ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

So žabami stretáme sa veľmi často v prísloviach, podobenstvách, bájkach, povestiach a — poverách ľudu slovenského, práve tak, ako aj u iných národov. Hoci všeobecnou mienkou je, aby sa deťom prv, nežby prvý rok veku zavŕšily, názov „žaby“ nedával, lebo že vo vzraste zaostanú a zakrpatejú: jednak niet nič obyčajnejšieho, než prestupovanie tohoto pravidla, lebo malé deti, keď sa s nimi maznáme, „žabkami“ nazývame. Ba počul som často malé deti nazývať aj „hlaváčmi“, tedy žabami ešte nevyvinutými, záležajúcimi z neohrabane veľkej, s bruchom srastenej hlavy, v dlhom chvoste sa končiacej, akých na jar po krajoch močidiel a barín celé hromady vídavame. „Žabou“ nazývajú viac potupne než žartovne odrastajúcu mládež pre všelijaké nechvaľné vlastnosti; najčastejšie dostáva sa tohoto nepochlebného titulu, dosť nezdvorile, slabšiemu pohlaviu, a čoby hneď už aj za čepcom túžilo. Ak je takáto osôbka ešte k tomu prílišne bledej tvári, alebo ak od hnevu razom zbledne — čo sa, ako známo, hocikomu môže prihodiť — môže byť istá, že ju ľud pomenuje „zelenou žabou“. Osoba staršia, nízkeho vzrastu, k tomu tučná, široká, s hlavou akoby bez krku medzi pleciami sediacou, záhadných rozmerov tela, tak že na prvý pohľad nevybadať, či je šírka, a či výška tela väčšia, musí sa mať veľmi na pozore, aby si nikoho nerozhnevala; lebo náhle sa to stane, už si utŕži titul „ropuchy“. Nie je to ani pekné, ani zdvorilé, keď sa také názvy s podivuhodnou zručnosťou a dôslednosťou rozdávajú, a to v holubičom národe slovenskom; ale takéto rozdávanie rozličných žabäcích titulov naskrze nie je špecialitou slovenskou, ale nachodí sa aj u iných národov, menovite u našich švagrov Nemcov. Koľko ráz počul som v Prešporku nadávať: „Tu Krod’n!“ (du Kröte), a nadávajúci usiloval sa čím najvernejšie napodobniť aj ropuší škrekľavý hlas, čo sa Slovákovi nikdy tak dôkladne nepodarí, lebo keď sa nadávka „ropucha“ tiež prvou syllabou hodne hrubo začína, tak cez druhú, neutrálnu syllabu, končí sa v tretej veselým a smejúcim sa „cha“. Pritom všetkom neznám príkladu, žeby si to dakto bol za česť pokladal, keď ho týmto ráznozvučným menom oslovia.

Plešivý, a keby mu hneď aj zvyšky páperia medzi čelom a tylom ostávaly, má „hlavu ako žaba“. Zle je tomu k muzike chodiť, ktorý má „toľko peňazí, čo žaba chlpov!“ Človek býva „studený, ako žaba“; „žmurká, ako žaba z prachu“; ťarbavý, alebo lenivý „kvačí, ako žaba“; hlúpy na všetko „vyvaľuje oči, ako žaba“, jestli nehľadí „ako teľa na nové vráta“; pyšný sa nadúva, ako „žaba na orechu“, a o jednom veľmi hrdom človeku, ktorý si mnoho na tom zakladal, že v peknom, avšak ním nestavanom, ale len lacno kúpenom dome býval, počul som, že „nadúva sa, ako žaba v syslovej ďúre“, ktorú ona len zaujala, keď už sysel-staviteľ bol z diery vyliaty. O šuhajovi krátkeho, pripľašteného vzrastu hovorí sa, že je „žabe po oko“; a kto sa pri kúpaní bojí hlbokej vody, nejde ďalej, len tam, kde je „žabe po koleno“; kto má veľké ústa, o tom hovorí sa, že „má hubu ako žaba, od ucha po ucho“.

Bájky o žabe, nadúvajúcej sa, aby sa vyrovnala volovi, až do rozpuku, a zase učiacej sa od orla lietať, známe sú aj slovenskému ľudu. A nejeden z trpelivých čitateľov azda rozpomenie sa na to slávnostné okamženie, keď po skončenej zkúške v prítomnosti pána dekana a pánov patrónov, ako cenzorov, a pri všeobecnej napnutej pozornosti zarečnil a pritom oháňal sa rukami:

Furman urobil si na jarmoku dobrú vôľu, a aby aj na ceste niečo lepšieho zažil, kúpil si na rynku pečienky. Už sa hodne stmievalo, keď vybral sa domov. Na ceste vytiahol z kapsy pečienku, a idúc vedľa voza, po kuse si z nej odtŕhal; v tom mu spadla na zem. Furmanovi zašerelo sa čosi pod nohami, zdvihol to, a počal trhať, ale tá pečienka ohlásila sa mu: „krk, krk!“ „Eh, krk nekrk,“ riekol furman, „keď som ťa zaplatil, nuž ťa aj zjem!“ — Touto nechutnou anekdotou hnevávajú na Považí furmanov. Cigánov však hnevajú inou, že keď raz Cigánka na večeru halušky varila, dostala sa do hrnca akosi aj žaba, ktorú malý purde vychytil a zjedol a potom opýtal sa otca: „Dade, má haluška oči aj pažúrky?“ — Nemci majú inú verziu tejto anekdoty, lebo nechávajú chlapca miesto hrušky žabu zjesť a potom pýtať sa otca: či má hruška nožičky?

Aj v botanickej nomenklatúre musia žaby vypomáhať. V Reussovej „Kvetne“ nazýva sa rod Callitriche „žabivlasom“, Alisma ale „žabníkom“, ktoré mená som však z úst ľudu nikde nepočul. Zato však menuje ľud „žabäcím mydlom“ rastlinku Anagallis arvensis L. všade po roliach rastúcu, ktorou si deti, v rukách užmolenou, ruky umývajú. „Žabäcie očko“ je krásna, na pramenitých miestach a brehoch vôd hojne rastúca nezabúdka (Myosotis palustris L.), ktorú len v Kocúrkove menujú „fergismajníkom“. V stojatých vodách zhusta nachodiace sa vláknité, všelijak popreplietané riasy (algy), ako Spirogyra, Vaucheria a iné, menuje náš ľud „žaboškrečinami“ a domnieva sa o nich, že je to žabami vykrkaná, hustá slina.

