ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieto riadky nazývam len zlomkami z kapitole o poverách na Slovensku, lebo soznam a popis všetkých tých rozmanitých povier, ktoré jako usadlina môľu z kalného mora dávneho pohanstva, až dosiaľ sa v ľudu udržaly, a s húževnatou vytrvalosťou, pod pokryevkou tajnosti sa prevádzajú, zaplnilby objemnú knihu, keďže mimo všeobecne rozšírených povier, každý kraj má ešte aj svoje zvláštne: a takú synopsis všetkých povier slovenských nikto není vstave nám napísať; ja ale, ktorý len malú čiastku Slovenska z vlastného videnia znám, hodím sa k tomu najmenej. Vlani mi prišla pod očí maďarská brošúrka o čarodejnom a poverečnom liečení u hornotrenčianského ľudu, z ktorejby sa dalo zatvárať na to, jakoby hornotrenčianskí Slováci boli najpôverčívejším ľudom na celom svete. Ja ale rozhodne a smele tvrdím, že tomu není tak, a že naši trenčianskí Slováci sú práve tak poverčiví, jako ľudia iných národností celého sveta. Kto mal príležitosť čo len bežne pochodiť Trenčiansko od južných až do severných jeho hranic: musel spozorovať, že je veliký rozdieľ čo do vzdelanosti a osvietenosti, i čo do majetnosti a spôsobu života, medzi južnými a severnými Trenčany; lebo kdežto Dolnotrenčania bývajú v úhľadných, murovaných domkoch a lepšie žijú, a analfabetov temer ani nemajú, slobodnejšie sa pohybujú a smýšlajú, a práve preto ani alkoholismu tak oddani niesú; v hornom, neúrodnom Trenčiansku, je ľud v prevážnej väčšine veľmi zanedbaný, úžerou vyssávaný, biedou tlačený, a pre nedostatok záživných potravin, víac pitiu prepaľovaných, alebo z prachov a z vody fabrikovaných, duchu a telu škodlivých nápojov oddaný, a práve preto aj pôverčivejší, než Dolnotrenčania. Uvedem len jeden príklad. Roku 1904 bolo vo veľmi sparnom a suchom lete v okolí Kysuckého Nového Mesta, veľmi mnoho záhubnych požiarov, a že tam mali domky temer na pospol drevené, pohorely až po samú zem. Ľud bol až zúfalý nad takým nešťastím. Neznať, kto to ľudu nahovoril, že chodia čierni ľudia po dedinách, a „skielkom podpaľujú domy“: a ľud prestrašený tomu uveril. Stalo sa, že si jeden žilinský úradník, amater-fotograf, so svojím apparátom vyšiel do ktorejsi dolinky, kroj a kraj fotografovať. Jak ho ľudia zbadali, shrnuli sa naňho, ktorísi na zvon na popľach bili, a neboráka fotografa zabili, lebo pevne verili, že on to svojimi skielkami dediny podpaluje. Z toho bol monstrózny process, a mnohí z výtržníkov dostali sa do žalára. Takéto barbarstvo je v Dolnom Trenčiansku nemožné, lebo tu žije ľud osvietenejší a rozumnejší. Ja nemám to srdco, aby som na týchto vražedlníkov z povery, kameň uhodil; ba mám ľútosť nad nimi; ale obviňujem tých, ktorí ten ľud otročia, vykorisťujú a vyssávajú, a schválne v slepote a nevedomosti udržujú. Ľud, dľa plánu ohlupovaný, sám sebou, a sám od seba sa z tej hlúposti nevyslobodí, keď mu k tomu uprímní, nezyštní a dobroprajní priatelia nepomáhajú.

Raz som stál pred farou pri moste, a videl som kráčať do Podhradia jednoho starca a mladú ženu s veľkou nošou. Dľa rúcha som poznal, že sú z okolia Piešťan. Dali mi pozdrav: „Pochválen P. J. K.“ Odvetil som: „Na veky, A.“ a doložil som: „Vy iste idete k bohyni? Kto vás učil takej modlitbe: Pane Bože, pomáhaj, a ty čerte, tískni?“ Dedko stiskol plecami, a šiel ďalej.

