ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Belín šiel voľne; začujúc za sebou kroky, obzrel sa, no keď zazrel Paľka, ako by nič, poberal sa ďalej.

„Krstný ňanka, dočkajte ma,“ kričal za ním Paľko, doháňajúc ho krok za krokom.

Belín si neveril ušiam. Nevedel, čo urobiť. Nedočkal. Keď ho šuhaj dobehol, obzrel ho chladne, vyzývavo.

„Nehnevajte sa, že vás zastavujem,“ prihováral sa mu srdečným hlasom. „Kam utekáte?“ dodal, zastanúc si neisto pred neho.

„Idem po svojich,“ znela tupá odpoveď. „No, čože by si rád so mnou?“ a zasa pokročil pár krokov napred.

„Veď len postojte,“ zdržal šuhaj, „veď už dosť dávno čakám, aby som mohol byť s vami. Keď ste ma odpravili z domu, musím vás zastaviť na poli.“

Belín postál. „No, hovor, čo chceš!“

„Že vraj idete Borišku vydávať. Prosím vás, netrhajte nás, nerobte to. Nežeňte si dievčaťu nešťastie na hlavu!“

„A čo teba do toho?“ opýtal sa urputne Belín, rozsršiac sa na náhlom obrate reči šuhajovej.

„No, no, veď sa len nehnevajte,“ krotil ho Paľko, nevediac, čo by mal rýchlo odpovedať na drsnú odpoveď. Potom sa opýtal: „Prosím vás, krstný ňanka, prečo sa hneváte na mňa?“

Starý udivene pozrel na šuhaja. Druhý by ho bol s podobnou otázkou okrútil i okolo rukáva, no Bartekov syn sypal mu len oheň na hlavu. Hnevalo ho to tým viac, že mu to hovorí zoči voči. Myslel, ba bolo to u neho už v krvi, že Bartekov syn nemá voči nemu také právo ako druhý. Chcel sa schytiť a nechať šuhaja tak, no zastal. Prebehlo mu niečo hlavou a vetil: „Ja mám s tebou svätý pokoj; kto ti hovoril, že na teba sa hnevám?“

Pavel zasa ako by ho opálil. Stál roztržite pred ním.

„A prečo ste ma odpravili od vás?“

„Hm, a myslíš, že som taký sprostý, a zasa sa dám zhanobiť ako…“ nedoriekol. Oko jeho vpadlo do jamôk a nabývalo výzoru strašného. Potom dodal: „Ale čo tam po tom! Nadarmo by som ti rozprával. Ešte si mladý, nevieš, ako beží svet.“

Paľkovi bolo ako na škripci. Chcel Belína tíšiť a vedel, že ak sa pustí o tomto s ním do reči, ešte viac ho popudí proti sebe. Bol na rozcestí; sklonil hlavu. Vtom však zjavil sa mu jeho otec. Tá dobrá, úprimná tvár a láskavý výraz očú. I vzpriamil sa a riekol ticho, lež iste:

„Krivdíte nám, krstný otec; môj otec, keď ste sa s ním pred obecným domom stretli, mienil zaďakovať za rychtárstvo. Preto išiel k slúžnemu. Keby vás nie, nikdy by ho to nebolo pristihlo. Ešte i teraz želie nad tým.“

Starý sa posmešne usmial. Vrelo v ňom. No pamätal, že to nie súper, len syn, s ktorým hovorí. Riekol:

„Syn môj, nechaj to tak. Ja som starší kohút. Na takýto lep ti ja nesadnem. Ten posmech a potupu neodpustím vám nikdy. Vieš? Nikdy! So židmi kul tvoj otec proti mne, že keď si na to myslím, až mi vlasy stávajú na hlave!“

Paľkovi to bolo mnoho. Ozval sa v ňom syn.

„Nie, ňanka, to neni pravda. Môj otec by vám nebol dal ublížiť ani za neviem čo. To ste si namysleli, alebo vám niekto nahovoril, a vy vzali ste to za hotový groš. A potom, keby i tak bolo, prečo chcete trestať Borišku a prečo mňa?“

Odpor šuhajov stále držal v napnutí počúvajúceho Belína. Postavil sa a riekol značne prudšie.

„Chlapče! zastávaš si otca, no, odpustím ti. Ale dávam ti výstrahu, necigáň mi druhý raz do očú! Ja som nie dnešný a s fiškálstvom nikto u mňa nepochodí. Motúzky mi nebude nikto preťahovať cez ústa. Čo tvoj otec urobil, urobil, a to mu príde draho. Sladké reči sa ma netknú. A najlepšie urobíš, keď dáš tomu pokoj. To sa už napraviť nedá; škoda reči.“

Paľko stál ako primrazený. Kyslosť, s ktorou vyrážal Belín myšlienky svoje, dala mu znať, aká veľmi ťažká je jeho úloha. Aby vyhnul rozdielom, obrátil znovu smer reči na seba a Borišku a srdečným, úprimným hlasom dovolával sa Belínovho otcovského citu. Prosil ho, aby nevalil do nešťastia svoje decko. Odvolával sa na daný sľub a na pomer, v ktorom sa mladí ľudia nachádzali. Keď dokončil, upriamil na starca zrak a prosebne, citne díval sa mu do očú.