„Žabydráčom“ menujú vreckový nožík na zavieranie, akými moravskí nožikári zaplavujú naše kraje, predávajúc kus po 3-4 krajciare. Taký žabydráčik je pýchou našich maličkých dedinských žiačkov, ktorí ho ako drahocennosť nosia na pevnom špagáte priviazaný o gombíkovú dierku. Nemec má zase svoj „Krod’nstecher“ (Krötenstecher), lenže pod tým menom nerozumie nožík, ale lajtnantský, rovný a úzky meč.

Žaby daly mená aj obciam. Spomeniem len Žabínec v pravo Trenčína, Žabokreky pri Kochanovciach a Nitrianske Žabokreky.

Daktorí ľudia majú nepochopiteľnú idiosynkraziu proti žabám, alebo nemôžu počuť ich krkanie. Na vlastné oči videl som neraz jedno 4-5 ročné dievčatko, ktoré keď v záhrade žabu uzrelo, muselo dáviť. Komu sa žaby hnusia, tomu radím, aby si opatril dakde obrazy žiab, kreslených povestným batrachologom Steindachnerom. On totižto kreslí žaby veľmi krásne v rozličných polohách, často v skoku, aby bolo čím najviac z tela žabinho vidno, tak, že sa človek nevie do syta nadívať na tieto užitočné a bez všetkej príčiny nenávidené zvieratká. Steindachnerove obrazy žiab nie sú dajaké šablonovité mazanice, ale majstrovské, umelecké diela; a keď si Mind pre svoj zvláštny spôsob maľovania mačiek získal meno Rafaela mačiek, môžeme Steindachnera nazvať Rafaelom žiab. Mnohí divia sa tomu, ako je to možno, že sa taký vzdelaný a sveta zkúsený muž s takou záľubou a s takým zápaľom a s takou vytrvalosťou môže zapodievať so žabami! Čo by teprv povedali na toho anglického učenca, ktorý vydal obšírne, dôkladné, skvostnými ilustráciami opatrené, veľmi drahé dielo pod názvom: „Monografia vší“? Zoologovi nesmie sa žiadny živočích hnusiť, ani sa mu nehnusí.

Niet nič zábavnejšieho nad žabäcie koncerty v teplé, jarné večierky, ale len vtedy, keď ich ideme sami počúvať, nie však, keby nám okolo domu neprestajne vyspevovaly. Počas svojho bývania v Skalici vychádzal som veľmi rád na Kalváriu, aby som sa pobavil počúvaním týchto vodných kantorov. Okolo rieky Moravy je celé eldorado žabäcie s mnohými mŕtvymi ramenami rieky, barinami a močarinami, a tie všetky obydlené sú nepočetnými, cis- a translajtánskymi žabami. Náhle počalo mrkať, už robily prípravy ku koncertom; najprv len trhano a pojedine, akoby hľadaly tón a hlasy štimovaly, alebo si odkašľávaly a hrdlo i jazyk čistily; razom však, ako na komando, strhol sa škrekot po celej moravskej doline, z ktorého len jednotlivé silnejšie, pravdepodobne vybrúsenejšie a preto aj smelšie hlasy vynikaly. A z toho chaosu žabäcích tónov bez veľkého namáhania vybadať tóny vospustnej veselosti, drzej dotieravosti, prosby a nariekania, hnevu a dráždenia, vyzývavosti a samochvály, nariekania a zúfalstva, škodoradosti a posmechu… a všetky fázy, cez ktoré prechádzajú zaľúbenci románoví aj s „vrávoraním a padaním na stoličky“ alebo na kolená, vybadať možno medzi tónami tých státisícov žabäcích koncertistov! Najväčšia čiastka škrekotu však tak nám prichodí, akoby len z dlhej chvíle pochádzala, a upomína veľmi na ľudí, ktorí z dlhej chvíle klebetami čas zabíjajú a tárajú len tak vospust do sveta.

Vtip ľudu rozoznáva žaby aj podľa národnosti z ich škrekotu. Slovenská žaba krká: „Čože je toto? čože je toto?“ Nemecká: „Wart, wart!“ A maďarská, prirodzene najohnivejšia a najsmelšia: „Adta teremtette! Adta teremtette!“ Má toto však aj smysel. Slovenská žaba sa len čuduje a nechápe, čo sa to s ňou robí: ale viac nič. Nemecká už strojby stvára; ale, nech by len prišlo do živého, uvidíte, že bude volať na pomoc policiu. Maďarská žaba však ešte ani v barine nezapre svoje hrdinstvo.

Zo škrekotu žiab rozoznávajú deti slovenské na brehu Moravy nasledujúci rozhovor, ktorý si tie deti recitativo odriekavajú:

Ropuchy sa ľud bojí, a kde ju vidí, obyčajne ju zabije alebo aspoň kameňom po nej hodí. Parížski záhradníci však každoročne za drahé peniaze mnoho ropúch kupujú a do záhrad púšťajú, aby im hriadky od slimákov, chrobákov a iných článkovcov čistily. Ropucha je, pravda, špatná, ale v záhrade veľmi užitočná. I v mojej záhrade bola sa raz zahniezdila ropucha na uhorkovej hriadke, a že farba jej tela je temer rovná farbe pokopanej zeme, nezbadaly ju pri pletí, až k nej samej prišly. I vyskočily dievčatá a daly sa do kriku, akoby ich vlk naháňal; ropucha však zostala flegmaticky na mieste sedeť, akoby toho kriku ani nebola počula. Nedal som jej ublížiť, a za viac týždňov vídaval som ju vo dne na tom istom mieste. Len raz ju akosi pes vyňuchal a chcel ju do zubov chytiť, tá však striekla mu plnú hubu ostrej šťavy, tak že pes so skučaním odbehol a celý deň si z huby peny vylizoval a nikdy viac neopovážil sa ropuchu znepokojovať. Táto ropušia šťava hrávala v bosorstvách veľkú úlohu a bývala jednou z ingrediencií čarodejných vôd a zvarov, ktorými predlievaly sa kolá na preškodenie tomu, kto to prekliate kolo prvý prekročil. Ale aj k bosorským mastiam, filtrám a liekom potrebovávali šťavu ropušiu.

