ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lieska je všeobecne známy ker, ktorý sa často nachádza u nás divo po krovinatých kopcoch a v horách, a je rozkošou a postrachom nádejeplnej školskej mládeže; rozkošou pre chutné lieskovce, ktoré koncom mesiaca augusta zrejú a veľmi chutné jadrá obsahujú, ktoré nielen deti veľmi pilno sbierajú a rady jedia, ale aj veveričky a myši si na nich pochutnávajú; mládeži však sú liesky aj postrachom: lebo z lieskových výhonkov sa obyčajne rezávajú prúty, ktorými neposedným a neposlušným chlapcom bývajú vyprašované nohavice, ale len vtedy, keď ich majú na sebe oblečené. Z lieskových silnejších prútov si robievajú chlapci luky, ktoré zohnuté do oblúka a od jedného konca k druhému silnou šnôrou spojené dávajú im nástroj k odstreľovaniu šípov, z tenších rovných prútov prirezaných; a aby tieto čím ďalej doletely, na konci im prilepujú kúštik smoly, a aby toto strelivo čím najúčinnejšie pôsobilo, zatlčú do konca šípu alebo strely ostrý klinec alebo koniec hrubého špendlíka; a beda tomu neopatrnému vrabcovi, ktorý si v kŕdle kamarátov bezstarostne pochutnáva na zrelom semenci, keď sa nevyplátené snopy materných konopí na slnku vysúšajú — jestli ho taký ostrý šíp trafí! Ale takýto strelec lukom musí dávať dobrý pozor, aby miesto vrabca netrafil dakomu do oka, alebo do kolena, ako sa to aj mne v chlapčenskom veku tak povodilo, keď mi kamarát, miesto do vŕby, strelil klincom šípu do kolena, čo nás obidvoch rozplakalo, mňa od bolesti, strelca od ľútosti a od hanby. Zato sme sa však nepohnevali.

Lieskovec, z ktorého sa červík cez škrupinu prevŕtal, keď už jadro alebo celé, alebo z väčšej čiastky bol vyžral, menuje sa „hvizdák“, lebo naň vedia chlapci znamenite hvízdať, akoby do uší vŕtal, keď si ho zacviknú tou dierkou nahor medzi druhý a tretí prst, a tak silno bokom cezeň zafúknu. Rozkošné bývajú takéto závody hvízdajúcich chlapcov. Zkúsenejší vedia na taký hvizdák lieskovcový virtuózne zahvízdať!

V domácnosti sa jadrá lieskovcov potrebujú na rozmanitý spôsob, i miesto mandlí do jemnejšieho pečiva, alebo potlčené na osýpanie múčneho jedla, miesto orechov. Z jadier sa prešuje aj znamenitý olej, ktorý sa nedá zahanbiť ani najjemnejšiemu olivovému oleju.

Bol som raz dostal od horského hájnika mladučkú srnku, ktorú sme pečlivo opatrovali, a ona úplne skrotla a všade za mnou chodila, ako psík. Cez deň behala po dvore alebo záhrade, alebo vylihovala v mojej izbe pod stolom na koberci, kde mala na korýtku nakrájanú burgundiu a zrná kukurice. So psy sa skamarátila natoľko, že cez zimu nocovávala v záhradnej búde s jedným zo psov. Bol to rok mimoriadne úrodný na lieskovce, akého druhého podobného nepamätám. Keď som navylupoval jadier lieskovcových a podal som ich na dlani už hodne narastenej srnke, hltavo mi ich z dlane vybrala a nožičkou ma škrabala po kolene, aby som ešte navylupoval jadier. Vtedy bolo všade po vŕškoch mnoho lieskovcov, tak, že ich jeden kopaničiar, ako mi to sám povedal, 15 prešporských meríc nasbieral a novomestským Židom po 5 zl. mericu predal. Vtedy som aj ja, ešte počiatkom septembra, za malú chvíľku plné vačky krásnych lieskovcov domov donášal, ktoré som pod lieskami napadané nasbieral a nepotreboval som ich s liesok otrhávať i s kalichami. To bola maškrta pre moju srnku. Mal som ju hodne vyše roka. Na druhý rok, v pozdnom lete, mal som raz hosťov, a vtedy súsedov pes vyhnal ju zo záhrady a ona ušla na blízky krovinatý vrch, kde mi ju darebácki pytláci zastrelili.

