ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rodná dedina Jána Vansu — Poslanie a charakter tejto práce o jeho živote — Rodičia Jána Vansu — Laučekovci — Ľudovít Vansa a iné deti Vansovcov — Detské hry a učenie — Farárske a učiteľské deti z Píly idú do škôl

Pod vysokým Trstím, plným starých povestí a bájí, od západu zaclonená rozložitou Ostrou, v úzkej doline leží dedina Píla.

Preteká cez ňu bystrá Rimava, ktorá časom ako divá riava vlečie svoje spenené vlny dolu dolinou, najmä v Tisovských vrchoch strmo sa topí sneh alebo spŕchne prudký dážď. Vtedy berie, čo jej príde do cesty: lavičky, mosty, drevo, stromy, chrasť, ba i ľudí, najmä deti. Lebo tak hovorí stará povesť, že Rimava musí mať každého roku, najviac na jar, obeť na ľudskom živote ako za starodávna Níl. A veru býva tých obetí niekedy i viac ako jedna.

Dedinou, popod výbežky Ostrej, vyššie ako je Rimava, vedie hradská, ktorá spája Zvolenskú župu s Malým Hontom k Rimavskej Sobote a ďalej na juh a východ.

Svoje meno dostala naša dedina od píly, ešte zadávna, keď tisovskí páni na spracovanie dreva založili si tam pílu. Ba ešte staršia povesť hovorí, že táto píla stála už vtedy, keď sa Tisovec zakladal.

Vtedy Trstie bolo ešte prahorou, ktorá sa tiahla od temena do doliny. Jedle, smreky, áno i vzácna tisina, od ktorej dostalo mesto Tisovec svoje meno (v celej republike niet druhého Tisovca), rástli tu v ohromných exemplároch. Dolinou tiekla Rimava nikým nehatená, predierala sa húštinami až ta ďalej a Hnúšťa bezpochyby od tej húšťavy dostala svoje meno, ktoré tvorilo krivolaké riečište Rimavy.

Píla stála vtedy na tom mieste dediny, kde je teraz dolný koniec, vedúci k cintorínu. Tam, za terajšími humnami čiže kolesňami, ponachodili ľudia zhnité trámy budov a dreva. V ten čas tiekla Rimava popod samé výbežky Trstia; farská záhrada a „lúčky“ sú na starom koryte Rimavy. Akou udalosťou sa zmenil tok rieky Rimavy, nevedno. Isté je, že sa na spomenutých pozemkoch zamieňa neúrodný štrk s hlbokým, hlienovitým bahnom.

Vozová cesta za starodávna neviedla dolinou, ale hrebeňom Trstia, kde je rozsiahla rovina s takzvaným „morským okom“, ktoré je dnes už len väčšia barina. Tade vraj chodil Vešelín so svojím vojskom od Fiľakova na Muráň.

Ale starí ľudia spomínajú i druhú cestu, a to bola tá, ktorá viedla popod Ostrú Kochovom a Gralichovom. Bola to však cesta zlá a nebezpečná, najmä kde už do Rejkovho na tisovskom prechodila. Tam stál hostinec Zlámance alebo Zlámanec na pamiatku tej cesty. Dnes už zanikla.

V prvej píle sprvu pravdepodobne bývala jedna família. A to boli istotne Karasovci. To je praslovenská rodina už i po mene súdiac, ale i preto, lebo sa u nej zachoval typ pekných, starých Slovákov.

Pred päťdesiatimi rokmi povedala istá pani, keď videla vtedajšieho čeľadného otca Michala Karasa, že je „Urslovák“. Stál vraj vtedy na jednom kopci, jeho silueta sa odrážala od čistého úzadia; stál vo svojej širici s pastierskou palicou v ruke, okolo neho stádo oviec. Čierne vlasy, ešte vtedy neostrihané, venčili jeho peknú zádumčivú tvár. Z očí sa mu zračila mäkkosť a akýsi smútok.

Časom karasovská família sa rozmnožila tak, že ich muselo byť hodne, lebo povstalo porekadlo: „To je dosť i pre Karasove deti“. Tvorila celý nižný koniec, ale ženením a vydávaním prijali postupne aj iné mená, najmä keď sa začali usádzať na Píle cudzinci, vojaci a iní. Nájdete tam mená, ktoré poukazujú na rozličné národnosti a donedávna i charakteristické typy. Tam sa prišelcom dobre vodilo, lebo väčšinou ich prijali za svojich.

Cirkevne patrila Píla, ktorá sa už v neskoršom stredoveku stala obcou a Pílou, k Tisovcu. Prvým evanjelickým farárom na Píle bol tisovský kaplán.

Prvý kostolík bol drevený; stál na terajšom nižnom konci, tam kde stojí obecná budova, zvaná „jatka“. Tento chrám dávno padol do zabudnutia, len málokto ešte vie, že jestvoval.

Tento kút nášho milovaného Slovenska, zatisnutý do úzkej doliny, obotkaný je povesťami, ktoré majú svoj pôvod v dávnej minulosti. Niektoré z tých povestí zachytila som len ako letkom a uverejnila v Slovenských pohľadoch pod názvom Z našej dediny.

Keď onen prvý chrám klesal a padal, vybudovala si cirkev nový. Cirkevníci ho chceli mať z pevného materiálu, murovaný, chceli ho postaviť nad Rimavou, vedľa hradskej cesty, ale v ten čas, za Márie Terézie, nedovolili evanjelikom stavať pevné kostoly, a pre tento chrám vymeraný bol pozemok na takrečenom trasovisku, na ľavom brehu Rimavy. Riečište Rimavy je temer vyššie, ako základy chrámu.

Povyše kostola bola neskoršie vybudovaná fara. Na hrade v prostrednej izbe fary je letopočet 1797. Fara je z pevného materiálu a bola ako panská kúria malého zemana. Dva vysoké topole zvonku a jeden vo dvore dodávali tomuto domu vzhľad hrdého panského sídla. Niečo pochmúrne ešte zvyšovalo ten dojem.

Poniže kostola, oddelená od kostola dosť hodným suchým priestorom, bola škola, v ten čas dosť prívetivá budova.

V tejto dedinke, na fare a v škole, narodili sa a tu prežívali svoj detský vek a čiastočne aj svoju mladosť dvaja ľudia, o ktorých som napísala niekoľko malých rozprávok pod názvom Danko a Janko.

Nestali sa oni slávnymi, nevedel a nevie o nich širší svet. Ale život oboch bol bohatý na svedomitú, obetavú prácu a na utrpenie. (…)

Cieľ týchto riadkov je zachovať pamiatku na jedného z nich: Janka.

Obyčajne sa píšu životopisy, často vynikajúcich ľudí, veľmi stručne: narodil sa, chodil do školy tam a tam, skladal skúšky, nastúpil úrad a umrel. To, čo je okolo toho opísaného, jeho rodina, okolie, druhovia, zmýšľanie tých, ktorí vplývajú na útlu dušu dieťaťa, ostáva stranou a nepoznané.

Na každého jednotlivca má účinok i jeho výchova, najmä prostredie a čas, v ktorom žil, rástol a sa vyvíjal, keď to poznáme, dosiahneme obraz, keď i nie celkom dokonalý, o jednotlivcovi a i o jeho okolí.