Že Egypt bol navštívený pliagou žiab, ktoré rozliezaly sa po palácoch a domoch, po izbách, posteliach, po peciach, a po potravinách, a že aj egyptskí čarodejníci svojimi čarami vedeli vyvolať množstvo žiab, známe z II. Mojž. kap. VIII. 3 — 7. Žaby boly Židom zvieratá nečisté, a všetky druhy žiab bolo im zakázané jesť, ako čítame v III. Mojž. XI. 29. U nás „páni“ jedia žaby. Na Trenčianskom Považí je jedna dedinka, v ktorej chotári je veľký močiar a v ňom hojne žiab. Dakedy pre zábavu nalapajú a nasmažia ich a pri veseliach alebo iných hostinách o tom nevediacim hosťom predložia. Ak si hosť nedá pozor, zje žabu miesto vysmážaného kuriatka. Ostatní sa mu potom smejú a krkajú, a výsledok toho býva rýchlejší a lepší, než po požití hojnej dózy ipekakuány. Raz som sa prizeral takému lovcovi číkov a žiab. Lapenú žabu hneď rozrezal cez poly, prednú polovicu s hlavou odhodil, so zadnej stiahol kožu, ako nohavice, a tak odretú šupol do kapsy. Predná polovica žaby ešte dlho vo vode plávala. Takáto ukrutná vivisekcia sa mi z celej duše zhnusila. Že v tej dedinke žaby lapávajú, za to dostalo sa im mena „žabiari“. Sami ich však, ako som riekol, len žartom vysmážajú a nechávajú túto maškrtu „pánom“, napodobňujúcim Kitajcov, ktorí pojedia žaby, ropuchy, jašterice, pandravy, netopierov, a všetko, čo pláva, lezie, skáče a lieta!

Všeobecne je rozšírené to domnenie, že dakedy žabami pršieva. Keď sa po teplom jarnom daždi zjaví po cestách a po trávinách mnoho žiab, povyliezaných z barín alebo zo skrýš: hovorí sa, že s dažďom napršaly. Stať sa však môže, že krútňava, t. j. keď sa dva silné protivné vetry stretnú a vír spôsobia, cez bariny ženúca sa vytočí s vodou kde-tu aj žabu hore do povetria, ktorá potom s dažďom na zem padá. Pred dakoľko rokami uháňala taká krútňava neďaleko Viedne, ponad park, naplnený množstvom fidélnych výletníkov, s takou rýchlosťou, že títo nestačili ukryť sa do sucha. Krútňava schytila mnoho cylindrov výletníkom s hláv a odvliekla ich ďaleký kus so sebou, kde potom s dažďom aj cylindre na zem padaly. To bol, tuším, jediný prípad na doskách historie zapísaný, kde cylindrami pršalo, k veľkému potešeniu klobučníkov.

Že sa v kameňolomoch, v dutinách skál kde tu našla žaba alebo ropucha, z toho povstala bájka, akoby tie žaby od tisícročí tam zarastené a živé ostávaly. S touto bájkou stretáme sa často v starších prírodovedeckých spisoch, ktoré nezakladajú sa na vlastnom, striezlivom a bedlivom pozorovaní, ale sú len bezsúdne kompilácie starých, fabulóznych spisovateľov. Nemožné to nie je, že sa žaba cez škáru alebo dieru dostane do dutiny skalnej, a ak tam len má dostatočný pokrm, vlahu a vzduch, aj za dlhý čas tam vydrží; ale aby žaba od tej doby, keď ešte terajšie vápenné skaly boly blatom a múlom, za tisícročia bez pokrmu a vzduchu v tých skalách zarastenou ostávať mohla na žive, je povera, a to učencami cestou spisby rozširovaná a za dlhé časy udržiavaná. Práve takou, všade v ľude rozšírenou poverou je, že kto s vodou vypije hlaváčov, tomu tí hlaváči v žalúdku pekne rúče, postupom vývinu vyrastú v dokonalé žaby, a mu tam ako po barine veselo poskakujú a pokrkávajú, zakiaľ sa ich dávením nesprostí. Aj pre ľud písaná „Kniha bídy a pomoci“, všade po Slovensku rozšírená, má rozkošný, akoby v rukaviciach rezaný obrážtek chlapa, veľké žaby dáviaceho. Pre tento obrážtek nazývali sme, súc ešte deťmi, celú knižočku len „grcákom“. Nechybäli ani figliari, ktorí sa dávením žiab produkovali, aby divákov pohli k milosrdenstvu a tak niekoľko grošov získali. Udám aspoň dva príklady. Istá Henrietta Pfennigova v Lautenthale Hercýnskom r. 1834 pobúrila nielen ľud ľahkoverný, ale aj vzdelané vrstvy obyvateľstva celého okolia, zvlášte lekárov, svojou nemocou, v ktorej žabami dávila, až zellerfeldský lekár dr. Sander prišiel klamu na stopu. On totižto jednu, práve vydávenú žabu rozrezal a našiel v jej žalúdku celkom ešte neporušené inzekty (hmyz), akých si žaba v žalúdku Pfennigovej nemohla nalapať. Konečne žena priznala sa, že si tie žaby, keď dávila, tajne do úst dávala. Hneď na počiatku svojej simulovanej choroby nosila na holom tele priviazané dve žaby, a keď tieto začaly pokrkávať, pretvarovala sa, akoby jej bolo veľmi zle, prítomní ale domnievali sa, že jej tie žaby v žalúdku krkajú. (Berliner Medicin. Central-Zeitung. Augsb. 1834, pag. 727.)

Roku 1839 zase narobilo sa mnoho hluku s jednou ženou z užhorodskej stolice, o ktorej rozpisovaly sa politické noviny a lekársky časopis „Orvosi Tár“, že po predchádzajúcich bôľoch vyšlo z nej, po viacej, až 14 dní trvavších prestávkach, niekoľko žiab, keď užila od istej baby podaný prach. I viacej lekárov bolo svedkami týchto zázračných pôrodov. Opatrný redaktor berlínskych medic. centrálnych novín ale dokladá: „Možnosť klamu však, napriek lekárskym rozprávkam a svedectvám, nie je vytvorená; dalšie, celkovité izolovanie tej ženy a prísne pozorovanie predovšetkým bolo by potrebné, aby sa ten prípad mohol konštatovať.“ (Tamže, 1839, p. 996.) Ako sa táto otázka skončila? Neviem. Ani tých lekárskych svedectví v „Orvosi Tár“ som nečítal. Niet však pochyby, že tieto pôrody boly šikovne nastrojeným klamom. Keď sú ešte za našich časov takéto otázky možné, nebudeme sa diviť našim národným povestiam, ktoré i žaby a korytnačky nechávajú v kútoch ležať alebo žaby zo žien sa rodiť.

