ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozdrav z Prešova — Plavnica vyvolila Jána Vansu — Vysvätenie — Pomery v Plavnici — Vansove povinnosti — Ťažkosti — Farárom v Lomničke — Lúčenie s Plavnicou

Domov prišiel Janko teda len koncom leta roku 1871. Bol pri sestrách v Tarjane (bývala tam Linka, vydatá Faklová), na Ozdíne (Machníkovci, ktorí neskoršie prešli na Uhorskô) a na Málinci, kde býval brat Imrich. Tu sa všade cítil ako medzi svojimi, a kde mohol, tam sa hľadel i uplatniť a kázaval s dovolením okolitých pánov farárov na Ozdíne, na Turíčkach a inde.

So svojimi priateľmi neprestal byť v listovom spojení. Ešte do Lipska písal Jankovi Andrej Sokolík. Píše zaujímavo i o študentskom živote v Prešove, kde ešte ostal po Jankovi. Dopisoval si i s Kolomanom Banšellom. Sokolík píše svojím ťažkočitateľným písmom (preto je ťažké, že slová splývajú dovedna): „Pohol som Kolomana — a v tomto čase, keď ja píšem, mal by si list jeho mať v rukách, čo ale neprekáža ani najmenej, aby som Ťa i ja vyhľadal s listom svojím. Po tejto malej predmluve, ktorú zazlieť nesmieš, pristúpime radšej hneď k hlavnej veci, aby som sa s mnohým prevláčaním nezavliekol niekde na Brdárku, ktorá je blízko Psotárky a skadiaľ úbohému grico alumnickému prešovskému teológovi poriadnym spôsobom vytrepať sa z mláky, lebo je u nás aspoň na tento čas vody toľko, že nám z pivnice už podlahu na chyži hore dvíha… List tvoj, pravdu vyznám, som nečakal len z tej prostej príčiny, že za dlhší čas nechodil, tým väčšie ale bolo moje prekvapenie, keď cele znenadála doletel, tak ako keď pivo bez toho, žeby nás boli volali na mestský dom a sa poradili s nami, zo siedmich skleslo naraz na šesť grajciarov pol holby; no ďakujem za rozpomienku tvoju na mňa a na zámenu chcem ti poslať dlhý, alebo nedlhý list a zdeliť všetko, čo v meste našom zvlášť nazbierať možno. Dámam prednosť, započnem tedy s dámami, a to: Nelku zanechal kaplán Švehla preto, lebo sa dopočul, že sa juristi pre ňu duelovali a keď sa dievčaťu predsa len treba vydať, dali Grexovci na vedomie cukrárovi Fontánimu, že môže prísť, na čo ale dostali len odpoveď, že ju už nechce, čo je veru nemalý škandál, a starý bežal naraz k Zboraymu a vypil tam od hnevu rumplík vína. Horlivá Slovenka Valéria sa tiež ešte nevydala a tomu je veru len panslavizmus, ktorým je ona durch und durch presiaknutá, na príčine, okrem ktorého sa jej ešte tá nehoda stala, že keď nedávno sa sánkovala, tak nebezpečne sa prevrátila, že na nejaký peň rozdrapila si ústa a zamdlela razom. Jano Ružiak domnieval sa držať len mŕtvolu v rukách tej drahej polovičky srdca svojho, ktorá ešte pred niekoľkými chvíľami v plnom zdraví sa nachodila. Matka jej hneď len božekala: ,Jaj, bože môj, tá sa už nevydá!‘ Janko Dérer prestal dopisovať svojej drahej Miline. Pepka mala odísť niekam do služby, ale nedávno ju ešte tu videl. Konečne moja Hrdlička Matilda, neviem, ako fašangovala, ak tak ako ja, tak nie veľmi dobre. Ale dosť o tých dievčatách, lebo keď by som chcel viac, musel by som hovoriť i o starých kišasonkách a tie, keď by sa im začalo čkať, pomýlené by boli pri hre na mariáš. — Boli časy boli, ale sa minuli a ja som, fráter, nemal nikoho, s kým by som sa mohol potúlať po prešovských krčmách, lebo vymrel ten duch kolegiálny, a teraz už len Kolman a ja, čo sa kedy-tedy pridržiavame pohárika, podporovaní niekedy juristom Andrejom Hanzlíkom, naším šuhajom z Radvane. Teológov nás je tu suma sumarum, összesen sedemnásť darabov, ale Slovače medzi nami nemáš, takže okrem nás starých len Tréger z Liptova, z Boce, chce byť Slovákom. Starý Hlaváček vždy je len ten starý, ale Maxovi, ktorý nedávno dostal fafrnka a nevedel, ako ho má dať pokrstiť, zle nedobre sa vodí medzi nami, čo najlepšie z toho vidno, že pri čítaní klasifikácie prinútený bol vystúpiť z auditória a šiel žalovať k direktorovi, že sa povadil so mnou a s Újaghom, ktorý mu povedal, či sa pamätá, keď ho v Spiši vyhodili opitého triezvi ľudia z krčmy!…