V Zemanskom Podhradí žije jedna prefíkaná žena, široko-ďaleko jako „bohyňa“ známa, ktorá zariekaním (incantatiami), slievaním vosku a olova a všelijakými manipulaciami, poverečné liečenie, zaškodovanie, veštenie, hádanie, zvlášte ale v ľúbostných záležitosťach čarovanie, prevádza, a najdú sa vždy poverčiví ľudia, ktorí si jej za dobré dary, čarovať dávajú, a ona z toho pohodlno žije. Boli sme ju, pred pár rokami s p. Jiráskom navštívili. Z počiatku bola veľmi zdrželivá; ale potom rezko rozprávala o svojich incantáciach: jaké zariekania odriekavá pri katolíkoch, jaké pri evanjelíkoch, a jaké pri židoch, lebo že pred evanjelíkmi nemôže spomínať panenku Máriu a všetkých svätých, a pred židmi ani Krista Pána, lebo židia v neho neveria. Ale tie zariekania tak chytro hovorila, že nebolo možno za ňou to poznačiť. Keď sme od nej odchádzali, riekol p. Jirásek: „To je baba, všemi mastmi maštěná!“

Na Lazoch, v púchovskej doline, žil do nedávna taký „vedomník“, ktorého menovali „Pánbožko“. Aj ten sa zaoberal s takým poverečným zariekaním.

Stará Anna Zamec-Geľova, zemanka, mi sdíktovala zariekanie, jaké odriekavaly dievky, keď pri novmesiaci chodily na vodu k čarom ľúbostným. Takto čarujúce dievky vítaly nový mesiac:

Potom išly na také miesto, kde je nad potokom lávka lebo most, a tam slávnostne odriekaly:

Zatým sa ubieraly k brodu, a tam načierajúc vodu odriekaly:

Pri načieraní vody odriekaly ešte aj toto:

Keď sa s tými, tak slávnostne zarečenými vodami k stavaniu domu priblížily, takto hovorily:

Podobných poverečných, magických zariekaní, koľuje zvlášť medzi dievkami a vydajuchtivými, nedočkavými vdovami, mnoho.

Vydajuchtivé dievky, vidiac večer zapálené zore, vychádzajú do poľa, a takto ích zariekajú:

Toto zariekanie mi predriekala nebohá babka Janíčka, žena veľmi pôverčivá. V tomto zariekaní však čosi chybuje. Zajímavé je v ňom, že sa Zory zosobňují. V poverách slovenských sa veľmi často stretáme s premenami ludí v rozličné zvieratá. Veľmi rozšírená je povera, že sa čarodejnica premeníť môže v ropuchu; že matka prekliala svojich synov, a premenila ich v havranov; že čarodejník premenil princeznu v srnku a podobných viac. Už Ovíd mnoho fabuľuje o takých metamorfosach. Naši professori na gymnasiach sa nám dávali daktoré tie premeny z Ovída spameti učíť, a ostatné nám dali prekladať; ale ani jeden nám nepovedal, že tie metamorfosy Ovíd z ľudového podania sebral, a ích len do básnického rúcha odial. Keby povstal taký slovenský Ovíd, a posberal by všetky podobné metamorfosy, ktoré v národe našom z úst do úst prechádzajú, a tak od pradávnych časov sa udržujú a rozširujú: moholby ich spracovať v peknej básnickej forme, v hodnú knihu.

Daktoré povery majú zdravé jadro. Spomenem len tú poveru: že šestonedelka, zakiaľ od úvodu z kosteľa domov nepríde, nesmie vykročiť z pod okapu strechy; lebo keby pred úvodom z domu vykročila, schytily by ju vily a povláčily by ju po poli. Pred asi 8 rokami v Podhradí jedna „kútnica“ vybehla aj s nemluvniatkom v noci z domu, len v rubáči oblečená. Na druhý deň ráno našli dieťa v studni, šústím a ráždím do poly zahádzanej, lebo v nej od viac rokov nebývalo vody; matku ale až podvečer našli učupenú v senníku blízkej hory. Ľud si tento pád tak vykladal, že kútnica pred úvodom z pod strechy vykročila, a preto ju Vila, schytila, a ač bola zima a sňahu mnoho, ju povodila po poli, až ju doviedla do senníka v blízkej hôrke. Zdravé jádro tejto povery je: aby rodička pred úplným vyzdravením nevychádzala z domu, ináče snadno môže upadnúť do ťažkej nemoci.

Také zdravé jádro má povera: že sa sane na leto nemajú dávať na také miesto, kde žíhlava rastie; lebo sa rozlámu, keď sa budú v zime potrebovať. Keď sa komu v zime sane zkazia, hovoria ľudia: Aj tie boly iste cez leto v žíhlave. Smysel tejto povery je: aby sa sane ukládaly cez leto na suché miesto, a nie na mokré, kde žíhlava sa darí.

