ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Vansa pred ženbou — Pomery v cirkvi — Vansove styky s cirkevníkmi — Vansov pomer s okolitou inteligenciou — Listy rodičom — Otcove starosti o syna a zvesti, ktoré mu posielal o udalostiach v Gemeri

Malá Lomnica, po slovensky Lomnička, ako ju i Dobšinský dôsledne menoval, leží pri rieke Poprade, po nemecky die Popper. (…)

Blízke okolie Lomničky nemá prírodné krásy. Tatry vôbec nevidieť, ani vyššie hory. Niet tu ani malebných skupín balvanov, ani bujnej, čo i severnej vegetácie. Niet úchvatných tatranských štítov, ani pôvabu horského zátišia. Stráne a vŕšky vpravo i vľavo obrábajú sa síce starostlivo, najmä reťaz návršia „die Überschaar“ je pokrytá vzorne pestovanými roličkami. Poznať usilovnosť hospodárov, ale i popri obstojnej úrode poskytujú tieto strmé, zjarčené, prudkými lejakmi strhané vŕšky dojem tiesne, najmä na toho, kto prišel bezprostredne z kraja prírodou štedro obdareného, úrodného. Len veľká pracovitosť, láska k skúpej hrude ukrytej v zákutí temných hôr vynúti z nej za neúnavnú usilovnú prácu obstojnú úrodu.

O vzniku obce Lomnička vie sa málo. Ale na samom začiatku musela byť založená hodne vyššie od miesta, na ktorom stojí teraz. Prvotní obyvatelia údajne boli Nemci, ktorí privandrovali za panovania kráľa Gejzu II. (1141 — 1161) a Rusi — gréckokatolíci. Pôvodné meno osady bolo Pelc alebo Pelč (Peltsch). Pre veľkú živelnú katastrofu, ktorá túto osadu zničila, presťahovali sa obyvatelia roku 1436 na miesto, kde teraz Lomnička stojí, a budovali si svoje drevené domky a komory (Lehmhäuser) na návršiach. Z obidvoch strán malého, ale zavše dravého potoka, ktorý každé leto nánosom zvyšoval svoje koryto. Novú obec nazvali Lumchen, po barinách močievali obyvatelia svoj ľan. Neskoršie pretvorilo sa slovo Lumchen na Lumitz, alebo Kleine Lumtz, ako naši Nemci Lomničku medzi sebou i teraz menujú. Úradne sa stala Lomnička Malou Lomnicou, Klein Lomnitz, maďarsky Kiss Lomnicz. (…)

Lomnička časom dostala hodný prírastok obyvateľstva, keď podobná katastrofa, víchor, búrka a záplava spustošili obec Krumlov. Stalo sa to roku 1536. Dedina Krumlov stála medzi Lomničkou a Kolačkovom. Pozostalí obyvatelia zničenej obce uchýlili sa do Lomničky — a tam sa osadili. Boli to pôvodom Slovania. Kolačkovo je slovenská obec. Preto sú v Lomničke medzi nemeckými menami rýdzo slovenské, ako: Pančerovič, Šubský, Korýtko, Fedor a iné. Pôda, na ktorej stála kedysi dedina, tvorí teraz časť lomnického chotára a volá sa Kroml, alebo Krommel. Je to hlboká dolina, temer samé lúky. Prisťahovaní obyvatelia s lomnickými Nemcami skoro splynuli i ponemčili sa; ako tí prvotní Rusi, ale reč tejto našej dedinky je husto poprepletaná slovenskými slovami a výrazmi.

Chrám, ktorý si lomnická cirkev postavila, bol pôvodne vybudovaný v slohu neskorej gotiky na pravom vysokom brehu potoka. Neskoršie (1668) ho prestavali, takže stopy bývalého slohu sa temer celkom zahladili. Terajší (rím.-kat.) kostol ukazuje sloh renesančný.

Školská kronika, z ktorej sú tieto údaje prevzaté, rozpráva, že istý emigrant z Čiech, menom Hans Kittel, ktorý študoval v Erfurte a bol Lutherovým osobným priateľom, prišiel do Lomničky a tu účinkoval za niekoľko rokov nielen ako kazateľ a reformátor, ale i ako učiteľ. Tak sa udáva, že na deň Sv. Anny roku 1570 prestúpila celá cirkev na ev. vieru a zaujala chrám ako dedičstvo po otcoch. Roku 1580 mala už aj školu a svojho riadneho učiteľa. Pri otvorení školy bolo deväťdesiat žiakov. Učiteľ bol tiež emigrant, volal sa Hans Šebestian a študoval vo Wittenbergu.

Neskoršie prišli nepokoje a protireformácia. Lomnička ako cirkev bola privtelená do podolínskej cirkvi. Tí, ktorí sa húževnato a neoblomne pridŕžali svojej viery, chodili do Topporca do kostola, ktorý bol artikulárny. Museli prejsť cez mnohé protivenstvá, najmä keď prechádzali mestom Podolíncom na hradskú cestu. Konečne si mohla evanjelická cirkev lomnická postaviť svoj nový chrám, hodne vyššie na sever, na pevnom brehu potoka. Kostol bol vysvätený 4. septembra 1785. Ale chrám bol bez veže, cirkevníci si ju postavili len po Vansovom odchode.

Fara je pri kostole, vybudovaná do ulice. Medzi kostolom a farou je neveľký dvor, viac len ako záhrada. Dlhá chodba delila faru na dve čiastky. Chodbou z ulice chodili cirkevníci do chrámu. Táto chodba nebývala nikdy na kľúč zavretá, nielen preto, lebo tade bol voľný vchod do kostola, ale i preto, lebo v Lomničke nebolo treba zapierať domové dvere, lebo v tejto dedine nebolo zbojníkov, proti ktorým často ani pevné závory nechránia.

V nedeľu, keď sa ľud úzkou chodbou hrnul do kostola a ženské mali vždy naponáhlo, ozývala sa šumom celá budova. Ozvena krokov, šuchotanie šiat, prípadne i tlmený rozhovor oživil ináč tichú faru.

Túto chodbu neskoršie nahradili inou, ktorá bola zbitá z dosiek pri múre, ktorý sa ťahá od záhrady suseda Molitóra. Z jednej strany chodby bola veľká izba, z druhej strany priestranná kuchyňa. Obloky kuchyne hľadeli tiež na ulicu. Konča oblokov nahor dedinou bola studňa, za studňou vráta do dvora, kde boli maštale a iné budovy. Tento dvor bol spojený so „zeleným“ dvorom, vedúcim do kostola. Ďalej od farského dvora bola škola a akási široká ulica, ktorou pretekal potok.

Teda tento zastrčený kus našej vlasti má byť pôsobiskom mladého, snaživého kňaza.

V liste rodičom hneď po svojom príchode do Lomničky písanom, opisuje veselo, so sviežim humorom, ako „slávnostne“ vkročil do nového domova:

„Prichodiac do Lomničky, našiel som zástup ľudí, ktorí sa zbehli ako na diváky. Veď od 36 rokov premeny farára nebolo. Dvaja korifejovia obce ma slávnostne pred farským príbytkom siahodlhou rečou privítali a pozdravili. Klimek, predspevák v cirkvi - pánboh mu daj slávu večnú, lebo som ho už aj pochoval — vo svojej reči prešiel celý život podľa biblie. Citáty sa len tak hmýrili. Začal celkom logicky so Starým zákonom od Mojžiša a profétov, medziiným veľmi trefne Jerem. l, 4—9 a skončil Mat. 25, 21: „služebníče dobrý a věrný, nad málem byl jsi věrný… vejdiž v radost pána svého“. Druhý, istý Drescher, urobil šťastlivo maličké salto mortale; začal tiež kdesi od Adama, líčil radosť nad mojím príchodom: „setreť bůh všelikou slzu z očí jejich a smrti již nebude více, nebude ani kvílení, ani kriku, nebo první věci pominuly…“ Bol som dojatý touto úprimnou láskou, ale v duchu som sa, vyznám, trochu rozveselil… Poďakoval som sa, radujúc sa, že všetky reči pominuli — a že môžem konečne vojsť do nového hniezda. Nasledovala večera, na ktorej sa zúčastnil i starý pán farár Wünschendorfer, na ten čas šťastný a spokojný, že sa mohol občerstviť pri hojnej večeri, užiť kúsok dobrej pečienky a vypiť pohár červeného vína. Doma sa mu toho nedostane. Tento staručký dobrák žije akosi veľmi homeopaticky a na svoje staré dni fajčí čisté — vodné lopúchy. Keď ho ponúkam trafikou, počíta to za zvláštny deň vo svojom jednotvárnom žití. Kyslé mlieko pomieša so sladkým a „grule“ (zemiaky), zavše „džaderky“ (halušky z varených zemiakov), to je jeho každodenný pokrm, i pri panujúcej cholere. Dnes údajne dostal príznak cholery, ale jeho zdravý žalúdok, pokojná myseľ a viera v boha premôže prežiť i toto dopustenie božie.

Ale cholera kosí ďalej, z jedného ohňa som prišiel do druhého. Od 12. augusta pochoval som 80 a na rím. kat. strane padlo ich tiež asi toľko, a tých je všetkých spolu len asi 200 duší. Veľmi nebezpečný charakter má táto cholera, je to opravdivý mor, málokto z nej vyjde, temer každý napadnutý podľahne za niekoľko hodín v ťažkom utrpení. Ako v Plavnici, tak i tu niektoré famílie vymreli. Dnes som mal tri pohreby — a to ide tak deň po deň, až na šesť denne. Dnes je nedeľa, mal som pohrebnú reč, do ktorej som deviatich musel zahrnúť, lebo jednotlivo je to úmorné.

Doktora nemáme, len z Podolínca príde tu i tu dr. Wepser, (ale je bez doktorátu, a tak celý svet hovorí o ňom po nemecky: „er hat sich doktor schimfen lassen“^[23]) dáva chininové prášky ako pri zimnici. Či azda vidí v cholere tiež akúsi potajomnú zimnicu ako nejeden dr. Lesebuch. Ľudia však Wesperom predpísané prášky nechcú a nemajú dôveru ani k lekárovi ani k práškom. Ja dávam ópium a domáci liek z páleného žita, pripravený s prídavkom gáfru. I gáfrové kvapky sa osvedčili.

Mňa božia milosť dosiaľ chránila, nebojím sa ísť aj k chorým a umierajúcim, a tak sa úfam, že vydržím a že nemám náchylnosť k tejto ohavnej chorobe, lebo ináč by som už bol i ja zachvátený býval. S ostatným som spokojný, len to každodenné smutné divadlo pohrebov ma prepodivne dojíma. Ženy i tu, ako azda všade, náramne kvília a nariekajú.

A zdá sa, že cholera dosiahla svoj vrchol (list bol začatý koncom augusta a skončený 2. septembra), azda už bude utichovať.“

Cholera utichovala aj inde, ale ako chodila, vzala si ešte jednu vzácnu obeť, drahého nešťastného syna, dobrého brata a geniálneho umelca: nášho Ľudovíta Vansu. (…)

Janko ťažko niesol stratu svojho dobrého brata, ale napokon musel sa uspokojiť so skutočnosťou, že Ľudovít bol už nešťastný preto, lebo sa minul cieľa. Ako nadaného hudobníka a skladateľa hatila ho nevyliečiteľná choroba, stal sa trudnomyseľným a utiahol sa k rodičom, aby tam dokonal svoj smutný život. Všetci, ktorí ho osobne poznali, zachovali si v láske jeho pamäť, ale i tí, ktorí ho len z jeho skutkov lásky a z jeho listov poznali, ako i pisateľka týchto riadkov, spomínajú ho s vďačnosťou. A ešte i neraz bude ho aj národ slovenský spomínať ako skladateľa Piesní troch Sokolov.

Jeho prvá láska „farská“ Julinka Laučeková ho predišla. Druhá, krásna dcéra Hurbanova, bola pre neho ďaleká, lebo ako svedomitý človek pre svoju nemoc sa jej nepriblížil.

Pomaly sa mladý farár udomácňoval. V istom liste píše, že si chce od starého pána — Wünschendorfera — kúpiť včely, deväť čeľadí v dobrom stave. „Stravujem sa v škole. Tam ešte býva vdova po nebohom učiteľovi Rennerovi so staršou dcérou. Strava je jednoduchá, ale dobrá a záživná. Neviem, čo budem platiť. Nového učiteľa ešte nemáme.“

Práce mal dosť, lebo každú prácu konal svedomite a načas. Že nebolo učiteľa, konal i kantorské práce. Pri pohreboch a pri organe vypomáhal mu druhý Klimek, ktorý tiež viedol spev. A tento Klimek bol i v iných veciach zbehlý, spôsobný, veľmi inteligentný človek. Kresliť vedel obdivuhodne. Vypracoval i mapu celého lomnického chotára presne až do najmenších podrobností. Keď páni od katastru, alebo iných úradov potrebovali niečo vymeriavať, vždy si jeho zavolali na pomoc. Prichodí ešte spomínať, že tento Jakub Klimek, tichý, málovravný, vždy pracovitý, kreslil i veľkonočné vajíčka čiže kraslice, a to veľmi jemne a krásne. I nám sa zavďačil niekoľkými.

Po bratovej smrti, keď už nemal nádej, že bude s ním ešte aspoň listovne v spojení, Jána Vansu zaujala často dumná clivota v tej temer prázdnej fare. Zatúžil mať aspoň klavír, pri ktorom by sa bol povzniesol nad každodenné trampoty. Preto prosil rodičov, aby mu poslali Ľudovítov klavír, ak nebudú mať nič proti tomu ani oni, ani bratia a sestry. Svojím časom zaplatí zaň, čo je hoden. Predbežne posiela aspoň na fúru 10 zl. „Dobre mi je tu,“ píše vo svojom už po Novom roku písanom liste, „môžem povedať, že lepšiu cirkev z normálneho a intelektuálneho ohľadu nikdy a nikde nedostanem, lenže som tu, pravda, ďaleko, odtrhnutý, zatáraný a odcudzený od svojeti, od tej mojej čo i biednej Slovači, ktorej by som sa ešte rád venovať.“

Znajúc túto Jankovu túžbu, nepremeškajú jeho príbuzní v Novohrade a otec, rozumie sa, v Gemeri a Malohonte, ani jednu príležitosť dozvedieť sa, kde by sa Jankovi ukazovala možnosť dostať tam. Len aby bol bližšie k svojim a aby ho potom mohli, najmä sestra Milka, dobre oženiť. (…)

Lomničania sú roľníci, ale boli medzi nimi i remeselníci, ktorí vykonávali obci potrebné remeselné práce. A to tak lacno, že sa nám dnes prichodí čudovať, keď si spomenieme, že pevnú a širokú lavičku nám spravil istý Drescher za 10 grajciarov. Ten istý Drescher vydal Lutherov Veľký katechizmus, z ktorého sa deti v škole, najmä v V. a VI. triede učili. Neskoršie, keď i pisateľka týchto riadkov bola v Lomničke a v mužovej neprítomnosti (alebo v chorobe) učila deti, mala ho neraz v rukách.

Lomničania pestovali z hospodárskych plodín najviac žito (raž) a jačmeň, z ktorého si dali v mlyne spraviť krúpy, povestnú spišskú gricu (Grütze). Mlynári, ktorí to mleli, volali sa Grützmacher, a z nich pochodili famílie učených ľudí (profesora Graetzmachera). Vedľa jačmeňa (jarca) siali ovos a hrach. Sadili tu zemiaky, predtým i kvaku, tu známu pod menom Karpellen, i kapustu, ale tá sa už nevyplácala. Ale najviac pestovali ľan. Veľké plochy posiate ľanom len sa tak belaseli, keď ľan kvitol. Prácou okolo ľanu boli zamestnaní i chlapi, nielen ženy a deti. Čudné bolo vidieť staršieho mužského sedieť pod praslicou alebo pri kolovrate. V jeseni bolo počuť už o tretej „buchkanie“ ľanu, ktoré sa dialo v priestranných pitvoroch, tu „die Läib“ zvaných.

Nemčina našich Lomničanov a pravdepodobne vôbec spišských Nemcov je čudne poprepletaná slovenskými alebo poľskými výrazmi. Starý človek alebo aj žobrák volá sa džad (ded, dedo), v súvise s ním je istý múčny pokrm džadky (Džaderchen). Tetka je Tschotte (čotte). Kmotra je die Gäude; odkiaľ pochodí toto slovo, nevedno. Možno páni profesori, ktorí s úľubou študujú spišské nárečie (die zipser Mundart), budú vedieť. Volnica, nemecky die Wolnitz, je neskorý jesenný trh na mäso v Podolínci, kde sa celé štvrte hoväda alebo barana pomerne lacno predávajú. Kde je veľká čeľaď, tam si kúpia celé kusy, menšie domácnosti, tri-štyri spolu si kúpia celú štvrť alebo i pol a doma si podelia. Poduška je die Twiele. Pri čítaní Schäffelovho románu Eckehardt mi prišlo na um, že vrch Hohe Twiel v Švábsku má asi podobu podušky. „Es kurajt, es fujajt“ povedia, keď sneh kúri a vietor fúka. Písmeno u vyslovujú ako ü.

Svoju obec menujú, ako som už spomenula, Klein Lumtz; idú ins Pudlein (do Podolínca), ins Käisenmark, do Kežmarku. V Kežmarku voľakedy bývali trhy na syr. A in die Holumtz, do Hololomnice. Odkiaľ má táto obec svoje meno, neviem. Maďari ju menovali Hollólomnicz od Marvana.

Keď sa raz v lete v Smokovci liečila grófka Károlyička, z tých bohatých Károlyiovcov, boli cesty tohto nádherného mesta vystlané slamou, aby ťažko chorú zvonku nerušil hluk živej premávky, a jednako musela umrieť. Hovorilo sa, že už vôbec nemala ani kúska pľúc. A vtedy spáchal akýsi figliar vtip, keď videl Cigánov, ako niesli na drúčiku zdravé pľúca dorazeného hoviadka — poznamenajúc spišskou nemčinou: „Das ist die Plautz, die der Gräfin Károlyi gefehlt hat.“^[24]

Spišiaci, veľkí i malí, učení i neučení jeden čas sa dobrovoľne poddávali maďarčine tak doma ako i v školách, ale milovali svoju reč, nehanbili sa za ňu, mali svoj spišsko-nemecký spolok i v Pešti, pestovali svoj dialekt a písali v ňom verše i humoristické črty, ktoré vďačne uverejňoval týždenník Die Karpatenpost. (…)

Janko bol taký zamestnaný, že ani najnaliehavejšie návštevy nemohol odbaviť. Sprvu sa stravoval v škole, kde ešte bývala vdova po učiteľovi Rennerovi s dcérou Milkou. (…)

Po odchode pani učiteľovej stravoval sa Janko doma. Variť a riadiť dom a kravičku chodila mu istá stará ženička.

Často navštevoval starého pána Wünschendorfera, ktorý svojho mladého nástupcu vždy s radosťou privítal. Janko doniesol staríkovi vždy nejakú novinku zblízka i zďaleka, najmä z cirkevného života, a pritom podľa možnosti i inšie chorému veľmi vítané veci, niečo tabaku doma pestovaného i „štítnického“, ak dostal od priateľov (prepašovaného).

Starého pánova, tiež nie mladá dcérka Amálka (Málika) sa pri takej návšteve obyčajne vytratila z izby, alebo sedela zamračená pri obloku. Bola nevrlá a roztrpčená, chuderka, lebo sa nevydala ako jej dve staršie sestry. Údajne ťažko niesla stratu peňazí, celého usporeného rodičovského majetku, ktoré premárnil najmladší brat, právnik v Prešove, a potom umrel.

Starý farár pre ťažkú telesnú chybu a pre lámku viac len ležal ako chodil. Ležal ticho celé dni vo svojich pásavých perinách a fajčil. Opateru nemal najlepšiu, ale bol spokojný, na svoj vek čulý a svieži. Vtedy už mal za sebou osemdesiattri rokov života a vyše päťdesiattri rokov kňazského úradovania.