Že žaby k vešťbám upotrebované bývajú a batrachomanteia (žabäcia vešťba) aj nášmu ľudu je známa, k tomu uvádzame nasledujúce dôkazy. Ľud náš veľmi nerád počuje žaby krkať pred Jurom (24. apríl), lebo: koľko dní pred Jurom krkajú, toľko dní po Jure budú mlčať. Smysel tejto výpovedi je zdravý; lebo keď sa jar priskoro otvorí, obyčajne chodievajú jej za pätami pozdné, škodné mrazy. — Vo vlhkých izbách zdržujú sa dakde pod dlážkou žaby; ich temné, ťahané krkanie predzvestuje dážď. — Zelenú žabku chovávajú ako živý barometer vo fľašiach, do poly vodou naplnených, s rebríčkom pre pohodlie zvieratka tohoto do nich postaveným. Čím vyššie sedí žabka nad vodou, tým krajšie počasie predzvestuje. Záhradníci a hospodári v dlho trvajúcej suchote sú tomu veľmi radi, keď začujú krkot zelených žiab, so stromov sa ozývajúci, lebo za isté pokladajú, že nezadlho bude pršať. Nikdy som nepočul, aby dakto zelenú žabku bol bez všetkého cieľa zabil, lebo to ľud práve tak za hriech pokladá, ako zabitie lastovičky alebo chrobáčka, „pánbožkova kravička“ zvaného. Pravda, videl som aj dievčatá láskať sa so zelenou žabkou, hoci pred každou inou žabou, alebo práve ropuchou, s krikom utekajú. — Za starodávna potĺkalo sa mnoho všelijakých vešťcov a hadačov po Ríme, ktorí za dajaký ten obolus alebo za iný dar podľa chuti vedeli ľuďom budúcnosť predpovedať alebo tajnosti vyjavovať. Medzi týmito hadačmi boli aj takí, ktorí z čriev rozpáranej žaby svoje veďmá vyslovovali. Veľmi drasticky opisuje Juvenál v III. satire život rímsky, keď hovorí, že do Ríma nepôjde, lebo že tam nemá čo robiť, keď lhať nevie, zlú knihu chváliť nemôže, beh hviezd nezná… do čriev žabám sa nikdy nepozeral^[1]… kmínom slúžiť nebude atď. Skutočne to musela byť zvláštna chasa v tom svetovládnom Ríme, v tom prototype všetkých veľkých miest!

Ovid básni, že žaby z bahna sa rodia:

Tak ďaleko však sotva siaha Ovidova obrazotvornosť, žeby tie semená, z ktorých sa v bahnách žaby rodia, nechával povstávať z bahna samého; ale tie „semina“ sú žabäcie vajcia, po barinách plávajúce.

Horácova čarodejnica Canidia k svojim čarom potrebovala medzi inými vecmi aj škaredú žabu (turpis rana). (Horat. Epod. V. 19.)

Plinius rozpráva, že kto malej, po stromoch krkajúcej žabe do huby napľuje a potom ju prepustí, má byť vyliečený od kašľa. (Plin. Nat. XXXII. 29.) Čo Wierus hovorí o kôstkach zelenej žaby, v mravenisku obžraných a k ľúbezným čarom potrebovaných, že posotenie, alebo dotknutie sa dakoho ľavou kôstkou vzbudzuje ohnivú lásku, pravou však odpor a nenávisť: to som sa dozvedel v Bošáckej doline oveľa dôkladnejšie. Pred Jurom lapenú zelenú žabku dávajú v úplne novom, ešte nepotrebovanom hrnci — pri ktorého kúpe nesmie sa jednať, ale žiadanú cenu bez odporu dať — práve tak novou a kúpenou škrydlou pokrytom, rýchlo (aby žaba medzitým žiadneho hlasu nevydala, ináč ten, kto hrniec so žabou nesie, ohluchne) do mraveniska a tam ju pospešne zahrabú. Po čase sa hrniec vykope, a zo žaby najdú sa v ňom len dve kôstky, jedna ako vidličky, druhá ako ohrabielko. A týmito kôstkami dievky alebo vdovy, a hoci aj nedievky a nevdovy čarúvajú v ľúbezných veciach. Ak sa im odporného a dotieravého záletníka nemôžu striasť, hľadia, aby ho nepozorovane tou vidličkovitou kôstkou čo len troška pichly: tak im nikdy viac ten protivný záletník nepríde zavadzať; ak si však chcú dakoho pričarovať, čakajú vhodnú príležitosť, aby ho nepozorovane tou ohrablu podobnou kôstkou čo ako ľahúčko pohrabaly alebo poškriabaly: a už je lapený navždy a nikdy sa im nespreneverí. — Wierus (de praestigiis Daemonum, pag. 341) uvádza aj iné čary s obhryzenými žabäcími kôstkami, u Nemcov robené. Tieto kôstky, na vodu hodené, jedny po vrchu plávajú, iné sa ponorujú. Ponorené vynímajú a do bieleho plátenka zavinuté na tele zavesené nosia, aby vzbudzovaly lásku; dotknutím však po vrchu plávajúcimi kôstkami vzbudzujú nenávisť.

Avšak aj kupci s dobytkom potrebujú k celkom prozaickým a materialistickým cieľom pred Jurom lapenú zelenú žabu. Takúto žabu držia za deväť dní vo fľaši, vodou naplnenej, potom ju vytiahnu a živú zakrútia do onuce pravej nohy, až sa udusí a usuší. Pri každej kúpe a predaji dobytka túto suchú žabu nosia pri sebe, aby rýchlo a dobre kupovali a predávali. Voda však, v ktorej sa tá žaba za deväť dní močila, slúži k umývaniu, k zvýšeniu krásy tela, a vnútorne ako univerzálny liek proti všetkým chorobám, zvlášte však proti urečeniu, na ktoré každú chvíľu trpievajú do seba zaľúbené a za láskou pachtiace osoby bez rozdielu veku.^[2] Neraz som počul povedať o dakom, kto dobre kúpi alebo predá lichvu: „Hja, dobre je tomu do jarmoku ísť, keď má žabu vo vačku.“ Že toto nie je len vymyslená povedačka, ale skutočne dosiaľ tak žabami sa čaruje, o tom mám istú vedomosť. Na každý pád prekvapí, že ľúbezné čarovanie so žabäcími kôstkami na Slovensku, a podľa svedectva Wierusovho u Nemcov jednako sa deje, a že furor amatorius neustáva v experimentoch, len aby došiel cieľa!