Konopa je rastlina dvojdomá; jedny rastliny nosia samé samčie kvety: a to sú konope poskonné, ktoré sa po vyprášení po byľke vytrhávajú; iné majú samé samičie kvety, na ktorých sa rodí semenec: a to sú konope materné. Ale na každej konopnici najdú sa pojedinné konopné rastliny jednodomé, t. j. také, že na jednej a tej istej rastline sú i samčie i samičie kvety: a takéto jednodomé konopné rastliny menuje náš ľud „sverepá lebo bláznivá konopa“, a velice pečlivo ích z ostatných konopí vyhadzuje, aby sa ani jedno vlákno zo sverepej konopy nedostalo do plátna; lebo kto by z takého plátna, v ktorom je čo len jedno vlákno zo sverepej konopy, spodnie šaty nosil, ten sa isto utopí. Mne to tak prichodí, jakoby táto povera k tomu prispievala, aby sa konope, čisto dvojdomé zachovaly, a aby sa aspoň čiastočne nezvrhly na rastliny jednodomé. Naše ženičky a dievčata veľmi dobre znajú sverepú konopu. Keď si dievky odložily 9 sverepých konopí, ostatné vyhadzujú ven z roľe. Tých 9 sverepých konopí uložia do mužských nohavic, a tieto si dajú na noc pod poduškou pod hlavu, aby sa ím snívalo, za koho sa vydajú, lebo vidia v sne „osúdenca“. Kdesi som bol všetky, na sverepé konope sa vzťahujúce povery, hodne dávno uverejnil; preto o nich ďalej reči šíriť nebudem.

Rozšírená je povera, že novomanželia môžu tomu prekaziť, aby za istý rad rokov deti mali. Jeden starý zeman mí sám rozprával, že, keď šíel na sobáš, bol na holom tele v páse trirazy okrútený „ostružlinou, ktorá bola obema konci v zemi“, a že skutočne za tri roky nemali detí, a až v štvrtom roku sa ím syn narodil. Na takéto okrúcanie okolo tela vyhľadávajú a berú maliníky len s tenkými šlahúny; lebo neradil by som nikomu, ovinúť si okolo tela jako palec hrubé šlahúny, se silnými, jako dýky ostrými ostny druhov: Rubus Vestii, bifrons a iných. Ale „ostružlina“ slúží v poverách ľudu aj za afrodisiacum, o čom mi rozprávala jedna žena, ktorej sa zdálo, že ju muž zanedbáva, chutnú rozprávku. Stará žena jej poradila, aby nepozorovane vložila ostružlinu do postele, že ju muž bude istotne lúbiť. Naša ženička si myslela, že ostružlina, jako ostružlina, a nehľadala takú ostružlinu, ktorá má tenké šlahúny a slabúčké ostne, ale odťala až u samej zemi velmi silný šlahún s mocnými a ostrými ostny, a vložila ho pod plachtu do postele. Sotva sa muž hodil do postele, vyskočil, jako by ho jedovatý had bol uhryzol, a vyčapcoval ženu. Zadivil som sa, keď som počul tú poveru, že zariekaním a istými zelinami je možno dieťa v živote matkinom „zarobiť“, aby sa nenarodilo. Známe sú pády vyháňania plodu: to ale nepatrí medzi povery. Nakoľko je mne známo, nevie ľud trenčianský nič o nástrojoch a nástrahách k prekazeniu plodnosti. O tom „zarábaní“ detí v živote matkinom rozprávala mi nebohá stará Anna Marťáčka v Bošáci túto povesť: „Keď starý Krivý potajme pásol voly na bošáckom cinteri cez polnoc: videl vystúpiť z hrobu bielu ženu, ktorá sa dala s velikým namáhaním do dávenia, a vydávila jedno po druhom jedenásť detí, a to jedenáste s najväčším namáhaním vydala ústami zo seba, a potom všetky v tom poriadku, jako ích bola vydávila, zase pohltala. Krivý sa na to všetko prizeral, a keď sa k nej priblížil, riekla mu: ,Povedzte každej materi, aby žiadna nezarábala v sebe deti, tak, jako som ích ja v sebe jedenásť zarobila, a teraz ích musím každú noc vydáviť, a potom ích zase v tom poriadku, jako som ích vydávila, pohltať.‘ Keď to povedala, hrob sa otvoril, a žena sa doňho prepadla.“ Táto povera má to zdravé jádro: aby sa ženy chránili škodlivého a nedovoleného prekážania riadneho pôrodu.