Na ceste do Liptova zišli sme sa s Jankom Dérerom podľa dohovorenia v Levoči a bavili sme sa dobre za celé dva dni a tri noci. On je pedagógom v Jamníku, ostatná pošta Igló. S Gustom si nedopisujem, ale v marci má prísť sem a pritom je praktikantom v Trenčíne u advokáta Dohnányiho. Lauček píše Banšellovi, že chodí na poľovačku, ale krv že ešte neľpie na jeho rukách. — Ale nóbl ti je to svet tuná, Jano! Cukrárne štyri ako kvet a jedna je v pláne v samom kolégiu; cukrárne to veľkomestské. Ináč tam, kde boli, sú ešte i dnes krčmy i židovčičky majú bývalého Hinterbáderovu, ale my ich nenavštevujeme. Superintendenta ešte nemáme, ale najväčšie vyhliadky má Czékus alebo Bartholomaeides, v najnovšom čase sa tvrdí, že tento posledný dostane to významné miesto. Slováci sme tu teraz nasledujúci: právnici Gusto Lehotský, Paľo Országh, Jožo Országh, Ružiak, Hanzlík, Kállay, Černý. Gymnazisti: Andrej Halaša a Kordoš. Teológovia: Banšell, Tréger a moja maličkosť. To je celý náš svet a so zaniknutím privátneho spolku ostal ten starý v novej forme, alebo lepšie s novým smerom Kolo pod predsedníctvom Hlaváčkovým.“

Ján Laco písal Jankovi zaujímavý list, v ňom sú poznámky o národnom živote toho času. Píše: „Braček drahý Janko! Je už však čas, aby som Ti aspoň niečo o mojich okolostojíčnostiach oznámil. No robím to teraz, lebo prv som nemohol. Tak sa nazdávam, že už po tvojej dlhočiznej púti doma na prázdnej kapse odpočívať budeš. Hop, ale! Najprv Ti vari za tvoju mne milú fotografiu mám zaďakovať. Nuž prijmi najvrelšie dieky. Veru si sa mi zavďačil; hneď ju vlepím do alba. A teraz vari najprv sa Ti vyspovedať, prečo som mlčal a v tom bude i celý list záležať. Počuj teda!

