ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedinka Nové Morušovce leží v doline obklopenej zôkol vôkol ostro vystupujúcimi vrchami. Svah ostrého vrchu sbieha až po horný koniec viesky a podlhovasté koryto na sever a juh tratí sa v dlhých prielazoch, ktoré čas a pilná ruka ľudská pomaly v hrbolatú vidiecku cestu prerobila. Pred dve sto rokmi rozprestieraly sa ešte po celom chotári husté hory. Vtedajší majiteľ veľkostatku už dávno závistlivým okom sa díval, že blízko jeho kaštieľa ležiaca obec Morušovce zaujíma veľmi úrodnú pôdu, a keby tej nie, že by mal dva razy tak krásne nivy a záhradu, že by jej páru nebolo v stolici. I čo? Bohatý môže, a chudobnému len ak sa podarí. Polovicu dediny zahnal do hôr. Vyrúbané drevo dal na stavby a z kolčoviska mohol si každý toľko role vyrobiť, koľko sa mu len páči. Poddaní zbledli, no zostali ticho. Poslúchli, išli a chytili sa do práce. Storočia zmizly a zmizol i despota. Ale Nové Morušovce stoja dodnes a sú stále „novými“ na rozdiel od materskej dediny, Starých Morušoviec.

Keďže hornatina a ostré klima neslúžilo roľníctvu, hodili sa novomorušovanci na dôchov dobytka, sklárstvo a kupectvo s drevom. Bránili sa psote s tou húževnatosťou, ktorá stvorila známe aristokratické príslovie, že sedliak je ako vŕba: čím lepšie ju obtneš, tým hustejšie zarastie. Čo nedala roľka, nahradil statok, sklo alebo kupectvo s drevom, a usilovný človek udržal sa na površí, hoci časy egyptských úderov zavísaly, a žiaľbohu i zavísajú mu nad hlavou ešte azda i dnes, a viac než inokedy. Do odľahlého kúta ešte nedospela kultúra so svojimi dobrými i zlými následkami. Hmla dymu rozprestierala sa nad chalupami bez komínov z večera i za rána, slniečko volalo sa božím, v „nebeskom“ mesiačiku kráľ Dávid hrával na harfu večer čo večer a duše dobrých detičiek svietily, prskaly, rojily sa a čistily tam hore ako nezbedné deti na lúke.

Ani vo výrazoch nebolo posiaľ luxusu. Po krstných menách poznával sused suseda. Židov volali „gazdíčkami“ a nepokladalo sa za urážku, keď rozhorlený sedliak krčmárke svoju kázeň i v neotesanej forme nastolil. Veď dobrá polovica novomorušanov ešte nevidela železnice, a keď kto zazrel parou pracujúcu továreň v cudzom svete, príduc domov, krútil hlavou a podotkol počúvajúcim ho susedom, že to ver neni s dobrým a kto ho vie, kto má v tom ruky, keď to tak hrmí, fučí, kňučí a fŕka ako ohnivý tátoš. V každodennom živote zadržaly sa po otcoch zdedené zvyky. Kováč, debnár a krajčír im stačili uspokojiť všeobecné potreby celej dediny. Dosť bolo protestov proti novotám a cudzárom, keď pred tromi rokmi prisťahoval sa do Nových Morušoviec šuster, usadil sa v domku na hornom konci a pod záštitou svojho patróna sv. Krišpína látal, zaobúval a naťahoval kožku. Že však trojica remeselnícka tak šťastne vedela slúžiť toľkým ľuďom, to nielen skromnosti občanov, ale i bezpríkladnej zručnosti trojlístku nutno pripísať. Kováč bol zároveň lekárom, trhal chýrne zuby (či zdravý alebo nie, to neprichádzalo do úvahy) rozumel sa do zámočníctva, do koní atď. Debnár hotovil truhly, postele, súsky, pasce, a bedlivé gazdinky platievaly mu hrachom, šošovicou, fazuľou, omasťou, ba uliezlo sa mu i horkej „vody“ na oldomáš. A konečne krajčír, tuho aristokratického smýšľania, obstarával dedinu produktami bielych papúč, pletával slameničky, ba staré ženičky ho široko ďaleko návidely, že vraj vedel „chýrne“ vyberať z oka.

