ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V novom domove — Starosti v nových pomeroch — Obchodný podnik — Udalosti v Sarajeve — Šovinistická nenávisť k Slovákom — Pred búrkou — Vypovedanie vojny — Perzekúcie

Vlastná práca, životné dielo Jána Vansu odchodom z Píly malo by byť zavŕšené. Povinnosť vykonal, dielo dokonal, ale jeho duch ešte nespočinul.

„Práceneschopný,“ povedal jeden lekár a druhý doložil: „Najviac ruže strihať“.

Keby toto chcel konať, musel by začať so sadením a pestovaním ruží, ináč sme ruže všetky nechali na Píle.

Naša cesta z poslednej stanice, z milého Tisovca, viedla nás 15. júna 1911, práve v sviatok Božieho tela, hore Čertovým potokom a Remetou (tade viedla trať), potom dolu na Polhoru do hronskej doliny. Boli sme štyria: muž, Oľga, ja a malá Zuzka. A s nami cestoval i Janko Biednik, bývalý píľanský kaplán. V Bystrici ho čakala matka a sestra.

Náhodou sme sa zišli vo vlaku i s istým Valérom Popom, s ktorým sme sa zoznámili v Tisovci. Rodom Rumun zo Sedmohradska, bol inžinierom v Podbrezovej. Chodil do Tisovca a sympatizoval so Slovákmi, na vychádzkach mával živú účasť ako i my… Priťahoval ho magnet v podobe krásneho dievčatka, ale ani pri svojom zovňajšku, uhladených mravoch a výnosnom postavení nemal šťastie a na jednej z tých vychádzok bol ako človek, ktorý upadol do nemilosti. Hľadal samotu. Môj muž sa ho ujal a spolu besedujúc, vymieňali si svoje bohaté skúsenosti, dojmy a myšlienky, a spriatelili sa, žiaľ, prostredníctvom obom cudzej reči: nemčiny. Môj muž vždy, keď mal voľbu, dával prednosť nemeckej reči pred maďarskou.

Odvtedy Valér Pop nazval môjho muža ideálnym ujcom (mein idealer Onkel).

Cestoval zo svojho domova do Podbrezovej. Keď Pop vystúpil, môj muž za dlhšiu chvíľu neprišiel medzi nás. Nemal trpezlivosť, vždy sa prechodil. Išla som za ním, stál v osamelom oddelení pri obloku a plakal. Najradšej by som sa bola pustila do plaču aj ja, ale sme sa premohli a odišli medzi našich. Na banskobystrickej veľkej stanici čakali nás naši priatelia: v prvom rade rodinka Turzová, potom Stanislav Zoch so svojou paňou Pavlínou, rodenou Leuštachovou. (…)

Prvé dni sme bývali u Turzovcov, v ich pohodlnom dome. Vtedy tu rástli pekné a jemnocitné dcérky: najstaršia Olinka, asi o pol druha roka mladšia Marienka a najmladšia Marta. Chodili sme každý deň do nášho domu. Ešte bolo treba hodne riadiť, niektoré čiastky ani neboli hotové. Môj muž sa bál, že my dve nebudeme mať čo robiť, načo je nám slúžka, ale veru sme mali všetky tri práce, i 13-ročná slúžtička. Veď bola aj záhradka, neveľká, ale ešte neobrobená. Naši priatelia neboli nám neznámi. V susedstve bývali Figušovci, ona, Elenka, bola dcéra bývalého dobronivského učiteľa G. Bernátha, ktorého z tej istej príčiny ako S. Zocha dali do penzie. Bernáthova manželka Ľudmila pochodila z klimovskej rodiny z Liptova a náhodou sme mali obe spoločnú sesternicu, Milku Langičku, rod. Klimovú, na Dobrej Nive.

Neprišli sme teda do Bystrice medzi cudzích ľudí. Býval tu od roka tiež na odpočinku Jožko Hodža, bývalý radvanský farár. Jeho dobrá, šľachetná manželka Elena Braxatorisová-Sládkovičová pred krátkym časom umrela. Býval v Kmeťovom dome s dcérou Aničkou. Ta sa šlo tiež dvorom, tam mali svoje bývanie v peknej bašte Zochovci. Profesor Kmeť je známy ako bývalý profesor na evanjelickom gymnáziu v Banskej Bystrici. Jeho bývalí žiaci ho i teraz s vďačnosťou spomínajú.

V tej istej Lazovnej ulici býval i advokát Hanzlík, osvedčený priateľ turzovskej rodiny. U neho našiel domov i útulok slovenský básnik Izidor Žiak-Somolický.

V Hámre, pokračovaní Lazovnej ulice, bývala rodina veľkopriemyselníka, majiteľa fabriky na súkna, Pavla Ruttkaya, pani Ruttkayová, rod. Thomková z Turč. Sv. Martina, bola neohrozená Slovenka.

Ja som našla tu ešte mnohé spolužiačky z tých dávnych čias, keď som ako 12-ročná tu chodila do školy k Orphanidesovi. Ale s týmito dámami som sa neschádzala. Odcudzili sme sa, keď sme sa náhodou zišli, spomínali sme si tie časy, spomínali nášho prísneho, originálneho, mrzutého, ale dobrotivého profesora, ktorý sa síce svojej materi už celkom odcudzil, ale ako vychovávateľ istej dievčenskej mládeže sa veľmi osvedčil. Keď sme ho nahnevali i nadával nám, tykal nám, i tým panským 15 — 16-ročným slečinkám, ba naša úcta k nemu išla tak ďaleko, že keď vkročil do triedy, všetky sme povstali a zvolali: „Kistihand!“ (Ruky bozkávam.)

S týmito a s inými, dosiaľ neznámymi, nenadviazala som známosť. Môj muž nerád cudzích ľudí, okrem tých, už osvedčených, nežiadal si nových priateľov. Malomestský život mu bol odporný a smiešny, najmä spomenuté dámy, ktoré po slovensky nechceli hovoriť, po nemecky dobre nevedeli a po maďarsky sa ešte nedoučili. Návštevy sme nerobili ani po okolitých farách, lebo okrem Dobronivej (Dobrá Niva) nebolo slovensky cítiaceho farára, len v Slatine novozvolený pán farár Bázlik (…)

V ten čas sme boli na veľkej slovenskej vychádzke vo Zvolene na „Bakovej jame“, kde sa zišla Slovač zblízka i zďaleka. Vo Zvolene vtedy žila môjho bratova vdova Marienka Medvecká a jej synovia Ľudovít a Janko Medvecký. Aj tu sme mali dobrých priateľov. To bolo v lete, ale s príchodom zimy dostavili sa pochmúrne dni a smutné noci, choroba, nespavosť, neurasténia. A v ten čas nás opustil dobrý priateľ Stanislav Zoch. Jeho smrť bolestne pôsobila na môjho chorého muža, ale i to sa pominulo. (…)

Môj muž ani na odpočinku nemohol žiť bez včiel. Kto chce včeláriť, musí začať s trojakými včelami: jeden úľ kúpený, druhý darovaný a tretí ukradnutý. Tak radí ľudová múdrosť. Ale môj muž mal len niekoľko úľov svojich, ktoré mu tuším v zime poslal pán kmotor Francisci, a druhé si kúpil. Dal si vybudovať včelín, ale nepodarený, veľký a na nevhodnom mieste. Kúpil včely, ale pri prenášaní, na stanici pri nakladaní, skladaní sa búrili a železničiari s nimi. Keď sme ich konečne dopravili do našej záhrady, bola katastrofa hotová. Bolo teplo, vosk sa zohrial, mladá práca spadla a pochovala nepokojné včeličky do sladkého hrobu.

Zvyknutá na prácu okolo včiel, navyknutá i na žihadlá, chcela som uviesť poriadok a zhrozila som sa. „Titanic, Titanic!“ zaúpela som.

Práve v tú jar, myslím, stroskotala táto veľká a krásna loď nárazom skrytého ľadovca. Zahynulo mnoho ľudí a tu zahynulo celé včelstvo…

To bol prvý nezdar v Banskej Bystrici, nezdar, ktorý zabolel i môjho muža, ale ho neodstrašil.

Naopak, zaujal ho pevný úmysel združiť všetkých včelárov v Banskej Bystrici a okolí. To sa i stalo, ale neskoršie, ako to ukazujú ešte listiny, a to: Zápisnica zo dňa 28. marca 1920, a predsedova, J. Vansova reč na valnom zhromaždení, ktoré bolo 13. marca 1921. Zo zápisnice vidieť, že už bol 12-členný výbor, z ktorého bol za tajomníka zvolený jednohlasne J. Paulovič. Pokladník Rosenauer. Predsedníctvo Vansa a Fr. Kapser.

Podmienky na včelárenie sú v našom kraji, najmä v samej Bystrici nie najlepšie. Najmä v našej záhrade. Od východu v záhradách, ktoré patria k domom Dolnej ulice, majitelia si s úľubou sadili ihličnaté stromy, „haštry“ a svrčinu. Od juhu v Tulinského záhrade zasa bujneli ovocné stromy. Keď nám vyšiel roj, vyletel do výšky a usadil sa vo vrcholci štíhleho smreka. Taký alebo ušiel, alebo na druhý deň ho s nebezpečím vlastného života zniesol smelý žiak Janko Izák. Ale ani tieto prekážky neodstrašili môjho muža od včelárenia. Ba ešte i sám si zhotovil úle podľa systému Boconáliho.

Roku 1913 prišiel môjho mužov bratanec Ľudo Vansa. Bol už rok tu i so svojou mladou ženou Etelkou ako mladý manželský párik. Teraz prišiel sám. Po akejsi škriepke sa zobral a nechal všetko, i ženu, i postavenie, všetko, čo mal. Vtedy už opustil maliarstvo na skle, ale bol obchodvedúcim kdesi pri Ostrihome. Z jeho reči sa dalo vyrozumieť, že sa viacej vrátiť nechce. Môj muž často rozmýšľal, ako pomôcť bratovej rodine, aby sa mladí ľudia uplatnili v ľudskej spoločnosti. Dve dcéry sa vydali, najstarší zo synov, Vilmoš, bol úradníkom huty na výrobu skla v Zlatnom, boli ešte dvaja. Neučili sa, jeden bol maliarom a dosť zručným, ba možno povedať, že mal i nadanie pre umenie, ale na to nikto neprišiel, aby pozoroval chlapca, na čo má vlohy, čo ho zaujíma. Zvláštne bolo, že Ľudovít mal veľkú záľubu v pozorovaní vtákov a poznal všetky druhy nášho spevavého, ale i dravého vtáctva. Vedel zaujímavo rozprávať o ich intímnom živote, o tom, v čom sa delia a v čom sú si rovní? Koľko ráz som ľutovala, že tento človek sa neučil, lebo len učením a vzdelaním by bol niečo docielil v štúdiu ornitológie. V každom človeku drieme nejaký cenný sklon, ktorý treba budiť, zobudený pestovať a napomáhať. Ale rodičia, keď vidia, že sa chlapcovi nechce učiť, povedia rovno: nech je i neučený, len nech je statočný. To sú tí lepší. Iní povedia: „Nedbám, buď čo buď. Tráp sa, ako sa vieš!“