Po mojom šťastnom návrate do domoviny musel som hneď cápkať do Oravy; a okrem niekoľkých dní, som sa vždy hneď v Kubíne, hneď v Žaškove bavil. Najprv bol senior Novák v Korytnici stovôčku minúť, a za ten čas som ho ja zastupoval. Po jeho príchode z kúpeľa sme šli do Martina. Ej, Jano! Navyzeral že som ťa, skade reku prirukuješ! Ale kde nič, tu nič. Musel ja voľky-nevoľky sám z Nemcov na zhromaždení tancovať. No, zabávali sme sa tam veru dobre. Nazdával som sa, že i Jano Šetina prirukuje, ale mu vraj priťažká bola kapsa od mínusových peňazí, a preto nemohol prísť. Mládeže bolo dosť, ale všetko akosi len tak sem a ta roztratenej; nedržalo to nič vovedne. Neviem, ký parom je to, že každý ústav svoje vlastné myšlienky zastupuje, a tak nijakej disciplíny nieto medzi mládežou slovenskou. A zábava, ako hovorím, bola nútená. Veď Ti to možno obšírnejšie Julo Botto i s Viestom rozpovedali, ktorí tiež tam boli prítomní.

Po martinskom zhromaždení som šiel naspäť do Oravy a v sobotu ešte do Trnovca. Ale tu som sa len do piatku bavil a i medzitým som do Oravy behal po seniora pre vizitáciu v Trnovci, žiadajúc ho, aby mi nejako pomáhal, lebo ma za bagančoša chceli vziať. Po vizitácii u nás a v Sielnici som šiel v sobotu zase do Žaškova, aby som tam Marečka zastupoval, ktorý odcestoval do Nitrianskej. Tu som teda bol až do dištriktuálneho konventu v Lipt. Sv. Mikuláši, kde som v druhý deň, t. j. v utorok dňa 29. augusta za kaplána seniorálneho v Orave bol ordinovaný. Ja teraz, ako vidíš, som už od skúšok oslobodený, len by bola fara, Mara by sa tiež našla. Ale nenazdávaj sa, že moja kaplánka bohvie ako vysoko vyjde! Mám 50 zl., slamy do čižiem, koľko zoderiem, ale hospodu a kostu nemám. Je to, vieš len aby som bol od honvédstva oslobodený. Preto ani neviem, kedy do Oravy pôjdem. Už vypomáhať len musím, ale či ma ta predvolajú a prenocujú, to neviem. Keby nie to prekliate honvédstvo, bol by som prijal pozvanie do Revúcej, ale takto by mi boli pripäli červené nohavice i s teľaťom, a to sa mi nechcelo vláčiť. Ty si hádam už profesorom v Revúcej, ak nie niekde farárom. No, nech Ti len pánboh pomáha. Ale na svadbu, Jano, že ma zavoláš! — Ako sa má Daňo? Čo robí? Či už zložil kandidátikum? A či azda len teraz v jeseni pôjde do Prešova? Sokolík tiež teraz pôjde. Má ísť i do Nemecka, vari na dva roky. Nagyovská mu ešte vždy v srdci hrá. Čože a ako si nechal Čechov v Lipsku? Či Bakič odišiel? A nevieš jeho adresu? Ale zbohom atď. — Tvoj Ťa milujúci priateľ Ján Laco.“

Keď bol Janko doma na Píle, chodieval častejšie do Tisovca k tamojšiemu učiteľovi Gašparovi Dianiškovi, aby mu pomáhal pri vyučovaní dietok. Gašpar Dianiška bol bratom už spomínanej pani Ambrózyčky a bol veľmi vzdelaný a naslovovzatý pedagóg. Skončil i teológiu, ale volil stav učiteľský vo svojom rodnom meste. Ako učiteľ bol ním telom i dušou. Jeho žiaci a žiačky ho milovali a spomínali ešte i po mnohých rokoch. Vôbec školy v Tisovci boli v ten čas dobré a obaja učitelia nechali po sebe nehynúcu pamiatku. Druhý učiteľ, ako o tom už bola reč, bol Daniel Lojko, otec synov Hostivíta, profesora blahej pamäti revúckeho gymnázia, a Daniela, ktorý bol tiež teológom. Gašpar Dianiška mal brata evanj. farára v Batizovciach na Spiši, ktorý vychoval synov Andreja, Alberta a dcéru, menom Maričku. (…)

Obaja bratia, Andrej a Berci (Albert), študovali bohoslovie; boli vždy a všade vzorní, usilovní študenti, končili riadne. V Nemecku, tuším v Halle, doplnili svoje štúdiá. Potom, keď medzitým otec v Batizovciach umrel, vyvolili Andreja na jeho miesto. Berciho vyvolila plavnická cirkev, ktorá vtedy ešte nebola samostatná, ale ako dcérocirkev patrila k Sabinovu, kde bol farárom Teofil Nosák.