Stáli tu obaja za chvíľu. Belínovi dobre bolo načúvať prosebnému hlasu mladého Barteka. Inokedy boly by mu vypadly z očú slzy, bol by ho objal. No dnes stály veci ináč. Namyslenosť podporená náhodou a slabá strana duše v nešťastí rada upodozrieva, zachvátila ho úplne a udusila v ňom tú peknú známku božstva v človeku: snahu po spravodlivosti, hoc ináč Belínova prudkosť mala svoje medze, takže nevymkol sa ani on zpod zaviazanosti nášho porekadla, ktoré hovorí, že prudký človek nemá ťažkého zámku na srdci. Zadíval sa na šuhaja. V duši háral mu nepokoj. City otcovské hlásily sa k právu a za nimi slabý záchvev súcitu ako by do boja zval ten veľký hnev, zášť a všetky bludné omyly. Došlo to s ním až tam, že nevedel, čo odpovedať, hoc to, o čo ho šuhaj prosil, bolo ďaleko, veľmi ďaleko. Obrazenie, ktoré pálilo ho až na dne duše a ktoré položilo nepriateľstvo medzi neho a Bartekových, bolo omnoho väčšie, než aby sa mohlo pár slovami k pádu nakloniť. Na vydaj dcérin s mlynárovým synom nepočítal vážne ani sám. Údajný pytač napriek svojmu bohatstvu nebol čakaným hosťom u Belínov a vec azda sa viac rozletela v chýr, než sa srovnávala so skutočnosťou. I hľadel značne mäkšie do modrých očú mladíka. Ozývalo sa v ňom ako by bôľ, ako by kdesi slabý hlások vyčítal, že krivdu robí a kmitla sa pred ním deva, dcéra Boriška, uplakaná, ubolená a on, keby sa nebol hanbil za seba, bol by sklonil hlavu a zadumal sa. No svet nemal vidieť jeho slabosti. Nesmel sa, nechcel sa priznať k možnosti omylu, ktorý také desné následky vyvolal. Stál na svojom, smraštil obrvy a namáhal sa, aby ostal dôsledný svojim rečiam. A tu zasa bol v svojom živle. Obíduc predmet, ako zo sna začal:

„Bili ste ma, veľmi ste ma bili, a ja som mal k vám vždy dobré srdce. Ej, Pavel“ — tu postál, zarazil sa, nijakého Barteka nechcel viac pozvať krstným menom — a akoby chcel napraviť, doložil: „chlapče, keby si vedel, ako ma to bolí… nezaslúžil som to. Škoda, že si rychtárovým synom…!“

Ako by pod ťarchou citu nehovoril ani jeden ani druhý ani slova. Zadumali, zamreli do seba a smútok ťažký prýštil sa obom z duše. Ubehla chvíľa, kým Belín sa spamätal, že stojí zoči voči druhému. Zdola ozývaly sa kroky. Obzrel sa i s Pavlom. Tento zbledol, Belín sa strhol, výraz jeho tvári zhranatel, odvrátil sa, ako by vyhýbal hadovi. Blížil sa k nim Múric Grün.

Na tvári bolo znať strašný boj, ktorý oral v duši Belínovi a ničil každú, rozhovorom vzniklú túhu po miere. Už zabudol, čo len pred chvíľou bol hovoril. Vzbudená sdielnosť — snáď zárod dobrej jeho vôle — zmenila sa v prudký hnev a zlosť. Chcel ukázať chrbát Grünovi, no ostal, ale vždy díval sa vbok.

Tento už na strelenie obrátil pozor na nich. Na tvári rozhostilo sa mu podivenie, ústa zohyzdily sa v úškľabok a oči zízaly hanebným úsmeškom víťaza. Nebol by to dal neviem za čo. Od voľby s Belínom nestál tak šťastlivo zoči voči.

Prišiel, dal rýchlo klobúk dolu.

„No, dívajme sa, ja som myslel, že to rychtár,“ riekol pichľavo; „Belín ešte vždy tak vyzerá, ako by bol rychtárom. Mhm — a dal si zasa klobúk na hlavu — a my sme už len sedliaci, horší ako močkár Bobulec,“ a mihol znovu bezočivou nehanebnosťou po Belínovi. Potom dodal: „A čo vidím? vy ste sa už podobrili?… no, no, hja, ináč nejde… dcéru je dobre dať do rychtárov… tam pečú z bielej múky… darmo fúkať… niekedy i podliezť treba…“

Potom sa obrátil, ako by nič, a pýtal sa Pavla: „A kde je rychtár? (slovo rychtár prízvukoval silne). Ako prídeš domov, nože ho vystroj ku mne. Slúžny mu čosi odkázal.“

Dopovediac, odišiel bez slova.

Slová padly vypočítane. Ľstivý kšeftár chcel trafiť len Belína a ukázať mu, aký smutný význam má pieseň úbohého Slováka, keď si spieva: „Bože môj, Otče môj, však je ten svet zmotaný!“ A žiaľbohu i ukázal mu. Belínovi sa krútil svet dokola. Neveril, nepočul, nevidel. Srdce mu premohla úzkosť i hnev i bôľ. Vedel zachytiť ostrie ocele krčmárovej; aký však je pokonný cieľ zádrapky Grünovej a pre akú príčinu povedal to, čo povedal, zostalo pred ním tajno. Práve tak, ako tajno bolo tej v zobáku syr držiacej vrane, prečo ju líška tak veľmi chváli. Počul len urážku a pohanenie. Už mal ústa otvorené, že mu povie, čo mu slina na jazyk donesie, no vypočítaný nápad tak nečakane sosypal sa na neho, že nevedel prísť k slovu, len stál ako obarený. Tie pyšné slová, britký, posmešný omyl a upomínanie na zašlé časy rychtárstva! Zastenal v hlbinách duše a neúmornou silou na povrch vyhodená zúrivosť opanovala ho mihnutím oka. Chcel utekať a vrhnúť sa na šudiera. A rozožratá jeho nálada aký mohutný pokrm si našla v dobre mierenom odkaze, aby si Bartek šiel pre rozkazy do krčmy a bol podnožou kalných vôd! Teda predsa tak stoja veci, ako si on myslel. Bartek s pomocou krčmárov svrhnul ho s rychtárstva. Nasypal mu hanbu na hlavu. Každé decko naň ukazuje. Za chrbtom smeje sa mu celý svet. A za tú cenu stal sa nákovou úžerníkov, prijíma od nich rozkazy a ešte posiela syna, aby ho klamal a vzal mu jedinú jeho dcéru. „Nie, nie!“ vykríkol v duchu a zaiskril po Pavlovi očima a stopujúc šľapaj zmiznutého Grüna, ako by mladému Bartekovi chcel ukázať: „Hľa, pozri, čo posmechu, hanby a potupy sniesol na moju hlavu otec tvoj!“