Často, keď môj drahý muž rozprával o svojom živote, prosila som ho, aby napísal svoj životopis, ale on, skromný až do krajnosti, nepristúpil na to. Ale preto nechal zápisky, dáta a rozpomienky, na základe ktorých ja píšem tieto riadky a úfam sa, že sa nájde niekto, kto sa poučí a zamyslí.

Ján Vansa sa narodil 21. júna roku 1846. Zo siedmich detí on bol najmladší.

Jankovi rodičia boli chudobní ľudia. Často im chýbalo i najpotrebnejšie pre život a pre výchovu detí, ale usilovnou prácou a sporivosťou vychovávali svoje deti tak, že sa stali z nich statoční ľudia.

Jankov otec Jur Vansa bol vtedy učiteľom na Píle. Bol taký vzdelaný človek, akých teraz málo v tom stave. Od svojej mladosti zakúsil mnoho strádania a jeho život bol ťažký. Jeho otec bol kušniersky majster v dedine Góč, v Gemerskej župe. Juraj Vansa narodil sa roku 1809. Otec mu umrel, keď Jurko bol ešte malý; matka, vdova, odviedla svojho synka do Štítnika k svojmu bratancovi Jurajovi Sklenárovi. Sklenár bol vtedy učiteľom v Štítniku. Zaujal sa otcovsky malého Jurka a vychovával ho ako svojho. Tu v Štítniku chodil Jur Vansa 4 roky do školy. Dobre sa učil, jeho ujec sa z neho tešil a umienil si, že ho pošle ďalej do škôl.

Jur Vansa, ktorý sa písal i Wansa, mal brata, ale ten sa nechcel učiť, preto ho matka dala na mlynárske remeslo. Jurka však po známosti odviezli do Miškovca, aby sa naučil i po maďarsky. Tam boli vtedy latinské školy, ako dokazuje svedectvo vystavené na silnom papieri. Jeden z profesorov menoval sa Pšenický, ale sa podpisoval Michal Pschenitzky-Nagy.

Z Miškovca, kde sa dokonale naučil nielen po maďarsky, ale i po latinsky, prešiel do Levoče na ev. lýceum, kde študoval filozofiu a teológiu. Odtiaľ, iste preto, lebo nemal prostriedkov na ďalšie študovanie prijal pozvanie za pomocného učiteľa do Hýb k Jurajovi Krmenskému, kde za desať mesiacov učil nižšie triedy, počítajúce 290 dietok. Roku 1832 prešiel do Turčoka, dcérocirkvi patriacej k Sirku, kde v ten čas bol farárom Pavol Dobšinský starší, otec spisovateľa a zberateľa ľudových povestí Pavla Dobšinského ml.

I starší Dobšinský podľa vtedajšej módy a či zvyku podpísal sa na vokátor po latinsky: Paulus Dobschinsky.

V Turčoku sa Jur Vansa oženil. Jeho žena Katarína Ujházyová bola zo Spiša. Ako sa zoznámili, o tom nevieme, len nevedela dobre po slovensky, a čo sa naučila, to bolo štítnické nárečie. Jej príbuzní boli Husovci v Poprade, ktorí založili známe klimatické miesto Park-Hus v Poprade. Ale z tejto slávy ani ona, ani jej rodina nič nemali.

Katarína Ujházyová bola, ako sú Spišiačky temer napospol, veľmi dobrá gazdiná, súca do každej práce, sporivá, príkladná a ako matka bola starostlivá, láskavá, obetavá. Len tak bolo možné, že rodinka pri všetkej chudobe a pri toľkých deťoch živila sa slušne a deti sa vychovali počestne.

Asi o rok neskoršie prešiel Jur Vansa za učiteľa do Slavošoviec, kde v ten čas bol farárom Imrich Lauček.

Tu sa Vansovcom narodila prvá dcéra Emília. Krstným otcom jej bol sám pán farár Lauček. Túto Milku som opísala v malej rozprávke Nové šatôčky a potom v Živene s nápisom Milku dajú na edukáciu, konečne v rozšírenom vydaní pod názvom Rechtorova dcéruška.

Kmotrovstvo Laučeka s Vansovcami trvalo i potom, keď Lauček prešiel na Pílu za farára, kde sa skoro zatým i oženil. (…)

Lauček nezabudol na svojich kmotrovcov, ale keď sa uprázdnila učiteľská a kantorská stanica, zavolal v porozumení s cirkvou svojho kmotra na „próbu“ a po nej Vansu zvolili za píľanského učiteľa a za „správcu“ chóru (regenschori) zboru píľansko-hačavského.

Možno na ten čas bol dôchodok píľanského rechtora obstojný a pri malých nárokoch sa dalo i vyžiť z neho, veď vtedy sa ešte ľud majetkove mal dosť dobre, hoci bol poddaný, ale bolo tu mnoho „slobodášov“. Dnes sa nám zdá nemožným vyžiť z platu, ktorý dostal vtedajší rechtor na Píle. Dôchodky dostával väčšinou len v prírodninách, potom boli tu kantácie, blažejácie, gregorácie a didakciá. Okrem toho ešte maličká štóla. Keď mamička priviedla svojho synátora do školy, priniesla za tanierik hrachu — ak nemala muškavý, musela vziať z dobrého — šatôčkou zakrytý, alebo tri vajíčka, niekedy kúsok slaninky, a to s takou dôležitosťou, akoby chcela ukázať, aká je ona patrónka školy a jej rechtora. Pri tom s istým blahosklonným úsmevom povedala: „Nak prímu vďačne.“

Rechtorka sa poďakovala rozumie sa „vďačne“ a navzájom poctila mamičku chlebíkom, z ktorého si ona „na prezrek“ smidôčku ukrojila. Žiačikovi, aby lepšie privykol, podarovala niekoľko orieškov alebo jabĺčko.

Neskoršie sa Vansov plat zlepšil o celých 20 zlatých šajnov, keď ho obec zvolila namiesto pijana Mrliana za notára. O tom Mrlianovi, ktorý bol i taký výstupný človek, zachovala sa anekdota, že raz, keď ho občania našli opitého v priekope ležať, chceli ho doniesť domov. Ale on sa bránil a kričal: „Jáj, ni mä do jamy, ta mä do Foľkó.“ Bol iste tiež zo štítnickej doliny a pravdepodobne sa mu zdalo o pekle.