Náš sused Tulinský mal vedľa nás svoju starootcovskú záhradu, zaujímal sa o nášho Lajoša, volal ho so sebou i na vychádzky a navrhol mu, aby tu otvoril obchod (!), v blízkosti jeho obchodu. Tulinský bol ďaleko-široko známy a hľadaný hodinár, vzdelaný, okrem toho bol z tunajších početných údov slobodomurárskej spoločnosti. Majiteľ istého domu búral prízemný lokál, prebudoval ho na obchod a obchodné miestnosti. To dalo Tulinskému podnet navrhnúť Lajošovi obchod. Chudák, dobre to myslel, ale nebolo to dobré. Okrem toho šťastná alebo nešťastná zhoda okolností bol úpadok istého zvolenského obchodu so sklom a porcelánom. V konkurze rozhodoval ako advokát dr. Janko Medvecký. A ten zasa tiež v dobrom úmysle ponúkol môjmu mužovi celý obchod pre Ľudovíta. Tuším, myslel to tak, aby Ľudovít Vansa prevzal celý obchod a viedol ho ďalej. Snáď by to bolo lepšie. Obchod a zabezpečenie jedného zo svojich! To bolo pre môjho muža príliš lákavé. Náš mladý príbuzný, pravda, peniaze nemal, ale, žiaľbohu, tu musím i to napísať, že vedľa kapitálu chýbalo mu ešte čosi, čo zaváži viac ako kapitál: obchodný duch, obchodné nadanie a obchodné štúdium. Ani vôle nebolo. No môj muž naučený vždy rozhodovať sám, neporadil sa s nikým. Ani s ním, ani so mnou. A ja poučená od začiatku o márnosti rozhodne zasiahnuť alebo protestovať, len toľko som namietla, či to zvládze a že ani ja, ani Oľga, ktorá chorľavela, nie sme súce taký obchod viesť. Môj muž ma zavrátil i tu a povedal, že je to všetko jeho starosť. Kúpu sme uzavreli, prevzali celý ten brak vo Zvolene. Starý obchod, sklady a podpovrchy sa vypratali, vyriadili a tak odovzdali. Kým sa to tu vykonalo, poskladalo, upratalo, bolo asi za jednu veľkú debnu črepov.

Nadarmo dostal môj muž niekoľko výstražných listov; odrádzal od obchodu brat J. Slávik, Irena Gyürkyčka, ktorá sa do obchodu rozumela ako málokto iný, i priateľka Krista Smieskolová-Clementisová a Bodický. Hľa, ešte sme len začali, už bolo črepov viac ako treba. Môj muž povedal: „Ty sa nemusíš starať, všetko ja povediem.“ Ale nebolo možno nestarať sa, keď pomoc neprišla odinakiaľ. Oľga po pľúcnom katari nesmela do toho zadúšajúceho prachu a nečistoty. Ako vždy, keď som mala veľké trápenie, ostala som ponechaná sama na seba. Knihy zadovážil môj muž a sám i vnášal a priúčal Lajoša, ako to má robiť. Ale na dobrej pomoci nám bol nebohý Janko Filipča, vnuk pána brata Gabriela Izáka, žiak obchodnej školy a potom zo škôl vyhodený martýr, morhista. S ním chodil do obchodu i istý nadaný mladík Paľko Sanitrár. Títo radili ísť na radvanský jarmok. Furmana ešte obstaral môj muž a potom začiatkom septembra ochorel a ležal temer celú zimu. Dr. Nováček povedal: „Nech zhynie i ten obchod, ale pánu farárovi dajte pokoj, absolútny pokoj!“ Bol zasa taký nervózny, že len zvuk cudzieho hlasu alebo kroku ho vyniesol z rovnováhy, nechcel vidieť ani človeka. Každého, kto len prišiel, museli sme uviesť do krajnej izby, dvere zatvárať, tíško chodiť, šeptom hovoriť. Vtedy sme sa vari my dve odučili smiať. Ale ako minula zima, môj muž sa zotavil. Potom ochorela zasa Oľga. Lekár jej radil zmenu povetria, kúpele. Kam? A za čo? Posledných 1 — 2 tisíc korún sa už tiež za sklom zodralo. Ale išlo to veľmi pomaly. Bolo by azda šlo, keby bolo niekoľko tisíc, čo by sa boli do skla vložili. Takto obchod len živoril a vždy niečo chýbalo. Zo všetkých podnikov je tento obchod najhorší a do neho sme museli vhupnúť práve my. Výstražné listy dobrých priateľov prišli neskoro a sotva by boli niečo zmenili. (…)

Začiatok leta roku 1914 bol dusný. Vo veľkom i malom javil sa akýsi skrytý, utajovaný nepokoj, tieseň, ba i strach. Každý očakával niečo neobyčajné, akýsi otras, ktorý by ohlušil svet; každý cítil, že odkiaľsi vybúši plameň, ktorý zapáli svet v rozličných končinách. Ľuďmi všetkých vrstiev zavládla nedôvera a nevraživosť. Jeden druhého sa bál, stránil sa i brat brata a sestra vlastnej sestry. Už i mládež, odchovaná na maďarských školách, zanevrela na všetko, čo bolo slovenské, hoci sama pochodila zo slovenských rodín, ba ešte ani inakšie myslieť nevedela. V nepriateľskej škole dostala už heslá, ktorým síce nerozumela, ale nimi šermovala.

Je nedeľňajšie popoludnie. Slniečko pripeká, svieti a vábi do prírody. Kto môže, opustí svoje tesné bývanie a ide okriať do zeleného, do tône starých stromov, k chladiacim vlnám potoka. Chodníčkom vedľa Hrona kráča malá spoločnosť, spoločnosť slovenská. Dvaja starší, už penzionovaní farári, ich rodinky a priatelia. Sú medzi nimi i mladí ľudia a dievčatá.

Na tesnom chodníčku stretnú niekoľko dievčeniec. Idú z prechádzky, nesú si kvietky a ide s nimi i sestrička (mníška) učiteľka. Jedno dievčatko zastane a povie: „Týmto sa nevystúpime, lebo to sú panslávi.“

„Keď sa vy nevystúpite, vystúpime sa my,“ povedal vo svojej priamej rovnodušnosti farár H. Dievčatká boli ešte malé, neskazené, a preto sa zahanbili, sklopili oči a vystúpili sa.

Slovensky besedujúca spoločnosť ide ďalej. Stretne študentov. Tí si zastanú s nenávisťou a opovržením v očiach a nahlas nadávajú: „Büdös pánszláv“ a „buta tót“^[57] znie z úst mladých chlapcov. — „Poznáme sa,“ poznamenal farár V. Azda sú to tí istí, čo nás nedávno zastavili na Štádlerovom nábreží a osopili sa na nás: „Hát nem szégyelik magukat tótul beszélni?“ (Nehanbíte sa slovensky rozprávať?) (…)

Zahrmelo. Nie z čistajasna, veď sa to čakalo. Zaznel výstrel od Sarajeva. Vopred vypočítaný, predvídaný, vykonaný. Vedeli o tom viedenské a berlínske kruhy; pri dvore vo Viedni nenávidený Franz Ferdinand skonal, skôr ako si to želali najvyššie kruhy. S ním skonala i jeho manželka. Očakávalo sa to, pripravovalo, aby sa mohli uskutočniť dávne plány bojachtivých potentátov. Sarajevský výstrel zahrmel a vzbudil ozvenu na široko-ďaleko. Zakvílilo každé slovanské srdce, lebo cítilo, že je zle na Slovanov.

Prišlo, čoho sa obával každý roduverný Slovák; prišli upodozrievania, perzekúcie. Nenávisť, dosiaľ ešte ako-tak na uzde zdržiavaná, ukázala sa v celej svojej diabolskej nahote. Vybíjala sa a plazila v podobe udávania, zrady, zhora sa niesla v podobe rozkazov, aby každého pansláva prísne pozorovali a kde treba bezohľadne potrestali. (…)

Zo dňa na deň sa situácia stávala hrozivejšou. Zlovestné zvesti leteli po našom kraji. Čím ďalej, tým ťažšie bolo položenie Slovákov. Striehli na každom kroku, čiahali na každé písané, povedané alebo tlačené slovo. Vedeli oni, tí páni tamhore i tudolu, že Slováci nemali a nemajú vplyv na udalosti v Srbsku, ani v tom obávanom Rusku, ale prišlo im to vhod, aby hodili iskru nenávisti i medzi zbedačený ľud.

Atmosféra sa stávala dusivejšou, ťažšou. Očakávalo sa najhoršie, ale ešte mnohí optimisti neprestali úfať.

23. júla 1914 o tretej hodine popoludní prihnal sa strašný orkán. V susednej záhrade hrali sa páni taroky. I medzi nimi a pri ináč nevinnej hre došlo k rozčúleniu mysle, veď už vtedy i priateľ priateľa začal upodozrievať.

Vo chvíľočke sa zdvihol víchor, zodvihol zo zeme prach, prihnal sa i do záhrady a zmietol zo stola karty a všetko, čo bolo na ňom.

Ponad Urpín niesli sa ťažké oblaky prachu a smetí, v mračnách hučalo a dunelo ako tisíce automobilov, strojových pušiek a hrmenie kanónov. Ohromný orkán letel horou, lámal a drúzgal všetko, čo mu prišlo do cesty.

Ľud s hrôzou hľadel na pustošenie a ustrnutý zakvílil: „Beda nám, to je isté znamenie, že je vojna predo dvermi!“

A naozaj. Už bola predo dvermi. Manifesty, proklamácie a iné úkazy zamieňali sa každým dňom. Rakúsko-Uhorsko zaslalo Srbsku ultimátum, ktoré samo v sebe už bolo vypovedaním vojny. Hneď za Srbskom nasledovalo Rusko. Tam hore konali sa prípravy, ba už práve končili sa prípravy na vojnu.

A tudolu diali sa neprávosti, páchali sa krivdy na bezbranných ľuďoch. Ľud už i tak znepokojený, začal sa búriť. Hľadal pôvodcu všetkej hrôzy, ktorú videl valiť sa na mladých ľudí. Kto si žiada vojnu? Kto ju zapríčinil? Ľud si ju nežiada. Ľud chce pracovať i naďalej v potu tvári a žiť len na svojej hrude.

Vari remeselníci? Veď i tým ide o kožu. Ani oni nemajú z vojny osoh. Kto teda? Páni? Židia? (…)

Ale páni, ktorí majú moc, nechceli dopustiť, aby im ľud nahliadol do karát. A musia chrániť i Židov, lebo tí majú peniaze, a preto pomocou všetkých úradov začali zvaľovať vinu na — panslávov.

Ľud uveril. A kto sú to, kde sú? A tu všetci slúžnovci, notári a pisári hlásali ľudu, že sú to tí, čo im na každom kroku, vždy a všade dokazovali slovom i skutkom, že sú priatelia, úprimní a jediní zástancovia slovenského ľudu. A národ, klátivý, nestály, nevyspytateľný, uveril zvodcom a svojim prirodzeným nepriateľom.