Potom riekol duto, bez srdca.

„Bartek! — už nehovoril ani Pavel, ani chlapče — chceš moju dcéru, ale si zabudol, že Belín a jeho krv prah Bartekov prekročiť nesmie. Sľúbil som ti svoju dievku, no vtedy som bol inakším ako som teraz. Rychtár by ti bol dal dcéru, no Belín — horší ako hájnik Bobulec — rychtárovmu synovi dievky nedá.“

Bojoval so sebou. Hovoril náruživo, hrubo, trhano.

Šuhaj, zblednutý, rozorvaný, vykríkol, zaúpel. Bol to výkrik neurčitý: bôľ, hnev, žalosť; taký asi ako skríka do srdca trafený jeleň. Belín zdesene gánil po mladíkovi. Až teraz zvážil dosah vyslovených slov. Ustrnul; darmo! Nebolo možno zpäť!

„Nekrič, nerob si bolesti,“ hučal znovu. „Darmo je. Si Bartekov syn. Pozri — hodil rukou po smere, ktorým mizol šudier — máš rozkaz vyhnať rychtára, aby sa pakoval do krčmy. Zradil mňa, predal seba, musí poslúchať!“ A po chvíli — ako by bol ustal, vydýchol si zhlboka, až odtiaľ, kde sídli bolesť, a zakľúčil: „Nemôžem, skôr by som si hlavu o múr rozrazil, máš falošného otca!“

Ďalej nemohol. V hlave vírila mu smrť. Stál porušený ako nad hrobom.

Paľko stál ešte vždy sťa hromom rozrazený topoľ. Nevypovedaný bôľ zamrel mu na tvári, duša zavýskla mu bôľom horkým a v srdci búšila mu krv, že sa ozývalo, ako keď zaplače zvon, že chudobnému tá chatka a posledný kus chleba vyšiel v dym. Svet odumrel očiam jeho. Nevidel nič, len tmu, nepočul nič, iba hrobové slová tvrdého človeka. Hnev a ľútosť zápasily o srdce jeho. Hnev zvíťazil. Ústupčivosť zmizla, smierlivý tón ustúpil rozhorčenosti. I vzpriamil sa a v povedomí svojej pravdy, riekol:

„Krstný otec, dajte pozor a nehaňte mi otca! Ste hrozný, nemáte srdca až hrúza na vás hľadieť. Aby ste sa vyvŕšili, nedbáte, čo by vás to stálo čokoľvek… i vaše vlastné dieťa.“ Prestal, musel dokončiť. Nápor citu drobil mu vety. Potom vydýchol si hlboko, vzmužil sa. Výzor tvári jeho ako by presvitol bleskom, vzpriamil sa, ruky zdvihol a povýšene zvolal:

„Belín! Nemožno, že by vás nestrestal Boh!“

Nechal starého stáť. Prudko, skoro letkom obrátil sa a zmizol za najbližším domom.

I rozlúčili sa navždy. Jeden s rozorvaným srdcom, druhý ubolený až na dno duše.

Drahí moji, poviete snáď, že smutno dívať sa na sklesnuté obete slepej vášne. Nuž áno, i mne to ťažko ide napred; pero spiera sa každému ťahu. Však na to máme oči, aby sme videli, a uši, aby sme počuli. Pýtam sa: kto tisne do rúk našim holubom zbroj túto? Teda keď máte oči, viďte, keď máte uši, čujte. Potom súďte, bedlite a neopúšťajte úbohých!

*

Pavel, vrátiac sa domov, našiel otca samotného v izbe. Vošiel ticho, bez slova, bez žaloby, no jeden pohľad na tvár a otec už vedel, čo sa stalo. Syn ako obsekaná vŕba, bledý, vzrušený sadol si blíž ku kachľom a díval sa bez cieľa do prázdna. Zabudol na všetko, len znivočené sny a zmarené nádeje skákaly mu pred očima, ako rozčerené vlny kalného Váhu v jeseni. Zakryl si dlaňami tvár…

Bartek žasnúc, pozoroval Paľka. Oči vystúpily mu z jamiek, chvenie zmocnilo sa údov a ruky triasly sa mu. Zdalo sa, že starne. Pristúpil k synovi a položil mu ruku na hlavu.

Pavel sa prebral. Svietilo na neho dvoje láskavých očí. Spamätal sa, mäknul. Bez slova pritúlil sa k starkému a odpovedal na otázky jeho ticho, s premáhaním. Rozhovor trval dlho. So rtov otcových tiekol do duše synovej med útechy a tvrdá jeho ruka nežne hladila sklonenú hlavu šuhajovu. Zahorel hnevom veľkým na tvrdého Belína, a počujúc podrobne, čo sa medzi nimi stalo, znovu sa obrátil k synovi a tíšil jeho vzrušenie spôsobom, aký len srdce rodiča vie stvoriť, keď pokoj prosí na hlavu dieťaťa.

