ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od môjho dobrého otca, ktorý zomrel na porážku ako farár lubinský v Nitrianskej župe, som už ako chlapec slýchaval, že sme my potomci rodiny českobratskej, ktorá po bitke na Bielej hore^[1] pri Prahe, aby sa vyhla krutému prenasledovaniu pre vieru, dosťahovala sa na Slovensko, kde sa v Senici poctivo živila vyrábaním súkna. Na tom som si už ako chlapec mnoho zakladal, že koreň našej rodiny siaha až do Čiech. A tu je aj prameň mojej iskrennej a neohraničenej lásky a úcty k bratskému českému národu. Ešte ako študent najradšej som listy rodičom alebo iným písaval po česky a až pozdejšie, keď sa spisovná slovenčina ustálila, privykol som na ňu, ale priateľom českým aj teraz rád písavam listy po česky. Pravda, nie je to čeština klasická Vrchlického alebo Jiráskova, ale kde-tu slovakizmami prešpikovaná reč, ktorú však moji ctení priatelia dobre rozumejú.

Roku 1860 — 61 bol som v Uhorskej Skalici kaplánom pri boku Ľudovíta Licharda, brata Danielovho a redaktora vládnych Slovenských novín. Toho času bolo tam výborné nižšie české gymnázium, ktorého správcom bol výborný filológ a poctivá slovanská duša Kvetoslav Klumpar. Do polovice roku 1860 dostával Klumpar nemecké vrchnostenské listy, ale pozdejšie dostával samé maďarské, ktorým ani on, ani ostatní českí profesori nerozumeli. Tak sa stala naša fara takou prekladateľskou kanceláriou, kde sme Klumparovi tieto maďarské fermany prekladávali. Týmto maďarským prípisom máme čo ďakovať, že nás Klumpar často navštevoval, kde sme sa s ním, nikým nestriehnutí a nešpicľovaní, mohli dôverne pozhovárať. Keď o krátky čas gymnázium pomaďarčili a českých profesorov odstránili, odišiel Klumpar za riaditeľa gymnázia do Jindřichovho Hradca a stadiaľ mi a pamiatku mi poslal svoju znamenitú Mluvnicu latinského jazyka. Klumpar zanechal v Skalici tú najkrajšiu povesť a aj ja ho mám vždy v živej pamäti. Keď sa podívam na jeho už troška vyblednutú fotografiu, tak mi prichádza, akoby som ho videl so zväzkom písomností pod pazuchou do skalickej fary kráčať. Požehnaná buď jeho pamiatka!

Bol to vždy radostný okamih, keď nás v Zemianskom Podhradí od roku 1861 — 1909 daktorí milí hostia českí navštívili, u nás začas sa pobavili a my sme sa podľa možnosti usilovali pobyt u nás im príjemným urobiť.

Keď v Turčianskom Sv. Martine bola výstavka slovenských výšiviek, boli ju navštíviť aj mnohí Česi. Z nich traja, profesori Koula a Šíma z Prahy a direktor kyjovského gymnázia Jozef Klvaňa, na spiatočnej ceste zavítali až do Zemianskeho Podhradia. Z Martina ich odporučili k slovenskému spisovateľovi učiteľovi Ľudovítovi Riznerovi,^[2] ktorý sa však ešte nebol z Martina domov navrátil, preto sa im tam nedostalo veľmi priateľského prijatia. Ja som práve vtedy aj s mladšou dcérou sedel pred farou v klebetnici — ako sme menovali stolík s lavicami pod košatým agátom — a videl som kráčať troch pánov poza kostol k fare, ktorých som držal za inžinierov, lebo práve vtedy bol chotár premeriavaný cieľom scelkovania ho. Išiel som im v ústrety, keď vtom vykročila z fary moja žena. Hneď poznala profesora Koulu, lebo len nedávno videla jeho podobizeň v Světozore.^[3] Keď sa nám predstavili, privítali sme ich čo najsrdečnejšie a pozvali sme ich úctivo, aby sa zložili a ubytovali u nás, lebo máme dosť miesta aj pre nich. Oni sa ale vyhovárali, že majú v Bošáci pohodlný byt. Bol som s nimi v Bošáci, kde mnoho starých a nových výšiviek nakúpili, viac fotografií vyhotovili, ktoré boli potom uverejnené v Zíbrtovom Českom lide.^[4] Na druhý deň — 8. septembra — mali sme kňazskú spoveď v Moravskom Lieskovom, kde mali príležitosť vidieť zhromaždenie sviatočne oblečeného ľudu. Vybrali sa s nami do Lieskového. Ale nebavili sa tam ani za hodinu, lebo že by tam nič nového neboli videli, čo by im už z Bošáce nebolo známe, a tak sa na svojej ceste hneď poberali ďalej. Riaditeľ Klvaňa hovoril, že by veľmi rád kúpil aspoň jeden zväzok Kralickej šesťdielnej biblie. Náhodou som mal veľmi dobre zachovaný Nový zákon, daroval som mu ho a pretože som ho poznal ako výborného geológa, daroval som mu na pamiatku aj Štúrovo objemné dielo Kulmflora s mnohými krásnymi obrazmi rastlín z kamenouhoľnej doby. Ten Nový zákon dal si po návrate do Kyjova skvostne znovu zaviazať a poslal mi ho, aby som na čistom liste pred titulom vpísal moje venovanie mu tejto klasickej, teraz už veľmi zriedkavej českej knihy. Profesor Šíma vydal nezadlho potom svoje Slovenské vyšívání s krásnymi kolorovanými obrazmi a poslal mi jeden exemplár do daru, ktorý teraz krášli bibliotéčku mojej, už len jedinej staršej dcéry, vdovy Boženy Žarnovickej v Pezinku. Šíma vydal aj viac sérií listových papierov a obálok s vytlačenými elegantnými obrazmi kolorovaných výšiviek, ktoré sa vtedy na dračku míňali a veľmi boli prišli v Čechách a na Slovensku do módy.

Na žiadosť profesora Koulu posielal som mu pre Pražské mestské a národopisné múzeum bošácke staré a nové výšivky na výber. Čo sa mu ľúbilo, zadržal a ich cenu mi posielal. S cenami boli ženičky úplne spokojné, ba dakedy im to aj podivným prichádzalo, že za také staré handierky, ktoré ony predtým handrárom s ostatnými handrami za pár ihiel alebo špendlíkov dávali, teraz štyri až osem zlatých dostávajú. O tých výšivkách mi písal Koula: „Všickni jsou nadšeni výšivkami z Vašeho kraje, a to dojista právem. Také staré práce jsou překrásné, zvláště ty bílým hedvábem vyšívané.“ Jedna ženička v Bošáci bežala za mnou a riekla, že našla na dvore vyhodenú vyšívanú handierku a ak chcem, že mi ju daruje. Nato vbehla do domu a vyniesla na štyri prsty širokú, na dobrú piaď dlhú, asi dvestoročnú majstrovsky lícom a rubom jednako šíkom vyšívanú polovicu koncov škrôbky. Škrôbka je úzka dlhá šatka, umele o hlavu ovinutá, z tyla oboma koncami až po kolená siahajúca a výšivkami a čipkou sa končiaca. Riekol som jej, že ja také veci pre seba nezbieram, ale pre pražské múzeum, že pošlem túto krásnu výšivku ako jej dar do Prahy. Profesor Koula sa v liste o tejto starej výšivke vyslovil, že je to najkrajší kus, ktorý zo Slovenska dostal, a vo veľmi lichotivom liste sa darkyni za tento dar poďakoval. Mali ste vidieť radosť tej ženičky, keď som jej ten list Koulov doručil, ktorý si ako drahocenný rodinný poklad dosiaľ opatruje. Návšteva týchto pánov znamenite pôsobila u tunajšieho ľudu na zachovanie národného kroja. Už sa počínali povážlivo odhadzovať čisté, biele vyšívané rúcha a kadejakými lacnými barchantami farbistými nahradzovať, hoci biele rúcho má aj tú dobrú stránku, že oblečenú doňho ženskú núti k čistote, keďže na bielom aj malá škvrna hneď sa spozoruje, ale na farbistej tmavej látke aj hodný lekvárový lizák, pohodlne prilepený trčať môže bez toho, aby ho hneď zbadali, a tak ani k škrupulóznej čistote nenúti.