Za Milkou už na Píle narodil sa Vansovcom (1835) Ľudovít, ktorý bol hudobne nadaný ako i otec Vansa. Svojou pilnosťou a ambíciou prekonal mnohé ťažkosti, študoval, usilovne pracoval do únavy, i v noci, čo jeho útlemu zdraviu bolo veľmi na ujmu. Potom prešiel do Prahy, kde vstúpil do ústavu istého Prokša (Proksch). Neskoršie sa stal sám profesorom hudby. Roku 1868 vydal svoje Spevy Sokolov Tatranských, venované našim slávnym bojovníkom za pravdu a práva slovenského ľudu: Franciscimu, Daxnerovi a Bakulínymu. Ale i tohto mladého umelca prenasledoval, skoro by som uverila, krutý osud. V najkrajšom veku, keď by bol tvoril diela možno veľmi cenné, keď jeho láska k milovanému slovenskému národu vždy znovu ho nadchla k práci, začal chorieť a chradnúť. Noha, ktorú si údajne ešte ako chlapec na Píle, keď ho iní chlapci pri sedliackej svadbe strčili z mosta do Rimavy, udrel, začala ho bolieť. Raz mu vypovedala službu, spadol, keď bol s inými návštevníkmi v pamätnom židovskom cintoríne v Prahe. Museli ho domov odviezť na koči a odvtedy na ňu viac nedostúpil. Pri chodení musela nohu nahradiť barla. Jeho život bol samá práca, učenie a obeť. Miloval svojich rodičov vrele, tak i bratov a sestry, ktorým písaval listy z Prahy po slovensky i česky, pritom miloval svoj zúbožený slovenský ľud. Keď bol doma, počúval piesne, staré melódie z úst žien a zapisoval si ich. Uverejnil ich v Slovenských spevoch.

Umrel na Píle 38-ročný (1873) na choleru.

*

Druhý syn Vansovcov bol Imrich. Ako chlapca dali ho za učňa do Zvolena ku kupcovi Antonovi Langemu. Ale tam nebol dlho, nemal chuť pre kupectvo, azda ani nemal obchodného ducha. Otec ho odtiaľ vzal, odviezol do Soboty do gymnázia, kde vychodil štyri triedy a potom šiel na preparandiu. Neskoršie bol učiteľom na Málinci, práve vtedy, keď tam neznámi zločinci zavraždili ev. farára Regulyho. Imrich tam ostal až do svojej smrti. Bol hypochonder, ešte bol mladý, keď sa už ponosoval na rozličné neduhy a to ho najviac mrzelo a znepokojovalo, že nevedel, kde neduh väzí? Hneď to bolo srdce, hneď žalúdok a všetky možné ústroje. Lekárom neveril, nenachodil pokoja, len keď ho vo veselej spoločnosti priatelia rozhovorili. Keď pozabudol na svoje namyslené trampoty, vedel byť veľmi príjemný, vtipný a sympatický. Svojou domnelou chorobou trápil seba i svoju dobrú, trpezlivú ženu a deti. Umrel pri ustavičných chorobách predsa 66-ročný.

Tretí syn Jura Vansu bol Fridrich. Do učenia vôle nemal, rodičia ho dali na radu dobrých priateľov z papierne do Lučenca za učňa k istému cukrárovi Jechovi. Jech (volali ho Jajchom) bol rodom zo Švajčiarska a jeho pani bola sestra pani Gyürkyčky z papierne. Keď sa chlapec vyučil, osadil sa pomocou rodičov a Ľudovíta v Rimavskej Sobote spolu s istým Miškolcim. Ale netrvalo dlho, spoločníci sa nezhodli, vyčítali si, že jeden z nich pracuje, druhý sa s hosťmi zabáva, a preto sa náš Frico nahneval, opustil všetko, obchod i svoj podiel, a odišiel do sveta. Potom ešte častejšie mu bratia a sestry pomohli založiť cukrársky obchod, ale vždy jeho podnik za krátky čas stroskotal a Frico ostal až do neskorej staroby vandrujúcim pomocníkom, a mal ešte i fixnú ideu, že ho stíhajú. Nemal pokoja ani doma pri svojich, ani pri svojich dobrých majstroch. Pri svojej veľkej zručnosti, ktorou ovládal taký krehký materiál, ako je cukor, mohol sa vtedy stať milionárom. Lebo čo teraz vo veľkých fabrikách dorábajú, to on tvoril zo slobodnej ruky a nikdy sa mu ruka netriasla. Spod jeho prstov, pomocou rozličných trubičiek, vo chvíli vznikali rozličné figúrky, tu holúbok, hneď druhý, anjeliky, kone, zvery a všetko také verné, prirodzené. Bolo to tiež svojím spôsobom umenie, ktoré mu mnohí jeho známi závideli. Šéfovia ho využili, pokiaľ mohli, ale nevydržal dlho ani v najlepšom obchode. Hnaný akýmsi nepokojom, stal sa večne putujúcim proletárom, bez stáleho miesta, bez domova. Akokoľvek ho bratia a sestry prosili, aby ostal, on len čo sa zašatil, trošku si oddýchol, keď cítil u seba nejaký groš, už ho netrpelo, už ho lákala široká voľnosť, už putoval od mesta k mestu. Na svojich blúdeniach dostal sa i do Rumunska a Besarábie, — v Braile sa zdržoval dlhší čas. Tu sa mu dobre viedlo; vedeli oceniť jeho podivuhodnú zručnosť a keby bol mal vytrvalosť a aspoň trochu obchodného ducha, mohol sa práve v Rumunsku dobre uplatniť. Keď bol dobrej vôle, ale len kým bol mladší, vedel zaujímavo rozprávať o tejto, vtedy ešte nie dosť známej krajine, oblasti veľkého bohatstva, veľkej biedy, veľkého prepychu a veľkej zaostalosti.

Takto sa Imrich stal prameňom starostí najprv rodičov, potom všetkých svojich príbuzných. Najmilšia bola mu fajočka, za vojny už tu u nás fajčil, čo dochytil, najviac hroznový list. A táto náruživosť, okrem toho ešte iné poklesky, boli príčinou nezhody oboch bratov, ale môj muž i tak miloval svojho nešťastného brata, veď bol synom tej istej dobrej matky. Čo by povedala, keby bola dožila hrozný úpadok svojho syna? Keď ona svoje deti tak nežne milovala a keď jej prišli domov, roztvorila náručie a zvolala: „Däti mojo, däti drahia!“

Milovala ich všetky, ale Janík, najmladší, bol jednako len jej miláčikom. On rovnako nežne odplácal jej lásku neobyčajnou prítulnosťou a kým bol mladý, nedal sa vyslúžiť inému, len svojej mamike. Raz stál pri dverách, chcel ísť von a tu mu išla otvoriť jedna zo sestričiek. Ale on zavrel dvere a kričal: „Mamita dele otoliť!“ A mamička, čo i mala inú prácu, vstala a išla mu dvere otvoriť. Inokedy teperil veľký chlieb a nôž k matke, ktorá sedela za krosnami a tkala. Chcel, aby mu odkrojila chleba. Mamička vzala svoj nožík, ktorým urezávala nepotrebné nitky alebo uzlíky, aby mu odkrojila chlebík. Ale on protestoval. „Ni tým nóďom, ni tým nóďom, týmto nóďom!“

