ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď nedávno prezeral som vo Štvrtku na Považí u niektorých hospodárov opatrované staré rukopisy, našiel som medzi inými aj desať receptov včelárskych, z minulého storočia pochodiacich. Ale len rukopis pochádza z konca 18. storočia, recepty obsahom svojim ukazujú do časov omnoho dávnejších, v ktorých včelárstvo, teraz v tomto kraji len veľmi nedbale pestované, v kvete a veľmi rozšírené bolo. Na dôkaz toho, že počiatkom 17. storočia včelárstvo v okolí Trenčína veľmi pilne pestované byť muselo, slúži vizitačný protokol prvého ev. superintendenta trenčiansko-oravsko-liptovského, Eliáša Lániho, ktorý r. 1611 v inventári soblahovskej cirkvi pri Trenčíne uvádza 56 parcel lúk a roličiek ku kostolu soblahovskému patriacich a vyárendovaných, od ktorých prenájomníci neplatili peniazmi, ale voskom. Veľkosť tých parcel sa neudáva; ale že nemohly byť veľké, poznáme už z toho, že od niektorej platievalo sa len pol funta a len málo od ktorej dva funty vosku. Z takto došlého vosku „šúľavali“ vo fare alebo na inom vhodnom mieste sviece pre kostolnú potrebu a ostávajúci vosk predávali do Trenčína pernikárom, ktorí robievali nielen perníky, ale aj voskové sviece.

Všeobecne známe je, že včelári ešte aj teraz robia rozličné čary pri včelách. Len nedávno počul som s celou určitosťou tvrdiť, že kto dostane z vlka hrtan, usuší ho a niektoré svoje včely pustí z úla cezeň vyletieť, včely celého úla pôjdu na cudzie včely, aby im pobraly med. Komu sa včely daria, o tom ľud verí, že im počaroval; ak sa nedaria, i tak majú počarované.

Pisateľ štvrťanský oných desiatich magických receptov pre včelárov dozaista nevymyslel ich sám, ale sobral ich z ústneho podania včelárov koncom minulého storočia. Reč je miešanina češtiny so slovenčinou. Podávam tu celý ten rukopis.

„Tato knižka jest ke včelám.

1. Na Vánoce natreš česnekom a medvedím sadlom letáčky, a nepůjdau na ne ludské (t. j. cudzie) včely.

2. Na Vánoce si kúpiš po groši červeného vína starého, hrebíčkovú matku, muškátový kvet, škorice, muškátový orech: a to všecko stlčeš do toho vína. To všetko maj na svátky na stole. Keď včely podrežeš, dávaj jim z toho pomáličky s medom.

3. Keď budeš na jar včely púšťať, čím najvčasjej alebo pred svatým Jozefom: natri najprv česnekom vánočným a medvedím sadlom; na tretí aneb na čtvrtý den budeš jim pristavuvať medu a toho vyše doloženého vína. Tak budú dobré a silné.

4. Aby ludské včely na naše neišly. Nalapaj rakov a rýb, a to stlč a daj do medu; ale jim prv daj čistého medu a potom to daj, do kterých půjdau na úl ty ludské, ale své dobre poobmazuj a zatkaj. Tak aj dávaj tým ludským kvasnice s medom, tak jich zkynožíš. Též keďdby išly ludské na naše včely, nakopaj naháču a stlč, daj do medu: tak všetky zkynožíš.^[1]

5. Keďby naše včely na druhé išly, a poznáš které na které idú: do tých, které idú, uhodíš do letáka múku; alebo na noc otvor jim zdúšku, tak z tých napotom nepůjdau.

6. Aby ti roj neušel. Vezmi na vánoce povalovej múky, a keď budeš podrezúvať, vezmi sito a zpátek ho obráť keď máš podrezúvať, tú múku na to sito daj a tri razy osievaj okolo, tak ti neujde roj. Keď najdeš pred Jurom puto, daj ho pod úl: neujde roj.

