ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A ponad tie naše zelené hory, ponad priezračné vody plynie, náhli sa, uteká ten čas, ako vlny bystrého Váhu. Tratí sa, zaniká, mrie a v smrti sa rodí omladený, vnadný. A v tichom toku vznikania koná si svoju povinnosť, ako nejaká neviditeľná moc. Pochováva bôle tu, zadáva ich tam, lieči údery, mierni ostrie útrap a neistému zraku nešťastníka otvára klamnú perspektívu nádejí, pestrú sťa lúka v máji a farbistú ako nebosklon západu. A za klamným, farbistým klamom nádejí ženú sa i šediny starca i prvé sny rumennej devy. Každý úfa, každý čaká. Stárež mizne, dospelí starnú a tí, ktorí boli mladí, hovoria známemu podrastu: „Ty si vyrástol, ja ošedivel; nuž spomôžme si, svet sa mení.“

A v zmene týchto protív hrnie sa všetko napredok a v borbe o svoje ja nabýva podôb rozličných. Pomery sa menia, náhľady starnú a zasa rodia sa a prechádzajú roky, nebadá to nikto, každému zdá sa to jednotvárnym, prirodzeným samo zo seba vytekajúcim.

Ubehlo dvanásť rokov, čo Belín dokončil dielo svojej msty, čo Barteková zalomila rukama, Pavel zmizol, Bartek zaupel a padol na kolená. Nad dedinkou ako by čierny oblak rozprestrel krídla svoje, všetko bolo zarazené, ľutovalo dobrú Borišku a priameho Paľka. Iba v troch krčmách panovala veselosť. Veď tí, ktorí boli najnebezpečnejší, rozhnevali sa na život a na smrť, a i tá posledná niť, ktorá mohla ich ešte spojiť — bledá deva — bola roztrhnutá, zničená a znemožnená. Teraz už nikto nebude, kto by sa im staval v cestu: tí dvaja budú sa hrýzť ako vlci nad korisťou, a oni ako krahulci budú môcť krúžiť nad biednymi chatami hôr našich a čakať na korisť. Plašiť ich nebude nikto: tá dobrá, priama, no nepovedomá masa nepreloží im ver slamku cez cestu, ba pôjde im ako zajac do rany. I kto by sa neradoval, kto by nevýskal, až by sa hory ozývaly?!

A predsa novomorušovské skaly a hory stoja tak bez zmeny iste a smele ako predtým. Lúka sa pestrie, seče kvitnú a trávnica rozlieha sa práve tak, ako pred storočím. Zmeny vôbec nebadať, všetko stojí tak, ako predtým, iba ten cmiter je plnší. Tu a tam staré kríže spráchnively, no zato novšie s ošpliechanými panohami čnejú dohora. Pokoj sídli tu. Len prosté nápisy svedčia o premenách, ktorými ľudstvo sa hýbe k svojmu cieľu.

Je nedeľa. Na oblohe čistej ako kvapka horského ručaja slnko zapadá a v úklone nad zeleňou ostrých hôr zážehom zlatej záplavy krášli nebosklon svojej púti. Listie stromov šelestilo lahodou, v pružných travinách a v lupeni divej ruže strojil sa lesklý, farbistý chrobáčik k nočnému snu. Mier panoval i tam hore i tu dolu a vtláčal známku svojho rázu na všetko, čo nachádzalo sa na vôkol.

Na cmiteri, tam hore, kľačí starenka. Slnko kuso dopadá na jej shrbenú postavu. Hlboko skláňa sa k rovu. Ruky má složené a modlí sa za pokoj drahých zosnulých. Tiene hôr už postihly sväté miesto a prvý zárod šera trasie sa v ovzduší. I kľačí, kľačí starenka, až súmrak predpovedá večer. Potom vstane a ide tichým krokom domov. Na svraštenej tvári odráža sa bôľ upomienok a ťarcha žitia. Kráča, ako by ju mrzel svet, a zahýba v bok, náhle vidí niekoho ísť v ústrety.

Je to stará Belínová, matka Borišky. Kto ju videl pred dvanástimi rokmi a dnes, ustrnul a ľutoval by úbohú. Jej postava sa shrbila, oko zvädlo, tvár schudla a suché ruky sa triasly, ako vetrom mýlený lístok osiky.

Aké ťažké sklamanie dostalo sa úbohej v údeľ: Mozolila, šetrila, strádala, a všetko nadarmo. Myslela, že na staré dni bude mať pokoj, že bude sa tešiť z vnukov, vnúčat, a Pán Boh usúdil to inak. Chodí skľúčená, ubolená až na dno duše, a má i prečo. Borišku pochovala pol roka po svadbe. Namiesto radosti, že bude chodievať k malým, chodí teraz na jej hrob, modlí sa a plače, že srdce žiaľom a duša bôľom puká.

Sklamanie nielen s tejto strany zasiahlo ju. I muž, ktorý toľko sily cítil v sebe, že myslela, že sa môže oproti postaviť celému svetu, je znivočený, podťatý. Nevšímavo ľahostejne brodí sa žitím, je podrytý, polihuje, a čo najhoršie, zadubenosť, slabosť opanúva ho čím diaľ, tým viac, že stojí už blízko hrobu a nepomôže mu nič, iba čierna zem.