I Belín nie v lepšom rozjarení došiel domov. Rozhorčenie však urýchlilo a ustálilo v ňom úmysel vydať Borišku čím skôr a raz navždy pretrhnúť spojenie s Bartekovci. A úmysel stal sa skutkom. Chýry o Boriškinom vydaji šírily sa po Morušovciach ako tiene a nadobúdaly na pravdepodobnosti čím diaľ tým viac. Belín sa rozhodol a v najbližšiu nedeľu hostia z mlyna, na čele s mladým mlynárom, zahájili vohľady v duchu starootcovských podaní. Belín sa usmieval, prikyvoval odchádzajúcim hlavou a tisol starému dôverne ruku. Zmenil sa. Mlynárov syn býval v jeho očiach neohrabaný ťarbák a dnes hotový mu je dať dcéru. „Čím prv, tým lepšie“, hútal. „Bude síce plaču, ale ju len pod čepiec a privyknú si. On je síce trochu ako medveď, ale má…“ kývnul hlavou a mädlil prstami, ako keď peniaze čítajú. „Vybijem takto svetu oči a urobím všetkému koniec.“

Lež neveste sa zdalo, že aj ona má vo veci slovo. Záletníkov privítala s bôľom na tvári a s uslzenými očima. Potom stratila sa a neprišla domov až v samý večer. Otcove prehovárania odbily sa od nej ako strela od skaly, a keď pribraly si na pomoc i práva, ktorými rodič môže uplatniť mienku svoju oproti decku, nastaly pre Borišku ťažké časy. A Belín vedel vytrvať; nápory so dňa na deň sa množily a zasahovaly osamotenú devu až na dno duše. No Boriška nebola nadarmo dcérou Belína. Stála urputne na svojom, a keď nemohla s náhľadom svojím preraziť u otca, myslela, že s chladnou odstrkavosťou privedie mladého mlynára na presvedčenie, aká veľká priepasť zeje medzi nimi. No darmo. Neokrúchaný pytač ani nežiadal od svojej budúcej, aby ľnula k nemu súcitom. Niečo podobného bolo mimo kruhu jeho pochopov. Jemu sa Boriška tým väčšmi páčila, čím odstrkavejšie chovala sa proti nemu. Smial sa a hrozil jej prstom. Jeho sčľapený nos sa rozšíril a široké ústa sa otvorily, keď pozoroval driečnu postavu bledej devy. Boriške nezbývalo inšie, než ho upozorniť na svoj pomer s Paľkom. Záletník šibol po nej ohnivým okom, pristúpil bližšie, mľaskol ústami a uškrnul sa: „Hehehe… no, ti mi Bože… i ja som vohľačil, ale nič to, preto sa my len soberieme, nemaj strachu, žena je ako vŕba: i pri potoku sa príjme.“ A mysliac, že povedal múdrosť, znovu sa priblížil k deve, pomrvil sa a chcel ju uštipnúť po líci.

Táto sa odtrhla, postavila sa mu oproti a riekla studene, hrozebne: „Ako myslíš. Dobre. Ale keď budeš banovať, nemaj potom na mňa ťažké srdce.“

S týmto sa rozlúčili. Boriška zaoberala sa myšlienkou, že musí prehovoriť s Pavlom stoj čo stoj. Ale ako? Ťažko jej bolo urobiť i len krok, aby nemala niekoho za sebou. Rodina zatým usilovne krútila sa okolo nej. Tetky, stryné, ujčiné a sváčky staraly sa o „dobrú radu“ a nevypúšťaly ju z úst.

A čas utekal. Minuly dva týždne. Rodinou a otcom smelený mladoženích silne sa držal svojich nárokov a udomácnil sa u Belínov natoľko, že čas pytačiek mohol sa určiť už na nedeľu. Keď prišiel do Belínov a Boriška utiekla preč, sadol si ticho pod pec a shováral sa s otcom, ktorý mu tým väčšiu priazeň preukazoval, čím viac ho deva odstrkovala. Bol praktickým, zasmial sa a myslel: „Ako si odišla, tak sa vrátiš.“ A keď sa len nevracala, vzal ticho klobúk a poberal sa domov.

V piatok večer ticho, nezbadane zaklopal u Belínov otec záletníkov a shováral sa dlho, dlho s Belínom. Hneď ráno došla potom Boriškina tetka a pošuškala jej, že mlynárovci v nedeľu popoludní prídu na pytačky. Na devu účinkovala zpráva ohromujúce. Len teraz rástlo pred ňou blížiace sa nebezpečenstvo v celom čiernom duchu svojom. I tŕpla a mráz prechádzal celým telom nešťastného stvorenia. Pomyslenie, že má nadísť deň, v ktorom jej sny rozrumia sa v ľadovú, usmrcujúcu skutočnosť, ohrozovalo ju až v základoch. Minul deň, chýlilo sa k sobote večeru. Vyšla do záhrady. Otca nebolo náhodou doma. Na oblohe klonilo sa slnko ponad diaľne hory a obruba jasných, priesvitných obláčkov jasala sa zlatom. Západ žiaril nádherou purpuru. Zdalo sa, že i hore i dolu sídli len pokoj. Aký omyl.

Deva nemala smyslu pre dojmy večera. Zadumaná do seba, ani nevedela, čo sa okolo nej robí. Zrazu zdvihne hlavu, tvár jej zažiari radosťou, oko láskou a uteká k plotu.