I tí, čo sa vojny báli, ba tí ešte najväčšmi kričali: „Nech žije vojna!“ Sami seba ohlušovali heslami: „Dolu so Srbskom! Zjeme Srbov na raňajky! Zúčtujeme s nimi.“ A k iným heslám pripojilo sa i heslo: „Dolu s panslávmi!“

Heslá týmto podobné, ale vždy nové, leteli vzduchom a ako ostne bodľačia zadrapili sa do duše toho, kto ich počul. Noviny, rozumie sa maďarské a maďarónske, používali tieto heslá nad úvodníkmi. V jednom maďarskom denníku uzrelo svetlo sveta i toto heslo: „A szent aggastyán imádkozik.“ (Svätý starec, rozumejú Fraňo Jozef — sa modlí.) — Ak je to nie blasfémia, tak čo môže byť?

Večer. Mestom ide vojenskou a politickou vrchnosťou rozkázaný sprievod. Fakle a lampióny plápolajú, kníšu sa, zástavy vejú a ľud treští v divom opojení, strhnutý neobyčajným, hysterickým momentom. Reve, akoby mu šlo o duševné spasenie. Zástup ide od vyšších kasární až dolu, a k domu, kde býval plukovník Hill. Úrady rozkázali osvietiť domy, obloky, vyvesiť zástavy. Veď je vojna už istá, vypovedaná.

Pred bývaním plukovníka Hilla zástup zastal a vzdal vysokému dôstojníkovi česť. Plukovník vystúpil na balkón. Predniesol reč, v ktorej zdôraznil význam dnešného dňa a osvedčil sa, že ide do boja za kráľa a vlasť s radosťou a oduševnením. Ale jeho hlas bol neistý, chvel sa a sám nerobil dojem, akoby bol veľmi oduševnený. Reč jeho vyznela výkrikom: „Éljen a háború!“ (Nech žije vojna!) Za ním zvrieskol zástup: „Éljen!“ Keď najviac vrieskali, povedal tam-dolu jeden vojačik druhému: „To je na nás zle!“ a istá žena-matka, uslzená zvolala nahlas: „Veď bár by ste šli, ale len tí, čo tak kričíte, aby žila vojna.“

Zahrmelo, ale i udrelo. Na druhý deň prekutávali byty podozrivých panslávov. Hľadali tajné písma, listy, mapy, ruble a naostatok slovenské knihy, noviny, najmä martinský týždenník Hlásnik. V ňom bol článok, nadpísaný „Hyeny chcú vojnu.“

I do bytu farára Vansu vrazil štátny fiškál Némethy. Farár Vansa, starec bezmála sedemdesiatročný, privítal neočakávanú a nie priam milú návštevu mužne a zdvorilo. Policajný podkapitán, ktorý Némethyho sprevádzal, predniesol svoje oprávnenie prezrieť všetky skrine, knihy a kasne. „Nech sa ľúbi,“ povedal pokojne farár, „a keď budete tu dolu hotoví, vyjdite na podvrch, tam mám ešte niekoľko debien kníh.“ — Ale ta už nešli, ani tu dolu nič nenašli.

Némethy bol mocný, vysoký a dosť pekný človek, ale ukazoval strašnú nervózu. A to preto, lebo ako záložný dôstojník sa obával, že ho povolajú do služby. Medziiným spýtal sa Vansu: „Prečo ste neboli v sprievode, prečo ste neosvietili obloky?“ Vansa odpovedal: „V sprievode som nebol, lebo som na to už starý, a o tom, že máme osvietiť obloky sme nevedeli. Nadovšetko však, že ja, ako sluha Kristov, ktorý hlásal pokoj, kážem pokoj a nenávidím vojnu.“

„Nepravda, túto vojnu musí každý dobrý vlastenec zvelebovať.“

„Viete vy, pane,“ povedal Vansa, „čo je vojna? Či ste si uvedomili, čo môže vojna priniesť ľudstvu? Či vy neviete, že za každou vojnou ide bieda, choroby, neresť všetkého druhu?“

„Nedbám! Neuvažujem. Mojou povinnosťou je stíhať zradu a vzburu.“

„A čo by ste, pane, povedali, keby vás postavili zoči-voči bratovi a kázali vám do neho strieľať?“

„Lelöném!“ (Zastrelím ho!) zreval Némethy. Keď prišla otázka na našich spoluvinníkov, spýtal sa Némethy:

„Poznáte Turzu?“

„Ako by nie? Veď sme príbuzní,“ odpovedal môj muž.

„Letagadnám!“ (zaprel by som ho), zreval Némethy. Podotkla som, že je daromné presviedčanie, že títo páni nemajú zmilovania. „Nem kegyelem, hanem igazság“ — odvrkol on. (Nie milosť, ale spravodlivosť.) Nič nenašli, a tak odišli… Ľudu sa povedalo, že panslávi posielali mapy, ktoré sami kreslili, do Srbska a do Ruska. Pravda však bola tá, že nevedeli kresliť, ani rovnú čiarku vytiahnuť.

*

Internovanie bystrických národovcov — Utrpenie pani Márie Turzovej — Neistota a bezradnosť za pláštikom vojnového nadšenia — Lúčenie s vojakmi — Vojna — Pomery v Banskej Bystrici a na okolí

1. augusta bola sobota. V našom meste je v ten deň trh; ľud i preto, že bol trhový deň, ale viacej preto, že vojnopovinní museli narukovať, hrnul sa do mesta. Ulice sa len tak strakateli od krojov dedinského ľudu. Do dvora župného domu nahrnulo sa zúfalých otcov, nariekajúcich matiek, ktoré protestovali proti tomu, aby ich synovia šli na jatku. Čím viac rástol húf nespokojných, tým desivejšia sa zdala situácia pre pánov na župnom dome. Vtedy vystúpil na balkón slúžny Hávor a zvolal na nespokojný ľud: „Nie nás, nás neobviňujte! My sme nezapríčinili vojnu, ale všetkému sú príčina vaši takrečení vodcovia, priatelia, ako je Turzo, vaši kňazi a ich kamaráti. Hľa, pozrite na ulicu, už ich vedú, už budú, ako sa patrí, potrestaní!“

Bolo ešte len osem hodín ráno, ale ulice boli plné a rušné.

Lazovnou ulicou — za maďarskej ery Károly Péter utca — šiel naozaj prapodivný sprievod. Ôsmi policajti a ôsmi žandári viedli štyroch pokojných, dosiaľ bezúhonných ľudí. Na každého boli komandovaní štyria. Obvinení a zajatí boli: farári Ján Vansa a Jozef Hodža, fabrikant Pavel Ruttkay ml. a advokát dr. Ivan Turzo. Pre piateho si ešte zašli do kancelárie advokáta Hanzlíka. Tam býval slovenský básnik Izidor Žiak-Somolický. Tohto tak ako i tých predošlých takrečeno zohnali z postele a musel sa pred nimi ukázať bez všetkého odevu a ruky zdvihnúť, či azda neukrýva nejaký revolver alebo bombu.

Keď i toho zobrali, dvadsiati ozbrojení ľudia viedli tichých, pokojných, nič netušiacich ľudí ulicami mesta pred zrakmi domáceho dedinského ľudu, hore do Hornej ulice. Evanjelický dom bol zaujatý pre týchto internovaných ľudí.

Na rohu veľkého szumrákovského domu bolo veľmi mnoho ľudí. V popredí stál chlap, divo šermujúci a gestikulujúci. Z jeho očí sršala nenávisť, keď kričal: „Vesszenek a panszlávok!“ (Nech zhynú panslávi.) Pri tom sa zahnal palicou na Hodžu. Hodža, ako zvykol, urobil rukou zľahčujúci posunok. Ale pekelník, ktorého meno bolo Angyal, zúrivo chcel Hodžu udrieť. Žandár, ktorý šiel po Hodžovom boku ho odstrčil a zavolal: „Jobb, ha tovább áll!“ (Lepšie, keď sa odstúpite.) Angyalovi sa ešte všetci zišli, keď mu už smrť bola na krku.

Takisto inzultoval Hodžu i tunajší policajt, istý Kliment. Tiež len zakročením žandára sa stalo, že Klimentova palica nezasiahla Hodžovu hlavu. Kliment bol pre svoju surovosť u ľudu nenávidený, najmä ženy na trhu ho preklínali a tým kliatbam pripisovali jeho predčasný a desný skon.

Prvých internovaných pribudlo. Z Radvane ešte doviedli ôsmi ozbrojení strážcovia bezpečnosti a verejného poriadku dvoch starých mešťanov: Tulinského a Petrikoviča. A z Hornej ulice mladého advokáta dr. Milana Izáka. Kade šli, tade ľudia zastávali, viac len luza, lebo citlivejší utekali od tohto bezprávia. Všetka tá pozháňaná zberba revala opreteky. Nadávala, ako jej hrdlo stačilo, do panslávov a žiadala, aby panslávov povešali, postrieľali, a to hoci aj hneď, naskutku. Sami žandári, cudzí, sem komandovaní, boli zvedaví, akých to lotrov vedú. A jeden sa spýtal Vansu: „Mit vétett, tiszteletes úr?“ (Čo ste spáchali, pán farár?) Opýtaný uhol plecom a povedal, že sám nevie čo.

Aký úmysel mali páni nadvlastenci s tým, že internovali týchto najvážnejších slovenských ľudí, istotne povedať nemožno. Čo chceli s nimi, či ich ďalej poslať alebo do väzenia dať, to vari sami nevedeli. Isté je, že pozornosť ľudu odvrátili od pravého stavu veci, zachránili úrady a ich predstaviteľov, počnúc od notárov hore vyššie. Ľud je ako more, taký záhadný, nevyspytateľný. Hneď je tichý a nevinný ako šedivá hladina mora, hneď zradný, ukrutný ako z hlbín mora vychádzajúce víry a vlny, ktoré šibe víchrica a potom nebezpečné vo svojej elementárnej sile. (…)

Internovaných vyšetrovali. Chceli ich zastrašiť. Vedeli dobre, že nenájdu na nich viny, lebo i tak sa Hávor preriekol, keď sa jeden z našich internovaných spýtal: „Akej viny som sa dopustil?“ odpovedal: „Hej, ha tudnám!“ (Hej, keby som vedel.) Všetci zajatí boli v knižnici spolku a tu ich strážila štvornásobná stráž. V dvorane zasadol súd.

Naprostred dvorany stôl, pri ňom sedel mestský kapitán Hollady, bývalý mních, žandársky nadporučík Fila, vnuk horlivého národovca Františka Blahu a slúžny Hávor, syn slovenských rodičov, ktorí po maďarsky ani nevedeli. Najzúrivejší bol Fila. On, mladý, hrozil starým, v službe svojho ľudu zodratým kňazom hroznou pokutou, ba sľuboval im guľku do čela. Mladším hrozil odviesť ich na front. Všetci tak zastrašovaní držali sa mužne a neprejavovali nijaký strach.

