ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My zatým necháme búrne výstupy voľby stranou a pôjdeme za Bartekom a jeho synom Pavlom do mesta.

Bezvetrie, ktoré nastalo v Nových Morušovciach pred samou voľbou a až nápadné tajnostkárenie krčmárov vzbudzovalo u Barteka čím diaľ, tým väčšie podozrenie. On stál stranou, chladne sa mohol dívať na vývin veci a usadlejšie mohol pozorovať ako Belín. I umienil si, že sa dá do bližšieho styku s krčmármi a vysliedi, čo sa dá od nich. Napriek svojmu zvyku, bez toho, že by sa o tom zmienil Belínovi, kuknul kedy tedy do krčmy, počúval, a keď sa dalo, zaplietol i budúcu voľbu do rozhovoru. Lež darmo. Vypočítaná vyhýbavosť a zarputilé mlčanie dostalo sa mu za odpoveď a záhada ostávala záhadou. I nezbývalo mu inšie, iba vyčkať na čas. No a ten veru nedal na seba čakať. Voľba mala byť už zajtra. Aby sa jedno druhé dozvedel, vybehol k Belínovi a pobudol tam až do pozdného večera. Vrátiac sa domov, ľahol si, no po polnoci vzbúrilo ho klopanie. Ordinanc podával mu predvolanie, a to hneď na zajtra. Vytreštil oči, akási čudná predtucha blysla mu hlavou. No čo mal robiť, musel ísť. Žena ho prehovorila, aby pojal i Pavla. Svitalo, keď došli do mesta. Po dlhom čakaní predpustili starého Barteka. Prijal ho podslúžny a vyzvedal sa na záležitosti sirôt, ktorým Bartek bol tútorom. Odtiaľ poslali ho k sirotskému a daňovému úradu a slnko bolo už dosť vysoko, keď vrátiť sa mohol zpäť.

Cesta ubývala im chytro, náhlili sa. Bartek bol nepokojný, pobúrený. Bolo práve popoludní, keď blížili sa k domovu. S najväčšou napnutosťou prestupovali domový prah. Dnu našli matku samú. Bola ako by ju vydvihol z hrobu.

Do Barteka búšil úder hromu. Desná predtucha striasla mu kosťami. Stál tu ako stĺp. Pýtal sa:

„Čože sa stalo, pre Boha, Ivka?“

„Vyvolili ťa za rychtára, si rychtárom!“ skríkla žena, zalomila rukami a plakala usedavo, horko.

Pavel obrátil sa v živý kameň. Nohy triasly sa pod ním, srdce mu búšilo ako zvon, pred očima krútily sa mu kolá.

„Pre Boha, otče!“ skríkol a vyskočil ako zúfalý. „Čo to len bude, ako sa to skončí!!“

Viac nevedel, čo by mal otcovi povedať. Ohlušujúca zpráva ochromila mu myseľ, jazyk. Hlava mu šla dovôkol, nevedel sa vyznať, čo je s ním. Vedel len to, že zle je. Sadol si, smutne zahľadel sa na čiernu, studenú zem.

I starému Bartekovi prišla táto zpráva, ako hrom z neba. Stál tu pod jej hrozným dojmom ako obarený, no dosť skoro sa spamätal a riekol:

„Azda len ešte nebude tak zle. V najhoršom složím sto zlatých a bude koniec.“ Potom, ako by bol hľadal niti tohoto prevratu, zamumlal ticho pre seba: „Kto to len smyslel, komu to len prišlo na um, tak navliecť.“ Cítil, že sa mu trasie hlas. Zachmúrene bral sa do sýpky, vytiahol tobolku, povedal, že ide k voľbe a náhlil sa prudkým krokom hore.

Po ulici chodili ľudia; vidno bolo, že sú rozčúlení. Pri dolnej krčme stretol krčmára Šalamúna. Usmial sa a privolával mu:

„Nový pán rychtár! Vítam vás. Slúžny vás čaká, máte prísahu skladať.“

Bartek zaškúlil na starého lišiaka, prebehol povedľa neho a utekal, ako by ho had uštipol, prudko hore.

Pred školou rojili sa ľudia, ako včely. Nespokojnosť, mrmlanie, kde tu pokriky radosti ozývaly sa priestorom.

