ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoci som si bol umienil, že sa viac v Pohľadoch neohlásim,^[1] lebo nemám čo poučného a zábavného milým a cteným čitateľom podávať, a ako človek už veľmi starý, ani na pamäť sa už bezpečne spoliehať nemôžem, predsa na naliehavú žiadosť Vašu, habarkou vôle pomiešam usadlinu starej pamäti svojej, či by sa tam niečo nevyhodilo navrch, čo by stálo za to, aby sa dostalo pod tlač. Mnoho toho nebude, lebo značky svojho času porobené sa mi zväčša potratily, a kniha pamäti je ako palimpsest, pod ktorým sa pôvodné písmo sotrelo, že len kde-tu jedno slovo, aj to len temno z pergamenu vystupuje.

Zkúsenosti z mojich žiackych časov modranských a prešporských bol som už hodne dávno v Pohľadoch vyrozprával. Teraz, ako pokračovanie tých článkov, idem Vám vyrozprávať niektoré podrobnosti z mojich časov kandidátskych, ktoré padajú do rokov 1858 — 1860. Sú to teda už hodne opatinované starožitnosti.

28. júla 1858 podrobili sme sa siedmi poslednoroční bohoslovci v Prešporku kandidatickej zkúške. Strachu nebolo, že by sme pri tejto formalite poprepádali, lebo už vtedy sme vedeli, že každá zkúška je taká riečica, cez ktorú nedajú prepadnúť ani jednému, komu práve tú ostudu urobiť nemajú vôle. Keby ma dnes vzali znovu na pretras, zo všetkých, v dobrom svedectve uvedených, pekne-rúče na špagát umelých sústav ponavliekaných predmetov, by som slávnostne, s bubny a trúbami, prepadol, a nepomohly by mi „ani apatéky, ani pelendreky, ani žiadne lieky“, ako to kedysi povestný turčiansky rechtor Puchor v jednej parentácii rečnil! Je to len dôkazom tej neodškriepiteľnej pravdy, že „nie tak v škole, ako v živote sa učíme“. Úprimne ale vyznám, že som sa po prijatí svedectva, v ktorom sa len tak hemžilo „bonos“ a „laudabiles“, nepokladal za tak vykŕmeného všetkými potrebnými známosťami, že by mi už nebolo treba ničoho sa viac učiť, alebo že by mi ďalšie učenie mohlo byť ešte aj na škodu; ba dobre som cítil, že je toho úžasne mnoho, čo neviem, a že z toho, z čoho som dostal známku „bonos“ a „laudabiles“, len veľmi máličko budem môcť v živote upotrebiť.

„Albizácia“ už toho času bola vyšla z úžitku. Albizovať chodievali kandidáti s fary na faru, a z kaštieľa do kaštieľa, kde navštíveným podali „Album“, podlhovastú knihu s čistým papierom, do ktorej vpisovali dobrodincovia pár slov na pamiatku a podarovali kandidáta dajakým peniazom. S nastrádanými takto peniažkami vybral sa kandidát na daktorú univerzitu do Nemecka, alebo aspoň na viedenskú bohosloveckú fakultu. Zato ale keď albizácia prestala, mnohí kandidáti, aby nasporili peňazí k návšteve univerzity, prijímali radi miesta vychovávateľov pánskych detí. I mne sa naskytovaly dve vychovávateľské miesta, jedno v Szatmárnémeti, a druhé v Prešporku. Prijal som miesto vychovávateľa v Prešporku, vo veľmi šľachetnej rodine Jána Scherza, kam som prisľúbil prísť po složeni kandidatickej zkúšky u administrátora superintendencie, Chalupku, v Brezne. Zostal som radšej pri menšej pláci v Prešporku, lebo tu bol prírodovedecký spolok, ktorého zasadnutia som pravidelne navštevoval, a s mojím herbárikom nemohol som sa prevláčať ďaleko. Môj milý priateľ Emil Kolény, najpilnejší a najlepší žiak zo všetkých bohoslovcov, odišiel do Kulpína k otcovi za kaplána, až pozdejšie vybral sa na viedenskú bohosloveckú fakultu, kde sme sa sišli zase r. 1860.

Boli sme traja: Michal Boor, rodom z Vŕbového, potomný farár na Bukovci a v Skalici, Ľud. Piffko, rodák staroturanský a potom farár staropazovský, a ja, ktorí sme sa v polovici augusta 1858. roku vybrali do Brezna k Jánovi Chalupkovi. Vtedy sa, pravda, nikomu ani nesnívalo o železniciach v Nitrianskej, Turčianskej a Zvolenskej stolici; tedy sme sa vybrali na veľkom furmanskom voze s jedným staroturanským bryndziarom, ale len po Slovenské Pravno.

Ako boli moji dvaja spolucestovatelia potravinami a peniazmi vystrojení, neviem. Ja som dostal na cestu 12 zlatých, a do kapsy kus pečene a chleba, čo malo vystačiť po Slovenské Pravno; a vystačilo. Cestovalo sa nám veselo. Furman nám pripravil vo veľkom voze pohodlné sedadlo, sťa kanapu, že sme si tam pod plachtou, ako pod baldachýnom sedeli, a rozprávkami sa bavili. Keď tu spomínam baldachýn, prišlo mi na myseľ, ako vrbovskí Židia r. 1830 cirkve vizitujúceho superintendenta Stromského s baldachýnom vítali. Keď rabín odrečnil svoju vítanku, pravdaže po nemecky, poďakoval sa mu Stromský a prial Židom požehnanie Abrahámovo, Izákovo a Jakobovo, a ubieral sa so sprievodom do fary. Natešení Židia, keď sa navracali domov, stretli tlupy obneskorivších sa židáčkov, a chválili sa im, akú reč im superintendent povedal. Neskoro prišlí Židia dali sa do kriku: „Noch e' mol Baldachén!“ a silou-mocou chceli rabína donútiť, aby s nimi ešte raz bežal za Stromským, aby jeho požehnanie aj oni počuť mohli. To mi rozprával jeden starý farár, ktorý bol vtedy v sprievode Stromského.

Mňa to cestou každú chvíľu s voza mykalo, lebo zazrúc kde-tu peknú rastlinu, bol by som sa rád na ňu zblízka podívať, proti tomu ale moji spolupútnici vehementne protestovali; a že proti mne samotnému boli dvaja, musel som sa hlasovaniu poddať. Piffko nosil cylinder respektabilnej výšky, ale na bokoch trošku pomadžganý; my ostatní dvaja mali sme nízke klobúky. Mne bol cylinder odjakživa smiešnou pokrývkou hlavy, a nedivil som sa ani za mak tomu Maďarovi, ktorý videl v svojom živote po prvý raz sedieť pánov v cylindroch pred peštianskou kaviarňou, a pristúpiac k jednému so strachom, poklopal mu prstami po dne cylindra, a riekol: „Prosím ponížene, až potiaľto vám ide hlava?“ — Nuž tedy, náš Lajko Piffko nosil pyšne svoj cylinder, a že sa bol naučil v Prešporku znamenite maušlovať, tak kto ho neznal, bol by ho za plnokrvného Žida pokladal, zvlášť keď si na tom sám dal niečo záležať. V Turnej pri Stankovciach sa naše kone kŕmily. Pred krčmou prvý s voza skočil Piffko, a za ním ja, a keď sa Boor čosi ešte šuchtal vo voze a Piffko naňho zavolal: „Joikhef, kümm hürünter!“ (Jakub, poď dolu!), usmiata tučná Židovka nás privítala a riekla: „Jach hob geglaubt, dos san Christen fűn der Schűl!“ (Ja som myslela, že sú to kresťania zo škôl.) Ja som sa nemohol smiechu zdržať, ale Piffko sa len okolo Židovky krútil a veselo maušloval, a ju do veľkých rozpakov priviedol, keď sme my tomu leda židákovi dohovárali, aby nerobil pletky. K našej munícii, ktorú nám naše mamičky boly daly na cestu, vyžiadali sme si po poháre piva, z ktorého by ale nebolo bývalo žabu vídať. Ale potraviny sme si nesmiešali dohromady, ako kedysi tí traja skalickí ševci, čo keď išli na jarmok a na ceste sa v krčme ustavili, dali si každý žajdlík vína naliať, a každý z kapsy vytiahol, čo si na cestu z domu vzal: jeden hnilý syr, druhý škvareninu a tretí lekvár; až jeden z nich povedal: „Ale, páni bratia! Čo si budeme jeden druhému hľadeť na zuby? pomiešajme to dohromady, však dobré s dobrým sa nepokazí.“ A tak aj urobili, a s jedného papieru hnilý syr, škvareninu a lekvár, dohromady smiesené, s chuťou pojedali. Z Túrnej sme sa ubierali priesmykom Jastrabským k Bánovciam. Ej, či ma v oči pichaly vápené vršky nad Soblahovom, a ruľový velikán Inovec, po ktorých bych si tak rád bol pochodil! Ale som len z nášho plachtového stanu smel poškulovať na tie pekné hrby Trenčianskej. V Horných Ozorovciach ešte stál celý kaštieľ Ottlíkovský, a v jeho dvore evanjelický kostolík. Keď Ozorovské pánstvo prišlo do predaju, role pokúpili tamojší gazdovia a kaštieľ zostal Židovi, ktorý si nevedel s ním, čo počať; preto jednu polovicu predal tamojšej evanjelickej cirkvi, ktorá rozrumené múry odpratala, okolo kostola priestranný dvor upravila a kostolíček obnovila. V Bánovciach sa zase kone kŕmily, a za ten čas sme sa po meste poobzerali. Ztadiaľ sme uháňali smerom k Prievidzi. Nikdy za môjho života som nevidel toľko opilých chlapov, ako tu. Bol tam jarmok alebo trh, a šenkovňa naplnená opilými Nemci, ktorí stvárali náramný krik; ale čo jako som striehol na ich divé reči, ani slova som im rozumieť nemohol. Odľahlo nám, keď sme ztadiaľto odtiahli. Cez Žiare sme hore vrchom kráčali peší, a boli sme radi, že si hnáty trochu narovnáme.

