ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povesť o predaji dedinských hôr rozšírila sa chytro po dedine. Ľudia si povrávali, čo a ako to bude. Ba ženičky tak ďaleko do toho vnikly, že vedely i to povedať, že peniaze za horu nebudú sa dávať na školu, ale pánu cisárovi, ktorý sa s Prajzom pre akýsi „hošták“ pohneval a bude proti nemu viesť vojnu. Zprávy podobné neboly riedke v Nových Morušovciach. Politik šuster a diplomat krajčír narozprávali toho prostým susedom až ich hlavy rozbolely. Dnes každý vie, ako sa patálie vedú, kto ich robí, čo povedal Benedek, ako vyzerá Piemont a ako sa páni radujú, keď sa chýli k vojne. Belín sa síce málo staral o Benedeka a Piemonta. Mal on práce i bez Benedeka dosť, a keď jej prípadne nebolo, nuž našiel si ju. Patril on medzi tú zvláštnu kastu našich, pre psychologa zvlášte zaujímavých osobností, ktorých Kysučania „fiktusmi“ volajú. My by sme ich mohli nazvať samoukmi, keby s týmto pochopom nebolo úzko spojené všeobecné poňatie, ktoré dávame ľuďom, čo majú síce vždy hojnosť vody na svoj mlyn, no melú alebo na úkor blížnemu, alebo naprázdno, a vysedávajúc, kde sa len naskytne príležitosť, presedia i otcovský úrek, až zmiznú, nikým neoželení, ako hmla, a bez úžitku, ako prudký lejak. Belín mal z podobných ľudí mnoho, no čo ho vyvyšovalo nad nich, bola jeho príčinlivosť a vnímavosť. Keby nie prímesku istej márnomyseľnosti, ktorá sa zrodila v jeho postavení, a prudkosti, mohol by byť vzorom nášho roľníka, hoc aj tieto vlastnosti nie sú vždy zdrojom nešťastia, lebo dosť často vznikne z nich skutok, ktorý všeobecné dobro nanajvýš napomáha.

A nad morušovskou kotlinou prevalil sa pomaly čas k jaru. Škovránok zdvihol sa do výšky, pluh zaškripel v brázde, roľník s modlitbou na ústach prosil Boha o požehnanie a sial. Na gazdiny prichádzaly dni skúšok. „Len aby cez tie roboty Pán Boh človeku chuti neodnímal,“ vzdychaly ženičky a žalovaly sa, že si necítia rúk od práce, a od rána do večera že si musia ruky nohy otĺkať, opekať sa pri ohni a vstávať, ani dobre na svitanie nezvoní.

Po ceste je živo. Vozy idú hore dolu, na nich pluh, brána, sejivo a dvoje troje malých detí. Pohoniči s bičom v ruke voľne kráčajú za záprahom a mieria na roľu. U Bartekov blčí a mumle to na ohnisku. Blíži sa k obedu, treba prikladať, lebo o lačnom žalúdku ide tá robota tak, ako zpakruky zahybované švíky. Barteková krúti sa ani dvadsiatnica; potom vezme putňu a uteká po vodu na studňu.

Zpäť idúc, zastaví sa pri stajniach. Súseda Betka Žažulka zavracia si na dvore kravu, hádže po nej hrudami a hreší ju, že musí pre ňu toľko zmeškať. Belínová položí putne, a odbehne pomôcť vykrikujúcej súsede. Čosi kamsi kravička poslúchne a Betka, opretá o plot, žaluje sa:

„Jaj, drahá kmotrička moja, ani si tých starých kostí necítim. Tak to vo mne hŕka, ako kedysi, — Bože odpusť, škoda spomínať — keď som bola na akejsi komedii, tá smrť, čo ju to ten komediant na motúzku poťahoval. A sama som ako prst,“ a otrčila pravý ukazovák dohora, „a odbav si statok, navar, napeč, hybaj za chlapmi do poľa, poumývaj, poupratuj, pozametaj…“

„A chlapov kde máte?“

„Oj, tí orajú od božieho rána na Šigútoch.“

„A nevesta?“

„Šla nedávno za nimi so zbožím.“

„A vaši?“ opýtala sa Betka.

