ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitlo volebné ráno. Slnko je ešte za hrobom, len rudá žiar zorí značí stopy východu. Dolinou veje chlad od hôr a hrebene skál driemu v ľahkej, riedkej hmle. Ranný sen velí chatám a málokde vidno koho hore. Len kde tu vrznú dvere alebo vráta na humne, zjaví sa devečka alebo gazda, potom zacvengoce statok, zagága húska, zakikiríka kohút, no zatým zasa ticho, svet zväčša pohrúžený je v snoch.

Ale nie každému je daný vďak nehy. Sú ľudia, ktorí musia po povinnosti, a to vtedy, keď zneje povel. Hore dedinou kráča šuhaj ako jedľa. Na hlave má malý, okrúhly klobúčik s krivým hlucháňovým perom, na kabáte zelené výložky, v ruke palicu. Zastaví sa, kde tu zaklope na okno, zakričí a zasa obráti sa a ide do dvora druhého. Je to panský hájnik. Kde zaklopal, tam už ako by odťal. Gazdovia pretierajú si oči, potriasajú kučeravými hlavami, dívajú sa vo dva boky, stará zasa hundre a hrmotne chodí po izbe, mrmle a budí po peci, laviciach a posteli odpočívajúce polonahé deti.

Hájnik vyšiel až na koniec dediny. Pred domom stál Múric Grün. Napriek včasným hodinám chodil hore dolu po ceste a skúmal svet. Dnu v krčme ešte niet nikoho, nuž dobre je čas použiť a obzrieť sa dovôkol. Ak inšie nie, aspoň to zosohuje človek, že stretne sa s kým tým a počuje čo to. A to „čo to“ malo dnes pre Grüna zvláštny význam, veď celý rad tajných účinkov súvisel s ním a mal dospieť svojho rozlúštenia o malý, krátky čas.

„Čože tak za rána, Janko?“ opýtal sa okoloidúceho hájnika.

„S rozkazmi, Múricko. Aby človek bol dňom nocou na nohách.“

„A čo máte tak na ponáhlo?“

„Pán fiškál prišli. Sháňam svet skrz barany.^[1] Že sa vraj bude inkasovať.“

Grün otvoril radosťou oči. Ako by mu ohňa nalial v staré údy, ožil a začal sa hájnika pýtať na podrobnosti. Potom ho čakal kým sa nevráti zpäť. Zavolal ho do izby a ponúkol mu občerstvenie a zarovno s ním šiel k horárni.

Zatým ubehly hodiny. Po ceste hromadili sa ľudia. Na tvárach sedely im otázniky. „Čo je to?“ pýtal sa jeden, druhý, „veď panstvo nikdy nevyberalo árendy o žniach?“

„Pán Boh vie, čo im to do hlavy vošlo?“ hovoril druhý.

„A ako je tomu fiškálovi náhlo. Dobre, že nás o polnoci nesohnali.“

„Ba čo len chce?“ pýtali sa smelší.

„Peniaze,“ riekli niektorí; „ako by si ich už na dlani videl.“

„No, len poďme, veď uvidíme, čo bude,“ hovorili viacerí a brali sa na dolný koniec ku horárni, stavisku to záhradou a kamenným múrom dovôkol obtočenému.

V tejto trme vrme ani Belín nezabúdal na seba. Po udalosti, v ktorej stretol sa s hrozbou, posiaľ vždy dobroprajného slúžneho, silne ochabla nádeja jeho v panskú priazeň. Namiesto toho celú nádeju svoju vložil v rozšírené príbuzenstvo a počítal, že v najhoršom páde toto ho zachová. Len čo mu dovolil čas, hneď sa vybral k jednému, druhému, aby ich posmelil, povzbudil a dal naučenie, čo majú robiť, ako sa držať. Lež darmo. Nikoho nenašiel doma. Ako na povel všade húdly ženy tú istú pesničku, že panský fiškál prišiel vyberať od lúk árendy, a chlapi, že dostali rozkaz, aby šli k nemu.

Bartek otvoril oči. Nevedel sa spamätať, no cítil, že ťažeje mu hlava, že sa čosi kľuje, čo jemu neposlúži k dobrému. I riekol: „Čo sú to zasa za fígle?“ krútil hlavou a ako vnútorným pudom hnaný, náhlil sa prudkým krokom k Bartekovi. Nepokoj búril mu v prsiach.