Keď som bol nezadlho potom v Ozorovciach pri Bánovciach v Trenčianskej, videl som v sakristii evanjelického kostola v kúte odhodené plátenné, na rohoch a v prostriedku šíkom a hodvábom prekrásne vyšívané prestieradlo, ale plátno už bolo na viacerých miestach zhranatené a deravé. Riekol som farárovi, aby to za fatku nepredávali židovi, ale aby to zverili mne a ja to pošlem Koulovi do Prahy a akú cenu za to zaplatí, ja im peniaze pošlem. Tuším 1660 bolo v prostriedku toho prestieradla pod erbom vyšité. Koula poslal za tento starý kus desať zlatých, ktoré som farárovi doručil. Tak táto ozorovská starobylá vzácnosť bola pred skazou zachránená.

*

Bola to radostná slávnosť pre moju rodinku, keď zavítal k nám slávny český spisovateľ Alois Jirásek.^[5] Prišiel sa podívať do našej, predtým svetu neznámej podlopeníckej Bošáckej doliny a na našich zemianskopodhradských drobných zemanov. Jeho povestný román z doby husitskej Bratstvo počína sa tu v Podhradí, do ktorého majstrovsky vplietol mená tunajších zemanov Kozica, Frnčalu a iných. Mne, nepatrnému a neznámemu dedinskému farárovi, dostalo sa tej cti, že jeden zväzok tohto románu mi je venovaný. V mojej spoločnosti navštívil dakoľko skromnučkých, slamou pokrytých zemianskych „kúrií“ alebo „rezidencií“, ako si svoje od sedliackych o nič odchodnejšie chalúpky tí drobní zemiančekovia radi menovali. Ba zaviedol som ho aj k tunajšej bohyni, ktorá poverčivým ľuďom bohyňuje, veští, háda, vred zarieka a čokoľvek si kto zažiada. Raz som stál pred farou pri moste a videl som jedného sedliaka i s dcérou asi osemnásťročnou kráčať s batôžkom na chrbte do Podhradia. Po kroji som poznal, že je od Piešťan. Na jeho Pochválen odpovedal som: „Naveky amen. Vy idete iste k bohyni. Kto vás to učil tak sa modliť: Pane Bože, pomáhaj a ty, čerte, tisni?“ Neodpovedal mi ani slova, len zrýchlil kroky, aby bol čím skôr pri cieli a aby sa toho batôžka čím skôr zbavil. Táto bohyňa zariekaním, zlievaním vosku a celkom takými fígľami a manipuláciami posluhuje poverčivým ľuďom ako neďaleké vychýrené žitkovské bohyne v susednej Morave. Riekol som jej, že tento pán je z Prahy a rád by z jej úst počul daktoré magické zariekania. Spočiatku nechcela s farbou von a položiac si ruku na žalúdok, riekla, že sa nedobre cíti, lebo ju u jamky bolí. „Nerob — reku — pletky! Však ja mám viac tvojich zariekacích formúl napísaných, ktoré mi iné ženy zdiktovali, ale tento pán to chce od teba samej počuť.“ Keď Jirásek deťom pod pecou učupeným akýsi darček dal, rozviazal sa jej jazyk a s veľkou rýchlosťou pár tých zariekacích formúl odriekala, že to nebolo naskrze možné tužkou na papier zachytiť. Aj to nám riekla, že katolíkom ináč zarieka než luteránom a židom zase ináč než kresťanom. Keď sme vyšli z jej domu, zasmial sa môj milý hosť a riekol: „To je baba všemi mastmi mazaná.“

Keďže som mal v ten deň z kopaníc sobáš, bol aj Jirásek v kostole obradu prítomný. Keď sme vyšli z kostola, riekol som hudcom, aby pod agátom zahrali skočnú a svadobníci aby si zaskočili, zakiaľ ja sobáš do matriky zapíšem. A tak náš prevzácny hosť mal príležitosť počuť kopaničiarsku hudbu a vidieť tunajší tanec. Len to ma mrzelo, že môj starý kostolník zeman vystriehol chvíľku, keď som ho nemal pred očami, ale som v izbe sobáš zapisoval, a priplichtil sa k Jiráskovi, aby ho ako chudobný zeman navrtával o dajaký milodar, čo sa mu aj podarilo. Keď som sa o tom dozvedel, náležite som ho vymydlil, či sa nehanbil, súc zemanom, žobrať. Tento zeman si nevedel dosť vynachváliť tie dobré zlaté staré časy, keď v Podhradí boli v rokoch 1847 — 48 dlhotrvajúce kortešačky na podžupanský úrad, kde sa páni bratia z celej Trenčianskej župy rad-radom po obciach, do kaštieľa a parku ostrolúckovského aj na viac dní schádzali a tam muzikám, tancom, spevom, hostinám a pijatikám nebolo konca-kraja. Zemianky podhradské v nedeľu ani doma nevarievali, len si z kostola kancionále domov doniesli a spolu s mužmi a deťmi prišli do parku, kde pre nich už bola hostina pripravená. Jedlo sa, pilo, spievalo a tancovalo celý deň a celú noc až do bieleho rána. Prirodzene, tí, ktorí ešte za mojich čias pamätali tieto bakchanálie, vychvaľovali tie zašlé zlaté časy a s nadšením o nich svojim deťom rozprávali. Mne rozprával Gustáv Ostrolúcky, veľmi vzdelaný, šľachetný pán, že ho tá kortešačka na podžupanský úrad stála semdesiattisíc zlatých a jeho podžupanská pláca záležala v ročných štyridsaťtisíc šajnových zlatých alebo tisíc šesťsto zlatých v striebre, čo mu sotva stačilo na jeden banket v Trenčíne, ktorý dával v čase župného zhromaždenia úradníctvu a pozvaným zemanom.