Vetievce sucho vŕzgaly vetrom a usušené listie sadu zradným šustením sprevádzalo každý krok mladých ľudí.

Pred Boriškou stál Pavel.

Oči devy žiarily jasom. Prsia jej sa šírily, bola by sa smiala i plakala zároveň. I dlho, dlho stála nepohnute, pijúc do seba sladký zjav nežičeného šuhaja. Telo zamieralo jej chvením.

„Paľko, Paľko môj, tu si, keď ťa už aspoň vidím!“ šeptala v sladkom rozochvení. „Prišiel si?“ dodala potichu a jej oči svietily nežnosťou, že mŕtvym by to bolo pohlo.

A nasledovala scéna, kde srdce prichádza k právu svojmu. Nežná túha a sladkosť, ktorú cítime vo chvíľach podobných, je výkvetom najútlejšej strany duše našej a ťažko sa podarí ju i poeziou nadchnutému pevcovi zachytiť. A odtiene citov, záchvevy srdca, žiar zraku, neha a slasť roztúženej duše vyjadrovaly prervané slová ich, ktorými vítal jeden druhého. I zabudli na všetko a šepotom, prýštiacim sa z hlbín ich bytia zamieraly duše ich.

„Boriška, skoro sa mi hlava krúti,“ riekol Pavel, spamätajúc sa, „toľko mi toho leží na srdci. Zdá sa mi, ako by som sa z ťažkého sna budil.“

I deva sa, chúďa, budila. Radosť, žalosť, žravý bôľ i sladká túha zrkadlily sa jej v očiach. Riekla:

„Tak dávno som ťa už čakala, a teraz neviem, čo ti mám povedať. Tak mi je úzko okolo srdca.“

A šuhaj jej potom vyrozprával všetko, čo sa s otcami pre voľbu stalo. Ako sa potom rozišli a jemu prístup ku nej zakázali, ako mu ju Belín odoprel a na Barteka snáša hory doly a ho obviňuje, že mu na hlavu svalil posmech, aby mohol zostať rychtárom.

„A to všetko je len smyslenie, Boriška, môjmu otcovi sa o tom ani nesnívalo. I dnes ho trápi ten úrad, zažehnal by ho rád, keby to osožilo. A toľké hriechy, toľké zvady pre tú rychtársku biedu!“

Deva naslúchala ako vymenená. Čo teraz počula, znelo jej ušiam nove. I ona mnoho popočúvala o tomto, no celkom ináč, odchylne vynímalo sa to z úst šuhajových.

Pavel hovoril ďalej.

„Po dedine chýry, Boriška, že otec ťa chce nasilu za mlynára a že od tejto nedele na druhú budeš mať už ohlášky.“

Boriška svesila hlavu.

„Otec chce, ale ja nechcem.“ Štkanie premohlo jej reč. Potom doložila: „Ja nepôjdem, Paľko, rovnalo by sa mi smrti… Neopúšťaj ma…“

„Neplač, Boriška,“ riekol dusene s najvyšším premáhaním Pavel: „Pán Boh nás neopustí.“ Potom prestal; zachytil jej ruku, a druhou otieral jej horúce slzy.

Kto by s boku bol na nich sa díval a mal kus svedomia, trnul by bol pri pomyslení, aký hrozný hriech proti Bohu je tých dvoch ľudí deliť.

Trvala chvíľa, kým deva opanovala bolesť svoju. Šuhaj ju hladil stále a tešil, hoci samému trnulo srdce bolesťou.

„A čo mienia s ohláškami?“ pýtal sa Paľko, odchýliac sa od doterajšieho smeru reči.

„Ja ešte neviem. Tetka mi včera pošepla, že zajtra prídu na vohľady.“

„A ty?“

„Nech si nahovárajú, ak majú vôľu. Ja pôjdem preč…“

Potom postála a ako by predchytila šuhajovi otázku, riekla:

„A keby otec dal i zapísať ohlášky, nedbám; nech sa robí, čo chce, ale prinútiť sa nedám a čo by mi prišlo v úteky svetom!“

Na šuhaja opreté oči zažiarily odhodlanosťou. Boly krásne. A keď vzpriamená zadumala sa potom v seba a vrkoč ukončený stuhou svliekol sa jej na pravicu, zdalo sa, že stojí pred rozhodným krokom. Zasa hodne času zmizlo okolo nich, kým vyrušili sa zo snenia a pokračovali v rozhovore. Nesúvisle, tiahle, trhane zamieňaly si náhľady svoje, až konečne zastali na vrchole obapolných obáv.

„A čo hovorí mlynárov syn, keď utekáš od neho; nestratí vôle?“ pýtal sa Paľko.

„Robí sa, ako by nemal očú; keby ho neposmeľoval otec, ja by som si s ním chytro poradila,“ riekla deva, zmeniac výraz očú a pohŕdavo hodiac rukou.

„A mať?“

„I tá hudie tú istú nôtu. Bojí sa otca a peniaze jej oči zaslepily.“

„A rodina?“

„Tá ešte najviac. Tak som im akosi zrazu prirástla k srdcu, že nestačia sa za nimi dvere zatvárať.“

Šuhajovi sovrelo sa srdce. Nevýslovne útrpný pohľad hodil na devu, ktorá akýmsi žiaľnym odhodlaním predchnutá stála blízko neho. Predstavil si, čo všetko pretrpieť a zniesť musí pre neho. Bol by ju objal, sklonil pred ňou svoju hlavu a blahorečil jej. I vztiahol ruku a hladil to nežné čielko a zrumenené líčka. Potom riekol hlasom najvýš súcitným:

„Ty dobré, sladké dievča, Boriška…“ Prestal, ako by lapal slovo. „Ako by ani srdca nemali, však bude tomu Boh dá, skoro koniec…“ a zas sa zamyslel, ako by mu centy ťažily prsia; pokonne dodal:

„A ty potom, čo urobíš?“

Otázka táto bola upravená živo. Deva pozdvihla náhle hlavu a uprela zrak svoj na šuhaja.