My vrátime sa zasa k Bartekovi. Dohoniac syna, šiel s ním v rozhovore za ticho kráčajúcimi volkami, kým na dolnom konci nezvrtol do dvora. V pitvore našiel obecného hájnika obšmietať sa pri peci.

„Čo je Filip?“ opýtal sa, sadnúc si k nemu.

„Máte prísť popoludní na úrad. Poslali ma pán notáriuš s rychtárom pre vás.“

„Nuž.“

„Ale Trebulica sa pohašterila o plot, a i Čmelo čosi pokúša; pobili sa s Marťoškom na konopniskách a teraz sa vláčia po práve.“

Hájnik sa popravil na lavici, poťapkal z fajky a pokračoval:

„I pán notáriuš robia akési poriadky s porciami, aj o cesty budú čosi s výborom pojednávať.“

Gazdina práve odkladala hrnce na prípecok; kedy tedy zazrela v bok, na hájnika a bolo znať, že sa jej celá vec neľúbi. Muža odvolávať, keď je v robote, to neni s dobrým. I rozprávala sama sebe o „súdoch, právach“ a konečne, odporučiac všetky tie poriadky do horúceho pekla, opýtala sa hájnika.

„A nemohlo to byť večer; kto videl v jasný deň volať do úradu a trhať ľudí od roboty. Ani inšej starosti nemáme, len po právach chodiť!“

„Ja neviem, strynká,“ riekol nesmele hájnik, „ako to ide. Keď ma pošlú musím ísť. Viete, čo pán prosí, to byť musí,“ a odoberúc sa vyšiel von.

Ani Bartek sa nepozastavoval na svojej žene. Cítil, že má pravdu, a lepšie by to vyšlo, keby sa mohla i práca vybaviť, i úrad nezameškať. Vyprevadiac hájnika, šiel za Pavlom ku volom. Patril medzi tých, ktorí nevedia, čo majú s rukama počať, ak ich nieto kam strčiť. A veru bolo toho od mladosti dosť. Priženil sa síce do dobrého miesta, no jeho svokor ako bol dobrá chlapina, tak bol tvrdý oproti nemu. A ľudia, tí ho až posiaľ volali po žene, kým sa nestal podrychtárom. Bolo to pred dvanástimi rokmi, čo mu vtisli rychtársku palicu, no dosť skoro zunoval sa mu ten úrad a odtedy úraduje Belín. Dokiaľ mu žil svokor, čiastku svoju nesmel z domu obrábať. Najímal; a keby nebola mladá sbila pár groší potichu, Boh vie, ako by to bolo s ním bývalo. Až po smrti svokrovej obrátily sa karty a šlo to trochu šibkejšie i v dome i na poli. Z nagazdovaných groší kúpila sa pltka, predala sa v Komárne, a stará modlitebná knižka plnila sa tými obrázkami, čo i židia radi majú. Majetok sa množil, a keby starý svokor teraz z hrobu vstal, bol by azda uznal, že chybil, keď svojej dcére kedysi bránil vydať sa za chudobnejšieho Barteka. No, napriek šťastiu, ktoré chodilo temer za ním, málo bolo tých, ktorí by mu boli jeho prajné položenie závideli. Vybil to všetko rozumom, rukami, a keď Boh požehnával, nezabudol on na seba. Nespýšnel, rád poslúžil radou, kde mohol, a súsedi jeho nepamätajú, že by sa bol s kým ťahal po súdoch a právach. Získal si medzi svetom vážnosti. Slovo jeho malo váhu. Sám rychtár ničoho nepodnikol bez jeho rady a prežul s ním každú záležitosť, týkajúcu sa verejnosti.

Po obede Bartek vystrojil sa na obecný dom; oddal Pavlovi voly a kráčal na vyšný koniec. Gazdina chytila kolovrat, sadla si k oknu a priadla. Vonku svietilo slnko, no bez účinku. Sneh ligotal sa v krystaloch a pusté steny vrhaly tône na jednotvárny krov zeme. Po ceste výkrik pohoniča, vo dvoroch vrava pracujúcich ľudí a pestré štebotanie hydiny: to bolo všetko, čo rušilo zátišie tichej dediny podhorskej.

Paľko dosť skoro obrátil sa okolo saní. Čo chvíľa boly plné. Šibol, volky pohly sa z miesta a krútily sa zo dvora. Na ceste stretol ujčinu.