Velice rozšírená je povera, že mrtví z hrobov vstávajú, a živým sa ukazujú. Z tejto kapitole uvedem len tri príklady.

1. O zomrelej dievke lieskovskej. Istý Crkoš v Lieskovom bol ženatý, a bývala s ním aj jeho švagrina, slobodná dievka, nezdravistá. Keď tá dievka zomrela, vystreli ju, jako sa panny vystierať zvykly, a dali jej pod škrôbku na hlavu aj stužky, ale nie jej vlastné, ktoré za živa nosievala, než stužky jej vydatej sestry, už hodne obnosené. Hned v prvú noc po pohrebe prišla tá zomrelá k posteli svojej sestry, chytila jej duchnu, a začala ju s nej sťahovať. Crkoška sa zobudila, chytila duchnu za druhý konec, a tak sa o ňu naťahovaly, až tá mrtvá duchnu aj so sestrou vyvliekla von z izby, a tam jedna na jednom, druhá na druhom konci duchny sedely. Na to riekla tá mrtvá: „To máš za tie stužky.“ To tak trvalo cez celé leto každú noc, a Crkoš bol von z domu na poľných robotách. Keď sa Crkoš domov vrátil, rozprávala mu žena, od každonočného strachu usužovaná, čo sa s ňou robí; on to ale nechcel veriť, a dodával žene smelosti, aby sa ničoho nebála, keď je on už doma. Jako ale v noci na posteli spali, cez pravú polnoc čosi posteľ vyzdvihlo tak chytro až po samú poval, že sa Crkoš velice dozarážal na nos o tlo; a keď posteľ dopadla zase na zem, ani nevedeli, ča sa to s nimi robí, len počuli: „To máš za tie stužky!“ To isté sa opakovalo aj na druhú noc. Na tretiu noc šíel Crkoš spať na pec. Cez polnoc prišla zase tá mrtvá, a začala sestru Crkošku na posteli hrdúsiť. Na jej krik sa zobudil Crkoš, skočil s pece, schytil ženu, a vyhodil ju von z izby, a mátoha mu v ty časy riekla: „Kebys mi nebol tvoju ženu z rúk vytrhol, bola bych ju zahrdúsila. To máš za tie stužky.“ Od tej doby mali Crkošovci od mátohy pokoj. — Táto povera má ten cieľ: aby sa mrtvým ích milé veci dávaly do rakve.

2. Pavlína Gabryšová z neopatrnosti podpálila dom. Asi o 3/4 roku po tom ohni zomrela. Jej muž dal na Morave „bielym mníchom“ omšu slúžiť: aby sa vyjavilo, kto ten dom zapálil. Tým ale svoju vlastnú ženu pohýbal v hrobe; lebo od jej smrti neminul rok; a že ona dom podpálila, chodila potom za celý rok každú noc do domu k mužovi; ale chodila len jej hlava, a postavila sa na stôl. Muž tú hlavu musel každú noc odnášať na hrob. Až keď minul rok, prestala Gabryškína hlava mátať. — Znal som dobre Gabryšku a jej muža, o ktorých ľud takú pôverčívú rozprávku vymyslel, ktorá sa dosiaľ u ľudu udržuje. I tejto povery jádro je zdravé: pozor dať s ohňom, aby ľudia do škody neprišli.

3. Pred asi 60 roky bol istý Guláš pre zbojstvo vyše Ostroluckého salaša v bošáckej doline obesený. Hovorí sa o ňom, že 7 duší zmárnil, t. j. 7 ľudí zavraždil. Tento Guláš, jako ľud hovorí, chodil po smrti, a mnohí kopaničiari tvrdili, že ho o pol noci vídavali. Raz išla Tuliska v noci z kopanice do Nového Mesta, a aby ju nepokúšalo, kráčala cestou medzi kolajami. Tu zrazu vidí v bok cesty Guláša, jako si vedľa nej kráča. Vlasy jej od strachu dubkom vstávaly; ale si pomyslela, že však bude kričať, keby jej Guláš chcel ublížiť, lebo chalupy neboly ďaleko. Keď zastala: zastal aj Guláš; keď kráčala ďalej: kráčal aj on vedľa nej. Jak sa priblížili k Bahníkech salašu, zaspieval tam kohut: a Guláš, jakoby bol krýdla dostal, letel s náramnou rýchlosťou k svojmu hrobu, a tam sa prepadol. — Túto pôverčivú fabuľu mi ceľkom vážne rozprávala nebohá stará Marťáčka. —

Keď mrtvú pannu pochovávajú, pri vystrájaní jej do hrobu, žiadne dievča jej nesmie dať ani svojej stužky, ani ručníka, ani žiadnej šaty so seba; lebo ktorá by to urobila, nemalaby žiadnej barvy, a bola by vždy bledá, jako smrt.