Pred obedom dorazili sme do Slovenského Pravna, kde môj ujec, starý Belohorský, bol farárom. Všetci traja sme sa uňho ubytovali. Málo pred obedom začul som z kuchyne sa ozývajúce gitarovanie a spev. Šiel som sa podívať, kto nám to takou muzikou chuti k obedu dodáva, a videl som, že to moja sesternica tak muzikálny obed varí, ktorý nám veru aj výborne chutnal. Mňa veľmi tešilo, že som ujca, starého Belohorského, mohol osobne poznať; ale nevedel som sa mu vynadiviť, keď sme ho videli po obede na stole dolu bruchom ležať a veľmi pozorne čítať Lichardove Slovenské Noviny. Boly to toho času, tuším, jediné slovenské, vlastne československé politické noviny. A veru sa z nich človek dočítal mnoho poučného, vedľa krátko podávaných politických zpráv. Vychodily vo Viedni tri razy za týždeň, a slovenské obecenstvo bolo s nimi úplne spokojné. Kto by to vtedy bol tušil, že o 50 rokov pozdejšie bude toľko slovenských novín a časopisov, ako ich dnes máme, a že vystúpi počet predplatiteľov jedných noviniek na 17.000, a že sa nám aj to ešte máliť bude!

Popoludní navštívili sme v Príbovciach môjho bratanca, farára Karla Belohorského, ktorý vtedy ešte býval v drevenej fare. Jednu izbu mal zapratanú knihami; kto zná, kam sa tie knihy po jeho smrti podely! Na druhý deň sme sa vybrali peší do B. Bystrice. Tešilo ma, že som šiel cez Háj a videl a odkreslil som si napochytre malý kostolík s vežičkou, v ktorom môj otec okolo r. 1830 ako tamojší farár kázaval. Bol náruživým milovníkom vtákov, a mal v jednej izbe mnoho vtákov v klietkach. Matka nám deťom v Lubine rozprávala, že sa tu jedna žena s dvojročným dievčatkom, z ktorejsi neďalekej dediny, vybrala na jahody do hôr; dieťa položila na plachtu a ona sa hodný kus od neho vzdialila, sbierajúc jahody. Keď sa o hodnú chvíľu vrátila, našla tam len plachtu, ale po dieťati nebolo ani stopy. Dobehla do dediny a vyrozprávala, že sa jej dieťa v hore ztratilo, a prosila ľudí, aby jej ho hľadať pomohli. I vybralo sa mnoho ľudí do hôr, ale všetko hľadanie bolo márne. Až po rokoch, keď bol hon na medveďov v horách, zastrelili tam veľkú medvedicu, a vidiac čosi vlasmi zarasteného po hore behať, chytili to, a videli k svojmu veľkému prekvapeniu, že je to ženská bytnosť. Hovoriť nevedela, štvornožky behala, na celom tele bola vlasmi porastená, jedla korienky, med, surové mäso, a vôbec zversky sa chovala. Že táto rozprávka našej nebožkej matky nebola vymyslená fabula, dokazuje dopis špitálskeho lekára nitrianskeho, dr. Rožányho, na môjho, ešte aj v hrobe cteného priateľa dr. Kornhubera, sekretára prešporského prírodovedeckého spolku, ktorý bol v zasadnutí dňa 31. okt. 1859 odbývanom prečítaný, a nachodí sa vo výťahu vytlačený vo „Verhandl. d. Vereins für Naturkunde zu Pressburg. IV. Jahrg. Sitzungsber. pag. 70.“ Bol som v tom zasadnutí a počul som ten list čítať; ale dr. Kornhuber veľmi taktne vynechal z neho daktoré hlúpe poznámky. Podľa tohoto dopisu zomrela tá „Medvedica“ dňa 12. apríla 1859 v nitrianskej nemocnici, a dr. Rožány o nej toto píše: „Ilona N., ktorá asi okolo roku 1818, ako trojročné dieťa sa ztratila a asi pred 15 rokmi (1833) pri poľovke na medveďov, v spoločnosti postreleného a pred svojou jaskyňou uhynuvšieho zvieraťa, nájdená bola. V duševnom vyvinovaní bola celkom zaostalá a na kreténa zmrzačená, že ju aj pozdejšie láskavé s ňou zachádzanie jej opatrovníkov len k napodobeniu malých domácich prác pohnúť, a sotva k vysloveniu jednotlivých, zle artikulovaných, len málo komu srozumiteľných slov, priučiť mohlo. Ešte v posledné štyri roky, ktoré v nemocnici nitrianskej prežila, upomínala svojím tancom a mrmlajúcim spevom na predošlé bývanie svoje (v spoločnosti medveďov). Ľud ju volal Medvedicou.“ Moja matka nám hovorievala, že toto ztratené dievča bolo dvojročné, dr. Rožány hovorí, že bolo trojročné. Na tom nič nezáleží; ale hlavná vec je, že sa to skutočne stalo. Vysvetľovali si to tak, že starej medvedici zastrelili poľovníci mladé medvieďa, a ona, hľadajúc svoje mladé, našla dieťa, odvliekla ho do svojej diery a tam ho chovala mliekom svojím, medom, mäsom a korienkami alebo horským ovocím. Či by nám niekto nevedel podať bližšie zprávy o tejto medvedici: kde a kedy bola opatrovaná prvej, než sa dostala do nitrianskej nemocnice? Či je kde aké podanie ľudu o nej?^[2]

Spomenutia zasluhuje, že môj otec dostal v Háji do daru Palumbiniho „Poklad“ (modlitby) od jedného turčianskeho pána, jehož meno mi vypadlo z pamäti, ktorý bol ako starý mládenec, v 60. roku veku zdanlive umrel. Jeho gazdiná ho ale nechcela dať pochovať, zakiaľ nebude telo jeho silno umrlčinou páchnuť. Keď už boli ľudia k pohrebu sijdení, a toho zdanlive mŕtveho do rakvi uložiť mali, gazdiná tomu bránila a položila ruky na vystretého pána. V tom spozorovala, že pohnul prstom, a zvolala, že je živý. Treli telo zdanlive mŕtveho, až konečne oči otvoril a prehovoril. Žil, vraj, ešte potom vyše 20 rokov. Bude o tom iste podanie ľudu dakde okolo Necpál.

Vyše Čremošného zastavili sme sa v jednej kolibe, kde sme boli žinčicou uhostení. Cez krásnu dolinu „Harmanec“ mal som oči nechať na utešených, rozmanitým kvietím ozdobených skalách! Utrhol som si na pamiatku len elegantné Maianthemum bifolum D. C., pravdaže už s plodami, ktoré dosiaľ opatrujem, hoci ho mám aj v horách Bošáckej doliny miestami nadostač. Ustavili sme sa aj v papierni harmaneckej, kde sme obdivovali výrobu papieru, tak nevyhnuteľne potrebného. Na jednom konci dávaly sa do kadí handry, na druhom konci vychádzal už hotový papier, na hárky rozrezaný. Teraz je handrový papier veľmi drahý a nijako nedostačí jeho výroba pre ohromnú spotrebu. Najviac papieru sa za našich časov vyrába z drevolátky. Keď roku 1790 všetkých v Uhorsku tlačených novín bolo najviac 700 výtiskov, stačila k tomu potrebný papier vyrábať aj najmenšia ručná papiereň, a ešte jej ostávalo papieru na predaj; teraz, kde sa ročne na milióny výtiskov novín a rozličných časopisov tlačí, nestačila by na výrobu papieru ani najväčšia, parou, alebo elektrinou hnaná fabrika.