Neskoršie zašiel si Janko i na rímskokatolícku faru. Vtedy bol tam plebánom Jozef Morgenbesser, tiež starý, okrem toho úplne slepý. Mával kaplánov, lebo sám už nemohol odbavovať farárske povinnosti. Pri ňom bývala jeho neter, vdova pani Aurélia Erbenová. Už nebola mladá, ale ešte vždy pekná, ako aj jej brat Konrád Morgenbesser, ktorý býval v Podolinci. Pani Erbenovej nebohý muž František Erben bol vlastný brat slávneho českého básnika Karla Jaromíra Erbena. Bol kantorom, čiže regenschorim pri rím.-kat. cirkvi v Podolínci. Údajne bol hudobne veľmi nadaný i inak vzdelaný, ale bol — alkoholik. Ostali po ňom tri deti, všetky jemu podobné, lebo mali červené vlasy. Pani Erbenová mala krásne tmaobšité, ako slovenské ženičky kedysi nosili.

Tu na tejto fare oboznámil sa Janko s Konrádom Morgenbesserom, ktorý sa stal Jankovi z najúprimnejších priateľov. Tento pán bol toho času senátorom, neskoršie i mešťanostom mesta Podolínca. Ako mladý (ešte i vtedy nebol starý) — bol vyšším dôstojníkom rakúskej armády, ale vystúpil, lebo sa oženil so vznešenou, ale na pozemské statky chudobnou šľachtičnou, jemnou dámou Júliou von Schoberlechner z Viedne. Pani Júlia nežne, ba vrúcne milovala svojho manžela, kvôli nemu znížila sa do meštianskeho stavu, v ktorom našiel svoju existenciu, keďže na veľkopanský, pohodlný život, čiže na kauciu nemali peňazí. Vtedy ešte i takí vysokí vojenskí hodnostári, ako bol poľný maršálek — čiže „Feldzeugmeister“ — nemali majetky. O pani Morgenbesserovej, duchom i rodom skutočne aristokratke, by sa dalo mnoho, ale len krásneho a dobrého povedať.

Konrád Morgenbesser bol potomok poľskej emigrantskej rodiny. Jeho ded, ktorý utiekol z Poľska, nechcel svoje meno zradiť, prijal, čo mu bolo navrhnuté a žil veľmi chudobným menštianskym životom. Údajne bol členom istej grófskej famílie. Vystúpenie a imponujúci zovňajšok Konráda Morgenbessera urobili na každého dojem skutočného veľkého pána.

Ako sa Janko domnieval, že je slušno odbaviť prvú návštevu i u rímskokatolíckeho učiteľa Plecnera, zaklopal i tam, ale jeho prvá návšteva ostala i poslednou. Plencner bol akýsi uzavretý, nepriateľský a ona vôbec nesympatická osoba. Ako sa neskoršie dozvedel, bola všeobecne uznávaná za veľkú klebetnicu a neznášanlivú osobu, a tak známosť s tými ľuďmi sa ďalej nepestovala.

Zato mal Janko priateľov i v samom Podolínci, ako sám písal v jednom liste: „Keď som veľmi ustatý, prácou vyčerpaný, zatúžim po priateľskom krúžku. Šesť dní v škole, v nedeľu v kostole a v noci pri stolíku s perom a knihami, pripravovaním sa na nedeľnú kázeň, okrem toho prichodia i iné práce, zaberajú moje telesné i duševné sily. V škole mám 95 žiakov a žiačok, nuž často som veľmi vyčerpaný.

Okrem toho ešte tu i tu prídu i iné cirkevné starosti a pokušenia. Tak len práve hrozil vypuknúť v mojej cirkvi nebezpečný boj. Dištriktuálne uzavretie strany povýšenia kňazských štôl zrobilo i u nás zlú krv; ľudia sa vzpierajú platiť viac ako dosiaľ a odvolávajú sa na autonómiu a na vokátor. Prinútiť by ich človek mohol, lenže dôvera a láska je narušená. Už som mal sedem sobášov a neplatili mi viac, ako je vo vokátore sľúbené, po dva zl. Uvidíme, či sa dá ten zákon uviesť do života neskoršie a podobrotky. Moji cirkevníci sú dobrí ľudia, ale peniaze neradi vydávajú. Nuž taký unavený a omrzený si tu i tu zabehnem do Podolínca (cez vŕšok) a to často do kláštora piaristov, ktorí tu majú svoje gymnázium. Tam sa človek môže dobre, ba i fidélne zabaviť.“

Na prvého Silvestra, čo dožil v Lomničke, prišli k nemu niekoľkí z tých profesorov s úmyslom, že pôjdu s ním i na služby božie, aby poznali, ako sa u nás odbavuje, ale Jankovi sa stala nehoda, že zabudol na ich úmysel, lebo ako vždy robieval, v náhlosti a v myšlienkach zamkol dvere za sebou, a tak páni piaristi ostali v izbe a nemohli von. V kostole sa čudoval, že ich nevidí, len keď prišiel domov, zbadal, čo sa stalo. Oni ho prekárali, že im to naschvál urobil, ale sa nehnevali.

Opisuje i svadby; hneď v jeseni po cholere odbavilo sa ich niekoľko. Ľudia skoro zabúdajú. Po dňoch smútku a žalosti prišli zasa dni veselia a radosti. Na niektoré z nich i jeho zavolali.

„Ide to tu veľmi solídne,“ píše, „bez kriku, bez nemierneho pitia a bez ruvačky. Majú svoje zvláštne, sviatočné šaty, bez ktorých sa nikto na svadbe neukáže. Dievčatá sú väčšinou bielo oblečené, s červeným alebo belasým prusliakom, tu to menujú Wistami — a do kostola idú v dlhých tmavobelasých kabátoch, čiže bundičkách — zajačinou premovaných i podšitých. I starší nosia podobné, niekedy i kratšie, tiež kožušinou lemované a podšívané. Ženy a dievčatá, najmä pri sviatočných príležitostiach, majú cez plecia biele pôlky na koncoch peknou výšivkou obšité, ako slovenské ženičky kedysi nosili.

Svadobná hostina začína sa pekne v poriadku. Starejší, najviac je ním starý Rond Girguš, asi: Ďuro z dolného konca, lebo tam stojí jeho prastarý dom, vstane za stolom, kde je jeho čestné miesto a pomodlí sa. Povie svoju reč o Eliezerovi a Rebeke a o jej otcovom dome, potom si všetci vážnejší hostia posadajú. Starejší vezme svoju okrúhlu železnú lyžičku, ktorá sa však leskne ako striebro, klepne ňou na stôl a zvolá: „Kinder“ (deti). Na peci, vedľa pece, pod pecou a vo dverách „popriliepané“ deti azda z celej dediny zvýsknu a zaujúkajú, až sa celá izba strasie. Svadobníci sa smejú rozveseleným deťom, lebo to je ich právo a odjakživa deti na svadbe zavýskali. Hostia čakajú pri zakrytých stoloch. Najprv donesie statná žena veľký železný hrniec s hriatym a postaví ho na stôl. Na hriatom pláva mastnota — maslo z hrnca sa parí — a para šteklí hladné a smädné hrdlá svadobných hostí. Takéhoto hriateho som ešte nikdy nevidel, ale ani užiť nemohol — a nemôžem. Gazdiná lyžicou načiera z hrnca, nalieva do kalištekov (Kalischchen) a podáva radom. Na stole je nakrájaný boží dar, chutný chlebíček a koláče. Z nich si hodovníci berú a pri hriatom zakusujú. Bez toho masla by to hriato skoro premohlo človeka… Potom odnesú temer prázdny hrniec a donesú veľkú misu s polievkou. Je hovädzia, kuracia alebo barania. Ale vždy veľmi chutná. Domáci jedia rovno z misy, hosťom, najmä farárovi a učiteľovi „die Geistlichkeit“,^[25] dajú taniere a príbory, ak si ich sami nedonesú. Nasleduje núkanie „Schapft Cud (schöpfen, naberajte si) seid gebaten“ núkajú, kým sa misa nevyprázdni. Po polievke gazdiná pokládla veľké kusy mäsa na drevené, na to už pripravené doštičky a položí ich pred každého. K tomu je na stole chren so smotanou a cvikla — ani jedno, ani druhé pre mňa. Naostatok ešte akási biela polievka a koláče.

Slečna Málika hovorila, že za starodávna boli ľudia zámožní a svadby sa omnoho hrdšie, hostiny bohato odbavovali, boli i rozličné pečienky, husi a iné nastolené, ale po veľkom ohni roku 1835, keď ľud schudobnel, hostiny boli chudobnejšie a také aj ostali.

Po obede sa starejší zase pomodlí, i piesne sa spievajú, a to celý svadobný húf spieva so starejším. Pohoršujúcich výstupov vôbec niet. Ku koncu si zavše starejší zaspieva i veselú prastarú nemeckú pieseň o akejsi vtáčej svadbe, kde stará hus predvodí prvý tanec (Hochzeittanz) a kačka kričí, že je ona tetka (die Änte; die Änte, die sagt, sie sei die Tante).

Veselia sa však bez rozpustilosti. Ináč naši Lomničania piesní nemajú, najmä nie ľúbostných a príliš veselých, viac len príležitostných, ako pieseň o svätom Jánovi, ktorá sa začína: „Von heiligen Johannes wollen wir singen heut“.^[26] Alebo o troch kráľoch, ktorá sa začína: „Die heiligen drei Könige alle Vier…“^[27] Ale keď mladú nevestu idú ,začepčiť‘, spievajú jej družice slovenskú: „Kedz ce budú čepic, pozri do povaly.“ Pri tom dievčatá tancujú, čiže hopkajú okolo mladej nevesty. Mal by to byť tanec, ale pôvabu v ňom niet.

Neviem, aký je u nich tanec, lebo som ho nemal príležitosť vidieť — a teším sa, že sú šťastní i bez toho.

Obyčaj je tu vyučovať mladoženíchov pred svadbou niekoľko hodín v posledných dvoch týždňoch. Príležitosť je príhodná poznať týchto mladých ľudí a vplývať na ich duše vďačne. Za to sa vďačia tiež koláčom.“ Takto opisoval Ján Vansa svojich cirkevníkov.

V tvrdú jeseň, keď už ľan domov doviezli a vo svojich veľkých sieňach (pitvoroch) ho orafali, potom vymočili, usušili, začína sa buchkanie „Pochen“. A tu sa uplatnia všetky domáce sily: chlapci, ženy, deti i mládež. Toto buchkanie má cieľ rozdrviť a zmäkčiť drevité čiastky ľanu, ktoré potom pri vyhládzaní ako pazderie odpadá, začína sa veľmi včasráno, odoberá spánok ľuďom na to nezvyknutým, kto na to privykne, toho priamo uspáva ako hrmot v mlyne.

Podľa vokátora dostal mladý farár v tú prvú jeseň 51 i pol funta ľanu. Že nebol veľmi dobrý, predal ho, i tak ho nemal kto spracovať. Kdesi a ktosi spáchal vtip, že istá mladá pani povedala, že je tohoročný ľan krátky — len ak na detské košieľky — a zahanbila sa, keď poznala, že i ten sa práve tak musí spracovať, priasť, otkať ako i ten dlhý.

Dobrý píľanský otec Vansa, ináč veľmi flegmatický starček, málo sa staral o svet a o druhých, ale novinky o farároch a učiteľoch ho zaujímali a oznamoval ich aj synovi.

Tak písal skoro po Novom roku: „Nedávno sme počuli, že je v Čiernej Lehote farárska stanica uprázdnená. Tam i rechtor i kňaz, dvaja bratia, jeden za druhým pred štyrmi týždňami umreli. Cirkevníci posiaľ nikoho nemajú.“

Chudák otec, bol taký nedočkavý ako niektorá matka, čo má dcéru — už dávno — na vydaj súcu a vyzerá, ktorý, aký, ale hlavne kde je nádejný ženích? Otec pravdepodobne hneď aj nahliadol, že je aspoň nateraz pre syna Čierna Lehota nemožná. Niekoľko rokov neskôr prišiel do Čiernej Lehoty za farára bývalý Jankov principál zo Sabinova Teofil Nosák. Nosák bol vysokovzdelaný, učený človek a veľký rusofil; ruských spisovateľov čítal s oduševnením v pôvodine a rojčil za všetkých Rusov. I on, ako náš Vajanský, čakal spásu a svetlo od Rusov vôbec: ex Oriente lux.^[28] Chodil často do Chyžného k Tomášikovcom, kde našiel rodnú dušu — najstaršiu Tomášikovu dcéru Amáliu, ktorá tiež čítala ruské knihy a bola neochvejnou ctiteľkou všetkého ruského. Bola opravdivá Slovanka. Vzájomná láska, k tomu i osobná sympatia, spojila tých cenných a šľachetných ľudí. Slečna Amália stala sa Nosákovou ženou.

Nosákov smutný koniec urobil na Janka taký hlboký dojem ako o mnoho rokov neskoršie istý koniec dr. Dušana Makovického.

Otec píše ďalej: „v Štítniku (tiež v Gemeri) bola vacantia, lebo štítnický farár Holesch prešiel do Ochtinej, ale Štítničania povolali Bartolomaeidesa, kaplána nireďházskeho, syna teplického a zvolili si ho do tej Sodomy a Gomory.“

Prečo nazval tento dobrý starík Štítnik Sodomou a Gomorou, to by vedel len ten, čo vtedy tam žil a na pomery sa pamätá.

„U nás,“ pokračuje vo svojom liste, „na Píle začína pán farár, starý náš Lauček, ako tvoj krstný otec, zas tak byť, ako bol pred štyrmi rokmi. Nechce už ani do kostola chodiť, že nevládze; iba Daňa tisne, ale len kázať miesto seba. Chudák Daňo! Azda si už i ty počul o ňom, že predošlého roku 17. decembra povolali ho do Rožňavy s Frid. Malatinským i s kurátorom na posviacku, ale mu veľmi zle vypadla, lebo prepadol, lebo Czékuš povedal, že z Daňa nikdy nebude rečník. Ale zo všetkých ostatných vied odpovedal znamenite. A tak keď Píľanci (inde píše Píľania) počuli o Daňovi, tak sám starý pán (farár) prišiel na myšlienku, že už keď je z Daňa nič, tak si musí vziať kaplána, ale len za polovice pláce, a Píľania sa medzi sebou poradili, koho by si mali povolať, a ak by mali cudzieho, tak radšej len teba by zvolili. Ale teraz je ešte všetko ticho.

Chudák mladý človek (Daniel). Aký ten má život samotársky. Najviac sedí doma vo včelíne a píše. Niekedy chodí na poľovačku, ale zabiť nič nezabije.“

Či bol Janko v tú jar (1874) v Novohrade, ako si žiadala jeho sestra Milka — nevedno. Sotva, lebo na jar mal veľmi mnoho práce. Musel si kúpiť osivo na pole, zemiaky, kravičku, — nadovšetko včely, lebo bez včiel na dedine nemohol žiť. Potom sa horlivo staral i o cirkené veci. Založená bola s uzrozumením seniorovým školská základina (Schuhlfond), i základina vežová, lebo lomnický kostol bol na ten čas bez veže. Pritom ďalej študoval, kupoval si knihy a pracoval i literárne, písal úvahy i o viere a o modernej vede. Niektoré jeho práce boli uverejnené v Cirkevných listoch a v nemeckom populárnom časopise Nach der Schicht, ktorý redigoval znamenitý gelnický farár Móritz Gratz. Kázne si vždy starostlivo vypracoval, i učil sa ich svedomite naspamäť. Takto bol skutočne veľmi obťažený a bol len div, že všetku tú prácu sám a sám zdolal. Ale často bol aj vyčerpaný, lebo duševne dosť ťažko pracoval, musel mnoho ráz použiť len svoju veľkú energiu a cit povinností, aby prekonal, čo prekonať mal. A to sa neskoršie pomstilo na jeho zdraví.

V súvise s dopisovaním do Cirkevných listov, písal Janko Jozefovi M. Hurbanovi častejšie. Dostal od Hurbana list, ktorý je v každom smere zaujímavý:

„Dvojctihodný pane bratre! Srdečne Vám ďakujem za milé prihlásenie sa Vaše, dvojnásobne ste sa mi zavďačili, bo som sa už bál, že ste dakde v života krútňavách zahynuli v rozvoji nášho duchovného žitia, tak ako mnohí už. A ja veru veľmi pilným okom strieľam po radoch mladých našich bratov, či sa reku šík tak často riedený doplňuje? Posilní Vás Pán na stanici, na ktorú Vás povolal, kým neuvedie Vás snáď medzi ovečky slovenské. Veľmi dobre činíte, že nestískate si, všade jest stádo Kristovo a blahoslavení sú tí, ktorí na tom mieste, na ktoré ich povolal a postavil Pán, verne pasú ľud boží. Taký mladý a už pastierom stáda Kristovho, veľká milosť Pánova! No, neodujmiž, Pane, nikdy ducha svojho od sluhu svojho. Amen.

I to ma teší, že nemienite odkladať so spojením sa s družkou žitia, lebo ozaj kňaz luteránsky je iba vtedy celým kňazom, dľa srdca božieho, keď zariadil čeľaď a rodiny bašty nerozborné dľa slova božieho. Požehnaj Pán vchádzanie a vychádzanie, aby ste šťastný lov učinili k životu večnému.

Čísla Cirkevných listov posielam dnes. V záležitostiach Cirk. listov dostávam od kňazov listy vždy ex offo, rozumie sa, že nie na redakciu, ale na úrad farský. V Hlbokom adresované. Keď sú väčšej ceny dopisy, alebo listiny, teda sa prilepí 10 kr. známka na zadnú stranu listu (formát úradný) a napíše sa: recomandírt. Inak ale dostávam riadne listy.

Pamätám sa dobre na brata Szalagyiho, o ktorom som najprv myslel, že je seniorálny inšpektor, až sme sa potom dorozumeli. Teda je on pôvodný Lauf? To som tiež nevedel. Je to podivné, že práve Nemci, ktorí by mohli a mali na materskú zem a národ opierať sa a solidárne s nami k obrane národnosti svojej si zastať, takto naporad si mená maďarčia! Zsedényi (Pfannschmidt) otvoril bránu tomuto bláznovstvu a je slávny človek, ktorého ale zapľuje pre túto zradu nová história. Nech len božie súdy i na túto… (nečitateľné) prídu, bude to zasa potom škrabania v registroch familiárnych mien!

A tak, keď ešte Vás uvedomujem, že tam vo Spiši, v Krompachoch mám zaťa Viktora Lorenza, inžiniera, ktorý má moju dcéru Želmíru, aby ste pri zavdanej príležitosti oboznámili sa s nimi, čo by oboch iste tešilo — dokončujem všetko požehnanie Vám od milého pána Jezu Krista za nás umučeného vám želejúc a zustávám s bratskou láskou v Hlbokom dňa 14. brezna 1874 váš úprimný brat v Kristu dr. J. Hurban.“

Otec zasa v nasledujúcom liste písal, že znamenitý a svedomitý lekár dr. Ulman umrel v Tisovci 5. januára na týfus. Nakazil sa od svojich pacientov, zväčša robotníkov od železnice. Celý Tisovec, ba i širšie okolie želie za týmto dobrým lekárom, ľudomilom a priateľom chudobných. Bol izraelit, ale cítil a konal služby lásky ako opravdivý kresťan.

S jeho smrťou viazala sa i nežná ľúbostná historka. Zamiloval sa do pekného dievčatka, dcérky kresťanských rodičov a chcel si ju vziať, ale tomu sa vzoprela celá jeho rodina (v Mikuláši), ktorá bola prísne ortodoxná; boli pri ňom členovia tej veľkej rodiny, aby ho odhovorili od jeho úmyslu, ale smrť urobila i tu všetkému koniec.