My doma sme stŕpali, ako sa vec skončí. Kde nám odviedli nášho apu? Susedia a známi chodili zvesťami, že je v meste zle, hotová vzbura, nebezpečne, aby sme sa neodvážili ísť na ulicu. Najmä ja. Ale Oľga nemala pokoj, chcela vedieť, kde sú naši a či nášmu uväznenému netreba pomoc, veď šiel z domu slabý, chorý. Presvedčila ma, že sa treba presvedčiť o jeho stave. Išla, ale nevedela, kde sú odvedení. Ohlásila sa v Národnej banke. Tu vedeli len toľko, že internovaných odviedli do Evanjelického domu. M. K. poradil Oľge, aby šla k lekárovi, vyžiadala si lekárske svedectvo, že je Ján Vansa skutočne chorý. Odišla, na šťastie našla dr. Rajčiča doma. I ten bol ustrnutý nad týmto neľudským počínaním politickej vrchnosti. Potrebné svedectvo vďačne napísal. Idúc do Hornej ulice, ohlásila sa v Lajošovom obchode. Ľudovít a tí, čo boli v obchode, boli bezradní. Lajoš sa bál i o seba, čo bude, keď i na neho budú ukazovať, že je pansláv?

Improvizované vyšetrujúce väzenie bolo obsadené silnou strážou. Stráž sprvu nechcela Oľgu pustiť dnu. Nedala sa odbiť, šla ďalej. Na druhom poschodí jej zasa jeden strážny duch v uniforme zastal cestu, chcel odňať písmo, že to i tak neplatí, ale ona šla ďalej a dostala sa medzi našich. Všetci ustrnuli nad jej príchodom, nevedeli pochopiť, že sa odvážila sem prísť. Oddala Rajčičovo svedectvo môjmu mužovi a naložila mu, aby šiel s ním k sudcovi. Fila nad tou opovážlivosťou surovo zvrieskol, ale kapitán Hollady slušne vzal list, prečítal a povedal, že na lekárovo slovo je Ján Vansa prepustený.

Medzitým som poslala i dievča, našu Marku Kapustovú, s obedom. Po nej poslal môj muž karotku (i dnes ju opatrujem): „Pošli mi stanovy Družstva, pán kaplán ich potrebuje. Pošli i peniaze a nožík. Zbohom! J. V. Dobre sa máme, prví zajatci!“ Tulinský keď mal pokoj, vytiahol z vrecka chlebík, kúsok slaniny, nožík a ujedal si, akoby bol niekde na vychádzke. Lebo odišiel bez raňajok. Tak i Turzo, ktorému nedovolili ani mlieko vypiť. Preto naložil, aby mu raňajky niekto priniesol. Slúžky nechceli, báli sa, rozhodla sa ísť jeho pani, Marienka Turzová. A to bolo pre ňu osudné.

Už ako kráčala Hornou ulicou s košíčkom v ruke, bolo badať, že všade, kadiaľ šla, vrelo nenávisťou. Hoci bola známa ako dobročinná a každému, najmä ľudu žičlivá, predsa sa teraz našli osoby, ktoré zjavne ukázali svoju nenávisť. Veď bola ženou pansláva Turzu a už i rodom panslávka. Sami sudcovia a stráž boli prekvapení, keď videli, že sa odvážila medzi rozľútený ľud a niektorí predvídali, čo ju čaká.

Ako šla domov, ešte v Hornej ulici, zastala v dverách obchodu Kresťanského spolku slečna predavačka a dala iniciatívu napadnúť dámu z predných slovenských kruhov. Hneď nato ju ktosi udrel. Zatým sa hnali za ňou niekoľkí a nadávali, šprihali, pľuli na ňu. Na Malom námestí vrhlo sa na ňu niekoľko cigánok, pľuli na ňu, kde mohli, udreli ju päsťami po chrbte, po rukách, po hlave. Zo svojej lekárne vybehol lekárnik Flittner a chcel ohrozenú brániť, ale hneď bol tam policajt a lekárnikovi pohrozil, že sa ešte i jemu môže dostať. Zatým priskočil mladý záhradník zo Sliačskych kúpeľov, ktorý mal kvety na trhu, a vrhol sa na cigánky. Ale tie sa osopili i na neho, trhali ho, klobúk mu strhli a napokon ešte sám bol uväznený. Pri zámockom kostole, pred pamätným obrazom: Kristus na hore Olivetskej, Marienka Turzová nevládala ďalej, klesla na kolená a zdvihla zraky k postave spasiteľovej, ktorý sa tiež na kolenách modlí a bojuje ťažký boj. Turzová bola zmorená na tele a skleslá na mysli. Domov už nemala ani tak ďaleko, ale akože pôjde, keď jej za pätami pôjdu ošklivé cigánky a budú ju znovu prenasledovať. A vtedy pocítila, že sa nad jej chrbát sklonila žena, po hlase ju poznala, ramenami ju objala a hovorila: „Nech sa neboja, pani veľkomožná, ja im nedám ublížiť a odprevadím ich.“ Turzová cítila, ako údery päsťami cigánok zadávané padajú na chrbát a na ramená tej dobrej ženičky zo Sásovej (Sásová, dedinka blízko Banskej Bystrice). Sliny, ktoré padali na jej tvár, stierala si ticho, temer automaticky. Nekričala, nebránila sa, bola ohlušená. A vtedy ešte odkiaľsi prišlo malé dievčatko a povedalo po maďarsky, aby sa nebála, že ju ona odvedie domov. („Neféljen nénike, én haza elkisérem.“) Marienka Turzová vtedy vstala a vedená starou ženou a malým dievčatkom bez prekážky prišla domov.

Samým cigánkam to už bolo dosť. Preto sa obrátili a so škrekom si šli po zvýšenú odmenu.

Niekoľko krokov od chrámu na promenáde stála skupina pánov. Medzi nimi advokát dr. P. On i jeho priatelia pozerali sa na ten výstup s akýmsi zadosťučinením. Ich gavalierska česť sa ani najmenej nevzpierala vidieť ženu kolegu a vynikajúceho člena spoločnosti pokorenú, pohanenú.

Cigánky vedeli, že sa pán pravotár pozerá na ne, ponáhľali sa k nemu a obstúpili ho. „To nám málo dali, pán veľkomožný, videli, že sme to dobre vykonali,“ a žobrali ešte za podvyšok. Dr. P. vytiahol tobolku a doplatil. Údajne im dal vopred 11 korún, doplatil ešte na to 3 koruny, a tak to stálo 14 korún. A mizerné vedomie, že k svetovému škandálu prispel i on svojím gavalierskym činom. On a tí iní „gentlemani“ našli pôžitok v takom výčine, za ktorý by sa každý statočný človek musel hanbiť.

Hovorilo sa a bolo pravdepodobné, že túto udalosť nepriaznivo posudzovali na župnom dome. Hlavný župan telegrafoval do Pešti a tam túto vec rozhodne zazlievali, ba v istých kruhoch statočnejší a triezvejší ľudia sa za to hanbili. Dokázané je, že prenasledovanie väzňov, tých ôsmich „panslávov“, osnoval sám Hávor, rozumie sa, pomocou úradov. (Priznal sa. Hovoril: „Ez az én müvem!“ — To je moje dielo.) A špatnosť, ktorú vykonali na šľachetnej panej, mal na svedomí spomínaný advokát dr. P…

Z Pešti údajne telegraficky nariadili, aby internovaných prepustili. O tretej hodine popoludní im oznámili, že sú slobodní. Tí, ktorí predpoludním takú hrôzu púšťali na „úbohých hriešnikov“, boli bezradní a museli oznámiť, že je vyšetrovanie skončené, aby „zajatí“ šli domov. Rozumie sa, na cestu im dali naučenie, ako majú vlastenecky žiť, konať a nielen to, ale vlastenecky i cítiť. „Ináč,“ doložil najväčší krikľúň a pritom najväčší zbabelec Fila, „ináč dostanete guľku do čela.“ Kapitán Hollady sa spýtal, či si niektorí žiadajú koč? Len dr. Ivan Turzo si žiadal koč a ako pána ho odviezli domov. Ostatní všetci, i tí z Radvane, volili ísť pešo. A šli, nikto sa do nich nezastarel. Ulice boli už tiché, námestie prázdne; i predavačky, ktoré ešte ráno tak vrieskali a nadávali, boli tiché a čudovali sa, že tí okydaní panslávi idú teraz tak pokojne a spokojne domov. Nik ich nesprevádzal, ale ani neinzultuje. Ľudia boli sklamaní, nevedeli čo si myslieť, čo súdiť? Veď ráno všetko nasvedčovalo, akoby tých panslávov mali čoskoro povešať, a tí nič.

Vansa idúc ticho, pokojne domov, stretol pri mlyne staršieho chromého suseda, stolára Markoviča. A Markovič zastal, vystrel ruku a povedal: „Čože sa to robí pán farár?“ A z jeho vpadnutých očí padali bohaté slzy a kotúľali sa do šedivej brady.

Namiesto policajtov, ktorých bolo treba inde, ba mnohí museli narukovať, dali nám „telesnú“ stráž, pozostávajúcu zo samých študentov. Boli to 14 — 18-roční chlapci, ktorých ozbrojili revolvermi a naložili im strážiť naše domy, prípadne oznámiť každú návštevu, odchod a príchod domácich. Chlapčiskovia nevedeli narábať s revolvermi, a tak sa stalo, že jedného rána postrelil taký víťaz svoju vlastnú sestru. Našťastie nie smrteľne. Táto naša telesná stráž nemálo si zakladala na svojom povolaní, lebo sa domnievala, že i tým bráni ohrozenú vlasť. Nebolo človeka, ktorého by neboli videli vchádzať alebo odchodiť, a keď prišiel cudzí návševník, už boli predstavení dôstojníci zalarmovaní. Netrvalo dlho, už bolo vidieť, ako sa prechodí nadporučík Fila alebo druhý dôstojník našou ulicou, a prísnym pohľadom hľadí do našich oblokov a čaká. Sotva sme otvorili ráno obloky, už sme videli pred nimi na ulici stáť mladého Bajzáta alebo jedného z jeho druhov. Tí vari ani nespali, chudáci, od rozčúlenia. Hej, keby boli mali akú-takú príčinu, čo by taký chlapec vyviedol?! Ešte i keď sme sa modlili, nazerali do izby. Nedovideli, preto si ešte operné ďalekohľady zaopatrili. (…)

Po celom našom kraji, ale aj inde, napríklad v Nitre, rozniesla sa zvesť, že Francúzi posielajú Rusku automobilom zlato v prútoch. A to auto musí prejsť naším územím. Kde aké priesmyky zatarasili, na mosty postavili stráž. Tak i tu na moste blízko parného mlyna bola postavená stráž, ale opravdivá, a pred mostom krížom stál veľký voz sena. Ten mal každému podozrivému autu zabrániť vstup na most. Prichodili a odchodili autá i koče, ale francúzske auto dočkať nemohli! Bola z toho na všetkých stranách „ostuda“. V Nitrianskej, myslím na Myjave, spáchal tiež akýsi „pansláv“ posmešnú báseň na to, ako našim pánom klepli zuby naprázdno a francúzske zlato nechcelo sa dostaviť do Magyarországu.

„Bubny hučia, trúby vreštia…“

Ide vojsko popred Votočekove vily, v jednej z nich býva plukovník Hill. Vojsko sprevádza bubon a trúba; chlapci, podperení kvietím a zelenými chvojkami, rytmicky kráčajú podľa taktu hudby. Ich kroky dunia, postavy sú rovné, mnohí z nich nadšení, akoby kráčali na tanec. Pred plukovníkovým bytom na povel zastanú, major im prednesie niekoľko slov. Vojačkovia vzdajú úctu, potom idú ďalej. V Radvani na cvičišti má byť vojenská paráda a potom sa má slúžiť omša. Za vojskom kráčajú koníky, naložené batožinou, potom vozíky so sporákmi, z ktorých sa valí dym a para na znak, že sa tam v kotloch varí obed.