Albert Dianiška prešiel roku 1872 do Slovenskej Vsi pod samými Tatrami. Ktosi poznamenal, že už sám výhľad z jeho milej fary na Tatry je hoden 200 zl. A tak farár Dianiška sa vraj môže pochváliť tým, že má 800 zlatkovú faru. Sám dôchodok farský 600 zl. a ten výhľad k tomu!

Slovenská Ves patrí do podtatranského seniorátu (tak ako i odľahlá Plavnica) a leží na ľavom boku od hradskej, vedúcej z Popradu do Ľubovne a odtiaľ do Šariša — do Orlova.

Dianiškovci sa hneď starali, aby zanedbaná plavnická cirkev dostala skoro náhradu za Alberta Dianišku, a či by Janko nešiel do Plavnice. (…)

Vec nezaspala. Janko sa hlásil u pána Teofila Nosáka, ktorý bol vďačný, že dostane zasa skoro výtečného, ako dúfal, levitu a učiteľa pre vzdialenú Plavnicu. Hneď sa konali prípravy, aby ho plavnická cirkev dala vysvätiť. Prv ako bol vysvätený, dostal vokátor, ktorý poslal inšpektor Kirchmeyer. V tomto vokátore okrem riadnych bodov je i jedna podmienka, a to, že zvolený Ján Vansa, učiteľ a levita, zaväzuje sa vytrvať za tri roky tam, ináč že je povinný útraty s vysvätením cirkvi vrátiť. Túto podmienku Czékuš zrušil, že je nie spravodlivá a že obmedzuje osobnú slobodu. To sa môže len očakávať, že patričný bude sa cítiť mravne zaviazaný. Janko by bol podmienku prijal a podľa nej sa držal, ale Czékušovo rozhodné slovo ho od nej oslobodilo. Týmto výrokom „biskupa so železnou rukou“ sa tiež mnoho zmenilo a Jankova životná dráha dostala nový smer. (…)

A tak bol Janko Vansa vysvätený a mohol hneď odísť do Plavnice.

Ako zvláštnosť nech stojí tu spomenutá, že vokátor podpísaný z jednej strany Nosákom, z druhej Vilh. Kirchmeyerom ako inšpektorom, podpísali i nasledujúci: Janko Fröhlich, kurátor, Andreas Lancner, Janko Lancner, Janko Hambrovský, Andreas Fusch, Andreas Zimmermann. Ale všetky mená sú písané jednou rukou a pred každým svieti + (krížik). Krížiky sú rozličnej „akosti“, znak, že každý krížik namaľoval vlastnoručne. (…)

Plavnica bola chudobná dedinka. Niekedy prináležala k panstvu paločajovskému, ktorého staré sídlo bol azda Plavec alebo Plavča. Tu bývali mocní páni Paločajovci. Za nimi Horváthovci, od ktorých ženbou dostal panstvo rod Šalamonovcov. Jeden z týchto Šalamonovcov, krstným menom Attila, daroval pozemky a lúky plavnickej cirkvi pre kňaza. Ako prví páni, Paločajovci a Horváthovci, tak i Šalamonovci boli hrdí a sebavedomí ľudia. Kolovali o nich mnohé povesti a rozprávky z časov dávno minulých, anekdoty z neďalekej minulosti. Ešte i Viedni chceli imponovať. Jeden z týchto pánov, veľký milovník krásnych plnokrvných koní, vošiel raz do Viedne so šestorkou najkrajších koní. Vtedy mu z dvorskej kancelárie oznámili, že sa mu to na budúce zakazuje, lebo že na šestorke má sa právo voziť len sám cisár. Nato sa Šalamon vrátil domov, ale onedlho zasa šiel do sídelného mesta Viedne na šestorke krásnych, bielych, striebrom okovaných volov. I rohy mali striebrom ozdobené. Koč, sluhovia a pohoniči nádherne ozdobení, oblečení a vystrojení. Tento kúsok vraj Viedenčania náležite ocenili. — Iných podobných historiek kolovalo mnoho, ale časom zapadli do zabudnutia, ako zapadli múry starého „pevného“ plavečského zámku. Majetky upadávali ešte i v Javorine, ktoré neskoršie odkúpil knieža Hohenlohe.

