ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na hornom konci Nových Morušoviec, hneď pri hradskej vidíš, milý čitateľ, obstojný murovaný dom s veľkou stodolou. Nado dvermi zavesená je borievková viecha, vľavo tabuľka s opitým sedliakom a pod ním nápis: „Dneska za peniaze, zajtra zadarmo.“ Vpravo je zasa uhorská koruna a pod ňou: M. k. dohány árulás, čo po slovensky len toľko znamená, že „zrada na uh. kr. tabaku“.

Nás síce do pravdivosti vyššie uvedeného prekladu nič, preto prosto obídeme úvahu, nakoľko sa tento nadpis srovnáva s pravdou a vojdeme tichučko dnu, a to ešte do samej zadnej, obloky na dvor majúcej izby. Nepovšimneme si pritom všemožnou šarapatou preplnený dvor.

Je už večer, ten bájny júnový večer, so všetkou krásou a pelom, ktoré, vďaka pozdným hodinám nasypala na peknú, tichú dolinku a na dumné, černavé hory novo-morušovské. Mesiac vynoril sa z úzadia ostrých skál a modré, ako by iskrami striebra pretkané pary, vinú sa nad zemou lahodne, ticho. Tu dolu blúdi muška svätojánska, šelestí strom, vonia kvet, tam hore zasa, v modrom bezpriestorí vesmíra, kmitá sa možno myriada iskrivých hviezd.

V izbe vidíme známe osoby našich árendátorov. Pri posteli na stolici sedí Móric Grün, domáci pán, známy pod menom Múrica, a oproti nemu krčmár Šalamún so zelenkavými, nepokojnými očima a pri tomto krčmár dolný.

Múric nie je nováčkom v Nových Morušovciach. Je on už stará chlapina: ľudia hovoria, že už 30 rokov nestarne, nemladne. Očima pozerá bystro, pichľavo, je prihrbený, no hovorí rezko a na tvári mu vidíš, že životné otázky vedia ho náruživým urobiť a on podujme všetko, keď má svoj záujem uviesť v platnosť.

Darmo nežil; hovorí, že opatrný človek pamätá vždy na bočné vrátka, aby, keď treba, otvoril ich, utiekol cez ne a zjavil sa tam, kde ho nikto nečakal. Čo krok, to skúsenosť. Neni dnes na desať štvorcových míľ okolo čo i len jedného človeka, ktorý je aspoň na päťdesiat zlatých „wechselfähig“, aby ho on nepoznal, nevedel, čo je zaň a nemal známosti o jeho slabostiach. A pripomeň len starému Múricovi proces! Oči mu zasvietia, zmladne a počuješ rozprávať, čo všetko on už na súdoch vykonal. Ty tomu neuveríš, no celé okolie složí na to prísahu. A spriateľ sa s ním, nuž dozvieš sa, ako sa zadnými vrátmi vyhrávajú súdy, šudí svet a dávajú sa dary pánom, ktorí radi vidia židáka, ak prijde s „niečím“ v ruke a nechá pánovi na rozlučnú „pamiatku“, ktorá, ach, tak dobre padne v týchto zlých časoch deficitu a necitnosti nad mieru povážlivých veriteľov.

Krčmári zabraní sú v rozhovor. Musí to byť niečo vážneho. Zvuk reči zradzuje rozčulenie, posunky ostrosť, odpovedi pádnosť. Slovo má Múric:

„S tým drevom neviem, ako to pôjde. Cena padá.“

„Blumenthal nám robil priekory. Mali sme sa s ním radšej dorozumieť.“

„Nechcel. Sto zlatých som mu dával odstupného.“

„To je tvrdá hlava. Ale to všetko je len rychtár na príčine.“

„Áno, ten,“ horlili znovu všetci. „Však sme si my len dali. Všetko chce shltnúť, ako by nemal dna.“

„Čo len to — ale keď by mohol, utopil by nás v lyžičke vody. Ľudia netŕžia, krajciara nevidíš a všetko ti od úst odtrhne.“

„Ja som už dva týždne človeka nevidel.“

„A mne tráva rastie predo dvermi.“

„Včera bol u mňa Pokrývka, mal výplatu a dal mi utŕžiť niečo. Domov idúc, že spieval. Hájnik Bobulec mi dnes už rozprával, že bol na úrade pokutovaný na päť zlatých za rušenie nočného pokoja.“

„Ja neviem, čo to len bude!“ vzdychal jeden, druhý, tretí, a každý zamyslel sa do seba.

