ono vyšlo mu to naopak. Hja, človek mieni, a Boh mení.“

Ďalší rozhovor zahlušila búrka: stromy stonaly, v horách a na poli hučal hrom. Paľko ostal ako primrazený. Roztratená myseľ a rozbúrené prsia dmuly sa akýmsi zdesením. „Tedy už ani do rána,“ hučal. Potom však náhle, ako bleskom uhodený, vzmohol sa a prudko obrátil sa nahor. Zimničné chvenie prebiehalo mu telom. Nemyslel nič. Podliehal horúčkovému otrasu desivej mysli. „Hoj, neumreš, neumreš, musím byť s tebou!“ mumlal sám sebe a rovno bral sa k Belínom.

V okne mihalo slabé, nezdravé svetielko. Hltala ho tma. Cez otvorené dvere pitvoru vstúpil ticho, pri izbe postál. Prešiel ho strach. Zľaknutý utiahol sa do tmy.

Na posteli ležala kostnatá, zbiedená postava. Ruky ako by k motlitbe skľúčené, oddychovala stonom ťažkým, pokonným. Pri nohách kľačal syn, nevesta a dvoje detí skrúšene. Starenka kľačala nemocnému pri hlave a sklonená k nemu plakala horko.

Pavlovi zdesením prikovalo nohy k zemi. Chcel ujsť, no nemohol. Jeho úmysel rozplynul sa v dym.

Slabé svetielko kmitajúc kolísalo sa na všetky strany. Chcelo svietiť, no len bledastý zákmit zračil jeho stopy. Uhly bielej izby zely tmou; ako by zračila z nich smrť.

V priestore bolo ticho. Tak smutno, tak clivo, že až slzy hnalo do očí.

Horký plač kedy tedy utíchol: Ruky starenky rozpínaly sa po nemocnom. Časom ich stiahla, skľúčila kŕčovite ponad hlavu, potom sklonila hlavu a stíchla; modlila sa.

Izbietkou zaznel vzlyk a potom ten bôľom otrasený šepot: „Otče náš, ktorý si na nebesiach!“

Pavel ostal ako vyjavený. Jeho za drsnými poryvami túžiaca duša natrafila na bedujúcu starenku, na hĺbku vrúcneho vzdychu, prúdiaceho sa z rozorvanej duše. I zjavil sa mu čas detských rokov a celý rad radostí, keď so složenými rúčkama kľačal pri matke, díval sa jej nežne, zbožne do očú a učil sa modliť. A nežná matka s nevýslovnou láskou hladila vlasy jeho a celé srdce zračilo sa v každom vyslovenom slove.

I stál ticho a zdalo sa mu, že sní.

Potom obrátil zrak k izbe. Sny jeho ako by opálil mráz. Na zemi ešte vždy kľačala starenka a v hroznom bôli klonila hlavu k posteli nemocného. Opodiaľ kľačiaci syn s nevestou a deti trnuli v bôľnom rozochvení. Slabé svetielko hádzalo na tváre ich zákmit smrtnej bledosti. Najmladšie dieťa túlilo sa bojazlivo k matke a štkalo…

„Buď vôľa tvoja…“ znelo izbou ticho, pokorne, zbožne a kostnaté ruky starenky ako by objímaly zápasiace pozostatky života, kŕčovite vzťahovaly sa ku hlave nemocného. Svetielko lampičky počalo sa triasť. Nastalý prievan ťahal plamienok jeho sem a tam… Z kútov zizala však vždy smrť.

Zrazu však vzmohol sa vonku hukot; povetrie sa vzbúrilo, vietor hvižďal, zahučal hrom a zamrel v hustých tmách noci. Nemocný sa zobudil a v ťažkom, z vriacich sa pŕs vysilenom stone siahol rukou po starkej.