„Pánbodaj šťastia, švagrina. Či máte už, reku, navarené. Pomôžem vám,“ započal rozhovor.

„Vítam vás, vítam,“ šla mu Barteková v ústrety. „Len si sadnite, máme chvalabohu i pre vás,“ usmievala sa, no vidno bolo, že je to nasilu. Starosť, trud a nepokoj odrážaly sa jej na tvári.

„No, ďakujem, ďakujem,“ riekol Belín, „to len tak na prezrečisko. My sme už dávno po jedení. Nedajte sa zdŕžať.“

Z reči do reči, až ušla chvíľka. Rychtárovi bolo podivné, že okrem najmladšieho syna, nikto sa neukazuje v dome. I pýtal sa, keď dlho mu bolo čakať:

„A kdeže je švagor?“

Bartekovej bolo skoro do plaču. Rychtár uprene, ostro díval sa na ňu. I bodol ho výraz ženy až do srdca. Chrbtom prebehol mu mráz a hlavou čierna myšlienka.

„Musel v noci do mesta,“ riekla.

„Čo?“ vydrelo sa Belínovi z úst.

Barteková tiahle opakovala predošlé slová.

„Ku komu?“

„Slúžny ho dal volať.“

Belín vyvalil oči.

„Ale veď bol v samý samučičký večer u mňa?“ hovoril popudlivo, ostro a na čelo mu vystupoval celý roj strašných myšlienok.

„Nuž veď,“ zajakala sa na nič nepripravená Barteková, „však ja sama neviem, čo je to. Spali sme, po polnoci prišiel ordinanc a doniesol mu, ako na dnes, predvolanie k súdu. Hneď sa musel sobrať, lebo ordinanc ani sa nechcel hnúť z izby. Poslala som s ním i Paľka, aby sa mu niečo nestalo na ceste.“

Belínovi sa robily kolesá pred očima. Pýtal sa druhý raz, no dostal tú istú odpoveď. I nečakal. Vybehol prudko a strmým krokom náhlil sa domov. Zpráva tak účinkovala naň, ako na človeka, popri ktorom strelí hrom a on v zmätku prestane súdiť a za dobrú chvíľu nevie, či žije alebo je mŕtvy. Že by Bartek v deň voľby mal zmiznúť, sa mu ani neprisnilo. Najviac naň počítal. Ba keď pochybnosťou a myšlienkami skľúčený nevedel, kam má sa hodiť, zašiel k nemu a tu oživnul, osviežil. Ako si túto hádanku vysvetliť? Tajná predtucha mu šuškala, že stojí nad podkopom. Ako sa vec rozuzlí, nemal povedomia. Vedel len, že je s ním zle a v hlave, namiesto rozsudku, že víri mu zmätok, zlosť, strach a obava pred hanbou. A ako by aj nie! Veď bez Barteka nemožno mu bude odolať prúdu. Cítil sa opusteným a čierna myseľ opanovala ho skrz naskrz. Pomaly, s hlavou nahnutou, kráčal hore. Došiel ku krčme. Predo dvermi stáli sedliaci, hlasne sa shovárali a smiali sa. Z očú svietil im alkohol. Belínovi mimochodom skrsla myšlienka, že v posledné dni viac ráz videl Barteka vchádzať do krčmy a shovárať sa s krčmármi. Zastavil a poobzrel sa. Ako by mu hromu vlial v žily, tak trhlo ním, keď utkvel na pochope tomto. V úzadí jeho duše zrodilo sa podozrenie, rástlo a krúžilo ako krahulec nad čiernou rokľou. „A ak ma zrádza, ak pod rukou spojil sa so židmi?“ mumlaly trasľavé pery jeho. „Veď za týždeň už toto tretí raz, čo je v úrade, a nadchodil do krčiem, a nezmienil sa ani slovíčkom predo mnou, čo robí.“ Zasa postál a prešiel si ťažkou rukou čelo. Desil sa týchto myšlienok. Zdravý rozum kázal sa mu smiať a kdesi v hlbinách zaznelo mu to ako výčitka. No nemohol sa striasť podozrenia. Čím diaľ nachádzal sa od krčmy, tým viac penila sa mu krv a domnienka prechádzala v žily. Srdce bilo mu zvonom v prsiach a svedomie stratilo sa v hmle ťažkých chvíľ.

