ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Nových Morušovciach boly tri krčmy: horná, prostredná a dolná. Dve boly panské, tretiu si vystaval jevrej, široko ďaleko známy pre mániu ustavičného súdenia sa. Keď pripomeniem kostolík, faru a školu a zapustené panské majery, — teraz majetok na rožky barónskej koruny prikutého židáka — nuž som s opisom u konca. Poďme však za niťou rozprávky. „Geschäftsmanni“ okolného vidieku najviac a najvytrvalejšie túžili po morušovských regáloch. V posledné časy ich chýr síce bledol, ale zato ešte vždy v pálenečných sudoch spásu svoju — hoc hneď za cenu dobrobytu tisícich — hľadajúci ľudkovia drali sa o ne. Ťarchy a živelné pohromy vysušily žriedla dôchodkov ľudu a účinok vplýval i na krčmy a zatienil ich chýr. Čo však najviac prekážalo rozkvetu liehového obchodu, bol sám rychtár. Nielen, že on sám bol príkladom miernosti, no držal na uzde i ostatných občanov a ich priestupky vedel stíhať celou prísnosťou zákona. Za deväť rokov doviedol to až tam, že zriadenejšie pomery prešly akosi do krvi novomorušovanom, bezmiernosť mizla, podkopy a nástrahy krčmárov redly a málokedy vyskytla sa v obci udalosť, že niekto z občanov obťažil by si bol dedovizeň a doviedol ju pre dlhy na buben. Ba svet tvrdil, že Nové Morušovce rastú, dvíhajú sa, ľud mohutnie, a keď aj bolo počuť proti dnešným poriadkom niekoho mrmlať, bol to iste z tých, ktorí vzdychali za štedrotou predošlých predstavených, keď pilo sa, jedlo a zabávalo sa v krčme „zadarmo“ alebo, ako už dnes opatrnejší ľudia hovoria, „na dedinské útraty“. Belín však nepoužil k vykonaniu tohoto obratu nijakých mimoriadnych prostriedkov. Bol kedysi vojakom a dotiahol to pilnosťou až na strážmajstra. Naučil sa poriadku. Čítaval, rozumel zákonom a nestranne meral jednému i druhému. Jeho starosť došla i u predstavenstva uznania. Slúžnemu bolo milé, že v Morušovciach nemá roboty, usilovný rychtár že obzre sa o to aj o ono a obľahčí mu v mnohom. Najviac zamestnania stálo usporiadanie dedinských financií. Obecné dôchodky držali krčmári vo večnom prenájme. Predošlé predstavenstvá urobily si za nejaký ten akcíz, urbárny výčap vína atď., atď. kedy tedy dobrý deň a bolo po paráde. Belín však nerozumel žartu. Ustanovil dražbu a kto dal viac, oddalo sa mu právo úžitku; súdy, ponosy, žaloby odsťahovaly sa do obecného domu. Oldomáše, smierné a závdavky vystaly a pokladňa prichádzala pomaly do poriadku. Pravda, nešlo to zprvu len tak ľahko. Krčmári inokedy hrýzli sa medzi sebou ako divosi, zazrúc však nepriateľa, spojili sa a svorne postavili sa oproti. Keď nepopustil rychtár, hrozili slúžnym, a keď ani to nešlo, neobmeškal Icik použiť vyskúsený prostriedok: podliezť, keď sa preskočiť nedalo.

I zaskočil k Belínovi, sladký ako med a usmiaty sťa nevesta, a najdúc ho samotného, začal:

„Pán rychtár, keď tak spyšneli a nejdú oni k nám, prišiel som ja k nim, ako sa reku majú. Aby sme sa aspoň poznali, ako sa na statočných ľudí svedčí. Ako zdravie slúži?“

„No, ďakujem, ďakujem, ešte len ešte, nech sa posadia.“

Krčmár si sadol, hniezdil sa, mliaskal a pýtal sa:

„A prečo nás tak obchodia?“

„A čo by som u nich aj robil? Piť nepijem a vysedávať neni času.“

„A ku statočnému súsedovi prísť je hriech?“

Čo Belín myslel, neviem. Zdá sa, že v očiach hral mu úsmev. Riekol:

„Ale keď človek ani nestačí. Málo nás je, a roboty v každom kúte.“

„No, no,“ prisviedčal krčmár. Potom si oddýchol, odkašľal, pozrel skúmavým okom na rychtára a zvrtnul:

„Ale, prosím ich, prišiel som o ten dedinský regál; budú sa dávať do árendy aj borovičky aj akcíz nám už vychodí. Ako to, reku, bude?“

Belín zbadal odkiaľ vietor duje.

„Ja ešte sám neviem; svolám výbor a určíme licitáciu.“

Žid sa zasmial, udivil a počudoval, ako by o tom nič nevedel.