Do B. Bystrice došli sme pred večerom, a postretli sme sa na ulici so známym nám žiakom prešporského lýcea, ktorý nás pojal sebou, a jeho rodičia nás pohostinsky prijali, ako pavúkov nakŕmili, a i na noc nás u seba zadržali. Ráno sme si obzreli mesto, o ktorom sa v prísloví hovorí: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ Aj slovenského farára Penzla sme navštívili, u ktorého sme našli aj profesora Zipsera. Obzreli sme si aj evanjelický kostol, v ktorom na kazateľnici bol vymaľovaný, tuším maďarský, alebo slovenský rozsievač. Okolo 11. hodiny predpoludním vybrali sme sa horehronskou dolinou do Brezna. Aby som mohol s dobrým svedomím spievať: „Kto je Slovák? Ja som Slovák; ja pil som Hron, ja pil som Váh!“ pristúpil som k Hronu a napil som sa jeho vody, až mi za uchom prasklo, a mal som dušu na mieste! Cestou sa hemžilo vozami so železnou rudou a železom. Piffko bol už veľmi ustatý a kráčal len klátivo; vyskočil tedy na jeden prázdny voz a poprosil furmana, aby ho kus odviezol. Nás nechal čechrať za sebou peši. My dvaja sme si šli nohy posilniť okúpaním ich v Hrone. Tak dobre nám tam bolo s namočenými nohami sedieť, a len neradi sme sa poobúvali a kráčali ďalej. Šli sme okolo jednej železolejárne, kde sme sa zastavili a dívali sme sa na manipuláciu s liatím, kovaním a valcovaním železa. Už okolo 5. hodiny popoludní bol som veľmi ustatý, že som sa ledva vláčil. Každého, koho sme stretli, sme sa pýtali: či máme ďaleko do Brezna? Že, vraj, hodinu. Keď sme hodinu putovali, zase nám iní na našu otázku odpovedali, že za pol druhej hodiny tam budeme. V akejsi krčme sme odpočívali, tam sme videli po prvý raz v živote, ako si Hronci fajky zapekali. Rozumie sa, že sme sa tomuto špeciálne slovenskému kunštu aj my Nitrania chceli naučiť. Hneď sme si kúpili zapekačky s krátkym pipasárom, nabili sme ich tabakom, ako sa patrí, a strčili sme ich do ohňa. A keď sa z pipasára začalo kädiť, vytiahol Boor fajku a dal pipasár do úst. Ale, beda! hneď vypľul temer celú kožu jazyka na zem. Z jeho škody som zmúdrel, lebo som najprv horúci dym pipasárom z fajky vyfúkol, a potom pomaly a opatrne fajčil. To bola moja prvá a posledná zapekačka, ktorú som vysmolil; ale zapekačku som domov doniesol, kde sa za dlhé roky povaľovala, až sa konečne ztratila. Keď sme okolo 10. hodiny večer dorazili do Brezna, bol som tak náramne ustatý, že som si na prvú lavičku pred domom sadol, a mojim spolucestovateľom som riekol, aby len išli do hostinca, ja, keď si odpočiniem, prijdem za nimi. Oni ma nechceli opustiť, ale ma vzali pod paže, a tak ma doviedli do hostinca na rynku. Ja som si hneď ľahol do postele. Piffko ma nútil, aby som si niečo zavečeral; a keď som nechcel, dal mi uvariť za pohár vína, prišiel k mojej posteli a riekol: „Toto musíš vypiť!“ A vypil som na jeden dúšok. Spal som, ako zarezaný, až do bieleho rána, a vstal som, ako znovunarodený a necítil som žiadnej únavy.

Chystali sme sa tedy k administrátorovi superintendencie, ktorého sme osobne neznali. Práve vtedy bol u neho kaplánom môj milý priateľ Janko Konček. Jak sme vkročili do izby Chalupkovej a zazreli sme tú vysokú, vážnu postavu, ani by sme neboli verili, že z neho toľko humoru a kúsavej satiry mohlo vystať, koľkou jedných rozveselil a iných šľahal. Po našom úctivom pozdravení riekol: „Vítajte, vy traja králi! Len mi teraz povedzte svoje mená.“ Hneď nás usadil, dal do ruky grécky Nový zákon a riekol: „Môžeme začať.“ Janko Konček bol svedok tej zkúšky. Keď nám viac otázok predložil, a my sme na ne, ako sme vedeli, odpovedali, dal nám grécky čítať evanjelium najbližšej nedele, a to prekladať do latinčiny, hoci dobre vedel, že nikdy v živote ani grécky, ani latinsky kázať nebudeme. Bol s nami cele spokojný, a nám odľahlo, keď nám podal dobré svedectvá. Vtedy sme si mysleli, že táto formalita je nevyhnuteľne potrebná; až pozdejšie nám svitlo v hlave, že nás pre takú maličkosť veru škoda bolo unúvať až do štvrtej stolice. Nepochodili sme tedy tak, ako jeden kandidát, za časov profesorovania Daniela Licharda a superintendenta Szeberinyho. Kandidát ten prišiel na zkúšku do Štiavnice a ubytoval sa u Licharda. Keď sa tak shovárali až do večera, riekol mu Lichard: „Nuž, braček, nepôjdeš si trošku pamäť posobierať, aby si zajtra na zkúške dobre obstál; lebo, vieš, Szeberiny je veľmi prísny.“ — „Ah, čo; veď mi on — ako mi to iní rozprávali — predloží pár otázok, a potom na kostolníka zacengá: a pôjde sa do kostola.“ Na druhý deň sa kandidát vybral k Szeberinymu; ale netrvalo to ani hodinu a vrátil sa zronený k Lichardovi, ktorý sa ho spýtal lakonicky: „No, čo?“ — „Veď si mi ty zacengal! Veď ti ma odložil na štvrť roka so zkúškou.“ — K nám bol Chalupka veľmi láskavý; po doručení nám svedectví ztratila sa prísnosť s jeho tvári, sadol k fortepiánu a spievali sme všetci národné piesne, a milo sme sa tam pobavili. Sami sme boli nad tým prekvapení, že sme starému pánovi našimi minimálnymi známosťami toľko radosti narobili, že povedal: „Už som dávno nemal takých kandidátov, ktorí by toľko grécky a latinsky boli vedeli!“ A predsa to bola len macerata miseria s octom!

Rozlúčivše sa s administrátorom superintendencie a s priateľom Jankom Končekom, vybrali sme sa na zpiatočnú cestu, rozumie sa, že peší. Boor zostal v Bieliciach, kde mal rodinu, a už len Piffko a ja sme ponáhľali, kade ľahšie, domov. V Beckove sme sa ustavili u Bórikov. Karol Bórik bol tak svedomitý a u ľudu obľúbený notár, akých len neveľa býva. Z Beckova do Lubiny a na Starú Turú je len skok; a preto sme sa z milého Bórikovského domu ani tak veľmi neponáhľali do svojich rodísk. Z tých, na cestu mi daných 12 zl. doniesol som ešte tri šestáky domov. Z toho môžte zatvárať, že sme na ceste 6 dní trvavšej nemrhali peniaze, ani na pánov si nezahrávali, ani vo fiakroch sa nevozili, ale rezko podošvy drali, že nám rodičia, pri návrate, nemali čo vytýkať. Piffko nezadlho odcestoval do Báčky, kde mu Emil Kolény opatril kaplánske miesto, lebo že písmo hovorí: „Není prorok beze cti, než v své vlasti a v domě svém.“ (Mat. XIII. 57.) Potom umrel ako pazovský farár. Ja ale, podľa svojho sľubu, odcestoval som do Klúčova v Trenčianskej, kde cez leto bývali Scherzovci. Kaštielik mali tam veľmi chutný, nie veľký, ale pohodlný a pekne zariadený, prostred kvetov stojací. I úhľadná kaplnka bola nedávno vystavená, pod ktorou je krypta pre členov tejto rodiny. Mali tam pri majeri aj novozariadenú pálenicu, ale nepálili v nej špiritus, lebo pán Sch. hovoril, že nie je vstave dať za tú cenu tu vypáleného liehu, za akú cenu si môže hoci z Prešporka lieh sem dodať. V neveľkej záhrade bol malý, vkusný skleník, naplnený vzácnymi cudzozemskými kvetami, a ovocného stromu bolo tam mnoho. Nikde na našich stranách nevidel som toľko rodzajov štepených slív, ako práve tu. Bujné a bohato rodiace figovníky stály s južnej strany kaštieľa na špalieroch popriväzované. Čerstvé figy naučil som sa jesť v Klúčove. V záhrade bola kolkáreň a pre deti telocvičné prístroje, často potrebované. Role na Považí sú tu úrodné, a neďaleká hora poskytovala hojnosť dreva. Nemšovský kaplán, Anton Kropáči, nás často navštevoval. Mal bohatú knižnicu vzácnych slovenských kníh. Pozdejšie bol farárom v Teplej u Trenčianskych Teplíc. Tuším koncom augusta ukazovala sa na západnej oblohe ohromne veľká kométa, ktorú sme, keď bolo jasno, od večera až pozde do noci obdivovali. Keď jadro kométy zapadalo, siahal jej jasný chvost až temer k zenitu. Tu, v Klúčove, som videl po prvý raz v mojom živote vnútro chatrných, drevených domkov sedliackych. Malo ma tam zadusiť, lebo v chalupe komína nebolo a dym sa valil dvermi a oknami von. Málo chýbalo, že som sa nad takýmto biednym bývaním pracovitého ľudu nerozplakal. Ba že si nikto nedal na tom záležať, aby ľud pekným spôsobom k tomu priviedol, aby si slušnejšie, čistejšie a jasnejšie, a tak aj zdravšie domky staval, a aby nebýval v jednej chyži s teliatkom, prasiatkom, alebo s pár ovečkami. Po prázdninách sme odcestovali do Prešporka, kde mal pán Sch. svoj vlastný dom. Spomenutú kométu sme tu z okna našej izby ešte dlhší čas obdivovali. Jeden žiak chodil do gymnázia, druhý do reálky, a s tými som len korepetoval; tretí, 6-ročný chlapček, bol vlastne jediným mojím žiačkom. Dve dievčatá chodily do kláštorskej školy, s tými som nemal práce, a najstarší syn bol na učení v jednom koloniálnom veľkoobchode. Ale na nedeľu sa to všetko poschodilo k nám, a hrám a šarapate nebolo konca-kraja. Ale rád vyznám, že to boly dobré deti a nehnevaly ma; a keď som im chcel dobrú chvíľu pripraviť, rozprával som im, čo som o cudzích krajoch v cestopisoch čítal. Zvlášte ten najmenší chlapček ma nabádal, aby som rozprával tu o Egypte, tu o Samojedoch, tu o austrálskych ostrovanoch, o rozličných zveroch a divoch prírody. Strojil sa byť námorníkom a sľuboval mi, že mi zo svojej cesty okolo sveta donesie z Egypta krokodíla, z Austrálie klokana (Känguru), z Brazílie krásnych kolibríkov. Teraz je, tuším, majorom vo vojsku, ale sľubovaných zvierat mi dosiaľ nedoniesol. Gymnazista mal podivný zvyk, že všetko, čo vzal do ruky, najprv ofúkal. Keď mal rodičom ruku bozkať, najprv na ňu fúkol; keď vzal knihu do ruky, aj na tú najprv fúkol, potom ju až otvoril a v nej čítal; keď vzal lyžicu, nôž alebo vidličku do ruky, i na tie najprv fúkal, až potom nimi jedol, a každé sústo najprv ofúkal, či bolo teplé, alebo studené. Ani prísnym dohováraním, ani žartovným prekáraním, ani tichým napomínaním nebolo možno ho od toho odvyknúť. Keď sme sa naňho dívali, či na prvú lyžicu polievky fúkne, držal plnú lyžicu nad tanierom a čakal, až nás omrzí pozorovať ho; potom rýchlo fúkol na polievku a jedol, ako by sa nič nebolo stalo. Možno, že sa dakedy v detskom veku bol dačím veľmi na ústa popálil, a potom sa držal podľa príslovia: „Kto sa raz popálil, ten aj na huspeninu fúka.“