Usušené ropuchy nosievali Nemci na prsiach ako amulety (ochranné prostriedky) proti zimnici a čarodejstvám, klin klinom vyháňajúc; a v stredoveku boly v apatiekach za mierny peniaz k dostaniu takéto mumifikované ropuchy pod menom „bufones exsiccati“; upálené však a na prach potlčené predávaly sa pod menom „bufones exusti“ ako špecifičný liek, vodnatieľku vyháňajúci. Podľa svedectva Gisberta Horsta, veľmi zkúseného lekára, stalo sa, vraj, v Ríme, že istú ženu omrzelo svojho muža, vo vodnatieľke od dlhého času ležiaceho, opatrovať a lekárov i lieky platiť, preto umienila si ho prachom v hrnci upálenej ropuchy otráviť. Ale, ako dala mužovi tohoto prachu vypiť, počal pacient silno močiť; a aby tým skôr umrel, podala mu žena hojnejšie dózy toho prachu, od čoho však muž, k veľkému prekvapeniu travičky-ženy, úplne ozdravel, lebo — ako hovorí Wierus — aj ropucha rozrezaná a na ľadvenice priložená vodnatieľku močom vyháňa. (Wierus l. c. p. 335.) Sám som počul v Skalici, že ktosi v plechovici nad ohňom živú, hrozne vreštiacu ropuchu na uhol upaľoval, na liek proti istým chorobám. — Ani sto rokov nie je tomu, čo Nemci zaháňali zimnicu tretiačku nosením na tele živej žaby s vylúpanými očami. — Aj u mexikánskych Indiánov je obyčajom živú ropuchu na žalúdku priviazanú nosiť proti horúčke (typhus). Keď Juarez stal sa prezidentom republiky mexickej, podržal v ministerstve aj svojho najúhlavnejšieho protivníka Doblada. A keď sa ho priatelia pýtali, či nevie, že ho Doblado pomocou intervencie chce zrútiť a seba prezidentom dať spraviť, odpovedal Juarez, že má o tom všetkom známosť. A na otázku, že prečo ho tedy v ministerstve podržuje, odpovedal: „Viete, v našej krajine je obyčajou na horúčku chorému, ako domáci liek, ropuchu na žalúdok priväzovať; je to síce odporné, ale má byť osožné; a Doblado je tá moja ropucha!“ (Gartenlaube, 1867, p. 175.) Akby hnusoba mala dajakú chorobu vyliečiť, tak sa k tomu, pravda, mexické ropuchy výborne hodia! Nože sa spamätajte, milí čitatelia, či z vás tiež nejeden nenosí takú ropuchu na žalúdku? Ba, že nosí! Nuž ale nech vám to len osoží!

Samým počiatkom minulého storočia vyšla vo Frankobrode n. M. knižočka pre ľud, preplnená najpodivnejšími predpisami liekov proti rozličným chorobám. (Curieuse Hausz-Apothec. Frankf. a. m. 1700.) Stojí to, veru, za prácu, poprezerať ju, lebo sa z nej môžeme poučiť, akými ohavnosťami sužovávali i diplomovaní lekári, i nediplomovaní diletanti, nemocných! Uvediem tu len ako na ukážku, proti ktorým chorobám žaby a ropuchy musely poskytovať lieky. Bolesti zubov zaháňa trenie boľavých miest kôstkou z pravej prednej nohy ropušej. Ropucha s dvoma pečeňami za živa roztrhnutá, vloží sa do mraveniska, pečene však na drobno posekané dávajú sa v polievke človeku, akýmkoľvek jedom otrávenému: a keby už aj umieral, ozdravie. — Koho uhryzol jedovatý had alebo pichol škorpion, tomu radili usušiť jedovatú ropuchu na slnku, v zakrytom hrnci upáliť na popol, tento rozotrieť na jemný prášok a ním ranu uhryznutím alebo pichnutím povstalú posypať: tak jed stane sa neškodným! — Ropucha, na drevenom ražni napichnutá a na slnku usušená, do ručníčka zavinutá a v ruke tak dlho držaná, zakiaľ sa nerozhreje, platila za výborný liek proti akémukoľvek krvácaniu. — Proti moru prikladali končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu, na morové vredy, jednu za druhou tak dlho, zakiaľ všetok morový jed nebol vytiahnutý. — Ba ešte aj tajnosti ženské musela ropucha zvedavému mužovi vyjavovať, a to nasledovne. Srdce z ropuchy, priložené na hruď ženinu, malo ju prinútiť všetky svoje tajnosti vyjaviť. Mne sa všetko vidí, že tieto, so žabami robené ukrutnosti, aby ich vykálaním očí, prepichovaním a pálením za živa uspôsobili k hnusným liekom, u nemeckého pospolitého ľudu boly bežnými, a tak sa mohly dostať do tej, ozaj že kurióznej „domácej apatieky“.

Mizaldus tvrdí, že sa každému pitie vína sprotiví, komu dajú vypiť víno, v ktorom zelená, v prameňoch zdržujúca sa žaba bola zatopená. Škoda, že to neplatí o pijákoch pálenky. Tak by nebolo treba mnoho papieru popísať o spolkoch striezlivosti, akých ani vlastne niet: v pálenke zatopená žaba viac by vykonala než všetky paragrafy očakávaných stanov centrálnych a filiálnych spolkov striezlivosti. Aj náš ľud topí žaby, a jak tekutinu, tak aj žabu potrebuje na všelijaké čary.

Istý Hans Vater z kraja thuringského zarážal sa po nemeckých mestách, udávajúc, že v deň Jána, práve keď zavčas rána voly kŕmil, Mikulášom Gottlom (potom upáleným) bol počarovaný, a to chlebom modrej farby, zo sedmorakej krvi zhotoveným, totiž z krvi dieťaťa nekrsteného, hada, ropuchy, ježa, líšky a vlka, tak že ho diabol už od dvanástich rokov ukrutne trápi. Na tých potulkách zvedavým a pôverčivým ľuďom rozprával dopodrobna, čo všetko diabol s ním stvára. Ale keď prišiel do Norimbergu, dal ho magistrát zatvoriť a v žalári pozorovať, či diabol skutočne takú neplechu bude s ním vystrájať? Konečne sa Vater priznal, že že si všetky tie fabule sám navymýšľal. Za to ho dal magistrát dňa 9. mája 1562 na polhodinu na pranier posmechu ľudu vystaviť. Tým fabulóznym rozprávkam toho prešibaného figliara sadali aj učení ľudia na lep, lebo Vaterove lhárstva ako skutočné udalosti vyšly kdesi v Nemecku aj tlačou. (Wierus, l. c. pag. 427 — 429.)