„Aj tí sú tam kdesi od rána. Pripravujem im obed, čo nevidieť bude tu Ondrej.“

„Ak už máte niečo nachystané, môžete si doniesť k nám. Budú tu s vozom, môže vám to chlapec odniesť. Odmeníte si nohy.“

„Oj už, kmotrička, čo nevidieť prídem k vám,“ riekla šibko Betka.

„Verte mi, ide mi do zúteku. Bojím sa, že to odležím,“ doložila a blyskla bojácne vôkol seba a potom na Bartekovú.

„Veď je to s každým tak, Betka moja, ale darmo sa budeme stavať nad Boha. Tvrdý kraj, tvrdý chlieb, nerob nič, nebudeš mať nič,“ riekla Barteková a vracala sa k putniam.

„Hm, dobre ti je dávať naučenie, keď máš okolo seba ľudí ako pliev,“ žehnala odchádzajúcu Žažulka a zvrtla sa dochystať obed.

V izbe čakal na Bartekovú mladší syn Ondrej. Pavel bol v sypárni prichystať zbožie k sejivu.

„Nebudem tu nič jesť, mamko,“ hovoril Ondrej; „len aby sme sa mohli chytro obrátiť, tatko chcú do večera dorobiť. Pojeme potom na poli.“

I Žažulka doniesla obed. Šuhajci naložili a brali sa hore dvorom na cestu.

Za dedinou stretli rychtára. Paľko obišiel voz a bral sa k nemu. Tvárou mu zjasal úsmev. „Odkiaľ sa ponáhľate, krstný ňanka?“ opýtal sa.

„Z mesta, synku. Človeka naháňajú ako za regimentom a robota stojí. Čo robí otec?“

„Na poli, krstný ňanka. Robíme na Priedvratkoch.“

„A akože sa darí?“

„Nuž ešte, ešte — chvalabohu. Ak dá Boh zdravia, do soboty by sme boli hotoví.“

„Ja, čože vám,“ riekol rychtár s úsmevom. Potom doložil: „No dobre, dobre, veď len robte, pomôžete potom i mne,“ a smial sa.

„Oj, čože by nie, veď si nedáme zahynúť,“ odvetil šuhaj a náhlil sa za vozom.

Belín uberal sa z mesta. Na boku visela mu veľká kožená kapsa a v ruke držal mohutné čakanisko. Ponáhľal sa, chcel byť čím skôr doma. Aj tak už dávno, čo sa nestačil obzrieť okolo hospodárstva. Taký človek, ako on, vie síce kde svitne, ale kde mrkne, nevie. Raz káže notár, slúžny, komisár, sirotský a Pán Boh vie, kto ešte; a čo je i najväčšia práca, musí ju nechať a držať sa podľa predpisu. Inokedy by síce nedbal na to; povedal by: „Ach čo, veď nad hlavou nikomu nehorí, nech si počkajú. Náhlivá robota nikdy nebola dobrá.“ Ale takto musí dať pozor na seba. Opatrnosti nezbýva. Pred týždňom bol u slúžneho a tento mu hovoril, že v jeseni vyprší mu rychtárstvo. On nechcel ani svojím ušiam veriť. Veď tak sa mu rýchlo míňal ten čas, že na to ani nepomyslel. A ktože by si to i držal v hlave, keď toľko tých starostí, že ani nevie, kde je! Pozrel do protokolov, a skutočne! Voľba má sa konať ešte prv, ako sa slúžnemu zdalo. Musí teda byť opatrný. Reštancie zaplatiť, porcie zinkasovať, poriadok udržať, s pánmi žiť za dobre — a predovšetkým chytiť sa do stavania školy. Lebo po strane počúva, že to nepôjde tak ľahko, ako sa nazdal. Bartek mu pošepol, že krčmári razia si cestu, aby sa hora predala len tak od ruky a nie na licitácii, a majú aj hodnú čiastku výboru na svojej strane.