Že bol taký vznetlivý, staršie sestry, najmä Milka ho dráždili. Nevedela chudinka, aká je to veľká pedagogická chyba, keď sa deti tak rozdráždia, že kričia a hádžu sa od hnevu. To také nerozumné sestry alebo pestúnky veľmi teší, keď vidia, ako sa dieťa v malomocnom hneve zvíja a plače. Pomyslia si „od malého pána malý hnev“, ale nepomyslia, že je hriech pohoršovať malé deti. (…) Deti sú nie podobné malým šteniatkam, ktoré sama ich psia mať dráždi a napáda, aby boli zlostné, aby sa učili hrýzť a brániť sa zúbkami i pazúrikmi. Detičky, najmä slabé, vznetlivé sú i veľmi citlivé a také nemilosrdné hračky neostávajú bez stopy. Ich nervy to veľmi pocítia ešte dlho potom, a pri každom novom náraze chvejú sa a zapríčiňujú bolesť a hlboký žiaľ. Milka, Jankova najstaršia sestra, bola dobrého srdca a Janka vrele milovala, ale nemala o tom nešťastí, ktoré svojím rozmarom zapríčinila, ani poňatia. Raz to mohlo mať aj vážnejšie následky. Všetci sedeli okolo stola, obedovali. Janko ako najmladší na konci stola vo svojom vysokom stolci. Milka, ktorá vedela, ako Janko rád papá kožku zo slaniny v prívare uvarenú, zamočila kôrku z chleba do strovy a zavolala: „Janko!“ On sa jej milo ohlásil: „To rodkádu?“ (Čo rozkážu?) „Budeš kožku?“ znela otázka. „Prosím ponidene,“ (Prosím ponížene) prosil Janko a tvárička sa mu smiala. „No, na!“ povedala Milka a podala mu na vidličku zapichnutú kôrku z chleba. „Ďakujem ponidene,“ a už zahryzol do domnelej slaninky. Keď sa sklamal, vykríkol: „Í, ut ti vác nikdy nepovém!“ totiž, že nebude ani prosiť, ani ďakovať. A vo svojej rozhorčenosti sa vypäl, kopol do stola, stolička sa s ním prevrátila a on rovno do dverí. Nie div, keď našiel Linkinu bábiku v bočnej izbičke, že sa jej prihováral: „Neborátka Judka, či ta Mila bila?“ Rodičia nekarhali Milku. Otec si to ani nevšimol a matka cítila, že jej Milka vyrastá nad hlavu. Ale žiaľ malého chlapca pôsobil jej tiež veľkú duševnú bolesť. Keď len mohla, vrelo si ho pritúlila, aby sa utíšil na najvernejšom materinskom srdci. Nikdy nezabudol na matkinu lásku, ešte krátko pred smrťou svedčí jedna básenka o tom, ako si ju vždy spomína. Niekoľko dní pred svojím nešťastným skonom volal: „Maminka, maminka moja!“

Takýmto spôsobom už i v najútlejšom detinskom veku boli jeho detské hry popretkávané žiaľom. Lebo dieťa nezabudne tak ľahko, ako sa my nazdáme. Každá utrpená krivda zanechá neblahú pamiatku a pocit trpkosti, najmä keď je nespravodlivá. Telesne i tak trpel už zavčasu vrodenou slabosťou, pravdepodobne i nedostatočnou výživou; duševne, že bol práve takej citlivej povahy, prenášal i malé bolesti mnohonásobne ťažšie ako jeho otužení vrstovníci, najmä Danko z fary. Danko vraj nikdy neplakal, ani keď spadol zo stohu slamy na korbu a keď mu hrdzavý klinec rozpáral nohu. Len to ho škrelo, keď mu Marika nohu liečila a povedala: „No, synak nešťastný, už ty vojakom nebudeš.“ Ale potom plakal: raz, keď musel opustiť svoje rodné hniezdo a druhý raz, keď ďaleko za morom, kdesi v Pennsylvánii videl svojich opustených „Píľanov“.

Janko dlho spomínal krutý trest, ktorým ho trestal otec, ináč dobrý, krotký, ba trošku i flegmatický. Ani sa nepresvedčil, či Janko skutočne zhrešil, nahnevaný raz potrestal Janka tak nemilosrdne, že slabý chlapec ostal temer bez vedomia a jeho žiaľ bol tým väčší, že vedel, že ten trest nezaslúžil, ako sa otec neskoršie sám presvedčil. Práve jemu, citlivému, vnímavému nebolo treba telesného trestu, veď už neláskavé slovo, čo i nie zle myslené, robilo ho nešťastným. Ale naši starí otcovia pridŕžali sa rady, ktorú udeľuje múdry Sirach: „Kto miluje syna svého, často jej mrská…“

Nielen Jur Vansa trestal svojich synkov, ale i pán farár Lauček dal sa strhnúť hnevom a telesne potrestal svojho staršieho syna Janka, a to tak brutálne, že Janko Lauček zostal chorý na celý život. Istá telesná chyba ho viac neopustila a bol až po svoju smrť — umrel mladý — slabomyseľný.

Lauček iste sám ťažko niesol následky svojej prchlivosti a napokon sa zdržiaval pri telesnom trestaní svojich detí, ktoré vrúcne miloval, najmä Danka a Pavlínku. Tieto mohli podujať, čo chceli. Matka bola slabá, sama akoby zahriaknutá a často chorela. Len čo sa mamovka Marika o ne obzrela a ich napomínala.

Danko z fary a Janko zo školy boli od najútlejšej mladosti nerozluční druhovia pri svojich hrách a pri prvom učení (mučení). Toto priateľstvo trvalo za celý čas mládenectva a ešte ďalej… Danko bol mocný, hoci telesne chudý; ale jeho svaly boli vyvinuté ako u máloktorého vrstovníka. Duševne vynikal nad všetkých priateľov a tých bolo hodne. Vedľa Janka boli tu i sedliacki chlapci. Výnimku tvorili richtárovi synkovia; tí radšej sedeli pod pecou s okruhom chleba alebo koláča v hrsti, ako by sa šli hrať s chlapcami pred kostol. Hja „maznáci“, ale aj nič nebolo z nich. Ešte tu boli synkovia krčmárovi, Dano a Janko Faluba, chlapci vtipní, ale do učenia akoby tekvicu tiskal do vody. Týchto šarvancov opísala som v knižočke Danko a Janko a predstavujú sa pod menami Samo a Lajo. I títo boli doma vzácni a držaní ako panské deti, lebo tak ako i teraz, krčma a jatka bývali zlatou baňou a pán Faluba, otec týchto nádejných dedičov, mal ešte hodnú zásobu striebra v podobe dvadsiatnikov, toliarov a gombíkov na mentieku. Keď na výročné sviatky prišiel do kostola, aby položil svoju obeť na oltár, nemálo imponoval cirkevníkom. (…)

V škole sa deti učili okrem náboženstva ešte iným vedám, napríklad o mravopočestnosti, potom písať, rátať a maďarskej reči. Maďarčinu sa učili pomocou slovníčka takrečených vokabulov. Boli to zaujímavé slovká a vtipné, nebodaj úmyselne figliarsky poskladané. Niekoľko na ukážku: térd — koleno, hasáb — poleno; liszt — múka, rét — lúka; pap — kňaz, kutya — pes, zab — ovos. Keď to začne slovenské dieťa rapotať, vyjde z toho smiešna gebuzina. A keď recitovali, tak sa stalo, že preložil niektorý z tých malých budúcich Maďarov: A macska hamis^[1] — mačka chytila myš.

Myslím, že sú podobné vokabuly už v hojnom počte uložené v našom múzeu. Na večnú pamiatku, ako sa za onoho času deti mučili.

Dedinské deti mali dosť na maďarsko-slovenských slovkách, ale Dankovi a Jankovi sa vokabuly rozšírili na latinsko-maďarsko-nemecko-slovenské.