Tento šľachetný lekár vykonal na otcovi Vansovi náhlu operáciu. Istého večera sedel dr. Ulman v pohostinnom dome v papierni u Gyürkych pri večeri, keď sa otvorili dvere a dnu vstúpil píľanský pán učiteľ Vansa. Musel byť veľmi zmenený, ťažko dýchal a hľadal miesto, kde by sa oprel. Dr. Ulman musel niečo zbadať, vstal, ako možno nenápadne, vzal starého pána za ruku, odviedol ho do druhej izby, vyzliekol mu kabát, vyhrnul rukáv od košele a svojím ostrým nožíkom sekol mu žilu. Bez tohto zákroku by starík bol býval zasiahnutý porážkou. Dr. Ulman nikdy nesekal žily, neodberal krv, ako jeho kolega, lebo v ten čas už pokročilá lekárska veda tento spôsob liečenia zavrhovala, ale keď videl, že je to nevyhnutné pre zachovanie života, vec bez váhania vykonal.

Spoločnosť pri večeri nevedela, čo sa stalo, len jedna z tých dobrých domácich slečien išla za lekárom a obslúžila pacienta. Všetci si blahoželali, že sa predišlo katastrofe a neodvážili sa myslieť na to, čo by sa bolo stalo bez Ulmanovej pomoci.

V to leto si dal Janko maľovať dve izby. Vlastne ich viac ani nebolo, lebo maličká izbička pri kuchyni sa nemôže počítať za „izbu“. Pôvodne mali izby starú povalu — trámy; dali ich obiť doskami, potom pomaľovať a tým sa zdali nízke, najmä predná veľká, do ktorej málokedy slniečko zasvietilo.

Táto práca je iste nie dôležitá, aby sa o nej písalo, len to, že ju maľoval remeselník-aristokrat. Tento pán zovňajškom vzbudil pozornosť a jeho temer zduchovnená tvár vyrážala akúsi zádumčivosť. Meno jeho bolo praobyčajné, ako jeho remeslo: maliar izieb. Ale za jeho menom sa skrývalo meno starej poľskej šľachtickej rodiny. Bol potomkom poľského emigranta. Meno držal v tajnosti. Keď pracoval v Lomničke na fare, stravoval sa tiež tam a pri tom sa ukázalo, že nikdy nepil vodu. Len sadnuté mlieko. Dosť sa jej vraj vo Visle napil ako chlapec, rozprával Jankovi, keď bol naladený, ako syn poľského grófa cestoval s otcom v zime na saniach — a prišlo im ísť zamrznutou riekou Vislou. Ľad sa preboril, jediný syn šľachticov padol pod ľad a topil sa. Zvolaný ľud s lampami a fakľami bil, sekal ľad — hľadal drahého chlapca a konečne sa ho podarilo zachrániť premrznutého, ale živého. Skoro nato starý šľachtic, zapletený do velezradnej pravoty, stíhaný ruskými úradmi, unikol na Spiš, prijal meno Weisz, a žil v ústraní niekoľko rokov, v pevnej nádeji, že „Eszce Polska nezgynula“ a že sa ešte vráti do svojej vlasti, ale to nedožil. Mladý Weisz bol maliarom, maľoval vraj nielen izby, ale všetko, čo prišlo.

V ten čas bolo v tom okolí vôbec na Spiši ešte mnoho poľských emigrantov. Medzi nimi i rodina Morgenbesserova. Konrad bol Jankovi dobrým priateľom. Príjemný spoločník, vynikal telesnou krásou a imponujúcim, odmeraným správaním, zovňajškom a úsečnou rečou. Podľa povestí i niektorý z dedov tohto pána utiekol na Spiš a osadil sa v malom mestečku Gniazdy (Kniesen-Gnézda). Tam požiadal mestský úrad, aby ho prijali za mešťana a dali mu aj meno. Mešťania sa kvôli nemu zišli a radili. Prijať ho prijali pod istými podmienkami, ale na mene sa rozhodnúť nemohli. Navrhovaných bolo dosť — Schwarz, Weisz, Roth a iné, ale hneď sám emigrant meno mu dávané neprijal, hneď iní protestovali. Keď už všetci boli unavení a nevedeli ďalej, vstal istý starík, ktorý dovtedy múdro mlčal, a povedal: „Aber heute nicht, morgen besser.“^[29] Chcel tým navrhnúť, aby vec odročili na zajtra. A vtedy všetci vstali a zvolali: „Soll er Morgenbesser heissen!“^[30] Tak ostali tí páni (že v Poľsku tiež grófi) Morgenbesseri až do dnešného dňa, ak ešte z nich niekto žije. (…)

I pani seniorka, manželka seniora Szalagyiho, bola z emigrantskej rodiny, rodená Kalawska. U Szalagyich bol Janko na prvej návšteve hneď v prvú jeseň. Prijali ho veľmi priateľsky, najmä pán senior. (…)

S pánom seniorom mal Janko často do činenia, najmä pri zakladaní školského fondu a veže. Všade sa zhodovali, kým neprišli na národnostnú otázku. Tam bol neprípustný, ktosi povedal, že nestráviteľný. A na to kedy-tedy muselo prísť.

Ako sám písal, po práci kedy-tedy zabehol do Podolínca medzi nových priateľov. Mladí profesori v kláštore ho mali radi, ale chodil i medzi laikov. Jeden z nich bol istý učiteľ a či profesor Csuchrán, popri svojom povolaní veľký rybár — ešte väčší humorista. Večierkami pri klavíri zaspievali všetci v chóre. Boli piesne i latinské, jedna poľovnícka. Csuchrán chodil i do Lomničky. Mali i whistovú spoločnosť, ktorej pôvodcom bol Morgenbesser. Jeho pričinením sa hazardné hry v karty z Podolínca vypudili. Whist je hra veľkých pánov, ale len tých, čo dajú na slušnosť i v takýchto zábavkách. Meno whist je anglického pôvodu a znamená ticho.

Mesto Podolínec bolo za dávnych časov známe ako krajne bigotné, neznášanlivé hniezdo a išla povesť, rozumie sa, nezaručená, že vo farskom kostole za dvermi visel Lutherov obraz, na ktorý vraj každý dobrý katolík musel napľuť, ako vkročil do chrámu, ale vtedy už, ako Janko prišiel do Lomničky — nebolo o veci chyrovať. A Janko bol často v Podolínci. Mešťania, hoci samí katolíci, boli veľmi tolerantní, i sám pán farár Albert a jeho kapláni radi videli Janka medzi sebou.

V kláštore bolo gymnázium. Profesori boli väčšinou Maďari, menej Nemcov, len direktor Kalaba bol Slovák, kdesi od Trenčína. Nebol národne precítený, ale sa za svoj pôvod nehanbil a keď bolo treba hovoril rád svojou materinskou rečou. Profesorov bolo asi dvanásť, žiakov často nie viac ako 18 — 20. Žiaci bývali v meste. (…)

*

Udalosti v národnom a cirkevnom živote, Vansova účasť na nich — Zblíženie Jána Vansu s Teréziou Medveckou — Sobáš

Janko si dávno žiadal ísť do Martina na zhromaždenie Matice slovenskej. Toho roku sa mu to podarilo. Mal sa tam zísť so svojimi starodávnymi priateľmi, najmä s Gustom Izákom, ktorý mu i do Lomničky vypisoval iskrenné listy. Chcel Janka oženiť. Radil mu pekné a bohaté dievčatá — Slovenky. Sám si už vybral svoju Žofijku. Píše, aby sa neopovážil vziať si Maďarku alebo Nemku, lebo že bude po priateľstve! (…)

Ale medzitým, ba už i skôr, začali sa sťahovať mračná nad našimi slovenskými ústavmi, najmä nad revúckym gymnáziom a zlovestné zvesti šírili sa slovenským krajom, napínajúc vrelé slovenské srdcia obavou o drahý výdobytok nášho národa, o jeho školy.

Už koncom roku 1873 písal profesor Karol Viest Jankovi, keď mu posielal žreby vecnej lotérie usporiadanej v prospech gymnaziálnej budovy, takto:

„Braček Janko, vidíš, odkedy si z Plavnice odišiel, neznám nič o tebe; len na konvente v Kežmarku som sa dozvedel, že si vyvolený do Lomnice, ale do ktorej, neviem. Naše okolostojíčnosti národné sú na tento čas v Revúcej nie na veľmi mocných nohách, lebo ustavičné nápady zo strany Maďarov sú na dennom poriadku, pri tom usilujú sa i naše základy podrývať, čo sa im sčiastky podarilo, lebo 700-zlatová podpora od mesta Veľkej Revúcej je pre nás možno už stratená, dva roky sa už nevypláca. Keď obetivosť národovcov nepomôže, tak neviem, ako my desiati (učbári) tu budeme môcť obstáť.

Akože tebe tam ide v tom nemeckom svete — či tie kázne nemčúrske ti nerobia ťažkosti? Julko náš, totiž Botto, zanechal už teológiu a spolu i profesúru a od novembra ako pomocník advokáta Tótha (zaťa Francisciho) praktizuje na svoju ruku; na rok mieni ísť do Pešti v právach sa zdokonaliť. Srdečný pozdrav i od bratov kolegov. 23. XII. 1873. Tvoj priateľ Karol Viest.“

Na seniorálnom konvente podtatranského seniorátu prišla na pretras i otázka revúckeho gymnázia. Senior Szalagyi sa hneď postavil na stranu Czékušovu, ktorý kázal zničiť toto „hniezdo panslavizmu“.

Vzhľadom na tento konvent píše Andrej Dianiška, batizovský farár, Jankovi tento list:

„… Pán seniorálny inšpektor Berzeviczy ustanovil autentifikáciu seniorálneho protokolu na 20. júla do Kežmarku, kde ona i bola. Proti zápisnici, na základe mojich a vašich zápisiek zostavenej najmä ohľadom Prešova, kde vraj nie na miesto Hlavačka, ale k jeho boku ako tretí kandidát má byť vyvolený Schrelber a ohľadom Revúcej pán senior námietky pozdvihol a zápisnicu nepodpísal.

Ohľadom Prešova mu môžeme ponechať vôľu, ale pre Revúcu aspoň to zachráňme, čo v seniorálnom konvente vyslovené bolo, t. j. že by ústav na nijaký pád zrušený, alebo zatvorený nebol. (…)

Prosím vás, zastávajte toto tak vyslovené uzavretie i proti pánu seniorovi, ktorý kvôli superintendentovi pokračuje, aby nám teraz i toto právo odobral.

Ja som v tomto ohľade i p. seniorálnemu inšpektorovi Berzeviczymu, ktorý bohužiaľ pri autentifikácii nebol, písal, jemu ešte raz celú revúcku vec dôležité rozložil — toto uzavretie, v ktorom jeho slová sú obsažné, mu poslal a ho snažne prosil, aby sa s p. dištriktuálnym inšpektorom Zsedényim, za tento úbohý, tak zlostne prenasledovaný ústav na dištr. konvente zaujal a ho aspoň od úplného zrušenia zachránil. Budem ešte i p. Zsedényimu hneď zajtra písať.

Som rád a následkom môjho a brata Melekyho zakročením i XIII. mestský seniorát a seniorát VII. banských miest proti zrušeniu ústavu sa osvedčil. Okrem toho píšem do nemeckých časopisov o tejto veci a zaslal som i p. seniorálnemu inšpektorovi číslo „Tagblattu“, v ktorom je článok o našich úbohých ústavoch.

Medzitým, akokoľvek sa stane, to jedno je isté: Krivda do času, pravda naveky — a Hospodin spravodlivý veci časom svojím k víťazstvu dopomôže.

Dňa 3. augusta, t. j. v pondelok budeme mať v Poprade našu slovenskú školskú poradu, na ktorej pán profesor Gustáv Kordoš názorne prednášať bude o metrických váhach a mierach. Očakávame i vás na túto poradu. Pánboh vás opatruj a požehnaj! So srdečným pozdravom v Pánu úprimne oddaný brat Andrej Dianiška B. 24. VII. 74.“

Aký bol v ten čas priebeh martinských augustových slávností, o tom v týchto zápiskoch spomienky niet. Ale nemohol byť radostný, ani slávnostný, skôr zdrvujúci, keď pod údermi, ktoré zo všetkých strán dorážali na slovenský národ, cítil každý, ako nepriatelia už vopred triumfujú. A iste mnohí vydýchli s Andrejom Dianiškom: „Krivda do času, pravda naveky.“ (…)

Keď Janko ešte v lete písal rodičom, že pôjde do Martina a ďalej, vtedy podotkol i toto: „28. júla pôjdem i so seniorom Szalagyim (on má tiež dve dcéry hodné a pekné) ako vyslanec nášho seniorátu do Miškovca na dištriktuálny konvent. Tam to pôjde bezpochyby ostro v otázke revúckeho gymnázia, ktorému by istí páni tak radi na krk stupiť. Nech sa len besnejú, veď ich to raz prejde.“

Na tomto konvente triumfovala krivda, všetci opravdivo cítiaci slovenskí národovci boli zdrvení, krutou bolesťou zasiahnutí. O tom sa dočítame aj inde, ako účinkoval tento drakonský výrok na tých, ktorým osud ústavu ležal na srdci. Tak Janko ako i brat Meleky a Dianiška boli kruto zasiahnutí. Trpko sa ich dotklo, že páni a cirkevní hodnostári, ktorí majú hlásať učenie Kristovo a niesť posolstvo lásky medzi národy, že majúc obraz Kristov nad sebou, zachodili sa zášťou a nenávisťou k takému vznešenému dielu, ako bol ústav revúcky. Janko nemohol vydržať v sieni, kde sa toto bezprávie konalo, ozvať sa nemohol, veď tí streštenci nedali prísť k slovu ani tým, čo sa postavili na obranu školy. Opustil konvent a odcestoval… (…)

V tú zimu Janko už nevyučoval všetky dietky v škole, len jemu predpísané dve triedy, piatu a šiestu. Mal teda už v tom ohľade hodne obľahčený život a mal pre dlhé zimné večery tu doma i príjemnú spoločnosť.

Pán učiteľ Vraný bol človek veľmi vzdelaný — a i hudobne nadaný. Okrem toho sám bol náruživý botanik. Jeho mladá manželka, rodená Emília Návojová, bola dcérou kokavského učiteľa Návoja, ktorý umrel mladý a zanechal vdovu, rod. Emíliu Kubány s dvoma sirotami. Pani Návojová utiahla sa k svojmu staručkému otcovi, vtedy ešte drienčanskému učiteľovi. Otec Kubány mal okrem dcéry dvoch statných a národne vrelo cítiacich synov blahej pamäti Rudolfa Kubányho, učiteľa klenovského a Ľudovíta, básnika, spisovateľa slovenského, ktorý nešťastne umrel.

V Drienčanoch rástla Milka Vraná a chodila na faru k milej a dobrej pani farárke Adelke Dobšinskej. K nej chodila každý rok na niekoľko dní jej najmladšia sestra T. Medvecká zo Slatiny. Mladé dievčatá chytro uzavierajú priateľstvo a Milka Vraná už popri dobrej pani farárke mala rada i jej sestričku.

K starkému pánu Kubánymu chodili často jeho synovia a ich priatelia. Pán otec už nemal ani jedného zuba (vlasy by sa tiež boli dali spočítať), ale keď prišli jeho synovia a iní, a keď sa v tom svojom národnom utrpení potešovali aspoň doma spevom a slovom, tu i starý pán začal vyťahovať Pražského hlásnika a v skromnom učiteľskom príbytku hučalo až milá vec. Ako pomocník prišiel k nemu V. Vraný, ktorý si zamiloval Milku, a keď sa stal učiteľom v Jelšave, potom vo Vyšnej Slanej, zobrali sa.

Pri besedovaní príde všeličo do spomienky — a tak prišlo Milke na rozum, že ona v Drienčanoch poznala isté veselé dievča, pani farárkinu sestru, ktorá jej bola — Milke — taká dobrá, prajná, lepšia ako vlastná matka, — lebo matka bola často netrpezlivá, starosťami skúšaná žena. (…)

Nuž pri Milkiných rozprávočkách prišlo i Jankovi čosi na rozum. Raz, ako levočský suplikant, dostal sa i do Slatiny. A že sa tak akosi chúlostivo predstavil, zahrmel mu apík Medvecký do ucha. „Akoby ma bol na hruškách dolapil“, rozprával aj on, „ale hneď zatým otvorili sa dvere do druhej izby a v nich zjavila sa deva ani anjel“ — bola to Milka, druhá dcérka apíkova. Jej obraz utkvel v Jankovom zápalistom srdci, kým ho iné dojmy nezotreli. Zdá sa, že spáchal i niekoľko veršíkov, ako rovnako zápalistý priateľ Gusto Izák. Ale neviem, či na poľutovanie alebo na radosť neskorých potomkov tieto „plody ducha“ sa stratili. Keď sa toto v škole u Vraných pretriasalo, namyslel si kandidát ženby, že Milkina sestra nemôže byť inakšia, ako bola tá „prekrásna devuška“. Milka bola pekné, mocné, dobre vyvinuté dievča, mala bielučkú pleť, krásne umné oči a pekné štíhle hrdlo. Pre jej peknú, hrdú postavu nazval ju Sládkovič Detviankou a Dobšinský pomenoval ju „zo všetkých najinakšia“. To sa vie, vždy jedna princezná bola „najinakšia“ a tak i kráľovskí princovia.

Ešte ako mu maľovali izby a riadili faru, písal domov a žaloval sa, že mu nič nepíšu a že pri tom veľkom riadení nadobudol si veľký a zdĺhavý katar. „Stálo to všetko“ — tak píše — „mnoho práce a babračky, i peňazí dosť, ale sme teraz aspoň v poriadku a v poriadnych chyžiach. Cirkevníci mi to v tej nádeji urobili, že si hneď v maľovaných izbách paniu ubytujem. Tá pani, tá pani! Dievčat by i tu bolo na výber, i pekné, i takrečené dobré partie s väčším venom, ale bohatá pani, veľké riziko, ostatné ich cnosti sú mi neznáme a vôbec: nechcel by sa stadeto oženiť. Počujte, akože je to so slečnou Fr…?“

Táto slečna sa mu oddávna páčila, ale nielen jemu, i priateľovi Bercovi. Nedostal ju ani jeden, ani druhý, lebo ona sa nechcela vydať, hoci mala hodne pytačov. Mala chudinka tajnú lásku a tajný, ale iste hlboký zármutok, lebo vyvolený jej srdca bol jej nehoden, a okrem toho bol už — ženatý.

Milka Vraná mala živú, sangvinickú letoru a vedela toho toľko narozprávať, že sa Jankovi myšlienka a predstava o tej slatinskej Miluškinej sestre stala temer utkvelou a nemal pokoja, kým sa nešiel na vlastné oči presvedčiť, ako je to s tou najmladšou sestrou. Prv, rozumie sa, napísal rodičom, že sa vyberie na púť od severovýchodu na juhozápad a že navštívi novohradskú rodinku. Ešte skôr nakladala mu sestra Linka, aby šiel do Očovej, kde sú tiež dievčatá na vydaj (na fare totiž), pekné, dobre vychované a čo najhlavnejšie a i najzávažnejšie z tých piatich P (peňažité) im nechýba. Úbohá Linka, jej imponoval vždy blahobyt, vonkajší lesk, lebo ho nemala vo svojom až priskromnom žití a z jej stanoviska mala tiež pravdu…

Tak sa vybral Janko v tuhej februárovej zime — taká bola tuhá, že v záhradách stromy pomrzli — na cestu.

