ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Javorina nad Lubinou v západných Karpatoch od roku 1847-ho hrala vynikajúcu úlohu pri kriesení národného povedomia Slovákov v Nitrianskej a na celom okolí. Ako najvyšší pohraničný hrebeň Karpatov, počnúc od Bratislavy až po Stránsky priesmyk, vyše 3000 m. nad hladinou Stredozemného mora sa vypínajúci,^[1] veľkej veľrybe podobný, hlava ktorej obrátená je na západ a chvost, o niečo nižší než chrbát, na východ, už svojou podobou a velikánskou lúkou, tiahnúcou sa celým hrebeňom, z ďaleka od juhu sa ponúkala k výletom, všetkým, ktorí majú smysel pre krásu prírody. Najčastejšie bývala valne navštevovaná v mesiaci auguste, nielen preto, že vtedy pravidelne bývalo trvale pekné počasie, a nebolo sa čo obávať, žeby výletníkov hodný dážď alebo búrka rozohnala; ale aj preto, že o tom čase veľká lúka na slovenskej strane bývala kosená, alebo seno shrabávané spevavými kopaničiarkami; kdežto moravská strana lúky používaná bola za pastvu. A keďže k svážaniu sena bolo treba aj cesty na Javorinu poprávať, aj prístup s vozmi bol pohodlnejší od počiatku kopaníc až po lúku.

Nakoľko sa pamätám, bolo to roku 1847-ho, čo sa do fary lubinskej sišiel hlúčok slovenských študentov, aby na Javorine slávnostne a radostne uvítali prvé číslo „Orla Tatranského“. Bolo ich prišlo viac na noc k nám, iní dotiahli za nimi zavčas rána, a v našom dvore sa radili, ktorou cestou pomašírujú na Javorinu. Dobre sa pamätám, že Mikuláš Dohnány, šuhaj ohnivý a ako živé striebro pohyblivý, mával vo dvore pištoľou, jedno po druhom prevolávajúc: „Budeme rrrúkať! budeme rrrúkať!“ t. j. strieľať. Ja som za odchádzajúcimi smutno pozeral, lebo mňa rodičia nechceli s nimi pustiť, a výletníci netrúfali si mňa s sebou pojať z obavy, žeby som tak ďalekú chôdzu nevydržal, lebo som bol len jedenásťročný.

Šuhajci s naplnenými kapsami potravín veselo sa vyhrnuli na svoju púť. Iné tlupy výletníkov prichádzaly od Bziniec a od Starej Turej, a na Javorine sa sišly. Miestom shromaždenia každého výletu javorinského bola studienka na spodku lúky, kde sa už javorový a bukový les počínal. Neďaleko nad tou studienkou so znamenitou vodou je dlhoká a široká terasa na lúke skopaná, pravda, už dávno trávou husto porastená, ešte od tých časov, čo zemský pán gróf Erdődy, ktorý si pojal za ženu krásnu dcéru viedenského fiakristu Elizu, vulgo Fiaker-Lisi zvanú, po nádhernej, vo Viedni odbývanej svadbe, keď si svoju Elizu na svoje statky doviezol, svadobnú hostinu a veselie s množstvom pánstva na Javorine odbavoval. Aby mali hostia kde tancovať, museli poddaní na svahu lúky blízko studienky terasu skopať, urovnať, zem ubiť, okolo terasy nastavať mladých javorových májov, cesty cez kopanice a cez horu do dobrého stavu priviesť: aby sa pánstvo pohodlne mohlo až na miesto dostať.