Jiráska som potom zaviedol aj do blízkej, starobylej dedinky Haluzíc k rumom kostola asi koncom 12. alebo na samom začiatku 13. storočia pôvodne v románskom slohu vystavaného, ale ako na múroch poznať, v priebehu čias viac ráz opravovaného a meneného. Po dôkladnom prehliadnutí tejto pamätnosti, skadiaľ je rozkošný výhľad na čarokrásne Považie, na juh až po Hlohovec (Frašták) a na sever po Trenčín a na Veterné hole, obzreli sme si aj asi 20 stôp hlbokú, pod vežou do dolomitu vymletú roklinu. Keď aj naše oči boli nasýtené, vrátili sme sa cestou medzi vlniacim sa obilím zase do Podhradia. Tešilo nás veľmi, že sa nášmu vysokoctenému hosťovi pobyt v našom kraji ľúbil, len to nám bolo ľúto, že tak skoro od nás odchádza. Od tej doby zišiel som sa s Jiráskom už len raz v Luhačoviciach, keď tam bol správcom môj syn Cyril (ktorý je, bohužial, od 10. mája 1919 nezvestný a všetko pátranie po ňom zostalo bezvýsledné). Keď mi syn oznámil Jiráskov príchod do Luhačovíc, vybral som sa Vlárskym priesmykom za ním, kde som ho i s dcérkou Boženkou našiel a v jeho milej a pútavej spoločnosti nezabudnuteľné chvíle zažil. Pri spoločnej večeri videli sme aj veselé, aj žartovné rozhovory. Tak ja som rozprával o rozhovore farára s organistom z takej cirkvi, kde i jednému i druhému farníci v čase vinobrania zlievali víno. Keď víno bolo vykysnuté, stretol organista farára a spýtal sa ho, aké víno mu farníci nazlievali. Na čo mu farár odpovedal: „Ani sa ma nepýtajte. Je to ,kočvardina‘, že keď ju pijem, tak driape, akoby kocúr dolu hrdlom liezol!“ — „Ej,“ riekol organista, „to je vaše víno proti môjmu pravá tokajčina; lebo keď ho pijem, tak mi prichádza, akoby mi toho do hrdla vlezeného kocúra za chvost naspäť ťahal!“ Keď som včasráno Jiráska samotného na námestí stretol, už zďaleka sa smial, že jeho Boženka celú noc nevychádzala zo smiechu, lebo sa jej vždy pred oči predstavoval ten organista, ako mu toho do hrdla vlezeného kocúra za chvost naspäť ťahajú. Potom mi bolo ľúto, že som ju mimovoľne o pokojný spánok pripravil. Mohol som dačo múdrejšie rozprávať. Ale ja už mám tú chybu, že mi dakedy humoristické slovo vyskočí z jazyka alebo z pera na papier vybehne. Myslím však, že mi to ako milý pán Jirásek, tak aj spanilomyseľná dcéruška jeho už dávno odpustili. Bol by som milerád aspoň pár dní ešte zostal v Luhačoviciach, ale súc ako mačka na motúz k posedáku, ja na povolanie svoje, na faru uviazaný, musel som sa náhliť domov.

S profesorom Jánom Koulom som si živo písal. Častejšie som mu na výber posielaval výšivky a keďže si žiadal mať aj staré keramické výrobky zo Slovenska, aj v tom som mu rád poslúžil. Spočiatku som mu staré, pomaľované džbány najprv vo výkrese a kolorované na ukážku posielal, on mi však písal, že sa nemusím baviť s kreslením a maľovaním tých džbánov, ale ktorý sa mi pozdávať bude, že by sa hodil do Národopisného múzea, aby som ho len kúpil. A tak som poslal do Prahy hodnú debnu dobre zabalených starých výrobkov keramických, medzi nimi Veľký cechovný džbán beckovských hrnčiarov, celý pomaľovaný, kde dávno už džbankárov niet. Všetky zdobia teraz vitríny Národopisného múzea.

Pred Národopisnou výstavou v Prahe cestoval Fr. Šubert, riaditeľ Národného divadla, po Slovensku a zavítal aj k nám do Podhradia, lebo videl v Pezinku u mojej dcéry môj pomaľovaný výkres bošáckeho dievčaťa. Ten kroj sa mu tak zaľúbil, že si ho prišiel na mieste obzrieť. Ale bavil sa u nás len do rána. U mňa videl výkres nevesty a bol by rád videl takú vyparádenú nevestu „in natura“.^[6] To sa reku môže stať. Nechal som ho na fare a zabehol som do Bošáce, do jedného domu, kde mali pekné, na vydaj súce dievča. Riekol som matke, aby švárnu Kačku zajtra ráno o šiestej hodine pristrojila ako nevestu, že máme veľmi vzácneho hosťa z Prahy, ktorý by rád videl nielen namaľovanú, ale aj živú bošácku nevestu. Sľúbila Kačku tak pristrojiť a ráno na nás čakať. Keď som Šuberta na železnicu vyprevádzal, stavili sme sa v tom dome, kde nás už veselá matka s dcérou ako vyparádenou nevestou čakali. Šubert si ju so záľubou poobzeral zo všetkých strán a riekol, že by bolo pekne od nás, keby sme dva-tri páry takých mladých ľudí na výstavu do Prahy vystrojili. Je to reku priďaleká cesta a takéto dievčatá prikrehký tovar, než aby sme ho zverili na Pražanov. Po Šubertovom odcestovaní som sa s ním nezišiel, len v novembri roku 1896 v čas Slovenského večierka na Žofíne. Presne o ôsmej hodine večer prišiel Šubert do preplnenej už sály a ako ma zbadal, pribehol ku mne, verejne ma vyobjímal na veľké moje a celého zhromaždenia prekvapenie a zadivenie. Na druhý deň boli sme i so synom hostia Šubertovi. Tam som videl v kútiku na stolíku rozličné sošky a iné umelecké výrobky, ktoré si bol Šubert zo svojich ciest po rozličných hlavných mestách Európy na pamiatku doniesol. Medzi týmito drahocennými umeleckými výrobkami paradíroval aj primitívne zhotovený a pomaľovaný drevený koníček s píšťalkou miesto chvosta. Takých tátošov predávajú u nás staroturianske vareškárky po grajciari ako detskú hračku. Iste sa nikdy ani nesnívalo tomu kopanickému rezbárovi, že jeho výrobku sa tej cti dostane, aby zdobil salón pražského umelca. Po mojom príchode do Pezinka na najbližšom jarmoku vyhľadal som turianske a lubinské vareškárky a keďže mali vyložené na predaj aj také koníky, kúpil som hneď tri kusy, ale už boli značne stúpli na cene, lebo som ich platil po desať grajciarov za kus. Keď ma potom navštevovali českí turisti a boli by si radi také koníky na pamiatku kúpili, rozdal som ich všetky, takže mi nezostal ani jeden. O spomenutom Slovenskom večierku v Prahe bude ešte reč.