„Ba viete ešte čo?“ opýtal sa dolný krčmár kolegov.

Títo dívali sa na neho a pootvorili ústa:

„Nuž?“

„Krajčír mi rozprával, že počul, keď rychtár nahováral výborníkov, aby si vraj kúpnu cenu hory dala obec intabulovať na naše majetky, lebo že môžeme spraviť bankrot.“

Krčmári vyskočili na rovné nohy a poobzerali sa s prekvapením po sebe.

„Neni možné!“ vydralo sa zrazu z dvoch úst — náhle padanie ceny dreva hnalo im bez toho zimomriavky na chrbát a k tomu ešte i tento otriasajúci záskok!

„To už neni na vydržanie!“ zhíkol Múric a oči mu podbehly zlosťou. „Ten chrapúň nám tne do živého,“ riekol pozdejšie a obzrel sa po súdruhoch, ako by od nich čakal rozlúštenie záhady.

„A ešte vám poviem i druhé: Belín podhuckal výbor, aby si dedina sama cesty vyvozila. Možno, že to už zajtra príde vo výbore do reči.“

Múricovi a Šalamúnovi nebolo viac treba. Vlani im vývoz hroblí doniesol pekný groš do vačku, aj o to mali by teraz prísť? To zdalo sa im úkladom o život. Rozzúrene dívali sa jeden po druhom. Spodná gamba sa triasla, z očú šľahal im hnev.

„Čo?“ skríknul Šalamún ešte raz, ako by neveril ušiam.

Dolný krčmár opakoval zvesť znovu.

„Neni možné, musíme čosi robiť, musíme sa chytiť do toho,“ riekol po malej chvíli Múric, „lebo ak by ten zbojník zotrvával v rychtárstve i naďalej, pôjdeme po žobraní“ a vzdychol si, ako by mu centy ležaly na svedomí.

Súdruhom strhol mienku túto ako by s jazyka. Urobili starostlivú tvár a riekli: „Áno, musí dolu, ale ako?“

„Sedliak je huncút,“ dodal Šalamún a uprel tázavý zrak na Múrica.

Po tomto nasledovala rozmluva tichá, vzdialenému uchu neprístupná. Predok viedol Múric Grün. Živo rozhadzoval rukami, oči sa mu svietily a napriek rozhorleniu zavial mu i úsmev okolo vrásčitých úst. Šalamún pokyvoval hlavou a majúc paličku v pravici, búchal ňou o dlažbu, ako do taktu. Dolný tiež s úľubou sprevádzal výklad Múricov a s otvorenými ústami mykal sa sem a ta a dosvedčoval rukami, nohami. Predošlá revnivosť a žiarlenie zmizly medzi nimi celkom. Nezazerali na seba. Sjednotilo ich nebezpečenstvo, že ľud prestal piť a poriadok nastal v obci. Tieto dve veci majú obyčajne za následok, že ľud nadobudne smyslu pre svoje a nenadháňa vodu na stoky cudzie. A to je mnohým prečin, hriech a otázka žitia. Všetko to pripísané bolo na rováš Belínovi, on bol učinený obeťou, čo mala zhynúť za hriechy, ktoré zákon ctnosťou a plnením občianskych povinností menuje. Na smierenie sa ani nepomyslelo. Krčmári znali svojich ľudí, vedeli, že je neprístupný a nechceli sa vystaviť posmechu. I krútili hlavou a klopali si na čelo, že ako sa mohli tak zabudnúť a podporovať ho, keď uchádzal sa na rychtárstvo. Ale kdo by si to bol myslel, veď zdal sa byť človekom. A naposledy, čo ich bolo do toho, koho si „huncút sedliak“ vyvolí za rychtára. Ten, či ten, všetko jedno; najviac, ak si bol dobrým gazdom. Zpočiatku sa síce každý rozhadzoval, no príležitosť k plnej sklenici, súdy a úradná záhaľka daly taký zlý obrat veci, že predtým usilovný človek stal sa leňochom, mierny pijanom, a potom už voľným nástrojom pri kopení toho zla, ktoré našu verejnosť tak hlboko napadlo. Ale s Belínom sa to nepodarilo tak, ako to návyk donášal. Nielen, že sa nestal pijanom, leňochom, no vzal si všetky dosavádne neplechy na mušku, ničil ich jedno za druhým a pritom mal smysel i pre seba a gazdoval tak, že mohol sa postaviť k boku najlepším gazdom v dedine.