Naša rezká mládež sa na Javorine, pri krásnom počasí, zabávala rečnením a spevom, ako nám to potom večer bratia Karol a Gustáv vyrozprávali, a pred západom slnka „každý svojou pošiel stranou“. Mikuláš Dohnány sa potom stal známym ako hurbanovský dobrovoľník, a po revolúcii 1848 — 1849 ako spisovateľ knižočky „Povstanie Slovenskuo“. Mal dvoch bratov, Ľudevíta a Gustáva. Ľudevít bol veľmi hľadaným advokátom v Trenčíne a Gustáv bol sudcom v Bánovciach, všeobecne známy ako veľmi statočný a dobrosrdečný muž. Od neho na pamiatku mám krásny, veľký pohár z kryštáľového skla s utešeným monogramom, ktorý dal schválne pre mňa vyhotoviť v Göpfertovej huti v Zay-Uhrovci.

Na kopaniciach pod Javorinou žila vtedy široko-ďaleko obávaná zbojnícka rodina Podkozinských, vlastne Tučka zvaná, ktorá bola postrachom pohraničného obyvateľstva jak na Slovensku, tak aj na Morave. Starý Jano Tučka bol muž nízky, zavalitý, odstrašujúceho pohľadu, lebo mal jedno oko vyššie než druhé. Mal troch synov, dvoch hodne urastených a znamenitých strelcov, a tretieho, ktorý bol na jednu nohu chromý, a nosil ju od kolena priviazanú o hrubú drevenú nohu. Ale ľudia hovorili, že keď ide aj on na zboj, drevenú nohu si odviaže a cez plece prehodí. Či je to pravda, o tom bych pochyboval, lebo som ho vídaval v dedine vždy na tej nemotornej drevenej nohe kľačiaceho, alebo o palicu sa opierajúceho, s veľkým namáhaním kráčať.

Mohol som mať 8 alebo 9 rokov, keď ma vzal otec so sebou do kopaníc „pod Kozínce“, kam sa zaviezol k nemocnému. Posol na fare hovoril, že v dome nemocného majú víno prichystané k večeri Pánovej. Ale keď sme došli na miesto, v dome vína nebolo; a že ani otec z domu vína nedoniesol, museli sme asi dve hodiny čakať, až posol víno doniesol. Že sa otcovi nechcelo v dome nemocného tak dlho čakať, šli sme k blízkemu Tučkovi. Keď starý Tučka otca zbadal, že sa blíži k jeho chalupe, a z domu nespozorovane uvrznúť už nemohol, vyskočil chytro na pec, a tam sa natiahol, akoby spal. Ale nevydržal tam dlho, lebo jeho žena práve v peci kúrila, a jeho na peci pálilo. Urobil sa, akoby sa práve bol prebudil, pretrel si oči, a vidiac otca, skočil s pece a úctive ho privítal. Sedeli sme okolo stola. Keď čosi čiahal Tučka k oknu, pukla mu v ľakte ruka; a keď sa to viacráz opakovalo, spýtal sa ho otec, čo mu tak ruka v ľakte puká? Odpovedal, že keď raz postrelil na Moravskom srnu a ju, ešte živú, na pleci niesol, dobehol na počutie rany moravský jáger a strelil po ňom; jedna guľka že mu ľakeť prerazila a odtedy mu to puká.