Mesačné zasedania prírodovedeckého spolku som pravidelne navštevoval. Raz ma bol navštívil Dionýz Štúr, a že práve v ten večer bolo spolkové zasadnutie, šiel so mnou, a veľmi bol spokojný s prednáškami a riekol: „Tak mnoho členov nenavštevuje ani zasadnutia viedenskej zoologicko-botanickej spoločnosti.“ Prvým predsedom prešporského prírodovedeckého spolku bol dr. Ign. Plener, potomný rakúsky finančný minister, ktorý i so synom, vtedy asi 16-ročným, dakedy chodieval aj do čitárne spolkovej, ktorá bývala každodenne cez zimu otvorená od 5 — 8. hodiny, a kde na okrúhlom stole bolo vyložené mnoho prírodovedeckých časopisov. Ja som ta veľmi často chodieval, lebo som mal tam príležitosť počítať také časopisy, ktoré by som bol inde darmo hľadal. S mnohými členmi toho spolku som sa schádzal aj mimo shromaždenia. Zo všetkých ale najviac som si ctil dr. Kornhubera, ktorý vedel z prebohatého pokladu svojich rozsiahlych prírodovedeckých známostí tak úchvatne, krásne, plynne hovoriť, že nebolo ani jedného poslucháča, ktorého by jeho reči a demonštrácie neboly milo poučily. Umrel pred pár rokmi. Škoda mu v hrobe ležať! Ej, keby tento výtečník — ktorý bol pozdejšie profesorom a rektorom na viedenskej polytechnike, a potom žil na odpočinku v Prešporku — bol mohol dakomu poručiť svoje vedomosti a svoj výtečný, pútavý spôsob prednášky, bol by dediča šťastnejším urobil, než keby mu bol hocakú veľkú sumu peňazí zanechal! Nie málo som bol na to hrdý, že som jeho zvláštnu priazeň požíval, ktorá sa pozdejšie premenila v úprimné a dôverné priateľstvo. Lyceálny profesor Alb. Fuchs mi dovolil upotrebovať dobrý mikroskop. Kedykoľvek som stihol, zabehol som si k nemu pre kľúč od lyceálneho muzea, a tam som konal, nikým nemýlený, mikroskopické štúdia.

Môj herbárik rástol očividome, lebo som už vtedy zamieňal rastliny so Skofitzovým zamieňacím ústavom a s dakoľkými floristami. Bol som rád, že mi pán Scherz dal na herbár priestrannú kasňu, aby sa balíky hocikde nepovaľovaly, a že mal medzi svojimi knihami aj Sadlerovu „Flora Comitatus Pesthiensis“, aj tou ma obdaroval. Keď bola v rodine dajaká slávnosť, ako meniny otca, matky, alebo babky, dostal som bilétu na lóžu do divadla, a mal som potešenie tam striehnuť na pätoro detí, aby tam kotrmelce nerobily. Kedykoľvek som musel viesť deti do divadla, vždy by som bol radšej klady kálal, alebo skaly lámal; a odľahlo mi až potom, keď sme prišli z divadla domov. Možno, že to je príčina, prečo ma do divadla nič neťahá a že si ja dobrý divadelný kus radšej doma v tichosti prečítam, než aby som 2-3 hodiny v naplnenom divadle presedel.

Miško Erdélsky, terajší farár novomestský, ma u Scherzov často navštevoval. Neviem, čo nám to prišlo na um, že sme sa cvičili v hebrejčine. To bola naša zábava. Keby to bol videl Krump, alias Kámory, profesor hebrejčiny, bol by sa nazdával, že z nás daktorý bude dakedy druhý Rabbi Moses Maimonides. Ale, horká naša bryndza! dnes by sme si ani jeden nevedeli po hebrejsky ani chleba vypýtať, alebo pri kýchnutí „na zdravie!“ privolať, tak nám to z hlavy vyfúkalo.

Po botanizovaní nemohol som vychádzať ďaleko, ale len na blízkych prechádzkach som sbieral vzácnejšie rastliny na výmenu. V zime sme sa každodenne po škole prechádzali, a potom sa sedelo doma v teplej izbe. Keď sa žiaci svoje úlohy naučili, potom sa každý zabával, ako chcel, a ako vedel. Čítanie Hoffmannových a Nieritzových knižočiek pre mládež, kreslenie, rozlušťovanie rébusov, šach a dáma — zaháňaly dlhú chvíľu. Na leto 1859 zase sme sa odsťahovali do Klúčova. Páni a dievčatá sa ta zrovna zaviezli, ja ale som si od nich vyprosil, aby som mohol s chlapci sa zaviezť do Lubiny a navštíviť aj Starú Turú, k čomu radi privolili. V lubinskej fare sa im veľmi ľúbilo, zvlášť keď boli tam potraktovaní smaženými kuriatkami. Aj u Royov na St. Turej ich takými kuriatkami počastovali, a pri návrate do Lubiny zase ich tá istá maškrta čakala. Že včelín ešte nikdy neboli videli, zaviedol som ich do včelína a ukazoval som im cez skielka úlové, ako sa pilné včeličky hemžily po pečatných plášťoch medu. Keď sme sa doviezli do Klúčova, po uvítaní rodičov bolo prvé, čo všetci traja šarvanci rozprávali razom: „Mama! lauter Backhändel haben wir gegessen!“ (Mama! samé smažené kuriatka sme jedli!) Bolo to rozprávania, čo všetko cestou videli a ako sa im po tie dva dni v Lubine a na Starej Turej vodilo! V tom roku bola pre Rakúsko nešťastná vojna s Itáliou. Aj v Prešporku sa dvaja lyceisti zverbovali za dobrovoľníkov, z nich jeden ušiel ku Garibaldimu a druhý ani na bojište nedošiel, lebo bol medzitým pokoj uzavrený a dobrovoľníci rozpustení. Tento posledný pokračoval potom ďalej v štúdiach, a ten prvý zostal v Itálii, lebo by si bol ako úskok zle poslúžil, keby sa bol domov vrátil. Pozdejšie bol amnestovaný a vrátil sa do svojho rodiska Čachtíc, a umrel pred pár rokmi ako všeobecne vážený slúžny v Novom Meste. Bol to Alexander Rexa, môj bývalý spolužiak modranský, ešte r. 1847 — 48. Do tejto vojny bol vyslaný z Prešporku aj obrist Pidoll, horlivý florista, ktorý si vydržiaval v Trieste sberateľa rastlín, z ktorých sa dostávalo aj mne. Padol potom v bitke u Solferina v Itálii, k veľkému žiaľu všetkých svojich botanických priateľov. Keď som ho kedy bol navštívil, nikdy ma neprepustil s prázdnymi rukami, ale mi navyberal zo svojich istriánskych, krásne a inštruktívne nasušených rastlín hodný balík, a vďačne prijal moje, jemu prinesené rastliny okolia prešporského. Dakedy nás navštívil aj Pater Scherz, brat môjho domáceho pána, ktorý sa zdal byť podivínom, ale to bol človek veľmi vzdelaný a výborne hral na klavír a tak nás všetkých milo pobavil. Vtedy som to nevedel, čo potom o mnoho rokov pozdejšie, keď umrel, následkom toho, že ho prešiel fiaker. Simonyi v „Grenzbote“ opísal, že sa bol v kaplnke na „Zuckermandli“ sám so svojou vyvolenou osobášil, a verejne sa priznával k svojim deťom, a vedľa svojej ženy a dcéry sa dal pochovať. Všade ho menovali len „Papa Scherz“. Mal i brata Jozefa, ktorý bol slúžnym, ale ten ani raz za môjho poldruharočného pobytu v rodine p. Jána Scherza nebol u nás. On a jeho žena boli akiste najkrásnejší pár ľudí v Prešporku. Mal, ako som od domáceho pána počul, veľmi drahocennú sbierku zlatých, strieborných a iných tabatierok, ktorú si bol založil jeho otec, široko-ďaleko známy veľkoobchodník Filip Scherz. Tohoto obchod nelíšil sa zvonku od iných kupeckých krámov; ale vo dvore mal veľké sklady koloniálneho tovaru, a nebolo dňa, v ktorom by tam nebolo bývalo furmanských vozov, ktoré, že ešte železníc máličko bolo, tovar na všetky strany rozvážaly, hlavne na naše strany horniacke. Ešte počas môjho pobytu u Scherzov žila vdova Filipova, ku ktorej sme tiež chodievali na tombolu. Ja som sa tomu nevedel nadiviť, že sa jej chcelo nosiť plno drahých prsteňov na všetkých prstoch oboch rúk, ešte aj na palcoch až po samé hánky.

