ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kvetné, krásou a spevom bohaté, životom bujné leto ustúpilo lahodnej jeseni. Hora už tak nešumí kyprou živosťou, potôčky sa skalily a nežblnkocú tak veselo; kríky a lieštie, stráne a lúky, hory a lesy ošumely, zamĺkly, zožltly a ich oblek, hoc skvie sa pod záplavou slnečnej žiare ako lesk zlata, predsa vidno, že to nie zárod žitia, lež začiatky tichého, istého zániku. I ten ozvuk trávnic úži sa v užší a užší kruh, až prvým sniežkom zanikne v tichej chatke, ako to spevavé hrdielce vtáčika v ďalekých, cudzích krajoch.

A nielen v prírode — zmenilo sa mnoho, mnoho i v Morušovciach, že žiaľ človeku skoro písať. Prevraty stihly prírodu — a rozklad tichú, podhôrnu viesku. Svornosť zvrhla sa v nepriateľstvo, dôvera v závisť, shoda v rozbroje. Tí, ktorých predtým shoda a krv viazala k sebe, obchádzali sa, ako by nemali srdca, neboli rodní bratia a nikdy sa nepoznali.

Na Bartekovom dome zavesená je rychtárska tabuľa už od leta. On sám nezaoberá sa už takou mierou hospodárstvom; úradné zamestnanie volá ho často mimo dom. Ale nejde mu jeho hodnosť tak k duhu, ako jeho predchodcovi. Známy, neznámy číta mu s tvári, že je bledý, málomluvný a často zamyslený. Pokoj, ktorým predtým dýchalo každé jeho slovo, zmizol. Nespokojnosť a akési samotárstvo prevládalo dušu jeho a odtiene ťažkého položenia hádzaly tmu na všetko jeho počínanie a vzbudzovaly nechuť oproti samému sebe. A nielen on sa zmenil, celý dom, ako by bol cudzí. Svár a pohoršenie síce nesblížily sa k dobrým ľuďom, no cítil každý, že im niečo chybuje: tá srdečná teplota, ktorá je podstatou rodinného blaha, povzbudzuje, povznáša, posilňuje ducha, tej už tam nebolo. Zdalo sa všetkým, že trpia pod tlakom istého neprirodzeného násilia, že ich bolí jedno a to isté, a predsa dusí to v sebe každý a premáha sa, aby nezavdal príčinu ešte väčšiemu rozladu a nepotkol sa o citeľnú stranu svojich milých.

Hnev s Belínom trval i ďalej, ba zostril sa. Po poslednej svade rozišli sa, aby nestretli sa viacej. Jeden vinil druhého a výsledok bol ten, že Bartek, obrazený Belínom do krvi, zabudol čo robí a miesto aby zaďakoval za dôveru, prijal voľbu a na protiveň Belínovi vrátil sa domov ako obecný predstata. Kto hodil medzi neho a Belína hlaveň rozbroja a prečo sa to stalo, to jest, kto bol príčinou, že dve najviac samostatné sily obce počaly sa žrať a tráviť, to bolo tajnosťou ešte vždy a nemalo vyjsť na povrch. Po udalostiach pri voľbe Bartekovi hrdosť bránila podávať dôkazy svojej neviny. Belín zasa by bol krvavé slzy ronil, spomenúc, ako podlo ho Bartek podviedol. A pomysliac si na svoju hanbu, rozzúril sa vždy. Volil by radšej žobrácku palicu, než i len pozrieť v tú stranu, kde stál jeho súper. Osamote, pri účtoch so svojím vlastným srdcom išlo to, pravda, ináč. Oboch napádala ľútosť. Bartek bol natoľko spravodlivým, že vedel sa vžiť do postavenia svojho protivníka, ľutoval ho a srdečne rád by mu bol podal ruky, smieril sa s ním. Lež nebolo, kto by bol medzi nimi preklenul mosty a sviedol ich zasa spolu. A potom, mohol to hovoriť len o sebe; kto mu však ručil za Belína, za jeho prchkosť, prudkosť, popudlivosť a hnevlivosť? Ten bol iste ďaleko od každého smierenia. Zášť a nenávisť prechovávalo jeho srdce a pomstu myšlienky jeho! V tomto trápnom položení sveroval liečivej sile času nehody prítomnosti. On sám koniec koncov bol by sa vedel uspokojiť a nechať Belína Belínom. No išlo mu o syna Paľka. Na tohoto vlastne mal padnúť úder rozhorčeného súpera. A povedomie, že vlastné decko má byť obeťou nespáchanej viny, a on bezvládne, bez pomoci dívať sa musí na útrapy jeho, naplňovalo ho trpkosťou a miešalo blen v poryvy duše každú drsnosť žitia nenávidiacej. Ako rád by bol odstúpil a shodil so seba ťažké jarmo úradu! No či by skutkom týmto dosiahol účelu, či by to nepovažovali ľudia za slabosť, či by kúpil za to synovi mier a predošlú dobrú vôľu, to boly všetko otázky, na ktoré sa dalo veľmi ťažko odpovedať.