Mňa, chlapca, chcel zabaviť, a rozprával mi, že má vycvičeného králika, ktorý vie piť pálené z kališka; a hneď doniesol z kúta izby pekného králika, posadil ho a dal mu do predných labiek kališťok s páleným, ktorý králik aj vypil. Medzi rozprávaním riekol Tučka otcovi: „Pán tatíčko, keď umrem, len mi peknú kázeň kážte!“ Načo mu otec odpovedal: „Len takú, akú ste zaslúžili; vy si tú kázeň svojim životom píšete a ja ju potom len vyrozprávam.“ Načo Tučka pokojne riekol: „Nuž, veď len takú.“ Keď som asi po 10 rokoch, ako študent bratislavský, raz v lete samotný botanizoval, a že sa mi znamenite darilo, zarážal som sa horami až hodne pozde pred západom slnka, neďaleko kraja hory stretol som Tučku, ako, opierajúc sa o hrubý čakan, kráčal hore Javorinou, a pozdravil som ho: „Dobrý večer, Tučka!“ Zastal, vyvalil na mňa svoje príšerné oči a riekol: „A jako vy mňa poznáte?“ A keď som mu riekol, že ho od toho času dobre poznám, čo mi toho králika ukazoval, ktorý vie pálenku piť, akosi krajšie pozrel na mňa, pošupol si potom baranicu na bok a povedal: „A nebojíte sa tak samotný chodiť po horách?“ „Koho bych sa, reku, bál?“ odpovedal som, „človek mi neublíži a vlkov na Javorine niet.“ Škúlil na moju botanickú pľachovú pušku a chcel vedieť, čo v nej mám. Otvoril som pušku a ukazoval som mu vzácne rastliny, ktoré som tam nasbieral; a keď som mu ešte povedal, načo mi to bude, mlčky vypočul moju botanickú prednášku a v pokoji sme sa rozišli, on beľhal o palici hore Javorinou a ja som náhlil domov, lebo už slnko zapadalo. Od toho času som Tučku viac nevidel. Okolo roku 1850-ho rakúski žandári Tučkovcom zbojnícke remeslo navždy zkazili, lebo jednoho na úteku zastrelili a druhý umrel v žalári. Raz, keď lapali žandári mladého Tučku, ktorého videli vbehnúť do domu, ale tam ho nikde nemohli nájsť, práve vtedy chodili dvaja ozbrojení financi pálenčené kotlíky prezerať, a pripojili sa k žandárom uprchlíka hľadajúcim, až i jeden financ, kuknúc do komína, zbadal tam učupeného kmína, ktorému riekol: „Slezte dolu, nebo střelím!“ Nato prikročil k financovi aj žandár. Najdený Tučka ale riekol financovi: „Vy idzte kotly prezerať; ja mám hen s tým pánom čo robiť“ a ukázal na žandára; a keď mu tento riekol, aby vyliezol z komína, bez zdráhania to urobil a dal si ruky sputnať.

Známa je pod Javorinou táto národná pieseň:

Dodnes sa rozpráva, že v ktorejsi podjavorinskej dedine na moravskej strane sa dvaja bratia židovskí po smrti otcovej delili o dedictvo. Jeden z nich sa držal za ukrivdeného a chcel sa za to vymstiť na bratovi. Prišiel tedy k Tučkovcom a nahováral ich, aby išli jeho brata ozbíjať, čo oni aj ochotne vykonali. Na Javorine sa s lúpežou na rovné čiastky podelili, len jedny zlaté hodinky ostaly, s ktorými sa nevedeli podeliť. Losovali o ne; a už či náhodou alebo fígľom, Žid si vytiahol najdlhší lós; a tak hodinky jemu odovzdané boly. Keď sa po deľbe rozchádzali, povedali Tučkovci, že Žida odprevadia kus cesty. Keď prišli chodníkom k hlbokému výmoľu, jeden z kmínov zakikiríkal ako kohút — ako už popredku boli ushovorení a druhý zaťal Židovi valaškou do hlavy, že hneď na mieste zostal mŕtvy. Korisť i s hodinkami mu pobrali a mŕtvolu hodili do toho výmoľa. Nezadlho potom napadalo mnoho snehu a všetko pátranie po zmiznutom Židovi na Morave bolo márne. Až na jar, keď sa snehy topily a potoky boly rozvodnené, doniesla voda do blízkej moravskej dediny jednu odhnitú ľudskú nohu, v čižme trčiacu; a keď sa ľudia vyberali hore potokom, ostatné mŕtve telo hľadať, našli ho v tom javorinskom výmole a podľa šiat poznali, že je to ten zmiznutý Žid. Tak mi to rozprával počas mojich javorinských botanických prechádzok pánsky hájnik Kršák, ktorý sa pár raz pripojil ku mne a sprevádzal ma po Javorine.