„Eh čo,“ hovoril na ceste sám sebe. „Porcie soberiem, poriadok udržím a potom nikto nebude sa mi môcť postaviť do očú. I krčmári stíchnu“ — doložil a predsavzal si, že predaj hory vykoná ešte pred voľbou, aby takto mohol sa chytiť hneď k stavbe, oprieť sa na nové zásluhy a zapchať ústa tým, ktorí by chceli hľadať zádrapku do jeho úradovania.

S podobnými starosťami sa zaoberajúc, nebadal ani ako sa míňajú dni. S Bartekom býval častejšie na slove. Bolo mu akosi ľahšie, keď mal človeka, ktorý schvaľoval jeho mienku a dôverne sa mohol poshovárať s ním. A Bartek počul zpoza uhla zasa viac, dozvedel sa s boku i to, čo Belínovi, ako rychtárovi, ostýchal sa každý povedať. V rozhovoroch podobných oznámil mu Bartek i to, čo zamýšľajú krčmári.

„Čudoval si sa, čo sú tak za predaj hory,“ riekol mu. „Máš to už na dlani. Chceli zárobok.“

„Ja, ale to nebude len tak, ako by sa im videlo. I slúžny je za licitáciu. Pod rukou nebudeme čachrovať s nikým.“

„Len sa potom nepokĺzni, lebo vieš, takí ľudia majú dlhé jazyky a dlhé prsty. Jazyk je ako nôž a dlhá ruka i cez múr dosiahne,“ podotýkal Bartek a vystríhal Belína, aby nespúšťal s očú neprajníkov. Ba k vôli nastávajúcej práci dal sa prehovoriť rychtárovi, aby odložili svadbu Paľkovu s Boriškou až na jeseň. Keď prišla táto starosť medzi nimi na slovo, Bartek nechcel popustiť:

„Blázni sa to a nie je to ani do roboty ako treba,“ odvrával Belínovi; „nemáš ty len ako čím chytrejšie tým lepšie. A potom už je i čas, aby sme ich priviedli do človečenstva. Nech nám nemrnčia za ušima.“ Lenže, čo bolo počať? Belín stál na svojom, a tak dvoje mladých ľudí muselo čakať, hoc nie najradšej, lebo načo by som vám to mal vysvetľovať, viete to z vlastnej skutočnosti, ako je to, keď mladé srdcia mrú za sebou, túžia jedno po druhom a chladný rozum otcov oddiali ich na celé mesiace, a to pre kúsok hory, porcie, voľbu a troch krčmárov, ktorí bez toho inšie nerobia, iba premýšľajú, ako by kde prišli k peniazom, vypredali plné sudy a zamočili svet do bahna opilstva a biedy.

Paľko namrzený oddával hromom celú horu a porcie, voľbu a krčmárov. No uspokojila ho Boriška, vybaviac smiechom a žartom celú vec. Veď konečne nebolo ani príčiny k omrzlosti. Pár mesiacov nie je večnosť, v ceste im nikto nestojí, prekážok niet, a k dosiahnutiu túženej chvíle nechýba iba pár týždňov, ktoré v práci a v každodennom vídaní sa chytro prejdú.

Ale povedzteže múdre slovo pochabým ľuďom! Oni myslia, že na svete nič neni druhého, iba ohlášky, svadby a veselia. Obecné záležitosti sú pred nimi márne pletky a nemôže sa im vmestiť do hlavy, ako si starí môžu podobných vecí nabiť do hlavy a ich zanedbať, do pozadia tisnúť. Ale konečne nutno bolo sa poddať a čakať času ako húska klasu.