Na Morave som mal viac botanických korešpondentov. Tak Daniela Slobodu, rodeného Skaličana-Slováka, ale na Rusave v Morave evanjelického farára, ktorý napísal objemnú knihu Rostlinnictví, ktorá bola vydaná nákladom Českého múzea v Prahe roku 1852. Už ako kandidát som s ním bol v listovom spojení. Raz som sa s ním zišiel v jeho rodisku Skalici, kde sme si v jedno odpoludnie medzi vinicami do chuti pobotanizovali. K týmto mojim botanickým priateľom na Morave patrí aj F. Kovář, znamenitý znalec moravskej flóry, teraz kustód olomouckého múzejného spolku. Je to autodidakt^[7] v najlepšom zmysle slova, ktorý mnohými vzácnymi, krásne sušenými rastlinami obohacoval môj herbár. Keď dr. Formánek, gymnaziálny profesor v Brne, vydával svoju objemnú Květenu Moravy a rakouského Slezska, podával som mu k nej stanoviská z pohraničných Karpát a od tej doby som s ním bol až do jeho tragickej smrti na Balkáne v spojení. Raz sa vystrojil do Vysokých Tatier. Písal mi, že sa na spiatočnej ceste u mňa zastaví. Ale človek mieni a maďarský žandár mení. Keď sa z Tatier uberal na Považie, lapili ho žandári vo Vrútkach ako nebezpečného pansláva a držali ho v lapáku tak dlho, dokiaľ neprišiel z Brna telegram, že je to celkom nezávadný učenec, ktorý sa s politikou nikdy nezanášal. Keď sa vrátil do Brna, celú tú nepríjemnosť mi opísal, a keďže mu na Vrútkach odpadla chuť ďalším žandárskym sekatúram sa vystavovať, netrúfal si viac dolu Považím ku mne cestovať. Tak ma vrútockí žandári pripravili o radosť môcť sa s Formánkom v mojej skromnej faričke a v mojom herbári pokochať.

V Čechách som mal najpilnejšieho dopisovateľa v reformovanom farárovi Bohumilovi Fleischerovi v Sloupnici, ktorý ma bol raz aj so svojím bratom Jaroslavom, vtedy správcom statku v Motešiciach neďaleko Trenčína, navštívil. Obaja boli horliví botanici. Jaroslav okolo svojho bydliska na dolomitových vŕškoch objavil mnoho vzácnych rastlín, z ktorých daktoré aj čerstvé mi bol poslal. Bohumila som mal príležitosť osobne poznať vo Viedni asi roku 1871, keď tam bol katechétom na tereziánskej akadémii a ja som hľadal a našiel pomoc na klinike proti nepríjemnosti, ktorá sa mi bola usalašila na nose v podobe chrasty veľkej ako šošovica. Počas môjho deväťdňového pobytu vo Viedni každý deň sme sa schádzali u Adolfa Winklera, majiteľa vychovávajúceho ústavu, horlivého Čecha. Vtedy som bol navštívil aj môjho dávneho priateľa geológa Dionýza Štúra, rodáka beckovského, ktorý ma po zbierkach geologického ústavu povodil a práve do tlače chystal svoje objemné dielo Kulmflora. Bohumil Fleischer sa začas zaoberal študovaním neškodných jedovatých hadov medzi oknami. Keď viac pozornosti a času venoval rastlinám, zobral živé hady do škatuliek, zaniesol ich do Prátra a tam ich povypúšťal, aby sa živili, ako vedia. Jeho veľký herbár dostal sa po jeho smrti kúpou do Českého múzea. Nájdu sa tam aj mnohé trenčianske rastliny z mojej ruky a z ruky jeho brata. Za viac rokov som si písal aj s výborným botanikom Malochom, odborným učiteľom v Plzni. Jeho vzorná Kvetna okolia plzenského svedčí, že dokonale ovláda svoj predmet a slúži za príklad, ako také lokálne flóry majú byť písané. Dielo to dostal som od neho do daru a obraciavam ho často v rukách na poučenie.

*

Asi roku 1883 nás navštívil od tej doby preslávený maliar Joža Úprka. Maľoval v Bošáci jedného rázovitej tváre starca a jedno krásne dievča asi štrnásťročné, ale také urastené a vyvinuté, že by mu každý bol hádal osemnásť rokov. Potom sme ho zaviedli aj k haluzickým rumom starobylého kostola, ktoré si tiež odmaľoval. Keď sme sedeli predvečerom v zádhradnej búdke, uberal sa práve otec toho dievčaťa z kosby kopanických lúk okolo našej záhrady domov. Zavolal som ho, aby sa ustavil na chvíľku vo fare, že mu niečo ukážem. Keď vkročil do izby, vzal som portrét z postele, kde bol položený, aby sa usušil, a ukázal som mu ho so slovami: „Viete, kto je to?“ Zadivený a natešený riekol: „Veď je to naša Anička!“ Táto Anička vydala sa skoro potom do Srnieho a je teraz šťastnou babičkou, obtočenou kŕdľom švárnych vnúčat. Boli pozdejšie aj dvaja iní mladí maliari z Čiech u nás, ktorí si tiež odmaľovali z južnej strany haluzický kostol. Raz, ale len na chvíľku, zavítal k nám maliar Brunner, tuším s Augustom, ale nemaľovali tu nič. Sotva si odpočinuli, ponáhľali sa k Novému Mestu nad Váhom. Za to som našiel pána Brunnera tohto roku 1920 v čas svätodušných sviatkov v Podhradí, kde bol ubytovaný u evanjelického učiteľa Jurka Figuru, horlivého Slováka. Mal steny povešané mnohými tam namaľovanými podobizňami a inými obrazmi, z ktorých sa strojil daktoré v Prahe na veľké plátno namaľovať. Musel som mu aj za jedenásť a pol hodiny ticho sedieť, aby si moju starú hlavu mohol namaľovať. Takéto návštevy osvedčených a horlivých českých inteligentov na Slovensku znamenite pôsobili na budenie národného povedomia u nášho slovenského ľudu. Mňa srdečne tešilo, že Bošácka, do Karpát ako dlhý fjord zastrčená dolina stáva sa akosi známou aj v širších kruhoch, keď znamenití inteligenti českí za hodné uznávajú sem prichádzať. Pred rokom 1861 im len po tom bola táto dolina známa, že bošácki podomoví „kupci“ tisíce kvíčal vyvážajú do Pešti a že sa v Bošáci, kde po vŕškoch mnoho jalovca rastie, z bobúľ jalovcových povestná borovička pálieva, na západ až po Skalicu, na juh po Pešť vo fľašiach roznáša a na dračku sa míňa. Ale taký borovičkár kúpil u bošáckeho alebo haluzického žida fľaštičku pravej borovičky, hneď ju v Novom Meste vyčapoval a tam si nafabrikoval z bôrkového oleja, špiritusu a vody kočvardiny, ktorá zapáchala bôrkami; poberal sa ďalej, do Piešťan, Hlohovca, Nových Zámkov až do Pešti a na každej stanici vypredal tú fľašku „opravdivej bošáckej borovičky“, na ktorej však nebolo nič naozaj bošáckeho, leda tá drevená fľaša. A predsa je v tejto doline prebohatý poklad entografických, historických, predhistorických a prírodovedeckých pamätností nakopených, že umní návštevníci doliny tejto nikdy z nej neodídu s prázdnymi zápisníkmi a rukami. Všetko toto pozorovanie nevyžaduje žiadne zvláštne namáhanie ani veľký náklad, len treba mať otvorené oči a dobre zastrúhanú ceruzku, aby pozorované bolo hneď zaznačené do zápisníka, lebo na pamäť sa neradno pri všetkom spoliehať. To môže vystať z každého inteligenta. Koľko vzácnych a krásnych vecí by sa dalo po všetkých, medzi hory zastrčených dolinkách len v Trenčianskej nazbierať, že by to tvorilo prebohatý archív aj pre vychýrených učencov, pre ich vedecké diela, lebo oni sami do každého kúta nahliadnuť nemôžu, ale musia často aj cudzími očami hľadieť a cudzími rukami zbierať. V každej väčšej doline je aspoň kňaz a učiteľ, ktorí majú dosť času mimo úradných povinností sa niečím užitočno-zábavným zapodievať. Práve tu sa im poskytuje najvhodnejšia príležitosť sebe samým milú zábavu spôsobiť a iným vzácne poučenie pripraviť, lebo sa im tie poklady zaujímavých známostí samy ponúkajú, pozorovateľovi poskytujú roztomilú zábavu a vzácny pôžitok, že sa nikdy nemusia na dlhú chvíľu žalovať. Len troška chuti pre to treba. Každý môže byť istý, že mu to viac rozkoší prinesie než fľaška, flinta, karty a všetky telesné pôžitky.