Povier o zlých duchoch je mnoho. Že sa zlí duchovia v podobe čiernych koček zjavujú, o tom svedčí táto, tu v Z. Podhradí zachytená rozprávka. Keď stará Kršáčka aj s mužom, korytárom, pri vydlabávaní a vystruhovaní korýt bývala v búde v horách; shrnulo sa raz v noci mnoho čiernych koček okolo búdy. Babka Kršáčka vzala chabinu a švácala medzi tie mrváňajúce kočky; ale tým si zle poradila, lebo tie kočky sa na ňu oborily zo všetkých stran, tak, že sa ledva stačíla v búde ukryť, a na seba veliké koryto prevaliť. Kočky ale daly sa do toho koryta pazúrami, a už-už len čo ho nerozškrábaly na márny pazder, keď bolo počuť v kopaniciach kohúta zaspievať: načo sa všetky kočky razom ztratily, jakoby sa boly prepadly: Tie čierne kočky boli premenení zlí duchovia.

Aj Vily, Hastrmani (vodní tatkovia), vodné ženy, Černokňažníci, Strašídlá podivnej podoby, Skrátci, čierní mnísi, bielé ženy, ešte vždy sa ukazujú pôverčivým ľudom na Slovensku.

Jedná stará babka mi rozprávala, že sa to za starodávna všetko shováralo. Zveri a zeliny, stromy a iné veci, hovorievali ľudským hlasom. Tu mi zaspievala pesničku:

Zajímavé je tu, že psota a hlad sú tu zosobnení, a medzi sebou sa shovárajú, lebo „za starodávna sa to všetko shováralo, jako tuto Psota a Hladoš“, doložila babka.

Mnoho povier rozširovalo sa medzi ľudom aj kveštujúcími frátry mníšskymi. Mám v rukách 9 kvartových strán zaplňujúci rukopis, obsahujúci samé čarodejné a poverečné recepty na zaháňanie počarovaním povstalých nemocí rožného dobytka; aby kravy mnoho mlieka dávaly, aby sa mnoho masla namútilo atd. Je tam tých receptov asi 59. Na konci receptov stojí: „Finis. O. Ad. M. D. G. B. M. V. OO. SS“. Tento rukopis dostal L. Riezner z kláštora beckovských Františkánov. Je písaný peknou, vypísanou rukou, čisto, ale špatným pravopisom, asi z polovice XVIII. storočia. Na každej strane je u vrchu nakreslený kríž (†). Mám ho prepísaný doslovne. Podávám tu na ukázku pár takých poverečných receptov, len premeneným pravopisom:

„Aby kravám mlieko neodňali. V ktorékoľvek suché dni vezmi z každej kravy z kríža srsti, i medzi vymenom tiež, a ulož tú srst do orechovej škrupiny, ktoré sa v štedrý večer lúštia; uváž to dobre niťou, a polož pod prah, kade chodia kravy z maštale a do maštale: žiadná čarodejnica, ba ani sám diabol, z pomoci Božej nebude môcť uškodiť.“

„Daj si posvätiť klokoč vo Veľkú Sobotu, a vstrč ho za hradu v maštali: žiadná bosorka ti nepristúpi do maštale.“

„Keď je úpad na lichve. Ukradni tri zástavnice ve mlýnoch, a jeden zámek zaopatri, a ktore statča (= dobytča) skape: vykopaj mu jamu; jednu tú zástavnicu daj podeň, a tým zámkom zamkni mu pysky, a zasyp ho zemou, a tú tretiu zástavnicu polož na hrob.“ (A s druhou zástavnicou čo sa malo stať? to sa neudáva.)

Ale dosť je tejto ukážky poverečného liečenia dobytka. Mne jeden kopaničiar rozprával, že mal nezdravú kravu, a keď františkánsky frater chodil po kvešte, zavrtal tej krave jakúsi ceduľku do roha: a kravička vyzdravela, či pre to? lebo vzdor tomu?