„Pán Boh naspor, ako sa ti porába?“ opýtala sa starenka.

„Uslyš Pán Boh, ujčinka, len tak pomaly, kamže?“

„Idem k vám.“

„Chvalabohu, len sa zabavte; mater bude rada.“

„A doma ste?“

„Veru, mamka je len sama.“

„Nuž?“

„Tatko je vo výbore a brat pomáha u Belínov.“

„No, no“ kývala hlavou stará a obrátila sa do dvora. Potom volala za Pavlom:

„Paľko, Pavel, nože potom pamätaj i na nás! Ešte sme nevyviezli ani čo by na vidly schytil.“

„No len no, nestarajte sa, veď len akosi bude,“ odpovedal Paľko a poberal sa za volmi.

„No, bude tam treba ešte mnoho vyvážať?“ — opýtal sa po večeri Bartek, shovárajúc sa s Pavlom o poľných robotách.

„Veru sa mi zdá, ňanka, že sa ešte deň dva zabavíme. Vyjarčilo nám pri dolnej medzi načisto, a vrch keď sa nepovozí je ako mŕtvina.“

Po rozhovore s otcom vybral sa Pavel do Belínov. Prišiel najlepšie; domácich našiel okolo mís. Či chcel, nechcel, musel jesť s nimi. Po večeri počala sa izba plniť mládežou, súsedmi, súsedkami, až bola i posledná lavica obsadnutá.

Boriška zasadla si pri pecúchu. Vreteno vrtilo sa jej v ruke ani kotuľka. Kedy tedy zastala, obkrúcala niť a počúvala, čo kto rozpráva. Pavel sadol si medzi šuhajov. Blízko stola, pri rychtárovi, odpočíval harmedzký Filip Bobulec, Kocúrom prezývaný. Žmurkal očima, a podopretý o kolená, ťapkal z krátkej zapekačky ako Pán Boh prikázal. Mládež bola veselá. Kača Štítnikovie len čo dvere vrzly, hneď sa obzrela, kto to prichodí. Každý už mal svoj pár, iba ona bola samotná. Srdnate vrtila vretenom. Hlasitým frndžaním odskakovalo od nej a krútilo sa v povetrí.

„Pozrite, aká je tá Kača naježená,“ šeptala Hana Pretáčka svojej súsedke. „Mišo jej nechodí,“ doložila a obrátila tázavo zrak na súsedku.

„Čo sa pokarhali?“ riekla táto.

„Oj nie.“

„Nuž?“

„Že sa vraj Zuza od Michalcov medzi nich tisne.“

„Ale čo?“

„Veru, že tak.“

„No, no, aká to tichá voda,“ kývala nad novinou druhá. „A potom?“

„Otcovia že to kľujú medzi sebou; vieš, bažia za…“ ukazovala, šúchajúc prsty jeden o druhý, ako keď sa peniaze čítajú.

Rozhovor ženičiek nepočul nikto. Na protivnej strane usalašení šuhaji šeptali si a so smiechom ukazovali na žmurkajúceho Bobuľca.

„Či je to pravda, že ti švagra vodilo?“ opýtal sa ho niekto.

Lucka Drahárovie, obstarná, so živými očkami, prestala priasť, zadívala sa na Filipa a riekla:

„Nehovorteže, ľudia boží! Nech sa nám vo snách nepletie a chráni každú dušu kresťanskú od ublíženia. A ako to bolo, Filip?“

V izbe zrazu nastalo ticho. Každý načúval, čo bude. Dievčatám zastaly vretená. Staršie skrúcaly napradené niti a dívaly sa na Filipa.

Bobulec sa pohniezdil, ťapol zo zapekačky a vzdychol si, ako by mu centy ležaly na srdci.