Dakedy zavítal k Riznerovi aj Kálal, ten iskrenný priateľ Slovákov, a navštívil aj mňa. Mňa to vždy bolelo a mrzelo, keď som čítal po našich novinách štipľavé poznámky o jeho o Slovensku písaných článkoch, z ktorých nikto neprajníctvo alebo práve nenávisť proti Slovákom vyčítať nemohol. On usilovne pracoval na pevnej jednote česko-slovenskej a chvalabohu, dožil sa tej jednoty. Mnohé jeho články boli mi ako z duše písané a s veľkými pôžitkom som ich čítaval.

Raz, asi pred päťadvadsiatimi rokmi, navštívil ma aj profesor Jaroslav Vlček z Prahy, keď práve moji pezinskí vnuci letné prázdniny trávili u nás. Asi osemročný Milo, terajší farár pezinský, chcel sa produkovať, ako vie vrzúkať na husle. Keďže však mal ktorési struny potrhané, jeho husličky len štrbavé tóny vydávali. Vlček sa len usmial a sľúbil mu poslať nové struny. O krátky čas mu sľúbené struny aj poslal, z čoho mal náš malý huslista veľkú radosť. Aj teraz si na tie nové struny spomína, za ktoré štedrosti Vlčkovej ďakoval. Práve sme sedeli v záhradnej búdke, keď k nám dobehla naša stará slúžka s radostným krikom: „Frajlička sa vrátila,“ a niesla starú čiernu mačku na rukách. Mali sme totiž dve pekné čierne mačky, z ktorých sme jednu, ktorú deti menovali Frajličkou, aj s odrasteným mačiatkom boli darovali švagrovi Čulíkovi na Starú Turú. Odviezol si ju od nás v koši plátnom obšitom, aby nevidela, kade ju odváža. O pár týždňov sa mu Frajlička stratila, že si už švagor iné ani nemyslel, než že dajakému turianskemu labužníkovi za surogát zajaca musela slúžiť, až naraz sa objavila u nás v Podhradí na nevýslovnú radosť našej starej Anny, ktorá sa bola aj rozplakala, keď si ju švagor odvážal na Turú.

S V. Houdkom, vyšším ministeriálnym úradníkom vo Viedni, bol som za viac rokov až do jeho smrti v listovom spojení. Náhodou som sa bol dozvedel, že jeden turolúcky občan má starý písaný český kancionál zo 17. storočia s pomaľovanými iniciálkami. Požiadal som turolúckeho farára Semiána, aby mi ten kancionál od majiteľa vypožičal a poslal, čo on aj ochotne urobil. Ja som z neho viac iniciálok odkreslil a poslal som aj s opisom toho kancionála Houdkovi, ktorého hlavne zaujímala v ňom pieseň o Siládym a Hadmázim. Konečne ho kúpil pre olomoucký múzejný spolok a tam napísal, že v bibliotéke bratislavského evanjelického lýcea opatrujú prekrásne písanú a majstrovskými miniatúrami bohato vyzdobenú českú bibliu z 15. storočia vo veľkom fóliovom formáte, len na jednom rohu ohorenú a tam smolou natretú, ktorú som v rokoch 1858 — 59 často mal v rukách. Jednu pergamenovú kartu s iniciálkou som bol tajne vyrezal a pozdejšie do martinskej Matice slovenskej bol poslal. Zbierky matičné nám však Maďari zhabali. Druhý list z tej biblie vyrezal pozdejšie P. Roy, kandidát teológie, ktorý tiež pomáhal profesorovi Lichnerovi bibliotéku usporadúvať. Houdek mi písal, že keby mu dovolili iniciálky a miniatúry z tej biblie odfotografovať, hneď by sa vystrojil do Bratislavy. Keďže sme nato nezadlho mali mať dištriktuálny konvent v Bratislave, na ktorom som aj ja bral účasť, odpísal som Houdkovi, že vykonám u bibliotekára, profesora teológie Schnellera, aby mu ten vzácny kódex vydali na odfotografovanie. Po mojom príchode do Bratislavy som hneď zašiel k Schnellerovi, ktorý mi aj predtým viac ráz staré knihy na upotrebenie bol posielaval a predložil som mu Houdkovu žiadosť. On sa však zadivil a riekol, že takú, na pergamene písanú českú bibliu tam nemajú, ani nikdy nepočul, že by tam bola bývala. Keď som mu však s určitosťou tvrdil, že tam musí byť, išli sme do bibliotéky, všetky folianty, koľkokoľvek ich tam majú, sme poprezerali, ale po česky písanú bibliu sme nenašli. Schneller riekol, že som sa iste mýlil, lebo keby tá biblia tam bola bývala ešte v rokoch 1858 — 60, musela by tam byť aj dnes. Teraz reku vám už môžem povedať, že aj ja, aj Roy sme pri tej biblii upotrebili „cultellum Flacianum“^[8] a dosť po darebácky sme každý jednu kartu z nej vyrezali, takže žiadna pochybnosť o tom byť nemôže, že tu skutočne aspoň do roku 1860 bola. Keby to bol býval maďarský rukopis, boli by ho tam lepšie opatrili, ale keďže to bola biblia česká, buď ju schválne zničili alebo nechali ukradnúť, aby sa dostala dajakému židovskému antikvárovi. Je to škoda nenahraditeľná. Ten Royom vyrezaný list poslal som pozdejšie olomouckému spolku, lebo až tam nesiahali hrabivé prsty Maďarov. O výsledku hľadania tej biblie som upovedomil hneď Houdka. Keď som list z tej biblie za chrbtom profesora Lichnera tajne vyrezával, bol som si povedomý, že konám darebáctvo. Vtedy sa mi o tom ani nesnívalo, že toto darebáctvo bude osožné a potrebné na dokázanie toho, že tá biblia tam skutočne bola, čoho jediný, dosiaľ živý, očitý svedok som ja a ten jeden list v olomouckom múzeu a že ľahkomyseľne bola zašantročená. Profesor Lichner mi hovoril, že tá biblia bezpochyby pochádza z budínskej bibliotéky Mateja Korvína a keď Turci zaujali Budín, drahocennými knihami tej bibiotéky kúrili pod kotly na ohrievanie kúpeľnej vody. A keď aj táto biblia počala horieť, dakto ju z pece pre tie krásne obrázky vytiahol a ukryl. Ale ako, kedy a kým sa dostal tento neoceniteľný kódex do bratislavskej lyceálnej bibliotéky, o tom mi ani Lichner nevedel nič povedať. Hej, bolo by to bývalo radostného hluku, keby to bol býval kódex maďarský! Ale že to bol kódex český, o tom neriekli živej duši ani slova a teraz, keď sa stratil, taja, že tam ani nebol. Nájdite si, prosím, vhodné slovo, ktorým by ste mohli pomenovať takýto šlendrián!

