ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sotva sa nájde na Slovensku obec, na ktorej obyvateľov by vtip susedných občanov nebol spískal dajaké žartovné, často hodne kúsavé prekáranie. A keď sa tým navzájom domŕzajú, povstávajú z toho i vážne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a chladnokrvnejší sa takému prekáraniu smejú a hoci ich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa tvária, akoby ich tie žarty tešili. Nech len dakto v Skalici zavolá: „Skaličané! Búda horí!“ Alebo nech sa spýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem trísku“? Alebo, že kopali studňu a keď bola vykopaná, nevedeli čo robiť s vykopanou hlinou a kamením. A či je to pravda, že sa potom uradili, aby pre tú hlinu, nahromadenú z vykopanej studne, vykopali jamu a do nej ju pohádzali? Hneď uvidí a skúsi, ako ho ten najkrotší Skaličan poctí titulom „mrvoň“, čo je tam najšpatnejšia nadávka.

V južnom Trenčiansku je veľmi usporiadaná a národne prebudená obec Srnie. Srňanov premŕzajú: že sa raz v zime zobrali s klanicami^[1] vlka honiť a keď ho v poli obkolesili, dodávali si navzájom smelosti, pokrikujúc jeden na druhého:

— Chlapi! Klanicú ho! Len ho klanicú!

A keď domnelého vlka klanicami nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Srní: „Klanicú ho!“, lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.

Niže Trenčína na Považí je dedinka Krivosúd rečená. Stalo sa vraj za Kaukoň kráľa, že jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre, ktorú ťahala žrebná kobyla. Aby si kupcov privábil, vyspevoval veselo zvučným basom obvyklé kolomažnícke:

— Kuli-máááz.

Druhým koncom vtiahol handrlák,^[2] ťahajúci káru s handrami, ovešanú pestrými šnúrkami, cvernami, prstienkami a iným drobným handrláckym tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke visiacej z tretej kabátovej dierky na motúze. A keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť a už pred každými dverami usmiate ženičky a dievčatá naňho s handrami čakali — vyspevoval zvláštnou handrláckou melódiou:

Takto jeden z jedného, druhý z druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa obaja pri krčme.

— Vitaj, kamarát! — zvolal kolomažník na handrláka.

— Bodaj zdrav bol! — odpovedal handrlák.

— Ako sa ti tovar míňa?

— Len tak, — riekol handrlák, — a tebe?

— Tak po troche, — odpovedal kolomažník.

— Keď sme sa tu stretli, — riekol handrlák, — poďme si trochu na vítanú upiť.

Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru a vkročili k židovi. Tam si veselo popíjali a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým, čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo, že je už čas, aby trovu zaplatili a každý šiel po svojom obchode. Aké veľké bolo ich prekvapenie, keď videli žriebä stáť na boku handrlákovej káry! Kolomažník natešený, že bude mať dva kone, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Ale handrlák riekol:

— Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej materi, mojej káre. Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, nie tvoje!

Z reči do reči — došli konečne až do zvady. Ľudí sa zbehlo mnoho a ako to už býva, jedni jednému, druhí druhému dávali za pravdu. Keď sa tak ani sami medzi sebou, ani hlasmi a poznámkami ľudu nemohli narovnať, vybrali sa k richtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred richtárom a obecným úradom i kolomažník i handrlák na svojom stáli a ani jeden popustiť nechcel, riekol richtár:

— Hajtman! Doveď sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo handrlákova kára jeho mater. Keď ho pustíme, ono naisto zabehne k svojej materi.

Žriebä doviedli pred richtára a potom ho pustili a ono sa sem-tam motalo, až naposledy zabrčkovalo k handrlákovej káre a tam si zastalo. Na to riekol richtár s úradom:

— Darmo je, žriebä si zastalo pri svojej materi, a tak patrí handrlákovi.

Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomažník riekol:

— Ej, veru je to krivý súd, lebo kto to kedy slýchal, aby sa kára ožrebila? — A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa meno Krivosúd.

*

V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v predhistorickej dobe bola osada a na viacerých miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako nepopierateľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred štyridsiatimi rokmi vyrábala selecká papiereň výborný, ako remeň pevný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla sa vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, zišli sa do rady a uradili sa, že si na obecnú roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk a aby pri rozsievaní roľu príliš nedošliapal, postavili ho na bránu a túto štyria chlapi vzali na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata. A keď soľ zabránili, vrátili sa v pokoji domov.

Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ vzchádza. Roľa sa už zďaleka zelenala od žihľavy. I tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude. Ako žihľavu priložil na ústa, veľmi ho popŕhlila a on natešený zvolal:

— Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.