Toto popoludnia apík Medvecký nebol doma, len mamička; ja som bola s priateľkou Lorinkou Blahovou na ľade. Prišla slúžka po mňa, aby som šla domov, že máme hosťa. „Kto je?“ spytujem sa, ona že ho nepozná, že ešte nikdy u nás nebol, ale že ako sa zložil, sadol ku klavíru a začal hrať: „Tam za Váhom biely dom“. Lorinka pozrela na mňa. „To nič neznamená, teraz je tá pieseň v móde, že vraj Liszt zložil variácie k nej,“ povedala som. Prišla som domov a privítala hosťa, ako sa patrí. Prišiel i apík. Hosť sa vyhováral, že ho vlak nechal. Apík sa len uškŕňal, ale neveril. Hosť že mal ísť do Lučenca, kde ho čakajú príbuzní. I do Očovej mal ísť, že si to nechá na druhý raz. Večerným vlakom odišiel ďalej.

Tejto návšteve neprikladal nikto význam a život v slatinskej fare plynul riadnym tokom. Len o týždeň — práve bola veľká práca, veľké pranie a ja som bola tiež zapriahnutá do roboty. Popoludní, keď som zišla uzimená z pôjda, kde sme vešali bielizeň, upratúvala som po izbe, ktorá bola od rána zanedbaná, niekto klope. Na moje „voľno“ otvorili sa dvere a vošiel ten známy-neznámy. Zbežne som ho privítala a potom: fuk do kuchyne k mamičke. „Mamička, choď do izby, tam je ten, čo bol dnes týždeň tu.“ Ona začudovaná pozrela na mňa — ale už aj slúžka Anča pobadala, že sa trasiem a že som si sadla na lavicu. „Vari sa ho zľakli?“ Ja som zazrela na ňu, ako som mohla najškaredšie — a ona sa len smiala, ako také dievčiská vedia a snovala svoje domnienky. Ale večer sme veľmi príjemne strávili všetci, i hosť sa rozohrial. Apík, furták, sa ho spýtal, či ho zasa vlak nechal? Ešte ten večer odcestoval ďalej do svojho Spiša. Ale onedlho prišiel list, adresovaný, ako sa patrí, apíkovi. Len po apíkovom privolení písal i mne. Píše, že pokladá túto svoju cestu a naše stretnutie za božie riadenie. Hľadal peknú, statnú Milku, našiel bledú jej tôňu, ale že je spokojný.

Nešlo to len tak ľahko, bolo i plaču, bez toho nebýva, bolo rečí sem i ta, ale apík bol asi rád, že sa i tretej dievky zbaví; rodina zasa, že sú tu ešte chlapci, na ktorých treba nakladať atď. Dosť na tom: musela to byť vôľa božia.

Lomničania museli čosi tušiť, i narážali, že by sa už do tej „vymaľovanej fary zišla mladá pani farárka“, veď nebolo pamätníka, že by sa bol u nich farár ženil. Pán farár Wünscherdorfer bol tam 37 rokov, ale prišiel už so ženou a s deťmi do Lomničky.

Tešila sa i Milka Vraná a podľa svojho spôsobu nahovorila toľko o mne, že naostatok boli ľudia veľmi, ale veľmi sklamaní, ako to o niekoľko rokov z reči pani „kirchen mutri“ (kurátorky) vysvitlo.

Svadba bola ustanovená na september, práve na Michala. Janko kúpil kdesi koč a to panský… muselo to byť v lete, keď bola cesta od Podolínca do Lomničky dobrá, ináč by to bola veľká opovážlivosť.

Svadba sa odbavila v Slatine. Sobášil nás tuším Dobšinský, vádzal ma Czéner, alebo bolo naopak, ale boli to švagrovia. Mamička ostala smutná, teraz už nemala ani jednu dcéru. Veď hneď na začiatku plakala: „Bože môj, veď som nepomyslela, že už mám zas dcéru na vydaj.“ A so zármutkom ma odprevadila večer predostatného septembra na stanicu.

S nami šla moja švagriná Marienka Samková (ako sa aj podpisovala), vtedy krásna, mladá pani, môj brat Samko Medvecký a Jankov brat Imrich.

*

Prvé časy spoločného života Vansovcov v Lomničke — Styky so susedmi — Práce v domácnosti

Ráno sme prišli do Popradu. Videla som naše krásne Tatry po prvý raz vo svojom živote, bola by som sa na ne prizerala, keby ma nebol muž vzal za ruku, že nás čakajú Lomničania. A naozaj, tam boli dvaja z najprednejších gazdov, Jakub Roth a Ján Zimermann, oba na ten čas kurátori (Kirchenväter), a tu bol môj koč a ešte jedna brička.

V Poprade nás čakal plavnický farár Ján Kadlečík, Jankov dobrý priateľ a budúci kmotor a v Belej sa nám mal pripojiť Berco Dianiška, farár Slovenskoveský (Slovenská Ves).

Do Belej sme prišli šťastne, tu sme trošku kŕmili. Zišli sme sa, čo sme sa zísť mali. A tu náš milý kirchenváter Roth, ktorý si osoboval právo, že on povezie „die Braute“, začal dodievať, že ako by to bolo, keby mladuchu viezli len tak, ako obyčajnú paniu. Janko nechcel, čosi ho vystríhalo. Ale Roth stál na svojom a kúpil hodne pestré šatky a pripravil svojim pekným koňom na hlavy. Kone fŕkali, protestovali proti takej nezvyklej výzdobe, ale milý Roth ich skrotil a my sme posadali. Do koča sme sa uvelebili: švagriná Marienka a ja. Oproti nám sedel Imrich a k Rothovi si sadol Janko. Na druhom vozíku sedeli traja páni. Môj brat Samko, Dianiška a Kadlečík.

Ako sme vyšli za Belú na pole a jesenný vietor podúval od Tatier — šatôčky veselo viali okolo hláv bujných koní; koníky naraz začali strečkovať, skákať a zrazu šibli napravo do priekopy. Vo chvíli bolo všetko, koč i tí, čo v ňom a na ňom, na lúke vedľa hradskej. Bolo to dosť povážlivé, my, čo sme boli v koči, sme to tak veľmi necítili, ale tí z kozlíka sfrkli do trávy, ale na šťastie si veľmi neublížili. Čo si najviac ublížilo, bol hrdý panský koč. Smutné to bolo naučenie — a krátka sláva…

Azda nikto nebol taký skormútený ako kurátor Roth. „O Wunder, o, Rettung, was hoi igethäun, was hoi igethäun.“^[31] Ešte ho musel Janko tešiť…

Druhý kirchenvater mal zadosťučinenie, lebo predsa on doviezol „Brautu“ do Lomničky. Brauta a jej krásna pani starejšia museli z hrdého koča sadnúť na obyčajný, ale pevný vozík, lebo po náležitom vyšetrení sa ukázalo, že ten hrdý koč dnes veru Lomničku neuzrie. Naďabil sa akýsi kováč, ktorý odviezol koč do Belej, nás pobral Zimmerman a páni museli ostať v Belej, kým nezaopatrili vozík; katolícky pán farár, Jankov dobrý známy, ho požičal.

Tak sme sa potiskali akosi na vozík, ale prešlo hodne času, kým sme sa dostali na cestu.

Namiesto na jednu hodinu, prišli sme do Lomničky o štvrtej popoludní.

V Podolínci sme sa zastavili u Morgenbesserov. Pani Morgenbesserová nás prijala veľmi milo a láskavo. Jankov úmysel bol, že vezmeme na koč i túto vzácnu paniu, ale kdeže ti bol koč! Janka tá vec veľmi zronila, no, nebol on na príčine; skazila sa mu radosť, a to nebolo prvý raz, ale ani nie naposledy. Veľmi často sa stalo inak, ako si predstavoval!

Na chotári lomnickom vidíme hlúčok ľudí na koňoch: banderium! Zastali sme, oni, chudáci, iste už dávno stáli. — Starý Rondgirguš (to bolo priezvisko rodu, ináč sa písal tuším Faix), starček milý a striebrovlasý — akoby som ho teraz videla — predniesol riadnu privítaciu reč, z ktorej som ja so svojou bystrickou nemčinou skoro nič nerozumela. Keď starček skončil, povedal Janko: „Poďakuj sa im!“ To sa istotne patrilo, ale ako ja mám hovoriť? Veď som nikdy nerečnila — ale som poslúchla, vstala som a ako som vedela, tak som sa poďakovala a sľúbila, že im budem, podľa možnosti, dobrou duchovnou matkou. Oni ma rozumeli, veď rozumeli literárnej nemčine. A tak sme šli ďalej tou planou skalnatou cestou do môjho nového domova. Švagriná mi šepce: „Kam ťa to vezú, kam ťa to vezú!?“ Povedala, že by si to boli rozmysleli, keby boli vedeli, kde je to a s ustrnutím hľadí na vrchy a stráne, a v úzadí na hory, ako v povesti: zakliate. — Konečne sme prišli pred faru, čakal nás, pravda, húf ľudu a šum, hovor a poznámky. Vedela som, že mňa vyzerajú a kritizujú. Mne bolo do plaču; zrazu mi bolo všetko také cudzie: iný ľud, iná reč, iné zvyky a obyčaje a kraj drsný, obzor úzky, v úzadí hora ako naozaj zakliata. — A dookola jesenná nálada.

A v tom húfe ľudí našlo sa dosť takých, ktorí uvažovali o veciach, ktoré sa stali v týchto dňoch — a ohľadom zlámaného koča tam pri Belej a rozbitého taniera v kuchyni rozhodne tvrdili, že oboje toto, a kto vie ešte aká náhoda, je zlé znamenie.

Ale mali, čo žiadali: senzáciu i zábavu i dobrú večeru. Lenže náš kurátor Roth sa neukázal, hanbil sa, škrelo ho a ešte dlho sa chytal za hlavu a vzdychal: „Au Wonder, au Rettung!“

Prvé dni našej samoty boli smutné, najmä pre mňa, keď prišla otázka o varení a spravovaní malej domácnosti. Neraz som zastala: čo variť a ako variť? Ej veru by si jedna zo seniorových pekných dcérušiek túto otázku ani nepredložila, ale ako zrejmú vec ľahko vyriešila — alebo aj iné, z tých vzorne vychovaných spišských slečiniek, ktoré sú známe ako výborné gazdinky a príkladné matky, ženy a všetko…

Pomaly som privykla, časom zmúdrela na vlastnej škode a keď som poznala tento dobrý, prajný ľud, bola som i ja k nim láskavá, skoro sme sa dorozumeli. Janko ma hneď naúčal, aby som sa ich krajomluve neučila, ale aby sa oni učili literárnej nemčine, ktorej dobre rozumeli.

Boli sme chudobní, ale sme boli šťastní. V tom zmysle písal Janko svojim rodičom.

Boli sme u Szalagyich, a to na zreparovanom koči. Pani seniorka ma prijala ako vlastnú dcéru. Hneď som sa tam dobre cítila. Szalagyi, ináč veľký „vlastenec“, Czékušovi neochvejne oddaný — bol v súkromnom živote dobrý, priateľský človek. I on bol ku mne veľmi láskavý a pozorný a vedel veľmi milo povedať: „Meine liebe, kleine Frau Schwester!“^[32] Bol tak trošku pod papučou ako mnohí, navonok násilnícki ľudia. I o Czékušovi išla povesť, že bol doma milý a krotký ako pokorný baranček. A naopak, ľudia — nie všetci — čo sú v spoločnosti uhladení diplomati, sympatický, doma sú malými (zavše i veľkými) tyranmi. Poznáme i takých. (…)

V tú jeseň sme boli v Batizovciach, kam nás Andrej Dianiška povolal na kňazskú spoveď. Vtedy sme i my, farárky, pristúpili a prijímali Večeru Pánovu, čo ma tiež nemálo dojalo. A že bol u mňa smiech a plač temer vedľa seba, tak som sa rozplakala. Nedarmo som bola matkinou dcérou, ktorú keď bola malá prezývali Terézia Lange-Plačko!(…)

Naspäť idúc, zastavili sme sa v Matejovciach na fare u Hönschov. Boli to Nemci, on málovravný, ale vtipný, lebo ma veľmi prekáral, takže som nevychodila z rozpakov. Jeho pani nosila klobúk v dome čiže: vládla berlou, a tak dosť narozprávala i za neho. Ešte sme boli na mena Konráda koncom novembra u Morgenbesserov a potom nás už prikvačila zima a sneh zasypal cesty i chodníky.

Navštevovali sme starého pána farára. Pre neho bola naša návšteva radostnou chvíľou. Čudne mi bolo, keď ma všetci títo páni farári oslovovali pani sestra, ale temer do smiechu bolo počuť to z úst 83-ročného starca, ako bol pán farár Wünschendorfer „Meine liebe, kleine Frau Schwester“, tak ako senior, povedal mi i on. Zavše sme mu niečo dobrého doniesli, najmä keď nám mamička poslala nejakú lahôdku a v liste nakladala: „nože, navštevujte starého pána“. Najmilší mu bol predsa len ten milý tabačok.

Málka sa sprvu chladno, chladno, ba urážlivo správala voči mne. Keď som sa ja chcela durdiť, tíšil ma Janko, že veď je nešťastná, rozhorčená, aby som ju radšej poľutovala — a mal pravdu ako vo všeličom inom. Na jej otázku, koľko mám rokov, povedala Milka Vraná, že osemnásť; ona sa potupne usmiala, že azda na jednom boku?! Ale keď ma videla, iste si svoju mienku opravila, veď som bola ako 14 - 15-ročná školáčka. Neskoršie bola zhovorčivejšia a potom ešte neskoršie ukázal sa u nej netušený cit, nežnosť, láska k dieťaťu — a to k nášmu.

Zimu sme strávili pokojne a spokojne. Chytila som sa do ľanu, sama som nepriadla, bolel ma práve ten prst, ktorý vyťahuje tenušké vlákno z kúdele — a potom nedovolil muž, aby som dala chudobnej žene zarobiť. Ale na jar sme už tkali doma. Janko ešte i to písal domov a moju prácu chválil, ale tak, aby som ja o tom nevedela. Len nie pochváliť, radšej ešte pohľadať akú-takú chybu, chybičku, nuž a keď človek hľadá, tak i nájde. A tak som sa usilovala, len aby bol spokojný a aby aspoň dobrú vôľu videl, keď už bol výsledok často, ach, často pochybený! Videla som, že si mohol vybrať ženu v každom ohľade dokonalejšiu, ale najmä majetnejšiu. Jemu by sa bol taký malý kapitálik zišiel, lebo sa pri tých cestách a so svadbou zadĺžil. Možno sa úfal, že dostane na pomoc akú-takú hotovosť, ale to nebolo možné. (…)

Po Novom roku prišiel k nám nečakane Jankov brat, už spomenutý Frico. Bol zasa bez miesta; začiatok jeho tuláckeho života. Prišiel z Rumunska, bol dlhší čas v Braile a v Lugoši, poznal biedu a nádheru, poznal chudobný ľud i bujných bojarov. Bojari v lete žijú veľmi skromne, na fazuli a chlebe, ale v zime idú sa zabávať do Paríža.

Fridrich už nemal nikdy stanicu, nemohol vydržať na jednom mieste ďalej ako dva-tri mesiace. Pudilo ho čosi do sveta, najmä keď čul u seba peniaze a potom, keď ho obrali o ne kamaráti (z mokrej štvrte) a ostal ošarpaný, vrátil sa k jednému alebo k druhému z rodiny.

Keď bol u nás, povedal, že ho bývalý principál v Lugoši na vlastnú žiadosť prepustil. Janko mu radil, aby sa osadil v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde práve vtedy umrel majiteľ cukrárskeho obchodu a jeho vdova chcela obchod predať za 1000 zl., v ten čas veľká suma. Janko bol hotový hneď pomôcť, i pôžičku vykonal. Obrátil sa i na Samka Medveckého, aby požičal peniaze pre Frica. Ale Samko radil, aby Frico začal s menším kapitálom — a mal pravdu. Jankovi sa to nevidelo, ale ako sa ukázalo, bolo to veľmi múdre od Samka. Dosť, že sme i my, sami s dlhmi bojujúci, utratili pri ňom niekoľko sto zlatých. A bolo to i neskoršie dosť aj pre celú rodinu, ale nikto netrpel pre nešťastného brata ako môj muž, ktorý mu chcel za každú cenu pomôcť; a bolo to i neskoršie tak.

Ja som v tú prvú jar môjho pobytu v Lomničke s pomocou slúžtičky Hanuše Klimkovej otkala 50 rífov plátna, pravda, nie veľmi tenké, len 14-pásmové, ale bola to moja prvá práca okolo krosien. Nikdy predtým som za krosnami nesedela, u nás doma sa netkalo. Niečo z toho plátna sme si nechali, to druhé som šla predať so slečnou Málkou do Ľubovne na jarmok. Ona už mala v tom skúsenosti, ale plátno bolo zlacnelo, kupcov málo, a tak nás vyplatili, ako sami chceli. Ako vidieť, obchod pre mňa nebol, nemala som šťastie, ktorého vraj kvintlík je viac ako funt rozumu — toho tiež bolo málo. Ale čo som utŕžila, to sa nám práve v ten čas veľmi zišlo.

V máji sme dostali veľký chrbtový kôš z Píly naplnený rozličnými dobrými vecami: jablkami, orechmi, lekvárom a medom. A čomu som sa najviacej potešila, boli priložené i rozličné malé drobnôstky, potrebné na uvítanie malého člena rodiny. Aké sú také vecičky vzácne, to môže posúdiť len mladá žena.

Ešte sme sa temer ani poďakovať nemohli, keď už priletela smutná zvesť, že Jankova dobrá mamička umrela. Ja som ju videla len raz, na našej svadbe. Nebola chorá, len slabá. V ten deň bola práve skúška na Píle, ona, chudinka, vstala ráno ako obyčajne, porobila svoje práce — a už keď páni boli v kostole, prišlo jej zle; ešte i vtedy sa premohla, nechcela sa poddať, prešla niekoľko ráz po izbe, potom spadla a bola božia. Otec iste sám zdrvený, nevedel, čo robí, nepísal Jankovi, len azda posla poslali do Novohradu — nikomu neprišlo na rozum, že treba písať i najmladšiemu, a tak on len po čase zvedel, že mu najdrahšia bytosť na svete umrela.

V to leto chodili k nám i hostia, tuším, že bol u nás Dobšinský, ako rád chodil pešo po horách po dolách. Bol s ním i švagor po Czénerovi, Daniel Hoznek a veľmi sa čudoval, ako je to možné, že tu už i malé deti hovoria po nemecky? Lebo ako prišli do dediny, spýtal sa Hoznek: Kde je tu fara? A deti len hľadeli — ako deti s otvorenými ústočkami, ale keď otázku preložil Dobšinský po nemecky, tu zasvietili očká a hneď ukázali, ba i odviedli na faru.

*

Narodenie dieťaťa — Radosti a trápenie — Veci cirkevné a národné

I Janko chodil na vychádzku, to na návštevy, len ja som sedávala doma zaujatá pilnou prácou v očakávaní miláčika mojej duše. A prišiel v auguste, temer nás prekvapil. Ale nebolo dobre s nami. Bezmála sme zaplatili životmi, dieťa i matka. Ráno prišiel lekár — dal sa prezývať doktorom — a keď videl, čo sa stalo, spraskol rukami a zvolal: „Um Gottes Christi willen, das ist eine Bescheerung“.^[33] Že som vtedy neumrela, čudujem sa až podnes, veru neraz som to ľutovala. Keď ma videl takú zastrašenú, ľutoval svoje zdesenie a povedal: „No, no, veď ten maličký hneď neumrie!“ Neumrel, ale ostal vždy slabý, chudokrvný. Keď neskoršie prišla pani seniorka, hnevala sa, že ma zverili takej starej sedemdesiatročnej žene, že sa mohlo horšie stať. Janko to pokladal za vôľu božiu, lebo myslel, že je to nie také vážne. Koľko sedliackych žien nemá ani takej opatery, a predsa neumrú! Keby bola mamička u nás, ako bývala pri mojich sestrách, nebolo by sa toto prihodilo, ale ona nemohla opustiť chorého apíka, ktorý neprijal ani liek, ani občerstvenie od cudzieho, len od nej, najviac od niektorej z dcér. Prišla švagriná Marienka, aby odniesla nášho malého na krst. Krstil ho pán senior. Janko si žiadal, aby bol pokrstený na meno jeho milovaného zvečneného brata Ľudovíta. Suseda a kmotra, Milka Vraná, prišla častejšie. V zime koncom januára narodilo sa im dievčatko, ktorému dali meno Mária, druhé meno Adela prijala Milka na pamiatku svojej materinskej priateľky a susedy Adelky Dobšinskej (mojej sestry). Malej Adelke, lebo ju tak volali doma, som ja bola krstnou matkou. To bolo moje prvé krstniatko.