Matka nám rozprávala, že v prvé roky úradovania jej otca, môjho deda, Jura Boboka na lubinskej fare, platil Tučka za bohatého a statočného gazdu na kopaniciach a že každoročne koleda sa končievala hostinou u Tučkov. Keď dedko sadal na sane a do bundy sa zamotával, podal mu Tučka uzlík, v ručníku zavinutý, so slovami: „Toto pre pani matičku!“ Dedko myslel, že je to niečo z koledovej hostiny, poďakoval sa Tučkovi a balík strčil do vačku bundy. Keď sa dosánkoval hodne pozde večer domov, podal babke uzlík so slovami: „Toto tebe posiela Tučka.“ Ale aké bolo prekvapenie obidvoch, keď v tom uzlíku boly dva strieborné tratíknoty, ináče „puclíky“ zvané. Hneď starí rodičia tušili, že je to z nejakého bohatého domu ukradnuté, a sotva sa rozodnilo, poslali ten uzlík aj s obsahom po osobitnom poslovi Tučkovi nazpät: že oni takého daru nemôžu prijať. Netrvalo to ani dva týždne po novom roku, a Tučkovci sa dostali do žalára, keď sa na nich dosvedčilo, že jednu barónku na Morave ozbíjali. Keď si odsedeli žalár a vrátili sa domov, nerobili viac tajností zo svojho zbojníckeho remesla, až im ho, ako som už spomenul, rakúski žandári okolo r. 1850 navždy zkazili. Od tých čias, keď aj kde-tu na kopaniciach sa našli jednotliví kmíni, boli to len fušeri proti Tučkovcom, ktorí boli vychýrení zbojníci a starý Tučka ich kapitánom.

Ešte r. 1850 žil na lubinských kopaniciach jeden starec, tuším Ličko menovaný, ktorý vynikal mimoriadnou pamäťou. Videl som ho raz na našej fare, muža vysoko urasteného, s dlhými, cele bielymi vlasmi. Keď odišiel, rozprával mi o ňom otec, že tento kopaničiar ani čítať nevie, lebo nechodil do školy, a predsa temer celú Bibliu a Tranovského kancionál zná nazpamäť. Keď sa oženil a mal už deti, súce do školy, že v kopaniciach školy nebolo, dal tie deti na celú zimu do dediny k známym, aby mohly pravidelne do školy chodiť. Na jar, keď sa vyučovanie skončilo, prišly deti domov a v každú nedeľu alebo v stred týždňa, keď nebolo súrnej práce v poli, musely mu tie deti čítať z Biblie a on pozorne počúval. A keď takéto počúvané čítanie Biblie trvalo za viac rokov, tak sa mu všetko počuté v pamäti upevnilo, že to viac nezabudol. Aj jeho vnuci mu tak predčítavali a nábožné piesne prespievavali. Keď prečítaly deti celú Bibliu, počaly zase od počiatku. Aj to otec často spomínal, že keď raz na Starej Turej vo veľkom vetre povstal záhubný požiar, tak, že vietor kusy tlejúcich dochov donášal až do Lubiny, že ľudia museli byť na stráži, aby aj tu domy neboly podpálené, — v nedeľu nato vytiahol otec z 20 sväzkov starších kázní jednu, na tú nedeľu pripadajúcu, lebo nestihol si novú kázeň napísať. Po skončených službách božích ten starý kopaničiar riekol otcovi: „Pán tatíčko! Túto istú kázeň ste dnes pred dvanásť rokmi kázali.“ Otec mu nato prisvedčil a pochválil jeho dobrú pamäť. Čo by z toho kopaničiara bolo mohlo vystať, keby pri takej zázračnej pamäti bol mal príležitosť po školách sa dôkladne vzdelávať!