Cisársky patent od 1. septembra a ministeriálne nariadenie strany sriadenia evanj. cirkví v Uhrách od 2. septembra 1859 zapríčinily aj v Prešporku vrenie, a keď potisský dištrikt v konvente 27. — 29. septembra stal si do tuhej opozície proti tomu patentu, dostali aj Prešporčania chuť príklad ten nasledovať. Slovenské cirkve sa podľa patentu rad radom sriaďovaly, ale opozícia v krajine sa zmáhala, až po pár rokoch vykonala odvolanie toho patentu. Roku 1860 v marci bol som si aj ja umienil uchádzať sa o štátne 600-zlatové štipendium, abych mohol na univerzitu do Nemecka na dva roky odísť; ale že som sa s prosbou opozdil, odišiel som v apríli len na bohosloveckú fakultu viedenskú. Pána Scherza som ubezpečil, že mu na moje miesto veľmi súceho teologa opatrím, a odporučil som mu čo najsrdečnejšie môjho priateľa milého Mirka Kovalevského. Ja som si šiel do Viedne byt vyhľadať a sa dať immatrikulovať na letný semester. Práve vtedy sa v Prešporku pošuškávalo, že sa vo Viedni generál E. v žalári obesil, a minister B. si v kúpeli žily na rukách prerezal a tak umrel. I zadivil som sa nad tým, že sa o tom jak na železnici, tak aj vo Viedni verejne hovorilo. Navrátiac sa s prvej návštevy Viedne, zanechal som svoj herbárik na doterajšom byte, ktorý potom môj priateľ rittmajster Schneller dal k sebe preniesť a poslal ho podjeseň za mnou do Skalice, kam som bol prešiel za kaplána. Keď som si tu poriadky porobil, Kovalevského predstavil a so všetkými sa rozlúčil, odcestoval som do Viedne už do môjho bytu v hlavnej ulici Alserova neďaleko bohosloveckej fakulty. Dal som sa zapísať na prednášky dr. Kuzmányho, dr. Ottu, dr. Stählina a dr. Schimku. Tu vo Viedni boli zo Slovákov, nakoľko sa pamätám: Emil Kolény, Gustáv Huszár (umrel ako farár horno-ozorovský), Ján Kraicz (farár a senior na Morave, teraz na odpočinku v Modre) a Max Hudec (teraz už Bán zvaný). My, ktorí sme boli kandidáti, nemuseli sme si brať na univerzite žiadne hodiny, ale len na našej bohosloveckej fakulte od 1. — 7. hodiny popoludní, ale v sobotu nebolo prednášok. Stravovali sme sa v hostinci u Čierneho orla, kam aj mnoho medikov chodievalo, že to bolo blízko všeobecnej nemocnice; mali sme slušný obed za mesačných 6 zlatých, záležajúci z polievky, mäsa a prívaru a jedného chleba; čo si kto viac vyžiadal alebo aj pohár piva vypil, to platil osobitne. Ktorísi mali v inom hostinci ešte lacnejší obed; ale aj tí potom za nami prišli a vytrvali pri našom stole až do konca semestra. Boli sme všetci s tým obedom spokojní. Byt som mal v druhom poschodí, s oknom na ulicu, a platil som samotný mesačne 10 zlatých a 1 zlatý za čistenie šiat. Môj domáci bol ševcom a pritom klarinetistom na Viedenke, a mal za ženu vdovu po jednom šopronskom profesorovi a dve už staršie dcéry. Z domu dostával som 30 zlatých na mesiac a vychádzal som dobre. Dakedy som si po prednáškach zašiel do blízkeho „Surrogat-Kaffeeschanku“, kde bola hodná šálka kávy s hodným kusom vždy čerstvej baby za 10 kr. a kde sa celé odpoludnie hrávali v karty, ktorí nevedeli iným čas zabíjať. Kaviarnička bola veľmi škuľavá a mala tri dcéry, všetky zrovna tak škuľavé. Šramotu tam nebývalo a mňa bavilo dívať sa k stolu hráčov a pozorovať výrazy ich tvárí, z ktorých sa dalo poznať, ktorý mal dobré a ktorý zlé karty. Na večeru sme chodievali dakedy, nie každodenne, do jednej záhrady vo Währingu. Virštla s chrenom a pohár piva: to bola naša večera. Mal som medzi medikmi pár bývalých spolužiakov prešporských, s ktorými som chodil temer každý deň predpoludním na kliniku dr. Schuha, ktorý potom pozdejšie v tom istom roku následkom otrávenia krvi pri operácii umrel. Ostatný čas predpoludním a v sobotu popoludní som navštevoval muzea, obrazárne, schönbrunnskú záhradu so skleníkmi a zveríncom, chodil som do bibliotéky na Dominikánskom námestí, kde ma raz spozoroval lubinský furman Drgonec, a nevedel sa prenadiviť, kde som sa tu nabral. I do Prátru som často chodil a kedy-tedy som si i von z mesta vyšiel zabotanizovať. Medzi vnútorným mestom a predmestiami boly vtedy široké pažite s asfaltovými cestami a vysadenými stromoradmi. Tam je teraz elegantná Ringstrasse. Votívny kostol ešte len stavali. Videl som ho potom r. 1879 už hotový. V nedeľu, ale aj mimo nedelí navštevoval som kostoly. Nikdy som neprešiel okolo Augustínskeho kostola, aby som sa nezastavil pri Canovovom pomníku arcikňažny Márie Christiny. Častým navštevovateľom som bol aj obrazárne v Belvedere, kde som sa najdiaľ pobavil pri dvoch malých obrazoch, poprsiach dedka a babičky, nepamätám sa už, ktorého slávneho maliara. Boly zavesené vo výklenku okna jeden proti druhému. Tie vrásky na tvári babičkinej a strnište na brade dedkovej boly také, akoby tam bola koža tvárí tých starých ľudí vlepená. To nie je div, keď sa obraz mladého, pekného človeka umelecky namaľovaný každému ľúbi; ale hlavy starcov šedivých a vráskovaných s dobráckym výrazom tvári tak namaľovať, že sa človek nevie dosýta na ne nadívať, to je veľké umenie. Pozdejšie som sa v ktorýchsi novinách dočítal, že tieto vzácne a drahocenné obrazy ktosi ztadiaľ ukradol.

Cez ulicu, v ktorej som býval, maširovávalo vojsko s hudbou cvičiť sa na Schmelz. Raz, keď som videl aj cisára na čele vojska jazdiť, vyšiel som sa podívať na tú vojenskú parádu. Bolo tam streľby z pušiek a kanónov, dymu, sem i tam behania peších a jazdcov, ako by sa skutočne mali chytiť za pasy. V tlupe stojací generáli s napnutosťou pozorovali túto hračku ozbrojených, veľkých chlapcov. A keď sa tak za pár hodín nabehali, nastrieľali, našermovali, zaprášení, zunovaní, a iste že aj hodne hladní, vrátili sa ako víťazi s hudbou do svojich kasární. Zakiaľ sa tá streľba, to pichanie bajonetmi a sekanie šabľami do vetra a to hemženie sa tlúp vojska deje len na Schmelzi, ujde to; ale keď to ide do živého na skutočnom bojišti, je to pre víťaza ako pre premoženého veľmi smutná vec! Menšie cvičenia bývaly aj na glaciach pred cisárskym hradom.