7. Keby roj utekal, naber hliny z krčačiny, a tú hlinu hádž pred včely, anebo vodu prskaj: tak jich pristavíš.

8. Keď budeš roj osádzať, vezmi rojovníka a materinu dúšku a sporiška, vytri tým a medom úl: bude jim voňať.

9. Keďbys včely kupoval na chovanie, vezmi z pod kúpeného úlu hliny, a daj tú hlinu na to miesto, kam úl postavíš.

10. Chceš-li, aby včely moc medu maly, na Vánoce v štedrý deň, z koláča najprv uválaného a upečeného, uchyť polovic, a z tej polovice daj na každý úl po kúsku, aby to tam bolo cez svátky, bárby to potom i myši zedly, lebo vtáci uchytili: ale včely sa nebudú rojiť.“

V 8. recepte spomenutý rojovník (Melissa officinalis) je južná rastlina, ale často pestuje sa v záhradách, hlavne v takých krajoch, kde sa včelárstvom zaoberajú. Často najde sa aj zdivočilá a cele udomácnená pri plotoch a pri cestách. Po kopaniciach miestami rastúci rojovník ukazuje nám stopy, že tam kedysi chalupa stála, alebo aspoň včelín býval.

Včely sú aj teraz u ľudu nášho vo vážnosti a nazývajú sa často, akoby maznavo „muškami“. Včely ľudu nášmu nikdy „nedochnú“, ale „umierajú“. Keď umre gazda, domáci bežia to hneď oznámiť včelám zaklopaním po tri razy na každý úľ a rieknutím: „gazda vám umrel“. Za gazdom obyčajne vymrú aj včely. Aby sa včely hojne rojily, obieha včelár na Veľký piatok nahý okolo včelína.

Iný rukopis, tiež z predošlého storočia pochádzajúci a magické recepty obsahujúci, dostal som tohoto roku z Podlužian. Písaný je rukou veľmi vypísanou, tak že s istotou môžeme tvrdiť, že ho písal človek študovaný a perom mnoho narábajúci. Aj tento podávam vo vernom odpise. Titulu nemá a magické recepty poznačené sú bežnými číslami.

„1. Aby te žaden nevidel.

Zslecž ze zajaca losje (vlásie?) hned ho s voskem smíšaj, z toho sprav knot a zapál.

2. Aby se ty (t. j. ti) peníze navratily.

Koren Vraticžovy polož pod Oltár, nechaj ho tam po tri nedele, polož potom medzi peníze.

3. Aby psy na teba neštekaly.

Cžernobilovy koren polož do cžižmy.

4. Abis zlodeje našel.

Jaknáhle zvíš, že ty necžo chíba, vitahni z gaci motús, bež do Mlina a polož do mlinskeho kamena, a doma nájdeš zlodeja.

5. Abis vedel cžo kdo o tebe mluvy.

Vezmi Drozdove Srdce, a polož si ho na noc pod hlavu, snije se ty.

6. Abis zajaca snadno zastrelil.

Žlč ze zajaca umaž sy na cžižmu.

7. Kdiž ta neco knavy (gniavi).

Nech sa položí ku dverom hore koncom metla: do rána dočkáš, čo ta gnavilo.

8. Abis lacno kupil.

Nos hlavu dudkovu pri sebe.

9. Abis bol moczni.

Z kohúta ostrohu pri sebe nos.

10. Aby ta neprítel rád mal.

V nedelu pred Víchodom Slunce vezmi Šalfiu, a di k nemu: musí te rád mat. Item: Nos pri sebe Vlcží zub.

11. Abi sa žaden s tebu nevadil.

Nos pri sobe Vlcží koren.

12. Abi ty žaden flintu neškodil.

Z ucha sveho s tu mastu namasť sve ruky: a neuškodí ty žaden.

13. Abi sy chlapa zrazil.

Hleď dostat strelu, vlož do prstena místo Ocžka, cžasto obráť k dlany, a tak bi.

14. Kdibi ti na vesely pištol nechcela vistrelit.

S klinem na gaczech vitri panvicu a rúlu.

15. Stare a žlte gombiki obnoviti.

Var jich v hrachu alebo ve vode.