Priblížil sa k obecnému domu. Vo dverách zjavil sa Belín. Keď zazrel Barteka, utekal k nemu. Vyzeral strašne. Myšlienka, ktorá od včera penila mu mozog, splnila sa, on nepochyboval o nej. Zdalo sa, že čierňavy idú pred ním a z očú že šľahajú mu blesky.

Barteka opustila myseľ. V tej spúste dojmov nevedel, s ktorej strany zachytí slovo. Neistým pohľadom meral protiidúceho. Ako by sa cítil byť vinným a nevedel prečo.

I chcel zrazu rozuzliť záhadu, siahnuť do vrecka, ukázať Belínovi stovku a riecť: „Pozri, nemysli, že lipnem za rychtárstvom. Neviem, komu to prišlo na rozum. Idem, složím pokutu. Nezabúdaj sa, rozumej mi!“

Slovo mu však ostalo v hrdle; bez toho, že by myslel, pýtal sa:

„Kde je slúžny?“

Slúžny bol dnuka; hotovil volebnú zápisnicu.

„Slúžny vám treba, slúžny, pán rychtár,“ znelo z úst Belínových jedovatým úsmevom, „idete sa mu poďakovať za lásku, však? No múdro ste si to navliekli! I židovský rychtár stojí čosi. Belín nestál nič; nebol židovským rychtárom!“

Bartek pozrel len teraz pevne na neho a ustrnul. O desať rokov ostarel od včerajška. V smesici dojmov nevládal zachytiť súhrnne dosah udalosti; len teraz, keď Belín tým sipavým, búru duše až po najvyšší stupeň vyrážajúcim hlasom osopil sa na neho, zbadal, akým smerom sa berú jeho myšlienky. V povedomí svojej neviny zastal, vynútil úsmev a díval sa nechápavo.

„Nuž či už nepoznáte Belína, starého rychtára, nový pán rychtár?“ znely zasa sipavé slová Belínove. „A ešte sa i smejete, hm, nuž keď vyvolili vás za rychtára!“

Barteka pichlo, ako by na tŕň stúpil. I zmenil tvár a riekol:

„Znať ťa znám, Ondrej, len nerozumiem tvojim rečiam.“

„No, vidíte, nerozumiete a predsa ste sa dali vyvoliť za rychtára. Ale čože o to. Keď nerozumie jeden, bude tu druhý, keď ten nie, tretí —“ a prstom ukazoval na tri krčmy a oči sa mu zimnične svietily. Potom si vydýchol z pŕs — nie, ako by zo smrteľnej postele — a sipel:

„Hovoríte, že mi nerozumiete, nuž poviem vám pravdu: i mne rozum zastáva a tak mi je, ako by mi srdce vyrval z pŕs, a predsa rozumiem vám, ale zato zasa nerozumiem sebe a divím sa, že som sa dal tak oblázniť, veď som už nie mladý,“ a ukázal na svit sivých vlasov, „a toľké roky mal som beľmo na očiach a nepoznal líšku, keď sa prikradla ku mne, a nevysmial sa jej, keď hovorila, že je tichou ovečkou!“

Bartekom triaslo, miernil sa však.

„Škoda ťa, Ondrej, veru škoda. Načo také reči?“

„Už neviem po rychtársky hovoriť, čo? Azda sa len nehneváte na mňa, há? Veď hádam len viem, čo vám patrí, pán rychtár, a statočnosť u každého rychtára nenájdete…“

Slovo „pán rychtár“ a „statočnosť“ prízvukoval dôrazne.

Na Bartekovu hlavu sypal sa prúd ostrých dvojsmyslov. No premáhal sa mužne. Vedel pochopiť postavenie a vnútorný stav Belína a ľutoval ho. I riekol srdečným, tichým hlasom:

„Ale, kmotre Ondrej, čo sa ti len robí, veď hovoríš ako zo sna… Na mňa ti, veru, darmo váľať vinu…“

„No, veď ja nehovorím nič zlého, pán rychtár; ja som vždy statočne narábal so svetom, a keď ma i shodili s rychtárstva, majú si po vôli, ale statočným človekom som predsa. Ale no… nech som dobrý… však je nič… škoda hovoriť… ale predsa povedzte mi, kde ste len toľko rozumov nabrali…“ a jeho náruživosťou zohyzdená tvár sa uškľabila, „keď ste takým pekným činom prišli ku rychtárskej palici?“

Dokončiac, obrátil sa na stranu a dívajúc sa po zástupe, zasa sa usmial, že až strach sadal ľuďom na tváre.