Raz sme sa z mesta ubierali k obedu, a prijdúc na glacie, videli sme tam mnoho cvičiacich sa vojakov, medzi ktorými pobehával aj cisár na koni; cisárovna ale dívala sa s koča, blízko cesty stojaceho, tak že sme ju hodne zblízka vidieť mohli. Môj kamarát stál, ako vyjavený, so zaklenutýma rukama cez prse, a nespustil ani očí s cisárovny. Razom sa obráti ko mne a povie: „Braček! ak nedostanem takej krásnej ženy, veru sa nebudem ženiť!“ O pár rokov pozdejšie, keď už bol v úrade, počul som, že si vzal skutočne peknú ženu, hoci jeho, ako mňa, krása nikdy netrápila.

Bol som kdesi čítal, že procesia na deň „Božieho Tela“ s najväčšou nádherou sa konáva v Ríme a vo Viedni. Chcel som tú parádu teda vidieť, a už o 6. hodine ráno, keď bolo už miesto okolo svätoštefanského kostola a Korutánska ulica ľudom naplnené, zastal som si na rohu ulice pred Štefanským kostolom, a čakal som vo veľkej spare, až asi do 11. hodiny, keď sa procesia pohla z kostola. Množstvo kňazstva a rozličných mníchov, cisár s celým dvorom cisárskym, ministerstvá a kopa úradníctva a panstva, a nedohľadné davy ľudu, pozvoľným krokom sa ubierali ulicou, smerom k hradu. Najpodivnejšie boly cisárske dámy s dlhými vlečkami a za každou dve pážatá, vlečky za nimi ponášajúce. Nabanoval som sa potom, že som sa tam smažil v horúčosti slnečnej, až do samého poludnia, lebo moje stanovisko nemohol som opustiť pre množstvo ľudu; až keď sa ľud rozchádzal, vrátil som sa inou ulicou k obedu. Obdivoval som ten vzorný poriadok pri procesii; ale mi prešla chuť také parády viac vyhľadávať. Ešte spomeniem, že som dňa 1. mája, pri krásnom počasí, bol vyšiel do Prátru, aby som chýrečnú „Praterfahrt“ videl. V ten deň vyviezol sa cisár s cisárovnou a celý rad nádherných kočov s členmi cisárskej rodiny, a neprehľadný rad kočov pánskych, do Prátru; na konci dlhej cesty sa obrátili a vrátili sa domov. Keď prešiel cisársky koč, zabočil som do „Wurštlpratru“ a pobavil som sa pohľadom na najrozmanitejšie búdy a šiatre, s akrobatmi, lútkovými divadlami a inými zábavami, pri čom len tak znely bubny, trúby, husle, verklíky a harmoniky, aby ľuďom ľahšie išly peniaze z vačku. Ztadiaľ som sa vrátil, ako omráčený, a tie, tam počuté tisícoraké zvuky znely mi celý deň v ušiach. Pár ráz bol som sa podívať na poludnie aj k cisárskemu hradu, kde sa pri vojenskej hudbe stráž zamieňala. Vtedy tam bývalo množstvo ľudu. Hovorí sa, že keď raz pruský kráľ bol navštívil cisára Jozefa II., dívali sa oba z okna na to množstvo hemžiaceho sa ľudu. I opýtal sa pruský král: „Ba z čoho žije tento ľud?“ Na čo mu Jozef II. odpovedal: „Okráda jeden druhého.“

Raz v máji boly v Prátri dostihy konské, zašiel som si ta. Tribúny preplnené, okolo závodišťa veľké množstvo ľudí, ba aj po vrchu omnibusov a fiakrov ich stála celá hora, a všetko s napnutosťou čakalo, ktorý jazdec dopáli prvý k cieľu. Ja som zďaleka videl len čapice jazdcov; preto som sa vytlačil z toho davu ľudu a vrátil som sa do najbližšej kaviarne na pohár piva, a rozžehnal som sa s tými dostihami, z ktorých som vlastne nič nevidel. Rád som sa kedy-tedy poprechádzal aj po „Tandlmarktu“, ktorý stál na glaciach. Bolo to celé mesto najrozmanitejších búd a šiatrov, v ktorých sa predávalo od drahých šperkov až po roztrhané topánky, všetko, čo si človek len zažiadal. Raz som si tam kúpil za 3 zl. novučičké nové topánky, pekne robené a zdanlive z dobrej kože. Na druhý deň ma navštívil Cablk, ktorý tiež bol kedysi modranským alumnistom. Chodili sme temer celý deň po Viedni a boli sme aj v Schönbrunne. Tešil som sa, že pri takejto vzácnej a milej návšteve starého známeho môžem paradírovať v nových topánkach. Ej, ale zadivil som sa večer, keď som topánky vyzul, že sa mi cez podošvy svieti, ako by tá podošva bola z kapúňacej kože. Je to pravda, že nielen „lacné mäso — riedka polievka“, ale aj „lacné topánky — planá koža“.

Kuzmányho sme si ctili, ako proroka a my Slováci sme jeho prednášky nikdy nezanedbávali. Choval sa k nám vždy otcovsky, a keď sme ho ktorý na jeho byte navštívili, boli sme láskave prijímaní, a jeho reči, z bohatého pokladu jeho zkúseností, boly vždy milo poučné a nepadaly v srdciach našich na pôdu skalnatú. Dr. Otto bol muž veľmi učený. Na jeho prednáškach nás mýlila, keď sme si značky robili, jeho nám nezvyklá výslovnosť spoluhlások t a d, b a p. Svoje vlastné meno vyslovoval: „Ódo“, čo nám Slovákom nešlo do hlavy, že to má byť „Otto“. Ináče bol to muž znamenitý. Dr. Schimko bol prešporského farára a prof. Schimku brat. Mal bohatú bibliotéku a sbierku mincí, ktorú potom lýceu prešporskému poručil. Bol náramne krátkozraký, a že svoje prednášky z rukopisu čítal, vozil ten svoj rukopis ustavične pred samýma očima. Bol tomu rád, keď ho dakto poprosil, aby mu svoje poklady mincí ukázal. Tam potom rozprávania a ukazovania nebolo konca. Mal tam aj toliare a groše švédske, z časov Gustáva Adolfa. Že nebolo v krajine už ani zlata ani striebra nadostač, otrhávali meďou kryté strechy. Kus medi, ako dlaň, platil v Švédsku dva toliare; ako pol dlane — toliar, čo vyrazenými znakmi bolo označené. Groše ale strihali z brezovej kôry; asi na štvoročný palec veľký kus mal vyrazený znak, že platí groš. Vtedy im neprišlo na myseľ, že by mohly peniaze nahradiť aj potlačené papierky.

Do ruského pravoslávneho kostola sme dakedy tiež išli, aby sme počuli krásny spev. Sieň bývala vždy plná vyberaným obecenstvom. Pár ráz som bol aj v nádhernom gréckom kostole baróna Sinu, — tuším na Mäsnom trhu. Zvonku je ten kostolík nenápadný, lebo stojí v rade medzi inými domy; ale vnútri je krásny, s peknými maľbami. Práve vychádzal kňaz na kazateľnicu, keď som vkročil do kostola; a bol som veľmi zvedavý, či mu budem čo rozumieť? Ale ten len spevavým hlasom odčítal evanjelium, z ktorého len málo ktoré grécke slovo som rozumel, pre inakší spôsob čítania, než na aké sme my boli navyknutí pri čítaní Nového zákona; ale spev bol prekrásny. Toho času bol kazateľom v univerzitnom kostole jezuita Klinkowström, ktorý bol rozhlásený, ako výtečný rečník; že sa ale ustavične metal a rukami rozhadzoval, oči vykrúcal, mne sa také rečnenie neľúbilo; iným, myslím, práve to sa pri ňom pozdávalo. Ja si myslím, že i veľké a sväté veci sa dajú bez afektovania, bez kriku a rozhadzovania sa povedať; a tak povedané reči nájdu si cestu do sŕdc poslucháčov. Keď som potom o 19 rokov pozdejšie (1879) bol s mojím chorým nosom na Dumreicherovej klinike vo Viedni a šiel som, keďže do evanjelického kostola bolo ešte priskoro, do Štefanského kostola, tam som počul kazateľa, ktorý peknú kázeň povedal, bez toho, aby sa bol zvŕtal, mnoho posunkoval, zbytočne kričal, alebo iných kunštov sa lapal, ale hovoril prirodzeným hlasom, a bolo poznať, že mu to, čo hovorí, ide od srdca. Počul som ale aj kazateľa, sladučko, flautovým tónom hovoriaceho, ako by sa maznal, a to sa mi, veru, nepozdávalo.