Jedna paní, ktorá má v bošáckej doline v kopaniciach hodne mnoho pozemkov, tak že jej povozy často chodia do kopanic, vyslovila sa, vraj, raz: „Ja len neviem, čo sa to ten podhradský farár toľko po horách a po lúkách šmatle? Kedy koľvek ho moji bíreši stretnú, vždy vôz prekotia, lebo os zlámu!“ Keď som chodieval často botanizovať do kopanic: ani mi len nenapadlo, žeby postretnutie mňa, dakomu škodu mohlo priniesť! Ale tá povera je rozšírená, že ráno kňaza prvého stretnúť: prinesie nešťastie; ale cigáňku stretnúť, prinesie šťastie. Raz som, ešte jako skalický kaplán, stretol mne známeho pána s flintou a velikou kapsou na zajacov, a zavinšoval som mu mnoho šťastia. Ale môj Nimrod sa na mňa špatno podíval, a zvrtnúc sa na päte, vrátil sa domov. Nevedel som si to nijako vysvetliť, až mi to vo fare povedali: že sa lovcovi nesmie priať „mnoho šťastia“, lebo že práve vtedy nič nezastrelí.

Jeden môj farník, ktorí za viac rokov bol robotníkom v Pešti, a ztadiať sa vrátil jako prebudený Slovák, odcestoval vlani do Ameriky, aby sa tam slobodného povetria nadýchal. Z tadiaľ mi písal obšírny list, v ktorom medzi iným hovorí, že som mu snáď nedôveroval, keď nechodil do kostela, a pokračuje takto: „Do kostela bolby som aj chodil, ale každý človek má svoju natúru. Ja som nikdy nespieval; jakoby som vyzeral, a čoby si o mne mysleli tí, ktorí sú okolo mňa, a zbadajú, že nespievam? Ale preto niesom najhorší. Sú takí svatúškári, ktorí nikdy nezmeškajú kostel, alebo len keď musia; a sú o mnoho horší kresťania odo mňa. Na príklad, môj otec modlia sa o zlomkrky, jako od kusa (na akkord), a pri tom nemyslia dobre; a jako som zkusil, ani nerozumejú slovu v svatém písme. Oni si myslia o sebe, že keď sú starší, že sú aj spravedlivý. Keď čítajú dobré, myslia, že to o nich platí; a zlé o druhém. Videl som pri ních všelijaké povery a darebnice, jako na príklad: Keď ích zajac predbehne, alebo žena s prázdnou putnou predejde: že to znamená nešťastie; v štedrý večer prvým koláčom kravy utierajú, a na nový rok, pán bôh chráň, aby dolný súsed prišiel prvý do domu, lebo práve žena: vyhodili by ju boli ven z domu. A všeličo inšie. Nuž, ja som sa ím smial, a preto som prišiel so starým do protivy. Jeden raz popredku nahovorili horného súseda, aby ím prišiel zavinšovať nový rok, pokial niekto neprijde; ale chlap bol prvý v dome na nový rok. Ja som ím na posmech povedal, že to není platné, keď vinšovník neprijde sám od seba. Povedali mi, že sa to tak musím učiť, lebo že som sprostý, že aj ích rodičia tak robili, a že aj to môže byť dobré. Povedal som ím, že dvom pánom nemôžu spravedlivo slúžiť; a keď ích rodičia skočia do mecha, oni za nimi skočiť nemusia.“ Z tohoto zlomku listu poznať, že jeho pisateľ neni z cechu poverčivých ľudí.

Pri malých deťoch sa tiež mnoho povier stvára. Keď dieťa nesú na krst, vkládajú mu v papierku zavinutý kvet šafranový za poduštičku, a keďby kedy bolo rozhorúčené, aby nedostalo vred (zrádník, epilepsiu): namočia ten šafran do vody, a dávajú z tej vodky po troške dieťati piť. Aj keď dieťa zúbky dostáva a je rozhorúčené, tej vodky mu dávajú. Malé dieťa cvernou premerať, alebo odvážiť, neslobodno; ani keby sa po zemi motalo, nesmie ho nikto prekročiť: lebo by zaostalo v zraste. Videl som v jednom pánskom dome v škatuľke opatrovaný kúštik pupkovej žíly novorozeniatka, v druhej škatuľke ale úplne suchý kúsek „kápky“, s ktorou na hlave sa to dieťa bolo narodilo, teraz viac než pred 100 rokamy. S „kápkou“ narodené dieťa bude šťastlivé; so zúbkami ale narodené bude múdre. Špetku na prach potlčenej pupkový žíly, dávajú deťom, keď ích zrádník napadá.