Zatým všetko sa zmenilo. Časy mizly a rodily sa ako oblaky nad nami. Hory oživly spevom, sady obelely kvetom, vtáča zajasalo a na lúkach skrslo májové kvietko, ticho, nezbadane. Pastier zaspieval v doline, deva na dúbrave, potôčik zabublal v tônistej priehlbine a šumná trávnica ozvala sa horou, dolinou. Gazdovia majú po robotách, odpočívajú; iba po nedeliach vidno jedného druhého, ako chodí po poli a obzerá to božie požehnanie. Gazdinky, tie zasa vysedávajú po dvoroch, izbách, záhradách a drkocú o prietrž, počnúc od smetiska, až hen po kmotru, ktorá zevluje a čaruje svetu, a hoci je stará, nosí takú vyšušorenú, vymašlenú podviku, ako by jej boly ohlášky predo dvermi.

Obecenstvo novomorušovské je však oživené viac než inokedy otázkou verejnosti. Sú dve strany. Každá sa síce zaujíma o predaj hory, no každá svojím spôsobom. Jedna — na čele s rychtárom — zasadzuje sa, aby hora prišla na dražbu, druhá, na čele s krčmármi, mala zasa v úmysle otvoriť otázke stok druhý a horu zmanipulovať doma, v obci. Každá držala sa svojho. „Načo by sme mali dať nádejný osoh cudzote?“ kričali krčmári, potichu mienili však, že pritiahnu manipuláciu k sebe a spravia, čo sa im zľúbi. Strana s rychtárom zasa dôvodila: „Nie, my nie sme vo veci zbehlí a nemáme času, aby sme mohli vykonať toľkú prácu.“ Ale i títo i tamtí kryli opravdivý úmysel. Krčmári schovali sa za pekné slová, a to, že chcú, aby sa navrátily časy obecných pitiek a pokladnica že potom obdrží straku na kole: to sa im, pravda, neopovážil povedať nikto. Ak však prerazí rychtár, záležitosť zvrtne sa v opak a tí, ktorí sa neradi zrieknu výhľadu na zisk, ostanú v blate, a nádeje zbĺknu im v dym. I križovaly sa mienky tuho jedna s druhou. Rady tých, ktorí spomínali staré, dobré časy, vedely, že za návrhom rychtárových protivníkov väzí nemalý pôžitok, silne sa zaujímaly za vec a horlily: „Aby osoh zostal dedine a nie kadejakým zkade noha zkade ruka cudzárom.“ Belín musel podstúpiť tuhý boj, chcejúc priviesť náhľad svoj na povrch. Len súkromnému vplývaniu a rodinným sväzkom podarilo sa preboriť hrubú škrupinu protív a sústrediť väčšinu za výhody verejnej dražby. Krčmári prepadli a hora bola teda určená na buben. No, v úzadí zmarených nádejí obnovila, rástla a dvíhala sa ich zášť oproti Belínovi a mala vypuknúť dosť skoro v boj.

I rýchlo ubehol čas a protivy záujmov trely a vyvinovaly sa vždy vypuklejšie a jasnejšie. Držitelia prenájmov spojili sa v úzky sväzok a spoločnou silou oborili sa na rychtára, ktorý, podľa ich pochopu „ohrožoval ich chlieb, nedal im žiť a stál na prekážke svornému spolubytiu v obci“. Nápady však ešte vždy netratily na polovičatosti. S boku, od tyla, zpod zeme bolo hádzané medzi ľahkoverných, prostých ľudí semeno nedôvery, upodozrievania a nespokojnosti. Zoči voči trvalo prímerie a tajnosť úmyslov mala sa prejaviť len v ďalekej budúcnosti.