A dobre hádal. Belín nebol od ničoho taký ďaleký, ako od smierenia. Jeho chyby úžasnou mierou nadobudly si na ňom vrchu a opanovaly ho. Tak tajomne, tak pádno šlo to s ním pri voľbe nadol, že nemohol sa dovolať chladného rozsudku. Náhodu, ktorej obeťou sa stal Bartek, nazval kepienkom, pod ktorým skrýva sa zrele premyslený plán. Čím dlhšie o tomto myslel, — a veru dňom i nocou ležalo mu to v hlave — tým neschodnejšie hory rástly medzi nimi, až vyrástly v celé brdá, že človeku, ktorý dňom nocou hľadí na pomery našich viesok a vie, kde a prečo rastú podobné hroty a kde rodia sa strely, ktorými bojujú proti sebe nielen tisíci Belínovia a tisíci Bartekovia, lež bratia oproti bratom, synovia oproti otcom, že človeku až tmí sa v očiach a on chytí sa za hlavu a žiaľ, kalný žiaľ otrasie jeho bytím, ako by strnuly žily a myšlienka skamenela v hroznú predtuchu hynutia.

A najtiaž len jedným krokom zahájiť šikmú plochu chýb, tie ostatné idú potom nezvane, samé od seba. I s Belínom sa stalo podobne. Nevediac v prvej chvíli, čo počať, nielen, že pretrhol všetko spojenie s Bartekovci, no i Pavlovi odkázal, aby sa mu neukazoval na oči, lebo že ho dá cepmi z dvora vyhnať. Na plač ženy a na náreky Borišky odpovedal neústupnou zaťatosťou a nepohly ním ani prosby ani hrozby. Rozumoval ako vedel. „Eh čo,“ myslel si, „vyplače, vysmoklí sa a bude dobre.“ A niekedy zasa: „Len aby prišly priadky, hneď to bude ináč. Uvidí jedného, druhého, rozhovorí sa a zabudne na toho…“ a hlas jeho sa zostril — a chytro chytal sa nejakého zamestnania, aby si škaredé myšlienky vybil z hlavy. Ale zle počítal. Dievča sa vysmoklilo, vyplakalo, a nebolo dobre. A prišly priadky, uvidelo nielen jedného, druhého, ale i dvadsiatich, a nenaučilo sa ničomu, nezabudlo na nič, ba čo viac upadalo navidomoči. Úsmev sa nerodil na tvári jej a štebetný jazýček oťažel, schudobnel. Otcovi, keď sa zahľadel na ubolenú devu, prebiehal strach údami, no zostával ako ľad. „Musím ju vydať,“ mudroval, „a vydať skoro.“ Potom doložil: „No pozriže ti ho, ako sa za tým šindeliarom zjastrabila! Kto by si to len bol myslel! Ale, veď ja to spravím, spravím,“ kýval hlavou a prekutával v duchu, kde by sa nachytro našiel nejaký „roveň“. Načítal ženíchov po prstoch až do desať a kľúčil samomluvu: „No, človek je niekedy taký sprostý, že nevie ani či je na svete. Mne sa, veru, o to netreba starať. Chleba dosť… pustiť chýr a mládencov bude ako šípok v jeseni.“