16. Kdibi si dostal na šatu špljach (fľak?).

Pomaž ten špliach s hlinu a pri teple drž.

17. Abi ty flintu nezkazili.

Vezmi teple Svinske Lejno, obzlaštne kdi najdeš, a pomaž svečku i stroj, a domu(?) do ruky vtiskni cžo mužeš vtlačit z neho čez šatku.

18. Abi sy bil mocni a silny.

Vezmi zadek z vína do sklenicze a obtáhni s lemom dobre, tak zahrab do mraveniska; potom prave kdi bude rok, v ten den, v tu hodinu, vezmi a na dúšek hned vypi; jestli nemožeš to vypit, cez hlavu vilej.

19. Abi sa ta zbroj nechitila.

Vikopaj Macží chvostik na den S. Marka, a nos pri sebe.

20. Abis mnoho ríb do vrše chitil.

Vezmi drevo hnile, ktere v noczy sviti, vlož do sklenice a do vršky, ale sklenicu dobre zaváž s voskem.

21. Abi si sa ze Žalara vislobodil.

Vezmi stracže vajco, a zas ho polož do hnízda, a straka prinese kamenček, a ten kamenček zapravic do prstena: kde sa zamku dotkneš, hneď sa otvori.

22. Abis nebol premožen.

Ze zelini zvonce pri sebe nos.

23. Abis premohel neprateluv.

Napíš na bukovem liste tito slova: Gabriel, Rafael, — a nebude hnev.

24. Abi ta ludje milovali.

Chic jednu lastovicu, odrež ji hlavu, v žaludku najdeš kamenček: a nos pri sebe.

25. Aby z druheho ty prinesly. (Čo?)

Zabartuj Lastoviče vajco, abi tvrde bilo, vlož opet do hniezda; a kdiž pride lastovica, prinese sobe zelinku, drž medzy provazmi, a nebude se prejimat. (Nemá žiadneho smyslu.)

26. Abi sa všelijakej barvi kurence a húsence láhly.

Pomaluj vajca takovu barvu, jakovej barvi chceš miti, potom pomasť z drevením olejom, nech to uschne: a polož pod Slípku.

27. Abisi mohel bilu(?) dostat, ktera sa ti lúbi.

Vezmi Černobilu a nechaj na slunci cez den, až bude bíli a černý, a potom rozetri; ten jeden bíli vrhni na nu, a ten černi daj do napoja, a bude te líbit.

28. Abi kůn druheho pretahel.

Dej jemu zesti tri kveti Rozmarinove, a obes mu tito slova na hrdlo: Juxta×Romam×Patrna×Male.

29. Abi si na všetki hri vihral.

Napíš tito Slova: …×Morti××Charta×Ladamas×,vezmi tri vrabcove jaziki a tri srdca, zaváž do papíru: a vihráš. Item: Oči dudkove nos pri sebe, a tito slova: ×fel×tale×mala×: a budeš mat ščesti.

30. Aby si nikdi neustal.

Hadovu kožu si opáš na nohu pravú: možeš git daleko.

31. Aby si všecko uhadel, co chceš.

Vezmi hadovu kožu, usuš na prach, a ten prach polož sobe na hlavu.“

Od čísla 27. sú tieto recepty písané inou, menej zbehlou rukou a už veľmi vybledlým a ťažko čitateľným písmom. V týchto receptoch spomínajú sa nasledovné rastliny: vrátyč (Tanacetum vulgare), černobýľ (Artemisia vulgaris), šalfia (Salvia officinalis), vlčí koreň (snáď Aconitum Lycoctonum), hrach (Pisum arvense, sativum), mačí chvostik (snáď myší chvostik, Achillea millefolium), hnilé, fosforeskujúce drevo, zvonček (Campanula), bukový list (Fagus silvatica), magická zelinka, lastovičkou prinesená, neznámeho druhu, rozmarín (Rosmarinus officinalis), ktoré často sa užívajú v poverách, čaroch a domácich liekoch nášho ľudu.