Plavnické panstvo mal v prenájme istý Viliam Kirchmeyer, evanjelik a cirkevný inšpektor. Bol tiež veľkým pánom a chcel, aby ho každý za takého uznal. Keby bol býval mal Janko povahu diplomata a vedel sa „akomodovať“, bol by mal veľké výhody, ale Janko mal svoju hrdosť, a to nielen osobnú, ale i národnú. Bol u Kirchmeyera každodenným vítaným hosťom, vlastne patril už k famílii, lebo stal sa spolu i vychovávateľom Kirchmeyerových synov. Mal tam i stravu, celé zaopatrenie. Ráno mu priniesli raňajky do fary: výbornú voňavú kávu, koláč, chlieb s maslom. Na obed a na večeru chodil do panského domu; rozumie sa, kuchyňa bola panská a každý deň hostia, hostina, jedlá vyberané. Veru on také potom ako chudobný farár nikdy nemával, alebo len veľmi zriedka.

Janko videl a skúsil, ako žijú páni, a videl hneď opak toho života u ľudu. Ľud úbohý, zotročený, žijúci zväčša na milých „bandurkách“ alebo „gruľách“. Poznal hlbokú priepasť, ktorá delila panstvo od ľudu. Telesne i duchovne ľud bol upadnutý, ako vidieť i z toho, že z piatich popredných cirkevníkov, medzi nimi i kurátor, ani jeden nevedel písať! A okrem toho, keď počul, ako pohrdlivo, s akou nenávisťou hovoria páni nielen o ľude, ale i o jeho reči, pritom i o tých, čo sa ľudu zaujali, vzplanul jeho hnev. Pri jednej príležitosti pri konci prvého roku vyslovil sa ostro a dal výraz svojmu rozhorčeniu Kirchmeyerovi. Ale zato ho nevypovedali, no Janko sám prestal chodiť na slávne hostiny a stravoval sa doma, pravda, voľne, podľa Heineho: „Nespýtajte sa, ako?“ Jeden deň „grule“, druhý deň „bandurky“.

Kým ešte bol s Kirchmeyerovcami zadobre, chodieval s nimi i na vychádzky, a to neraz i na koni. Prečo nie? Veď niekedy boli i biskupi takí odvážni, ba i bojovníci, že ich ešte i po smrti tým poctili, že im sochu, čiže štátuu postavili, ako sedia posvätení cirkevní hodnostári na koni. Častejšie zašiel i do neďalekého Sulína, povestného pre svoju liečivú vodu. Tamojší bývalý notár Chamilla, ktorý poznal túto výbornú vodu, prišiel na to, rozposielať ju po svete a pravdepodobne pritom zbohatol. Janko sa s ním dobre poznal, častejšie sa schádzali, či u Czapkayich v Sulíne, alebo v Kamionke na fare rusínskeho popa. Czapkayovci pochodili zo Sabinova a boli blízki príbuzní i tej rodine czapkayovskej, z ktorej si neskoršie náš dobrý priateľ a kmotor Ján Kadlečík doviezol do Plavnice svoju milú paniu. (…)

Na okolí Plavnice boli početné dediny obývané Rusínmi. Ich biskup býval v Prešove. Blízko Plavnice bola dedinka Ujak. Jej obyvatelia sú väčšinou gréckokatolíckeho náboženstva. Tu bol vtedy farárom Andrej Andrejkovič. Krásny starec, pripomínajúci svojím zovňajškom dávneho žreca alebo patriarchu.