Z tenších prútov lieskových pletávajú sa lesky na sušenie ovocia a zvlášť slív, ako som to aj ja, v chlapčenskom veku, pre domácu potrebu robieval. Hrubšie rovné palice lieskové dávajú, vo dvoje rozštiepené, znamenité obruče na putne, sudy a iné drevené nádoby. Z tenkých, oškrábaných prútov robievajú sa klietky a sklopce na vtákov, ba aj vkusné košíky. Ploty z lieskových prútov upletené pekne sa vynímajú a sú trvácejšie než z prútov bukových, vŕbových a rakytových. Plot taký, ako mi ľudia hovorili, najmenej za 15 rokov vytrvá, nech ho len Cigánky v čas zimy po kúsku nerozvláčia. Čerstvý plot nechávajú Cigánky na pokoji, ale za úplne suchým sú ako posedlé.

Palice lieskové sú hľadaným tovarom pre paličkárne, kde sa vyrezávajú a na konci zohýbajú na palice k prechádzkam, do dáždnikov a slnečníkov. Raz bol asi za dva roky v Bošáci jeden skupovateľ rovných a u spodu sukovatých palíc, ktorých celé veľké fúry vyvážal do zay-uhrovskej paličkovej fabriky. Vtedy bolo beda lieskam, ale aj čerešniam, višniam, kalinám a vôbec všetkým drevinám, či divorastúcim, či záhradným a štepeným.

Do roku 1848 hrala palica lieskovica klasickú úlohu po dedinách a vo vojsku. Odznak rychtárskej hodnosti v dedine bol, že rychtárovi obec pri voľbe slávnostne oddala lieskovú palicu, ako kráľovskú berlu, symbol svrchovanej moci a s veľkou parádou odniesli obecní sluhovia odo dverí starého rychtára k novozvolenému masívnu dubovú kladu a tam ju slávnostne pred jeho domom položili. Lieskovicou vbíjaval rychtár sedliakom paragrafy krajinských zákonov, poslušnosť a poriadok, nie do hlavy, ale od protivnej strany. A bez tej lieskovice nevychádzal rychtár nikdy na ulicu alebo do poľa. Dakedy pestoval aj taký nevinný šport, že chlapcov, po ulici sa hrajúcich a pritom krik robiacich, móresu učil a palicou rozháňal; a že k tomu má právo, to pevne veril, lebo príslovie hovorí: „Cisár v krajine, rychtár v dedine“. Do klady však zacviknutí bývali za nohy len dospelí previnilci mužskí; ženské za hlavu a ruky do „trlice“ prištipnuté bývaly pred obecným domom, kde tento potupný nástroj stál pevne do zeme vpravený. Či takýto zhanobujúci trest koho napravil, o tom veľmi pochybujem. Skôr myslím, že vinníka opatrnejším urobil, aby nebol polapený. Aj súdy slúžnovských úradov neobišly sa bez lieskovicového naprávania zlých mravov nezemanov. Ale beda by bolo bývalo slúžnemu, keby sa bol opovážil daktorého zemanského vagabunda, alebo známeho zločinca poctiť vypálením mu hajdúchom 25 palíc na plundry! Jeden popevok slovenský hovorí:

Pánsky hajdúch, sám poddaný a otrok pána svojho, bol podobný dozorcovi nad černošskými otrokmi v Amerike, zakiaľ tam otroctvo nebolo zrušené. Taký nadutý, bezcitný, surový hajdúch, ktorý poddaných na pánštinu vyháňal, pri robotníkoch v poli dozeral, aby pilno a dobre pracovali, bez lieskovice sa ani myslieť nedal. Lieskovicou dodával poddaným chuti do práce, lieskovicou vzbudzoval v nich úctu, lásku, oddanosť a poslušnosť k slávnemu a milostivému pánstvu, a koľkorazy lieskovicou vyplácal večer ukonaných a ťažkou prácou strhaných robotníkov! Kto tak nerozmyslene vychvaľuje tie minulé „dobré“ staré časy, nech si len pomyslí, ako to vtedy bývalo! Majiteľ statku, ktorý ani nevedel do ruky vziať sekeru, motyku, kosu alebo pluh, shŕňal všetky plodiny zeme; a ten, ktorý mozoľne pracoval, miesto vďaky býval často palicovaný. Nuž, ktorý rozumný človek by si žiadal, aby sa tie staré časy zase navrátily? Z tých časov pochádza národná pieseň, ktorú som mnohoráz počul spievať v svojom rodisku Lubine:

Lieska hrá aj v poverách značnú úlohu. V ľúbostných čaroch, ktorými sa najradšej zapodievajú, vydajuchtivé devy alebo nedočkavé vdovy — ktoré, vraj, zakiaľ si trúfajú kyšu (sadlé mlieko) prehryznúť, nevzdávajú sa sladkej nádeje na vydaj — pri jednom čarovaní musia mať sedmoraké drevo, ktoré slávnostne zariekajú, aby si docitovaly frajera, nasledovne:

Či sa ktorej podarilo týmto zariekaním ženícha, ako kapra, nahnať do saku, neviem. Len to viem, že sa takéto manipulácie dodnes robia.

Jedno staré, trefné rimanské príslovie hovorí: „Ak chceš poznať mravy ľudského pokolenia, k tomu ti dostačí, keď poznáš jeden dom.“ Lebo čo je vo zvyku v jednom kraji, to nie je neznáme ani inde. Asi pred 25 rokmi dostal som bol list od generálnej direkcie ktorejsi železnice z Viedne, s úctivou prosbou: aby som, ako znateľ zvykov a obyčajov ľudových, poučil direkciu, čo to znamená, keď dakto pošle v liste niekomu kus povrazu! Či to toľko znamená, ako upomenutie na splnenie daného sľubu? Takýmto spôsobom poctil ktosi na deň mena jedného vyššieho úradníka. Takáto zásielka je síce každému srozumiteľná; ale ja, aby som posielateľovi tohoto rébusu alebo hieroglyfu neuškodil, odpovedal som, že mi podobný pád zo Slovenska nie je známy, a tak určite neviem, aký je jeho význam.

Kam až siaha povera, na liesku sa vzťahujúca, poznáme z toho, že sa v Bošáckej doline rozpráva: že na Lopeníku je jedna lieska, pod ktorou je vchod do podzemných jaskýň, naplnených zlatom, striebrom a drahým kamením. Táto lieska sa len na vyslovenie istej čarodejnej zariekacej formuly s miesta odvalí a dvere k tým pokladom otvorí. Dosť som sa po tej zariekacej formulke aj u kopaničiarov, po Lopeníku roztrúsených, nadopytoval, lebo aj mne by nebolo zaškodilo, keby som do tých dukátov mohol aspoň raz začrieť; ale nikto mi jej nevedel povedať, a tak mi moje posledné tri zuby na prázdno cvakly, lebo „kto sa k babke narodil, ten ku grošu nepríde“. Ale, podľa ľudového podania, nie je to tak ľahkou vecou, z tých pokladov si podľa ľúbosti nabrať: lebo sú strážené príšernými zvermi a obludami, zvlášť hrozne prskajúcimi kocúrmi, a musel by to byť opravdový Valibuk alebo Miesiželezo, ktorý by sa smel pustiť do zápasu s tými obludami.