O embryu bezdrôtovej telefonie dozvedel som sa od jednej, velmi statočnej zemanskej panej, ktorej muž bol advokátom v Hornom Trenčiansku, a býval zemanmi vysielaný na snemy do Prešporku. Keď sa tam prílišne dlho bavil, a domov nechodil, dala si jeho pani doniesť koleso s voza, postaviť na stôl, a dierou v hlave kolesa vyvrtanou, smerom k Prešporku, po tri razy silno zavolala: „Ištvánkó-ó-ó! poď do-mo-o-ov!“ a Ištvánko sa nezadlho vrátil do Nedeze. To mi tá stará pani sama rozprávala.

O mesiaci veria, že na ňom Davíd hrá na harfu. Kto sa na to dívá, keď sa práve Davidovi struna na harfe utrhne: ten oslepne. Hovorí sa, že každý človek má svoju hviezdu. Keď hviezda spadne, vtedy ten človek, ktorého tá hviezda bola, zomrel. Dievky boly na priastke, a vyšly v jasnú noc do dvora, aby sa pokochaly pohľadom na hviezdnatú oblohu. Jedna riekla, úkazujúc prstom na hviezdu: „Hento je moja hviezda!“ Hviezda tá spadla, a dievka v tom okamžení zomrela; lebo kto uhádne, ktorá je jeho hviezda: hneď zomre.

Už ale bude dosť z týchto vybraných povier. Na konec ešte podám poverečné liečenie hysteroepilepsie, jako som ho sám videl v Bošáci.

V Bošáci ochorelo 13 ročné dievča, telesne slabo vyvinuté, z dvojiček, K. Ch. na hysteroepilepsiu, koncom r. 1899, a v tej nemoci trvalo do februaru 1900. r. Hysterické krče sa pri nej z počiatku len vo dne objavovaly; pozdejšie aj v noci. Ľudia pripisovali chorobu čarom, že chorá niečo „predliateho“ prekročila. V tom istom dvore, na zadku, býva žena, ktorá sa za viac rokov cigáňov pridŕžala, a má syna a dceru, týpu doceľa cigánskeho. Potom od cigáňov odišla, a od tej doby sa poriadne živí aj s deťmi, a chodieva na celé leto do mošonskej stolice na poľné roboty. Ľudia spískali, že to tá cigáňka dievčati počarovala. Cigáňka prišla aj s dcerou ke mne na žalobu, že ju Ch-ci z čarodejstva obviňujú; a že jestli ja neurobím poriadok, pôjde so žalobou do Trenčína. „Jest-li“ — reku — „chceš, aby ťa tam vysmiali: nuž idz! Jaký poriadok ja mám medzi vámi robiť, leda ten: aby to Ch-ci o tobe nehovoríli, lebo je to všetko hlúposť.“ Uspokojila sa, a odišla. Keď chorá dostala epileptické krče, sviazali jej ruky a nohy motúzom, z poskonných, medzi maternými zabudnutých konopí usúkaným: aby sa zjavenie ženy čarodejnice, ktorú chorá vo visiach videla, zahnalo; lebo že ona má počarované, a prekročila „preliaté“. Aj u Nemcov hrajú „Giftgüsse“ v poverách veľkú rollu. Raz som videl, že chorá mala štvorakú ďatelinku uviazanú na holom tele „u jamky“ (nad žalúdkom); iný raz zase našel som ju ležať „horeznak“, a peceň chleba na jej hrudi: to všetko malo slúžiť na zahnanie čarov. Dievča mávalo visie, hallucinacie, a predstavovala sa jej baba, zalíčená sadzami, alebo s červeno natretou tvarou, a že sa dievčati vysmievala. Aj to sa pri dievčati praktikovalo, že mu mládenec (A. P.) do zubov chytil hrdlo, alebo si lahol oblečený k nemu do postele: vtedy, vraj, pokušenie odišlo od dievčaťa. Videl som dievča, jako sa strmo natiahlo na posteli, zaseklo zuby, ústa skryvilo, a v oblúku sa vypalo, opreté na temeno hlavy a na päty; zase sa bilo päsťami v hruď, a jako zo sna rozprávalo s tými, ktorí alebo ktoré sa mu predstavovali v takých epileptických nápadoch, buď živí, alebo mrtví. Raz mi rozprávalo, že sa mu predstavili jeden chlap a dve ženy, a prosili ju: „Dievečko, odpusť nám!“ Ono ím povedalo: „Jak mi tú nemoc vezmete: odpuscím vám.“ Načo odpovedali: „To nenie tak vzáť, jako dať.“ Aj rozličné zariekanie upotrebovali pri tom dievčati; medzi inými i toto: „Zahnal Kristus veprov do mora, ďáblov s nimi; aj ty idz za nimi!“