Na St. Marxskom cintoríne navštívili sme aj hrob Jána Kollára, kde som si odtrhnul jeden brečtanový list, ktorý dodnes opatrujem. Zaujímavé bolo čítať nápisy na tej hore pomníkov, medzi ktorými boly aj veľmi krásne. Keby to všetko bola pravda, čo je tam chvály popísanej, tak by tam neležal ani jediný krehký, klesajúci človek, ale len samí dokonalí a bezvadní ľudia. Dobre bol ktosi kdesi na dvere cintorínové napísal: „Hier liegen die Todten, und lügen die Lebendigen“ (tu ležia mrtví, a lužú živí). Zvláštny pocit opanuje človeka, keď sa tak sem tam sa križujúcimi chodníkmi tak veľkého cintorína prechádza. Koľko moci, bohatstva, hodnosti, umenia, učenosti, biedy a utrpenia pod tými pomníkmi odpočíva! Taký, pečlive opatrovaný cintorín je pekná, ale smutná záhrada. V Neapoli sú, vraj, tri cintoríny, jeden pre boháčov, s pomníkmi, hotovými umeleckými dielami, pod ktorými sú rodinné krypty; druhý pre majetných, ktorých rodina môže kúpiť hrob pre svojho mŕtveho; a tretí pre chudobných, v ktorom je toľko vymurovaných, hlbokých jám, koľko v roku dní, do ktorých deň po dni, rad radom hádžu všetkých v jeden deň zomrelých bedárov, bez rakví, len tak na hromadu, a potom otvor zase založia kameňom. — Kollárova vdova žila vo Viedni, daktorí z našich slovenských teológov boli ju aj navštíviť. Mala ešte výtisky Staroitalie Slavianskej a Slávy Dcery. Či si ich kto z našich kúpil, neviem. Ja som sa o tom dozvedel málo pred mojím odchodom z Viedne.

V jednej prízemnej sieni teolog. fakulty bol dobrý fortepian, na ktorý nám Hudec hrával a my sme si pri ňom zaspievali. Nemýlilo to nikoho, ani nám to nikto nebránil. Snášanlivosť medzi bohoslovci bola dobrá, keď sme sa aj s Nemci, alebo s Maďarmi pohádali, nepovstaly z toho nikdy hnevy. Mimo prednášok sme sa s nimi veľmi málo schádzali a, hoci sme v jednom hostinci obedovali, mali sme každý „národ“ svoj stôl a nestarali sme sa jedni o druhých.

Ústavy slepých a hluchonemých sme si tiež išli pozrieť. Slepí majú knihy s vypuklými písmenami, a čítali prstami veľmi plynne, aj predmety prírodopisu mali na tabuľkách vypuklé. Učiteľ sa jedného žiaka spýtal čosi o vlkovi. Žiak sa premŕval medzi tabuľkami, vyhľadal vlka, šmátral po ňom prstami a rozprával nám opis vlka. Zo školy sme išli do dielní, kde už dospelí slepci rozličné práce konali, tu pletenia zo slamy a z prútia, tu zase bednárčinu, a ja som pri tom trnul, že si ruku utne! V tom bolo počuť zvoniť poludnie. Hneď každý slepec odložil svoje nástroje a všetci sa hrnuli k obedu, a my za nimi. Pri dlhom stole našiel každý svoje miesto, a keď sa ten za vrch stola pomodlil, dali sa s chuťou do jedla. V ústave hluchonemých učia sa aj hovoriť, s anjelskou so strany učiteľov trpelivosťou. Práve tam bol jeden pán z Petrohradu, ktorý študoval ústavy hluchonemých v cudzine; a keď učiteľ povedal žiakom po nemecky: „Tento pán je z Ruska,“ rozumeli mu, a jeden riekol: „Z Ruska,“ Rus na to: „Som z Petrohradu. Vieš mi ukázať, kde je Petrohrad?“ Hneď sa ich viac rozbehlo k mape a ukázali mu, usmievajúc sa, prstom Petrohrad. Hluchonemí, ktorí už vedia aj hovoriť, dívajú sa hovoriacemu pozorne na ústa a z pohybov rtov vyčítajú, čo hovorí, a rozumejú to. Učiteľ nám rozprával, že hrmavicu a streľbu tí hluchonemí cítia, a keď vraj pomník Márie Terézie odhaľovali a pri tom z kanónov strieľali, rozbehli sa tí hluchonemí k oknu, položili na sklo ruky a podľa otrasov skla počítali výstrely. Zo slepcov je mnoho hudobníkov a z hluchonemých mnoho sadzačov v tlačiarňach. Ej, či je to nevýslovné veľké dobrodenie a svrchované požehnanie pre tých poľutovania hodných nešťastných slepcov a hluchonemých, že sa im tak znamenitej výchovy a vyučovania dostáva, že sa s nimi tak pekne zachádza, a že sú sverení ľuďom láskou k nim preniknutým, ktorí ich výchovu tak ďaleko privedú, aby, keď ústav opustia, nepadali nikomu na obtiaž, ale aby sa sami poctive mohli vyživiť. Bývajú v ústavoch čisto, šatia sa čisto, stravovaní bývajú dobre, vedení a vychovávaní múdre a vyučovaní znamenite. Takýmito požehnanými ústavy je každoročne mnoho takých nešťastníkov zachránené pred mravnou a telesnou zkazou. Sláva a vďaka buď tým milosrdným dušiam, ktoré takéto ústavy zakladať počaly, ktoré ich udržujú a rozširujú a v nich blahodárne pôsobia.

Rád som chodieval aj do Schönbrunnu a pozoroval som cudzie zvery v zverínci. Práve som šiel okolo ohrady pekných pštrosov, keď sa tam zastavili dvaja pantátovia z Moravy, z nichž jeden, ukazujúc na pštrosa, riekol: „Koukej, Honzo! to je čáp!“ — lebo pštrosa pokladal za neobyčajne veľkého bociana. Terajšieho, veľmi poučného a zaujímavého aquaria v Prátri vtedy ešte nebolo; v tom som sa kochal až r. 1879. Náš kamarát Huszár, ako praktický človek, prezeral vynikajúce domy a hľadel sa prezvedieť, koľko peňazí úžitku ktorý dom ročne donáša? Ale vyhrabal sa aj na Štefanskú vežu, zkadiaľ sa kedysi Starhemberg a Kollonitsch peršpektívom dívali na Turkov, Viedeň obliehajúcich, kým Turkom kresťanské vojsko, pri pomoci Sobieskeho, kaftany a široké plundry nevyprášilo. Kara Mustafovu lebku i so šnúrou hodvábnou, ktorou sa musel dať zaškrtiť, videli sme v mestskej zbrojnici. Huszár ma zaviedol aj do Arzenálu, impozantnej to budovy, našpikovanej rozličnou zbrojou a zbraňou. Že stojí na povýšenom mieste, dalo by sa ztadiaľ pohodlne guľami chrákať na mesto, keby ho tak napadla vôľa strečkovať. Huszár hovoril, že všetky pamätnosti chce vidieť, aby vedel potom doma čo rozprávať. Nepomyslel, chudák, že po rade rokov mi bude z viedenskej nemocnice do Podhradia písať: „Operovali mi šťastlive raka na jazyku, len hovoriť ešte nemôžem. O pár dní prídem domov. Keby som doma (v Horn. Ozorovciach) umrel, a mňa budú v rodinnej krypte trenčianskej pochovávať: ty mi budeš kázať.“ Ešte aj text kázne mi vyznačil. O krátky čas potom umrel a ja som na základe vyznačeného mi textu kázal.

Náš spolužiak Ján Kraicz bol, ako som počul, výborný organista a chodil vtedy aj na konzervatorium. Počul som pozdejšie o ňom, že pilne sbieral národné piesne a že nosil ustavične so sebou knižočku, natrahovanú na nóty, ak ktorú, ešte mu neznámu melodiu počul, hneď na mieste si ju nótami do knižočky zaznačil. Keď ma pred viac rokmi dr. Zíbrt požiadal o národné piesne s nápevmi, sbierku piesní z Bošáckej doliny som mu poslal, ale nápevy nie, lebo som nemal na blízku človeka, ktorý by ich bol vedel správne do nôt napísať. Ale upozornil som ho na Kraicza, ktorý má iste hodnú zásobu nápevov napísaných. Ak sa Ti, môj Janko Kraicz, tieto riadky pod oči dostanú, sober sa a vydaj ich alebo vlastným svojím nákladom, lebo to ľahko unesieš, alebo pošli tie nápevy Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Bolo by toho škoda, keby sa to kedysi potratilo! Ale, prosím za odpustenie, že mi pero od roku 1860 až na koniec roku 1908 zaskočilo. Nebohý starý Ján Trokan by ma tým vyhovoril, že som to urobil len „per commassationem idearum“.