Už sa zmrklo celkom. Starenka kráčala ticho hore. Shora, smerom ku nej, blížil sa šedivý, nahrbený človek. Stŕpla; bol to Bartek, rychtár, a nebolo možno už vyhnúť. Prešli okolo seba s tichým pochválen a šli ďalej, každý svojou cestou. Celý roj trápnych upomienok obstal jej hlavu. Nesvornosť trvala medzi nimi ustavične, hoci v posledné roky ustali už, nezavadili o seba ani čo by steblom. Ustatý a umorený každý odpočíval. Ale bolo toho už dosť, až nazbyt. Vždy tichší a ústupnejší Bartek po zmiznutí Paľkovom zmenil sa úplne a ostal voči Belínovi nesmieriteľným. Zášť a pomsta šírily jeho hruď, keď mu myšlienky zalietly na krivdy Belínom spáchané. Súc rychtárom, našiel dosť a dosť zádrapiek oproti súperovi. Preskúmal obecné počty, vykonal, že sa predošlému rychtárovi neprijaly značné položky, stolica odobrila a Belín musel stratu zaokryť. „Keď ty mňa, i ja teba,“ mienil zasa Belín a nastrojil v mene dorastených sirôt — Bartek im bol kedysi tútorom — pravotu proti Bartekovi, že vraj predal ich pozemky niže ceny a útraty zhltly tu vola i tam vola. A tak to šlo stále. Proces tu, proces tam a za ním hŕba útrat, až sa otriasaly mozoľne nadobudnuté uhly otcovských stavaní. Koniec veci bol obapolný úpadok. To však nevadilo Belínovi, aby po troch rokoch nevystúpil oproti Bartekovi, čo protikandidát. A navrátili sa dobré časy otraseným krčmám. Pálenčený jed tiekol, ľudia sa tešili, každý chválil si svojho, jedol, pil a kričal, že až žiaľ bolo sa na to dívať. A keď konečne Bartek vyhral, nová zášť, nová nenávisť kopala priepasť medzi nimi. Aby sa potom nakoľko možno oproti Belínovým nápadom poistil, Bartek musel popúšťať v obci a prižmúriť oči i na to, čo ináč nebolo by ušlo jeho pozornosti. Následky potom nevystaly: krčmy oživly, staré hriechy ako: ľahkomyseľnosť a pitky, nabývaly vždy väčších rozmerov. A potom roľka šla za roľkou, kravička za kravičkou, domok za domkom a úbohý sedliačik ani nevedel, ako sa octnul naprostred cesty s utrápenou ženou a vyhladovelými deťmi a bieda visela mu nad hlavou. A obapolná zášť ani po rokoch netratila na svojich rozmeroch, hoc prúd nápadov ochabol, stratil na ostrí, čo, pravda, pripísať radno zroneniu, schudobneniu, starobe, chorobám a otupelosti, zapríčinenej v čase sa prýštiaceho vysilenia.

Že rodina, súsedia, tá istá krv, tá istá kosť, ich rodní bratia trpia, chudobnejú, duševne hynú, telesne mizernejú, rednú, na to nepomyslel ani jeden. Umne vybrané nástroje zlostných chúťok krčmárskych musely ťať jeden do druhého každým dňom, aby nevideli, ako a čo kosia krčmári, a nemohli prísť k poznaniu, že oni vlastne preto musia vzájomne sa biť, aby druhých neodhovárali piť a nestrežali nad úžerníckym pustošením v dedine. A na radosť a spokojnosť krčmárov hrali svoj zástoj výborne. Nevideli nič, iba vzájomný hnev a tešili sa z toho, čo poníženie, stratu a hanbu donieslo na ich hlavy! Ako hlboko klesá človek, keď zabudne na seba, pozbaví sa rozumu a neudusí v sebe náruživosť čiernych chvíľ!

Bartek pokladal svojho syna za strateného. Od listu, v ktorom mu oznámil, že sa zverboval, nepočul o ňom nič, stratil sa, ako by kameň hodil do vody. Prvé časy úderu nemohol ani zniesť; Paľka mal vždy najradšej a teplom svojho srdca ho vychovával. City jeho najmä vtedy ho opanovaly, keď bol osamote. Tu mäkkosť povahy zahlušila zášť, hnev a nenávisť oproti ľuďom a svetu. Bol trpiacim otcom, zabudol na Belína, na starosti a oddával sa cele svojmu roztrpčeniu. Rad rokov zmiernil — nie, otupil rodiča, no nesmazal upomienky a následky nešťastia. Isté zoslabenie premohlo ho a keď mu v čase bolo odprevadiť ženu tam blízko k Boriške, tu uzavrel sa celkom svetu, netklo sa ho nič, nepútalo ho nič. Z dôsledného predstatu vynoril sa popustlivý, povoľný starec, ktorý prehliada, popúšťa a hoci vie, že tým kazí, nivočí svet, obec, robí to predsa, lebo neni už v ňom tej sily, aby sa vedel vzmôcť, vzchopiť a poslúchnuť zamretý hlas svojho presvedčenia. A za cenu podobného pokoja, kúpil svojej obci i podobného ovocia: skazu. Krčma priorávala, ľudu ubývalo. Po súdoch, svároch a v krčmách míňali zaslepení úbohí svoje mozole. Po nedeliach, sviatkoch, ba i v robotné dni bolo vidieť smutné postavy s krikom, pohoršením rušiť verejný pokoj, za to však zbledlé, vysilené tváre, nechuť k práci, úpadok telesnej sily, poníženosť, zakrpatenie vo vzraste javilo sa na celej čiare a poukazovalo na úpadok mravný a schudobnenie všeobecné.