Odchod. Zvonia, vyzváňajú. Veľký zvon na kláštore, za ktorým sa ponáhľa malý, puknutý, znie ponad dolnú časť mesta. Na zvonici medián a generál mohutne, velebne hlaholí na znamenie, že ide výkvet mládeže na ďalekú cestu, z ktorej sa máloktorý vráti… Na stanicu stúpa stotina za stotinou. Chlapci v plnej výzbroji, novooblečení, čiapky podperené. S nimi ide muzika, ale vedľa nich a za nimi zástupy ženských, mužov: matky, otcovia, sestry, mladé ženy a snúbenice. Cigánska hudba vrieska, ale kde-tu prehluší ju nárek matiek. Na stanicu ešte prídu i dievčatá, ľahké, ktoré všade hľadajú len zábavu. Tančia a berú do tanca i zarmútených. Vlaky sú ovenčené ako rakvy, samý kvet. Na otvorených vozoch sú kuchyne, poľné sporáky. Cestou varia v nich mäso. Vo vozňoch kone a pri koňoch chlapi. Vozne, čo sú pre 6 koní, sú teraz napchaté 40 chlapmi. Jeden druhému na pleci. Je večer. Vlak sa hýbe, za ním sa ozýva nárek, lebo hudba prestala.

Popod Urpín šinie sa vlak ticho. Len kde-tu vykríkne spitý vojak: „Nech žije vojna!“ Iný: „Smrť Srbom. Nech zhynú panslávi.“ A nad Urpínom zavisli mraky, zo starých odvekých stromov sa ozýva húkanie splašených sov, kuvikanie kuvikov. Je noc.

Nad mestom zavládlo hrobové ticho.

Vojna sa rozpútala vo svojej úplnej ohromnej hrôze. Prišli skoré a kruté mrazy, na ktoré naše veliteľstvá neboli pripravené. Mladí ľudia hynuli mrazom a zimou, a čo tam nezamrzli, dovliekli ich s omrznutými údmi a naplnili nimi všetky nemocnice. Naši lekári len rezať a rezať. Iba istá poľská lekárka ozvala sa proti tomu a liečila omrznuté údy rozpusteným glejom. Mnohým takto zachránila nohy alebo ruky.

Školy prerobili na nemocnice. Deň a noc vozili vlaky ranených, ale viac len v noci. Najmä tých, ktorí boli postihnutí epidemickými chorobami. A tých v noci aj vyvážali ta, odkiaľ niet návratu. Ľudia sa čudovali, keď šli ráno cestou z Podlavíc do mesta, keď videli zasa nový hrob alebo i viacej. Ležia tam pochovaní svorne jeden vedľa druhého: Rus, Maďar, mohamedán i pravoslávny, Slovák i Nemec, všetci sa našli na konečnom mieste, na mieste pokoja.

Ale v čas vojny nepomreli len tí, čo odišli na front. I v našom meste hľadala si smrť svoje obete a nielen medzi starými a chorými, ale vyhľadala i mocných. (…)

Mali sme teda i čestnú stráž. Nestačili sme ráno oblok otvoriť, už sme videli mladého pána s revolverom na ulici. Ale skôr oni zunovali postávať popred naše domy a „nazízať“ do dvorov a oblokov ako my. Človek si vraj na všetko zvykne, tak i my sme zvykli na nepokoj, neistotu, ktorá desila celé národy. „Pod tvou jsa ochranou, v čas války i šturmu, vždy bezpečný jsem.“ Mali sme pokoj v srdci.

Nebolo možno brať tento stav nevážne, ale boli ľudia, ktorých sa nedotkla hrôza vojny. Zo svojich nikoho nemali na fronte, a tí čo tam boli, boli ich dušiam cudzí. I boli presvedčení, že akokoľvek sa vojna skončí, im bude vždy dobre.

I mladých hrdinov prešiel smiech, keď onedlho i oni museli narukovať. I u starých, bojamilovných tu doma ochladla bojovná nálada, ulice boli tiché, len kedy-tedy procesiami alebo oslavami hlučnejšie. Pomaly sme museli navykať na vojnový chlieb na lístky, na „front“, v ktorom sme čakali, až nám otvoria. A v obchodoch, najmä pri masti a mäse ešte vždy sme museli zakúsiť dávky nevraživosti a posmechu. Tí vtedy rozhodovali milostivo a nemilostivo, komu ako. Nám sa dosť nemilosti dostalo, ale po vojne sa nemilosť zmenila v okázalú úctivosť a pokoru.

Môj muž bol obdivuhodne pokojný, znášal i nedostatok takmer hrdinsky. Pomáhal i on zaopatrovať, čo mu bolo možné. Obchod ho už tak netrápil, všetko ponímal chladnokrvnejšie. Žili sme síce zo dňa na deň, v neistote, ale nie v strachu. (…)

*

Sedemdesiate narodeniny Jána Vansu — Janko Filipča — Nádeje, spojené s očakávaním skončenia vojny — Pád našich nepriateľov

Roku šestnásteho 22. júna svätili sme, ale len v tichosti, 70. narodeniny môjho muža. Z blahoželajúcich pripomínam aspoň vp. Jura Jánošku, ktorý svojím vzletným a hlboko precíteným listom blahoželal svojmu dobrému priateľovi. Druhý taký vzácny list prišiel od osvedčeného priateľa M. Bodického. Na tento trošku humoristicky prifarbený list odpovedal môj muž podobným tónom. Vtedy, za vojny, písaval Bodický do Martina veľmi vítané úvodníky do Národných novín. Vajanský sa im tešil, kým mu to neúprosná smrť dovolila. Bodického úvodníky boli rezko písané, bolo v nich mnoho povedané vo forme nezávadnej, plnej zdravého humoru. Že niekedy bol jeho humor podobný takzvanému šibeničnému humoru, nebol div a v takom humoristickom spôsobe písaná je i odpoveď môjho muža. Tento list charakterizuje náladu, v akej sme sa i pri všetkom trápení ducha i tela v ten čas nachodili.

Ako je známo, Bodický sa na svoje články častejšie podpisoval Kapitáň. List znie:

„Toto psání prináleží nezapečetené, aby bolo lacnejšie, môjmu priateľovi Virkli kapitáňovi v Kraji.

Priateľovi M. B.

Pegazus tvoj docválal k nám (list vo veršoch), a to na spravodlivého Jána. Ač malinká pochybnosť zaujala srdce naše, že by reku ten tvoj pegazus na nejakých dostihoch sotva vyhral prvú cenu, nič menej prijali sme ho s potešením a s poďakovaním. A tak kamarát môj, len si ho ty aj naďalej osedlaj a vyleť si s ním, kam ťa srdce ťahá. Veď čo ťa niekedy i zhodí, nepoletíš ďalej od zeme, respektíve od redaktorského koša. Dosiaľ sa ti to, pravda, ešte nestalo a to je znakom toho, že „Nothnágel“ je potrebný a dobrý. A tak preč so skromnosťou, aby si niekto nemyslel, že pod touto skrývaš mocné sebavedomie, hrdosť. A naostatok, prečo i nie? Nothnágl, dr. Nothnágl bol a či je ešte vo Viedni slávnym lekárom, ktorý lieči ťažké choroby a prináša tisícom úľavu, potechu, uzdravenie. Nuž, milý náš Nothnágel, čo i bez toho dr., potešuj, lieč i ty duše nemocné, hriechom, súžením zbedované. Uväzuj rany nášho strhaného, olúpeného lazara, vlievaj v samaritánskej láske oleja a vína do tých jeho premnohých rán, z ktorých krváca. A kde pačim, ako „kapitáň“ sekni do toho, tu páľ, seč, bi, zamáčaj meč svoj smelo do červenej krvi ľudskej, pardon, pero do čierneho atramentu, narábaj, porážaj ním veselo zlostníkov tohto sveta, šliapajúcich spupne právo a pravdu. Ba, čo víťazný Michal porážaj toho draka neprávosti a lži, aby bol vržený do priepasti.

Oho! Nový pegazus!? Nie! Voľakedy, vieš, ako študent chcel som sa vyšvihnúť na neho, ale ma škaredo zhodil. Odvtedy mu dám svätý pokoj. A pomyslím si: „Ne sutor ultra crepidam“,^[58] to je nelez na koňa, keď nevieš jazdiť! Zbohom! Za svätojánske vinše vďaka!“

Ad vocem to latinské porekadlo. Černokňažníkov sadzač, nelatinák, by to iste preložil a vytlačil: „Nesú to, R, úl, trak repy dám — A hotový je záhadný nápis.“

Môj muž rád riešil, ale i písal rébusy a „záhadné nápisy“. Ako odišli naši mladí príbuzní, Ľudo a Janko, rekvirovali nám jednu izbu pre poručíkov. Raz prišiel mladý poručík i so svojím sluhom. Povedali sme, že pre sluhu nemáme miesta. Že to nič, sluha bude bývať s pánom. A tu vysvitlo, že sluha bol poručíkov otec a spal v posteli, kdežto pán poručík sa uspokojil s divánom. Pekný úkaz synovskej lásky. (…)

Na samom prahu našej slobody, vo veľmi pochmúrny deň, keď už včasná jeseň doniesla studený vietor a dážď, zavítal k nám smutný a úprimne rečeno nečakaný hosť: Fridrich Vansa, môj švagor Frico. Bol biedny, zúbožený, biednejší ako kedykoľvek predtým. Triasol sa zimou, nedostatkom a starobou, i on už vyše sedemdesiatročný. Kým sa hrial pri sporáku, šla som do izby, aby som svojho muža na tento príchod pripravila.

„Bože môj!“ zaúpel. „Ten nešťastník, už som myslel, že ani nežije!“ Nikdy nám nepísal, nevedeli sme nikdy, kde sa zdržuje. Najviac sa zdržoval na Čabe.

Teraz hneď, ako prišiel, vyčítal nám, že keď sme budovali dom, mali sme pamätať i na neho a pre neho zariadiť osobitnú izbu. Veru, tá izba by sa bola zišla, ale my sme ho i takto úprimne privítali, hotoví rozdeliť sa so všetkým, čo nám vojna dala alebo nechala. Môj muž najmä so svojím odevom, ktorého mal slušnú zásobu, ale dvom na dlhší čas bolo málo. Boli rodní bratia, jednej matky deti, ale akí nerovní, rozdielni, nepodobní! Môj muž z lásky k ľudu a teraz k svojim, hotový bol prinášať obete, kdežto nezriadeným životom a svetáctvom u Fridricha vystydla láska a ostala len láska sebecká, pud udržať sa na povrchu. Pri tom však vždy zachoval statočnosť a dal sa oklamať, okrádať, ale nikdy sa nedopustil nečestného skutku. Zachoval vansovskú statočnosť, žitie, poctivosť.