Že vosk hráva od starodávna v čaroch veľkú úlohu, je všeobecne známe a v bosorských procesoch ešte minulého storočia nejedna bosorka bola mučená, aby sa priznala, kde, komu a ako „cerae transfusione“ uškodila. Ak sa jej to svedkami dokázalo, alebo sama priznala sa na mukách k všetkému, čo sudcovia si žiadali, bola ad majorem justitiae gloriam upálená. — Kto však kedy mohol na tú komickú myšlienku prísť, že by motúz z giat do mlynského kameňa vhodený robil nejaké zázraky, ako vyjavenie zlodeja, alebo že by vytieranie panvice a cievy pištoľnej klinom z giat malo urobiť túto zbroj výtečne strieľajúcou? Bol to iste nejaký prešibaný a prefíkaný furták, ktorý si z pôverčivých ľudí bláznov robil. Srdce z dudka, drozda, kohútia ostroha, vlčí zub a podobné veci boly od dávna aj u iných národov v čaroch a lekárstve užívané, a to nielen starými babami, pastiermi, bosorákmi, bosorkami, vedomníkmi z profesie, ale aj graduovanými doktormi lekárstva, ako nám to dokazujú mnohé spisy ešte z minulého storočia.

Keď podávam teraz, ako na ukážku, niektoré magické recepty z Bošáckej doliny, nechcem tým toľko povedať, ako by to boly tunajšie špeciality; lebo tie isté, alebo aspoň im podobné nachodia sa na celom Slovensku. Kto požíva dôvery ľudu ako jeho úprimný priateľ a nie ako nenasytný vydrigroš, ten dozvie a dopočuje sa v každom kraji mnoho zaujímavého z oboru povier a starobylých zvykov. Čím ďalej leží jedna dedinka od mesta alebo mestečka, od hradskej cesty a teraz od železnice, tým je ľud pôverčivejší.

Kto chce v kartách vyhrať, musí sa dať Cigánkinou papučou okadiť. Tento recept zachovávajú nielen dedinskí karbaníci, ale aj veľkomestskí.

Kto chce mať v dome Škriatka, aby mu peniaze nosil, za deväť dní nesmie sa ani umývať, ani česať, ani modliť; na deviaty deň musí cez deväť prielazov na plotoch zadkom preliezť, tam ho potom bude čakať Škriatok v podobe čiernej sliepky a opýta sa ho: „čo žiadaš?“ Keď svoju žiadosť prejaví, musí Škriatkovi vlastnou krvou podpísať svoju dušu alebo „ťažkej svojej ženy“ ešte nenarodené dieťa a žiadosť jeho bude splnená. Škriatok chodieva vo dne v podobe čiernej sliepky alebo „zašubraného“ kuraťa po dome, v noci lieta v podobe ohnivej reťaze dolu komínom do domu. Kto od čiernej sliepky vajce za deväť dní pad pazuchou nosí a za ten čas ani sa neumýva, ani nečeše, ani nemodlí a potom to vajce necháva za deväť dní uložené v konskom hnoji, tomu vyliahne sa z neho Škriatok. Škriatka menujú aj Zmokom. Upískané, strapaté a nedbale oblečené deti nazývajú škriatkami. V Bošáckej doline je to tak bežný výraz, ako keď inde rodičia z prílišnej rodičovskej lásky svoje detváky „hýlmi“ nazývajú.