Ešte jednu veľmi zaujímavú historku o podjavorinskom mládencovi tu vyrozprávam, ako mi ju rozprával môj otec. V jednu fašiangovú nedeľu prišiel jeden mladý pár s kopaníc na sobáš; že sa ale niečo oneskorili a prišli ku kostolu, keď už otec bol na kancli, a že nechceli znepokojiť poslucháčstvo, zostali svadobníci pod vežou. Nevesta v parte a s vencom čosi odskočila, ale hneď sa vrátila. To sa tak sprotivilo a zošklivilo ženíchovi, že strhol s klobúka rozmarín a s kabanice kytku kvetov, hodil to o zem a riekol: „Ja si túto jakživ nevezmem; poďme domov, zo svadby nebude nič!“ Všetky prosby a hrozby svadobníkov, všetky slzy zahanbenej a potupenej nevesty neosožily. Ženích stál na svojom, že tejto nevesty nechce. V tom niesli kmotrovia s kopaníc dieťa na krst. Exženích sa kmotrov pýtal: čie je to dieťa? a čo je, chlapec alebo dievča? A keď mu povedali, čie je, a že je to dievča, odhodlane povedal: „Na túto dočkám!“ Aj čakal 16 rokov a potom si ju vzal za ženu, keď sa medzitým tá opustená nevesta dosť skoro za iného vydala. Hľa, také romantické pády sa stávajú aj na kopaniciach, a keby neboly dokumentárne zistené, zdaly by sa byť nemožnými.

V revolučnom roku 1848/49 a za viac rokov potom nebývaly robievané výlety na Javorinu; až zase roku 1860-ho do zvyku prišly. Od r. 1862-ho som aj ja z Podhradia pravidelne na nich účasť mával, a keď deti už hodne narástly, brávali sme ich sebou. Často sa stalo, že som ženu a deti poslal na voze do Lubiny, a ztadiaľ s karavánou výletníkov na Javorinu, a ja som za nimi prišiel peší, krížom cez Bošácke a Lieskovské kopanice a od Stránskej huti hore strmým hraničným násypom na končiar chvosta javorinskej veľryby, ktorý sa menuje „Beckovská“, a je o voľačo nižší než chrbát Javoriny pri triangulačnej pyramide — a ztadiaľ pohodlným chodníkom k studničke, kde sme sa s výletníkmi radostne uvítali. Viac ráz býval tam prítomný i Dr. Miloslav Hurban s rodinou, a výborný hudobník a spevák, advokát Fajnor, okolo ktorých sa speváci shlukli a pod vedením Fajnorovým spievali oduševnene jednu krajšiu národnú pieseň nad druhú, až radosť bolo počúvať. Často sa stalo, že aj mnoho Moravanov z Uh. Brodu a z Hradišťa na vozoch sa dostavilo. Tí si doviedli hneď aj hudobnú kapelu a priviezli hodný sud piva na ovlaženie hrdiel spevákov. Kapela vyhrávala a tancujúce veselé páry zaplňovaly celú terasu. Pri prestávkach sa rečnilo a poslucháčstvo s napnutou pozornosťou počúvalo nadšené a oduševňujúce reči. Ženičky naše staraly sa pri týchto výletoch dostatočne o chutné koláče a pečene, aby sa nikto nemusel ponosovať na hlad. Stolom bola zem, po ktorej prestreté obrusy množstvo potravín nosily, a každý si bral, čo sa mu ľúbilo. Bol to tam rozkošný komunizmus v najkrajšej forme. A keď sa aj zemiakov v pahrabe vatry napieklo: i tieto slovenské ananasy sa skoro minuly. Mnohí páni dodali aj fľaše s vínom. Švagor Čulík doniesol pezinského vína, brat Gustáv 4 fľaše fraštackého lacného a krotkého drapáku, a keď ním ponúkal, riekol mu Čulík: „Daj si pokoj, švagre, s tým tvojím fraštákom, ktorý sa hodí len na vylievanie sysľov,“ a vychvaľoval si svoje pezinské vínko. Keď sa pezinské skoro minulo a aj za fraštackým bola poptávka, dal sa brat do smiechu a riekol: „Aha, už vám je aj frašták dobrý?!“ a fľaše boly čochvíľa vyprázdnené. Ja som sa pri hodovníkoch dlho nebavieval, ale som odskakoval tu na lúku, tu do hory a naplňoval som si mapu vzácnymi rastlinami, akých som blízko Podhradia nemal. Za dlhé roky tisíce javorinských rastlín boly rozosielané po celej bývalej monarchii, do Nemecka, Belgie, Francúzska a do Švédska, a keď sa môj veľký herbár divnou náhodou dostal do bukureštského muzea, i tam je flora našej milej Javoriny dobre zastúpená.