Nepovedzte väzňovi, ktorý si zo svojho dvojročného trestu odsedel už rok a jedenásť mesiacov i štrnásť dní, že už tie dva týždne prejdú ako nič, aby nestrácal trpezlivosť, že sa už skoro zatvoria za ním brány žalára a podobné ľúbezné reči. On sa vám nahnevá a povie, že sú tie ostatné dva týždne najťažšie zo všetkých.

Tak nám bolo po celé štyri roky ako v ťažkých putách okovanému. Bolo to tým trápnejšie, že sa nedal predvídať deň oslobodenia. Nikto nevedel, kedy a ako sa skončí strašná tragédia odohrávajúca sa v rozličných končinách sveta; kedy príde ostatné dejstvo histórie zapísanej krvavým písmom v dejinách ľudstva.

My tu doma sme bolestili s našimi, ktorí v ohni utrpenia voči desnej smrti kládli svoje životy, hynuli, padali a tŕpli sme ešte i nad naším a tých našich hrdinov budúcim osudom.

Ani to ako-tak uspokojujúce povedomie, čo má každý väzeň, istotu, že bude raz oslobodený, sme nemali. My vzdialení od ústredia, my ľudia malí, nerozhľadení, dlho sme nevedeli, že príde čas, keď sa rozpadnú celé, dosiaľ mocné dŕžavy; že sa zrútia tróny, že sa utvoria nové štáty, a preto ťažká bola neistota, ktorá ešte vždy zaliehala na úpiace duše.

Boli ľudia, ktorí znechutení týmto položením, povedali: „Už akokoľvek sa utvorí náš osud, len nech je už koniec.“

Ale nám nebolo ľahostajné, ako sa utvorí náš osud, lebo na váhe bola naša budúcnosť. Čo sme mohli očakávať od konca vojny? Boli dve možnosti: Alebo voľnosť, alebo večná poroba s prenasledovaním, stíhaním i s potupnou smrťou nejedného nášho šľachetného bojovníka za pravdu.

Veď nedarmo sľubovali nám šibenice. Že ani dosť stromov nerastie na brehoch Hrona, aby na každom neodvisol jeden „pansláv“ a „zradca!“ (…)

V Pešti už v jeseni roku 1917 bolo možno počuť rokovať o tom, ako bude podelené Rakúsko-Uhorsko a v kaviarňach si naši ľudia ukazovali mapu budúcej Česko-Slovenskej republiky. Len vytrvať! Koniec sa blíži.

A z jari roku 1918 začalo sa i u nás, ale najmä v Čechách, niečo hýbať. Smelé slová sa ozývali na rozličných stranách našej vlasti ako predzvesť budúcich veľkých udalostí. V tých prejavoch bola istota o tom, čo malo prísť, že prídu dni, ktoré otrasú základmi dosiaľ pevných mocností; dni, ktoré prevrátia dlhoveké skostnatené, ba spráchnivené formy na ruby.

Už v lete začalo sa Nemcom zle dariť na západnom fronte a udalosti na rieke Marne zapríčinili, že i najsmelší generáli sa chytali za hlavy a že ich hlava, Kaiser Wilhelm, ošedivel. A potom nezdar za nezdarom stíhal Nemcov.

A nezadlho zatým „naša víťazná“ rakúsko-uhorská armáda na talianskom fronte sa začala rozpadávať. Umorené, znechutené, po pokoji túžiace vojsko odhadzovalo zbrane a rozutekalo sa domov.

A potom prišiel slávny deň „slobody“ 28. a 30. októbra 1918.

Už sme si mohli po slovensky zaspievať i našu opravenú hymnu „Nad Tatrou sa už viac neblýska, nehrmí, ale slnko svieti na slovenské deti a na Kriváň strmý“.

*

Nové časy — Naše radosti a smútky — Príchod československého vojska do Banskej Bystrice — Nové poriadky

Ťažko bolo hneď uveriť… I do veľkej radosti sa vlúdil pocit utrpenia a žiaľu. Hej, za akú cenu sme sa toho dožili! Ale aspoň hodno bolo trpieť! (…)

Naši v utrpení a vo vytrvalosti otužení a osvedčení ľudia pokladali za potrebné utvoriť Národnú radu, kým nebude zákonitej vrchnosti. Ale boli i medzi Slovákmi takí ľudia, ktorí sa tejto myšlienke protivili, umývali si (obrazne) ruky, báli sa osvedčiť, lebo ešte nedôverovali a hovorili: „Ale, prosím, nechajme to ešte; neprišiel na to čas. Počkajme, mohlo by to narobiť zlú krv.“

U koho? Maďarská vrchnosť, župan a podžupan už boli odišli a tí, čo ostali, nevedeli, čo robiť. Ale preto využili nerozhodnosť a neistotu z našej strany; nezaháľali, ale potichu i zjavne odvážali, čo bolo cenné z mesta do Pešti a do Miškovca. Najmä veľké zásoby hotovej medi, stroje, rušne, vozne a všetko cennejšie zo skladov železničnej stanice. Čo sa dalo.

To bola sprcha na našu radosť.

Na túto krátku síce, ale osudnú bezradnosť poznamenal pán advokát H., že tá bezradnosť vyplýva zo situácie, v ktorej sme sa našli nepripravení, nerozhľadení. Podobne sa vodilo Maďarom roku 1867, keď dostali ústavu a nevedeli si rady; vtedy vraj od samej bezradnosti sa jeden gróf zastrelil. V tom bolo čosi prípadné a tá bezradnosť sa ukázala veľa ráz i tam hore. (…)

Tak by sa bolo žiadalo a tak by sa bolo predpokladalo, že uvoľnený ľud bude sa radovať voľnosti, ktorá ako z neba padla mu do náručia, ako dar za utrpenie a krivdy, a že pokojne sa oddá každodennej práci. Ale ľud bol podobný vtáčaťu, vychovanému v klietke. Otvoria sa dvere, vtáča cíti vzduch, prekvapené, temer omráčené vyletí, ale nevie sa orientovať, stratí smer, lebo ho ani nemalo, nevie, kam letí, nevie užívať voľnosť, ako ho vie užívať druh, ktorý sa vo voľnosti už narodil… Vtáča alebo zahynie hladom, alebo padne za korisť dravým živlom.

Dlhým utrpením bol náš ľud ako oslepený, zbavený rozvahy a neuvedomil si celý rozsah slova: sloboda! Jemu je republika pojmom zvrchovanej voľnosti, bezuzdnej samovôle, keď môže robiť bez trestu, čo chce a čo sa mu zapáči. (…)

Nedarmo sa tohto tak neočakávane oslobodeného ľudu báli nielen páni, ale najmä všetky živly, ktoré sa vojnou neslýchane zdvihli a obohatili.

Preto požiadali sami páni a predstavitelia kapitálu, aby prední slovenskí ľudia šli, poučovali a krotili ľud. Tých, pred vojnou opľuvaných, prenasledovaných panslávov vozili páni teraz na dediny, aby ľud vyzvali pokojne pracovať a odrádzali od nezákonitých výtržností. Najmä Ivana Turzu, ktorý bol u ľudu obľúbený, lebo vedel s ním priateľsky i hovoriť i zmýšľať, unúvali všetci, ktorí mali zlé svedomie a mali čo stratiť.

Ale hoci sa našli i rozumní ľudia, bolo dosť takých, ktorí sa zvrhli po dedinách na rabovanie. Strpčení, zabíjaním ľudí na bojiskách zdivočení, túžili po pomste, po vyrovnaní. Ľud sa vrhol najmä na tých, ktorí mu bezprostredne robili krivdu, aspoň tak súdil. Napadol úradné osoby, notárov. Ľud videl a poznal, najmä ženy poznali, že notári majú moc udeľovať prídel potravných článkov a odvádzať podpory, udávať regrútov, brať chlapov na vojnu a podobné. Videl a poznal, zasa väčšinou ženy, že je pánom dobre, že oni majú zásoby nulovej múky, masti, cukru, kým chudobné ženy nemali nič a deti trpeli podvýživou.

Ľud dobre vycítil i to, že každý, kto len mohol, začal špekulovať, keťasiť i s najpotrebnejšími, ba práve s tými vecami. Preto sa poniektorí vrhli na nenávidených notárov, udreli na ich príbytok, chceli ich pobiť, vyrabovať, ba i podpálili ich domy. Potom vyrabovali vojenské magazíny, lebo vtedy ich už nestrážili, skladištia odevu i obuvi; vypľundrovali aj kasárne, odniesli, čo sa dalo. Nejedna ženička stotožňovala slovo republika so slovom rabovanie, hovoriac: „Len keby prišla skoro republika, ja by som potrebovala zo štyri konce plátna deťom a mužovi na košele.“

A vtedy nechápajúc ešte význam a pojem slova REPUBLIKA, povedal so zbožným vzdychom istý sváčik: „Chvalabohu, republiku by sme už mali, len keby sme dostali i dobrého kráľa.“

Nuž báli sa tí, čo mali dosiaľ moc, a nadovšetko tí, čo mali ukryté zásoby dobrých a vzácnych hodnôt v tovare i v peniazoch.

Riadneho vojska ešte nebolo, len čo sa zamieňala dobrovoľná stráž, aby, ako bolo možné, udržala poriadok. Teraz sa už páni prestali báť rabujúceho ľudu, ale začali sa plašiť a báť českých vojakov. Báli sa, ale čoho, nevedeli vari ani sami. Veď mali zlé svedomie a mysleli si, čo by oni, naši bývalí páni, teraz na mieste Čechov robili? Táto bázeň, ba číry strach, nútil tých kedysi pyšných ľudí, aby prosili ešte i nás, nepatrných: „Prosím ich, nechže povedia tým pánom Čechom, aby nás neprenasledovali, veď sme my nie vinní, my sme nikomu neublížili!“ Boh sám vie, za akých barbarov pokladali Čechov, a keď prišli, boli príjemne prekvapení, lebo českí vojaci boli samí dobrí chlapci, ktorí na prvý pohľad získali si každého človeka.

Niektorí z bojazlivcov by boli síce zaslúžili trošku prísnej kázne alebo i trestu.

Hovorilo sa, že na veži zámockého chrámu sú vytiahnuté strojové pušky a keď sa zjaví české vojsko, budú ho odtiaľ bombardovať a zaženú ho naspäť.

Do Zvolena prišla vojenská posádka skôr, my sme ju do Vianoc nemali.

V druhý deň Vianoc šiel môj muž s dcérou Oľgou do chrámu božieho. (…)

Už pred službami božími, ale najmä po ich skončení počuli, že v noci prišiel ticho a bez najmenšieho hluku oddiel vojska, Čáslavský, a že na mestskom dome (radnici) vejú české a slovenské zástavy.

Veľkou radosťou naplnený a prekvapený môj muž povedal: „To si musíme obzrieť a pokloniť sa našim zástavám!“

Vnútornou vďačnosťou nadchnutí, povedomí veľkej udalosti, kráčali naši v sprievode mnohých nadšencov od chrámu Lazovnou ulicou na námestie.

Ajhľa, z balkóna mestského domu vejú naše zástavy.