My ľudia sme takí; keď skúpia sa oblaky na oblohe nášho žitia, bije hrom a hviezda šťastia začína blednúť a kryť sa za chmáry, vtedy nie že by sme sa vedeli spamätať, ostať chladnými, vyvolať na stráž rozvahu; ale naopak: dáme sa uchvátiť čiernym myšlienkam, zlá domnienka rastie v nás ako tiene za večerov, rozsudok mizne a človek zabudne na seba, na svedomie; nemožnosť stáva sa možnosťou, viera premení sa v kalný blud, až potom zjavia sa následky: bôle zničia šťastie, útrapy spokojnosť a duševná rozorvanosť pozve za obeť všetko, čo život pekným robí a dvíha ho.

Doma našiel bratanca. Sedel pod kachľami a shováral sa s Boriškou. Ako počul rychtára, obrátil sa k nemu.

Tento bez slova sadol si pod staré hodiny a podoprel si rukami tvár. Vyzeral ako zpod zeme.

Boriška so starosťou pozrela sa na otca. Potom zarazená vyšla von.

„Čože ten fiškál?“ opýtal sa ako zo sna.

„Hja, čo, aj ma mrzí hovoriť,“ riekol tiahle, ako nasilu bratanec. „Svoláva ľudí a púšťa strach medzi svet, že kto vás bude voliť, odoberie mu panstvo barany, a ak je čo dlžen, že dostane exekúciu.“

Nové prekvapenie rovnalo sa úderu rovno do srdca. Pred chvíľou kmitala mu nádej, hoc aj v úkryte, slabo, no predsa držal sa jej ako mornár sťažňa na šírom mori. A teraz i o to prišiel a hanba celou tiažou zavisne na hlave jeho. Hlava šla mu dovôkol a pred oči zaľahla mu tma, ako nedvižný, ťažký múr.

„Čo, čo?“ zvolal ako ohluchnutý, „či celý svet sa rúti na mňa?!“ Potom zastal a ako unavený urobil posunok, aby bratanec rozprával ďalej.

„Že brojíte proti panstvu, huckáte proti židom, svádzate ľudí, aby neplatili árendy, vystrájate buričstvá a Pán Boh vie, čo ešte všetko majú oproti vám,“ pokračoval bratanec pošmyknúc sa náruživo k peci.

Tupý, nervózny smiech vydral sa z pŕs Belína. Nehovoril nič. Neskôr opýtal sa:

„A svet čo?“

„Nuž čo vám ten?! Horár vyhráža, že nedá z panského ani polena dreva a seno na lúkach že príde pod sekvester. Ľudia ostali ako oparení a rozpŕchli sa ako ovce, keď vlka zazrú.“

Teraz už svitlo Belínovi, čo sa porobilo proti nemu. V neprestajnom trnutí chcel vziať širák a utekať do Bartekov, no spamätal sa a ostal. Podozrenie však vystúpilo v novej sile pred dušu jeho. Ako by letmo, no predsa zjavily sa otázky: „Čo chcel v nedávnych dňoch tri razy u slúžneho, a čo mal za robotu so židmi?“

„Blázni, dajú sa preháňať ako ovce!“ riekol ticho, s rezignáciou a trpkosťou.

Postupom času oživovala cesta v Nových Morušovciach výdatne. Tlupy obyvateľov zjavovaly sa tu a tam a rokovaly. Na tvárach rozhodnej väčšiny tanula nevôľa, utajený hnev a rozhorčenosť. Hlas nespokojnosti ozýval sa, chodil z úst do úst, a spojený s istým výrazom neľúbosti, končil sa s povzdychom a šomraním, až zanikol vo všeobecnej vrave celej tlupy a vzal smer nový.

Aj Belín, spamätajúc sa z jóbovských chýrov, vyšiel medzi ľudí. Nemyslel, nesnoval nič. Ovládlo ho otupenie. Napriek tomu nechcel ešte opustiť svoje predsavzatie, ale duša nenadálym zvratom udalosti ochromená, nemala tej pružnosti, aby sa vedela premôcť a vzchopiť k činu. Na štyri strany sa chcel rozbehnúť, ale nohy ostaly na mieste a v zápätí nasledovala zasa len nerozhodnosť, neurčitosť. Konečne zamieril k tlupe.