Pavlovi zúžilo dych. Výčitky svedomia bodaly mu v srdci ako hrot. Prišiel búriť pokonný zápas nešťastníka, nevedel sa premôcť a bledá, v základoch žitia ohrožená starenka kľačí tu v bôľoch, že smrť by jej bola dobrodením a šeptá: „Buď vôľa tvoja!“ Jej ruky kŕčovite skľúčené sú hore a ona zabúda na bôle svoje a ešte i vtedy je silná. A on? Ako len mohol tak padnúť, tak veľmi klesnúť! Chcel množiť bôle ľuďom, nad ktorými hory zaplačú a hodiť sa medzi nich v pokonnej dobe zápasu. Svedomie a bôľ vystúpily mu na povrch. Zabudol na seba; vzrušenie mizlo a svedomie triaslo sa pred spáchaným hriechom. Ustrnute, s nevýslovným výrazom bôľu tekal mu zrak sem a tam.

„A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame vinníkom našim,“ znel šepot nevýslovnou pokorou znovu a plamienok zasa sa rozkyvotal a vietor zasa hvižďal v noci a hrom zamieral v horách. Z pŕs starenky vybúšil nervózny vzlyk a zasa skrižovaly sa v chmárach blesky ako ohniví hadi a izba triasla sa mocou rozzúrených živlov.

Nemocným trhlo, ako by povstať chcel, hnul sa na posteli. Potom tupo, v pokonnom úsilí vzmohol sa a tíško hovoril; „Bože môj!… žena moja… odpusť… Boriška…,“ a udychčaný sklesol na lôžko, bez seba, v zamretí.

Pavlovi vyrazil studený pot na čelo, zakrútila sa mu hlava, padal s nôh. V mozog hnal sa mu závrat, v dušu hrôza, v srdce krv; zaupel, vykríkol a vyrútil sa von. Stratil sa v tmách.

Hrom ešte dlho burácal, dážď valil sa úšustom s neba, až ráno nastalo utíšenie. Ťažké, čierne oblaky hrnuly sa na západ, dážď stíšil, len horou niesla sa čierna hrôza a zdalo sa, že ešte vždy duní hrom.

*

Nastalo hmlisté, sychravé ráno. Hmly zaľahly poľom, horou, že až ťažko bolo vydýchnuť. Ostrý, ako ihlica dážď prichádzal od hôr, z mokrej pôdy zavieval chlad a v tento odumierajúci proces prírody miešal sa žiaľny hlahol zvonov a teskný chýr niesol sa dedinou. Súseda súsede oznamovala, že Belín dnes ráno dokonal. Každý pokýval hlavou a náhlil do domu nebohého vzdať poctu bezdušným pozostatkom a potešiť rodinu.

A keď pohrebný sprievod hýbal sa k tichému miestu večného odpočinku, každý držal si za povinnosť vzdať nebohému svoju poctu a odprevadiť ho. Za truhlou viedly ženy bielu, šedivú starenku a plakaly zároveň s ňou. V úzadí sprievodu kráčal so sklonenou hlavou jeho sok, Bartek a niečo opodiaľ Pavel, zblednutý ako múr, ako by v ťažkom pohnutí.

I pred prostrednou krčmou stáli ľudia a shovárali sa. Pripomínali si dobu jeho rychtárstva. Kde tu niekto vyslovil i sústrasť. Krčmár Šalamún stál uprostred a načúval.

„Ej, veru ešte to nebolo pod jeho rychtárstvom najhoršie.“

„A veru nie. I dedina sa lepšie mala a aj svet nebol taký biedny.“

„A chudák, veru, dosť sa mu naubližoval svet… Ku koncu bol už sťa tieň.“

Šalamún, ako by ho bol na vidličky vzal, prudko sa obrátil a riekol:

„Čo, čo, čo, čo mu kto robil? Dráč bol, z hrdla by ti bol vydrapil posledný kúsok chleba. Huncút, akého niet v celej stolici. A čo urobil tej dedine? Ocigánil vás, že chce stavať školu, a on aby len viacej mohol hrabať. A ty čo takého máš od neho? Požičal ti na výsev, odpustil ti krajciar alebo sveril chleba?“

„Nuž veď je nič, pán Šalamúnko, to len tak, ako pri spomienke si hovoríme,“ bránil sa sedliačik značne tichšie a cúvnul nazad.