Aby niekomu pričarovali neuhasiteľný smäd, dajú mu zjesť, tak aby o tom nevedel, kus nejakého pokrmu cez husací gágor pretiahnutý; tak potom čo najprv piť bude, musí to ustavične piť, ako hus. Znám starého kopaničiara, ktorý mi rozprával, že mu súseda z pomsty dala zjesť cez husací gágor pretiahnutý puchor a nohu a keď si na to vody upil, dostal taký hrozný, pálčivý smäd, že musel vo dne i v noci ustavične vodu piť, naraz vraj štyri, ba aj päť holbí. Všetky užívané lieky nič neosožily, až mu akýsi ovčiak poradil, aby pivo pil, ale keby ho niekto akokoľvek prosil, aby mu z toho piva dal, jestli sa chce vyliečiť, nesmie mu dať ani kvapky. Piť však má takýmto poriadkom: jednu holbu neslanú, druhú slanú a zase neslanú, tak dlho, zakiaľ len bude v jednom kuse stačiť. Milý kopaničiar dobre si tú radu zapamätal a že bol práve na trh do Nového Mesta vystrojený, i podľa nej sa zadržal, lebo prijdúc do N. Mesta, zasadol si k pivu a podľa predpísaného poriadku vypil na jedno posedenie sedem holbí piva bez toho, že by bol niekomu, hoci ho o to žiadali, čo len kvapky z neho dal. Na druhý deň, vraj, už necítil smädu. — O jednej žene mi rozprávali, že dostala zjesť kus puchora cez husací hrtan pretiahnutý a keď si na to upila pálenky, stala sa korhelicou a v tom aj umrela.

Preto v takom dome, kde šípia nejakú zášť proti sebe, neradi prijímajú niečo na jedenie, zo strachu, že by to mohlo byť pretiahnutím cez husací hrtan počarované.

Keď spadne na nový štvrtok (t. j. v najbližší štvrtok po novmesiaci) s putne drevená obruč a tá sa na prach spáli, tým prachom možno urobiť dievčaťu veľkú hanbu; lebo keď tancujúcu tým prachom niekto z nenazdania posype, hneď s nej všetky šaty spadnú.

Nielen v 13. storočí živší Albertus Magnus znal recept, podľa ktorého človek môže sa urobiť neviditeľným, ale aj náš ľud spomína, že prsty z nenarodeného dieťaťa, tomu, kto ich pri sebe má, i potme svietia a neviditeľným ho robia. O prešibaných kmínoch, ktorí s neobyčajnou zručnosťou i v najtmavšej noci páchajú krádeže, hovorí sa, že majú pri sebe prsty z nenarodeného dieťaťa, t. j. vyrezané zo života zomrelej tehotnej matky.

Komu nedostačí, že sa môže poshovárať, poradiť a pobaviť so statočnými ľudmi, a aj nestatoční a planí ľudia sú mu ešte pridobrí, hľadá spôsob a príležitosť, ako by mohol dostať audienciu u čerta. Čarodejstvo má k tomu nasledovný magický recept: choď cez pólnoc na krížne cesty, sprav okolo seba trikráľovou kriedou kolo, ale maj pri sebe svätenú trikráľovú vodu. Z toho kruhu uvidíš čerta a zlých duchov, môžeš sa s nimi shovárať a ak sa čertovi podpíšeš krvou z malíčka ľavej ruky, dá ti všetko, čo k časnému šťastiu si zažiadaš. Ale beda by bolo tomu, kto by z toho kola vykročil, lebo čert by ho v tom okamžení uchytil.

Kto chce vidieť a poznať bosorky, nech robí stolček od Lucie do Štedrého večera, každý deň, hoci len za chvíľku, tak, aby bol do Štedrého večera hotový. Keď si tento stolček po Štedrom večeri na polnočnú utiereň do kostola vezme a tam si naň sadne: vidí všetky bosorky, chrbtom k oltáru obrátené; ale nesmie čakať kňazovho požehnania, lebo po požehnaní vychytily by mu bosorky ten stolec a dôkladne by ho doriadily. Hoci ľud na túto poveru veľmi drží, predsa nikto nevyrába tu také stolce a nimi takú poveru nepestuje.

Vyčitovanie zlého ducha rozličnými zaklínacími formulami je vždy ešte bežné. Raz mi rozprával jeden chlap, na ktorom bolo poznať, že tomu aj pevne verí, že jemu známa žena, keď pila z prameňa vodu, priľahnúc na zem, schytená bola „zlým duchom“ za jazyk a ten „zlý“ ju zatiaľ nechcel pustiť, zakiaľ mu nesľúbi, čo má v sebe. Sľúbila. Za krátky čas porodila chlapca. Keď tento vyrástol na švárneho šuhaja, išiel raz s matkou na Rolincovú (kopanice medzi Zem. Podhradím a Mor. Lieskovým) a vidiac pekný dub, riekol: „Ej, ale by bolo dobre na tom dube visieť!“ Matka sa toho naľakala a príduc domov povedala o tom mužovi. Ten hneď na druhý deň dub vyťal a keď poprávali stodolu, dal z neho ukresať hradu. Ale chlapec, už švárny mládenec, vytratil sa im raz z izby a večer našli ho na tej dubovej hrade obeseného.