Bartek stál ako socha. Vedel, kam strieľa Belín. V povedomí svojej neviny, nepokladal za miestne podvracať upodozrievania, čo mu metal do tvári. Chcel tak urobiť neskôr. Schytil sa a chcel k slúžnemu, že zaďakuje za voľbu. Umienil si, že s Belínom prv neprehovorí, kým mu nedokáže, ako sa potkol a ublížil mu. Ale nemohol postúpiť. Belín mu zastavil cestu.

Bartek ostal ako zmeravený, no udusil v sebe rozochvenie.

„Čože tak náhlite, pán rychtár, počkajte, ešte sa poshovárame,“ vyrazil zo seba Belín zamávajúc rukami.

„Ondrej, Ondrej, vadíš a neshováraš sa, ubližuješ mi a chceš o statočnosti rozprávať. Lepšie by bolo, keby si si prežul a nerozprával hlúposti…“

Belínovi to už bolo moc. Bartekova chladnosť ho pálila ako žeravé uhlie. Rozdráždenosť podskočila hore a rozhorčenosť zafarbila jeho bledú, zničenú tvár do ruda. I skríkol:

„Pozrite len na aké karty sa on chce hrať! Bože z neba! ja že mu ubližujem! Vydieral odo mňa chýry, spolčil sa so slúžnym, so židmi, mňa zapredal ako Judáš, líškal sa mi a potichu podjedal nohy, aby sa mohol stať rychtárom! A ja ubližujem! Ej, Bartek, Bartek,“ a hrozivo zdvihol palicu „ako tu stojím a Belín je moje meno, draho ti príde tá rychtárska moc a ťažko zaplatíš za pohanu moju!!“

Výraz jeho tvári bol hrozný. Prudký bôľ a hnev zoral mu čelo a zrak svietil sa iskrami.

Bartek díval sa naň nepohnute. Svalmi mu potŕhalo, bledol, zelenel, smraštil obrvy a hovoril:

„Ty, Ondrej, keby si vedel, čo robíš, čo blúzniš, zľakol by si sa sám seba! Hrozíš palicou? Daj pozor, tá má dva konce!“ Potom na chvíľu prestal — premáhal sa a odpočíval a pokračoval značne tichšie. „Maj svedomie, pusť ma k slúžnemu a neubližuj.“ Pozri, čo sveta tu stojí. Pamätaj na hanbu i svoju i moju.“

Belín sa zasmial. „Hahaha! Svedomie! Ty o svedomí rozprávaš, ty? A bolo to svedomie, schádzať sa so židmi po nociach, vyzrádzať im ako je so mnou, huckať ich proti mne a mňa podvádzať s priateľstvom a ešte mi chcieť slepiť oči. Aby si sa vymkol z podozrenia, odišiel si preč, chcel si sa ukázať čistým!“

Potom zadychčaný postál a zasa pokračoval:

„To je statočnosť, pán rychtár? Mne si sa robil dôverným, chodil si za mnou, ale pod pokrývkou dúchal si so židmi do jedného mecha, aby si mi podkopal nohy a hanbu nasypal na hlavu moju! To je to svedomie? A ty hovoríš o statočnosti, há?“

Spôsob mluvy a urážlivý hlas reči bodal Barteka až v srdci. Na jazyku mu bolo sto myšlienok, a každá sa drala na svetlo celou silou urazenej statočnosti. V pobúrení nevedel však, ako začať. I riekol:

„Ondrej, lužeš, lužeš, že by ti jazyk tylom vytiahnuť mohol. Každá vec má svoje hranice. Nehanob ma… lebo…!“

Belín v rozhorčení, zdalo sa, že preslýchol. Zase sa zasmial, obrátil sa k ľuďom a hovoril:

„Pozrite, ľudia moji! Len toť ste kričali, že ma nechcete za rychtára. Nuž dobre, máte židovského paholka — — — už ste si popravili. Ale inšie vám chcem povedať. Vidíte — a ukázal na Barteka — toto bol môj dobrý priateľ a ja by som bol dal zaň i krvi, ba šiel by som bol pre neho i na šibenicu, a on? Za trochu rychtárskej biedy vystavil ma na posmech svetu, napľul mi do tvári a ešte sa tají a robí svätú tvár, ako by nevedel vody zakaliť. Vidíte, učte sa, ako sa môže človek stať rychtárom,“ a posmešne ukázal na rozrušeného Barteka.