„Ale nebolo ešte nikdy tak zle, aby nemohlo byť i dobre,“ tešia sa naši ľudia a podľa toho držali sa i krčmári. Naučení od mladi dívať sa vrtkavým otázkam žitia oproti, vedeli, akého smeru majú sa pridŕžať. Skúsený Grün vedel, že klbko ich plánu nerozmotá sa tu v obci. Hlavný činiteľ, voliaci ľud, vypadol z počtov. Rasa, ktorá na zápasišti sveta drží sa a bojuje rýchlym využitím prajných okolností, vedela, že niti ich nádejí neležia v ľude — tá neprebudená masa ide tam, odkiaľ znie rozkaz, a v svojom vlastnom dome dá sa zavracať druhému. Ich nádeje spočívajú tam, kde spoločenský vplyv a mocnosť postavenia sústredily sa v moc, ktorá i slúžneho, a pomocou neho i voličov, na ich stranu prehnať môže.

Ale nijaký múdry človek nejde na zajaca s bubnom. A kto ide, istotne ide nadarmo. A ak už niekto, tak Múric et consortes nemienili strieľať Pánu Bohu do okien. Chceli trafiť, trafiť bezpečne a od chrbta, aby sa na nich nikto nedíval. Zámysly, držané v tajnosti, ba i predošlé žehranie a hnevy prestaly; ba čoho sa Belín ani vo snách nenazdal, ukázali mu i usmievavú tvár a príležitostne stratili sladké slovo, ba neboli skúpi i na chválu. „Pravda,“ myslel si Belín, „tá hora vás mrzí; nuž smejte sa a líškajte mi, však sme starí známi. A naposledy nech len zaplatia, čo ma po nich. Sám budem rád, keď to pôjde bez kriku.“ Že vec má koreň hlbší, nezbadal. Mal viac sebadôvery; myslel, že jeho postavenie je silnejšie, než aby ho zvyklať mohli. Len niekedy, keď ho zaujaly myšlienky a prišly na neho chvíle, v ktorých zaoberal sa s prípadnosťami ohľadom na voľbu, nemohol zabrániť, aby v úzadí jeho mysli neskrsly isté pochyby a neistota. No, dosť skoro premohol sa, mysliac, že to len prelud, aký chytá človeka, keď pred vážnym krokom žitia ziera do budúcnosti, kde nevidí nič, iba vzdušné vážky, ktoré klonia sa sem a tam, i dobre i zle, a naposledy neukážu nič, najviac ak hmlistú neistotu. A i tá dovádza človeka na to isté východisko, ktoré opustil vtedy, keď zabudol na seba a vystrel ruku po závoji, kryjúcom udalosti budúcich dňov. Voči svetu držal sa však celkom opačne, chladne, nevšímavo. Dosť často hromžil i na seba, a nadával si do bláznov, keď rychtárstvo prijímal. Chcel takto ľudí presvedčiť, že mu na palici nezáleží a že ľuďom len obeť prináša, keď uviazal sa v úrad, ktorý s toľkými prácami a mrzutosťami spojený je. Jediný Bartek vedel, ako stojí vec. Medzi nimi nebolo tajnosti a rychtárovi samému prichádzalo vhod, keď mal koho, komu by sa úplne zdôveriť mohol.

Bolo teplé sparné odpoludnie. Chlad líp vábil ľudí v náruč svoju a Novomorušovania vysedávali popred domy a shovárali sa. Výbor mal dnes schôdzku a Belín akosi rozčúlený nešiel po zasadnutí domov, ale zvrtnul s Bartekom dolu. Dom bol zamknutý a vo dvore nebolo živej duše. Obrátili sa za včelín, sadli si pod lipu a pustili sa do rozhovoru.

Rychtár vytiahol zpoza sáry mosadzou ozdobenú fajku, zapálil a bafal.