Zatopenému, keď je ešte nádeje, že „k sebe príde“, varechou otvoria ústa a vlejú mu do úst cez dieru železného kľúča vody; ak je ešte „duša v ňom“ precítne a začne hovoriť.

Porazenému a reč ztrativšiemu človeku potierajú jazyk krvou čierneho kohúta alebo kocúra, žene krvou čiernej sliepky alebo kočky. Videl som raz mladú ženičku niesť čiernu sliepku, ručníkom zakrytú, do takého domu, kde ležala žena, v ten deň ráno na celý ľavý bok tela porazená, ktorá na tretí deň umrela.

Proti zanemeniu, aby pacient zase hovoriť mohol, dáva sa mu jesť niečo zabudnutého. Pri pečení chleba spraví sa malý „postruheň“, na ktorý sa pri vyberaní chleba — akoby schválne — zabudne, a akoby sa gazdiná naň razom rozpomenula, vytiahne ho z pece a dá ho na zjedenie zanemenému. Iný recept zase predpisuje: naškriabať z kacheľných vidiel niečo železa, to variť s majoránom (Origanum majorana) a odvarok dať vypiť chorému.

Krištofovým sklom možno vidieť do vnútra zeme a tak najsť poklady. Nemôžem sa dozvedieť, čo náš ľud pod tým Krištofovým sklom rozumie, pomocou ktorého aj duchov zomrelých možno docitovať, ako to vraj jeden insurgent podhradský, menom Kozic, urobil, ktorý, keď sa bol sťa husársky obšitoš z napoleonských vojen domov navrátil, dal si docitovať ducha svojej zomrelej matky!

Odvarok umrlčej hlavy má byť prostriedkom proti choromyseľnosti a nočnému gniaveniu (Alpdrücken). V bošáckych kopaniciach chodievalo vraj čosi vo dne i v noci jednu dievku gniaviť. Vydala sa, ale jej stav sa po vydaji ešte zhoršil tak, že bývala aj vo dne za dlhé chvíle ako „bez seba“, lebo ju ustavične mátalo. Zavolaná Cigánka liečila ju odvarkom ľudskej umrlčej hlavy, nad ktorou akési zaklínacie formule šomrala a tým odvarkom na halucinácie trpiacu ženu zmývala. Za krátky čas žena umrela, a keď mrtvolu viezli na pohreb do Bošáce, nemohly ju kone z doliny vyviezť, lebo „ten zlý“ aj furmanovi na bič sadol. Museli sa chlapi do vozu zoprieť, aby ho vytisli až na rovnú cestu.

Na „preškodenie“ berú hlinu zpod zdochlého psa a zeme z troch hrobov a medzi odriekaním istej kliatby obsýpajú dokola dom, aby tam nebolo šťastia.

Keď sa na jar lichva (kravy, voly) po prvý raz do jarma zapriaha, zvlášť bujná a dobre chovaná, potierajú jej šije nastriekaným ženským mliekom, aby dobre a pokojne na jarme ťahala. Počul som rozprávať, že na jarmoku v Novom Meste jedny bujné junce nikto nechcel kúpiť, až ich jedna žena chytila a nastriekajúc si na dlaň mlieka, tým im krky pomazala, čepcom s hlavy strhnutým ich po šiji počapkala: a junce skrotly!