Janko vyučoval tu všetky triedy a že to konal svedomite, bol zapriahnutý celý deň. Ľud ho mal rád, tešil sa mu, že azda už ostane pri nich. Ale sotva bol tam niekoľko týždňov, už dostal povolanie na próbu do Hololomnice. Inšpektor Júr Szakmáry mu písal veľmi priateľský list a povoláva ho, pritom mu oznámil hneď i dôchodky. Neviem, prečo Janko vtedy jednoducho neodriekol, lebo dôchodky hololomnickej fary boli pramizerné. Szakmáry sa vtedy podpísal: „Alázatos szolgája“.^[19] — Janko pravdepodobne túžil dostať sa do takej cirkvi, kde by nemusel vyučovať, čím sa úplne vyčerpal a nemohol sa venovať iným prácam, najmä pastorálke a ďalšiemu štúdiu. Dosť na tom, bol na próbe, ale bol veľmi znechutený nielen pomermi v cirkvi, ale i prijatím samého inšpektora, ktorý teraz neukázal ani stopy priateľstva. (…)

Celá rodina sa usilovala, ba i sám priateľ Boľvanský, aby Janko dlho neostal v Plavnici, vôbec tak ďaleko od svojich; a kde aká farárska stanica sa uprázdnila, už sa usilovali, aby sa informovali o všetkom, čo s tým súvisí, a aby to v prípade potreby hneď oznámili Jankovi. On sám bol v Plavnici spokojný, iba život s Kirchmeyerovcami stával sa mu čím ďalej tým neznesiteľnejší. Pretvarovať sa nevedel, v maďarčine sa cvičiť a zdokonaľovať nechcel, preto ho panská spoločnosť, v ktorej už začal panovať duch protislovanský, odsudzovala. Tí páni väčšinou ani nevedeli dobre po maďarsky, panie tým menej, a predsa sa jej podrobovali, zvlášť pod vplyvom škôl a učiteľov na deti a detí na rodičov. Deti možno ľahko sfanatizovať a ony ovládajú potom hravo rodičov.

Janko sa nevedel vpraviť do tohto života plného pretvárky, neprirodzenosti a lží. On vždy šiel „rovnou cestou“, lenže často neopatrne a potom narazil skutočne na kamene urážky. Sám neskoršie uznal, že pri neveľkom sebazaprení mohol ešte tam ostať a užívať, čo mu bolo poskytnuté. Roztržka medzi panstvom a ním nebola zo začiatku veľká, ale stupňovala sa až do nevydržania. A v tom položení bol Janko hotový odísť kamkoľvek, len nie ostať v Plavnici. A tú túžbu napomáhal i Boľvanský. Začiatkom leta, vlastne Prvého mája prešiel Daniel Bachát ako novozvolený evanjelický farár slovenský do Pešti. O tom píše Boľvanský 28. apríla 1873: „Bachát 1. mája bude už v Pešti. Vec národno luteránskoslovenská dávno neslávila takéhoto víťazstva. Cirkev slovenská v Pešti má teraz zabezpečenú budúcnosť.“

Boľvanský už vopred, kým Bachát ešte neodišiel z Pribyliny, odporúčal Janka, o čom Janko ani nevedel. Ale Bachát s poľutovaním oznámil, že Pribylina mala kandidáciu zostavenú. Do nej vzala: Inštitórisa, Bohuša, Švehlu a Čobrdu. Táto vec nikoho tak nemrzela, ako dobrého, nešťastného brata Ľudovíta.