„Ale čo výbor…? Čo sa bude výbor svolávať…? Oni sú výbor, pán rychtár. A licitácia…? také novoty sme my ešte nemali v dedine, načo nám je to?“

Potom pokrútil hlavou, ošuchol sa a radil:

„Vidia, predošlí rychtári nerobili s tým takých parád. Spravili sme to tak, aby bolo každému dobre.“

„Dobrý oldomáš,“ a krčmár sladko mrkol po rychtárovi „uznanie, no veď sme ľudia a musíme si rozumieť, veď ste vy múdry, nebudem mnoho rozprávať.“ Urobil spravodlivú tvár a tvrdil: „Prosím vás, chudobný človek čo má? Natrápi sa, nech aspoň niečo užije. I tak tie dedinské peniaze čerti berú, ani nevieme, kde. Hm, páni majú hlboké bruchá…“

Prešla chvíľa, čo nikto nehovoril. Krčmár čakal a rychtár nezačínal. I nastalo znova prehováranie. A keď ani toto nemalo na Belína účinku, utiekol sa Icik k poslednému. Vopchal do vačku ruku, vytiahol pár zlatých a dal znať, že sa vec hlbšie týka rychtára.

Tento nerozumel. Stál. Peniaze prechádzali židovi z ruky do ruky. Konečne tratil trpezlivosť. Nervózne sa mykal, sem a tam chýlil a nadskakoval.

„A kto im čo dá?“ otŕčal krčmár. „Na čo sú komu borovičky, akcíz a regál? Čo s tým sedliak počne? Dedina nebude mať z toho osohu. Ja dobre chcem, pán rychtár.“

„Keď nesmiem, nesmiem, Icičko. Na dedinu valia sa ťarchy, a príjmov málo. Však kto bude chcieť licitovať, bude vedieť, čo si s tým počne.“

I ostalo tak. Krčmár odišiel vo vnútri popudený a zanevrel na Belína, ako na nepriateľa. To isté sa stalo s druhým, tretím. Prenájom uviedol sa v život. Čo predtým znivočilo sa za oldomáš, donieslo dnes pekný dôchodok. Zato však na Belína rútilo sa upodozrievanie, očerňovanie a ustálené bolo proti nemu postaviť sa v odpor, to jest šíriť zprvu nedôveru a podrývať jeho postavenie ako sa len dá.

Minuly sa roky, a nič sa nezmenilo. Na zaobchádzanie Belína nebolo sa komu žalovať. Bol prísny, no spravodlivý. Svet navyknul a krčmári počítali s ním ako s potrebným zlom. Nemôžuc k nemu pristúpiť, uspokojili sa, mrmlali a do očú chválili ho, jeden menej, druhý viac, ako to už okamžitý prospech vyžadoval. Len tu i tu, keď bolo isté, že zvesť sa Belínovi nedostane do ušú, uľahčovali si na srdci a ukazovali, kde ich tlačí. Ale na obozretnosti nezbývalo. Rychtár síce škodí, obchod sa tenčí, slabne, ale môže ešte i viac, a preto pozorne treba konať; z jedného zla len blázon chce spraviť dve. Do živého to medzi nimi nešlo. Belínovi, ktorý znal ukrytú nevôlu krčmárov, nezáležalo na ich mienke. Počujúc kde tu jedno druhé, zasmial sa, kývol plecom a šiel ďalej svojou cestou, bez toho, že by si bol všimnul chýrov, ktoré dedinou poletovaly. Niekedy zmienil sa o nich v priateľskom rozhovore Bartekovi a doložil s úsmevom: „No, ja viem, že je im to proti srsti, ale kto môže za to? I nám neni po vôli, keď je zlý rok a zbožie nesype tak, ako by malo, ale na koho svalíme vinu? Všetkým vyhovieť sa nedá, a čo sa musí, to sa musí.“