„Nuž kto ho vie; viete, človek musí mať rozum, taká špata chytro hlavu pomúti… čosi viete…“

„Ale že vám Krkuľ žene nadodal?“ opýtala sa, skočiac mu do reči, Pretáčka. „Čo ste to mali spolu?“

„Hm, prosím vás, bol som na úrade. Nemám krpcov a ešte len na Vianoce mám dostať vlnu na kapce a remeň na zaobuv — a pýtal som si i službu, a akosi to tak bolo, že sa strhol krik pre deti. Krkuľ vždy zabŕda, ako by súsed ani človekom nebol, a žena… nuž čo by vám žena… tento… vedela, ako ide právo, až jej nadodal. Ale veď pán rychtár a statočná obec sú tu, veď mu ja právo najdem.“

„A ako to bolo s tým švagrom?“ opýtala sa Lucka ženičiek. „Ja,“ schytila vec Pretáčka, „moja kmotra ma dneska zastavila na ceste, keď som šla po vodu. Viete, musíme chodiť cez dvor, a keď je blato, nedaj Bože pristúpiť ku studni, a ešte chodník ako chodník, ale tá lavica — ej Bože, veď to všetko len naopak ide na tomto svete! Chudobný človek dá, ale boháč? Ako by mu z hrdla vyťahoval ten groš, tak ho drží a nepomôže chudobnému, čo by si pred ním dušu vychriakal. Pomyslite si, Kondrk už tri roky, čo ju má spraviť, ale čo ho je teraz i po biede? Z ľudí nadrel a nemá konca kraja a vykračuje si ako páv! Keby chudoba nie, aj by… a potom, keď niečo povieš, nuž ti jazykom zaplatia…“

„Ale veď o tom švagrovi,“ odvážila sa jedna z dievčat.

„No, no, myslíš, že je každý taký jašo ako ty,“ kárala Pretáčka, „keď ma budeš pretŕhať, nedokončím ani do rána…“

„A kedy to malo byť?“ opýtal sa jeden z mládencov.

„Ale že predvčerom. Išiel vám vraj do valchy so súknom, tade cez Struhárku okolo panskej hájovne. A že, keď sa vracal, bola tma ako v rohu. A viete, tam sú tie teplé lúky a maraste. I vidí vám naraz akési svetlo, také bledé, a triaslo sa vám to ako struna a behalo sem a tam. Postojí a díva sa: svetlo len lieta a lieta, kýva a volá, ako by nejaký duch. Nevedel, čo má robiť, sťa by mu rozum pomiatlo. Hodil na seba kríž a hybaj vám za ním. Ani nevedel, ako, až skoro po pás húkol do blata… To je vám ako morské oko, alebo Pán Boh vie, čo je to… Svetlonos utiekol a on hnúť sa ani za tri svety. I mocuje sa mocuje, svetlonos zasa kýva na neho s druhého kraja, až potom, keď videl, kam sa dostal, volal o ratu. A keby nie panského hájnika, Boh vie, čo by sa bolo s ním stalo.“

Obecenstvo počúvalo pilne. I myšku by bolo počuť cez izbu bežať. Niektorá ženička pootvorila ústa a pozorovala, aby jej ani slovíčko neutieklo. Dojem zrkadlil sa na tvárach vypukle. Bolo ticho, ani mládenci nešepotali. Vonku zahučala trúba hlásnikova deväť. Jej zvuky tiahle, dute niesly sa prázdnotou noci.

„Koľko to už trúbi?“

„Deväť.“

„Ach, Bože, či chytro uteká ten večer. Ani sa človek nenazdá, a už hustá noc.“

Šuhajci sa už podelili. Jeden sedel tu, druhý tam, ako už komu po vôli bolo. Paľko pomáhal Boriške priasť. Šuškalo, žmurkalo to jedno na druhé a usmievalo sa, ako by neviem čo. Lež málokto sa o nich staral. Iba Lucke ťažko padlo na to sa dívať. I riekla:

„Len dobre sa k tej priadzi, Paľko. Boriška bude rada, keď jej pomôžeš.“

„Nuž veď i ja tak myslím,“ riekol Paľko nechtiac sa dať pomiasť.

„Ale deti, veď vy sa tak máte okolo seba, ako by ste boly rodina,“ dorážala druhá.

„Veď sú krstňatá,“ bránila ich Belínová a poslinila si prsty.

„Nuž a starí dobrí známi k tomu,“ dodal druhý, pichol súseda lakťom a smialo sa to všetko ako na povel.

Boriška prichýlila sa k praslici, sklopila oči a červenala sa. Len Belín hnul ústami a bokom kuknul po mladých. Potom sa obrátil k Bobuľcovi a shováral sa s ním o mlatbe.