Laponci a Fini platia tiež za veľmi pôverčivý ľud. Vo Finsku robily sa a bezpochyby robia sa dosiaľ rozličné čary s takrečenými týr-ami, z jasnej, žltkavej vlny, asi ako orech veľkými, o ktorých domnievali sa, že sú živé a môžu sa pohybovať v tú stranu, kde ich majiteľ mať chce, a že tam hadov, ropuchy, myši a iné škodlivé živočíchy na ľudí uvádzať sú vstave. Saxo Grammaticus svedčí, že kto sa chce u Laponcov a Finov o stave hocijako vzdialených priateľov alebo nepriateľov niečo dozvedieť, odíde k čarodejníkovi a dá si mu za prinesený dar niečo zaveštiť. Čarodejník utiahne sa s jedným spoločníkom a so ženou do izby a tam medenú žabu alebo hada kladivom na nákove tlčie a medzi šomravým odriekaním istej zaklínajúcej formule sem i tam obracia, konečne upadne do vytrženia a na zem sa svalí, ako mŕtvy. Medzitým bdie spoločník nad ním, aby sa ho ani komár, ani muška, ani žiadne, čo jak maličké zvieratko nedotklo. Veria, že mocou toho zariekania jeho duch z ďaleka donesie isté znaky, prsteň alebo nožík, že posolstvo sa vykonalo; a keď so zeme vstane, vykladá tie znaky a rozpráva, ako sa tí vzdialení majú, na ktorých sa ho dotazovali. (Wierus, 1. c. pag. 156 — 157.)

Z aktov bosorských procesov známe, že za isté držali všeobecne, akoby sa pri vychýrených bosorských schôdzkach diabol dostavoval nielen v svojej vlastnej podobe, ale aj v podobe žaby, ropuchy, psa, capa, bledého muža, aby holdovanie prijímal. V arrasskom, roku 1459 vedenom procese, hovoril inkvizítor, že „masť na lietanie bosoriek robená býva z ropuchy, kŕmenej posvätnými hostiami, z potlčených na prach kostí obeseného, z krvi detskej a z istých rastlín.“ (Soldan, Gesch. d. Hexenprocesse. Stuttg. u. Tübingen, 1843, pag. 206.) A tomuto neopovážil sa nikto protirečiť, aby sa sám nevystavil tortúre. Nedivme sa tomu. Veď to nie je ani za našich časov čímsi nevídaným, že sa mnohý neopováži verejne svoj zdravý a spravedlivý úsudok vysloviť, aby si na krky nenaštval tých, ktorí netrpia pravdu. — Tých bosorských rákošov mávali sudcovia plné hlavy. Diabol rozposielal účastníkov špinavých hodov s tým naložením domov, aby ľuďom na zdraví a na úrodách všemožnú škodu robili. Aby to i mohli stvárať — hovoria tie isté aktá — mávali prachy a tekutiny zhotovené zo šťavy ropušej, a každý čarodejník a bosorka, hneď pri prijatí do bosorského cechu, musel mať pri sebe ropuchu, ba že tá ropucha bola vlastne diablom! (Soldan, 1. c. pag. 225.) Ba, sudcovia od mučených na tortúre dozvedeli sa i to, že diabol bosorkám na rozoznávajúci znak zlatým peniazom podobu ropuchy do zreteľnice oka kreslí, a nováčkom, do cechu prijatým, dáva ropuchu, aby sa jej pomocou neviditeľnými urobiť, po povetrí lietať a ľuďom všelijako škodiť mohli. Ropuchy vôbec často spomínajú sa v bosorských procesoch anglických, francúzskych a nemeckých, a — ako niže ukážeme — aj v trenčianskych. Vo Vestfálsku panovala obyčaj, že súsed k súsedovi dňa 22. februára pred východom slnka dobiehal, sekerou na dvere búchal a bežné tam zariekanie podľa taktu odriekal: „Herut, herut, Sullevogel“ atď. (Heraus, heraus, Schwellenvogel!) Pod tým podpražným vtákom (Schwellenvogel) však rozumeli ropuchy, hadov a inú, ľuďom škodiť majúcu zlezbu. Tým tlčením na dvere a zariekaním domnievali sa na jeden celý rok zachrániť dom pred preškodením. (Soldan, 1. c. p. 249.)

Nie bez príčiny uvádzam tu povery na žaby sa vzťahujúce a nimi robené čary u Nemcov. Urobil som to na porovnanie ich so slovenskými podobnými poverami a čarami, aby sa vedelo, že žaby a ropuchy v poverách slovenských ďaleko nedosahujú toho stupňa ošklivosti a hnusoby, na akom ich nachádzame u Nemcov. Možno, žeby som bol aj vo svojom najbližšom okolí aj jedno druhé špatnejšie upotrebovanie žiab u ľudu našiel, keby som sa na to bol pilnejšie dopytoval.

Podľa Ovida (Metamorph. VI. 341 — 381) premenila Latóne (Diana) v Lycii sedliakov v žaby, preto, že jej bránili vodu piť. O takých metamorfózach môžu aj naše národné povesti mnoho rozprávať. Pri tejto príležitosti ako mimochodom spomeniem, že tieto povesti náš ľud nemenuje nikdy povesťami, ale hádkami. Či nám toto slovo nepoukazuje na to, že ľud náš tie povesti pokladal za také mysteria, ktoré inšie hovoria a inšie znamenajú, a že ich záhadný smysel treba uhádnuť?

I dnes ešte pôverčiví ľudia veria, že sa bosorka premieňa v ropuchu (strnišťnú žabu), aby sa v takejto podobe nepozorovane doplazila do maštáľ ku kravám, na ktorých cicia a tak im mlieka uberá. Zjavenie sa takej ropuchy v blízkosti maštale alarmuje celý dom. S istým zhrozením rozprávala mi jedna ženička, že videla takú, pri maštaľných dverách postiženú ropuchu rýľom rozťať, a že z nej len tak tieklo mlieko! Znám jednookú ženu, o oslepnutí ktorej mi rozprávali, že sa raz premenila v ropuchu, aby susedinej krave mlieko počarovala. Sotva sa však doplazila k maštaľným dverám, zbadala ju suseda, práve z humna cez dvor idúca, a pochytiac jasenovú, v hrade zastrčenú palicu, vybodla ropuche oko: na druhý deň videli však bosorku s poviazaným okom! — Iná, veľmi robotná, utiahnuto žijúca ženička, ktorá hneď z jari, náhle sneh sa stopí, vychádza do hôr na rozličné korene a cibule, a tieto kravám, aj ináče dobre opatrovaným a chovaným, do pokrmu pridáva, platí tiež za vedomkyňu, lebo že jej kravy hojne mlieka dávajú, a v blízkosti jej domu často vídať „strnišťné žaby“. Je totižto v blízkosti toho domu kamenný sklad na vlhkej pôde, a tak veľmi príhodné miesto pre žaby. Strach má veľké oči, a tak koľkoráz videli ľudia pri tom dome žabu neobyčajnej velikosti, ktorá sa jednému zdala toľkou, ako slamenica, inému však práve ako — opálka!