Bartek stál strnulý. Krvavé urážky presahovaly hranice premáhania. Nevinne napadnuté svedomie vztýčilo sa a hlásilo sa k obrane. Päsť sovrela sa mu v kameň. Rozhorlene hovoril:

„Štekáš, Belín, štekáš. Radím ti, mlč a nešprihaj. Keby som ťa neľutoval, odplatil by som ti rovným. Iď domov a vyspi sa. Kto chce hrýzť, nech dá pozor, že každý má zuby.“

A vzpriamiac sa, pristúpil k Belínovi a hrozivo vbíjal sa mu do očú. Bývalý rychtár stál ako omráčený. Od Barteka čakal všetko, len odpor nie. Zúrivosť jeho rástla ako beh pustenej gule. Stratil i posledný zbytok rozvahy. Čelo sa smraštilo, z očú vybuchla mu sopka, do mozgu hnalo mu krv, do srdca kŕč. I zareval ako poranený tur a spústou ťažkých, nevysloviteľných nádavôk obsypal ustrnulého Barteka. Okolostojaci roztvorili úžasom oči a shlukli sa okolo nich, aby predišli srážke. No zmýlili sa. Vo chvíli veľkého pohanenia stratil Bartek smysel, pozdvihol palicu a chcel sa vrhnúť na zdivelého protivníka, no, dosť skoro zrakom opovrženia odvrátil sa stranou a bez slova zmizol v obecnej sieni.

Minula hodina, dve. Bartekova žena a syn úzkostlivo čakali muža, otca domov. Boly to chvíle ťažkej, čiernej neistoty. A kto vypíše ich úžas, keď v čele úradských sa vracajúci Bartek otvoril dvere a za ním obecný hájnik so zástupom ľudu doniesli s pokrikom rychtársky výves.

Nový rychtár bez slova vošiel dnu. Žena ho nepoznala. Rozbúrený až na dno duše zdal sa bledý ako tá neživá skala. Nemo pokynul hájnikovi a potom si sadnul, ako by prekonal cestu cez Golgatu. Barteková obracala sa v kameň. Paľkovi šlo ako o hlavu; tackavo vytratil sa von, zablúdil do stajne a prúdy sĺz ako žhavý prúd vybúšily mu z očú.

*

Voľba novomorušovského rychtára bola dokončená. Krčmári nevedeli si rady. Radosť dmula im prsia a žilami prúdilo sladké povedomie víťazstva. No stalo sa tak, ako je obyčajné inokedy. Radosť odznievala nad hrobom pokoja iných. Keď večer uľahčilo sa hlavám, mnohí boli, čo ľutovali úbohého Belína. Mne až srdce krváca nad ním! Ó, dobrý ľud môj, ako veľmi, veľmi si poblúdil, aké je hrozné poníženie tvoje!

*

Ako sa mohlo zvrtnúť, že práve na Barteka padlo osudie a stal sa rychtárom, hoc sa mu o tom ani nesnívalo, rozpoviem v krátkosti. Prosím však svojich čitateľov vrátiť sa o niečo zpäť pred osudie voľby.

Múric Grün chytil záležitosť svojich zámerov rovno za šticu. Vedel, že ak chce niečo vykonať, musí začať odhora. O základy nebolo strachu. Žurnál vykonal svoju úlohu. Redaktor dostal pár zlatých, spolupracovníci však hotovú prácu. A radosť v Izraeli bola úplná. Senzácia nemohla vystať; že za ňou nasledovala morálna vražda, o to sa málokto staral. V trestnom zákoníku na podobné pletky paragrafu niet a atentát na blaho a rozkvet obce tiež nepatrí medzi priestupky, keď sa len zadosť urobí priemyselnému stanovisku na poli vývinu dorábania liehovín. A potom to už išlo. Slúžny sa zľakol, podžupan žiadal relácie, hlavný župan referáty. „Kruhy“ sa zmiatly. Predbežne malo sa vykonať vyšetrovanie a na Belína striehlo dve sto očí žiadostivých vydobiť si zásluhy o vlasť.