Uspokojení odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli zbadali, nechodili popod ploty a do sečí pre husi a prasce žihľavu zbierať, ale si vychádzali tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažínali kosákmi.

Stalo sa, že v čas žatvy richtár spozoroval, že sa na roli, ktorú soľou posiali, veľké plešiny ukazujú. I zvolal zase úrad a riekol:

— Na tú soľ nám chodí akýsi žier,^[3] lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačiku striehnuť, aby sme toho žiera popadnúť mohli. A začneme už tejto noci našu postriežku.

Sotva večer mesiac vyšiel, vybrali sa chlapi s richtárom na postriežku. Ako tak okolo role obchádzali a jeden smelší vyžraté plešiny prezeral, zablysol sa mu na zemi odbehnutý kosák.

— Sem sa, chlapi! — zvolal ten smelý Selčan. — Tu je žier! Zabime ho!

I dohrnuli sa chlapi s cepami a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po rúčke tak zarazil, že kosák vysoko nadskočil od zeme a pri páde dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od strachu skríkol:

— Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie! — A dal sa na útek. Na úteku mu kosák odpadol a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku rozum potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali a viac na roľu chodiť striehnuť sa neodvážili, aby ich žier nezmárnil, mali ženy vyhraté, lebo všetku žihľavu po nošiach poodvláčali a nemuseli pre ňu až do Inoveckých sečí chodiť.

*

Maríkovanov premŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca a keď sa dozvedeli, že to bol žrebec vojenský, teda cisársky, báli sa veľkej pokuty. Tu bola vtedy rada drahá. Čo urobiť, aby spôsobenú škodu napravili a od prísnej pokuty sa oslobodili? I uradili sa, že vezmú guľatú dyňu a vysedia z nej žrebca.

Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch a počali na nej rad-radom, po numere^[4] sedieť ako kvočka na vajciach. Tak prišiel rad aj na jedného starého muža. Keď už hodnú chvíľu na dyni sedel, počala ho omínať. I hniezdil a poťažkával sa na tej dyni, ale tak nemotorne, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým rýchlejšie dolu vrchom, na veľký strach prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. Vtom vletela dyňa do bôrového kríčka a roztrepala sa na kusy. Z kríčka ale vyskočil zajac a utekal do húšťavy, len sa tak za ním prášilo. A Maríkovania skríkli:

— Hľa, už je žrebec vysedený, a je fako,^[5] veru fako!

Belušskému farárovi Váh veľmi podmýval role a kus po kuse mu ich odnášal. Napísal tedy Visolajcom, aby mu prišli robiť klietky k roliam, žeby sa Váh od nich odrazil. Richtár ale nevedel čítať, povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili. Ale v celom výbore nebolo ani jedného, ktorý by bol vedel farárov list prečítať. A čo ako ho obracali na všetky strany, nemohli jeho obsahu vybadať. Až sa predsa pozdejšie ešte jeden výborník dostavil a keď videl, ako všetci hlavou krútia nad listom bez toho, aby uhádli, čo v ňom stojí, riekol:

— Dajte sem ten list, ja ho najskôr prečítam, lebo chodím dva razy do krčmy a raz do kostola.

Vzal list a keď sa doňho dosýta nahľadel, riekol:

— Podívajte sa: toto (ukázal prstom na o) je kamenie. Toto zase (ukázal na i) sú koly. A toto (ukázal na s) je prútie. A toto biele (ukázal na biele miesta papiera) je smotana.

I uzniesli sa na tom, že najprv nazbierajú a dovezú farárovi smotany a potom sa spýtajú, čo sa to s tým kamením a prútím a s toľkými kolmi má stať.

Vzali tedy sud s jedným dnom na káru a chodili od domu k domu vyberať od gazdín smotanu doňho. A keď prišli k poslednému domu, odviezli smotanu rovno na belušskú faru. Farár sa ich pýta:

— Čo to veziete?

— Smotanu, riekol richtár, — ktorú ste si kázali poslať, ako nám to z vášho listu ten, čo to dva razy chodí do krčmy a raz do kostola, vyčítal.

— A či to je samá smotana? — pýtal sa ďalej farár.

— Veru samá smotana, — odvetil richtár.

— A pokiaľ jej je v sude? — tázal sa zase farár.

Na to skočil richtár aj v krpcoch do suda a zase zo suda vyskočil na rovné nohy pred farára a riekol hrdo:

— Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotana, — a ukázal na svoje zasmotanené nohy.