Gazdinej kravy krvavé mlieko dávaly. Zašla si tedy k bohyni, ktorá jej poradila, aby na ceste najdenú konskú podkovu na žeravo rozpálili, do hrotka položili a na to kravu dojili, potom že príde bosorka, čo tej krave počarovala. Bosorke ale, keď hocičo bude požičiavať, aby nedali ničoho, lebo tým by odčarovala všetky proti nej robené čary. Keď tak urobili, prišla žena požičiavať všeličoho a keď ju odpravili, vrátila sa zase, rukami zalamujúc a úzkostlive volajúc: „pre Boha, čo robíte? Nerobte!“ Oni jej odpovedali: „Nech sa stane, čo chce“, a bosorke sa do rána krava rozpučila.

Aby sa lichva dobre darila a aby bola zdravá, vezmú dvoje slepých šteniec do nového hrnca, pokryjú ich novou škridlou, vložia do pece, keď v nej horí, a škridlu držia vidlami. Štence v hrnci zuhlovatejú, potom ich potlčú na prach a z toho prachu sa dáva rožnej lichve po špetke do nápoja, alebo sa prach smiesi s cestom, a v podobe guliek sa dáva lichve prežrieť. To mi rozprával Bošáčan, ktorý sám podľa tohoto mrzkého receptu pokračuje, hoci dobrý a záživný krm viac prispieva k zdaru lichvy, než všetky, zo šteniec ukrutne za živa na prach upálených, naplackané kravské pilule!

Nekonečný je rad magických receptov k vzbudeniu ľúbosti! I poetické, i naivné, i smiešné, i pľuhavé a hnusné nachodia sa medzi nimi na výber, podľa toho, ako náhle je komu s dočarovaním nejakého toho záletníka a hlavne ženícha.

Znal som dievča, o ktorom som sa nazdával, že nevie „ani do päť načítať“ a ono predsa vedelo čarovať a magickými kunštami záletníkov vábiť!

Keď frajer u frajerky niekde pod pecou na lavici zaspí, vyškrabe mu frajerka opatrne, tak aby to nezbadal a aby sa nezobudil, z opätku pravej čižmy blato a keď oheň rozkladá, hodí ho naň, tak potom „hoci by sa nebe so zemou stýkalo, nik nebude môcť zabrániť, aby si ju za ženu vzal“.

Bez jednania kúpený, nevážený cukor dávajú si devy pod pazuchu, aby sa deväť ráz vytancovaly. Takto preparovaný cukor hľadia dať záletníkovi požiť vo víne, alebo v inom nápoji, aby bol v láske verný a čo je hlavné, aby si inú za ženu nevzal.

Keď sa dievčaťu podarí frajerovi nepozorovane odstrihnúť s temena hlavy „svítek“ vlasov: už je lapený! Lebo keď dievča tie vlasy zapraví nad čeľusťami pece, ako plameň čeľuste šľahá, tak bude aj frajer za tým dievčaťom páliť. Rozpráva sa o jednom mlynárovi, ako sa chválil, že istej dievke vystrihol s temena vlasy a ich nad čeľuste zamuroval a ona potom všade za ním behala.

Vojak, ubytovaný v dome, kde mali peknú dcéru, keď s plukom odchádzal z toho domu, pýtal si od toho dievčaťa jeden vlas s hlavy na pamiatku. Dievča sa poradilo s matkou a na jej radu vytiahlo vlas zo sita, v kuchyni na klinku visiaceho a podalo ho v papierku zakrútený vojakovi. V tom bolo počuť bubnovať a vojak sa vybral z domu. Ale sotva zo dverí vykročil, skočilo sito s klinka a kotúľalo sa na potupu a posmech sveta samo od seba za vojakom! Aj túto historku rozprávali mi ako skutočnú udalosť.