Kto by si to bol pomyslel! A Banská Bystrica stojí, ako stála včera, ľud sa prechodí, ako sa prechodil včera, nič sa nevyvrátilo, nikto nebol ranený, ani zo spánku vyrušený. Včera večer sa poniektorí so strachom uložili na odpočinok, ale nový deň bol krásny, lebo priniesol záruku bezpečnosti a pokoja!

Či nebolo hodno už i za toto trpieť?! Za to, že vidíme svoju zástavu.

Ach, či nemuselo zaplesať srdce už i nad tým zjavom, že naše hrdé mesto, naša pyšná Banská Bystrica, sa sklonila, aby sa dala ozdobiť našimi zástavami! (…)

*

V konsolidujúcich sa pomeroch — Neúspešný hospodársky podnik Jána Vansu — Vydávanie Slovenskej ženy — Nezdarná operácia očnej choroby Jána Vansu — Samovraždy — Koniec života Jána Vansu

Práca nás čakala na každom kroku. Každý svedomitý človek, teraz už občan Československej republiky musel si uvedomiť, že je slobodný, že má svoje ľudské práva, a preto musí s nimi prijať i povinnosti, prácu a istú dávku zodpovednosti.

Prevzatí úradníci, ba i učitelia, ktorí viacej rokov pracovali vo svojich odboroch v našom meste, nepoznali slovenskú reč tak, ako je potrebné, najmä so slovenským pravopisom boli v urputnom boji. Najmä dievčatá, ktoré sa chceli dostať do úradov, potrebovali sa učiť slovenskú reč. Prosili môjho muža, aby ich zasvätil do tajov slovenského pravopisu. Istá slečna úradníčka odporučila môjho muža svojim kolegom takto: „Nikto vás nenaučí slovenskému pravopisu tak, ako ten starý kňaz na Fortničke.“ Rozumie sa, bolo tu tých učiteľov viac, povolaných i nepovolaných.

Teraz znovu sme precítili neblahý následok vojny; nedostatok všetkého potrebného, najmä živnosti. Nesmierne ma zabolelo, keď raz môj muž povedal: „Ale ja hladujem!“ Bolo to len raz. Mali sme ešte nejaké zásoby plátna, Oľga hotovú výbavu; popredali sme všetko, bez čoho sme mohli byť. Bolo pre všetkých. I pre švagra Fricka. Tento si tú zimu hodne zarobil. Na Vianoce zhotovil cukrové vecičky na stromček, na Veľkú noc barančekov a podobné maličkosti. Cukor dostal môj muž ako včelár pre včely. Ale nepokojný duch ho zasa skoro začal pokúšať.

I môj muž mal svojho pokušiteľa. Sotva sme sa, čo i so stratou zbavili jedného obchodu, už nám ponúkli druhý. Bola to trafika. Za naše zásluhy, vraj, to nám síce patrí, ale viesť to má náš príbuzný, ktorý pre vojnu musel opustiť obchod.

Môj muž sa potešil, že predsa niečo zabezpečí svojej rodine, pristal na návrh. Že sme oproti tomu boli obe, Oľga i ja, na to nedbal. Ľudovít ešte vtedy doma nebol. Údajne bol obchodvedúcim novozaloženého potravného spolku kdesi na južnom Slovensku, a či bol zajatý, neviem. Janko, jeho brat, bol tiež v Taliansku. V neprítomnosti Ľ. Vansu rozhodol môj muž, že dočasne musí prevziať trafiku naša Oľga. Oľga sa vzpierala, prosila, aby to od nej nežiadal, že bude pracovať, ako už dosiaľ pracovala, najprv v župnom úrade, potom v obilnom úrade, kde bola korešpondentkou a tam sa veľmi dobre uplatnila a jej prácu ocenil tak predstavený úradník, ako i spolupracovníci. Táto práca bola jej primeraná, ale do obchodu, najmä do trafiky sa nehodila, ba bolo jej to z duše odporné. Ale keď jej môj muž rozhorčene vyhodil na oči, že nám nechce dokázať svoju vďačnosť, zvolila. Vedela síce, že to má byť dočasne, že trafika má byť zachránená pre iného, podvolila sa. Môj muž i tu, ako pri iných podnikoch, dôveroval sám sebe a viac ráz zdôraznil a tým nás i odzbrojil, že my, najmä ja, nebudem mať ani zodpovednosť, ani veľkú prácu, veď knihy povedie sám.

Oľga v tú jar zasa ochorela; jej pľúcny katar sa obnovoval. Keď jej bolo lepšie, odišla na zotavenie na České Brezovo. Tam bol vtedy mladý farár Hugo Hanes, syn tisovského pána farára, jeho manželka bola moja milá krstná dcéra Elenka Francisci. (…)

Oľga sa v tejto milej domácnosti dobre cítila, i zotavila sa, ale keď prišla domov, čakala ju už ťažká a z duše nenávidená práca v trafike. O tom radšej ani nehovoriť. Môj muž dosiahol, čo chcel dosiahnuť, ale nepodarilo sa mu to tak, ako si žiadal, zabezpečiť túto „zlatú baňu“ svojim. Dosť ešte konal, čo mohol, ale im nemohol stvoriť lepšiu budúcnosť. A ukázalo sa, že tá „zlatá baňa“ bola pre nejedného a nejednu len nešťastím a trápením ducha i tela. Neskoršie sám uznal, keď zahorekoval: „Nemôžem vám pomôcť.“ Do trafiky poslali legionára pochybného charakteru a nevalnej minulosti.

I ja som sa dostala do ťažkej a nevďačnej práce. Na zhromaždení Živeny v Turč. Sv. Martine pod predsedníctvom dr. Alice Masarykovej sa rozhodlo, že sa má vydávať ženský časopis pod menom Slovenská žena a za jeho redaktorku hneď tam zvolili moju maličkosť. To malo byť a i bolo pre mňa vyznačenie, súčasne i odmena a podpora. Rozchýrilo sa hneď, že dostanem penziu, a to 1000 Kč, t. j. jedentisíc korún. Môj muž zvolal: „Za čo?“ a nebol ani najmenej nadšený. Raz som sa stretla v meste i s priateľom dr. J. Slávikom. Zastavil ma a spýtal sa, či je pravda, že dostávam penziu 1000 korún mesačne? Jeho slová a prízvuk jeho slov ma zarazili. „Ja penziu? Ach nie, to je omyl. Ja mám, ako bolo v mojej neprítomnosti a bez môjho vedomia uzavreté, redigovať nový časopis, a za to mám dostať od vydavateľstva 600 Kč, v čom je započítaná i „odmena“ čiže penzia za terajšiu literárnu prácu.“

Boli sme vtedy bez peňazí. „Slovenská žena“ vznikla; mala vydavateľské družstvo, redakčnú radu, v ktorej boli ľudia zvučného mena, samí akademicky vzdelaní páni a dámy. A ja neučená, nedovzdelaná, skoro ako povedal Dobšinský „zaparená“ žena, mám redigovať časopis s politickým prifarbením, veľkými heslami, novými ideami, novými právami i povinnosťami, ja nepripravená na to všetko! Len dobre, že redakčná rada bude zodpovedná, tak som sa aspoň tešila.

Nebola to moja Dennica, nebol to časopis, do ktorého som ukladala svoje skromné myšlienky, v ktorom som sa prihovárala svojim sčiastky ešte skromnejším sestrám Slovenkám, z ktorých nejednu učila Dennica myslieť a čítať o svojej materinskej reči.

„Slovenská žena“ mi neprirástla k srdcu a Slovenky jej nerozumeli. Jedny ňou pohŕdali, iným ostala cudzia, lebo už napáchli duchom krajne komunistickým. Zasa iné zapadli do straníctva. Už to neboli čitateľky Dennice, takmer jednomyseľné, už to boli ženy, družky, ktoré neprijímali názory iných strán, ako nasvedčovali i listy rozličných strán, napádajúcich priezračným spôsobom členky iných skupín. Išlo všetko do živého.

Môj muž chcel pracovať a pracoval, kde sa práca vyskytla. Istý čas vyučoval náboženstvo na dievčenskom gymnáziu. Jeho bývalé žiačky si ho i teraz vďačne spomínajú. Mal mládež rád a mládež prechovávala vždy príslušnú úctu i lásku k nemu. A tu ho zasa zabolelo poznanie, že nedopočuje, a keď sa raz dievčence niečomu zasmiali, stiahol to na seba. Chcel byť riadnym profesorom, ani to sa nepodarilo. Pomáhal pri Slovenskej žene, sprvu robil korektúry a pri tom si kazil i tak veľmi slabý zrak. Potom, keď pripadla na mňa i administrácia, pomáhal aspoň písať adresy a priliepať ich. Ale najväčšmi si hubil zrak prekladom stanov lesného úradu z maďarskej do slovenskej reči. Jeden z úradníkov, rodom Slovák, ale neuvedomelý, začal s prekladom, ale keď to predložili môjmu mužovi, zhrozil sa tej „slovenčiny“ a volil prekladať radšej z maďarskej pôvodiny, ako zo skomolenej slovenčiny. Túto prácu dostal od Samka Korbeľa, ktorý ako bývalý lesmajster v Rusku vrátil sa na oslobodené Slovensko a stal sa lesným radcom v Banskej Bystrici. (…)

Toto prekladanie a odpisovanie skazilo úplne i tak slabý zrak môjho muža. Od malička trpieval na bolenie očí, ako som už častejšie spomenula. Nervóza, neurasténia, nespavosť ho neopúšťali, len časom boli akoby udúšané, novými udalosťami a dojmami zaháňané, ale nie zahnané.

V jeseni roku 1920 bol v Tisovci a bol veľmi šťastný, keď mohol navštíviť svoju milú záhradu na Píle, ba i pomáhať oberať ovocie. Vtedy priľnula k nemu mladšia dcérka pána farára Kolbehayera, ešte temer dieťa a už zasnúbená. Ako vôbec deti, i toto milé dievčatko túlilo sa k nemu. Z Tisovca prišiel pookriaty duševne i telesne.

V ten čas ho ohromila zvesť o žalostnom konci ideálneho, „bohublízkeho“ človeka, akým bol dr. Dušan Makovický. Ponáhľa sa písať najstaršiemu bratovi a vysloviť svoju opravdivo precítenú sústrasť, ba bolesť nad nešťastím, ktoré zastihlo rodinu i národ. A spomenul i na iných, podobných…

I rozhorčená rozlúčka s bratom Fridrichom ho nesmierne zronila. Rozišli sa v hneve, ale nebol to hnev, bol to vlastne žiaľ, krutý žiaľ, ktorý vyvrcholil v škriepke nešťastných bratov. Veď to najťažšie sa minulo, Fridrich mohol ostať, pracovať u nás alebo v blízkosti, ale jeho už práca netešila a v našej skromnej domácnosti nenašiel už spokojnosť ako na začiatku, keď ho teplý kútik zachránil pred mrazom a vetrom ulice. Ale obdivuhodne zotavený, telesne zdravý, zašatený, keď cítil u seba peniaze, zasa zatúžil po voľnom, bohémskom živote. Hľadajúc „kondíciu“, vybral sa do Brezna, ale nepochodil, len čo časť peňazí, ktorú mal u seba, strovil. Šiel do Zvolena, mal u seba väčšiu čiastku (asi 70 kor.), okrem toho lístok na železnicu. Bol slušne oblečený, čistý ako poriadny človek. Ale ako prišiel k vlaku, mal lístok už kúpený, čakal, že sa dostane do vozňa, bol návalom cestujúcich odstrčený, vlak ho nechal a on sa rozhodol ísť do Zvolena pešo a pešo sa vrátil, ale až na tretí alebo štvrtý deň. Peňazí už nemal, nový kabát pokrčený, celý zablatený, ustatý prišiel domov, a potom ho nebolo možno zadržať. Odišiel, nepomohli ani moje prosby, moju opravdivú sesterskú lásku neuznal, ani ju nevidel. Odišiel, nevrátil sa a len po čase som počula, že umrel u svojho niekdajšieho chlebodarcu na Čabe.