Takéto kombinované moravsko-slovenské výlety znamenite nadväzovaly spojivo Čechov so Slovákmi. Tam sme sa vždy dobre cítili, lebo sme sa cítili ako bratia a sestry jednej nerozlučnej rodiny. Tieto výlety javorinské výdatne prebudzovaly národné povedomie u všetkých prítomných a prehlbovaly lásku k národu nášmu. Mávali sme tam účastníkov z celého ďalekého okolia, ba niekedy aj pár Báčvanov sme tam uvítali a s nimi sa milo pobavili. Aj náš zlatoústy Janko Leška postaral sa vždy svojimi vtipnými prípitkami a rečmi o dobrú a veselú náladu výletníkov. Obyčajne sa dostavil na Javorinu aj povestný gajdoš Filúz, o ktorého gajdách koluje povesť, že boly začarované; lebo keď ich na klin pri stene zavesil a na žrdi pri kachliach visely krpce, papuče a boty, a Filúz rozkázal gajdám gajdovať: samé od seba sa naduly a daly sa do gajdovavania veselých, skočných melodií, tak že tie krpce, papuče a boty na žrdi začaly tancovať a tancovaly, až z nich franforce na všetky strany lietaly, tak dlho, zakiaľ Filúz neriekol gajdám: „Už dosť!“

Občas prišli výletníci od Myjavy na vozoch na noc, aby ráno obdivovali východ slnka. Spávali obyčajne na vozoch, len odhodlanejší si políhali na trávu a dobre pozakrývaní čakali rána, ba aj v noci hľadeli smerom k Viedni, aby sa presvedčili, či je to pravda, že v jasnú noc vidno s Javoriny osvetlenú Viedeň.

Za viac rokov sme sa bez prekážky húfne schádzali na našu „šedú“ Javorinu, preto „šedou“ nazvanú, že po skosení a shrabaní lúky hrebeň Javoriny má šedú farbu. Už zďaleka poznať, či ešte stojí tráva na lúke, alebo je už skosená. Na týchto výletoch sa účastníci zo Slovenska a z Moravy osobne poznávali, milo sa pobavili, veselo si zaspievali, a ktorým išla chuť do tancu, pri brodskej alebo hradišťskej kapele si rezko zaskočili. Bola to ako jedna svorná rodina, v ktorej o nejakých hádkach a sporoch nikdy nebolo ani reči. Taká jednota, svornosť a shoda je nám aj teraz v národe potrebná, aby sme spolu držali, spolu na národnom poli statočne pracovali, a aby sme neboli ako rozviazané metly, kde každý prút v inú stranu trčí, a aby na nás nepadalo to ostré, káravé slovo Kollárovo: „ó vy rozkydaní Slávové!“ Túto jednotu utužovaly medzi nami javorinské výlety, a o akýchsi, navzájom sa znemožňujúcich stranách nebolo tam nikdy reči. Zadivili sme sa, keď sme pri jednom takom hromadnom výlete zrazu zazreli dvoch maďarských žandárov v plnom vixe vojenského výstroja, ktorých starostlivý novomestský slúžny poslal za nami na výzvedy. Ale náhle ich naši zazreli, s veľkou radosťou ich uvítali, vínom a pivom traktovali, tak že milí žandári sa náležite opili a na tráve pospali, že nemali ani času pozapisovať si čelnejších výletníkov, ale spali ako špalky, aj keď sme sa my už rozchádzali. Keďže sa po tejto žandárskej návšteve dalo s istotou očakávať, že si novomestský slúžny bude za záslužné dielo považovať, výlety javorinské žandármi rozháňať, ushovorili sme sa, že na čas nebudeme mávať tak početné schôdzky na Javorine, len menšie výlety, a to častejšie cez leto. A tak sa aj stalo.