„Ja, veru, tak je to, Ondrej,“ pokračoval krčmár; „veď vieš, že som ja súsedský človek, ako kus masla, i okolo rukáva môže ma okrútiť a pomôžem, keď môžem, ale to ti hovorím, že nech by Belín býval rychtárom ešte tri roky, boli by ste chodili po žobraní…“

Že, chudáci, už chodia — a nie vinou Belína — že sejú, žnú, mlátia, ale že domky, role, statok majú krčmy, ale nie oni, že ženám, deťom nemajú dať čo jesť: na to nemyslel nikto. Ostali ticho; veď neradno sa postaviť Šalamúnovi oproti. Má on zbožie, chlieb, omasti, soľ, tabak, pálené, stravu, a oni sú holí ako tá dlaň. Čo si počnú, ak nedá!

Šalamún však nebol z tých, ktorí bili len tak do poly. On chcel doraziť celkom. Obzrel sa zlostným úsmeškom dovôkol a riekol:

„Viete, čo urobil Belín zle?“

Ľudia dívali sa na neho a čakali vysvetlenie.

„Že nezomrel ešte pred dvadsiatimi rokmi.“

Sedliaci zmeraveli, pozreli sa na krčmára, ako by im na tých bledých tvárach sedela otázka, či ozaj ani po smrti neni u neho smierenia. Potom sklopili oči…

Na cmiteri sa skončily obrady. Šalamún vošiel do krčmy a za ním i diváci. Neskôr i účastníci sprievodu zaplnili lavice brlohu krčmárovho a reč o pohrebe Belína vzala spád širší. Že by kto bol v ňom tušil muža, ktorý dnes azda len preto mal pohreb, že kedysi nechcel, aby jeho spolurodáci prichádzali o svoje; že on preto musel padnúť, lebo stál v boji oproti hriechu a tí, ktorých on bránil, že sami ho vydali nepriateľom jeho a tak zaplatili mu za jeho snahu: to nebol v stave pochopiť nikto. Jeho osoby sa týkajúce poznámky padaly všedne. On zomrel; že zaslúžil, aby ho nehtami vyhrabali zo zeme, že stratili v ňom najmocnejšieho obrancu, to biedou kŕmené, shora, zdola napadnuté, v základoch otrasené vrstvy nedolely poznať.

„Pokoj prachu jeho,“ ozvalo sa tu i tam.

„Pokoj svedomiu nášmu,“ nikde.

Šalamún s úsmevom hľadel na svojich hostí. Veď ako by aj nie! To beľmo, ktoré on u svojich obetí tak rád videl, na ktoré staval, to beľmo ešte vždy tak kalí zrak úbohým ľuďom, ako predtým a ani jeho bystré oko nezbadá, že by sa pod tou mutnou kôrou slepoty čo aký malý zárod svetla — pre neho nebezpečenstva skrýval.

Spokojne vzal hrubú knihu do ruky, kýval hlavou a usmieval sa, nenačúvajúc, čo kto v nálevni hovorí. Zrak jeho behal sem a tam, ako oči krahulca, keď krúži a spúšťa sa na svoju obeť.

Ľudia ho nepozorovali, a ak áno, privykli až jeho pohľadu. Nebolo, kto by im bol povedal:

„Ty ubolený, utýraný ľud môj! Zobuď sa a pozri vôkol seba… také veľké je uníženie, poníženie tvoje! Chodíš po vlastnom a kliatba tvojej dobroty ženie ťa von, ako tú sirotu, ktorej zomrela i láskavá matička i otec dobrý, pracovitý. Chodíš po hroboch svojich otcov a nepoznáš sám seba. V úzadí ti tisícročie dejov a ty, ako ovečka nemá, bezvládna… ty mozolíš a cudzina hádže o slzy tvoje kôstky… ó, zobuď, zobuď sa milý môj a nedaj hynúť sebe i budúcim!“

A my?

My prosme:

Zachovaj, ó, Bože ľud svoj v časoch trápenia a nevydávaj v plen dedictvo jeho!