Ako môže ropucha, len lenivo sa pohybujúca, ľuďom strachu nahnať, toho príklad udal sa asi pred ôsmimi rokami v B. Jedna žena, idúca prostriedkom dediny, okolo plota, zrazu zbadala na chodníku veľkú ropuchu. Aby ju zahnala, vytrhla z plota prút a šibla chuderku žabu po chrbte, načo žaba, vraj, „kričala ako dieťa, vyvaľovala oči a poskakovala za ženou“. Ale aj žena dala sa od strachu do náramného kriku, tak že sa mnoho ľudí sbehlo. Medzitým žaba zaliezla dakde pod kameň alebo do plota, a keď jej nenašli, vysvetľovali si jej zmiznutie tak, že to bola bosorka, ktorá urobila sa neviditeľnou. — Tedy ani nášmu ľudu nie je neznámo, čo sme z nemeckých bosorských procesov už spomenuli, že ropucha pôsobí neviditeľnosť.

Ropuchu-bosorku nemožno tak ľahko zabiť. Ešte najskôr zabije sa, keď ju jasenovým klinom na zem prikujú, alebo klokočovým (Staphylea pinnata) zrnom prestrelia; lebo ako jasen (Fraxinus excelsior) tak aj klokoč zhusta užíva sa v čarodejstve.

V dome trpená ropucha donáša, vraj, šťastie; pravda, ale len tým, ktorí vedia čarovať. O jednej Židovke počul som, že v svojom špinavom skliepku mávala ropuchu a nazývala ju svojou „gazdinou“, ani slúžke nedovolila jej ublížiť alebo ju vyhodiť. V nečistote, potuchline a v smetiach, plných chrobače, mohla sa ropucha dobre cítiť, a kramárka tiež, keď jej žaba jak-tak čistila skliepok od chrobákov a stonožiek.

Raz, vraj, prišla na lúku ku koscom ropucha obrovskej veľkosti. Jedni sa schopili, aby ju zabili, avšak akýsi milosrdný kosec ujal sa jej, a nielen že ju nedopustil zabiť, ale dal jej aj chleba a syra. Keď tento kosec pozdejšie ďaleko od svojho bydliska bol vo výžinku, postretol tam starú ženu, ktorá sa mu priateľsky prihovorila, jeho menom ho oslovila a štedre uhostila. Zadivený žnec pýtal sa babky, ako ho ona zná, keď jej nikdy ani nevidel? Tá mu však odpovedala: „Či ste už zabudli na ten chlieb a syr pri lanskej kosbe?“ Až teraz otvorily sa žencovi oči, že je bosorkiným hosťom. A podobných rozprávok hockoľko môžeme počuť z úst ľudu.

Ropuchu-bosorku odháňajú od dobytčích maštalí potieraním dverí a ich rámov na štedrý večer cesnakom a vrazením 4 klinov jasenových do somíkov (rámov, podbojí) dverí. To má byť najistejší ochranný prostriedok proti akýmkoľvek čarom.

Palicu, ktorou rozbránili hada, požierajúceho žabu, veľmi bedlivo opatrujú. Kto má súd, a tú palicu nepozorovane nosí sebou v sáre alebo v rukáve, musí na súde vyhrať. O takejto konkurencii sotva kedy zasnívalo sa advokátom.

Mnohé pŕšky sú veľmi nepríležité tehlárom a pastierom oviec. Aby si načarovali trvale jasný čas, vezmú tehlári žltkavú žabu rosnačku, vložia ju do pecňa a zakopú hodne hlboko na také miesto, kam slnko nedosvieti, pod okvap medzi steny domov alebo stodôl, a myslia, že tak dlho bude pekné, jasné počasie, zakiaľ sa tá rosnačka neprežerie na denné svetlo. Ovčiaci však berú zelenú žabu, vložia ju do pecňa chleba, schválne k tomu cieľu upečeného, a zakopú ju do mraveniska. Tehlári preto berú žltkavú žabu, lebo hlina, s ktorou pracujú, má podobnú farbu; ovčiaci však zelenú, lebo zelená je paša oviec. Tak tedy i tu vidíme signatúru, pravda, len vo farbe.

Ešte aj nevyliahnuté vajcia žabäcie, akých vídať v jari po barinách celé hromady, musia slúžiť k čarom. Pred Jurom nájdenými žabäcími vajciami žmolia si ruky. Takto pristrojené ruky majú šťastie pri mútení masla a pri liečení chorého dobytka. Keď sa lichva zduje, dostačí, vraj, takými žaboškrečinami predjurskými presiaknutými rukami lichve boky potrieť, a lichva ozdravie. Takými rukami čiahajú v páde potreby aj do živého hoväda, lebo sa domnievajú, že aj na slzinový úpaľ uhynutú lichvu môžu bez ublíženia odrábäť a hoci samotnú slzinu na dlaň brať.

V bosorských procesoch, od r. 1716 do r. 1747 v Trenčíne vedených, z ktorých osemnástich mám aktá v rukách, len v troch spomínajú sa ropuchy. Mám aktá iba v Trenčíne stoličnou vrchnosťou revidovaných procesov. Aktá procesov, vedených pred mestskou vrchnosťou, nemohol som v archíve vyhľadať, a procesy, ktoré ani neboly posielané na revíziu stolici, sú mi neznáme: tie treba najprv vyhľadať v privátnych archívoch. Aktá akéhosi monštrózneho procesu bosorského, ako som z hodnoverného prameňa počul, majú kdesi v stoličnom dome celú debnu zaplňovať. Moje dopytovanie sa po nich bolo dosiaľ marné. A predsa rád by som nahliadnul do čím najviac takých súdobných výsluchov, lebo v tých punktoch interrogatórnych a v odpovediach na ne dávaných spomínajú sa rozličné zvieratá a zeliny, k čarodejstvám užívané.

Andrej Prileszky, trenčiansky boženík, vyslýchal 2. apríla r. 1723 v Beluši 14 svedkov proti Zuzanne Ščedroňovej, z bosorstva obžalovanej. Traja svedkovia spomínajú veľkú žabu, ale ani jeden netrúfal si Ščedroňku obviňovať z toho, akoby ona bola tú žabu tam dočarovala. Tak svedčila Dorota, manželka Jána Nemčeka z Beluše, že „keď raz pálené lajtrovali u matky, našli tam jednu žabu velikú na džbáne sedeť a ako pálené rúrami do džbánu tieklo, tá žaba to pálené pila“… ale svedkyňa nevie, či to Ščedroňka urobila, alebo iný. Iná svedkyňa hovorila, „že keď už čisté pálené tieklo, našla na džbáne žabu pálené piť, a keď tú žabu drúkom uderiť chcela, zmizla“. V podozrení mali Ščedroňku, lebo bola ich spoločnicou pri pálení pálenky, a kedykoľvek sa pohnevaly, vždy mala svedkyňa zlé pálené. S istotou ale nechce to tvrdiť o Ščedroňke, len hovorí, že o nej taký chýr ide, akoby bola bosorkou. Po štvrťroku bolo zase 7 svedkov nových v Trenčíne vyslýchaných, a hoci Ščedroňka všetko tajila, len k tomu priznala sa, že istému Češkovi zariekacou formulou od choroby pomohla, vynesený bol konečný výrok: aby k vyjaveniu ďalších svojich čarodejství a spoluvinníkov bola daná na tortúru, a jestli viac vyzná alebo svedectvá svedkov za pravdivé uzná, má byť za živa upálená, ak však bude tajiť, má byť najprv sťatá a potom upálená.