Niekedy sa dovalily od severa mračná. Keď zavadily o hrebeň Javoriny a prevaľovaly sa k juhu, boli sme hustou hmlou obkľúčení; trávy i naše šaty vlhly, a bolo sa čo obávať prudkého dažďa; ale cez trhliny toho oblaku pod nami sa valiaceho videli sme, ako v oblakovom ráme, slnkom osvietené Považie a zvlášť krásne sa vynímal beckovský hrad v plnom slnečnom svetle. Z toho sme súdili, že sa toho cez nás sa valiaceho oblaku nemáme čo báť, preto sme sa ani nedali na zpiatočný útek, ale sme čakali trpelivo, až sa zase vyjasní. A nečakali sme dlho, lebo sa vyjasnilo a my sme vytrvali na mieste až do hodiny siedmej. Potom sme sa začali lúčiť a rozchádzať, ktorí do Moravy, ktorí južným svahom na St. Turú, Myjavu, do Lubiny a Bziniec, len to tak hrkotalo od vozov po kamenitej ceste, a vedľa vozov kráčaly hlúčky pešiakov, vedúcich veselý rozhovor a chvíľami vyspevujúcich národné piesne.

Zvlášť zaujímavý býval taký výlet vtedy, keď veľkú lúku kopaničiari práve kosili, alebo keď čisto pristrojené, spievajúce kopaničiarky už suché seno hrabaly. Pekný to bol pohľad na dlhý rad zručných koscov, šikmo jeden za druhým, asi na dva kroky od seba vzdialených, aby si päty neodkosili, ako do taktu sekajú kosami. Keď ktorý dokosil až po horu, vzal kosu na plece a kráčal k hrebeňu vrchu, kde začal nový rad ukášať; a tak sa to tam mrvilo, zakiaľ celá plocha nebola skosená. Kosci neradi mali „psicu“. Je to krásna trávička s tenkými štetinovými listami a práve tak tenkým, tuhým stebieľkom, nosiacim jednostranný klások, ako kefku na zuby. Túto trávičku ani ostrá kosa dobre nezachytí, len sa ponad ňu prešmykne.

Aj tu pod Javorinou je známa tá povera o „šťastnej zelinke“, o ktorej sa hovorí, že keď kosa v tráve na ňu trafí, hneď spadne s kosišťa a v ukosenej tráve ju potom možno najsť. Ako mi ju opisovali, hneď som badal, že je to pekná kapraďovitá, asi na piaď vysoká rastlinka Botrychium Lunaria. Stará je to, aj u Rimanov známa povera, že keď žlne zahlobia klinom dieru k jej hniezdu, odletí, donesie tú čudesnú zelinku, priloží ju na klin, ktorý hneď vyletí a žlna sa dostane do hniezda. Keď touto zelinou možno kliny vyrážať, prečo by nebolo možno ňou aj zámky a pľachy otvárať? Povera teda ňou aj zámky otvára. Na javorinskej lúke dosť často rastie, ale z druhu Botrychium rutaceum našiel som tam len jeden jediný exemplár, ktorý som v bošáckych kopaniciach, na lúkach „Kočacieho zámku“ častejšie vídaval a sbieraval.