Ale medzitým sa Jankov osud rozhodol inakším smerom. Ako predošlého roku v Hololomnici, tak tohto roku uprázdnila sa fara v Malej Lomnici, čiže ako ju Dobšinský dôsledne a výstižne menoval: v Lomničke. Tu zasa nech objasní vec sám Janko v liste písanom svojim dobrým rodičom a bratovi:

„Veci idú per Dampf, len aby sa tá para neobrátila na vodu, ostatne i po vode sa z Plavnice dá odplávať. Teda: na Vstúpenie som Szalagyim, seniorom subkarpatického (podtatranského) seniorátu na próbu volaný do Malej Lomnice menom tejže cirkvi, kde bol starý kňaz Wünschendorfer na odpočinok a do penzie daný. Dôchodky tejto nemeckej cirkvi sú mi dosiaľ neznáme, ani iné okolnosti. Materiálne sotva vyhrám, lebo v Plavnici ako slobodný by som bez starosti o kost mohol skôr niečo zgazdovať a ročite čo len 100 zl. odložiť. Slávne panstvo sa mi zberá do Gemera, do Rožňavy a pozdejšie na svetovú výstavu do Viedne. Srečan put!^[20]

Daňo čo robí? Janko (Lauček, Daňov brat)? ostal učiteľom? Ja som po tieto dni chcel exament s deťmi zložiť a volal som Nosáka naň, dostal Schulkrankheit,^[21] lebo na osvedčenie svojej choroby na tretí deň pekne-krásne prikvitol na pohreb nebohej barónky Paločayovej-Kirchmeyerovej. Kirchmeyer je zase inšpektorom a non inspiciendo. Okrem toho zo 17 detí nemám ani polovicu v škole, ležia choré na „rikle“, t. j. sypanice čili osýpky. Od 1. mája len asi pol druhej hodiny, včasráno, mám školu, lebo deti musia ísť svojim rodičom kravy pásť, keď obecného pastiera v dedine nieto. Pri komasácii ožobráčili ľud a nedali mu nijaké pašienky. Aký to vplyv má už len i na školu a výchovu! Priviedol som ľud a deti tak ďaleko, že o zameškávaní školy by tu ani reči nebolo, ale vidiac túto nespravodlivosť panskú a biedu ľudu, musel som im povoliť a deti pustiť, bo ináč sám gazda alebo gazdiná musí ísť so statkom kdekade po jarčekoch a kadejakých biedach. Ajhľa, komasácia, ajhľa výchova ľudu v Uhorsku! Nešťastný, umorený, zmrzačený ľud! Čo nevoľníctvo a absolutizmus panský nedobil, to štát teraz dobíja. Bojím sa, že ak stadeto odídem, plavnická cirkev nedostane tak ľahko kňaza, tým menej na niečo súceho, a ak ju dosiaľ neroztrhali, tak ju iste roztrhajú… Lojku (Daniela) by bolo sem. Keď bude treba, oznámte mu to. Plat mu povýšia. K dvom milým chyžkám mu ešte jednu i kuchyňu pribudujú, keď uvidia toho potrebu.“

A medzitým strašná príšera, smrtonostná cholera zavítala k nám a kade šla, tam padali ľudia ako hmla, tade sa šíril strach, jej verný pomocník, za ňou sa ozýval nárek a ston. Do Plavnice a okolia zavítala dosť zavčasu. Z Jankových cirkevníkov vzala prvého istého Fröhlicha, toho, ktorý bol i na vokátore podpísaný. Bolestne dotkla sa Janka smrť dobrých priateľov Czapkayovcov v Sulíne; tam umrel najprv Czapkay, človek mladý a mocný, a myslím, že i jeho pani. V ťažkú hodinu smrti bol Janko pri svojom priateľovi a keď priateľ dokonal, ostal pri ňom i na noc. Nemali nikoho, čeľaď sa rozpŕchla. Janko bdel sám a sám. Mal otvorené obloky do krásnej záhrady. Večer bol teplý, plný vône. V hustých korunách starých stromov sídlili slávici a teraz spievali svoje sladké melódie ozlomkrky. Čože je ich do toho, že v tôni starých stromov sa odohrala tragédia, že poľami, dedinou kráča smrť a kosí mladého i starého? — Janko tú noc v Sulíne prebdetú nikdy nezabudol, prebdel, prekonal ju v rozjímaní ako začarovaný vánkom prichádzajúcim z iných svetov. Desný hosť ho ušetril, ostal zdravý, ale dojem tých hodín trval ešte dlho, veľmi dlho.