„A ja by som ti, kmotre, radil, aby si dal tomu intabulovaniu pokoj… čert nespí,“ pokračoval Bartek v rozhovore, podvihnúc hlavu hore. „Dočkaj, ako zaplatia prvú rátu.“

Keď Belín nehovoril, len upriamene sa díval pred seba, Bartek doložil.

„Aj to vyvážanie hromád mohol by si odložiť na budúce leto. Rozoštveš ich proti sebe ako osy.“

Belín sa usmial:

„Ale prečo?“ opýtal sa, „veď najprv je obec, a keď sa uľahčí ľuďom, ani im to nebude na škodu. Je to niečo zlého?“

„Zlého, zlého — však ti to nikto nehovorí, ale opatrnosti nezbýva. Vieš…“

Belín sa náhle obrátil.

„Nuž?“

„Vieš, voľby sú predo dvermi a taký prepálený šudier ľahko ti môže svet rozhuckať.“

„Veď podpichávajú už oddávna.“

„Nuž áno, áno, ale vidíš, mne sa tí ľudia vonkoncom nepáčia. Musia mať čosi za lubom. Takí oni ešte nikdy neboli, ako, dnes.“

Belín ostal pozornejším. Ostro sa zadíval na Barteka a opýtal sa:

„Ako to myslíš?“

„Hm, ako, keby som ja sám vedel, ako. Ale tá sladkosť, to ti nikdy dobre neznačí. To šuškanie a strkanie hlavy dovedna, tá shoda medzi nimi, to ešte nikdy nebolo.“

Belín vyvalil oči. Skutočne, a on sa na to díva, a nezbadal to, zatiaľ čo im to druhý číta na čele. Ako by mu porobili alebo mal vlčiu tmu!

„A tebe sa to nepozdalo?“ opýtal sa Bartek.

„Ako vidíš, otvoril som na teba oči… No, no, dívajme sa…“ hovoril Belín ako pre seba… „ale možno… azda im prihára, chceli by takto dedine rozkazovať. Veru, veru…“

Bartek díval sa uprene na Belína. Keď tento dokončil, začal:

„Načúvaj,“ riekol tichšie; „bol som včera v meste. Stretnem sa s Icíkom, čo remeň na obuv predáva, a z reči do reči o tebe a o voľbe a potom o krčmároch a ako myslí svet o tebe a ku komu by mal dôveru, keby tak prišlo k voľbe, a Pán Boh vie, čo ešte by sa vyzvedal, ako svet o nás myslí.“

Pre Belína prekvapenie nové. „Možno, možno,“ riekol, „ale ak varia, nech varia. Že by mi radšej videli chrbát ako oči, to viem, nuž ale dá Boh, ešte nebude tak zle.“

„A čo je najhoršie, počúvam, že chodia zhusta k panskému fiškálovi. Aspoň to viem, že nocou stratia sa z dediny všetci traja a na svitaní prídu zpäť.“

Cez tvár Belínovu prelietla starosť sťa tieň. Ako by neveril, tázavo obrátil zrak na kmotra a díval sa naň.

Medzi rečou prišla Barteková. „Tu ste?“ riekla s úsmevom a Belínovi povedala: „Vítajte u nás.“

„Odkiaľ kmotra?“ opýtal sa rychtár, poobrátiac sa k Bartekovej.

„Idem práve od vás.“

„Čo tam?“

„Máte tam akýchsi Záhorčanov, hľadajú jalovicu, čakajú na vás.“

Rychtár stal a poberal sa domov.

„Poseď ešte, kmotre, veď tí počkajú,“ zdržoval ho Bartek.

„Ja, nie, kto vie, čo ma doma čaká. Pôjdem,“ riekol Belín a odoberal sa.

Bartek šiel s ním až na cestu. Dolu cestou ponáhľalo sa dievča.