Mnoho starosti a strachu narobila trenčianskej súdnej stolici aj zemanka Katarína Gyurcsánszky, ktorú súdili dňa 25. februára r. 1739. Hlavný jej zločin záležal v tom, že isté čary do močiara zakopala, od čoho, ako tvrdil magistratuálny fiškál, ťažko onemocnel istý Ján Húdek. Obžalovaná priznala sa k tomu na tortúre (tieto punkta tortuálnej inkvizície sa však ztratily z aktov), ako aj jej sestra, tiež pre čarodejstvo v Trenčíne uväznená, menom Čarapatka, na tortúre tiež doznala, že Húdkovi bolo „zapravenô“ („eiusmodi maleficium cortae paludi caespite tectae infodisset…“). Aké to bolo „zapravenie“, odpovedala Čarapatka na tortúre takto: „Že keď sa Zuza z Ledníc so sestrou sobrala pred jej domom, ona vyšla, čo sa radia? a ona povedala: že keď jej škodu robia, žeby rada, aby sa takým niečo porobilo; a ona dala jej radu, žeby tých zedkov^[3] žabe do úst nakládli a zapravili do pece, — že to v Handlovej slyšala.“ Druhý raz povedala, že kázala zedkov doniesť, a tá Zuza jej druhý raz doniesla a pred domom jej dala, a ona žabe do úst vopchala a do komína u Zuzinej sestry zavesila. Šľapaje ľudské však sobrala a pri odriekaní zariekacej formule do trasidla (močariny) zakopala… Stoličný žalobník žiadal obvyklý trest; výrok však chýba v aktách. Sotva však ušla so životom.

R. 1740 dňa 9. mája vyslýchal v Drietome Ladislav Kőszeghy, stoličný boženík, svedkov proti Anne Lazovanovej zo Záriečia pri Kostolnej. Svedkov predvolaných bolo 12. Siedmy svedok, Ondrej Škyta, medziiným svedčil, „že keď mu boli ovce pokradli, odišiel k Lazovankinmu bratovi o radu, ale ho nenašiel doma, len jeho ženu. Táto mu poradila, aby na strnisku veľkú žabu hľadali, nájdenú rozpárali a do nej to blato, čo zlodejovi z nôh odpadlo, postrkali, že sa ten zlodej aj do roka musí váľať.“ Jedenásta svedkyňa, Anna Škytová, hovorila medzi inými pletkami, „že Lazovanka pred ňou tvrdila, že sa jej (ukradený) jačmeň musí navrátiť, lebo že ona s kľúčmi, s kosierom a s orným železom na tom mieste, kde jej jačmeň skapal, cengala. Keď jej ovce skapaly, učila ju Lazovanka: aby tie šľapaje, kade zlodej chodil, sobrala a do prašivej žaby, ktorú na strnisku nájde, zapravila, a to do nového hrnca a do pece položila, že jak tá žaba sa rozpučí, aj ten zlodej v krátkom čase musí sa rozpučiť. To sa, vraj, od svojho brata naučila.“ Pri autentikácii doložila tá istá svedkyňa ešte, že „keď tú žabu do pece s hrncom položí, musí sa hneď rozpučiť, a keď ju do močariska vloží, musí sa tak dlho trápiť, zakiaľ to (t. j. žaba) v tom hrnci nezhnije.“ Na osobitnom hárku priložený je doplnok toho svedectva, nasledovne znejúci: „Testis vyznala, akoby od nej počula, že keby žabu v hrnci suchú položila s hrncom do ohňa, že tá žaba musela by sa rozpučiť, aj ten, ktorému by urobené bolo, musel by sa rozpučiť; ale keď do močiarneho miesta a vlhkého (sa vloží), tedy že ten človek rovne tak dlho musel by sa trápiť, zakiaľ by tá žaba nezhnila; ale jej brat že ešte lepšie vie, než ona (t. j. čarovať).“ Táto Lazovanka musela byť veľmi trápená na tortúre, keď sa potom bola aj obesila, ale ju ešte zavčasu odrezali. Hoci stoličný fiškál žiadal, aby bola upálená, súd ju osvobodil od pokuty, lebo že ani na tortúre nebola usvedčená z tých čarov, a hoci pre vyhrážanie sa smrťou mala byť pokutovaná, ale z ohľadu na pretrpený za dlhší čas žalár na hrade trenčianskom a podstúpenú tortúru, bola prepustená, ale reverzom sa musela zaviazať, že sa na nikom nikdy nebude pomstiť. — V ostatných tých procesoch sa žaby nespomínajú.

Z týchto svedectví vidíme, že v bosorských procesoch trenčianskych nachádzame síce žaby a ropuchy na čary preškodenia, ale o takých oplzlých a priveľmi hnusných veciach, pri akých sa v nemeckých procesoch žaby uvádzajú, niet nikde reči.

V Lubine, mojom milom rodisku pod Javorinou, bolo prostriedkom dediny rad radom mnoho hlbokých močidiel, a v nich, prirodzene, veselé shonby žiab, prerušujúcich z jari svojím zvučným krkaním nočné ticho. Do školy a zo školy idúci chlapci cvičievali sa v trafovaní kamením tých nočných spevákov. Ale pred Jurom málo ktorý chlapec opovážil sa k močidlu, vtedy si oboma rukami už z ďaleka ústa zakryl, a ani za svet nebol by pri močidle slova prehovoril alebo sa usmial: aby mu žaba zuby nepočítala; lebo komu pred Jurom žaba zuby počíta, ten behom roka umre!

Teraz už tých, tichú dedinku oživujúcich močidiel viac niet v Lubine, a kde kedysi chlapci pred Jurom len so zakrytými ústami bojazlivo obchádzali, dnes si na jarmoku drumble a trúby kupujú.

Konečne bolo by na mieste prehovoriť aj o tých službách, ktoré vedomcom preukazujú žaby pri rozličných, nimi robených experimentoch. To však nepatrí do rámca mojej rozprávky. O tom prehovoriť patrí fyzikom, fyziologom a lekárom.

(1888)