V prvej polovici 17. storočia bol v Trenčíne súdený jeden človek z čarodejstva obžalovaný, ktorý vraj po horách hľadá takú liesku, ktorá je celá napadnutá bielym imelom (viscum album); a keď takú liesku najde, kope pod ňu tak hlboko, ako je vysoká, a tam pod jej koreňom najde hada. Tohoto hada zabije, na kusy rozreže a tak si ho po kuse uvarí, a ten odvarok jie, čo vraj tak pôsobí na jeho rozum a pamäť, že kadekoľvek kráča poľom, lúkami alebo horami, každá zelina mu hovorí, proti akej nemoci je účinným liekom, k akým čarom sa dá upotrebiť, akým bosorstvám prekáža, vôbec, k čomu je dobrá. Tento nešťastník, ktorý takouto povedačkou mal ľudí za bláznov, nepomyslel, aké to bude mať pre neho žalostné následky. Ktosi ho u súdu udali z čarodejstva. A múdri sudcovia, ktorí boli všetci ľudia študovaní, miesto toho, aby boli žalobníka vysmiali a mu povedali, aby také hlúposti, nesmysly a nemožnosti neveril, dali domnelého čarodejníka lapiť, uväzniť, a vezmúc zákonník do ruky a kata na pomoc, dali sa ho vyslýchať. A keď sa nechcel dobrovoľne k čarodejstvu priznať, odovzdali ho do rúk katových, aby na ňom mukami vynútil také priznanie, aké si tí sudcovia priali. K čomu všetkému sa človek v hrozných mukách a bolestiach neprizná, keď si myslí, že priznaním prestane jeho mučenie?! Ja sám nestojím za seba, žeby som sa nepriznal hoci k tomu, že som Arpádovi nos uhryzol, keby sa ma na to na mukách pýtali. Dnes nám je takéto nerozumné a neľudské zachádzanie s obžalovanými z čarodejstva nepochopiteľným. Ale vtedy bolo súdobníctvo tak zadubené a zatemnené, že čím hlúpejšími otázkami dobíjali na obžalovaného a čím bolestnejšími mukami sa usilovali z neho vytiahnuť, aby sa k všetkému priznal, hoci sa mu o tom nikdy predtým ani nesnívalo, a sám sa divil, že by to z neho bolo mohlo vystať — za tým chvalitebnejšie sa také inkvirovanie pokladalo. A keď sa náš obžalovaný na mukách priznal, že tak čarovať vie, múdri sudcovia vyniesli ten výrok: „rogo comburatur“, t. j. na hranici buď upálený. A tak sa aj stalo; lebo nešťastníka pri trenčianskom moste za živa upálili a kat jeho popol a kúsky nezhorených kostí musel do Váhu pohádzať, aby ani jeho popol tých poverčivých a pri všetkej učenosti a literárnej vzdelanosti predsa náramne hlúpych pánov sudcov nestrašil. Celý tento a ešte viac podobných bosorských procesov som si vypísal z archívu župného v Trenčíne.

Že aj vo vojsku do roku 1848 lieskovica hrala vynikajúcu úlohu, to my starí z vlastného videnia poznáme. Ako hrdo si vykračoval kaprál, ktorý nosil, vlastne za sebou vláčil vedľa šable na remienku uviazanú lieskovicu, a azda viac si na tej lieskovici zakladal, ako mladý poručík na zlatohlavovej kvastli na šabli, alebo vyšší dôstojník na zlatých rádoch a hviezdach. Kaprálskou lieskovicou sa mužstvu vo vojsku vbíjala chuť do vojny, hrdinstvo v boji, láska k panovníkovi, slepá poslušnosť a všetky ctnosti privilegovaného vojenského stavu. Nielen 25, ale aj 50, ba aj 100 palíc vojenské súdy uštedrovaly previnilcom, a palicovaním si vychovávali hrdinov. Keď si povážime, že Mojžiš 1500 rokov pred Kristovým narodením nedovolil viac než 40 rán palicou vyťať previnilcovi, aby človek nebol prílišne zohavený, musíme sa nad štedrosťou a neciteľnosťou civilných a vojenských súdov, ako trvaly do roku 1848-ho, diviť. Sám apoštol Pavel o sebe hovorí: „Od Židů pětkrát čtyřicet ran bez jedné trpěl jsem“; tedy zakaždým len 39 rán mu dali. Farizejské punktíčkárstvo to tak ustálilo. Aby sa pri bití palicou nepomýlili a z neopatrnosti previnilcovi nevyťali azda 41 rán, tedy o jednu viac nad Mojžišom dovolené maximum, tedy radšej mu dali o jednu ranu menej. Ale farizejské svedomie to už znieslo, keby previnilcovi v jeden deň 39, na druhý deň zase 39, na tretí práve toľko rán boli dali vyťať: to už podľa ich výkladu nebolo prestúpenie zákona Mojžišovho. Bolo to vtedy práve tak, ako pozdejšie naše príslovie hovorí: „Pravda (spravedlivosť) je taká, akú páni chcejú.“