„Vidíš, už ma hľadajú,“ ukazoval na dievča. „Dobrú noc ti.“

Voľba sa medzitým rýchlym krokom blížila. Do osudia nechýbaly ak dva mesiace. Zdanlivo šlo to všetko koľajou všednosti. Belín tváril sa nevšímavo, no zato pod rukou mal sto očí, sto uší, vyzvedal sa a chcel sa zaistiť pre všetky možné prípady. Krčmári tiež zostávali dôslednými, tým viac však pohybovali sa potichu. Kostky medzi nimi boly hodené, mier nemožný, padnúť prichádzalo jednej alebo druhej strane. A o rozhodnosti stránok nebolo stopy. Každý sa skrýval za nevšímavosť, sladké slovo a klamal jeden druhého. Najčinnejším bol Múric Grün; chodil, behal, sem a tam a mlčal. On, predtým najväčší odporník Belínov, nestratil v posledné časy ani slova. Len trhlo ním, keď mu úradne oznámené bolo, že obec Nové Morušovce dala si vteliť obnos kúpy na majetok jeho a jeho spoločníkov. O vývoz hroblí ani sa neobzrel. Do výboru ani sa neukázal, len oči prezradzovaly, čo sa v ňom robí.

Prešiel mesiac a tichá podhorská vieska nadobudla zrazu neobyčajnej vážnosti. Grün ráno dostal noviny, pozrel a oči mu zasvietily radosťou. Odbavil si raňajky a utekal k Šalamúnovi. Odtiaľ zasa oba nadol k tretiemu. A nielen v tichej dedinke, všade, kde umenie čítania slúžilo ľuďom za nástroj na utíšenie zvedavosti, nastal pohyb, vzrušenie. Po mestách, dedinách, kanceláriách, spolkoch, hostincoch a krčmách nerozprávalo sa o inom iba o Morušovciach. Vec sa mala takto: Hlavnomestský nemecký denník druhej triedy doniesol anonymnú, v cifrovanej reči malomestského advokáta sbitú, dvojstĺpcovú zprávu o tamojších, to jest morušovských pomeroch. Posiaľ neznámy rychtár stal sa zrazu osobou chýrnou: nenapraviteľným panslávom, buričom, zradcom vlasti, agitátorom a zúrivým antisemitom. Kto to bol? znelo ústami tisícich, kto? pýtal sa každý. No nikto nevedel dať odpovedi. Tí bližší, ktorí Nové Morušovce znali, smiali a čudovali sa, že kto to len tých pánov dolu tak za nos povodil. Mnohí krútili hlavou, hrozili komusi prstom, a zazrúc novomorušovských krčmárov, obzreli si ich nápadne a mlčali. A tak to išlo z úst do úst, z mesta do mesta. Hornovidiecke muchotrávky začaly fúkať do mechúra, úvodných článkov napísalo sa na desiatky, slúžnovci striehli na ruských špiónov, a aby sa vec dôstojne zakončila, ozvaly sa i hlavnomestské orgány, rozpíšuc sa o hornouhorských pomeroch, o nebezpečenstve panslavizmu a o rozrývajúcom smere slovenskej spisby. Privolávaly vláde nepreberať v prostriedkoch a že, ak chce zachrániť vlasť, nech bez ohľadu na to alebo ono prosto zakáže všetky slovenské časopisy, alebo nech im odoberie právo poštového doručovania.

Belín, keď ho upozornili na túto udalosť, otvoril oči ako vyjavený a díval sa, nevediac o čo ide. Krátko povedané, nerozumel veci, a keď sa druhí smiali, smial sa i on, keď sa čudovali, čudoval sa aj on s nimi. Až potom otvorily sa mu oči, keď dostal predvolanie pred slúžnovský úrad a slúžny z nariadenia vyššej vrchnosti spísal s ním protokol, vyzvedal sa všeličo a konečne prepustil ho s výhražným poznamenaním, že vyšetrovanie vykoná neskôr v samej obci. Odišiel. Slová, hrozby hučaly mu v hlave ako dialna búra. Najviac sa čudoval, ako môžu tí páni pre poctivý smiech toľko strachu púšťať okolo seba. Tušil on, odkiaľ udrelo, no, že by mohla mať vec takýto dosah, na to by bol s čistým svedomím odprisahal. Tým napnutejšie skúmal však pomery doma. Jeho strana, pozostávajúca z rozšírených rodinných sväzkov, tiež nespala a zdanlivo všetko naklonené bolo Belínovi. Krčmári ani nemukli.