V letnom semestri roku 1860 bol Čech Karol Lány mojím spolužiakom na viedenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte. Tam mával často tuhé hádky s Nemcami. Potom som ho nevidel, až v Liptovskom Sv. Mikuláši na Tranovského jubileu roku 1891, kde zastupoval českú evanjelickú cirkev; vtedy už bol superintendentom.

*

Roku 1896 navštívil nás zase náš slávny slavista filológ v Prahe dr. Pastrnek,^[9] ktorý sa veľmi zaujímal o slovenské nárečia. Aby ich mohol porovnávať, rozposlal po celom Slovensku dotazné svoje listy, na ktoré som mu aj ja, ako som vedel, odpoveď odposlal. Nahováral ma, aby som v novembri na vydržiavať sa majúcom Slovenskom večierku na pražskom Žofíne prednášku o Slovensku povedal. To som si netrúfal urobiť, lebo bárs pred mojimi dedinskými poslucháčmi bez strachu, že trčať ostanem, v kostole a pod holým nebom pri pohreboch a posviackach som zvyknutý slobodne rečniť, ba viac ráz pri slávnostných príležitostiach slávnostným kazateľom som bol, no nikdy som svojich poslucháčov horúčosťou pekla a rohatým čertom nestrašil, ale som hľadel potešiť, vzdelať, na cit a srdce pôsobiť, nemal som smelosti vystúpiť ako verejný rečník vo veľkom zhromaždení pražských inteligentov a výkvetu celého národa českého, ktorí sú zvyknutí celkom iných rečníkov počúvať, než je jeden nepatrný dedinský kňaz slovenský z podlopeníckej doliny, ktorý nikdy na takom skvelom zhromaždení, aké sa dalo očakávať na Žofíne, nebol. To by bola z mojej strany opovážlivosť, pred ktorou som dostával husaciu kožu. Spočiatku som myslel, že si ma len tak zo žartu naberá, ale keď len neprestával ma nahovárať a ani jedného z tých, ktorých som mu narádzal, nezdal sa náklonný povolať, konečne som prisľúbil. Moju prednášku som mu potom v rukopise poslal, aby vedel popredku, čo asi hovoriť zamýšľam. Keď mi rukopis vrátil, písal mi, že by bolo dobre, keby som prednášku voľne spamäti hovoril, lebo že sa spamäti hovorená reč lepšie počúva než čítaná z papieru popísaného. Musel som aj na to pristať a odpovedal som mu, že keď ho Pán Boh tak milovania hodným stvoril, že nemožno žiadosti jeho nevyhovieť, aj to mu urobím po vôli, že prednášku poviem slobodne, bez predloženého rukopisu. A tak sa aj stalo, bez nehody. Keďže som však nikdy v Prahe nebol, ustavil som sa na ceste v Brne a požiadal som syna Cyrila, aby ma ako dobre známy v Prahe sprevádzal. Prišli sme rýchlikom dosť skoro do Prahy, kde nás ubytovali U Štěpána na Václavskom námestí. Na večierku bola sála preplnená účastníkmi. Tam som osobne poznal pohlavárov politických, umeleckých, spisovateľských českých. Dojmy moje pražské opísal som potom v Slovenských pohľadoch, preto tu nechcem ohrievať starú kapustu. Len toľko poviem, že som bol uvelebený pražskou spoločnosťou a dr. Pastrnek natešený nad tým podareným skvelým „večierkom“. Až keď som cestoval na Brno a Bratislavu domov, premýšľal som nad svojou opovážlivosťou, odvážiť sa ako rečník v takej vyberanej spoločnosti pražských notabilít a inteligentov. Keby sa mi tak bolo niečo ľudského prihodilo, že by som bol zostal trčať alebo sa bol pokonfundoval, bol by som býval pochovaný za živa a dr. Pastrnek s jeho vybraným rečníkom blamovaný, čo by ma najviac bolo trápilo, lebo si ho vysoko vážim a mám ho srdečne rád! Ale bolo všetko v poriadku.

Nezadlho potom poctilo ma Národopisné múzeum zakladajúcim členstvom a jeho cenné publikácie dostávam pravidelne zdarma.

V lete 1897 bola u nás slečna Eliška Machová, ktorá tu mnoho výšiviek nakúpila. Pozdejšie nás navštívila Vlasta Havelková. Už nepamätám, ktorá z nich si dala viac kusov pásikov stehom pestro vyšívať a riekla vyšívačke, že keď bude s prácou hotová, aby to doniesla na faru, kde sa jej za prácu zaplatí. Prešli týždne a výšivky objednané nič nechodili. Na mňa upravený dopyt, či sú výšivky už hotové, pohol ma, že som zašiel k vyšívačke. Tá mi však riekla, že dosiaľ ani nezačala vyšívať, lebo „náš pán farár o také veci nestoja a tá pani mi nepovedala, aby som to k evanjelickému pánu farárovi doniesla“. Poduril som ju, aby len čím skôr objednané výšivky vyhotovila a ak chce, že jej ich hneď popredku zaplatím. Ona však plácu nechcela prijať, ale riekla, že sa pousiluje prácu čím skôr vyhotoviť. Dodržala slovo. Výšivky som jej vyplatil a ešte v ten deň poštou odoslal. Peniaze som obratom pošty, s poďakovaním poslané dostal.

Profesor Pastrnek ma nahovoril, že keď viem nakresliť a pomaľovať ostnaté malinníky, aby som aj tunajšie kroje maľoval. Dal som sa teda aj do maľovania. V nedele po nešporných službách božích zavolal som si dve-tri pekne oblečené dievčatá na faru a tam som obraz, ako najlepšie som vedel, ceruzkou nakreslil. Keďže som mal vzorky výšiviek už predtým na osobitných listoch namaľované, ceruzkou nakreslené obraz som perom dohotovil a výšivky na ňom farbami, perom a štetcom namaľoval. Asi dvadsať takých obrázkov v malom kvartovom formáte dal som zaviazať a daroval som ich Muzeálnej spoločnosti v Martine. Keď sa profesor Koula dozvedel o mojich maľbách, vyžiadal si ich pár na ukážku. Nato ma prekvapil poznámkou, že moje výkresy sú lepšie než fotografie, lebo že na nich všetky podrobnosti vidieť. Ale nevrátil mi tie obrázky a ja som sa ich nedomáhal. Zostali v Prahe v pozostalosti Koulovej. Viem ja dobre, že moje krojové obrázky sú len biedne mazanice, ktoré ešte dnes nemajú žiadnu cenu, keďže ten kroj, ktorý zobrazujú, každý, komu na tom záleží, in natura môže vidieť. Nech by sa však moje kresby len dvesto rokov udržali, keď už dávno terajšieho kroja tu nebude, potom budú mať historickú cenu asi ako primitívne kresby iniciálok v turolúckom kancionáli, na ktorých nám Houdek ukázal, čo z takých starých, neumelou rukou urobených iniciálok, keď ich umelec dostane do ruky, vytvoriť môže.