„Čo urobíš, ak ťa otec prinúti až po oltár?“ opakoval šuhaj.

Deva stála chvíľu nemo. Celá tvár hovorila, že na šuhajovi je radiť. Pavel porozumel prisviedčajúcemu pohľadu. Ako by na otázku odpovedal, pýtal sa:

„A privolíš ty potom na to?“ a oči jeho sa vážne zastavily na postave Borišky.

„Ak ťa budú nútiť, neprotiv sa im. Iď k oltáru a tam povedz „nie“, a bude po veselí. Kňaz nebude mať potom k tebe práva.“

Boriška stála a prekvapene, strnule dívala sa na Paľka. Zdalo sa, že je v bludišti, z ktorého niet východu. Rozmýšľala a pýtala sa: „A potom?“

„Potom si vezmeš, čo máš so sebou, stratíme sa svetu s očí a soberieme sa, kde nám nikto nebude robiť ťažkosti. O inšie nemaj starosti. Vezmeme štyri zdravé ruky so sebou.“

Deva chystala sa k odpovedi. Išlo to ťažko; slová viazly jej v hrdle. Zrazu však zdesenie a strach vyrazily jej na tvár. Blízko medzi krovím zašustily kroky. Obzrela sa a strnula. Blížil sa otec…

Šuhaj nevedel, či má ísť, či nie. Ponechať devu v opustení zdalo sa mu zbabelosťou. Smraštil obrvy a chcel ostať. V neistote pozrel na devu. Táto prosebne kynula mu, aby sa vzdialil. I podal jej na srdečnú krátku rozlúčku ruku, pozrel na bledú, ubolenú devu zrakom hlbokým, ťažkým a zmizol za plotom.

Otec rýchlo zastal u devy. „S kým si sa to shovárala?“ pýtal sa drsne a prudko. Z očú sypaly sa mu blesky. Deva ostala ako skamenelá. Vedela, že je všetko vyzradené. Sladkosť minulých chvíľ opanovala ju celkom, zabudla na hnev otcov, na všetko. Stál pred ňou stále zjav ľúbezného šuhaja. Vzpriamila sa, tvár horela jej ohňom. „S Pavlom,“ riekla odhodlane.

Do Belína, ako by nasypal ohňa. Skríkol: „Tak, no vidíš, s Pavlom, nuž dobre, dobre. A čože ste to mali tak do shovoriek?“ pýtal sa, náhle zmeniac hlas, ako by úsmevom. Pod jeho kôrou však dlel hnev.

V Boriške zovrela krv. Belínova dcéra stála pred ním. Na všetko pripravená, riekla mužne:

„Hovorila som mu, že za mlynárovho syna nepôjdem, a že aby ho moje ohlášky — ak len tak ďaleko zajdete — nemiatly.“

Otec zbledol, zelenel. I vlastná dcéra sprisahala sa proti nemu. A ona to mieni naozajstne, ona mu skoro hrozí. I zovrela v ňom krv spôsobom úžasným. Zaťal pästi, v prvej chvíli nevedel, čo má urobiť.

Nastala trápna chvíľa. Deva vzdorovite uprela zrak svoj k zemi a čakala. Otec triasol sa hnevom, ako by váhal sa rozhodnúť.

Len krok, dva boli od seba. A predsa celé hory dvíhaly sa medzi nimi.

V Belínovi dospelo vzrušenie vrcholu.

„I ty háďa, i ty chceš kúsať,“ sipel ako bez seba: „no ale ešte dočkaj, tej pesničke nebude tak hneď koniec. Po kútoch sa vláčiť za chlapmi… tak… pekná dievka… a potom… ale čo sa budem tu s tebou kmásať?!“ Potom prestal, odpočinul si a pokračoval premeneným hlasom: „Tak iď, iď a spleť sa i ty proti mne. A potom sa smej, ako sa smejú tí! Dokiaľ si bola malá, jedla si môj chlieb, teraz ješ moje srdce. To tak Pán Boh prikázal, však ver?“

A zasa prestal a odpočíval. Potom sa vzopäl, ruku vystrel k hrozeniu a hovoril:

„Ale ako tu stojím, ukážem ti, čo to značí hrešiť proti príkazom božím! Ukážem ti, ako že som ti otcom, že ti zájde chuť od všetkého, čo Bartekovcami vonia! Alebo ak nie, stratíš sa mi s očú, nepovieš, že si mala otca a ja kedy dcéru. A teraz ber sa!!“

A chytil ju drsne za ruku a viedol bledú devu domov.