Keď sa blížil koniec semestra, boli sme vyzvaní, aby sme podali svoje prosbopisy o štipendium a mimoriadnu podporu. Kto sa neuchádzal o štipendium, nemusel sa podrobiť veľmi ľavnej zkúške, takrečenému colloquiu. Bolo to podivné, že k prílohám prosbopisu o štipendium musel som si zaopatriť aj svedectvo, že som mal osýpky zaštepené. Písal som teda rodičom, aby mi čím skôr také svedectvo opatrili. Odpoveď znela, že starý R., b-ský rektor, ktorý vtedy osýpky štepieval, je dávno mrtvý, a ani žiadnych protokolov neviedol, a novomestský homeopat Dr. Geržo také svedectvo vydať mi nemohol. Tu bola rada drahá! Sedmohradčan Fritsche, dobrá hlava a šuhaj priateľský, mi poradil, aby som šiel k dr. Friedingerovi (ktorého vo Viedni žartovne Impfingerom menovali), do domu nalezencov, ktorý v svojom ústave aj osýpky štepí, aby mi ten také svedectvo vystavil. Zašiel som tedy ta. Dr. Friedinger mi kázal ukázať ramená. Keď mi ramená dôkladne poprezeral, riekol mi: „Veď vy nemali ste štepené osýpky, lebo nevidím žiadnej jazvy.“ Ja na to: „Dobre sa pamätám, že som bol štepený.“ Stál tu s obnaženým ramenom asi 20-ročný šuhaj, ktorému práve bol Friedinger zaštepil osýpky; a dokola sedely dojky s deťmi, tiež poštepenými. „Neškodilo by mi, reku, keby ste aj mne zaštepili?“ Odpovedal mi: „Ba naopak, bude vám to veľmi prospešné!“ a už mi šiel do každého ramena dvakráť zarezať. Ja som sa živej duši nepochválil, že som sa takejto operácii podrobil. A na všetkých štyroch zárezoch utvorily sa mi rozkošné pustule, pod pazuchami napuchly mi žľazy, ramená svrbely, ale ja som bol ticho, ako s mastným osúchom. Ako tak pri svojom stolíku sedím a k značeniu profesorovej prednášky potrebné náčinie vyberám, priskočil ko mne spomenutý Fritsche, chtiac mi čosi povedať, a chytil ma za ľavé rameno, so slovami: „Počuj, braček!“ a strhol mi obidve, už hodne naliate, osýpkové pustule. „Jaj, braček, reku, veď si mi ty strhol osýpky!“ Všetci sa ko mne dohrnuli, a keď som vyzliekol kabát a vyhrnul na košeli rukáv, so smiechom a ľutovaním obdivovali moje rozmliaždené osýpky. Zato som neodbehol od prednášok, ale som, cítiac, ako mi trne a puchne ruka, vydržal pri mojom stolíku až do 7. hodiny. Potom až som bežal k Friedingerovi, aby som mu ukázal, čo sa mi prihodilo. „No nič to!“ riekol, keď videl moju zapuchnutú a ako súkno červenú ruku; „ale osýpky krásne sa ujaly,“ doložil. A keď mi tak rameno aj u pleca prezeral, dal sa do smiechu, a riekol: „Ktorý čert vám to osýpky štepil! veď vy máte jazvy až na lopatke!“ — „Jeden starý rechtor, reku.“

Potom mi hneď napísal svedectvo; na druhý deň mi ruka odpuchla a obelela, a bolo dobre. Keby mi vtedy bola pod oči prišla brošúra „Impfspiegel“, kde sú výpovede mnohých slávnych lekárov o neprospešnosti, ba škodlivosti štepenia osýpok, bol by som ja vystál strachu! Jeden lekár napísal: „Zaslúžil som, aby ma na najvyšší topoľ obesili, preto, že som za 30 rokov štepil osýpky.“ Roku 1862 boly v zime osýpky v našom kraji, aj inde po Nitrianskej, náramne rozšírené. Osýpali sa deti a dospelí, štepení a neštepení, ba aj rapaví, ktorí si dávno osýpky boli prestáli; nuž čo pomohlo všetko štepenie? Trefne sa bol vyslovil slávny Hyrtl: „Medicínska veda, ako veda, urobila veľmi veľké pokroky, zato ale úmrtnosť nie je menšia, a trvanie života ľudského sa nepredĺžilo.“ Môže veru lekárska veda aj najvyšší stupeň dokonalosti dosiahnuť, keď sa ľudia sami otravovať a výstupčivosťou svoje zdravie humpľovať budú, tam knižná veda nič neosoží.

Kolokvia sme si vybavili, u pedela sme si vyzdvihli poukážky na štipendium polročné, tuším 52 zl. 30 kr. a 200 zl. mimoriadnej podpory. Že som nemal dlhov, keďže mi z domu posielaných mesačných 30 zl. úplne dostačilo, bol som gavalierom. Na rozlučnú večeru sišli sme sa všetci, Slováci, Česi, Maďari a sedmohradskí Nemci, do nášho hostinca, dali sme stoly na spôsob veľkej tabule konca seba postavať, a počalo sa, medzi veselým rozhovorom, hodovať. Potom sme si zaspievali v troch rečiach piesne, a ani policajti, ani žandári nám v tom neprekážali. Okolo 11. hod. polnočnej ktorýmsi pivo a víno už vošlo pod klobúk, že jednému aj do cylindra naliali piva. V takých extravaganciach nemal som nikdy zaľúbenia, preto som kamarátov prosil a krotil, aby také zbytky nerobili, lebo sa to na nás nesvedčí. V tom čosi zašramotilo pri dverách od dvora. Obzreli sme sa ta, a cez sklené table dverí iskrily sa proti nám dva páry očí, a nad očami sa vznášaly široké klobúky. Otvoril som dvere a zazrel som dve mužské postavy vo vŕbovčianskom kroji, ktoré ma pekne pozdravily. „Odkiaľ ste, krajani?“ spýtal som sa. Odpovedali: „Z Vrbovcú.“ — „Čo tu robíte?“ „Prišli sme pre deti do „Findelhausu“.“ Zavolal som ich medzi nás a uhostili sme ich vínom. Oni nám vyprávali, že z Vŕboviec, Myjavy a iných obcí chodievajú furmanské vozy do domu nalezencov pre deti, ktoré odvážajú domov na vychovanie, za mierny mesačný plat. O pár týždňov pozdejšie, keď som už bol v Skalici, boli aj tí istí Vŕbovčania v kostole, a že ma poznali, prišli po službách Božích do fary navštíviť ma. Ej, boliže by mi tí v Skalici podkúrili, keby to mňa boli v tom viedenskom hostinci videli napitého, a nalievaním piva do cylindra neplechu stvárajúceho, lebo sa oni tam dlho na nás prizerali, a dobre videli, ako sa ktorý chová. Už bolo 11 hodín, keď si ktorísi smysleli, že by sa zišlo ísť do kaviarne. Nuž, keď išli všetci, išiel som, ale veru s nechuťou, aj ja. Neviem, čo tam ktorí popili, ale ja som len šálku čiernej kávy vlial pod fúzy, ktoré som vtedy ešte nosil, a volal som spať. Už bolo 12 hodín, keď sme sa konečne odobrali domov. Môj Fritsche nemal domového kľúča, a staral sa, ako sa na byt dostane. Poď — reku — vyspi sa u mňa na kanape, a ráno potrafíš domov. Šiel hodne klátivo, a keď si ľahol, povedal: „Eh, Bruder! Du hast doch recht“ — a zaspal, ako zarezaný, a prebudil sa hodne neskoro. Mňa bol povolal k sebe Daniel Lichard, redaktor vládnych „Slovenských Novín“, a požiadal ma, aby som šiel k jeho bratovi Ľudovítovi, do Skalice, za kaplána. Prisľúbil som. Kuzmány sa strojil, že ma prijde do Skalice ordinovať. To sa ale už nemohlo stať, lebo keď som potom prišiel do Skalice, bolo tam už patentálne sriadenie rozmetané, a cirkev na fakcie potrhaná. Odchádzajúc z Viedne, mal som peňazí, ako prachu. Kúpil som si dva celé obleky, od hlavy do päty, lebo som trúfal, že z mojej 60-zlatovej ročnej pláce kaplánskej mnoho mi na zašatenie nebude vystávať. Ešte som vyše 100 zlatých doniesol domov. Majúc peňazí nadostač, cestovali sme po pánsky domov. Do Prešporka železnicou na noc, a ja na druhý deň železnicou a dostavníkom do Nového Mesta, kde som si na pošte najal vozík, a tak som sa vrátil do Lubiny k rodičom. Nezadlho potom som odcestoval do Skalice. Daniel Lichard chodieval na letné mesiace do Skalice. Keď sme putovali do búdy, spytoval sa ma Lichard na rastliny, ktoré pri ceste videl; a keď sme ťahali potme z búdy domov, spytoval som sa ja zase Licharda po hviezdach. V Skalici som mal dosť času na botanizovanie, a sosbieral som tam pekný rad vzácnych rastlín. Že ma už Kuzmány nemohol prísť vysvätiť do Skalice, chorľavý Ľud. Lichard však nevyhnuteľne potreboval už ordinovaného pomocníka na Vianoce, neostávalo mi iného, ako ísť do Prešporka k superintendentovi Stromskému, ktorý ma aj 18. decembra 1860 pri asistencii Wilh. Schimku a Ľud. Gedulyho vysvätil. Tak sa skončily moje kandidátske časy.

(Slov. Pohľ. 1909.)