Belín s tichou rezignáciou díval sa na premeny tieto. Bol ako vyhorená sopka. Vydýchol si a v temnom úzadí jeho mysli skrsla bôľna myšlienka, že kam to všetko so židovským rychtárom došlo. Činného odporu nebol viac schopný. Nešťastie, ktoré sa po Boriškinom veselí na ňom vyvŕšilo, nepriateľstvá, žiale zmorily, ubily ho a podťaly mu korene žitia i telesne i duševne. Najmä tento rok cítil, že mu sily ubýva. Dobrá, nešťastná Boriška, čím viac starnul, tým viac tanula mu na mysli. Osamote, keď ho nikto nevidel, nezbadal, robieval si trpké výčitky, a tieto tým viac ťažily mu svedomie, čím pribývalo mu na rokoch.

Bartek, keď sa stretol s Belínovou, nestaral sa, čo sa okolo neho robí. S urýchleným krokom starca poberal sa domov. Bol šťastnejším ako jeho sok, keď aj nie v mnohom, teda aspoň v tom, že rodinný krb jeho domu nestratil tú srdečnú teplotu, ktorá obyčajne mizne tam, kde úderom sudby stíhaní ľudia zviklaní bývajú nešťastím. Štyri steny jeho rodinnej izby znamenaly pre neho pokoj, mier. Videl tam usmievavú tvár najmladšieho syna, Ondreja, tichej nevesty a modré oči vnúčat a v kruhu ich okrial a zabudol na všetko.

V izbe na prípecku blkotal už plameň a nevesta sa točila okolo pripravovania večere. Bartek ticho vstúpil dnu. Po chvíli došiel i Ondrej, a sadnúc si vedľa otca, shováral sa s ním o jednom druhom. No dosť skoro deti sa shŕkly okolo starkého; liezly mu na kolená, dočahovaly naň rukami a najstarší, Štefan vyškriabal sa na lavicu a od chrbta objal ho okolo krku. Starému otcovi zmäkla tvár, od prípecného plameňa láskavo odrážaly sa mu oči. I hral sa a ostal dieťaťom.

„Keď ja budem veľký, kúpim si koníka,“ štebotalo malé, trojročné chlápä, sadajúc si na založenú nohu Bartekovu a hojdajúc sa ako v sedle.

„Ale nebudeš mať toľko peňazí!“

„Aha, veru, budem, mám krajciar a aj tatko mi dajú krajciar.“

„Ale za to si nekúpiš koníka, dieťa moje,“ hovoril starký hladiac vnučkovi žlté vlásky. „Koník je drahší.“

„Za biely krajciar si môže kúpiť?“ pýtal sa starší Štefko, čítajúc si na prstoch koľko to asi môže činiť v hodnote.

„Ale len takého s husárom,“ naprával starý otec a smial sa. Mladá droboť zas sa okružila okolo Barteka. Gazdina občas kukla po šarvancoch, a držiac varechu v ruke, kričala:

„Ale ideš od dedka, ty rozpustník,“ a keď to nepomáhalo, ba keď im chytil stranu i starý a vyhováral deti, že „aký človek, taká robota“, tu zasmiala sa i ona a obrátila sa k hrncom, ako by nechcela dedkovi kaziť vôľu, ale vlastne jej samej sa tešilo srdce, keď videla, že jej podrast starý otec tak rád vidí.

Po večeri ostali chlapi za stolom. Shovárali sa o vojne. Rychtár rozprával, že do úradu prišla zvesť o padlých. O Paľkovi nikto nevedel, kde je a čo je s ním. Tvár Bartekova zas sa obostrela žiaľom a prúdy ťažkých upomienok prešly mu čelom. Syn tešil, rozhováral ho až sklonilo sa k odpočinku a hlásnikova trúba rozliehala sa jedenástou.

Po izbe žihalo bledé svetielko lampičky. Hodiny jednotvárne, tupo ťukaly svoje tiktak a na ohnisku v popole žiaril kde tu páperím popola obídený uhlík. Gazdina driemala pri peci a najstarší Štefan sníval sladko pri nej. Po chvíli chlapi vstali. Štefana zobudila matka a položila ho na posteľ. Chlapča si kľaklo a sopälo rúčky. Bartek odobral sa na pokoj. Z úst mladých, nevinných znela zbožná modlitba božského Učiteľa a zamierala v priestore štyroch stien.