Pán farár v uzrozumení so svojím duchovným kmotrom podobral sa chlapcov cvičiť v „literárnom umení“, a to v klasickom, do ktorého ich mal zasvätiť pomocou starého Donáta.

Prv ako k tomu došlo, našu dedinu zasiahlo veľké nešťastie. Roku 1852 vypukol, nevedno ako, požiar a zachvátil celý nižný rad domov. Len jeden dom poniže školy ostal, ak by sa i ten bol chytil, bola by i škola padla za obeť strašnému živlu; za ňou drevený kostol, možno i fara, iste však drevené ovčiarne, ciene a stajne, ktorými bol farský dvor vyše polovice „v ladnom neporiadku“ zastavaný. (…)

Tento veľký požiar zúbožil ešte viac biedny a hmotne i duševne upadnutý ľud. Pocítili to i cirkevní úradníci, najmä učiteľ, ktorý vlastne žil viac len zo štedrosti cirkevníkov. A keď cirkevníci nevládali sami vyžiť, ako mali platiť svojho farára a rechtora? Ako deti rástli, tak s nimi rástli rozličné potreby, ktoré bolo i pri takej usilovnej práci ťažko zaokryť. Museli pomáhať i deti. Dievčatá prišli domov z edukácie, ktorá pozostávala z jednoročného pobytu v Sobote, kde sa naučili po maďarsky, a jednoročného, ba ani toľko, na Spiši, pre obligátnu nemčinu. Obyčajne sa to dávalo na čary. Keď sa dievčence natoľko vzdelali, že už sa nedali „predať“, pomáhali v domácnosti. Ale i Jankovi sa dostalo povinnosti a práce. Prvá bola škola, ku ktorej ho priťahoval otec, k práci ho priťahovala matka. Ona zavčasu začala starnúť a slabnúť. A keď Janko videl, že sa jej niečoho nedostáva, už rozmýšľal, ako by jej pomohol. To šiel do Tisovca kúpiť jej štvrtočku kávy, to do hory s inými chlapcami po drevo. Keď už dobre vedel čítať, brala ho mamka do susedov na priadky. Kým ona a druhé priadky priadli, on musel predčítať rozprávky a povesti z kalendárov alebo z kníh z bohatej Laučekovej knižnice. Knižky, ktoré Janko čítal, boli väčšinou na starom klavíri, kde boli i staré klobúky, ďalej nožíky, britvy a všelijaké opotrebované starožitnosti, iste bez ceny. Bola to celá zbierka tiež v „ladnom“ neporiadku, ktorý nesmel nikto rušiť. Slovíčko „ladný“ bolo obľúbené v Laučekovom besedovaní.

Janko pri čítaní hrdinsky premáhal únavu a ospalosť, len aby svojej matke urobil radosť. Vydriapal sa k druhým deťom na pec alebo na vysoko postlanú posteľ a tam čítal. Druhé deti už dávno odfukovali, i jemu sa chcelo spať, len spať! Ale on sa nepýtal domov, kým sa priadky nerozišli a matka ho nezavolala. Nevedela, ako škodí svojmu dieťaťu, keď ho pozbavuje spánku až do jedenástej hodiny v noci. Už vtedy sa naučil nespávať. A ráno, len čo sa maminka pohla, už i Janko sa zobral, aby sa pri ohníku, ktorý si rozložil na kozúbku pri veľkej peci akoby prilepenom, zohrial. Do pece už mendík zakúril, hoci bola od večera príjemne teplá.

Exament sa na veľkú radosť odbavil už v apríli, aby sa predišlo nepríjemnej situácii, že by sa musel odbaviť bez žiakov, lebo už dávno pásli barance a husi. Potom sa vypratali zo školskej siene lavice a táfle, dnu sa vniesli krosná, veľký kolovrat „koza“. Slovom, všetok tkáčsky riad. Na krosná navila matka pomocou susediek, ba i samého pána učiteľa priadzu na domáce plátno. Veľmi jemný ľan a konope tenučko popriadla dobrá matka na lesklé pradená a dala potkať na činovať do Revúcej a do Jelšavy, kde v ten čas bývali povestní tkáči. To bolo pre dcéry do výbavy, až sa vydajú. A vydali sa.

Keď tkanie začalo, musel Janko pomáhať súkať priadzu, nielen na cievky, ale i na „fajfy“, keď druhí nestačili. A keď sa mamičke roztrhla nitka, čo sa len vtedy stalo, keď priadzu sama nepriadla, Janko musel ísť pohľadať do niteľníc, ba i na návoj roztrhnutú nitku, stočiť ju na tkáčsky uzlík, čo nevie hocikto, ale on to vedel, ako i to, ako ju vtiahnuť, do ktorej nitelnice patrí. Len odmazúvať priadzu, aby sa nelepila, nechcel, lebo si pršteky zamazal. Ale keď matka svojím láskavým spôsobom povedala: „Janík, ditä mojo, odmaž mi prädzu“, vykonal to bez odporu. Často vykonával i to, čo nežiadala. Keď bolo plátno otkané, rozumie sa bolo ako list prvý raz ozvárané, vystreli ho podľa Rimavy a tu sa polievalo. A to konal i Janko, hoci ho chlapci volali hrať sa a samopašiť. Ale najťažšia práca bola v lete trhanie konopí. Konope vydávali omamujúci zápach a zápach privodil útlemu chlapcovi bolenie hlavy a ťažobu; nie dosť, že ho i ruky zboleli, ak pôda bola už suchá a trhanie šlo ťažko. Keď to videla matka, so vzdychom ho prepustila, ale vždy si myslela, že chlapcovi práca nezaškodí; veď nikto nevie, ako bude s ním, či ho nedajú niekde za učňa a tam bude robiť ešte tvrdšie. Ej, veď sa Frico a druhí chlapci z takej práce vytiahli, kde len mohli!

Vekom už pokročilí, starosťami umorení rodičia rozmýšľali, kam dajú Janka, na aké remeslo? Na to, aby ho dali do škôl, neodvážili sa ani pomyslieť, lebo dôchodky sa v pomere k drahote všetkého, čo pre život načim, nedvíhali, naopak, pre zúboženosť ľudu klesali. Už i tak sa zadĺžili, keď si požičali od pána farára 40 zl. šajn. a na to vystavili nemecký obligátor. Musela ich už veľká núdza prinútiť, lebo Vansovci nenávideli dlhy a právom sa ich báli ako ohňa. V ten čas prichodilo im vydávať najstaršiu dcéru Milku, a to do Rimavskej Soboty za mladého pekného šuhaja Ondreja Maróthyho. Ondrej bol krajčírom, bol veľmi sympatický, rozumný, ale bol suchotinár. Možno pre jeho telesnú slabosť nedali ho rodičia do škôl, lebo Maróthyovci, jeho príbuzní, boli väčšinou kňazi. Bol veľmi nežný snúbenec a jeho listy, písané Milke, boli samá ruža, samý kvet. Písal ich po maďarsky i po slovensky, maďarčina bola, ako rýdzi Maďari radi často posmeškujú, taká rimavsko-dolinská.