Dvoma týždňami pred voľbou rozniesol sa chýr, že novomorušovský zemský pán — predtým šaľbiar pri súdoch, neskôr kupec s drevom, dnes bankár a za zásluhy na poli priemyslu na rožky sedmorožnej korunky prikutý barón — zavítal do dedinky P…, aby v zátiší hôr nasbieral síl, okrial. Múricovi Grünovi div že nevypadly z rúk noviny keď zprávu čítal. Bežal dolu k Šalamúnovi, zašli do bočnej izby a začali rozhovor:

„Už nepôjdem do Viedne,“ riekol ticho Múric.

Šalamún prekvapene pozrel na neho: „A prečo?“ opýtal sa.

„Barón je v P…“

„Barón je v P…?“ riekol ťahavo, ako by neveril.

Jednak len ľahký úsmev zahral mu ústami.

„Na, čítaj,“ ukazoval mu Grün časopis. Po chvíli dodal: „Posiaľ by to išlo; len aby sme u neho mohli preraziť, potom by som sa nebál.“

„A kedy sa strojíš k nemu?“ opýtal sa Šalamún.

„Ešte neviem; možno, že už v noci. Ako budem môcť.“

„Mhm, áno, áno, čím prv, tým lepšie. Len potom múdro.“

„No!“ hodil krčmár hlavou, ako by sa to samo sebou rozumelo. „Veď som nie dnešný,“ a vytratil sa.

Na druhý deň včasráno vysúšala sa shrbená postava sviatočne vystrojeného starca po kvetami okrášlenom priečelí kaštieľa p…ského. Bol to Grün a čakal na audienciu. Nenáhlil sa, čakal, kým sa druhí odbavia. Samý posledný vošiel dnu. Pri vchode strmo chopil sa vrecka. Ruka mu kŕčovite stisla číslo nemeckého žurnálu. I dlho, dlho trvala poklona, až konečne s vyjasnenou tvárou, s očima radostne žmúriacimi vidno bolo morušovského árendátora vracať sa zpäť, staviť sa u panského fiškála a potom uháňať domov. Panský fiškál navštívil kaštieľ zasa podvečer a dlho sa shováral so zemským pánom. Hneď večer potom dal zapriahnuť a uháňal k stoličnej metropoli T…

Tí, ktorí ho stretli, nepozastavovali sa na tom ani trochu. Videli ho touto cestou dosť často. Nový barón dbal o kolorit svojej suity. Fiškál bol zeman, a ako taký, sbratríčkovaný a zapletený so všemožnými pohlavármi v stolici, používal svojho vplyvu, ba, majúc v úzadí milionára baróna, robil, čo chcel.

V týchto volebných predohrách každý napínal sily. Jedine Belín ostával v istej miere skrúšenejším. Po výsluchu u slúžneho pokúšala sa oň častejšie rozpačitosť. Zlá predtucha, ktorá inším časom len zriedka napádala ho, dnes určitejšie drala sa na povrch. Bránil sa síce zlým myšlienkam silou mocou, pripisoval nelad duše bezzákladným príčinám, nevrlosti slúžneho, no málokedy podarilo sa mu premôcť sa. Že by v úzadí povstať a vyrásť mohli činitelia rozhodujúci, na to neprišiel a dosah zprávy uverejnenej v mordblatte nemohol poňať. Celá vec zdala sa mu viac fígľom, ktorým si nejaký „hladoš“ robí posmech zo statočných ľudí. Veď kto by k nemu pristúpiť mohol? S pánmi má pokoj, porcie platí na čas, poriadok udržuje, pri voľbe ťahá na toho, koho mu slúžny povie, neprieči sa rozkazom, nezadrapuje do notára alebo sirotského, podpisuje sa „bíró“ a udre pečať, čo ju notáriuš až hen od Budína dal doniesť.

I Bartekovi vŕtala vec v hlave. Hundral a šomral síce, keď musel s maďarským prípisom až za chotár — ale ďalej politika jeho nesiahala. Nuž hádali, hádali obaja, až konečne nechali to tak a celá záležitosť zovšednela. Voda tiekla dolu dedinou ticho, hlásnik trúbil polnoc pokojne a ľuďom, po robotách od rána až do večera sa derúcim bolo až do čuda, že rychtárska voľba v Nových Morušovciach je už na samom prahu.