Najhlasnejší, zbadajúc Belína, utíchli a roztratene dívali sa jeden po druhom.

Rychtárovi vracala sa chladnosť. Cítil sa o niečo voľnejšie. Mal okolo seba ľudí.

„Nuž, čo nového?“ opýtal sa, ako by schválne nechcel naďabiť na vec.

„Hanba, posmech, čo vystrájajú s chudobným ľudom,“ počuť bolo s troch, štyroch strán. „Už je nám do zúteku.“

„A čo je?“ opýtal sa strojeno Belín.

I počali jednotliví rozprávať, čo panstvo zamýšľa, ako hrozí, svádza, straší, aby Belínovi podkopalo nohy.

Rychtár sa tváril, ako by mu to bolo novotou. Vidiac ľudí, ktorí mu boli náklonní, spamätal sa a stal si blízko pred nich.

„Ja, vidíte,“ hovoril napínajúc sa na úsmev; „každé prečo má svoje preto. Mne, veru, nejde o tú rychtársku palicu, ale myslite len, myslite, čo chcú spraviť s vami, a hneď to máte ako na dlani. Pozrite,“ a pristúpil o krok bližšie, skoro do prostriedku „a máte hneď pred očima.“ Tu vystrel ruku, rozšíril prsty a s ukazovákom pravej rad radom chodil po prstoch ruky ľavej a pokračoval: „Pozrite! pán žid, arendátor žid, a vrana vrane oči nevykľuje. Nechcem spomínať seba — veď vy viete sami, že nepasiem za rychtárstvom — a každý vidí, koľko dobrého som vykonal pre dedinu, ale to im je všetko ako päsť na oko. Keď som nedal piť a dedinské dôchodky netratily sa po krčmách, nuž by na mňa svalili hory doly a šľakujú po mne ako po zlom duchu.“

„Veru, tak je, aj ja to poviem, neľúbi sa im, keď nás bránite a držíte nám právo,“ kričal Ďuro Božík, vyslúžený kaprál zpod Verony. „Ale my si nedáme rozkazovať ani od židov, ani od panstva a urobíme si, čo sami chceme.“

V tlupe začal potom rozhovor prúdiť živšie. Belín podchytil hneď dotknuteľnú stranu občanov a vykladal im, že ho chcú preto shodiť s rychtárstva, lebo nadržuje obci a nie krčmám. Čo predtým z opatrnosti dusil v sebe, to teraz celou prostotou priamych slov vykrámil pred ľud. Vedel, že ak toto nie, tak inšie ho nezachráni.

„Nemyslite, že je o mne reč,“ hovoril náruživo, prudko. „O mňa sa vy nestarajte, mňa nemusíte voliť, ja budem rád, nech aj druhý skúsi, začo ríf rychtárskej palice. Ale tu ide o celú obec, a radím vám, dajte pozor na seba, lebo ak ešte dnes máte kde zasiať, zabrániť, môže sa vám prihodiť, že budete bývať vo svojom vlastnom ako hofieri. A keď krčmárovi príde vôľa, vyhádže vás o Vianociach so ženou, s deťmi ako žobrákov do poľa. Pozrite tu — pokračoval tak isto — kmotra Hrušku. Robí ako kôň, nepije, a prišiel chudák o všetko, a nevie ako a prečo? Ak chcete, aby vám vaše domy nepopadaly na hlavy a otcovské zeme neprepadly sa pod vami, musíte sa postaviť a ukázať, že s vaším nebudú rozkazovať zkade ruka zkade noha ľudia; že ste ešte i vy tu a tak znášate porcie a ťarchy, ako hocikto iný na svete!“

Tlupou to prelietlo ako utlmená búrka. Belín prestal a ohnivo sa díval na známych.

„Vidíte, však oni vedia, prečo ho nechceli za rychtára. Ale my sa nedáme, my nechceme druhého. Nech žije Belín! Židia nám nebudú rozkazovať! Belín musí byť rychtárom.“

A hluk sa niesol od jedného konca dediny k druhému. Ľudia sa obzerali a prichádzali k tlupe, čo sa to deje.