1900. 16. febr. navštívil som dievča zase, keď práve malo epileptický nápad. Ležalo s otvorenýma očima, ani večkami nehýbajúc. Práve rozprávalo s tými, vo visiach sa mu predstavujúcími ženami, a hovorilo: „No, no! to ja neurobím; toby bola hanba; to ma neučili ani v kostele, ani v škole; toby bol hriech! — Jakož! ale ja to neurobím. Daj mi pokoj! A čo somc’ ublížila?“ O chvíľu schopil ju krč, a vyhadzoval ju v oblúku hore, a tam prítomné ženy svalily sa na ňu, aby ju udržaly; ale udržať ju nemohly. Darmo som ím hovoril: že to sťahovanie svalov neutíši, a že ešte móžu chorej chrbtovú kosť vytknúť. Ženy sa bály, že chorú „to zlé“ vychytí do povetria. Keď dievča prišlo k sebe, rozprávalo: že sa mu mrtví zjavili, a mu povedali: aby vystrelené bolo pri ňom z flinty; a vo flinte musia byť po troch kúskoch z vianočných štedrovečerných omrviniek, 3 zrnká žita, 3 reži, 3 jačmeňa, 3 hrachy, 3 omrvínky chleba a 3 kúsky oplatky; lebo jak nevystrelia to a tak: že príjdú tie obludy zase dievča trápiť za dve hodiny. Flintu na ten čas nemali v dome, a dievča malo na to epileptický nápad za 3 hodiny trvavší. Potom strielal otec z pistole pri dievčati, ktoré sa na každý výstrel prebudilo. Inokedy strielali vo dvore z flinty, a po každom výstrele sa dievča rozebralo, a prišlo k povedomiu. Keď malo vísie o mrtvých, potom rozprávalo, čo ktorý mrtvý ktorému živému odkázal. Aj kusy lebky, zo starých hrobov vykopanej, pálili pri chorej. Otca pôverčiví ľudia posielali do Pešti ku katovi o pomoc; ale som ho od toho odhovoril, a on zostal doma. Dali aj podhraďskej „bohyni“ pri dievčati čarovat; ale že táto pýtala a dostala peniaze a plátno: bola za pokutu do žalára zatvorená. Aj kaplána si na radu katolickych súsedov povolali, aby dom vykropil a „trojkráľovou kriedou“, na dvere kríže načiaral: ale všetko na darmo. Keď celé okolie bolo pre túto chorú sburcované, že ľudia aj z ďaleka húfne dochádzali, na tento zázrak sa dívať: rozkázal slúžny Dr. Schwertner, aby dievča bolo bez odkladu dodané do nemocnice v Trenčíne, čo som ja rodičom viacrazy bol tiež radil. Otec dievčaťa mi hovoríl, že ho katolické ženy prehovorávaly, aby dievča prestúpilo na katolíctvo, že tak mu potom kňazia pomôžu. O tom ale ani otec, ani dievča ani počuť nechceli. Raz hovorilo dievča, že vidí v izbe vrtiaceho sa čerta na žeravom koni. Indy zase hovorilo, že vidí strašidlo na peci. I vyskočil, vraj, na pec Ján Janušík-Turana, a máchal po nad pec palicou: ale dostal taký oflinok (bezpochyby sa sám zarazil palicou po hlave), že mu až v ušiach zaľahlo. Už sa hovorilo, že aj ľudí, ktorí sa boli na chorú dívať, mátalo. Dievča sa v nemocnici na toľko uzdravilo, že sa koncom februara vrátilo domov, a žije dosiať zdravé, telesne silné, len kedy-tedy, párrazy do roka, na chvílu upadá do mdloby. Chudobní rodičia boli po čas choroby dievčaťa temer v zúfalom položení, a probovali všetky prostriedky, ktoré ím kto poradil, že jak neosožia, aspoň neuškodia; keď sa ale dievča vyzdravené vrátilo z nemocnice, potom banovali, že ho ta hneď z počiatku nemoce nedodali.

Prehovoril som tu o tomto zriedkavom páde preto obšírnejšie, aby sa videlo, jaké množstvo poverečných prostriedkov sa pri ňom — pravda, že všetko nadarmo — užívalo.