A myšlienka ostala skutkom. Kmotra nadrazila, stryná rozniesla, ujčina posmelila a tetka dodala chuti a dievča ani nevedelo, až mládencov toľko hrkútalo okolo nej, ako hrdličiek v háji. Lež nadarmo. Boriška bola chladnou a bez pozoru odbíjala samorastlé zdvorilôstky dedinských pochlebníkov. „Nuž veď má čas, môže si aj vybrať“ — mienil otec. A keď zazrel roje záletníkov, akoby spyšnel, povedal: „No pozrite, má toho to moje dievča dosť, hoci ma aj falošní ľudia o rychtárstvo priviedli. Dočkajte, však vy ešte dožijete, ako ma prídu prosiť!“ A zasmial sa smiechom ťažkým, násilným.

Borišku však držal na ostrom pozore. Strežal každý jej krok a nespustil ju s oka. Myslel, že tým skoršie ju vylieči a udusí v jej srdci cit, ktorým ľnula k mladému Bartekovi. Neznal, chudák, že v svojom pomýlení chce prenášať hory a nevedel, že slabé jeho plecia nie sú stvorené k divom.

Koľko ľudí ničí takto seba i druhých; nečudo: vidmo cez sklo vášne je iné, než v skutočnosti.

U Bartekov mlátili. Slnko pálilo kosom, tu i tam sadol na opadnutý strom nemý vták a odletel smutne ďalej. Role ležaly pusté, na temenách skál belel sa sneh. Dolinou tiahol sychravý vietor a po zemi porozhadzované svráštené listie schytoval a krútil sem a tam.

Na ceste hraly sa a behaly deti. Bola ich hŕba.

Jeden najveselejší z nich prudko uháňal dolu. Odtiaľ blížil sa jeho súdruh a pyšne kráčal v novom, skoro do kolien siahajúcom prusliaku. Povedomo díval sa po lesklých gombičkách a červenom vyšívaní.

Hore v tlupe hrali sa chlapci o „štipku“. Chytili si po páre ruky za dva prsty a v sklade hovorili:

Vtom však pribehol chlapec zdola a kričal:

„Aha, pozrite, Ondrej má novú vestu.“

Hlúčok sa spamätal. Obstúpili vynoveného kamaráta a dotýkali sa mu prstom gombičiek.

„A kto ti to kúpil?“ pýtali sa ho, „aké je to červené… ľaľa, pozri,“ a ukazovali na drobné, blízko gombíkov prišité červené zúbky.

„A to je z modrého súkna?“ pýtalo sa malé, sotva laziace chlapča. „Mamka hovorili, že modré je také ako nebo, kde pánbožko býva,“ a ukazovalo prstíkom dohora.

„Aj mne mamka kúpila taký,“ zavýskol Janko a zvrtnul sa dokola. Keď sa však ostatní zadívali na neho, ako by mu nechceli veriť, dodal: „Veru“.

Vynovený Ondrej sa krútil na päte a chlúbil sa ďalej: „Ešte aj čosi mám,“ riekol a vstrčil ruku do vačku.

„Aha… ukáž… no veru… aj ja budem mať…“ ťahali ho súdruhovia a dívali sa na neho.

Tento vytiahol malú harmoniku, dal si ju k ústam, hral a hádzal hlavou do taktu. Výkrik radosti zaznel medzi deťmi. Obskakovaly ho, tlieskaly rukami a každý chcel podúchnuť do maličkého nástroja. Konečne zunovalo sa im i to.

Jeden hovoril.

„Aj ja som už videl harmoniku, ale takú veľkú.“

„Aj môj strýko majú, ale to má také mechy.“

„Aha, aha, pozri mamka ti idú,“ kričal Janko, ukazujúc prstom nahor.