A slečna Amálka prišla tiež sprvu ako zo zvedavosti. Keď videla dieťa, dívala sa na neho ako naozaj na nejaký nadprirodzený zjav, a keď sme jej ho dali na ruky, varovala ho, akoby mala ozajstného anjelika na rukách. Vtedy sa i s ňou stal zázrak: jej črty zjemneli a dostali výraz nežnosti a jej dosiaľ zdanlivo zatvrdené srdce sa otvorilo láske k cudziemu dieťaťu. Čudné bolo, že i jej sestry, jedna vydatá v Slavkove, druhá v Spišskej Sobote, mali deti, ale tie jej ostali cudzie; i v škole mali okrem Adelky staršieho Bohumila, ale ani tie nemala rada; — ony sa jej neskoršie báli, lebo nemala rada Vranovcov a Vranovci ju. Bola to vyslovená a obapolná antipatia. Keď bol náš malý Ďoďo (sám sa tak nazval, hneď ako prvé slovo vedel povedať) väčší, nosila mu drobné promincle. V Podolínci ich kúpila za celý grajciar, že boli také drobné, tak dostala za malú škarniclu. To mala v zásobe vo vrecku a dávala mu ich po jednej. Nemuseli sme sa báť, že si nimi žalúdok pokazí, zásoba trvala dlho. Dávala mu pekné mená: meno Ľudovít sa jej nepáčilo. I pani Szalagyička nám vyčítala toto meno. Ona mala rada hrdé, panské mená, a tvrdila, že sú Ľudovítovci zväčša nešťastní ľudia. Ale i pri všetkých nepriaznivých zjavoch a domnienkach rástol náš synček a vyvinoval sa veľmi pekne. A ako rástol, tak sa stával i tomu dobrému ľudu milším a čoskoro bol miláčikom celej dediny. To je temer všade tak, že sú farské deti také milované, že nielen kým sú malé, ale i keď sú veľké, volajú ich po mene: náš Samko, náš Miloš alebo náš Ďurík.

Medzi tými, ktorí najmä milovali nášho jedináčika, bol cirkevný zvonár. V Lomničke nebolo sympatickejšieho zjavu mendíčka, zvonár konal všetky povinnosti, aké konajú inde mendíci. Bol človek chudobný, biedy dosť. Žehral na nespravodlivosť ľudskú — a keby dnes žil, možno by bol boľševik. Ale nekradol, len veľmi tvrdo pracoval. A keď sedel v kuchyni a malý Ďoďo dostal sa k nemu, zvonár sa mu usmial, povaroval ho, šťastne sa usmieval a pomenoval dieťa „das hehre Jungerchen“.^[34]

Ale ešte sotva mal dva mesiace, keď nás zastihla veľká a bolestná strata. Po dlhej a trápnej chorobe odobral sa od nás náš apík v Slatine. Na pohreb šiel len sám Janko. Okrem mňa boli všetky apíkove deti prítomné pri jeho rakve.

V Podolínci sme mali hodne známych. Tak som sa oboznámila na trhu s pani Schücktanzovou. Jej manžel bol profesorom na piaristickom gymnáziu, jediný svetský profesor. Prednášal počty a geometriu a ešte iné predmety. Po maďarsky nevedel, lebo bol Nemec, ale z Čiech. Nenávidel Čechov a vôbec Slovanov, keď prišlo na to, že sa mohol o tom rozhovoriť, bol by nadával na Čechov a na všetko Slovanstvo. Ale sme sa nepustili s ním do reči. Bol tiež horkokrvný, ale mal jednu peknú vlastnosť: miloval kvety a prírodu. Ale zvieratká nie. Pre istého kocúra menom Šapšanko mal kdesi na Podkarpatskej Rusi nemilú príhodu so staršou slečnou a jej pánom otcom, pravoslávnym popom, keď tam čosi vymeriaval. (…)

Ale zabúdam, čo je cieľom týchto riadkov — a zabočím na predmety, ktoré sa týkajú i mojej osoby, alebo aspoň zaujímajú môjho ducha. Boli to zvláštne, historicky a národopisné pozoruhodné veci, ktoré dráždili moju vedomosť. Naproti domu Schücktanzovmu stál veľmi starý dom s peknou fasádou, vysokým štítom a čudnými freskami. Bol už síce hodne ošarpaný, ale urobil na mňa dojem, akoby nebol len taký ako iné domy. Čosi romantické sa tu muselo odohrávať. Keď som bola u Schücktanzov a prizerala sa naň z obloka prednej izby, žiadala som si vedieť o ňom, kto tam býval a čo sa tam stalo? Nemožno, aby sa nič nestalo… Mal ten dom ako každý dom svoju históriu. V ten čas, keď v Ľubovni na zámku býval gróf Ľubomirski, dal tento veľmož vystaviť spomínaný dom pre svoju milenku, krásnu dcérku podolínskeho mešťana. Zámok a tento dom boli údajne spojené podzemnou chodbou.

Nikdy už nebolo možno ísť po stopách tejto povesti a ešte iných, lebo vtedy vypĺňal celý môj čas, moje myslenie a cítenie môj malý syn. Veru na romány nebolo času, ani vôle, len zavše niečo prečítať.

Iná povesť v Podolínci je podobná našej povesti o Matajovi alebo Erbenovej balade Záhořovo lože. Na návrší nad cestou, vedúcou od Podolínca do Gniazd a do Ľubovne, prestiera sa cmiter — naprostred neho kaplnka. Pod cintorínom pri samej hradskej ceste je druhá, ale menšia kaplnka nad prameňom tam vyvierajúcim. Tento prameň podľa povesti ľudu má liečivú silu, hojí očné choroby a okolitý ľud chodil si sem liečiť a umývať neduživé oči. Na vŕšku vedľa samého kostolíka stál ešte vtedy starý strom, jeho suché, holé konáre vypínali sa do výšky ako vystreté ramená. Podľa povesti tu býval kedysi dávno povestný zbojník Krudinov. Zbíjal a vraždil tadiaľ sa uberajúcich ľudí, až ho jeden mních zaklial, aby len vtedy dosiahol odpustenie hriechov, keď sa jeho suchá palica zazelená a ponesie ovocie. Krudinov zasadil svoju palicu a každý deň večer i ráno ju polieval vodou, ktorú doniesol v ústach kolenačky hore z rieky Popradu. A stal sa zázrak: palica pustila korene, zazelenala sa a strom — jabloň — doniesla ovocie. Vtedy Krudinov umrel a jeho duch ako biela holubica vzniesol sa do neba. Povesť hovorí ešte i to, že meč tohto zbojníka má byť uschovaný kdesi v komore mestského domu. Iste je i povesť poľského pôvodu: meno Krudinof.

Na začiatku leta 1877 vypravil ma môj muž i s naším Ďoďom do Zvolena. Ťažko mu to padlo, bola to od neho nemalá obeť a ako písal, otupno mu bolo, keď sa vrátil domov z Popradu, že našiel izby prázdne, že ho nik nevítal. V liste, písanom mi do Zvolena píše tak dojemne o našom tichom šťastí. (…)

Potom reflektuje i v tom liste na môj list, v ktorom som mu napísala, že moji príbuzní, ako aj mamička povedali, že je chlapček biedny. Janko píše, že je zdravý a že vôbec ešte nebol chorý, hoci už má desať mesiacov. A jednako vo Zvolene ochorel — a keď môj muž prišiel, už si ho temer nepoznal. Mali sme tam ešte i inú nepríjemnosť, ale odišli sme odtiaľ a šli na Uhorsko k Jankovej dobrej sestre a jej úprimnému mužovi Štefanovi Machníkovi. Tam sme sa veľmi dobre cítili a Milka hneď zavolala takú vedomkyňu, ktorá nášho malého pacienta poprezerala a vyriekla nad ním sentenciu, že „z očú kape“. Podrobila sa ho liečiť, ale sme museli odísť. Janko zas od Popradu musel ísť po nejakej povinnosti, ja som sa viezla s chorým miláčikom sama domov a tešila som sa, že sme konečne doma. Ďoďo onedlho vyzdravel a tak pribral na seba, že to bolo až prekvapujúce. Duševne sa náramne chytro vyvíjal a bol skutočne naším najvyšším šťastím.

Ale v to leto sme museli ešte skúsiť ťažké dopustenie božie. Nás samých to nezasiahlo, ale našu úbohú obec a mnohé rodiny chudobných ľudí.

Bola to z tých katastrofálnych búrok, spojených s prietržou oblakov v horách, ktoré i za dávnych časov túto obec stihli.

Bolo to 17. augusta 1877; bol horúci deň. Popoludní toho dňa vybral sa môj muž v sprievode Vranovcov do blízkeho kúpeľa Vyšné Ružbachy (Rauschenbach); Ružbachy sú dve obce: nižná na hradskej od Podolínca ku Gniazdom, vyšná asi pol hodiny chôdze nad týmto v miernej kotline. Vyšné Ružbachy sú dávne a známe kúpele, kde sa vraj už aj ľubovnianski páni, medzi nimi gróf Ľubomirski, kúpavali. V ten čas, keď sa toto odohrávalo, boli kúpele zanedbané, okrem niekoľkých kabín s vaňami a s veľkým bazénom v slobodnom, kde sa chodili kúpať ľudia z celého okolia. Neďaleko bola široká kotlina ako bývalé jazero. Na dne tejto kotliny nerástla ani biedna trávička. Z rozpuklín v pôde vychádzali plyny, ktoré dusili každú vegetáciu.

Súdi sa, že v tých vápencových skalách sú ohromné jaskyne. Tu sa naši výletníci kúpali, na úpeku vyhrievali, kým nad nami, ani nie tak ďaleko, skutočne zahrmelo. Okolo tretej popoludní zatiahlo sa nebo nad našou dedinkou. Od Ihly sa tiahli čierne mrákavy a zvestovali záhubu.

Netrvalo dlho, ani sa búrka ešte nerozvinula, už zahučalo zlovestne v oblakoch — a i v koryte potoka. Nevídané množstvo vody z pretrhnutých mračien valilo sa úzkym riečišťom — a vo chvíli zaplavilo brehy. Všetko prišlo nenazdajky ako zlodej v noci — ba dobre, že to aspoň neprišlo v noci. Ohromné kalné vlny zhora dediny valili sa desným prúdom a trhali, brali so sebou všetko, čo im prišlo do cesty. Ľudí bolo doma málo. V škole boli dvaja starci: Vraného ded a babka z Čiech a dve malé deti. U nás na fare len ja, malý synček a slúžočka. Ale čosi-kamsi naplnila sa vyššia časť dediny, kde voda najviacej pustošila, bedákajúcim ľudom. I ja som vyšla ďalej nahor od školy a zdesila som sa hrozného divadla. Ešte vtedy bližšie brehu potoka stáli už spomínané sypárne a hľa: velikánska vlna prihnala sa na jednu, podmyla ju, zdvihla ako ľahké pierko a už ju niesla ďalej. Chvíľu bola budova ešte celá, v nasledujúcej minúte sa rozsypala ako kartový domček — a nasledujúce vlny niesli svoju korisť: skrine so zbožím, s plátnom, s hábami, celé pôlty slaniny plávali spolu v divom víre. Tak niesli dravé vlny jednu sypáreň za druhou, i obytné domky s náradím i kolískou. Na šťastie ľudia veľkí a malí sa ratovali. Ľud ustrnutý nad veľkým nešťastím, stál bezradne: ratovať sa nič nedalo. A predsa kurátor v podvedomí svojej povinnosti beží s motykou a volá: „Zu die Kirch’, zu die Kirch’“.^[35] Na šťastie kostol je postavený na skale — a i tak by mu ľudská ruka v tej chvíli nebola pomohla a motyka nemohla zahnať prúdy vody od ohrozeného predmetu. Farská a školská záhrada bola predelená len úzkym pásom trávnika. Do učiteľskej čiastky bili vody divo a urvali z nej azda i polovicu. Našu časť zaliali až po včelín, škola bola vystavená väčšiemu nebezpečenstvu, ale tak ďaleko už búrka nesiahala. Len ded a babka trasúc sa, pozerali s ustrnutím a mysleli, že je to už koniec sveta. Zavolala som ich k nám. Ja s dobrým úmyslom, ale so zlým výsledkom som prosila kurátora, aby nám zachránil včely. On večierkom — keď už i tak nebezpečenstvo nehrozilo, poprenášal ťažké úle do fary, do malej izbičky pri kuchyni. Že nezachodil s nimi veľmi nežne, to sa rozumie. Ukázalo sa to — ráno. V celej tejto pohrome v dedine temer ani nepršalo, ba večer víťazné slnce zapadalo tak krásne, ako čo by sa nič nebolo stalo. Večer prišiel, i noc prišla, tma zakryla dejisko hrôzy, utíchol nárek chudobného ľudu. Náš otecko nám neprišiel, ostala som so svojím synčekom sama a modlila som sa a tak som zaspala.

Naši výletníci netušili, čo sa doma a v obci robí. Len keď zišli na cestu k Popradu, videli, že sa ešte valia kalné vlny z našej doliny do rieky. Do Podolínca zašli — a tam im známi rozprávali desné veci o povodni, ktorá zastihla, alebo už aj zmietla malú Lomničku. Ba boli i takí, čo videli, že pani „farárkine šifoniere“ plávajú dolu Popradom. No, keby to bola pravda, tak beda celej obci, lebo vtedy by dolu od fary nebolo chráneného miesta. — Naši už nemohli cestou — teraz naozaj necestou — prísť domov, ale len cez vŕšky, i to len obchádzkami a len po katolícku faru. Medzi farou a kostolom (rím.-kat.) ešte i teraz hučal preplnený potok, mostík čiže lavičku už skôr boli vlny odniesli. Ani pán kaplán nemohol ísť do chrámu. Naši nocovali na fare. Prv len z brehu na breh sa na nás dopytovali.

Ráno voda opadla a len potom bolo vidieť, aké škody narobila. Osemnásť domov, rozumie sa drevených, a niekoľko iných stavaní padlo za obeť divej riave. Poškodení, najmä najbiednejší, hneď zarána kvíliac putovali riečišťom potoka k Popradu a zhľadúvali trosky svojho náradia i šatstvo, ktoré zanesené hlinou uniklo ďalšej púti nadol. Plátno, ovinuté okolo kríkov i niektoré iné kusy drevom a nánosom zachytené, vyťahovali a ratovali si úbohí, ožobráčení ľudia.

Môj muž ďakoval Hospodinu, že sa nám nič nestalo, ale keď uspokojený išiel si pozrieť včielky, ustrnul a spraskol rukami. Chyžka bola tmavá od bzučiacich včiel, chúďatká, bili sa o sklo neveľkého obloka a po podlahe tiekol med. Iste lepšie by bolo bývalo ich tam nechať, ale či sme my mohli tušiť, že voda ďalej ako po kraje úľov nepôjde. Veď už bila o podstienku včelína.

S veľkou prácou dostal si včelár svoje včielky do poriadku, poodnášal, obriadil, ale ho za to nemilosrdne poštípali. Na druhý deň bola nedeľa a on musel so zapuchnutou tvárou služby božie odbaviť.

Pre veľkú časť našej obce ostal tento deň smutne pamätný. Stalo sa to kedysi dávno, ale odvtedy mala obec pokoj, len odkedy začali ľudia rúbať lesy, nemalo čo zachytiť množstvo vody, a tak chytro zbehnuvšie vlny ničili všetko, čo im prišlo do cesty. (…)

Môj muž sa rád pridružil, keď išlo o nejakú zaujímavú, často nebezpečnú exkurziu. Jedna taká naozaj krkolomná vychádzka bola na Gerlachovský štít. Opísal ju Vraný v Pohľadoch, tuším roku 1877 alebo 78. Tento výlet zato bol nebezpečný, že ho uskutočnili bez vodcu. Druhý raz sa vybrali podolínski páni s učiteľom Cuchránom a inými k istej jaskyni. Jaskyňa je v okolí Vyšných Ružbách. Túto „dieru“ chceli naši páni preskúmať. Ale šli bez všetkých príprav, bez povrazov, bez svetla, s dvoma-troma sviecami. Do samej jaskyne vošli štvornožky, potom sa plazili po zemi. Aby si šaty čiastočne chránili, obliekli si ich naopak. Našli sa na väčšom priestore. Bolo by do tej diery, možno, že je nie hlboko a možno je tam druhá jaskyňa. Kto pôjde dnu? Ktožeby sa na to dal iný ako môj muž, keď treba poslúžiť vede a vynájsť niečo dosiaľ neznáme? Bez dlhého rozmýšľania zhodil kabát a pustil sa dnu. Diera bola dosť priestranná, dalo sa do nej spúšťať, keď sa rukami a lakťami zapieral do boku. Ale odrazu môj muž cítil, že sa mu nohy a kolená neopierajú o boky komína, ba akokoľvek hľadal nohami pevný bod, nenašiel nič: nohy viseli v priestore ktovie akého rozmeru a v tej chvíli si uvedomil, že ak sa ruky a lakte alebo kolená uvoľnia, padne do hĺbky. Vtedy začal volať, aby ho vytiahli, sám sa snažil driapať hore. Ale dosť skoro cítil, že nevládze; rukami sa nemal za čo zachytiť a nohy ešte vždy viseli a nemali sa kde oprieť. Len kedy-tedy sa rukami a lakťami posunul o niekoľko centimetrov do výšky. Jeho priatelia ležali okolo otvoru a s úžasom si uvedomili, v akom nebezpečí je ich priateľ. Domáhali sa mu podať ruky, ale ani jedna nedosiahla k nemu. Janko nevládal ďalej, musel oddychovať; v zúfalom napätí pošinul sa plecami hore o niekoľko centimetrov — konečne, konečne sa mu podarilo i kolenom zachytiť skalnatých bokov a po ťažkom zápase vyštverať sa do takej výšky, kde ho už priatelia mohli dosiahnuť — a zmoreného, strhaného vytiahli navrch. Niekoľko minút ostal ležať, ťažko vydychujúc… Čo si myslel, o čom uvažoval, keď prišiel k sebe? Nepochválil sa, dlho som nevedela, v akom bol nebezpečenstve.

V jeseni roku 1878 sme boli na posviacke chrámu vo Filic-Gánovciach. Filic-Gánovce sú fília pri cirkvi švábovskej, kde bol farárom Jankov priateľ Meleky. (…)

Môj muž šiel popoludní tuším do Mengušoviec, kde vtedy ešte žil náš priateľ, ale najmä priateľ Janka Čajaka a môjho brata Samka Medveckého, Tomáš Klimo; vtedy už nebol veselý, vtipný, ale zádumčivý. (…)

Ja som sa z Popradu i s inými výletníkmi dostala do Štrby. Tam už boli i druhí naši spoločníci, Janko i peknoduchý Tomáš Klimo (strýc Bohuša Klimu). Veselo sme šli hore k Štrbskému plesu. Tam potom sme obdivovali krásu a velebu našich Tatier a Štrbského plesa. To bola moja prvá a posledná vychádzka do Tatier (ba ešte raz sme podnikli vychádzku s Kadlečíkovcami a s Czapkayom k Morskému oku). (…)

Takáto vychádzka poskytne na dlhý čas duchu občerstvenie a látku na utvrdenie sa v dobrom. Nám bola i zato hodne drahá, lebo sme boli na slovenskej pôde, počuli slovenské slovo i pri stole — i v spoločnosti, ale najmä v chráme. Raz sme boli v Slovenskej Vsi u Dianiškov a tam prišli i niekoľkí učitelia zo slovenských podtatranských dedín, najmä z Krigu, tuším Klinga — spievali slovenské piesne! Ako to dobre padlo, ako občerstvujúci vánok „oviali“ tie piesne naše, nie div, že i pri našom šťastí a spokojnosti v Lomničke, zatúžili sme po svojeti, po ľude, hoci i špatnokrásnom — ktorý spieva naše utešené piesne — a žije slovenským životom.