Môj muž neukázal, ako trpí týmto rozchodom s jediným už bratom, on, ktorý miloval svoju rodinu a chcel pre ňu žiť. Ale červ bolesti hlodal na jeho precitlivenej duši a viac sa nedal odstrániť.

V osudný rok 1921 mali sme zármutku v našej rodine až vyše práva. Náš Samko Korbeľ povážlivo ochorel. Jeho choroba bola zdĺhavá, nadobudol si ju asi vo vojenských pomeroch v Rusku, neustúpila ani liečeniu najlepších lekárov v republike a vo Viedni, ku ktorým sa on a jeho žena utiekali. A keď nastala komplikácia a pripojil sa zápal pľúc, umrel koncom augusta… Vtedy už môj muž ležal.

V júli bola v Turčianskom Sv. Martine včelárska výstava. Na nej ako predseda včelárskeho spolku bol i on. Veľmi radostne sa chystal na túto cestu. Vzal so sebou niektoré veci ako veľmi cenné na výstavku a veselý nás opustil, sľubujúc, že asi o tri dni sa vráti. Ale tri dni minuli, minulo ich viac a on neprichodil. Čo sa stalo? Kam odišiel? Trápili sme sa. On nás rád prekvapil i v minulosti a odišiel, najmä keď sa nahneval. Len neskoršie sme sa dozvedeli, keď nám prišla pohľadnica: „Báči nás milo prekvapil, je veselý a milý, srdečný pozdrav!“ A tu bol i jeho podpis. I teraz by sme boli vďačne prijali takýto pozdrav, ale on neodišiel nahnevaný, naopak, on sa tej ceste veľmi tešil, prečo, to nám nepovedal. Len o niekoľko, pre nás trápnych dní prišla obyčajná dopisnica s cudzím písmom, nemecky popísaná. Píše to istá ošetrovateľka zo žilinskej kliniky. S veľkým žiaľom som vyrozumela, že môj muž leží na klinike dr. Špaňola a že sa dal operovať na pravé oko, že sa operácia podarila, ale že pre jeho nervózu sa rana pretrhla a oko krváca. Keď bude možno, pán farár príde domov. — Tak šiel na výstavku, tam len veci oddal, a hneď rovno do Žiliny na operačný stôl.

Bože môj! Ako by sa bola mohla operácia vydariť, keď pacient bol cestou od rána unavený, znepokojený, nervózny. Neskoršie som sa dozvedela, že pod operáciou sa strhol a operatér ho za to zahriakol. Oko krvácalo. Chcela som ísť za ním, ale zadržala ma poznámka, že príde. Len som písala a žiadala odpoveď. Môj list prišiel naspäť. Len pán doktor žiadal ešte čiastku honoráru za operáciu. A náš pacient nás zasa prekvapil, prišiel s chorým okom temer oslepnutý; neoznámil, že príde, len jednému známemu naložil, aby telegrafoval, ale telegram neprišiel. Prišiel ubiedený, bolo mi ho tak ľúto, že by som bola najradšej hlasno zaplakala, ale nechcela som ho rozčúliť, veď vlastne sme boli radi, že je už doma.

V našom meste vtedy očného lekára nebolo. Zavolali sme dr. Kollára. Dal si záležať, vyšetril ranu, ošetril, svedomite chodil každý deň, ale svoju návštevu obmedzil na krátky rozhovor.

Oko sa liečilo, ale nevyliečilo. A pripojili sa všetky neduhy, ktoré ho dosiaľ skutočne alebo zdanlivo trápili. V mučivých myšlienkach si ešte vždy zhoršoval svoj už i tak beznádejný biedny stav. Tak sa začala jeho kalvária.

A medzitým unikal aj unikol takmer nebadateľne i vzácny, mnohosľubný mladý život. Nežný kvietok, dcérka našej rodiny Marienka Turzová upadla do duševnej choroby. Ako hudobne nadaná sa dostala na hudobnú akadémiu do Prahy. Vychovaná v zátiší rodičovského domu vhupla do víru života, v ktorom sa nevedela vyznať. Z jednej strany ju lákal a mámil veselý študentský život, z druhej strany dorážali na ňu nápady členov, čiže bojovníčok Armády spásy. Jej čistá, vnímavá duša a mravný základ by ju boli v tom veselom prúde zachránili, ale hrôzy, akými ju zastrašovali domáca pani a dcéra spôsobili, že stratila pevnú pôdu pod nohami. (…)

Ale naše dievčatko všetkým nástrahám sveta mohlo uniknúť, veď do jej cesty prišla ideálna láska solídneho mladého človeka, ktorý sa k nej priblížil čestným spôsobom a keď videl, že je jeho náklonnosť opätovaná, požiadal o jej ruku. Ale otec uvažoval. Mladý človek ako začiatočník vo svojom odvetví potreboval, keď i nie veľké, ale slušné veno, otecko s ceruzou v ruke rátal, počítal a dôvodil, že veno dať nemôže. Mladý človek sa vzdialil. Dievčatko sa vpravilo do otcovej vôle. Jej milý výrok bol: „Duch lásky víťazí“ a často sa potešovala, že onedlho bude plnoletá. Ale bojím sa, že okolie ju neporozumelo, čím ďalej, tým viacej unikala jej duša skutočnosti, odcudzovala sa svojim, a my všetci sme sa jej stávali cudzími. Hudba ju netešila, i práce konala len mechanicky.

V to leto sa stalo, že istý starý profesor, možno zabudnutý, bez rodiny, bez práce alebo penzie, si zúfal. Zašiel istého dňa na horný koniec mesta, ba ešte ďalej, za elektráreň, na breh kanála a skočil do hĺbky. Koniec trápeniu, koniec biedy! A o niekoľko týždňov ktosi videl, ako sa na brehu kanála prechodí dievčatko v ružovom svetri hore-dolu a odrazu ho nebolo. Išla cestou, ktorou ten starký, zunovaný, zúfalý pútnik.

Koniec. Na jej pomníku je zlomená ruža a nápis: „Nebol to kvet pre tento svet“ a „Duch lásky víťazí“.

Nám ostal hlboký žiaľ, milovali sme ju, a predsa sme ju nevedeli zachrániť. Môj muž už vtedy viacej ležal, bola už jeseň (8. nov.) a dni boli pochmúrne, pre neho smutné. Dlho sme mu o tragickom odchode jemu milej dievčiny nepovedali, ale keď zvedel, zopäl ruky a ťažko zaúpel. Časom trpel už nesmierne muky. Čítať už nevidel, len som mu ja predčítavala. To ho vždy i predtým utíšilo, uspalo, ale tak ako všetky uspávajúce prostriedky i tento naveľa stratil účinok. Mnoho bol sám, lebo si tak žiadal, keď sme my pri ňom byť nemohli: Oľga zapriahnutá, ja v práci pri Slovenskej žene. I tu ľutoval, že mi nemôže pomôcť, ako pomáhal na začiatku. Mučivé myšlienky ako čierni vtáci dorážali na jeho ubolenú hlavu. Návštevy ho netešili, len niektorí priatelia z rodiny, ale ani tí nie všetci mu boli vítaní. Tešieval sa najmä takým, ako bol Karol Kálal, dobrý, šľachetný priateľ, a jemu odhalil svoju dušu, myšlienky a náhľady. I lekára zunoval. Rád by sa bol s ním pozhováral ako kedysi s naším tisovským dr. Schvarzom, ktorý vedel presedieť pri ňom i celé popoludnie. A tak smutno vliekli sa dni jesene a zimy.

Po Novom roku prišla ho navštíviť neter Ema Čipková (stredná dcéra Imrichova), ktorá nám poradila, aby sme si zavolali jej staršiu sestru Nelku. Nelka vraj vďačne príde svojho „báčika“, čiže strýčka opatrovať. Náš milý pacient sa spýtal, či nechrápe? Lebo ja som vtedy pre istý neduh dýchacích ústrojov chrápala a vypovedal ma z blízkosti svojej izby. Ale Nelka bola tichá, spala ako dieťa, ticho a čujno. Ale vždy museli byť všetky dvere zatvorené, lebo i najmenší šuchot ho vyviedol z rovnováhy. A zasa, keď sme boli všetky ticho, nariekal, že je tá tichosť desivá a žiadal si zmenu.

Často si opakoval: „Nosák, Dušan Makovický, Marienka Turzová, také bohublízke duše — a…“ Iste o nich často rozmýšľal. O Nosákovi som bola skôr napísala, že ako farára ho senior prenasledoval a v náramnom rozhorčení, neovládajúc už sám seba, skočil z veže kostola a zabil sa.

Vo svojich útrapách stonal, ba kričal, mal veľké bolesti, muky a nemohli sme mu pomôcť, len ak na nejakú chvíľku. Ani injekcie nemohli ho uspať. — A zrazu začiatkom júna akoby boli prestali všetky bolesti a muky, nestonal, nekričal, bol celé noci ticho a nedovolil, aby sme ho v noci vyrušovali. Zdalo sa, že sa stal zázrak: obrat k lepšiemu. Ja, ktorá som bola vždy hotová veriť, sľubovala som si, že je to začiatok ozdravenia.

Istý večer vstal, prešiel ku klavíru, zahral: „Zlatého slunce krásný běh“. My sme s horlivosťou, ba s radosťou spievali: „Preč, preč, pekelní duchové“.

A potom ešte zahral „Dobrú noc, má milá, dobrú noc“.

Bol veľmi zoslabnutý a keď sme ho viedli do záhrady, museli sme ho podopierať, ba naše dievča Zinka vzala ho na ruky a preniesla dolu a naspäť hore schodíkmi.

Nebol to ešte posledný jeho večer, keď si na svojom milom klavíri zahral. Hra táto bola posledná. Raz večer priniesla mu Oľga prvé jahody a posedela pri ňom. On jej láskavo nakladal, aby si dávala pozor na zdravie, najmä na oči.

Tak utíšené, uspokojené sme sa odobrali na odpočinok. Unavená prácou a bolením hlavy tuho som zaspala. Ale mne často také spanie bolo viac na nešťastie.

„A když lidé pospali, přišel ďábel a nasál koukole“, alebo tým nešťastným pannám lampy hasli pre nedostatok oleja. A teraz, kým som spala, odišiel ticho, kradmo, šiel, aby sa nevrátil, nechal mi žiaľ, ranu, ktorá sa nezahojí, odišiel sám a sám.

Záhada života a tajomstvo smrti…

Kto bol s ním? Matka, ktorú neustále volal? Nikto nevie a nezvie. (…)