Chlapci utíchli a ako na povel obzreli sa. Nadol náhlila sa ženská, zaobalená v bielej plachetke. Šuhaj s novou vestou bežal proti nej a zachytil sa o záponu. Ostatní vohnali sa do Bartekovie dvora a pokrikovali na mlatcov v zostrené cupy-lupy zabraných. Cez dvor chodili ľudia a nakúkali do humna.

„Pán Boh naspor!“ zastavila sa tetka Žúžalka a vopchajúc hlavu cez dvere pýtala sa:

„Dobre vám sype?“

„Nuž, ďakovať Bohu, ešte, ešte,“ riekol Pavel a obíjal povrieslo o rukoväť.

„Doma ti mať?“ pýtala sa ďalej Žúžalka.

„Doma, doma, strynká, len choďte, nájdete ju pri priadzi,“ odvetil mladší Ondrej, a pral cepami do zbožia, že až tak vyskakovala slama hore.

Žúžalka sa zakrútila do plachetky a prikrčená hupkala ďalej. Gazdinú našla pri skladaní tkaniva. Pustily sa ihneď do rozhovoru. Bartekovú zaujímaly zprávy. Vystrela sa, vzala medzi ruky koniec plátna a škrkajúc ho nechtami, načúvala pilne, čo súsedka hovorí. Potom upriamila na kmotru oči, spravila ustarostenú tvár a obava smiešaná s najväčším prekvapením zračila sa z celého jej výzoru. Žúžalka hovorila každým údom tela. Rukami rozháňala v povetrí, klaňala sa, kývala hlavou a chudorľavý jej krk krútil sa sem a tam ako vŕbový prút na vetre. Rozhovor trval dlho. Konečne vyšla Barteková von a odprevadila súsedu. Na tvári zrkadlila sa jej starosť, nepokoj a neistota. I túžobne čakala na muža, kedy príde domov. Hneď po uvítaní zaviedla ho do komory a riekla:

„Nepočul si nič, Jožko?“

„Nie,“ riekol tento, „nuž?“

„Belín ide vydávať dcéru.“

Rychtár otvoril prekvapením oči.

Rychtárka doložila: „Bola tu Žúžalka, rozprávala mi.“

„A za koho!“

„Za mlynárovho zpod Jelšia. Že majú prísť už v nedeľu na vohľady.“

Bartek nehovoril nič. Zdal sa premáhať, no úzkosť sovrela mu prsia. I jasno bolo pred ním, že trápne postavenie, ktoré tak mimovoľne voči Belínovi zaujať musel, v týchto dňoch ocitne sa na rozcestí. Vždy úfal, že hnev medzi nimi nebude mať hlbokých koreňov, že uznanlivosť vzkriesi starú shodu, a on potom složí rychtárstvo a oddá sa tichému životu, a on po tom ustavične túžil, nemôžuc terajšiemu behaniu a hryzeniu sa so svetom nijako privyknúť. Pravda, smierlivosť táto väzila hlavne v pomere jeho syna k Boriške, a on znajúc prudkú povahu Paľkovu, vedel, že ak by hnev Belína roztrhnúť ich mal na veky, mohlo by to mať pre všetkých hrozné, nevypočitateľné následky. Pri počutí tohoto chýru striaslo to ním. No, keďže nebol pripravený na vec, nemohol zachytiť hĺbku rozpoloženia. Vyšiel von a za ním i jeho žena.

Tu rozprávala matka dopodrobna, čo všetko počula od Žúžalky. Otec načúval, hmkal, prikyvoval hlavou a potom zadíval sa pred seba.

„A čo my s Paľkom?“ riekla ticho, starostne sa dívajúc na muža.

Otec pokrčil ramenami, naklonil hlavu, ako by vedel, že táto otázka i jemu visí v hlave, a on sám nevie na ňu odpovedať. Potom neisto doložil: „Pán Boh ho vie. Ale však neni dnešným. Pre jednu dievku ešte sa svet nezapadol, ani nezapadne.“ Ale v hlase mu bolo poznať naše porekadlo, že reči sa hovoria a chlieb sa je. Uspával sám seba; chcel uspokojiť matku, no sám neveril, že by sa mu to podarilo.