Veď konečne každý má na to ústa, aby nimi ukryl to, čo myslí; a svetom prepálený „obchodník“ nie nadarmo dáva ústam jesť. Zato však tým voľnejšie agitovalo sa tam, kde nebolo príčin k obavám. Krytá opozícia je konečne výhodnejšia než otvorený boj. Otázka cti je široký klobúk a s obsahom plných sudov posiaľ ešte neprišla do styku. A príležitosti naskytlo sa dosť. Utisnutý sedliačik nezabudne ísť „poradiť sa“ do krčmy. A kto zabráni krčmárovi, aby nenahnal si vody na svoj mlyn, keď môže? Lichotivá poznámka, sladké slovo neprebilo posiaľ hlavy nikomu; a dobrosrdečný syn našich, až po horúcu krv nášho srdca zbožňovaných hôr ľahko uverí a dá sa viesť až za hranicu svojej skazy. I načúva a prisviedča; ostrosť námietok otupie pod dojmom úlisných rečí. Sedliačik nemyslí, vidí len „chlebového gazdíčka“, ktorý dá i na úver, pomôže sejivom, ba mnoho ráz vytrhol ho i hotovým grošom. A prepálený bystrozrak vie, kto stojí pred ním. Rozhovor začne sa vecou všednou: počasím, deťmi, starou, dosť skoro však zjavia sa i záležitosti druhé a rychtár s obcou prídu na jazyk nevdojak, nezbadane:

„Ja, tak je to. Začíname akési nové módy, Štefko,“ hovorí živo k sedliačikovi krčmár. „Šteľúnky, bubny, licitácie. Nebývalo toho a bolo dobre. Ani najstarší z obce sa nepamätajú na to. A teraz zasa s tou horou; či to svet slýchal?! Také parády, a keby to ešte bolo akosi, ale prídu cudzári, spustošia, znivočia a chudoba nebude mať ani toť,“ a krčmár luskol a ukazoval na neht.

„Hm, hm, veru to ono akosi čudno ide,“ prisviedčali sedliaci.

„Tak,“ hovoril a nahol sa napred krčmár. „Po strane hundrete, ale do očú sa postaviť rychtárovi a povedať mu, to sa neopováži nikto. A aký je to človek! Pre neho by som mohol aj skapať a pol dediny mohlo by vyjsť na žobrácku palicu… On nedbá, len aby…“ a urobil oblý pohyb ku vačku a blysnul očima. „A povedzte mi, čo budete mať z tej hory?“

Poslucháči prisviedčali a hovorili, že nič.

„Za predošlých rychtárov ste i užili i mali. Budete vidieť, že poľahoby nebudete mať ani za mačný máčik.“

„Veru, nie, ja som to už dávno povedal,“ vyplňoval medzeru jeden v kúte ťažko sediaci, podnapilý občan. „Náš Šalamúnko, však viete…“

„Vy budete platiť, a rychtár bude si kupovať čiastky za čiastkami,“ pretrhol rozmýšľanie podnapilého krčmár. „On bude tučnieť, a vy nebudete mať ani na soľ.“

„Veru, je tak,“ hovorili súsedi. „Opilý z kúta kričal: „Ten Šalamúnko to vie, ako by z knihy čítal. Povedám…““

Potom nastaly všeobecné obžaloby. Každý vedel na Belína niečo povedať. Jedného krivo odsúdil, druhého vysoko pokutoval. Spokojný nebol s ním nikto. Najväčšieho nepriateľa mal v opitom sedliakovi v kúte. Ten bol by dal za Šalamúna i život. Kričal a hrešil, až sa tak rozliehalo v hnusnej, vlhkej, od výparov a dymu očernelej sieni.

„Povedám, Šalamúnka nášho len vymaľovať… statočnosť… ale ja len toľko poviem, nech si Hištóci robí, čo chce, nášho Šalamúnka si my nedáme… tento… z dediny…“

Krčmára ako by hromom šľahol. Vymrštil sa sťa úhor, oči mu zdively…

„Ale nepapuľuj, ty korheľ, lebo ťa vyhodím. Čo sa ani poshovárať nemáme pre teba, či čo? Nahlce sa ako snop a potom blúzni, ako by sa čemerice napral. Hýbaj domov…!“

Po rozmluve rozišla sa sedľač hore dolu. Každý sa bral domov rozladený, znechutený. Príkrosť strán trvala. Tí, ktorým na tom záležalo, postarali sa, aby protivy nezovšednely, neschladly.