Keď Maróthy prišiel na Pílu ako vohľač alebo pytač, prišiel s ním aj istý Frico Baláž, syn sobotského učiteľa, u ktorého Milka bývala, keď ju dali do Soboty na edukáciu. (…)

Janko bol vtedy asi osemročný a ako takí opicháči, obšmietal sa všade, i tam, kde ho nebolo treba. Frico Baláž chcel ukázať, aký je on gavalier, vytiahol z vrecka hrsť strieborných dvadsiatnikov, vybral jeden a dal ho Jankovi, aby mu šiel kúpiť „cigaróvy“. Janko, ochotný na každú službu, bežal len sa tak za ním prášilo a priniesol ich po grajciari. Frica nadišla veľkodušnosť, a preto drobné ani neprijal, ba ešte pridal i dvadsiatnik „na škriptu“. Prekvapený Janko stál s otvorenými ústami a hľadel, rozmýšľal, či to má prijať. Ale Frico v prítomnosti pekného dievčaťa s gestom veľkého priaznivca pokynul, aby si len podržal, čo dostal. Janko sa pekne poďakoval, peniažky skryl s chytráckym úsmevom do vrecka a často ich ohmatával, či sú tam. Pri tom jeho oči túžobne pozerali ponad košok (kozúbok) na hradu. Keď sa hostia pred večerom pobrali domov, domáci ich odprevadili k vozíku, Janko sa chytro vyškriabal na lavičku, ktorá bola okolo pece, odtiaľ jednou nohou na kozub, druhou na pec, potom siahol za hradu, zvanú „meškerendou“, vytiahol z úkrytu, kam ani maminkina metla nedosiahla (a tým je veľa povedané) malý meštek. Meštek si sám ušil hrubými štichmi konopnou niťou z odpadku pásovej činovati. Do neho opatrne ukryl peniažky, zacinkal nimi, spokojne sa usmial, meštek zaviazal a ukryl ta, kde dovtedy odpočíval. Potom zliezol dolu a akoby nič, hvízdajúc si, šiel za druhými. Bol spokojný v povedomí, že má akýsi „kapitálik“. Nikdy ho peniaze tak netešili ako vtedy.

Milka sa vydala; na svadbe bol prítomný i slepý básnik Matej Hrebenda, ktorý bol tiež v kmotrovstve s Vansovcami, lebo Vansovci pri krste svätom odriekali jeho syna Benjamína, ktorý sa v chlapčenskom veku stratil. Ušiel a nebolo počuť o ňom, len neskoro doleteli nezaručené zvesti, že sa stal poriadnym človekom. Hrebenda pri tej príležitosti predniesol svoje verše na pamiatku a blahoželal mladému páru, končiac ako obyčajne slovami: „To vám přeje hačavský slepý básnik slovanský.“ Neskoršie vydali Vansovci i mladšiu dcéru Linku za istého Jána Faklu, úradníka šalgotariánskeho, tak i Julku. Túto do Revúckej maše za istého Chrenčíka (písal sa už Hrenčik); o tejto sa málo vie, lebo umrela mladá a nebola šťastná, pravdepodobne bola melancholická, pre čo mala už prv istý sklon. V jednom liste píše rodičom, ktorým bola rojčivo oddaná a poslušná, takto: „Nak že im tam pánboh pomáha, toho zdravia milýho im nech dá a nach im predĺži život, lebo ja cítim, že mojich drahých rodičov mám, šitko moje trápenie zabúdam, tak sa cítim, že šitko mám.“

Pri chudobe, často i nedostatku, boli deti v škole pomerne šťastné. Milovali sa navzájom a cítili, ako ich rodičia milujú a o ne sa verne starajú.

Inakšie bolo na fare. Tam bola hojnosť všetkého, tam bolo pekné náradie, jemný porcelán, pani farárka mala hodvábne šaty a zlaté čepce (ešte od maminky a od pani důstojnej Jozeffyčky). Mala i hrebene zo slonovej kosti, ktoré jej v návale štedrosti a dobrej vôle pán farár prinášal zo svojich ciest, alebo kupoval u „kasničkárov“. A jednako na fare nebolo šťastie. Akoby v tej smutnej budove nebolo miesta pre veselosť, smiech a detinskú samopaš: deti boli doma tiché, nesmelé, akoby zahriaknuté, a preto keď len mohli, uvrzli von, aby tam ožili a vystrájali, najmä Danko, svoje veselé kúsky. (…)

Najmladšie farské deti (medzitým niekoľké umreli malé) Danko a Pavlínka mali temer vo všetkom voľnosť, tým sa všeličo prepieklo.

Ale pán farár pri všetkej svojej láske k Dankovi častejšie ho privrzol, a Janka tiež, k tomu milému-nemilému Donátovi. Vopchal mu knižku pod nos, ukázal svojím kostnatým, nie práve najčistejším ukazovákom a kázal:

„Ta, moja duša, vertuj!“

Nuž vertujže, ak vieš a čo vieš — ale item, išlo to: Daňo všetko mohol, čo chcel, a najmä keď musel! Také deti, ako bol Danko, ani samy nevedia, ako sa naučia čítať, písať a potom i to ostatné. Sotva sa spriatelili s Donátom, už prišla na našich chlapcov iná stará mátoha: nemčina. Tu vzal pán farár, sám skostnatený filozof, Kantovu „Kritik der reinen Vernunft“, otvoril a povedal.

„Ta, synak, čítaj!“

Nie dosť na týchto príšerách, mal Janko doma ešte prácu, boj a trápenie s malými čiernymi hlavičkami na linkovanom papieri a s bakinkami na malom klavírčeku, ktorý stál v obývacej izbe medzi oblokmi a pochodil od blahej pamäti dôstojnej pani Jozeffyčky z Tisovca. Klavírček sa dostal Laučekovou protekciou za niekoľko šajnových zlatých do vlastníctva píľanského učiteľa. Na ňom sa teda učil Janko poznávať noty a klávesy, ktoré už boli hodne žlté a obdraté. Sám Jur Vansa bol veľký milovník hudby a výborný organista. Preto chcel, aby sa i Janko učil. Ukázal mu teda noty, ktoré sú nad prvou linajkou, na druhej, tretej a aká je nota pod linajkami a zasa tá, čo má raz cez hlavu, raz cez krk. Potom ukázal na klávesy, pomenoval celú škálu a hneď rozkázal stručne: „Janko, hraj!“

Čo sú pauzy a načo sú, čo sú štvrť alebo pol noty, to si musel Janko sám domyslieť a oboznámiť sa s nimi.

Ale išlo to, lebo sotva mu minulo desať rokov, už oproboval svoje umenie i za organom. Mišo, mendík, ťahal mechy „o dušu“, len tak sa mu leskla tvár od poctivej námahy. V organe začalo hučať, malý organista sa náramne preľakol, kolienka sa mu triasli a klepali jedno o druhé. Pri tom sa otec len uškrnul a keď prišla príležitosť, tu Jankových známostí i využil.

V istú nedeľu išiel pán farár odbavovať služby božie na Hačavu, ktorá prislúchala ako dcérocirkev k matke Píle. Vtedy má píľanský učiteľ odbaviť celé služby božie na Píle, a to nielen organovať, ale i kázať. Kázeň sa obyčajne prečítala.