A vskutku. S matkinej strany nezmizla starosť. Riekla:

„Hm, keby to len tak išlo. Ale on má tvrdú hlavu.“

Potom zasa prešla po švíkoch záponky nechtami a dodala ako by nútene, nesmelo:

„Nemohli by ste to ujednať s Belínom? Vidíš, múdrejší ustúpi.“

Bartek sa zadíval do dobrých očú starenky: „Hm, keby to išlo, však vieš, že ja nikdy nedržím na hnevy, ale rob s ním, čo chceš. Ešte by mi nadal, ako vtedy, keď som chcel rychtárstvo skladať.“

Starenka by bola v tejto chvíli všetkých rychtárov najmenej do horúceho pekla zažehnala. Nehovorila nič, no tým dala najlepšie najavo výšku svojho nepokoja.

„Ešte prehovorím so synom,“ riekol Bartek, „uvidím, čo povie.“ Potom zabočil k humnu.

Paľko od času roztržky s Belínom náramne sa zmenil. Nedohováral nikomu. Vedel, že na tom, čo sa stalo, otec viny nenesie. Trápna udalosť prichádzala mu ako temná záhada. Stal sa uzavreným, málomluvným. Nevábilo ho nič. Keď prišla zvesť, že Belín trhá jeho pomer s Boriškou, stŕpnul. Nemohol vytrezvieť a uveriť, či to možno. I prichádzalo mu to ako sen, ťažký sen a celé jeho postavenie sťa hrozná hádanka, plná duševnej trýzne a ťažkých protív. Že by od Borišky odstúpil, o tom sa mu ani nesnívalo. Nepatril medzi tú triedu ľudí, ktorá sa nedá trucovať ani v otázkach srdca, zasmeje sa a zaspieva: „Pre jednu pannu, klobúk na stranu“ a zabudne a utopí city svoje v mýľnych pochopoch praktičnosti a prejde ponad ne na denný poriadok svojich starostí a trampôt. Matka ho chovala viac citno a v otcovi nachádzal príklad statočnosti a ráznosti v držaní slova. Vyvinuté svedomie bránilo mu hodiť sa na cesty zvykom a žitiu jeho protivné. Prv, ako by niečo podujal, za každú cenu chcel sa shovárať s Boriškou. Ale to bolo spojené s ťažkosťami. Otec prísne pozoroval každý jej krok a nepúšťal ju s očú. Bol ponechaný úplne sám na seba. Mnoho ráz zdalo sa mu nemožnosťou, aby hnev otcov s Belínom mal sa vliecť na veky, ale ani táto nádej neposkytovala mu úľavy. V neurčitosti a nepokoji míňal sa čas, a viera v prajné riešenie ťažkého položenia tratila sa v šedých nedvižných hmlách.

S otcom o Boriške od voľby nehovoril. Staríkovi bránila šetrnosť, synovi úcta oproti otcovi a zvláštnosť postavenia. Paľko stál voči čiernej možnosti ako osirelý strom na púšti, samotný.

Popoludní zavolal ho Bartek na stranu. Po všedných otázkach obrátil reč na Borišku a vyzvedal sa, ako je to s nimi. Pavel udivene pozrel na otca, v staríkových očiach leskla sa láskavosť a hlas znel mu lahodne i súcitne. Vzmužil sa a zdôveril sa mu so všetkým, všetkým. Bartekovi zachmúrilo sa čelo. Cítil to, bál sa, no dôveroval si, že sa vec ešte môže na lepšie obrátiť. Počal mu vyhovárať a vybíjať z hlavy trudné myšlienky, no nadarmo. Zásady šesťdesiatich rokov nevedely sa shodnúť s dvadsať i niekoľkoročnou mysľou a náhľady otcových šedín stretaly sa s odporom horkokrvnej letory synovej.