Konečne dospel srok dražby. V Nových Morušovciach bolo živo. Ženy a deti sbiehaly sa a hlasnejšie chodily hore dolu cestou. Hájnik behal a sháňal výbor. Rychtár mal prácu doma a nádejní kupci vybrali sa prezrieť predmet kúpy. Rozčulenosť chvíle nesrážala ho, bola jeho živlom.

Plán sa mu daril, kupcov zjavilo sa viac ako myslel, a vysoká cena dreva oprávňovala ho k nádejam. Ako mu odľahne! Bude môcť predstúpiť pred obec a povedať: „Pozrite, ako dobre to bolo, že ste si dali povedať! Nemáme starosti, hora vyšla draho a peniažky hotové máme v kapse!“ A kto bude sa potom môcť postaviť oproti nemu? Kto zatají, že je to zásluhou jeho, a kde je ten, komu by obec viac dôverovať mohla?“

A v podobných myšlienkach pohrúžený, držal si budúcu voľbu ako v rukách a vo vnútri výskal a tešil sa na ňu ako dieťa pekným hračkám, ktorým uvyklo a nečakane zazre ich okolo seba.

Nečudujte sa. Pocit moci je taký, vábi sťa bludička a okúsiac ho, málokto vie odolať jeho príťažlivosti. I odpustíte, dobrí moji, i prudkému, no ináč povinnosti statočne vykonávajúcemu Belínovi. Ak zblúdi i on, stane sa to nie z jeho viny, ale pre kliatbu našich hôr. Videli ste už bludy silnejších, boli ste svedkami ako stúpali do výšky, azda závideli ste im a potom ľutúvali ich, keď rútili sa ako blesk meteora v náruč morálnej smrti. Neodopierajte to ani Belínovi: on stal sa obeťou pomerov, tak ako my sme obeťou rozuzlených prútov a historických svárov.

Na obecný dom dostavil sa pomaly celý úrad. V rady dražebníkov zastali si i morušovskí krčmári, čo konzorcium. Cena stúpala do výšky nečakane. Rychtár napnute pozoroval priebeh dražby. Oko jeho tekalo živou zvedavosťou po licitantoch; ako by im chcelo preniknúť do duše a vyčítať tam, čo mienia. Konzorcium držalo sa pospolu a najstarší nadhadzoval smelo. Belín držal v ruke papier a pozorne značil, na kom zavisla cena.

Výška obnosu dosiahla rozmerov nečakaných. Ponuky redly, valná časť dražebníkov odstúpila, iba najstarší člen morušovského konzorcia rozčúlený až po možný stupeň vzrušenia stál tu a nadhadzoval nad kupca z blízkeho mesta. Lehota medzi výkričnými cenami sa dĺžila, rozhovor bystrel.

Belín zašiel k Bartekovi; šepkal mu:

„Vidíš, ako to ide; ani vo sne sa mi nezdalo, že to tak draho vyjde.“

Bartek kýval hlavou.

„Len kto udrží?“ opýtal sa.

„Kto vie… počúvaj.“

Notár vykríkol prvý, druhý raz.

Krčmári sa poobzerali jeden po druhom.

„Prosím slávny úrad, mám právo žiadať 15 minút dočkať,“ hlásil sa plnomocník konzorcia a trojica morušovských prenajímateľov šla sa von poradiť.

„Ešte desať,“ pridali plnomocníci.

Notár pokračoval tiahle. Izbou sa nieslo monotónne: „Prvý… druhý raz… nikto viac? i tretí raz.“

Dražba sa skončila. Krčmári ostali v smluve a ostatní prítomní rozchádzali sa svojou cestou. Rychtár pri stole prekutával obecnú knihu príjmov a počítal. Bartek shováral sa s ostatnými výborníkmi a čakal na podpis zápisnice. Okolo dvanástej všetci brali sa domov. Árendátori regálu odišli pospolu a v živom rozhovore mierili — azda ushovoriť sa, čo ďalej — do prostrednej krčmy.