*

Najbližšiu nedeľu ľudia v oveľa hlučnejšom rozhovore vracali sa z kostola domov ako inokedy. Že mlynárov syn zaliečal sa Boriške Belínovie, vedel síce každý, no, že by vec tak náhlila, o tom sa nesnívalo nikomu. Tým väčšie bolo teda podivenie, keď z čista jasna odznely ohlášky v priestoroch chladného kostola. Svet, ktorý má povedomie, na akých nohách stál Bartek s Boriškou, rozprával síce o mladom mlynárovi, no vážne sám to nebral. Mysleli si, že Belín sa vybúri, vyhnevá a bude všetko dobre. A preto ani nedôverovali chýrom, ktoré rodina púšťala do sveta o úmysloch Boriškinho otca. Sám starý, ako by sa ostýchal súdu, vykonal zápis v najväčšej tichosti. I tým väčšie podivenie zračilo sa na tvárach starostlivých tetičiek, lebo sa im prišlo čudovať i na tom, že ako sa môže v dedine niečo stať, aby ony o tom nemaly tušenia.

„Ale dívajte sa len, súsedka, ako sa to len chytro svarilo. Tomu rychtárovi (Belínovi ostalo meno toto) je akosi naponáhlo,“ divila sa prvá.

„Hm, ja tomu ešte ani teraz neverím, čo by sa čímkoľvek dokladal,“ pochybovala druhá, šušoriac si riasnatý čepček a pritláčajúc k čelu prihladenú zálisku vlasov.

„A veru Pavlovatému Bartekovie poctivosť. Belín si mohol ruku oblízať, keď mu ju len chcel.“

„Myslite si, čo chcete, ale je to len protiveň Bartekovi. Len aby sa neopálil. Prenáhlená robota nikdy nebýva dobrá.“

„A veď veru tak; ja veru mám s každým pokoj a nikomu do svedomia nevstupujem, ale mne sa to všetko neľúbi.“

A v podobných poznámkach uberal sa dedinský areopag pomaly po svojom. Ženičky nevedely odpustiť Belínovi, že ich predbehol, prekvapil. Lebo tak je to, milí moji. Veľmesto sa stará o chýry veľkého rozmeru a úzko je spojené s udalosťami, ktoré zasahujú v záujmy miliónov. A dedina má tiež svoje otlaky a otázky, ako: otázku krstín, svadieb, ohlášok, otázku nie východnú, nie zlatej renty, no mužových pár turákov, ktoré chce prepiť v krčme; ďalej otázku zlého tkáča, lenivej slúžky, kradoša mlynára, suchej kravy, a potom otázku dedinskej zariekačky, ktorá hŕbu pikulíkov, znáchorov, škriatkov, zmokov dá zavoňať poverčivej babičke pod nos, že sa jej strachom až vlasy zježia na hlave.

A odsúdenie Belína dostalo sa i jemu samému do ušú, no on nevšímal, nepodbal si kolujúcich narážiek. Skamenel. Konal, ako by svetu na vzdory. Že však robí na vzdory svojmu decku, sebe, na to nemyslel. Čo za následky môže pritiahnuť kamenná bezohľadnosť, o tom, veru, nerozmýšľal. Keby azda bol videl spínať ruky Pavla i jeho otca, azda by si bol vec hlbšie uvážil; okrem Borišky však neprosil ho nikto, a to mu bolo málo. Neváhal hodiť v obeť zatvrdnutiu svojmu všetko. Po cene sa nevyzvedal. Hodil tam predbežne svoje decko; či bude dosť, či cena nebude vyššia, či nehodí i seba i druhých, o tom teraz nebolo reči.

Sú prípady, že ľudia obracajú sa na tvrdé skaly a skala, keď i slnko svieti na ňu, nevydá iba tieň.

Boriška držala sa po rozhovore s Paľkom nápadne chladne. Neplakala, nehovorila nič; chodila podťatá, ako bez duše. Otcovi sa chovanie devy nezdalo. Radšej by bol videl plač, ale mlčal i on, zobudené svedomie udúšal ukoliebavkou. „Privykne, najtiaž ju len pod čepiec a zabudne, ako by kameň do vody hodil.“

I míňal sa deň po dni v neistote a rozochvení. Čary starej Cigánky Hany nevracaly šuhajovi veselosť a napriek namáhaniam matkiným nemohol zabudnúť na milú devu. Až blížilo sa k nedeli tretej a o blížiacom sa veselí rozprávalo mladé staré od jedného konca Morušoviec až na druhý.

U Bartekov prišla Žúžalka v posledné časy v hodnosť. Nosila roztržitej Bartekovej chýry a slúžila jej radou, a stará nevedela jej za to prenaďakovať. Aspoň sa rozhovorila a zabudla na trampoty na mysli jej ležiace. I dnes je tam. Ženy sa utiahly do kúta a shovárajú sa. Žúžalka oboznamuje Bartekovú s chýrmi o Boriškinom veselí. Starká zvedavo lapá každé slovo; vyzvedá sa o všetkom a najviac o nádejnom mladom zaťovi.

„Oj, nechce vám ho, kmotrička, ani za svety. Nútia a držia ju ako v kliešťach, nesmie, chúďa, ani na vonok. Ja mám len strach, aby sa mu niečo nestalo. Úbožiatko!“

„A vo mlyne?“

„Hja, čo tí, to sú držgroši. Lipnú za grošmi. A ten, Bože odpusť mi moje hriechy, ten mladý je ako by ho z nácesty vytiahol. Smeje sa, ako by mu teplý osúch pred očima krútil, a môže mu kto chce, čo chce hovoriť, nedbá ten ničoho, ani potkan, keď sa do kurína dostane.“

A v podobnom smere krútila sa rozmluva, pretkávaná starosťami a nádejami. Starenka, plná obáv, rozochvene stopovala každú stopu chýru Boriškinho výdaju. A po trápnych dňoch, plných duševného boja, skúšok, neistoty, rozdráždenia vzišlo konečne ráno, keď bledú devu odviedly s cudzím chlapom ruka v ruke do kostola, aby sa mu zaviazala, obetovala, zakázala srdcu cítiť, očiam plakať, ústam hovoriť, rukám chytať sa hlavy a dala sa zahrabať s mladými sny svojej duše — živá.