Istý mládenec dostal magickým spôsobom narobených pagáčov, ale tušil neplechu, nejedol z nich a hodil ich psovi. Ten pes potom ustavične behal za tou dievkou, až ho konečne horko-ťažko odčarovali. Teda je to veľmi nebezpečná vec s tými magickými pagáčmi, lebo dievča môže si nimi uloviť miesto poriadneho šuhaja nehanebného psa. Domnievam sa, že to je smysel tohoto mysteria. — Predavači berú si na jarmok osie hniezdo, aby sa okolo nich toľko kupcov sbehlo, koľko je v hniezde dierok. — Keď sa nechce smotana za dlho zmútiť, kladú pod mútovník hrebeň. Hrebeň stojí asi v takom spojení s mútením masla, ako lopata s krúpami (ľadovcom). Dobre pamätám, keď som raz i s bratom prišiel ako modranský žiak k našej babke do Vrbového a počaly husto krúpy padať, naša babička vyskočila od stola a volala na rapavú slúžku: „Dora, chytro vyhoď lopatu na strechu, aby chotár nesbilo!“ A keď sme sa my birdáši na takúto asekuráciu pustili do smiechu, dostali sme od babky náležitú kapitolu.

Keď idú ženíchovi nahovárať nevestu, a keď to niekto chce prekaziť, roztiahne prsty ľavej ruky, podíva sa cez ne; ako cez mreže na nahovárača a potom cez prsty fúkne; vtedy je už isté, že nahovárač darmo sa bude ustávať pri námluvách. Znám chlapa, už hodne starého, ktorého jeho vlastná žena po hube vyplieskala, za to, že cez prsty hľadel na jej brata, na námluvy idúceho. Niekedy veru veľmi podivne prejavuje sa tá sesterská láska!

Aby sa vdovec po druhý raz neoženil, jeho prvej žene, keď ju vkladajú do rakve, nerozviažu nohy, ruky, ani ručníka neodkladajú, ktorým bola brada podviazaná. Jestli vdovec čertom smrdí a na novú ženbu pomýšľa, prv ešte, než by mu prvú ženu pochovali, dá dobrý pozor, aby mu ženu nepochovali so zaviazanými rukami, nohami a s podviazanou bradou. Keď chce vraj Pán Boh z muža blázna spraviť, vezme mu ženu, hovorí príslovie. Iné zase: vdovcovi čert mydla požičiava. Spozoroval som to mnoho ráz, že muž, zakiaľ mu žena žila, chodil ako Pecivál; ale keď ženu pochoval, nestrpel na brade strniska, pečlive sa holil, česal a chodil vyšnurkovaný a vyfrčkárený. Kúsavý vtip ľudu neodpustí ani neposedným, vydajuchtivým vdovám a čím sú staršie, tým viac ich šľahá. „Aj stará koza rada soľ líže“, „stará stodola dobre horí“ — sú bežné výrazy. Ostrejšie radšej zamlčím, aby mi niektorá z púhej uznalosti nevydriapala oči.

Počul som od hodnoverného svedka, že keď roku 1866 okolo Vrábľan cholera zúrila, v jednej tekovskej dedinke rychtár dal do pluha zapriahnuť 12 dvanásťročných nahých dievčat a dokola oboral nimi chotár, aby do tej maďarskej dediny cholera nemala prístupu. Na Slovensku nepočul som nikde o takom ochrannom prostriedku. Ale vráťme sa ešte raz k naším gazdinkám. Niekedy sa im v mútovníku nijako nechce maslo „sraziť“, hocijak ohnivo smotanu topárkou narábajú. Tu je dobrá rada drahá. Jeden recept káže: mútovník postaviť do močidla a tam mútiť; iný zase: vezmi mútovník do plachty na plecia a behaj s ním, tak dlho, zakiaľ sa nezmúti. Zase iný, trošku poetickejší, káže odriekať tieto veršíky:

alebo:

Keď mútiace dievčatá trúfajú, že sa už skoro zmúti, nerady dávajú topárku z ruky, lebo ktorej prv vyskočí hoci len kúštik masla na lub, tá sa prv vydá.

Mohol by som ešte ďalej nadpriadať podobné magické predpisy, a ich zachovávanie. Ale že nemal som v úmysle podať všetko to, čo som sa podozvedal a čo zaznačené mám, ale len ukážku, vybranú z mnohých magických kunštov, dostačí toto málo na dôkaz, že magia vždy ešte pestuje sa u ľudu slovenského a ani tak ľahko nezanikne napriek šíreniu sa osvety.

(1892)