Keď prišli naši Kadlečíkovci k nám, tak zasa ožili naše túžby, a spolu sme sa tešili pri rozličných trampotách v nádeji na lepšie časy. Náš priateľ Kadlečík prišiel roku 1875 do Plavnice na Jankovo miesto a veru si mohla Plavnica blahoželať k takému kňazovi. Dzurányi o ňom píše: „J. K., ktorý húževnatou prácou svojou dosiahol, že sa cirkev roku 1878 osamostatnila.“ Bol horlivý vo viere, ale taký stály bol i vo svojom presvedčení ako Slovák. Okrem toho bol priamy a úprimný. V ňom nebolo ani toľko diplomatickej opatrnosti ako u Janka. Keby mu niekto bol dal onú radu maďarských pánov bratov: okosan és ravaszan^[36] — bol by ju tak — a rozhodne odmietol ako i môj muž. Ani jeden, ani druhý — nemali „hadiu úlisnosť“. Kadlečík skoro prišiel do konfliktu s veľkými pánmi. Szalagyimu rovno povedal: „Sie sind ein Slavenfresser!“^[37] O Szalagyim píše v liste Jankovi, že keď sa mu budú rojiť včely, aby si dal na tvár náličnicu, „ale hu nezabudni, lebo máš takého seniora, ktorý hu od malička nosí!“ Nemali sa radi tí dvaja, to je isté. O iných, ale už v Šariši, píše: „naši seniorovia a i naši farári veľmi mnohí sú veru ,Gewissenlose a charakterlose Kerle!‘“^[38]

Píše i viac o šarišských a spišských pomeroch v tom liste, ale dosť toľko, koľko je uvedené. Nakoniec píše:

„Priatelia drahí! Ešte raz o biede! Práve teraz je tu u mňa hromada vdov a sirôt, nemajúcich chleba vozdajšieho a prosia, abych voľačo robil. Už som raz vyprostriedkoval kukuricu od stolice, teraz zas hneď píšem; som teda všetko, aj magazinárom — a čo mám za to? I tí, ktorým dávam, mamľasi — a len to ma teší, že však skoro celý Šariš je taký.

My pracujeme, ustávame sa: za to znášame protivenstvá a prenasledujú nás; dobre teda Bachát hovorí: ,Nezkvitne ti slávy kvieťa, jestli slovenské si dieťa!‘ Ja však na to: kvet i v tŕní kvitne (či my nekvitneme?) —“

Kadlečík sa oženil roku 1876; jeho manželka bola statkárova dcéra a sestra Czapkayho, Ema. Kadlečík ju vrele miloval a bol veľmi šťastný. Môj muž ich sobášil v Sabinove — a zachovala sa i sobášna reč, ktorú pri tejto príležitosti povedal. My sme boli v úprimnom priateľstve a keď sa im už v Nemcovciach narodila dcéra Emuška, povolali ma za kmotru. Bardejovský farár Kello bol kmotor. Ale sme sa už potom nevideli, len raz prišiel k nám ešte kmotor Kadlečík na Pílu. Pre rozličné prenasledovania odišiel na Moravu, do Vsetína, kde i umrel ešte mladý. (…)

Ešte kým boli Kadlečíkovci v Plavnici, bolo to roku 1878 pred samými Vianocami, boli sme ich navštíviť. Sane sme už mali, záprah sme dostali, a tak sme sa vybrali včasráno do Plavnice. Pripojil sa k nám i Vraný. — Zima bola hodná, ale taká, ako sa hovorí, poctivá. Preto sme pravdepodobne prešli cez zamrznutý Poprad, lebo na Podolínec je veľká obchádzka. Ľad na Poprade vydržal, aspoň sme sa nekúpali. Naši priatelia nás srdečne vítali a po priateľskom obede sme sa vybrali do blízkej dedinky Ujak (a či Ujagh?), kde bol pravoslávnym popom Andrejkovič. Ten, ktorý mal tie krásne dcéry. Andrejkovičovci boli už vyrozumení o našom príchode, preto poslali po nás svoje bujné kone a korbu. Veselí, akí sme boli, posadali sme do sánok — s bundami, i bez nich — a hajde, už leteli naše ujacké kone s nami napred. My ženy, Ema a ja, sedeli sme vzadu a ku kočišovi sadol si i pán plebán Miklóši a zazeral na nás, ako sme sa slovensky zhovárali a smiali. Za nami leteli druhé sane, ale náš Lomničan nehnal kone tým tempom, ani sane veľmi neleteli — a tak sme dorazili v dobrej nálade do Ujaghu. Andrejkovičovci boli milí, srdeční — a pri pokročilom veku i pekní ľudia. On mal dlhú bradu, ako mávajú ruskí popi a dobrosrdečný výraz v peknej tvári — ona bola ešte i teraz pekná pani. Hodiny tam strávené leteli ako minúty. O chvíľu bolo nám treba zasa sadať do sánok — a viezť sa naspäť. Veď bol najkratší deň v roku a keď sme sa hýbali, tichá, bezmesačná noc zastrela už dedinu i zasnežené polia.

I idúc naspäť nám dali svoj záprah. Viezli sme sa zasa takým istým poriadkom — a ujacký kočiš, znalec cesty, hnal vopred. Išli sme ako vo vetre, radosť bola viezť sa tichou velebnou nocou. Ani sme nevedeli, ako sme prišli k potoku, ktorý tečie už blízko Plavnice. Nad potokom bol i mostík, ale teraz cesta viedla krížom cez zamrznutý jarok. Dolu nízkym brehom zbehol náš Miška akoby nič na ľad a vtom: prask! prask! Napravo sa ľad prelomil, vystrekla voda, navážili sme sa nabok, na ktorom sedela moja budúca pani kmotra, objemom i postavou vynikajúca nad moju osobu, a preto hneď bola vo vode a ja s ňou. Pri tom sme sa akosi ešte vždy smiali a ako sme sa chceli dvíhať, vždy sme zapadali hlbšie do vody. Voda veselo čľapotala pri našich márnych pohyboch; čím sme sa viac mechrili, tým viac ustupoval ľad a vystupovala voda. Kone zastali, lebo ich kočiš držal, ináč by boli leteli ako víchor. A náš gavalier, pán plebán Miklóši, ako videl blížiace sa nebezpečenstvo, vyskočil na sucho a z brehu sa díval na nás. Dobre, že ešte náš Lomničan zadržal kone na brehu a zastavil — vtedy naši páni manželia videli, čo sa stalo — skočili a išli ratovať svoje polovičky. Ja som už stála vo vode — a len Emu bolo treba ťahať, lebo bola zamotaná do pokrovcov. Tak ju môj muž vyniesol na breh.

Ako sme vystúpili, už voda na nás mrzla. Kadlečík tŕpol, či sa jeho milej žene nič nestalo. Hneď nás posadili do suchých sánok, poukrývali a teraz náš Lomničan spokojne kýval hlavou a myslel si: pomaly ďalej zájdeš! Miklóši musel ísť peši, ale večer na čaj prišiel.

Na fare sme sa preobliekali — a na šťastie nám nebolo nič. Kadlečík ustavične chodil za mnou a šeptal: „Sestra, nože sa spýtaj, či si neublížila? Tebe povie, mne nechce povedať.“ A tento naoko drsný človek bol teraz taký tichý, nežný a starostlivý. Jeho srdce bolo rýdze ako zlato. Bol dobrý muž a dobrý otec.

S Kadlečíkovcami sme sa ráno rozlúčili — a viac nevideli, aspoň my dve, čo sme sa tak rady mali. Oni odišli do Nemcoviec, odtiaľ na Moravu, na západ, a my neskoršie na juh… Len po dlhých rokoch sme sa zišli, keď už naši mužovia odišli, odkiaľ niet návratu. — Tak sa ľudia stretávajú v živote, vstupujú do priateľských zväzkov a po krátkom čase zasa sa rozchádzajú. A diaľka sa položí medzi nich, ale hrejúci oheň priateľskej lásky ani diaľkou, ak je láska silná — a nenadarmo hovorí francúzske porekadlo, že sa človek často vracia k svojim prvým náklonnostiam.

*

Pokusy presídliť sa do slovenskej cirkvi — Nové udalosti v cirkvi — Smrť jedináčika — Cirkevná vrchnosť proti Danielovi Laučekovi — Czékuš odstráni Laučeka z píľanskej fary — Píla si volí za farára Jána Vansu

Teraz už nielen Jankovi príbuzní, ale i z mojej strany si žiadali, aby sme sa dostali bližšie a v každom prípade do slovenskej cirkvi. Koncom roku 1877 sa uprázdnila fara na Pondelku v malohontskom senioráte. Na Czénerovo odporúčanie (môjho švagra), pričinením Machníkovcov, dostal sa Janko do kandidácie. Prvý kandidát bol Bodický — a bol ešte jeden, istý Löffler, ktorého chceli mať „páni“. Z toho sa dá uzatvárať, akého bol ducha. Podporoval ho najmä selčiansky nadlesný. Tuho kortešoval za svojho chránenca a sľuboval hory-doly — veď sa vie, čo môže nadlesný dať a čo odoprieť tam, kde ľud nemá nadostač pôdy, pasienkov a dreva.

Môj muž sám nemal veľké nádeje, lebo sa mu dostalo do uší, že čerenčiansky pán farár Andrej Krno je proti nemu. Ale nebol, ako sa môj muž neskoršie dozvedel. Krno si len žiadal, aby na Pondelku zvolený bol Slovák — to si žiadal i druhý šikovný činiteľ, hrachovský pán farár Pavel Markovič. V ten čas títo páni bratia trochu rivalizovali, ale v tomto bode boli svorní. O pondelskej voľbe píše sám Michal Bodický (Rozpomienky a pamäti).

Výsledok voľby prekvapil síce všetkých zúčastnených, ale naši sa skoro uspokojili, lebo Pondelčania lepšie voliť nemohli. (…)

Tieto a ešte i nasledujúce volebné veci, neistota, nepokoj a omrzelosť z podobného fiaska rušili a kalili náš tichý domáci život. Pri tom všetkom Janko pracoval svedomite, temer horúčkovitým chvatom, aby svoje povinnosti nezanedbal. Nežiadal si pohodlie pre seba, ale hnaný svojou túžbou a nekonečnou láskou k rodičom, teraz už len k opustenému otcovi, (ktorý veru nijak nebol zabezpečený), žiadal si mať možnosť vziať otca k sebe a starať sa o neho až do smrti. Preto sa tak namáhal dostať sa do lepšej fary. (…)

Ale pritom všetkom Janko býval nervózny, chorľavý a slabý. Trpel na nespavovsť a dosť často na podráždenosť čuvov. My dvaja, náš malý a ja, bývali sme často sami cez dlhé zimné večery. Vtedy žil v Lomničke mladý teológ Michal Adam. Bol synom chudobnej matere, vdovy. Učil sa veľmi dobre a sám svojou pilnosťou dosiahol, že bol už druhoročným teológom v Prešove. Ale bol chorý, tuberkulóza ho zachvátila. Býval často doma, potom navždy. Chodieval k nám, my sme ho radi mali, najmä náš Ďoďo, ktorý v tom bol zvláštny, že svoje sympatie a antipatie otvorene ukázal. Koho nemal rád, odvrátil sa od neho. Miška Adama rád videl, lebo sa s ním zabával a „execíroval“. Ktovie, či nášmu drahému to nebolo na škodu. Keď Miško otvoril dvere, volal Ďoďo: „Báci, wann welden wir exelcilen?“^[39] Často ho ten mladý kandidát — smrti — vystríhal a povedal: „Keď ja budem farárom, ty budeš u mňa kaplánom, vezmem ťa k sebe…“

Miško umrel… a onedlho vzal si i malého druha k sebe. (…)

V tú zimu prišla nás navštíviť i naša mamička. Ako sme sa jej tešili — i Janko aký jej bol vďačný! Iste sa cítila u druhých detí lepšie — no veľmi, veľmi ľúto mi bolo, keď prišla uzimená po dlhej ceste z Popradu až do Lomničky — najmenej šesť hodín na vozíku, povedala, akú nám obeť doniesla! Ja som si vždy, už ako dieťa myslela, že mňa nikto nemá rád, veď som to i cítila — a neskoršie zo starej matkinho listu sa dozvedela, že som ani na svete nebola, už ma boli oplakali, slovom celú: „Marka, netreba si.“ A v tom dlhom živote, v najťažších chvíľach — bola a ostala som sama.

Vzrušujúca udalosť v tichom toku života našej od sveta odľahlej dedinky bola tragická smrť mladého chlapca. Neďaleko od fary na druhom boku ulice za sypárňou (Schutthaus) býval nezámožný gazda, volal sa tuším Stetz. Tento človek pil, ženu týral a so svojím jediným synom, šestnásťročným Jankom (Hans) zle zaobchodil. Istého rána poslala mať syna, aby šiel nachovať kone, sama bola zapriahnutá v domácej práci. Chlapec odišiel mlčky s ovesenou hlavou. Matka ho čaká, dlhšiu chvíľu čaká, chlapec nejde. Konečne ide za ním, volá — ale sa neohlási. Vyzerá ho — a hľa, na svoj nesmierny žiaľ vidí ho obeseného… Zalomila rukami, bedáka, volá pomoc najprv pri vlastnej materi, potom zvoláva susedov, aby pomohli, chlapi ho azda ešte môžu ratovať. Bolo to na takom mieste, kam ona nemohla. Susedia sa zbehúvajú, stoja, hovoria, súdia, ale nikto sa neberie, aby nešťastníka šiel ratovať.

A tu prichodí farár a učiteľ; obaja počuli o strašnej udalosti a poznajú poverčivosť ľudu; chceli jej čeliť a chlapcovi pomôcť. Ako ľudia zbadali, že farár chce ísť na miesto nešťastia, chytajú ho za kabát a volajú: „Prepánaboha, vari by vaša milosť chcela ísť tam? Veď je to miesto nečestné, nečisté!“ Ale oni idú a s nimi niektorí mladší, rozumnejší a snímajú mladíkovo bezduché telo a oddávajú ho matke, ktorá ho s nadľudskou silou nesie do izby. Čo pocítila úbohá žena, matka, oj, to ťažko za ňou precítiť, ťažko vypovedať…

Akoby ani porozumenia nebolo: zástup len stojí — a zamieňa svoje náhľady, mnohí hľadia na túto tragédiu s istou sústrasťou, ale najviac ich je tu zo zvedavosti. Veď takýto prípad sa nestal v tejto cirkvi azda nikdy alebo dávno, dávno; ani starý Rond Girguš nepamätá sa na niečo podobné. Ale čo dohnalo mládenčeka na taký strašný skutok? Hriech? Možno, aby bol hriech niekedy ospravedlnený? Aby nebol vždy hriechom?

Chlapec bol neduživý, možno dedične zaťažený, otec pijan ho bijával, nepoznal radosti, aké poznali jeho vrstovníci. Ktovie, čí hlas mu šeptal, aby urobil koniec svojmu bezstarostnému životu? Koho bude boh trestať za neho?

Podobné myšlienky povstávajú pri neobyčajných udalostiach — a ja som si tento žalostný príbeh zapísala spolu i s mnohými reflexiami, ktoré však nechcem na tomto mieste podávať.

Cirkevníci s kurátorom na čele sa vzpierali, aby bol mladý samovrah cirkevne pochovaný. Uradili sa, že ho dajú Cigánmi vyviezť za chotár a tam bez spevu a modlitby, že ho títo páriovia spoločnosti zahrabú, aby jeho hrob bol zabudnutý, neposvätený, žeby miesto hlasu zvona zavznela len kvíľba vetra a miesto cirkevnej piesne len zašvitorenie spevavého vtáctva. Môj muž, hoci v hĺbke svojej dobrej duše zhrozený nad činom nedospelého mladíka, sa zľutoval a spolu s pánom učiteľom vykonali, že mladý samovrah bol síce bez okázalosti, ticho, ale predsa cirkevne a na cintoríne pochovaný. Našli sa zlovestní ľudia, ktorí prorokovali, že keď sa samovrah pochová cirkevne, príde na obec trest boží, že sa celá dedina zrúti v hŕbku piesku alebo popola.

Zaznel žalostný hlas zvona, ozvali sa tiché, trúchlivé tóny pohrebnej piesne a pri skrúšenej modlitbe útlocitného farára uložili nešťastného chlapca do hrobu.

To bol prvý prípad takéhoto nešťastia v našej dedinke a Ján Vansa prvý raz mal príležitosť vysloviť sa samostatne o podobnom nešťastí. Samovraždu rozhodne zatracoval, najmä neskoršie na Píle to prízvukoval a energicky odsudzoval. Ale vo svojej precitlivenej duši pocítil nekonečnú sústrasť s takým nešťastníkom. A neskoršie musel mnoho rozmýšľať o tomto probléme, najmä keď jeho bývalý principál Nosák, ktorý prešiel zo Sabinova do Čiernej Lehoty, pre veľké utrpenie a rozhorčenie si siahol na život.

Zvláštnou náhodou, a či ako by to bolo pomenovať, bol druhý podobný prípad v Lomničke. Mladý ešte, pekný a statný gazda, istý Pančerevič, vo svojej bujnosti sa dopustil akéhosi priestupku, pravdepodobne to bola pračka alebo bitka — a pre tento prečin sa dostal do temnice. Temnica bola jednoduchá, okrem toho ešte prázdna pivnica v krčme.

Horkokrvný Pančerevič niesol túto potupu veľmi ťažko. Bol urazený. Neviem, ako sa tento statný junák mohol narodiť a vyrásť medzi týmito tichými, striezlivými ľuďmi, ktorí si nevedeli ani zavýsknuť, ani zaskočiť, ani sa poihrať. Jeho zjav bol celkom odlišný od pobelavých Lomničanov. Sama postava pružná, mocná, potom jeho pravidelná tvár, čierne oči a čierne vlasy dodávali mu ráz odvážneho a neobyčajného človeka, Juhoslovana!

A toho zavrú do obyčajnej pivnice!

Zúril-búril tam a konečne — obyčajným nožíkom — podrezal si hrdlo.

Našli ho v krvi, bol bez vedomia, ale privolaný lekár — dr. Herz — ho obviazal, liečil a vyliečil.

V ten čas sa začala u nás vysťahovalecká zimnica. Už predtým odišli zo štyria-piati do Ameriky. Pančerevič, keď vyzdravel, pobral sa tiež do zasľúbenej zeme. A s ním i otec mladého Janka-samovraha Stetz. A zvláštne šťastie ich čakalo v ďalekom svete. Pančerevič dostal sa do domu istého milionára, ktorý mu dal záhradnícku prácu, onedlho mu zveril celú svoju záhradu, park a sady — a Pančerevič sa osvedčil, ostal boháčom a cteným človekom. Podobne sa dostal i Stetz do služby istého veľkého pána, kde sa napravil — osadil sa ako farmár a zavolal k sebe i ženu.

O krátky čas sa vysťahovalo do Ameriky mnoho ľudí, všetko najlepšie sily a tam si všetci zarobili pekný majetoček a domov posielali peniaze, ale mnohí sa osadili navždy v Amerike a ich potomci už hádam ani nevedia, že pochodia zo Spiša.

Janko kde len mohol a ako mohol, podporoval slovenskú vec a kde sa na Spiši stýkal so slovenským ľudom odporúčal slovenské časopisy, najmä Hlásnika a Obzor. Na to sa vzťahuje list redaktora Daniela Licharda, ktorý J. Vansovi píše: „V Skalici 29. septembra 1879. Dvojctihodný Pane! Z 27. čísla Obzoru (od 25. mája 1879) známo Vám je, akú odpoveď mi dal Tisza na moju prosbu.