Belín sa nenazdal, že vyvolá svojou rečou taký náhly obrat. Jeho oči sa vyjasnily ako decku a čelo zmladlo o celé roky. I kul železo, dokiaľ bolo horúce, a vbíjal do rozdráždených spoluobčanov náhľad ten, že strojcami panského nápadu sú krčmári, ktorým nie je po vôli, že panuje v obci poriadok a ľudia že orajú ešte vždy na svojom. Okrem toho náš ľud nerád popúšťa zvyky, v ktoré sa vžil a nerád mení na tom, čo za sebou má minulosť. S Belínom hoc mnohí boli nespokojní, predsa navykli v ňom vidieť rychtára, a s týmto zvykom bolo by sa im ťažko lúčiť. A rychtár dobre vedel využiť slabosti ich. Vedel, kde ich bolí a znal, čo ľud náš návidí a čo nemôže vystáť.

„Nedajte si vy rozkazovať,“ posmeľoval tlupu, „pre vás sa bude voliť rychtár, a nie pre krčmy.“

„Tak je, nedajme sa! Nech si oni v Haštrdáme volia rychtára, a nie u nás! Nech žije Belín!“

Jeden zo starších sa však opýtal:

„Nuž veď by ono bolo, ale čo potom panstvo?“

Rovesníci jeho ako by na povel kývali na usrozumenie hlavou.

„Veru, veru, ale ten fiškál…“

„Nuž čože vám panstvo, čo fiškál? Panstvo môže byť rado, že má árendátorov. Čo sa vy budete o panstvo obzerať? Keď bude po voľbe nechajú všetko tak a bude zasa, ako bolo. Pomyslite, veď si len nemôžu sami to seno skosiť. Sú radi, že ich držíte!“

Belín sa povedomo, usmievavo díval po tlupe.

„Hej, veru je tak… Však by to ono bolo,“ hovoril ktosi zo starších, ostatní však hlasitým povykom kričali a dušovali sa, že si oni nedajú rozkazovať od krčmárov.

A vo vrave, vo výrazoch, ktoré Belín tak sladko počúval, začala sa zasa rodiť otrasená a zvyklaná sebadôvera. Zdalo sa mu, že hviezda, tá zajdetá, zastretá, zapadnutá, znovu vystupuje na povrch; a keď pozrel na tú odhodlanú sedľač dovôkol, prestal sa vydávať na milosť a nemilosť, ale zachytil sa poslednej niti celou silou. V príhodnej chvíli sa vzdialil a náhlil domov. Svolaní dôverníci dosť rýchlo pochopili, v akom smere majú účinkovať, a neminulo pol hodiny a po chalupách a ceste rozprávalo sa, čo krčmári navarili rychtárovi, ako ho chcú shodiť, ako nahuckali zemské panstvo oproti nemu, a to preto, že ľuďom stranu drží a netisne cudzárom dedinský majetok do hrtana. Účinok nevystal. Starší prisviedčali tichšie, mladší kričali hlasne: „Nedáme si svojho rychtára cudzárom.“ Rozčulenie udržiavané bolo, pravda, len umele na površí; na chvíľu len pozabudlo sa na fiškála, na panstvo, na árendy a hrozby. Len okamžitý plameň rozbúrenia a nie, u nás bohužiaľ posiaľ nikdy v platnosť neprišlej samostatnej mienky, vystupoval do popredia.

Čo sa toto dialo po domoch a na ceste, v krčmách tiež už nelazily zabrízgané deti po prázdnych laviciach, lež občania statočnej obce Nových Morušoviec sedeli za nimi. I Múric, i Šalamún, i Jáchim dnes mimoriadno úslužne chovali sa k hosťom. Ba zvláštne! Peniaze ostaly bez ceny, nenútení občania dali si povedať múdre slovo a pálenka tiekla zadarmo, len z veľkej štedrosti súsedských krčmárov.

Chýr dosť skoro sa niesol dedinou, krčmy sa plnily ako o hodoch.

„Jano, Jano… ó…ó…u!“ kričal volič, poslednú slabiku zatiahnuc a zaspievajúc, na súseda dolu dedinou sa kníšuceho, „kamže, kam?“

„I, len toť, Iva mi pošepla, že židáci zavdávajú,“ riekol tento, pousmejúc sa. „Idem, ak by sa človeku čosi ušlo. Budeme lepšie kričať o volencii.“

„Veru, veru, lepšie niečo za rána, ako celý deň nič,“ prisvedčoval tento a v rozhovore šli ku Grűnovi.