Roku 1893 v auguste navštívil nás Stanislav Klíma z Kutnej Hory a Karel Sladký z Užíc. Dr. Gintlovi poslal som do Prahy hodný balík rastlín do daru, aby mal vo svojom herbári aj trenčiansku flóru ako-tak zastúpenú. Neočakávane sa mi odvďačil, keď mi veľký balík papiera a písacích utenzílií darom poslal. Koľkým som ja za dlhé roky množstvo krásnych rastlín daroval, ktorí sa mi za ne ledva poďakovali a punktum! Ešte aj do Pezinka poslal mi dr. Gintl svoj veľmi zaujímavý nekrológ Ph. Max. Opizov, ktorým sa mi veľmi zavďačil.

Asi roku 1898 v lete zavítal k nám vychýrený český archeológ, spisovateľ a riaditeľ škôl v Čáslavi Kliment Čermák. Rozumie sa, že som mu poukazoval všetky starobylé kamenné nástroje, bronzové predmety a hlinené výrobky, ktoré som buď sám vykopal na podhradských veľkých hradiskách alebo tam ponachádzané za slušnú cenu pokúpil. Keďže si žiadal vidieť tie hradiská, zaviedol som ho na ne, kde sme ich vysoké násypy, miestami zvonku, za nimi hlboké priekopy, množstvo vypálenej hliny, črepov a zlomkov kostí poprezerali a na daktorých miestach i kopať probovali. V dolných hradiskách sme vykopali len dva neokrôchané kované železné šípy, akoby ich bol dajaký Cigán ukoval a ktoré profesor Ellenbogen (pomaďarčene Könyöki zvaný), ktorý sa tiež archeológiou zapodieval, za šípy tatárske z roku 1241 vyhlásil. Tie si vzal Čermák na pamiatku. Z mojich bronzových nálezov dal som mu jeden bankový závesok s uškom. Keďže som vedel, že tunajší veľkostatkár pán Ostrolúcky, ktorý sa práve vystrájal na cestu okolo sveta, má prekrásne výšivky na koži, súkne, hodvábe a plátne, ba aj na papieri, zabehol som k nemu, či by nebol taký láskavý tie výšivky Čermákovi ukázať. On bol hneď ochotný a riekol, aby sme po obede o jednej hodine k nemu prišli, že má ešte dosť času, lebo až o piatej hodine odcestuje. Ani sme si po obede nezasadli, aby sa nám, ako sa hovorí, sadlo zaviazalo, ale úderom jednej hodiny uberali sme sa do kaštieľa, kde nás pán Ostrolúcky veľmi vľúdne privítal, hneď veľkú škatuľu doniesol a tie majstrovské výšivky barónky Estery Rotschützovej, rodenej Príleskej, svojej prababičky, po stole rozložil. Keďže sme videli, že odchádza na ďalekú cestu, chceli sme odísť domov, aby sme ho nebavili. On však riekol, že má dosť času a ešte nám niečo ukáže. Otvoril hodný kufor, ktorý mal poslať do jednej peštianskej banky do opatery, kým sa z cesty okolo sveta nevráti. Vytiahol z neho škatuľku, naplnenú kameňmi — krásne vyrezávanými kameňmi — a vysypal ich Čermákovi do priehrštia, ktorý na nich až oči mal nechať a riekol: „To bych ja radšej mal túto škatuľku s kamienkami než tú velikú škatuľu plnú výšiviek!“ Ostrolúcky sa len usmial, vytiahol z kufra jeden drahocenný opasok, zlatom a drahými kameňmi ozdobený, ktorý opatruje ako rodinný poklad, kto vie, po ktorom bohatom predkovi. Keď sa nám tak očí napásli, nesmeli sme ho ďalej baviť, ale sme sa s úctivým poďakovaním poberali domov. Čermák by bol tiež rád dostal Kralickú šesťdielnu bibliu. Obstaral som mu ju za miernu cenu a keďže som ja mal vo väzbe troška porúchanú Philadelphyho českú Postilu vo veľkom fóliovom formáte a jemu sa tá stará kniha ľúbila, daroval som mu ju. Keď sa vrátil domov, vydal knižočku o svojich cestách po Slovensku a venoval ju mne. O rok pozdejšie poslal mi krásne vystavený diplom zakladajúceho členstva čáslavskej Včely a rok pozdejšie diplom čestného členstva tejto archeologickej spoločnosti. Čulo sme si písali až do jeho smrti, o ktorej som sa až potom dozvedel, keď na môj list prišla žalostná odpoveď, že už umrel. Škoda mu v hrobe ležať. Ja si jeho pamiatku vždy ctím, lebo som v ňom poznal neúnavného národného pracovníka. Tešilo ma, že jeho jedna pani dcéra ma minulého roku tu v Pezinku navštívila.

*

Navštívil nás v lete roku 1891 aj staviteľ Dušan Jurkovič, ktorý sa preslávil svojimi rázovitými, krásnymi stavbami v slohu slovenskom. Rozprával nám o svojich skúsenostiach, najmä v Čičmanoch v Trenčianskej nadobudnutých. Do jeho príchodu do Čičmian sme ani dobre nevedeli o tom, že takého mena dedina jestvuje na Slovensku. Až náš Jurkovič nám na ňu posvietil a teraz putujú k nej umelci.

V tom roku bavil sa za viac dní v Podhradí aj dr. Richard Stretti, vtedy sekretár ministerstva financií vo Viedni. Práve v čas jeho príchodu robili nám miesto slamenej strechy bridlicovú. Keďže boli ustavičné pŕšky, všade nám pretekalo do izieb, a preto sme toho vzácneho a milého hosťa nemohli ubytovať vo fare. Keďže som sa bál, že mi do izbičky do bibliotéky a do herbára vody natečie, museli tesári predovšetkým najprv z dosák urobiť príkrov z núdze nad touto izbičkou a ačkoľvek aj tam miestami voda kvapkala, aspoň moje poklady, bibiotéka a herbár, ostali v suchu. Dosť som sa nabránil, aby mi slamenú strechu nestŕhali, lebo keď som sa pod takou strechou v Lubine narodil, chcem tu v Podhradí pod takou strechou aj zomrieť. Ale pán Ostrolúcky riekol, že sa už hanbí za takú slamou pokrytú faru a že celý náklad na pokrytie bridlicou nesie. Naliehavo žiadal, aby sa to aj vykonalo, čomu som sa ďalej vzpierať nemohol. Keď sme Strettiho pri najlepšej vôli nemohli ubytovať u nás, aspoň som mu obstaral slušnú izbičku u jedného kováča, zemana. Za to sme sa však každý deň schádzali a keď len počasie dovolilo, vychádzali sme do poľa. Povodil som ho aj po hradiskách, kde som botanickým rýlikom na kraji jednej role, kde sa ukazovali črepy a uhlie, zakopal a vyhodil som pekné, opatinované dláto bronzové, ktoré si Stretti na pamiatku so sebou vzal. Vedel aj majstrovsky hrať na organ, pár raz prišiel do kostola, kde na dobrom organe husitské chorály a iné kusy krásne hrával a my z fary sme tvorili jeho poslucháčstvo. Raz prišiel do kostola, počujúc organovať, aj môj starý kostolník zeman, pokyvoval hlavou spokojne a riekol: „Ej, tohto pána by sme si mohli za organistu vyvoliť.“ Keď ma Stretti videl, ako si z brka prirezávam pero, proboval ním písať a keďže sa mu tie perá pozdávali, že sa nimi dá ľahko písať, prirezal som mu ich aspoň desať a aj pozdejšie som mu do Viedne také brkové perá poslal. Ja by som aj dnes smel brkové perá prirezávať aj pred Jánošíkom, o ktorom ide povesť na Slovensku, že keď v horách postretol študentov, dal im brká, aby z nich prirezali perá. Ktorí špic pera usekávali na palci, tým nameral súkna na šaty od buka do buka alebo ich obdaroval pár dukátmi; ktorí však špice pier usekávali na buku, tým poutínal palce ľavej ruky, lebo že ich nevedia upotrebiť, aby na nechte palca usekli špic pera. Ja by som od Jánošíka dostal súkna alebo pár dukátov, čo by sa mi v terajšej náramnej drahote výborne zišlo, lebo usekávam perá na nechte ľavého palca.