V tú nedeľu vzal otec Janka so sebou na chór a povedal mu:

„Keď ja pôjdem na kanceľ, prechyť organ ty.“ Janko ochotne pristal, ale dostal takú trému, že sa s ním začal svet krútiť. Priznať sa nechcel. Pozeral s veľkou pozornosťou na noty, spieval, vyťahoval, prekričal i tetky, čo pod chórom sedeli a starý Brádňan krútil hlavou a šeptal:

„Ej, verra-bože, bude z teba rrechtor, verra-bože, haj-haj, haj-jaj-verra, že bude!“

Napokon prišiel so strachom čakaný posledný verš piesne; otec mrkol na Janka, vstal, ukázal na partitúru a šiel pomaly dolu. Janko si sadol za organ a statočne preberal, ako vedel, hral, hral horlivo a „dúfanlivo“, až zabudol na všetko, na seba a čo sa okolo neho robilo, len keď ho chlapci štuchli a šeptali:

„Ve’ že už prestaň, ve’ pán rechtor už dávno stoja na kancli a sem pozerajú.“

Janko sa zľakol. Nečakal koniec kázne, ale hybaj dolu, pravda, potichu, aby sa nezošutroval skôr, ako bolo treba a potom domov, do izbičky za pec.

Matka nevedela o ničom. Otec príde domov a spytuje sa:

„Kde je Janko?“

„Janko?“ spytuje sa matka. „Ta či nebol s tobó (s tebou)?“

„Bol,“ rečie otec, „ale odišiel skôr. Nie je doma?“

„Ja som ho nevidela,“ hovorí matka a už sa strachuje o svojho najmladšieho.

Nastalo hľadanie. Janko, keď videl, že sa po ňom zháňajú, vyšiel zo svojho úkrytu a postavil sa pred otca. Pozrel na neho, či sa nehnevá. Ale ako videl, že na otcovej tvári ihrá milý, láskavý úsmev, poskočilo jeho srdiečko od radosti a sadol si na svoje miesto k prikrytému stolu. Vtedy mu obed chutil, ako vari nikdy dotiaľ.

V tú jar umrela dobrá pani farárka a deti osireli. Danko sa tváril, akoby ani necítil veľkú nenahraditeľnú stratu. Za neho Janko oplakal svoju dobrú mať. Do fary prišla príbuzná, istá pani Janka (sestra Augusta Horislava Škultétyho), ktorú pán farár skoro po jej príchode pomenoval „tetkou Trápelkou“.

Rozhodlo sa, že prvého septembra pôjde s Daňom do Kežmarku. Farská Julinka pomocou tetky Trápelky vystrojila brata šatstvom a všetkým, čo chlapcovi treba. A jedného rána prišiel Hrnčiar s koňmi do farského dvora a zapriahol do staromódneho vozíka, napchajúc sena a ovsa, kde sa len dalo. Daňov kufor pripevnili do „šaraglí“ a upchali ho senom a slamou, aby sa „netonigal“, ako povedal Hrnčiar. Pán otec sa zásobil dobrým voňavým štítnickým tabakom, aby mal i pre seba dosť i pánov profesorov čím počastovať; peňazí vždy mal, koľko mu bolo treba, lebo o ňom sa mohlo povedať, že „penäze u kneze“.

Po dobrých raňajkách zavolal Julinku a už pripraveného Danka, a povedal.

„Sadaj, synak!“

Danko síce nesúhlasil s touto cestou, ale keď videl, že je otcova vôľa mocnejšia ako jeho, po krátkom rozmýšľaní poslúchol. Sotva vypil svoje mlieko a vopchal chlebík do vrecka, sadol si k otcovi. Sestry, tetka, slúžky a nadovšetko mamovka od Paľov ho srdečne žehnali a posledná i zaplakala. Ani dobrého naučenia na cestu nechýbalo, ale to sa pravidelne púšťa jedným uchom dnu, druhým von.

Hrnčiar zakrútil bičom ponad svoje tátošíky, kone vyleteli z farskej brány akoby na krídlach a chystali sa o preteky. Pri kostole a vedľa brány stáli chlapci, Dankovi vrstovníci i s Jankom. Smutne hľadel Janko za svojím druhom a myslel, že veď i jeho očakáva ten istý osud, lenže jeho nepovedú na sever, ale na juh.

V Kežmarku pán otec skoro našiel byt, iste vtedy nebola taká bytová núdza ako dnes, poprechodil k pánom profesorom a komandoval svojho synátora do ich priazne. Všetko šlo pekne, deň sa minul bez akejkoľvek mimoriadnej príhody. Danko bol tichý, pokojný a poslušný. I skúška sa vydarila. Gazdiná prijala dary v prírodninách i plat za tri mesiace vopred a tešila sa, že má takého hodného žiaka v byte.

Ráno, len čo svitalo, Hrnčiar už priahal kone, aby prišli ešte v ten večer domov. I pán farár vstal, obliekol sa, vypil svoju kávu, šiel do bočnej izby, ako do študentskej, aby sa rozlúčil so synom Dankom. Ale Danko v posteli už nebol. Gazdiná povedala, že len tu na dvore musí byť, že ho len pred chvíľou videla. Ale keď Danko nešiel a Hrnčiar bol netrpezlivý, povedal pán otec:

„No veď sa on nestratí, pozdravte ho odo mňa.“

Povedal svoje zbohom, uvelebil sa na sedisko, ktoré pod ním praskalo, Hrnčiar zavrtel bičom a koníky vybehli na ulicu.

Cestou si pán farár podriemkával, tu i tu, kde sa dalo, najmä kde kŕmili si i zafajčil a zasa driemal. To bola jeho obyčaj, lebo v noci málo spával. Domov prišli na mraku. Pán otec mal nohy stŕpnuté od dlhého sedenia a trvalo dosť dlho, kým si ich rozkýval. Pomocou všetkých ženských, ktoré boli vo fare, zliezol z vozíka a kráčal k schodíkom do domu.

Ako ho už na dosah ruky nebolo, začalo sa sedisko hýbať a knísať, spod neho vykukla najprv strapatá hlávka a potom sa vytiahol celý Daňo.

Ženské skríkli, pán otec sa obzrel a ako pochopil, čo sa stalo, zodvihol pipasár a povedal:

„Canis tua…^[2] počkaj, keď nejdeš do Kežmarku, pôjdeš do Soboty!“

A tak sa i stalo.

*

Medzitým v škole starosťami zavalení rodičia sa radili, čo si počnú s Jankom. Minulo mu už dvanásť rokov, zvrchovaný čas, aby sa o jeho budúcnosť postarali. Aké remeslo by bolo pre neho, útleho chlapca, najpríhodnejšie? Lebo na to, že by ho dali do škôl, netrúfali si ani pomyslieť.

I spytovali sa ho, čím by chcel byť? A on im vždy len to povedal, že sa chce učiť.

„Jaj, ditä mojo, veď na to treba školy a školy pohltia veľa peňazí,“ povedala raz matka a sadla si na lavičku pod pecou.