Keď som bol v r. 1847. v Modre žiakom, kde vtedy bola posádka kyrysníkov, jeden vojak sa v čomsi previnil a za to musel vytrpieť sto rán lieskovicou, ktoré mu dvaja kapráli vyťali. Ktorísi žiaci sa na mestský múr vydriapali, aby túto ukrutnú exekúciu vo dvore kasárne videli. Ja som stál len vonku pod múrom; ale to mlátenie palicami po úbohom vojačkovi som dobre počul.

Keď som raz po Maníne na hranici trenčiansko-turčianskej botanizoval a za vodcu som mal veľmi shovorčivého hájnika, ktorý mi mnohé povesti o tomto vrchu rozprával, spomínal aj „virkule“, pomocou ktorých tam drahé kovy baníci hľadávali. Táto „virkula“ znamená to, čo u Nemcov „Wünschelrute“, alebo po latinsky „virgula divina“, pomocou ktorej hľadávali poklady, drahé kovy, pramene vôd, zaháňali príšery, chránili sa pred čarami a bosorkami, citovávali duchov. Takéto prúty musely byť nožom, ešte k ničomu neupotrebeným, alebo kremeňom v noci urezané z trojročnej liesky, ktorá stála na východnom svahu.

Podľa ľudového podania odpočívala Panna Mária s Jezuliatkom pri úteku pred Heródovými úkladmi pod lieskou; preto hrom nikdy do liesky neudre, preto je lieska posvätená Matke Božej, a kto v deň Navštívenia Panny Márie (2. júla) do okna si zastrčí halúzku liesky, toho dom pokladá sa za bezpečný pred hromom. Hríbiky na starých lieskových pňoch rastúce, majú mať tú moc, že ten, kto ich pri sebe nosí, pri hľadaní pokladov vraj máva šťastie. Veľmi zriedka na lieskach rastúce imeľo (ktoré som ja ešte nikdy na lieske nevidel, ale len na jabloniach, hruškách, topoľoch, javoroch a ihličnatých stromoch) má byť výtečnou ochranou pred akýmikoľvek čarami.

Nepamätám sa, kde som to čítal, že v odpadkoch kolových stavieb v ktoromsi švajčiarskom jazere vykopané bolo aj mnoho lieskovcov, ktorých jadrá boly neporušené. To mi veľmi podivným prichodí; lebo, keď som rozmnožoval červené lieskovce (Corylus tubulosa) a v jeseň som ich nasypané medzi vrstvy zeme do kvietnika a tak do zeme zakopal, na jar všetky pod zemou vyklely, že som ich do riadkov v škôlke vysadil, kde vyrástly a na tretí rok mohly byť vysadené tam, kde som ich chcel mať. Žeby tedy azda za 2000 rokov v bahne jazera leživšie lieskovce neboly vyklely a jadrá porušenie nevzaly, zdá sa mi byť nemožné.

Mimo obyčajnej, u nás často divo rastúcej liesky (Corylus Avellana L.), pestuje sa v záhradách a kde-tu aj v krovinách vinohradov jeden druh s červenými jadrami (Corylus tubulosa L.). Veľké lieskovce rodí „turecká lieska“ (Corylus Coliorna L.). Vlasť tejto peknej liesky je Malá Ázia a v Európe Balkánske pohorie, kde celé lesy tvorí a v mohutné stromy vyrastá, jej dreva sa používa na zhotovenie najdrahocennejšieho domáceho náradia. V Carihrade sa menuje jedna čiastka mesta Fundukli = lieskovcová štvrť, preto, že sa tam najviac lieskovcov predáva. V mojom veľkom herbári mal som viac vetvičiek i s lieskovcami z rozličných rodzajov týchto tu spomenutých druhov liesky.

(1921)