To bola predohra. Základy boly položené. Ostatné išlo ľahko. Aj zemský pán, barón, poponáhľal sa na pomoc vlasti. U tohoto bol zasa v reči antisemitizmus. Grün si to vedel rozdeliť; nevedel latinsky, ale znal z praxi, čo znamená: divide et impera. Ihneď bolo naložené fiškálovi, aby vyhľadal spolužiaka nadžupana, švagra podžupana a tento nielen že sa zaujal za vec, no ešte zväčšil osočenie Grünovo. Patril medzi tých ľudí, ktorí vedia, čo robia, a najmä prečo robia. Myslel si: „Eh, čo tam po jednom chrapúňovi. Však keď ho shodia s rychtárstva, nosa mu zato nikto neodhryzne.“ Prišiel, videl a zvíťazil. Okresný slúžny dostal rozkaz a musel vykonať voľbu pod slnečníkom vyšších nariadení. A aby právo slobodnej voľby tým určitejšie stvrdené bolo, hodil sa do toho i panský fiškál a robil nátlak hrozbami. Nečudo, nutno bolo zachrániť vlasť, a tu, ako Deák povedal, všetko treba hodiť na vážky, len samú vlasť nie. Pred otvorením voľby zavolal si slúžny výborníkov. Smutne, zarazene brali sa zpäť. Dostali iste lekciu, čo sa to má u nás rozumieť pod slobodou voľby. Rad radom vyhýbali sa Belínovi, obchádzali ho.

Nadišla voľba. Výbor kandidoval troch. Belína, starého rychtára Mazáka a Barteka. Prvých dvoch však len preto, že to muselo byť. Bola to ako česť, uznanie a zadosťučinenie literám. Slúžny vstal a odporúčal „zachovalého a obozretného“ Mazáka — kreatúru krčiem. Lež nešlo to tak ľahko. Belínovi prívrženci s hlukom kričali za svojho a muselo sa pristúpiť k hlasovaniu. Panský fiškál so slúžnym sedel za stolom. Fiškál držal v ruke prenájomný protokol, meral mnohovýznamným pohľadom k hlasovaniu pristupujúcich voličov. Belín zistil, že jeho strana klesá. Dal znak, tu a tam šepot, potom hluk: „Nechceme židovského rychtára!“ I tí, čo pred fiškálom hlasovali proti Belínovi, v laviciach kričali zaň. Hurhaj trval, rástol. Slúžny vedel, že narazí na úskalie, i myslel, že dá veci obrat nový. Znal on ľudí, vedel, ako ich možno okolo prsta okrútiť. Nastrojil sa na smiech, vstal a začal:

„Vidíte, dobrí ľudia, čo by sme sa my tam hrýzli, keď nám toho netreba. Počujte ma, budem vám rozprávať rozprávku. Na smetisku boli raz dvaja kohúti a našli kdesi zrno. I jeden si ho svojil i druhý. Keď sa nemohli dohodnúť, pustili sa do seba a začali sa biť. Medzitým prišiel kohút tretí, vzal zrno a zjedol ho. No, vidíte, ako sa vám to ľúbi?“

V sieni bolo ticho. Každý počúval, no málokto vedel, čo to značí.

Slúžny pokračoval: „No vidíte, tak je to i s nami. Pozrite sa: jeden kohút“, a ukázal na Belína, „druhý kohút,“ a ukázal na Mazáka, „a bijú sa o zrnko, ako by svety stály proti sebe. Ja vám však niečo poviem — veď viem, že ste múdri ľudia — a zasa usmial sa na nich — čo vás tam po kohútoch, ak chcú, nech sa bijú, máme my tu kohúta tretieho a doprajme tomu to zrno. Komu sa ľúbi, nech kričí, nech Boh živí nášho nového rychtára Barteka!“

Dokončil, podvihol trochu ruku a díval sa po zástupe.

V sieni panovalo ticho, ako keď sa človek prebúdza zo sna, vidí neznáme miesto a cudzí kraj. Voličia v nedorozumení dívali sa po sebe. Prekvapenie zračilo sa im z očú.

V tom tichu niekto nezbadane, nečakane zvolal:

„Nech ich Pán Boh živí, pán veľkomožný, ale sú oni len múdry pán. Teda nech žije nás rychtár Bartek!“

Ako by dávno zdržovaný splav preboril si hrádze. „Nech žije Bartek!“ kričali voličia a hemžili sa sem a tam.

Belína nikto nepozoroval; zabudli na neho, každý ho spustil s očú. A veru, dobre tak. Udrel do neho hrom. Bledý ako hrob klesol na lavicu a zakryl si, úbohý, rukami tvár…

Čo nasledovalo vieme.