A v podobnom smere rozprúdená zámena myšlienok točila sa okolo príbuzných predmetov a starostí dôverných ľudí. Nemali si čo tajiť pred sebou. Belín často zamiešal do rozmluvy verejné záležitosti obce a v podobe otázok vyzvedal sa na mienku kmotrovu, najmä, keď vec vyžadovala hlbšej rozvahy. Okrem toho vplýval na neho Bartek i v druhom smere blahodarne. Belín bol letory prudkej, mnoho ráz tvrdý až po nerozum a pánovitý. Získal si síce podobným spôsobom neobyčajnej vážnosti medzi ľudom, no chyba bola v tom, že ináč prísne obecné poriadky nezachovávaly sa so strany občanov tak z presvedčenia a úcty oproti nariadeniam, ako z obavy, že priestupníka zastihne prísnosť trestu a bezohľadná dôslednosť rychtára. Vo chvíľach podobného rozrušenia smierlivo vplýval naň Bartek. O uznanie mu nešlo. Vedel, že Belínovu tvrdohlavosť nezlomí, že on, Belín, si nedá povedať a urputno zastávať bude svoje, no o tom, že pri stelesnení záhadného prípadu bude mať Bartekova mienka účinok na prudkosť a zatvrdlosť rychtárovu, že jeho mienku smierni, ochladí, o tom bol presvedčený. Podobné poryvy nemaly však nijakých následkov na ich rodinné styky. Zvrátili tok reči na predmet druhý a rozdiely ostaly na boku. A tak to šlo vždy; minuly sa roky bez toho, že by vzájomnú shodu čo i len maličkosť bola ohrozila. Ba v najnovších časoch, zdalo sa, i stará nepokojnosť zanikla. Belínovi ako by šťastie dňom nocou za chrbtom stálo. Zriadiac dedinské financie, vystaval pred rokmi obecný dom a dnes mieni stavať školu a takto zavŕšiť tretie obdobie rychtárovania svojho skutkom pekným. K cieľu tomu má už niečo uskrovnené v sporiteľni a ostatok zaokryje predajom dedinských hôr. Čoho sa najviac obával, to vystalo. Počítal na odpor a zvrtlo sa to tak pekne, že sa sám teší z toho. Myslel, že krčmári a ich strana podujme všetko možné, aby mu prekážala, a tu to máš, nevedno z akej príčiny chytili sa ho ako nikdy a najviac ho podporujú. Ba čo viac, i huckanie ustalo, a čo nečakal, sú proti nemu samá chvála, lichotia mu a sladkí sú ako med. Ba ešte i tá strana, ktorá nemohla zabudnúť na staré pijatyky a nadržovala krčme, i strana tá ako by zapadla pod zem a zmizla ani búrka júlovej noci. A tak nijakej prekážky, nijakého rozdielu. Belín má otvorené pole rozsiahlej činnosti. Ako by nebol dobrej vôle, ako by sa netešil, veď len teraz bude vo svojom živle, bude môcť rozkazovať, sa starať a namáhať! Ovocie jeho činnosti každý vidí, uzná, ukáže naň a pričíta zásluhu jemu, jedine jemu! Ktože by v takej vábnej chvíli odolal dobrej vôli. A najmä on, ktorý dbá na svoj chýr a s ktorým výkonná moc predstaveného tak úzko srástla, tak mu do krvi prešla, že považuje ju za nezbytný dodatok svojej osoby, za niečo, bez čoho by nebol zdravý, ba nevedel by ani žiť.

S Bartekom často býval na slove o tejto otázke. Nedeľami po nešpore chodievali zvyčajno jeden k druhému. Belín v mimoriadne dobrej vôli prikvitol k Bartekovi, a našiel ho driemať. „Dobré ráno, kmotre!“ volal, hlasne sa mu usmievajúc do očú.

Bartek zdvihol hlavu, požmurkal, usmial sa a riekol:

„Pánbodaj, vitaj, sadni si u nás.“

„Ďakujem, veď sedím celý deň.“

„To ako to, my sme vás ešte nevideli. Veď nám miesta nepresedíte,“ zamiešala sa Barteková, utierajúc lavicu.

Rychtár poslúchol, sadol si, vzal fajku a napchával.

„Odkiaľže?“ opýtal sa Bartek.

„Priam, čo som vyšiel zo školy.“

„Nuž?“

„Dostal som z úradu — toť,“ a ukázal dopis, „nevedel som, čo je, učiteľ mi ho prekladal.“

„A čo je to?“

„Skrz horu.“

„Čože?“

„Dostali sme privolenie. Teraz len výbor svolať, aby sme sa mohli poradiť.“

„Čo myslíš, ako by to bolo najlepšie?“ opýtal sa Belín, položiac fajku do úst.

„Pán Boh vás vie tam, čo budete robiť. Ja sa vtom, veru, nevyznám.“

„Ale veď aj za tvojich čias rúbala obec horu. Ako ste to vtedy robili?“

„Ja, to bolo iné. My sme ju predali v celku. Dali sme ju odhadnúť a s krčmármi sme sa potom dojednali.“

Belín zasa chytil fajku do ruky, pokývol hlavou, ako by myslel a hovoril: hm, hm. Neskôr sa opýtal.