Myslím, že asi v tom čase bol u mňa dr. Svetlík, vyšší ministeriálny úradník z Viedne, ale nebavil sa u nás, odišiel ďalej na Slovensko.

Nadučiteľ M. Fiala z Kostíc na Morave cestoval po Slovensku, zbierajúc dáta a výrobky keramické. Pošťastilo sa mu v Bošáci dostať štvorhranatý pomaľovaný džbán, aký som ja nikdy predtým nevidel.

Od 7. do 9. augusta 1903 bavili sa u nás JUC. Miloslav Rybák z Jindřichovho Hradca a Wiliam Ritter, spisovateľ a maliar, švajčiarsky Francúz. Ritter si odkreslil v tunajšom evanjelickom kostole pekný oltár, ktorý je majstrovské dielo rezbárske z roku 1801 a vyhotovil aj viac fotografií. Keďže si žiadali vidieť aj kopanice, prosil ma, aby som im dakoho obstaral, kto by ich doviedol na kopanice. Ja som nehľadal nikoho, ale som sa im ponúkol, že ich sám budem sprevádzať, čo im bolo tým milšie. Pri peknom počasí vybrali sme sa teda na automobiloch vlastných nôh hore Bošáckou dolinou. Asi po malej hodinke chôdze dorazili sme do kopaníc Pred Bošáčku, kde ústi dolina Vyškovská do Bošáckej s hlúčkom domov, evanjelickou a katolíckou školou, s mlynom a krčmou. Pri samej ceste má chalupu Cigán a vedľa nej z ratolestí bukových primitívne zostavený svoj letný pavilón, v ktorom sedel učupený na bobku a koval, lebo všetci tunajší Cigáni sú drobní kováči. Toto obydlie Cigánovo a jeho priezračná dielňa sa tak zaľúbili Ritterovi, že si tú skupinu hneď odfotografoval a keďže som stál neďaleko toho starého Cigána, dostalo sa nebodaj aj mne tej cti tam vedľa Cigánovej vily paradírovať. Evanjelická škola bola zatvorená, lebo učiteľ nebol doma. Zato si obzreli školu katolícku a jej vnútorné zariadenie. Od školy sme kráčali hore dolinou až k domu Kusendu-Mikulovmu, kde sme našli doma starú babičku, jej syna, nevestu v najlepšom veku a jej peknú vnučku Aničku. Najprv si Ritter odkreslil dom zvonku, potom znútra a potom v izbe celú tú rodinku. Čeľadného otca posadili za vrchstola s otvorenou bibliou, babičku pod kolovrat, nevestu pod praslicu a vnučku s vyšívaním sa zaoberajúcu, zastreli okná a pri bleskovom svetle tú skupinu odfotografovali. O rodine Kusendovskej udržalo sa dosiaľ podanie, že pochádza z Kutnej Hory a po bitke bielohorskej roku 1621 sa prisťahovala do Bošáckej doliny. Tá rodina je tu v okolí taká rozšírená, že keby všetky, Kusendovcami obývané domy do jednej tlupy postavil, tvorili by dosť úhľadnú dedinku.

24. júla 1894 doviezol sa k nám z Piešťan povestný dramaturg a spisovateľ pražský Jaroslav Kvapil s miláčikom pražského obecenstva, svojou paňou Hanou Kvapilovou. Kto by to bol tušil, že sa táto dáma, v najlepšom kvete svojho pekného a veľkým úspechom korunovaného života, tak skoro a tak náhlo so svetom rozlúči! Rozprávala nám, že v Piešťanoch bola v kostole, ale že panáčik diablovi a peklu väčší oltár v svojej kázni staval než Pánu Bohu, že to už ďalej počúvať nevydržala a musela odísť. Nebavili sa u nás, ale skoro odcestovali ďalej.

Nezadlho bolo u nás viac českých turistov, ktorí sa prišli poohliadať po tunajšom kraji a ľude. Jeden — na jeho meno sa už nepamätám — hovoril, že s podivením videl, počínajúc od Bratislavy až sem, samých Slovákov! On sa hádam nazdával, že za hraničnými stĺpmi Uhorska hneď uvidí maďarských čikóšov, szegény legényov a kanásov po pustatinách sa preháňať. Aj to mu bolo nápadné, že na celej tej ceste nevidel ešte ani jedného opitého Slováka a on sa nazdával, že sa tu len tak hemží opilcami. Riekol som mu, že tak veľmi zlé to u nás s alkoholizmom, okrem v čas vyslaneckých volieb, nevyzerá a mnoho sa v tom preháňa. Vôbec v úrodných stranách Bratislavskej, Nitrianskej a dolnotrenčianskej župy, kde ľud lepšie žije, ani požívanie alkoholu nie je tak povážlivo rozšírené ako v neúrodných krajoch hornej Trenčianskej, kde sa kameň začína a chlieb prestáva, kde permanentný nedostatok záživnejších potravín ten biedny ľud tlačí a keď sa žalúdok k svojmu právu hlási, umlčuje ho pálenčenou besnicou. Ktorý citlivý človek by sa opovážil kameňom potupy po tom biedou morenom ľude hádzať miesto toho, aby ho srdečne poľutoval! Svitá však aj tam tomu ľudu lepšia budúcnosť. V Amerike sa naučil slobodnejšie myslieť a pohybovať sa, z úžerníckych pazúrov sa vyslobodzovať, o národ a národné veci sa zaujímať a o vzdelanie sa starať.

Ešte pred vojnou 3. júna 1910 navštívil ma, keď som už v Pezinku býval, spisovateľ Emil Edgar (Kratochvíl), ktorý si daktoré dáta z mojich cirkevnodejepisných rukopisov poznačil.

Aj s mnohými Čechmi som bol v spojení a prispieval som do Zíbrtovho Českého lidu od prvého ročníka až do posledného, do Sborníka Národopisného múzea, do Bíleho Čítanky a do Nášho Slovenska. Všetky tie návštevy českých inteligentov na Slovensku boli takými pevnými kramľami, ktoré jednotu československú spájali a pripravovali pôdu nášmu osamostatneniu a zhodeniu cudzieho jarma, ktoré nás na dlhé storočia tlačilo. Od roku 1918 sme už slobodní. Teraz na nás záleží, aby sme túto slobodu múdro užívali na upevnenie jednoty československej.