Krčma bola už plná. Mnohí sedia za stolmi, mnohí stoja, no všetci pijú. Kde tu vidno už i otrávené obeti. Kníšu hlavami, hľadia vostĺp a kričia a bľabocú do sveta.

Hluk, škrek týka sa voľby. Belínových odporníkov až nazbyt. Jeden je odvážnejší nad druhého.

„A ja vám len to poviem, že to ide všetko naopak. Ani pán, ani štajrank, ani… tento… rychtár. Eh, čo! načo je mne rychtár? čo mi kedy dal? ubečeľoval ma? Ja nechcem… toto… rychtára… ja som bol cisárskym vojakom… ej, keby cisár pán vedeli… to sú väčší pán ako slúžny!“

„Nech je ako chce, ale takého človeka, ako je náš Múric nemáš ani po Závršie. Ani za sto židákov by som ho nedal! A rychtár? Nebudeme si takého dráča voliť! Onehda som musel za polovicu zaplatiť štrnásť groší.“

„A keby len to, ale viete, čo mne vykonal?“ vyskočil poctivý krajčír, pichol a rozhorlene zamáchal rukama. „Ušil som vám jeho žene kabanicu, ale mohla by si ju i grófka obliecť, a donesiem vám mu ju, ako sa svedčí. A on obzerá, obzerá až ti mi povie, že či som ju s latovcom šil, keď sú na nej štichy ako na vreci, že keby bol vedel, bol by súkno radšej doniesol do špitála, boli by sa tam za neho aspoň pomodlili.“

„No, dívajte sa,“ riekol neskôr, „a to mi povedal do očú, mne majstrovi! On si myslí, že keď býva v kamenici, že je Boh vie čo! A už si vám kúpil i čižmy, ako barón. Pýcha! Ja som pochodil až po Miškovec, bol som i v Tešíne, no preto nemusím byť pyšným a hoci som aj majstrom, jednak som súsedským človekom a neparádim sa v čižmách.“

Múric zatým usilovne poučoval svet v nálevni. Hovoril o svornosti a láske a potom o sebe, aký je on dobrý a statočný človek. Z tohoto prišiel na rychtára, ktorý žičí len sebe a búri a kynoží dedinu, kde len môže. I dával im radu, aby ho shodili a vyvolili si takého, ktorý nebude len pre seba, ale i pre ľudí.

Zatým však čas voľby bol už tu. Občania sa schádzali okolo obecného domu a poopieraní o záhradné ploty fary shovárali sa o jednom, druhom. Po ceste striedaly sa skupiny, zvučal smiech, padaly poznámky. Niekoľko opitých chodilo sem a tam a vykrikovalo, čo im na jazyk prišlo. Tu a tam stála žena a zakrývala si plachetkou ústa. Okolo jedenástej vrava náhle stíchla. Zdola hrmel koč, najbližšie klobúky sletely s hláv a slúžny sostúpil. Mieril k blízkej fare. Voličia boli už shromaždení temer všetci na mieste a čakali otvorenie voľby. Krčmári zastavovali sa a behali sem a tam. Okolo nich skupila sa najväčšia tlupa voličov. Jeden, druhý však nezbadane sa stratil a náhlil sa k panskému fiškálovi. Čo mal tam za prácu, bolo tajné. Belín, nespúšťajúc ich s očú trnul. Bolo pred ním jasno, že stoja v spojení s panstvom.

„Kohože budeme voliť?“ pýtal sa slúžny farára, starčeka, medzi štyrmi očami v druhej izbe.

„Snáď len Belína,“ riekol tento, „dá si záležať a je súci. Mnoho dobrého vykonal už v obci.“

Hlava okresu pozrela na starčeka a pokrčila plecami.

Farár díval sa na neho s udivením.

„Nemôžem, mne samému to neni po vôli, ale…“ a zaviedol starého pána k oknu a ticho vykladal mu, čo s príčinou nenadalého prúdu oproti Belínovi súviselo.

Onedlho otvorily sa dvere. Vošiel panský fiškál. Slúžneho tvár vzala na seba výraz sladkosti. Išiel mu oproti a zatým usadili sa a v rozhovore čakali, kým prišla im vôľa otvoriť voľbu.