Som teda mravne prinútený, abych lhárom nezostal pred teraz všemohúcimi vladármi našimi, prosbu moju ospravedlniť a doniesť príklady potlačovania Obzoru.

Presvedčený som úplne, že Vaša Dv. hodnosť vydá svedectvo pravde. Lanského roku bol som Vás vyhľadal, abyste ráčili obce Jurské a Hodermark, ktoré boli láskavým pričinením vaším Obzor predtým držali, zase nakloniť k jeho držaniu. Na to ale ráčili ste mi odpovedať, že to už nejde, lebo že tie obce majú zakázané Obzor držať. Prosím tedy vašu Dohodnosť úctive a čo najsúrnejšie, keby ste sa dozvedieť ráčili u tých obcí: kto im zakázal Obzor držať (meno a stav osoby), abych i to za príklad potlačovania doniesť mohol. Samosebou sa rozumie, že v svojej novej prosbe ani slovíčka o tom nebude, od koho tú správu mám? Len samé holé faktum, aby sa Tisza presvedčil o pravde slov mojich. S týmto dnešným listom dávam pre vašu Dohodnosť na poštu môj kalendár na rok 1880, v ktorom je na strane 58. a 59. opísaný tento pád, v ostatnom čísle Obzoru spomínaný, ako zakročil Tisza proti svevoli slúžnovskej, zákon národnostný urážajúcej v Turč. Sv. Martine…“

23. novembra 1879 umrel turíčsky farár Martin Šebök. Bol presvedčený Slovák, ale človek veľmi nešťastný. Toto nešťastie bolo v ňom, lebo bol náruživý ba i rabiátny a ani s cirkevníkmi nevedel zaobchodiť. (…)

Imrich Vansa, keď oznámil bratovi Jankovi zvesť o Šebökovej smrti, píše: „Chudákovi nikto nechcel veriť, že by bol chorý, ani len jeho dobrý priateľ Samo Bodický a Hrk; oba hovorili: „simuluje, pretvára sa“. Len keď smrť skutočne prikvačila a vychvátila ho zunovaného z radu živých a z kruhu rodinného, vtedy už uverili, že veru musel byť chorý — a to veľmi chorý!“

Rozumie sa, zasa nastali kombinácie — a že Jankova rodina silou-mocou chcela ho mať v Turíčkach. Ale nestalo sa to a dobre tak bolo.

Nám vlastne v Lomničke bolo dobre, boli sme spokojní pri našej veľkej chudobe, ale naši bližší i ďalší priatelia chceli nám pomôcť a vytiahnuť nás medzi našich. Janko si neprestal žiadať, aby mohol účinkovať medzi svojím slovenským ľudom.

Temer v ten istý čas písal Tomáš Klimo, náš dobrý priateľ a ďaleký príbuzný, učiteľ v Mengušovciach. Píše: „Náš bývalý zásluh plný farár a kňaz Andrej Dianiška v pominulý utorok ťažko žalostiaci — a my všetci s ním — na lučivnianskej stanici rozlúčil sa s nami. Odišiel do Záhrebu.

Hneď potom sa oznámilo skrze pána inšpektora Dávida Husa v pominulú stredu vydržiavané presbyteriálne zasadnutie, ku ktorému sme i my učitelia boli povolaní. Výsledok tohto cirkevného zhromaždenia je tento: Dianiška (Albert), Fábry (slatinský) a Meleky na próbu neprídu, poneváč ich cirkevníci poznajú, Bartal ale (seniorov zať) a vy Dohodný pane, na próbu povolaný budete, a to od budúcej nedele na týždeň; teraz v nedeľu, v 19-tu nedeľu po Tr. Sv. príde Bartal. Ja myslím, že je lepšie, keď prídete pozdejšie. Posiaľ máte výhľady prajné. Do kandidácii vás postavili moji cirkevníci, lebo ja sa osobne musím v mnohom ohľade opatrne držať, avšak dnes už dobre veci stoja, bo vás už i po iných obciach huste poznajú. Zdar boh! atď.“

O tejto voľbe písať nejdem. Vyvolený bol Bartal, na ten čas farár v Slovenskej Vsi a seniorov zať. Senior použil všetko možné, aby voľba bola taká, ako si sám žiadal. Ba použil aj osočovanie, keďže Jána Vansu vyhlásil za nebezpečného pansláva (muszkavezetö).^[40]

Po skončení celej tejto nepeknej histórie, kde hrali svoj zástoj aj iné nekalé záujmy, a to zo strany „priateľskej“, Janko interpeloval seniora vo veci týkajúcej sa politického presvedčenia. Senior Szalagyi sa veľmi vyhováral, ba cítil sa byť urazený, a vo svojom liste opätuje inkrimované výrazy, keď píše, že pred cirkevníkmi sa nedopustil nijakej nesprávnosti a že slová „muszkavezetö“ a iné nepoužíval. Ostatne, — tak sa vyslovil, — pokladá to za nehodné svojej vážnosti, aby sa ospravedlňoval, naopak, on bude pána farára ťahať na zodpovednosť.

Dobšinský v jednom zo svojich listov hovorí o kňazských voľbách: „Už to ani inakšie nejde v tejto ére, kde voľby znamenajú samú zháňačku a preháňačku a kde sa každý domnieva mať najväčšie právo a kde svet už ani to nechce dopustiť, aby Slovák sa dostal do slovenskej fary. Však je ten svet zmotaný.“ (…)

Píľanský otec už dlhší čas nedal nič znať o sebe. Janko síce poznal povahu starého pána, že nerád píše listy, ale predsa bol znepokojený. A ukázalo sa, že mal príčinu obávať sa. Keď konečne prišiel list od otca, oznamoval, že otec bol dlhšie chorý. Ešte v októbri (písal v januári) spadol na klát, na ktorom štiepal drevo v pitvore, a veľmi sa poudieral. Najmä pravý bok si urazil. Hneď ho začalo tuho pichať a dych mu zastával. To bolo v sobotu — a v nedeľu musel odbaviť služby božie i pri organe i na kancli, a tak sa ešte viac namáhal: — večer obľahol. Ležal niekoľko týždňov — a musel poslať po lekára. Iste také padnutie je pri starcoch nebezpečné, lebo obyčajne pripoja sa iné komplikácie i zapálenie pľúc a vtedy nastúpi koniec. Otec píše: „Namiesto mňa povolal pánboh k sebe pána farára, starého Laučeka, v stredu v noci o pol druhej; a v sobotu, teraz sme ho pochovali. Tisovský Hanes kázal a Duda hnúšťanský parentoval spred oltára. On (Lauček) mal akúsi vodnatieľku, ale doktori jeho nepoznajúc nemoc, ho ináče liečili, ako bolo treba. Ďalšie pokroky, ako sa budú diať, to sa ešte nezná, hoci inšpektor Fr. Malatínsky i Daxnerovci chcú i oproti vôli superintendentovej Danka na Píle udržať. Malatínsky Píľanom naučenie dával, že budú mať mnohé a ťažké obtížnosti a nepríjemnosti — a že ich budú aj desať ráz citovať, ale že by len jednomyseľní boli a že by sa Laučeka Daňa držali. Podaktorí cirkevníci nesúhlasia s tým, a richtár spomnel Malatínskemu, že by bolo dať na kandidáciu na prvé miesto Daňa Laučeka na druhé miesto Teba (t. j. J. Vansu) — a tretieho ešte ani sami nevedia koho. A tak že sa z tých troch budú voliť, ktorí budú musieť prísť i na próbu. Budeme vidieť, ako sa budú Píľania držať a ako sa budú s p. superintendentom dišputovať, ako i v senioráte čo sa bude diať? Čo povie na to seniorálny inšpektor Szontagh, ktorý je spolu i vicišpán Gemerskej stolice. — Toto keď vám zdeľujem, božiemu rízení a opatrování vás odporúčajúc, zdravie, šťastie, trpezlivosť, požehnanie vám žiada, v duchu srdečne objíma… atď. Vansa Juraj.“

V tejto veci Janko ako úprimný priateľ Danka Laučeka s vrelou účasťou sledoval postup v hodnosti svojho druha mladosti. Ešte roku 1874, keď sa v Národných novinách dočítal, že bol Daniel Lauček v preddunajskom dištrikte vysvätený, tešil sa tomu. Nazdával sa, že Geduly prostredníctvom Hurbana vysvätil Danka. Píše roku 1874 — „a teším sa tomu. Vyslovte mu (Laučekovi) môj srdečný priateľský pozdrav a blahoželanie. Ostrý to tromf bude i pre Czékuša. Či ostane teraz doma pri apuškovi ako kaplán riadne zvolený? Ja by som mu — a každý šľachetné zmýšľajúci človek — od srdca prial, aby už raz „post tot discrimina verum“^[41] k pokoju prišiel. Prajem mu píľanskú cirkev svojím časom. Ak by to nešlo a on snáď časom inde sa dostal a osídlil, je prirodzené, že by som si nič tak vrúcne nežiadal, ako Vám nablízku sa dostať a v starobe vašej Vám na pomoci byť. Ak je božia vôľa…

I inde, keď sa štácie otvoria, hľaďte, drahý otče, tu i tam zaklepať, hlavne ale mňa zaraz upovedomiť, aby som potrebné poriadky porobiť mohol. Nemôžem sa žalovať, že by mi tu zle bolo, ale „svoji ke svému!“ Ja si v tichosti a pokojne nažívam — v materiálnom ohľade, pravda, mi mnoho chýba. Je to ťažko pri skromnom plate v terajších časoch si niečo zgazdovať.“

O najsmutnejšom, čo sme prežili cez zimu z roku 1880 do roku 1881, nejdem mnoho písať. Je to kapitola taká trúchlivá, že zabolí duša už i pri jej spomienke. Ale nielen to mi nedovoľuje o tom písať, ale i to, že tieto riadky posvätené sú pamiatke môjho muža — a to, čo by som písala o chorobe a smrti nášho jedináčika, viac by sa týkalo mňa. A to všetko, čo som v tú zimu zažila, má byť s ním pochované. Zdalo by sa, že o dieťati nieto čo písať, — v skutočnosti to nie je tak — matka, ktorá všetko ,rozjíma v srdci svojom‘, vždy má mnoho, čo by chcela povedať, postačilo by i na celú knihu, ba zaplnilo by i viac, ako sme poznali pri úchvatných zápiskoch matky, pri knihe pani Šoltésovej Moje deti. Môj muž nie menej cítil ako ja, nie menej miloval svojho syna ako ja, ale to neukázal, len z listu písaného otcovi viem, ako mu bolo ťažko dívať sa na chradnúce tielko milovaného dieťaťa. Ale uzavrel svoj žiaľ v sebe a nedal sa mu podmaniť. Možno, ba pravdepodobne niečo sme, azda i všetko premeškali; azda by bol útek do južnejšieho podnebia, ako i dr. Tátray povedal, zachoval jeho život — ale nebolo nám možné — a nemali sme nikoho, nikoho, kto by nám bol pomohol znášať tento veľký zármutok. Prešla zima, príroda začala ožívať, ale u nás odišiel ten, ktorý nám bol všetkou radosťou a blahom. Odišiel 21. marca 1881. My sme osireli, ja som odvtedy chorela, a to nielen telesne, ale i duševne.

V našom zármutku nás potešovali naši milí zo všetkých strán. Ich úprimne cítené riadky nám dobre padli, ale taký žiaľ, ako nás zastihol, nemožno utíšiť ani najvzletnejšími rečami. Hovorí sa: čas všetko zahojí, ale ani to sa nedosvedčilo. Ranené srdce ponesie tú ranu, kýmkoľvek sa bude hýbať v tele.

I otec písal, chudáčik, sám slabý a vetchý a opustený. Jeho slová dokazujú, akú veľkú lásku prechovával k nám, i k svojmu vnukovi. Zvesť o smrti nášho jedináčika ho tak dojala a porazila, že to, ako píše, ani vypovedať nemôže. Ale čože robiť, a čo si poradiť môžeme? Nie inšie, ako do božej milosti a jeho otcovskej lásky sa v pokore a poníženosti oddávať a odporúčať. (…)

Keď náš miláčik vydýchol posledný raz — vyviedli ma von, ku kostolu. Kráčala som ako automat. Ako ma pustili, spadla som ako podťatá do snehu. — A prežili sme všetko i najžalostnejšie, myslela som, že i ja pôjdem za svojím synom, ale ostala som žiť chorá, neduživá, ale kvôli môjmu mužovi som sa premáhala. Jeden pred druhým sme utajovali a ukrývali svoj žiaľ, hoci by často bolo lepšie, keby sme sa boli obaja spolu vyplakali. Túžba nevyplnená, život zmarený:

Aké nešťastie pre muža, keď má neduživú ženu: Schwachheit, dein Name ist Weib.^[42] (…)

O pomeroch, aké vtedy panovali v našej evanjelickej cirkvi, podáva tiež vierohodnú informáciu list Samuela Lovčányho, advokáta v Blhu (F. Balogh), ktorý tento statočný a spravodlivý človek písal Jankovi.

Janko v ten čas ešte nedôveruje, že by mal výhľad dostať sa na Pílu, nechcel prekážať Laučekovi, uchádzal sa na radu svojich švagrov Alexandra Medveckého, spomenutého tesťa Lovčányho a Pavla Dobšinského o úrad kazateľský na Rybníku. V tejto cirkvi bol farárom Homola, bývalý revúcky profesor, ktorý v tento rok umrel (13. II. 1881).

Lovčányho list hádže prenikavé svetlo na vtedajšie cirkevné pomery. Cirkev si už stala do služby veľkopanskej politiky. List znie:

„Vážený pán priateľ! (Tisztelt Barátom Uram!) Na Rybníku sme prepadli, hoci pán priateľ sa zapáčil cirkevníkom zo všetkých kandidátov najlepšie.

Víťazom stal sa Honéczy.

Okrem Vás boli na próbu volaní istý Chotváš a superintendentov zať Kemény. Ale títo nedostali ani jeden hlas.

Čo bola príčina prepadnutia? To, lebo vás vyhlásili za pansláva. Ako protiváhu na toto obvinenie vyhlásil som ja každého za podliaka (gazembera), kto sa opováži to tvrdiť. Týmto som hodil rukavicu medzi oči osočovateľom, ale tí biednici sa dosiaľ neopovážili žiadať zadosťučinenia odo mňa.

Druhá príčina bola tá, že obidvaja kurátori, dosiaľ moji starí známi klienti, v ostatnú hodinu prešli na druhú stranu a veľkú časť hlasujúcich strhli so sebou.

Dlho by trvalo opísať všetky podrobnosti, bola by to dosť krušná práca. Ale zdelím vám aspoň jednu čiastku. (Lovčány sporil časom a písaval veľmi stručné listy.)

Árpád Szentiványi, vyslanec na sneme, je tiež cirkevníkom rybnickým, tohto pána som navštívil a prosil ho — ak nebude hlasovať s nami, aby sa aspoň pasívne držal.

V deň po voľbe napísal mi list, v ktorom mi zdeľuje, že subkarpatský (podtatranský) seniorát označil pána priateľa ako pansláva. Okrem toho hodnovernú správu potvrdzuje údajne okolnosť, že Daxner, ako inšpektor píľanskej cirkvi, vás označil ako budúceho farára píľanského. Alebo, koho sa vraj Daxner zastane, ten nemôže byť inšie, ako pansláv. Takto sa vyhováral Szentiványi.

Toto zato uvádzam, aby ste si uvedomili, že vám je podtatranský senior nie priateľom — ak je totiž pravda, že sa náš seniorát informoval pri podtatranskom senioráte.

Szentiványimu príležitostnú pôžičku vrátim.

Dotyčné voľby farára na Píle nastal obrat, podľa ktorého je Lauček úplne vytvorený stade — a tak je vašou povinnosťou vynaložiť všetko, aby ste vy tam vyvolení boli, to pôjde ľahšie, keď sa stal seniorom Czéner.

Zo srdca ľutujeme, že rybnická voľba takto vypadla. Najsmutnejšie je to, že z tých naozaj súcich kandidátov vyvolený bol najmenej súci. Boh s vami!…“

Rozhodujúce udalosti teraz nasledovali jedna za druhou.

Laučekova vec sa priostrovala.

Jur Vansa, učiteľ na Píle, dostal pod č. 224/881 od vtedajšieho seniora Ľudovíta Gábera z Kokavy tento list:

„Vlídný pane! Tu pripojený posielam Vlídnosti vašej úradný list dôstojného p. superintendenta Štefana Czékuša, adresovaný na pána kurátora cirkvi píľanskej a písaný skrze neho všetkým údom cirkvi vašej, v zmysle ktorého sa presvedčiť môže i Dvojctihodný p. D. Lauček i všetci jeho priatelia na Píle, že záležitosť jej ich u p. superintendenta cieľa dosiahnuť nemôže — a tak nepozostáva nič iného, ako: pokoriť sa pred nemožnosťou, poneváč by ďalšie pokusy len smutné následky mali i pre cirkev i pre pána Laučeka, tým viac, že svetská vrchnosť s celou prísnosťou v každom okamžení zakročiť je hotová a už i ja mnohé nápady trpeť musím, že som k zavedeniu zákonitého poriadku i dosaváď všetky možné spôsoby upotrebiť zameškal a naproti tomu voči p. Laučekovi súcitlive sa choval. Ja už ďalej uspokojiť vás nie som vstave, a preto prosím pána Brata Laučeka, aby sa z fary pod možno najkratším časom vysťahoval, ináče ho pán sen. inšpektor skrze pandúrov dá na cestu vyložiť.

Preboha vás tedy prosím, nerobte už ďalšie obtížnosti a môjmu srdcu trápenia, poneváč cieľa dosiahnuť neni možné! Ostatne ládu s matrikami ráčte do školského príbytku preniesť.

S tým bohu a jeho milosti vás odporúčajúc s úctou zostávam na Kokave dňa 8. apr. 1881 ctiteľ a brat v Kristu Ľudovít Gáber, senior.“

Czékušov list (vlastne jeho odpis) sa zachoval až do dnešného dňa. Je takýto:

„Veľactenému pánu Jánovi Lacko, cirkevnému kurátorovi na Píle. Váš list dňa 24. marca b. r. písaný, v nemž píšete po 1. že píľanská cirkev slobodne si môže toho kňaza voliť, koho chce — a v nemž 2. žalobu podávate proti seniorátu malohontskému, že Daniela Laučeka, ev. vyvoleného kňaza potvrdiť nechce, — som prijal a na ten vám úctive a úprimne odpovedám nasledovne:

Čo sa prvého dotýče, že totižto cirkev píľanská toho si môže za kňaza vyvoliť, koho chce, to vyjevujem, že to je chybné domnenie, nebo jako za obecného richtára, alebo za stoličného úradníka, jen ten môže byť vyvolený, ktorý zákonité schopnosti a potrebné k tomu vlastnosti má a jehožto vyvolení stolica na míste nechá; tak i v cirkvi za kneze jen toho si môže cirkev vyvoliť, ktorý má ku kňazskému úradu potrebnú známosť a zákonitú schopnosť a potrebné vlastnosti a proti jeho vyvolení seniorát, dištrikt a všeobecná cirkev žádnú zákonitú výminku nemá. S takovou zákonitou schopnosti a potrebnými vlastnostmi Daniel Lauček nevládne. Neb, když ohledem iná posvecení ku skúške u mne se byl ustanovil, skrze skušujúcí poverenictvo a kňazský úrad v dištrikte našom jednohlasne na všetky časy za nesúceho byl prohlášen, pre tú príčinu, že netolika své myšlenky čisto a radne spojiti a vysloviti nezná, ale i jeho prednáška na tolik je krehká, že skrze ni posluchače nevzdeláva — nábožný cit a bázeň Páne nenapomáhá, nýbrž to radeji zruší, takže miesto vzdelávání pohoršení vzbudzuje v Cirkvi Páne.