„Peniaze?“ spytuje sa Janko. „Mamička moja, veď ja peniaze mám a keby vedeli, ,keľo veľo‘!“

„Nepleť, Janík, ditä mojo, len kde by si ich zväl?“

„Zgazdoval som si, mamika. Nak počkajú, hneď im ukážem…“

A už sa škriabal poza predesenú matku hore na pec a na kozúbok, siahol za hradu a vytiahol meštek. Vtedy už meštek bol plnučičký-plný (bol veľmi maličký). Janko zišiel dolu a vysypal obsah mešteka do matkinej zástery. Matka sa naľakala.

„Jaj, syn môj zlatý, milý, kde si to nabral?“

A on jej vykladá, berúc každý peniažtek do ruky:

„Tento dvadsiatnik mi dal Frico Baláž, tento mi dal pán krstný od Falubov, keď som bol vinšovať, ten je zasa od pani krstnej z Tisovca,“ a tak vypočítal kdejaký šesták, ba i dva grošíky, na ktoré sa hneval, že mu toľké miesto zabrali. Potom sa osvedčil, že si ani za jeden groš cukríkov nekúpil.

Dojatá matka so slzami vyobjímala svoje dobré dieťa a keď prišiel otec a rozpovedali mu celú vec, rozhodlo sa, že Janko sa bude učiť. Jankovu sporivosť pokladali za dobré znamenie, a tak v mene božom odhodlali sa vypraviť chlapca ta, kde je najbližšie a najlacnejšie, do Rimavskej Soboty.

Bolo tých usporených groší „skutočne“ málo, ale bude predbežne aspoň na knihy a ďalej pomôže pánboh.

Nazbieraných turáčikov bolo všetkého spolu 14 zlatých v šajnách.

Starosti rodičov ťažili až k zemi. Ale oni pevní vo viere, nedali sa sklátiť.

Veď, hľa, pánboh pomáha. Ľudovít, ten usilovný, vďačný syn píše listy, v ktorých sa zračí jeho pekná duša a dobré srdce.

O všetkom, čo koná a podujíma, píše rodičom. Ako sa učil hneď od svojho útleho veku, ako musel i on zápasiť s každodennými starosťami, svedčí list, ktorý písal z Modry 19. septembra roku 1851. V tom liste je zaujímavé i to, ako putovali v ten čas študenti do škôl. List je takýto:

„Drahý otče! Hoci som pánu Laučekovi v Ožďanoch povedal, že by ste len 1. októbra čakali list — no mňa jednako niečo núti vám písať o sebe a o mojom stave. Ako vám je známo, v Ožďanoch som musel čakať na testimónium a na príležitosť. A nie nadarmo som zostal, lebo pred večerom som i dočkal istého Levočana, ktorý šiel do Pešti; tak som sa za štyri zlaté odviezol do Vacova v piatok a v sobotu. V nedeľu ráno som išiel ku železnici a o pol desiatej sadol, o štvrtej popoludní som bol v Prešporku, za to som platil 3 zl. 8 grajciarov v striebre. V nedeľu som nocoval v Prešporku u jedného oždianskeho kolegu a ráno sadol na železnicu, kde kone ťahajú; platil som za to dvadsať grajciarov v striebre a prišiel som blízko Modry do Pezinka. Z Pezinka som si najal chlapa za l zl. do Modry, ktorý mi niesol veci; tak som išiel hodinu pešky. Prišiel som do Modry v pondelok, zastavil som sa u jedného logicusa, potom som sa šiel ohlásiť pánu Kalinčiakovi; on prečítal testimónium (svedectvo) i list, opýtal sa, či som priniesol peniaze. Ja som sa uvolil na pol roka zaplatiť. Mám teda na celý rok didaktra 8 zl. v str., za drevo a inskripciu (zápis) 2 zl., za alumneum 14 zl. v str., t. j. 35 zl. šajn., tak všetko 24 zl. v striebre. I vyplatil som 14 zl. napred. Spýtal som sa ho (Kalinčiaka), či môžem čakať nejakú pedagógiu; on povedal, že by som ju bol dostal, keby som bol skôr prišiel, ale, ak sa trafí, že mi dá. Ak by som nemecky vedel, mal by som ich dosť. Z toho teda vidno, že som sa sklamal. Čo sa hospody týče, som u Samuela Grasla, u garbiara; platím 30 zl., ale mi nechceli dať len plachtu a podhlavničku, tak mi pán Kalinčiak požičal svoj študentský pokrovec. Pán farár mi bol poradil sem, ale zase bol zabudol, tak som len náhodou sem prišiel. Tento môj hospodár je toho syn, u ktorého bol pán farár a nebýva už oproti školám. Piati sme na jednej hospode, ale v dvoch izbách, preto mi je tu dobre, že sú Nemci; najmä však s jedným Čechom, s istým Jurenom, ktorý dokonale vie nemecky, dobrý, tichý chlapík. On je už logicus; bol v lete na Dolnej zemi suplikovať, ale dostal zimnicu, a tak je i teraz chorý. I s bratom je tu. Týchto otca, Vincenca Jurena, náš pán farár azda pozná, lebo tu chodil do školy asi 1822 — 1823 i jeho mladší brat, obidvaja sú v českej zemi kňazmi. Alumnia je dobrá, máme dve jedlá, päťkrát do týždňa mäso; i chlieb je dobrý a dosť i na večeru. Učíme sa rétoriku, Cicera, náboženstvo, archeológiu, graecorum, históriu, matematiku a robíme štýl. Slovenský ústav či bude, neviem, lebo po smrti Štúrovej tunajší kaplán nemá času, ani Kalinčiak. Rhetores sme 19, logici 9.^[3] Knižiek som nekúpil nijakých. Pán Kalinčiak povedal, že vás videl v Hankove a že pozná i p. Laučeka a dal ho pozdraviť. I v kostole, kde profesor sedáva, je meno Lauček vyrezané. P. Lauček dal pozdraviť Heifela, Bukvu, Šimeka, ale že sú tí už nie nažive. Albrechta conrektora som pozdravil, to je veľmi dobrý človek a tešil sa z toho, i pozdravuje ho, aby mu písal p. Lauček, ba i prišiel. Keby mu bol písal pán Lauček o mne niečo, ako mi to sľúbil, ale v Ožďanoch nemohol, bol by mi zaopatril skôr pedagógiu, lebo on je veľmi dobrý človek. A p. Škultétymu odkážte, že ma dosiaľ nadarmo odporúčal.

I tu v Modre počína sa dúl ukazovať. A hrozno ťažko dozrie. Ja tu ťažko privykám, a i tento list s plačom píšem; neviem, čo by som dal, keby som mohol doma byť, ale je to ďaleko. Píšte mi, otec drahý, píšte mi čím najskorej, píšte mi na celý hárok o každej domácej veci, čo robíte, čo robia mamika, či je zdravá; — či je ešte dúl, ako sú krumple, a každú maličkosť; i o fare, i o Tisovci. Nech mi píšu i bratia (Imro), i sestry, i mamika. List budem naiste čakať 2. októbra; ostatná pošta je tu v Modre, vám do Soboty. Tu sa učí na fortepiane Husák a Turneš; ja si nekúpim fortepiano, ani by azda nedostal, ani sa nedám učiť.

Štúdium histórie učím sa nemecky.“