Po obci panovalo pred sobášom akési chvenie. Ľudia rozdelili sa vo dva tábory. Neprirodzený tlak osudného kroku ako by visel ľuďom nad hlavou. Od Bartekov nebolo nikoho v kostole. Bartek so ženou, rozčúlení až po možné hranice, sotvaže stačili zakryť stav svojho vnútra. V najvyššom rozladení čakali Žúžalku z kostola, čo sa, reku, môže prihodiť, lebo ani jeden ani druhý nemohol sa vžiť do viery, že Belínove zámysly dozrely už dnes k stelesneniu.

Minula hodina, dve, no nikto nechodil. Pavlova mať, nemôžuc utíšiť zvedavosť, vyšla na cestu a dívala sa hore, ku kostolu. Práve sa valily zástupy ľudí. I čakala. Akýsi šumot, spojený s prejavmi veľkého prekvapenia, obíjal sa jej o uši. I zvedavo zostrila sluch, no z rozhovoru, ináč dosť hlasitého, nemohla pre vzdialenosť zachytiť nič. Zástupy zatým sa blížily, i skryla sa do izby, otvorila okno a načúvala. Bartek bez slova, zamyslene sedel pri stole. Vrava neurčitým prúdom niesla sa do okien. V smesici poznámok nebolo možno zachytiť smysel slov. Konečne zadychčaná, rozčúlená Žúžalka vohnala sa do izby a zalomila rukama:

„Pre Boha čo je, čo sa stalo?“ pýtala sa Barteková, prekvapením zastanúc naprostred izby.

„Jaj, len tak dychčím, sotva duša vo mne trčí, zlatá kmotrenka moja, to neni ani človek. Ale budú rozprávať o tej svadbe tri svety!“

Rychtárka stála dosiaľ bez slova. I rychtár zdvihol hlavu.

„Dostala som sa napredok. Čakáme, reku, čo to z toho vykvitne. Mladú nevestu doviedli; doviedli, chúďa, nemohla ani ísť. Zrazu ostala ako ten múr a vyšla von. Mysleli sme, že jej prišlo zle. Čakáme, čakáme, mladuchy nič. Kňaz čakal, družina počne šepotať, obzerať sa a Belín prestupoval ako na uhlí. Minula polhodina mladý zať vyšiel von, vrátil sa bez nevesty a šeptal čosi Belínovi. Tento zbledol a rýchle stratil sa vonku. Súseda Pažikuľa ma štuchá do boku a šepká mi, či neviem, čo je to? I vyšla som von, čo to, reku, bude. Zrazu začujeme shora krik, dívame sa, a čo vidíme? Belín ide i s Borčou a ťahá ju skoro nasilu za ruku. Utekla mu, a ako mi švagrina Kašubkina rozprávala, že ju našli v sypárni, že kľačala na kolenách a modlila sa.“

Bartekovej išlo do výkriku. So značne otvorenými očima stála pred Žúžalkou a složila ruky na kríž.

„Keď kráčala cez kostol, tak sa mi zdalo, že ide božie umučenie. Taká bola ako smrť, ledva živá.“

„Čo len z toho bude?“ vzdychla si Barteková; „bude ho trestať Boh!“

„I dávala som pozor, súsedka moja,“ pokračovala skoro plačlivo Žúžalka, „čo len bude hovoriť. Nebolo počuť ani slova a potom, keď ich už sprstenkovali, pustila sa vám do takého plaču, že sa len tak ozýval kostol. A s ňou plakal každý, ako na pohrebe. To neni otec; ani tyran by nezniesol taký srdcelomný nárek. Úbožiatko, skoro mi srdce zamrelo za ním!“

Starká sa nemohla zdržať sĺz. V hojných prúdoch tiekly jej po tvári. Plakala ticho. Nechcela búriť muža, ktorý ako zmeravený sedel za stolom.

Na Pavla mysleli všetci; každý ho bol pustil z umu. Nikto sa nepýtal, kde je. Boli radi, že sú v čiernych chvíľach bez neho. Dospel však čas obedu a domáci sadali bez neho za stôl. Prišiel i večer, ráno, zasa večer i ráno potom sa zem raz, dva, tri razy obrátila okolo osi, a šuhaja nebolo nikde. Rozpŕchli sa a hľadali ho. Predtucha ich stuhla v zmeravenie a v žilách tíchla im krv. Starká plakala dňom nocou a šla si vyplakať oči. Celý mesiac trvalo hrozné toto postavenie u Bartekov. Pavel sa stratil, zmizol, a nik nevedel, kam. Konečne došiel list. Pavel oznamoval, že musel preč a že sa zverboval. Tešil a kojil, chudák, rodičov svojich ako mohol a snažil sa ospravedlniť. Porúčal ich Bohu a prosil, aby mu odpustili.

Starká zalomila rukama. Vykríkla srdcelomne a chytila sa za hlavu.

Úbohá!

Otcovi vyhŕkly slzy z očú, ruky si založil do lona a sadnul si. Nemohol stať. Ako by ho kosou bol podťal. Potom kľakol k stolu a modlil sa.

Úbohý!

V izbe bolo ťažké ticho. Zdalo sa, že čuť tlkot srdca navštívených staríkov. Rukama by si bol nad nimi zalomil. Nečudo, keď zapadlé oko zaplače, soschlé ruky sa trasú, ťažko to vidieť človeku: i skala nad tým zaupí!