Starík videl, že neprehovorí Paľka. On, dobrého srdca človek, nebránil naposledy synovi svojmu preto, že by sa chcel za ublíženie pomstiť; on bál sa nového pohanenia. I riekol:

„Paľko môj, nebránim ti. Ja budem rád, keď dostaneš Borišku. Ak som ti čo povedal, hovoril som to len preto, lebo viem, že Belín urobí nám všetko proti vôli, len aby nám mohol učiniť protiveň. Keď Borču neopustíš, urobím všetko, čo môžem. Ja sám pôjdem k nemu, hoc hory doly váľa na mňa. Len nech ťa Pán Boh požehná!“

Staríkovi sa triasol hlas. Vystrel ruky ako by k žehnaniu. Rozochvený syn pritúlil sa k nemu a sklonil hlavu na jeho prsia. I trvali tak nepohnute, ako by všetko, všetko si povedať chceli, čo tlačilo prsia ich. Konečne vzmohol sa Pavel a riekol:

„Nie, otecko, nechajte to tak. Darmo by ste sa pokorili. S Belínom prehovorím sám. Azda sa dá nejako nakloniť. Mal ma vždy rád a nepreložil som mu v cestu čo by krížom slamy. Vy by ste mu len rozdúchali zlú krv. Urobím všetko, a potom nech sa stane vôľa božia.“

Starému odľahlo na srdci. Nebol priateľom svárov a hnevných poryvov žitia. Že syn sám berie sa za prostredníka, schvaľoval v duchu sám. Veď on, idúc do Belínov na pytačky, stratil by sa bol ako neznámy v lese, nohy by sa mu boly triasly obavou a rozčúlením, že ho odrieknu a on s hanbou vráti sa tam, odkiaľ prišiel. Zakýval hlavou a prehodiac ešte čo to sťa náradu, išiel po zamestnaní do dediny.

Aj Barteková chytila sa zatým do veci svojím spôsobom. Žúžalka jej poradila, aby dala potichu zavolať starú Cigánku Hanu, tá že dá Pavlovi vypiť akýsi nápoj a on že zabudne na Borišku, ba že mu tak vyhodí staré myšlienky z hlavy, že šuhaj, ako by s tabule sotrel, nebude sa vedieť ani rozpamätať, či kedy s dievčaťom mal známosť a čo sa všetko udalo medzi nimi. A nebolo horlivejšej pomocnice nad starú Hanu! Z deviatich iverov triesky, z deviatich lúk tráva, z deviatich dvorov slama a k tomu voda z bystrého, nadol tečúceho prúdu, potom z deviatich devíc stuhy, všetko vyvarené vo vode, malo stvoriť nápoj zázračný a v devätoraké smery zaniesť myseľ šuhaja.

„Tak to máte ako na dlani — zlatá pani rychtárenka moja,“ prikyvkovala stará Hana. „Ani sa vám v tú stranu neobzre,“ dotvrdzovala, berúc na závdavok dobre naplnené uzlíky a uháňajúc ku kolibe ostrým, prudkým krokom.

Pavel po rozhovore s otcom nanajvýš rozčulený vyšiel na slobodný vzduch. Srdce búchalo prudko a celá jeho bytosť vzrušená bola rozochvením. Cítil, že trápne postavenie blíži sa ku koncu, no nevedel, aký obrat kryje v sebe záhadná budúcnosť. Podnes nevedel sa obrániť zlej predtuche, no kedy tedy zakmitala sa v srdci jeho nádej, hádzala svetlo na chmáry šuhajovho postavenia a dodávala mu sily. Posiaľ sa nezriekol nárokov na svoje túžby! Nutnosťou dohnaný, umienil si, že razom urobí koniec pochybnostiam. Niečo vo vnútri mu šuškalo, že konať musí, konať rýchlo a bezodkladne. Ale ako? Do Belínov nesmel a odkazovať pokladal po nešťastných udalostiach za smiešne. Odhodlal sa teda, že prehovorí s Belínom, len čo ho stretne. Dával pozor, či ho neuzre niekde von.

Náhoda mu priala. Asi o týždeň, práve v sobotu pred oddávkami, zazrel Belína uberať sa dolu cestou. Dal znamenie otcovi a poponáhľal sa za ním.

Dohonil ho niže viesky za môstkom.