Myslel som, že sa v našom kraji líšky len na skalnatých miestach zdržujú a že sa horám, kde niet na blízku kurínov, vyhýbajú; ale videl som raz hore javorinskou lúkou pelichať starú, veľkú líšku, ktorá si hádam robila laskominy na malé srnky alebo nejakých vtáčkov. Orla som tu nikdy nevidel, ale v neďalekých chocholanských horách vybral hájnik dvoch mladých orlov, z ktorých jednoho kúpil poštár a druhého istý O., ktorý mal aj veľkú ušatú sovu, aké hniezdia na skalách Súľovských. Odtiaľ sa odvodzuje aj meno dediny a rozváľaného hradu „Súľov“, akoby „Sovylov“. Či táto etymológia obstojí? To ponechávam rozhodnúť povolanejším.

Hrebeň a svahy Javoriny sostávajú z tvrdého karpatského pieskovca, v ktorom sa mi nepodarilo nájsť žiadnych skamenelín. Nižšie rebrá Javoriny, k juhu sa tiahnúce, tvoria vápence, bohaté na skameneliny. Zvlášť hojne som tu vyklepal ammonity a belemnity. Pod samou Javorinou, už v doline vyčnieva mohutná skala bralového vápenca (Klippenkalk), v ktorom sa nachodia úlomky ako mužská ruka hrubého ammonita. Bralový vápenec je červený a ľud ho tu menuje červený mramor a rád ho láme v hodných čapách na stavivo do základov. Táto podjavorinská skala sa menuje „Predhradská Skala“ a Tablic v svojich „Poesiách“ pribásnil k nej rytiersky hrad a v ňom rytiera „Lubinského“. Ale tam nikdy nebolo murovaného hradu, ani žiadneho rytiera. Na západ od tejto skaly je vŕšok s kopaniciami, ktorý sa menuje „Záhradská“. Možno, že v predhistorickej dobe bola tam nejaká osada obšancovaná na spôsob Podhradských Hradísk; lebo nadarmo tie mená nepovstaly.

Hovorí sa, že keď gróf Erdődy zo spomenutej javorinskej svadobnej zábavy aj s hosťmi domov sa uberal a tú Predhradskú skalu zazrel, povedal svojej Lízke: „Tuto ti dám Elisenburg vystaviť.“ Ale zostalo len pri sľube.

Asi pred 20 rokmi rozšírila sa po okolí povesť, že sa na samom vrchu Javoriny utvorila široká a hlboká trhlina, z ktorej predbežne len smradľavé a horúce pary vyšľahujú a temeno vrchu zahaľujú.

Aj o našom Lopeníku bola skrsla povesť v čas veľkého prívalu, že sa so strany kopaníc „na Mravcových“ roztrhol bok hory, z ktorej sa valily ako velikánske sudy prúdy vody a zaplavily celú dolinu až do Považia. Bol to veľký príval, ktorý mnoho škody narobil, na potokoch mosty odplavil a viac domov porúcal; ale Lopeník zostal neporušený a tej veľkej diery, ktorú kopaničiari na ňom vidieť sa domnievali, tam nebolo.

Ešte r. 1850-ho bol pod javorinskou lúkou široký pás javorov, kde-tu bukami pomiešaný. Tam si brávali kopanickí vareškári drevo na svoje výrobky. Keď javory boly vyťaté a nahradené ihličnatými stromami, chodili vareškári až do chocholanských hôr kupovať alebo tajne brať javorové drevo.

Od môjho otca som počul, že pánsky hájnik podjavorinský bol povinný každoročne 12 pstruhov dodávať. Ale dr. Kornhúber hovorí v svojom opise rýb považských, že pstruhy nachodia sa len na ľavom brehu Váhu, kde potoky vytekajú zo žulových vrchov, ale na pravom boku, kde od Skalice až hodne vyše Púchova žuly niet, ani pstruhov v potokoch nevídať.

(1922)