Daniel Lauček navzdor toho, aby súd tento prevedl, pohledal dištrikt preddunajský a tam se naproti zákonu posvetiti dal, v té nádeji, že takto sa mu poštestí vrátiti se na Pílu a tam se za kneze vtisknuti môže, nepomysliac na to, že spasiteľ pán Ježiš Kristus u Jána 10. kap. v. 7. takto říká: „kdož nevchází dvermi do ovčince ovcí, ale vchází jinudy, ten zlodej jest a lotr.“ Na vedomí mi pripadne tento jeho skutek, poneváč pred bohem a lidmi zodpovedný som za to, aby nesúci kňazia zvolení nebyli, oznámil sem pád tento nejprv dištriktuálnímu, pozdeji pák všeobecnému konventu a na obidvoch místech odsúzeno bylo to: že Daniel Lauček v dištrikte potiskom knezem býti nemůže. Dal sem zkúsiť Daniela Laučeka po dvuch letech pozdeji i na Kokave, stalo-li se polepšení v prednáške jeho, ale odpoveď byla tá, že né. — Ponevádž tedy i posvícku konajíci zkušejíci poverenictvo, na všetky časy na kňazský úrad za nesúceho prehlásilo Daniela Laučeka a také i dištriktuálny a všeobecný konvent r. 1875 zabránil to, aby v potiském dištrikte na knežský úrad zvolen byl, preto vrchnosť velebného a veľkomožného seniorátu malohontského velmi rádne a zákonite pokračovala vtedy, když spomenutého za kneze vyvoliť nedopustila a nezákonitú voľbu zrušila. A tak schvaľujúc to pokračování seniorálního predstavenstva, že inšpektora cirkevního, který verících v této veci náležite osvítiti zameškal, od úradu odstránilo, schvaľujem dále, že nezákonite prevedenú voľbu Daniela Laučeka nepotvrdilo a za neplatnú prehlásilo a poznamenajúc i to, že sem ja Danielovi Laučekovi dovolení k tomu, aby na Píle účinkoval nikdy nedal: snažne ale jednajúc láskave vyzývam verících, aby urízení seniorálního predstavenstva ochotne prijali a Daniela Laučeka z voľby vynechajúc, aby novú voľbu drželi a z tých, ktorí zákonite vyvolení býti mohu, slobodne si vyvolili. — Udávam naposledy to oznámení, že jestli zákonitú vrchnosť poslúchať nebudete, na žiadosť seniorálního predstavenstva prinútený budem poslať Vám administrátora do cirkvi.

Požehnání Hospodinovo žádajíc na Cirkev a veriacich, uctive zustávam pána kurátora prítel v Kristu — v Rožňave dne 30. apríla 1881, Štefan Czékuš, superintendent.“

Na tento Czékušov list sa Píľania osvedčili, že keď im Laučeka nenechajú, že si vezmú Janka Vansu („zo školy“), ale že im slúžny Gusto Kubínyi a seniorálny inšpektor Szontagh odpovedal, že ani toho im nedajú. Nech si zvolia farára Bartholomeidesa. Keď sa cirkevníci spýtali, prečo im nedovolia vyvoliť Vansu, nevedel pán slúžny udať príčinu.

Ale i vtedy ešte sa môj muž nehlásil na Pílu, lebo ešte vždy bola nádej, že Laučekovi sa dostane zadosťučinenie a konečne bude i zvolený za riadneho farára. Ale keď by sa ukázalo, že Lauček vôbec nebude pripustený ani k voľbe — a mal by prísť na Pílu tretí, neznámy, vtedy Ján Vansa rozhodne vystúpi za kandidáta.

Mnohí ľudia Jankovi zazlievali, že sa dal vyvoliť na Pílu a vôbec nestál stranou. Ale kto pozorne sledoval vývin Dankovej Laučekovej veci, kto poznal nezlomnú energiu, mohlo by sa povedať „zlovôľu“ Czékušovu, jeho moc, podporovanú všetkými svetskými vrchnosťami, uzná, že toto riešenie píľanskej voľby bolo najlepšie. A Janko neprekážal svojmu priateľovi a druhovi mladosti, kým len bolo možno. Ešte roku 1881 vo februári píše otcovi: „Ja opätujem: Dankovi prekážať nebudem, ani mu nebudem v ceste stáť. Jestli by však vec jeho prepadla a prepadnúť mala, tak nám nutno zavčasu sa hýbať a hlásiť sa, lebo vraj nemému ani vlastná matka nerozumie. Práve preto by som mal mienku okolo 20. februára na Pílu sa vybrať a s Dankom i s o. inšpektorom Daxnerom atď. sa pozhovárať a sa odporúčať.“ — Ďalej píše, že túži vidieť otca a že akokoľvek sa veci vyvinú, vezmeme si otca k sebe, aby na starosť nebol opustený. Ale Janko vtedy nešiel a vôbec sa správal pasívne.

Medzitým na Píle už senior zakázal Laučekovi odbavovať služby božie a poveril Daniela Lojku, aby zamieňavo s inými chodil odbavovať on. Lojkovi sa to veľmi nepozdávalo, lebo i on bol trošku hmotár. (…)

Nedarmo sa Czékuš vyhrážal píľanskej cirkvi, veď vo svojich veciach bol dôsledný. Kam jeho „železná ruka“ siahla, tam nebolo viac zmilovania.

Cirkev ešte vždy stála na svojom. — Danko Lauček ešte vždy bol na fare. Vtedy začiatkom leta (8. júla) dostavili sa na Pílu dve kompánie vojska a rovno do fary. Vojaci ostali pred bránou a na dvore, do fary vošiel dôstojník. V prostrednej izbe stál Daniel Lauček — čakal. Dôstojník sa predstavil a keď sa predstavil i Lauček, dôstojník ho zdvorilo, ale rozhodne vyzval, aby sa poddal. Danko, v ktorom sa azda ozval jeho dávnejší sklon pre vojsko, uznal, že je premožený. Poddal sa, ako sa poddáva, kto bojoval, kým vládal, potom vidiac, že je premožený, vzdá sa ako čestný človek; oficier, zrejme dojatý, vzal mladého kňaza pod pazuchu a vyviedol ho na dvor, zo dvora pred bránu.

Pred farou stáli ešte vtedy dva topole; pri krajnom, hneď pri vrátach ležal veľký plochý kameň. Na kameň si sadol Danko Lauček, oprel lakte na kolená a do rúk sklonil hlavu. Bol vyhodený, vysotený zo starého hniezda ako jeho otec po matke Honéczi. A okolo neho v malej vzdialenosti, lebo nablízku stáli vojaci — prizeral sa ľud, starci, ženy, deti, ten ľud, ktorý tak vrúcne miloval. Videl sa opustený, osamotený — a Danko Lauček, ktorý neplakal, keď mu drahá matka umrela: zaplakal.

Z fary vynášali vojaci, pravda, pomocou dobrovoľných pomáhačov. Vstup do fary bol od ulice zamedzený, ale zato sa dvor chytro naplnil zástupom nepovolaných pomáhačov. Všetky veci vynesené z bohatej laučekovskej domácnosti kládli sa na dvor. Boli tu i cenné predmety, kusy antického náradia, hodiny, obrazy, porcelán, plné skrine plátna, perín, kníh a rukopisov. Všetko bolo na hŕbe. Strážkyňa týchto vecí, stará pani Janka (sestra A. H. Škultétyho a Laučekova sesternica), ktorú on pomenoval tetkou Trápelkou, neďaleko dívala sa na to. Ale nevidela všetkých milovníkov vecí, ktorí tam stáli a nejeden obrus, servítky, kusy plátna a náčinia putovalo von dvorom, ale nie bránou, lež poza humno, lúčkou na všetky strany dediny. To bol tiež píľanský spôsob, ako vtipný otec raz písal Jankovi.

Ale Danko Lauček neostal dlho samotný a opustený. Prišiel vozík od Daxnera z Tisovca, prišli jeho priatelia a neohrození zástancovia a odviezli ho, potom i veci — ktoré ešte na dvore ostali — do Tisovca. U „nižných“ Daxnerov, v dome blahej pamäti Štefana Marka Daxnera, našiel nový, teplý domov a bezpečný útulok. V rozkošnom zátiší „Suchých dolov“ býval v lete mladý filozof, študoval a písal. Hradová, obotkaná starodávnymi povesťami, svojou bujnou vegetáciou akoby ho zachránila a často i potešovala. Tu napísal svoje filozofické dielo Ľudské povedomie.

Zatiaľ seniorálne predstavenstvo vyzdvihlo cirkevného inšpektora Malatínskeho; potom v nedeľu po sv. Trojici bol konvent, na ktorom zvolili dr. Samka Daxnera za cirkevného inšpektora na Píle.

Senior i teraz nakladal, aby si cirkev povolala troch farárov okrem Laučeka na próbu a volila z nich. Mnohí z cirkevníkov boli i náklonní to urobiť, lebo už zunovali to bezprávie a veľké trovy, ktoré im s ubytovaním a opatrením vojska pribudli.

Medzitým sa roznieslo, že i župan Gusto Fáy sa ponúkol prispieť pomocou Laučekovi. Jeho táto vec — hoci nebol luterán, ale kalvín — alebo práve preto — zaujímala a usiloval sa niečo vykonať „tam hore“, v Pešti. Ale pravdepodobne bol na to proti Czékušovi — a proti podžupanovi Szontaghovi, za ktorými bola gemerská džentry, prislabý.

Ľud sám bol v neistote — ako už býva — klátil sa hneď sem, hneď ta. Raz cirkevníci uverili povestiam, že biskup povolí kandidáciu a že na prvom mieste kandidovaný Lauček, na druhom Vansa, na treťom Biartolomaeides. Ale nič také Czékuš nepovolil. Vec prišla i na dištriktuálny i na generálny konvent. Na generálnom konvente zastal sa Bedrich Baltík Laučeka a bránil ho ako i jeho právo. Mnohí z účastníkov boli Baltíkovou rečou upozornení, azda i presvedčení, ale Czékuš náruživo skočil a zvolal: „Hiszen hebeg“. (Veď sa zajaká.)

Na to Baltík pokojne odpovedal:

„Tulajdonképen hebegünk mindnyájan.“^[43]

Bola to jemná narážka na Czékuša, lebo sa i on zajakal.

Tak to býva a je to v povahe človeka, že práve tú chybu, ktorú sám má, stíha na svojom spolublížnom najviacej.

Na generálnom konvente Laučekova vec — padla. Seniorálne predstavenstvo zaďakovalo; za seniora bol vyvolený Ján Pavel Czéner, nižnoskálnický farár a za seniorálneho inšpektora Bela Ruthényi. Týchto pánov splnomocnil superintendent, ba prísne im naložil, aby do konca roka vykonali na Píle voľbu, ináč po Novom roku pošle administrátora.

Údajne i toto povedal Czékuš: „Nedbám, keď si píľanská cirkev vyvolí i Vansu, hoci je pansláv, ale je energický — a na Pílu je potrebný energický kňaz, taký ako je Vansa.“

Laučekovi zástupcovia chceli so svojou prosbou a žalobou ísť až pred kráľa. Ale na to už nedošlo.

A tak sa stalo, že 30. decembra 1881 v ostatnú hodinu vyvolený bol Ján Vansa za farára na Píle.

*

Prvá cesta Vansovcov na Pílu — Návrat — Vokátor — Lúčenie s cirkevníkmi v Lomničke

My sme tie vianočné sviatky strávili smutne a smutný bol i posledný večer v roku, ako i sám Nový rok. Nevedeli sme, čo sa na Píle robí. Môj muž mal vážne obavy o otca, lebo vedel, aký je slabý a citlivý na zimu, ale že ho i sily nechávajú a nohy nevládzu krkolomnými schodmi na dvor a za organ. A najmä teraz, keď temer všetko sám musí odbavovať. Preto sa môj muž rozhodol hneď druhého januára vybrať sa na vozíku na Pílu. Cesta je to dlhá a v zime dosť nebezpečná, ale Janko, keď zatúžil po rodičoch, nepoznal prekážky. Našli sme si spoľahlivého kočiša s dobrými koňmi. Snehu bolo málo, preto sme šli na vozíku — koč medzitým už premenil gazdu, lebo na cestu od Podolínca do Lomničky stal sa naskrze nemožným.

Vybrali sme sa dosť neskoro — a nocovali sme v Telgárte — po známosti. Telgártsky pravoslávny pop bol brat ujakského Andrejkoviča. Volal sa Michal, jeho pani bola Spišiačka, oslovovala ho Miško. Boli to veľmi milí, pohostinní ľudia. Mali jedinú dcéru Lauru, zasnúbenú už šesť rokov s istým mladým úradníkom od koburgovského panstva.

Tretieho januára okolo desiatej sme boli v Muráni. Nehodlali sme tu kŕmiť, ale Janko kázal kočišovi pred veľkým hostincom postáť, že sa ide spýtať, či niečo nevedia o Píle. Hostinským bol tam na ten čas istý Pour, tiež potomok emigrantov, ale francúzskych. Brata mal v Revúcej a sestru vydatú za J. Kalinom, bývalým mecenášom slovenského gymnázia. Za mladším Pourom bola vydatá dcéra pána Pavla Gyürkyho z tisovskej papierne. Práve v ten deň šiel pán Pavel Gyürky do Revúcej, zastavil sa u Pourov a oznámil najnovšiu novinku.

Kým Janko šiel do hostinca, ostala som na vozíku, ale jeho, ako vkročil do hostinca, pán Pour veselo a veľmi priateľsky privítal: „Pekne vítam u nás, píľanský pán farár!“ Môj muž, rozumie sa, radostne prekvapený, sotva zvedel najhlavnejšie udalosti, ponáhľal sa k vozíku, vystrel ruky a volal:

„Nech sa páči do izby na kus kávy, píľanská pani farárka!“ Že už bol v hodnosti píľanského farára, preto i po píľansky kávu meral. Teraz by som mu povedala tiež po píľansky: „No len vidz a počuj!“ Vtedy som sa i zaradovala i zarmútila, keď mi ako blesk prišla myšlienka, že v Lomničke nechám kus svojho mladého života a malý hrobček na stráni oproti katolíckej fare. — Pán Pour vyrozprával všetko, čo vedel, ako mu pán Gyürky oznámil. Vtedy to bola aktuálna otázka a nejeden dobrý človek sa potešil, že je utrpeniu toho ubiedeného ľudu koniec.

Na Píle sme pána otca našli obstojne zdravého, na duši i na tele pookriateho. Splnila sa túžba jeho srdca: jeho najmladší je píľanským kňazom! Keby to mati vedela!

V tie dni pripadla nedeľa. Janko kázal. Text už neviem, ale viem, že pripomenul heslo: „Nový rok, nový krok.“ (…)

Cirkevníci veľmi náhlili, lebo im senior nariadil, aby sa poponáhľali i s úvodom, lebo je na máj v malohontských cirkvách ustanovená kanonická vizitácia a dovtedy má farár veľmi mnoho práce. Preto im Janko sľúbil, že keď dostane do rúk vokátor a keď v Lomničke porobí poriadky, príde na Pílu.

Domov, t. j. do nášho starého, doterajšieho domova sme sa dostali jednako stiesnení, hoci na druhej strane i v radostnej nálade.

Po niekoľkých dňoch, keď sme prišli „domov“, dostal môj muž čakané povolanie, čiže vokátor. Poslal mu ho senior Czéner, ako sa patrí úradne. (…)

Vokátor bol vystavený 30. dec. 1881 a podpísaný takto: Ruthényi Bella, seniorálny dozorca, J. Pavel Czéner, senior, Samo Daxner, dozorca cirkvi, Lacko János, kurátor, Márik Jano, Petrenka Jano, Vinclav Pál, Galo Jano, Walent Michal (Zelina), Vinclav Andráš, Bagačka Pál, richtár, Brádňan Mihály, Faluba Daniel, Hrnčiar Jano, Šandrovic Mihály, Galove Adam, Hrnčiar Ondro, Čombor Jano.

Všetci tu podpísaní podpísali sa vlastnoručne, nebolo ani jedného, ktorému by sa bol musel k menu pomaľovať krížik, ako v úbohej Plavnici.

Naše lúčenie v Lomničke bolo smutné. Ľud nás miloval, cirkev bola vzorná, s platom sme nemali nikdy opletačky. Každý štvrťrok priniesol kurátor príslušnú sumu, vopred sme nikdy nevyberali, lebo môj muž dlhy nenávidel. Ľudia boli prítulní, lebo videli, že sme im tiež priateľsky oddaní.

Veľkú časť vecí sme museli predať. Tak i obilie (v nádeji, že ho tam lacnejšie dostaneme), seno, kravy i včely. A išlo to, rozumie sa, so stratou. Ľúto mi bolo, že som musela predať i stolček a stoličky, kde sedával náš drahý chlapec; kúpil to tuším Morgenbesser, lebo to bolo v jednom kuse dosť umele zhotovené, a keď Morgenbesser uvidel, že slzím, povedal dosť chladne: „Načo idete?“

Keď píľanskí furmani prišli s vozmi po naše veci, Lomničania sa zdesili — a to nielen nad výzorom, nielen nad vozmi, ale nad celým ich vystúpením. Prišiel napríklad richtárov syn v tých hábach, v akých pravdepodobne deň predtým odviezol uhlie z uhliska do maše, neumyl sa, nepreobliekol. Jeho voz bol tiež ten istý, úzky, na akom sa vozí uhlie. Jeho rázovité vystúpenie naľakalo Lomničanov. S holou sviečkou išiel na kôlňu po seno. Susedia sa báli, že sa ani nenazdajú, keď farské stajne vzbĺknu. Vozy boli úzke, keď sa položila veľká debna s klavírom na voz, už bol voz plný, kočiš tvrdil, že je to na voz dosť. A tak môj muž musel najať ešte dva veľké vozy, na ktoré sme všetko naložili. Medzi tými, čo úprimne žialili za nami, bola i naša dobrá kmotra Milka Vraná so svojimi detičkami. Vtedy ich už bolo štvoro, jedno umrelo. Pán kmotor ležal chorý, v ten čas bola roztržka medzi nami. Môj muž nestrpel, keď sa niekto nevážne vyslovil o veciach jemu svätých a zľahčoval vieru, nuž — a to sa stalo — a pán kmotor Vraný nestrpel nijakú disciplínu, tak sme sa neboli ani odobrať.

Ostatnú noc, keď už naša útulná fara bola prázdna, nocovali sme na katolíckej fare. Smutno nám bolo, lebo z oblokov fary bolo vidieť na stráni cintorín a v ňom náš malý, teraz už opustený hrob. Len malá lipka stála ako jediná spoločníčka toho, ktorý tam odpočíva.

Starý pán farár Pollagh, dobrosrdečný priateľ, tešil nás a privinul k sebe ako svoje deti. Ako dcéra som sa vyplakala na jeho prsiach. Tak i môj muž — a nikdy sme nezabudli na ten posledný milý večer. Dobrá Marinka nám pripravila nielen dobrú večeru, ale i dobré, teplé postele.

Ráno sme ešte zašli na faru, kde už bol náš vozík naložený, pripravený, len zapriahnuť a posadať doň. So sebou sme vzali dve dievčatá. Marinu z Ružbách, našu služobnú a Katku Klimečkinu, hrbatú sestru našej prvej slúžky Hanuše — a psíka. Katka a tento psík, Amina, boli miláčikovia nášho jedináčika. Posledné dni vyratoval, koho má rád a na konci doložil „a Tatku a psíta“.

Dovtedy som nemala štvornohých miláčikov, Amina bola prvá ako milé poručenstvo, a — Katka.

Konečne sme sa pohli. Ešte tu a cestou zastavovali nám ženičky vozík a vešali sa na nás, bozkávali, žehnali nás, žeby sme ich len nezabudli.

Najžalostnejšie zaplakala kmotra a jej milé detičky.