„Ja by som myslel, že by bolo najmúdrejšie ustanoviť licitáciu a predať podľa kubíkov. Budeme bez oštary a úrad nebude mať toľko starosti.“

„Krčmári ti nič nespomínali?“

Belín sa pádnejšie obrátil k Bartekovi. Opýtal sa:

„Nuž? Počul si niečo?“

„Zdá sa mi, že sa budú silne namáhať, aby to obdržali. Aspoň Grún má veľkú chuť.“

„Ak zaplatia — s Pánom Bohom. Za peniaze komukoľvek.“

Medzi rozpravou zjavil sa vo dverách Pavel s bratom. Privítali Belína, sadli si a starí sa shovárali ďalej. Vonku rodily sa prvé známky šerenia. Slnko stálo nevysoko nad snehom zapadlými skalami a ožiarilo ich temená skvelo. Po bokoch rodila sa večerná zora, pokonné okružie obzoru zahorelo nachom a tratilo sa postupne k zenitu oblohy v celej nádhere svojich farieb. Belín vstal. Prehodiac synom i starému jedno dve slová, poberal sa domov.

Vtom mihla popod obloky postava. Belínová otvorila dvere. Privítajúc sa s domácimi, obrátila sa k mužovi.

„Ale, prosim ťa, stratíš sa ako gáfor, nepovieš ani slovíčka, a ja ťa hľadám po celej dedine ako stratený peniaz.“

Belín sa díval a usmieval na ženu. Nepovedal jej nič. Potom obrátil sa k Bartekovi a hovoril:

„Vidíš, kmotre aké sú tie naše ženy. Že si človek ani v tú božiu nedeľu pre ne podrkotať nesmie.“ Potom si sadol a riekol: „Počkaj, vyjdeš mi dakedy ty, celý dom rozpošlem za tebou!“

Náhlo je síce náhlo, ale Belínová tiež nebola od dobrého slova. Kmotra ju posadila vedľa seba, vzaly si obe konce zásteriek do rúk a beseda začala až radosť. Bolo treba pozrieť, ako Bartekovým zomlel mlynár múku. Gazdina zabehla do domory, doniesla koláč a na piatom núkaní učlovečila sa rychtárka, vzala si i s mužom, a čo raz zahryzla, pozrela sa naň a konečne riekla:

„Ale, prosím vás, kto vám to len tak pekne zomlel? A ako sa vám vydaril. Myslel by, že človek páper drží medzi rukami. Ako by človek syr jedol.“

„Zaniesli sme k novému. Čo je, reku, za on, keď prišiel z mesta.“

„Ja som vám toť doniesla k dolnému, ale neni možné na ten boží dar sa dívať. Čierny ako žúžoľ a škripí ani čo by piesok žuval. Musím sa i ja kdesi inde obrátiť… akosi zvoľnel.“

Rychtár zasa sa vhĺbil do rozhovoru s kmotrom. Vidiac však, že jeho stará usadila sa ako na krštení, štuchol ju a náhlil: „Stará, ja sa už dávno sberám, a ty ako by si prirástla. Sberaj sa…… pozri, už sa tmí.“

A skutočne, šerilo sa. Obloha bola ako rybie oko, len záplava ružovej vody kvitla a bledla na západe za vysokými skalami v sprievode jagotavých hviezd. Rychtárovci vstali, poberali sa a samosebou sa rozumie, že Paľko nezameškal ich vyprevadiť.

Pred Belínovci vyčkávala ich, ruky majúc pod zásterkou založené, Borča. Starí zašli ku domu, šuhaj zastavil sa pri dievčati a započal s otázkou:

„Vidíš, Boriška, už ma tu máš po druhý raz. Koho si čakala?“

„Hm,“ rieklo dievča a smialo sa ako by káralo chlapcovu zvedavosť.

„Teda nie mňa?“ opýtal sa šuhaj.

„Veru, nie. Veď si nielen sám na svete.“

„A kohože, keď mňa nie?“

„Nepoviem ti, uhádni.“

„Z dlane?“

„A ináč nevieš? Alebo teda nedbám, i z dlane… no tu máš… ale dobre… aby si uhádol.“

Šuhaj práve docielil, čo chcel. Bol by hádal Boh vie dokedy. Chytil buclatú ruku, díval sa na dlaň, hľadal prstom vráže, potom zvrátil zrak a díval sa dievčaťu do očú. Boriška však chytro zbadala, že sa stal omyl. Odtrhla ruku a hovorila:

„Ja, to tak nehádajú… keď nevieš, radšej ti sama poviem: pozerala som, či ide mamka; ale“ — obrátila chytro reč — „poď k nám, zima je tu stáť, už sa ma husia koža lapá. Mám ešte večeru prichystať. Ideš?“

Šuhaj s devou zmizli vo dverách. Hore dolu cestou náhlili sa dedinčani. Zima bola vo svojom živle. Vržďalo to pod nohami ako neveste v čižmách. V úzadí černely sa hory a na temnomodrej oblohe plával mesiac a dvíhal sa pomaly hore, ticho, velebne.