Súseda Šaškuľa sedela pri ostrej Lucke. Nikto jej nebude mať za zlé, — ona najmenej mohla za to — že nepohŕdala tým božím darom výmluvnosti, a vedela myšlienky svoje vyjadriť najrozmanitejším spôsobom. Nechcela byť nikde poslednou, a kto pri nej sedel, nemusel sa báť dlhej chvíle. Pýtala sa:

„Ale, prosím vás, čo je to ten svetlonos, keď to tak môže do nešťastia priviesť božiu dušu?“

„Pán Boh vie, že je to človek, ktorý so zlým svedomím sišiel so sveta.“

„Ba že taký, čo bosorkoval, veštil, a to ľuďom na škodu.“

„Oj nie, to sú krivoprísažníci,“ hádala Lucka. „Viete, nebohý Chúpek, čo odprisahal Gajdošovi tú priečnicu (priečnu roľu), blúdieva každý večer tade okolo. Sama, na tieto oči som ho videla,“ doložila a ukázala na svoje živé očká dvoma ukazovákmi.

Potom každý dokladal, čo vedel o svetlonosovi. Mnohí tvrdili, že sa to presúšajú peniaze, iní kosti, ba boli i takí, ktorí sa božili, že sú to bosorky a ten plamienok, že im to z úst blkoce, keď dýchajú.

Gazdinky nevynechaly rozhovor o kravách. Chuderky, zlé sa nieslo na ne. Samá hana, že zle doja, prisúšajú a Boh vie, čo všetko by sa bolo pohovorilo, keby nie rychtára. Tento riekol:

„Hja, veru, to neni ako o Jáne. V zime je len v zime.“

„Nuž veď je ono pravda, ale ja len to poviem, že každá vec má svoj fortieľ,“ hovorila Lucka. „Bez fortieľa nespravíš nič. Vidíte, môj nebožký starý ujec — Boh ho osláv a nás neopúšťaj — rozprával, že keď pásaval kravy, musel veľmi včas vyháňať. Raz, že to bolo práve o Jáne, vyhnala ho gazdina na brieždení za kravami. Poslúchol, išiel na rúbaniská, sadol za kríčok a kravy sa pásly, kde sa ktorej ľúbilo. Počal duť vietor, i vidí zrazu ženskú letieť na ohreble a sbierať po seči akési korene. Prefrkla priam blízko neho a z podolka vypadol jej chlp zelín. Starý otec vzal zeliny a hodil ich do kapsy. Prijde vám domov, gazdina do neho, že takto onakvo, či on jej bude na poli kravy vydájať. Starý otec sa díva, že čo sa jej robí, a ona sa ešte viac nazlostila. „Nuž dívaj sa, veď ešte ti z kapsy kvapká,“ skríkla naň a ukazovala mu na tanistru. Až potom mu svitlo v hlave, čo on to má za mlieko. Vytiahol zeliny, a verte lebo nie, mlieko sa z nich cedilo ako so strechy. Potom musel ísť ku kňazovi a odprisahať, že to nikomu nevyzradí. Nemal od bosoriek pokoja, chceli ho, vraj, na kusy roztrhať.“

„Ja, veru, tak je to,“ vynášala mravné naučenie Šaškuľa, „vieš — máš, nevieš — nemáš, ako čo by tuto na dlaň fúknul,“ a fúkla si šibko do dlane. „I ja som už všeličo skúsila. Poznám gazdiny, čo majú po jednej kravičke, aj to len ako tŕň, a maslo nestačia predávať. A toť ja dávam múku, soľ, pomyje, hlubie, a ledva že sa osolím.“

A po tomto počaly besednice rad radom pretriasať tie vzácne naše rozprávky, povery, čary, podania a do pestrej reči miešal sa veselý smiech a poznámky mládeže, hrmot kolovrata, vrtenie vretena, až hlásnik ozval sa po tretie a tupý zvuk jeho trúby upomínal na jedenástu. Prvá sa spamätala Lucka, za ňou šla druhá, tretia, a konečne i mládež. Paľko šiel medzi poslednými. Boriška šla vyprevádzať, a náhodou octla sa mu pri boku. Po dvoch, troch slovách rozišli sa všetci svojou stranou. Len pustota tupej čiernej noci ostala za nimi.