I na Pílu zavítala cholera. V jednom liste píše Ľudovít, že umrel známy gazda. Potom i druhý, tretí, ženy a deti. Pobrala sa i nešťastná farská Julka. Tá, niekedy taká krásna devuška, ako staršia, stala sa veľmi nemotornou, stučnela a dostala akýsi výsyp, ktorý ju veľmi zohyzdil a trápil. Julinka bola asi Ľudovítova vrstovníčka a keď ju vyprevádzali na ostatnej púti dolu dedinou, stál Ľudovít o barlách pred školou a smutne hľadel za rakvou… Azda si myslel: „Ideš, prídem za tebou onedlho i ja.“

Ale skôr ešte ochorela matka.

Janko vtedy už bol temer na ceste do Lomnice. O tom píše domov v liste 9. júla 1873: „S radosťou Vás upovedujem, čo ste už i z dopisnice predbežne vyčítali, že pri voľbe na 6. t. m. vydržiavanej v Malej Lomnici ja som spomedzi štyroch kandidátov za farára tejže cirkvi jednohlasne zvolený. Tým viacej ma to prekvapilo, čím menej nádeje som mal byť zvoleným ako neznámy, bez všetkej protekcie, majúc medzi inými protikandidátmi kaplána seniora Szalagyiho, ktorého senior, mne nie veľmi naklonený, rád by bol do Malej Lomnice osadil. No vďaka vzdelanej upovedomenej cirkvi lomnickej, ktorá v povedomí svojho práva samostatne volila, podľa vlastného presvedčenia a vôle. A tak teda, keď moje pomery v Plavnici na najhorší stupeň vystúpili, lebo, ako znáte, som sa kirchmeyerovského stola zriekol, zvrtla sa kocka a ja z nemalých nesnádzí oslobodený. — Cirkev malolomnická je dosť mocná, bohatá cirkev, hoci dôchodky v pomere k majetnosti cirkvi nie také skvelé, no je ona predsa z lepších cirkví, lepšia ako Hololomnica. Duší 766 fílie nemá nijakej. Dedina táto leží podľa hradskej, vlastne dosť ďaleko od hradskej z Kežmarku do Plavnice vedúcej. Ešte doista som neurčil, kedy sa presídlim, ale bezpochyby tohto mesiaca, tak ku koncu, lebo ma veľmi žiadajú; učiteľ im umrel a tak je cirkev samotná. Teraz sa musím, nejako do poriadku doniesť, náradie si zadovážiť, aby mi izby prázdne nestáli. — V našom vidieku cholera ešte vždy garazdí. Počet umretých v našom notariáte je hodný (asi 10 dedín), zo 7000 duší umrelo 146 ľudí. V Plavnici, vďaka hospodinu, ukázala sa cholera len veľmi mierne. Z najhlavnejších príčin úmrtnosti je nesmierna núdza obecného ľudu, hlad, biednici nemajú dočista čo jesť, a ak sa z vyšších strán nezakročí, vypukne strašný hladový týfus a potom budú ľudia padať ako muchy! Dosiaľ na zakročenie vrchnosti prišlo od stolice pre niektoré obce niekoľko tisíc zl. — („co jest to medzi tak mnohé?“).“

Senior Szalagyi ukázal sa i pri Jankovej nedôvere ako slušný, ba priateľský človek. Sám mu listovne oznamuje, že ho v Lomnici vyvolili, želá mu zdravia a požehnania; na konci však prosí, aby mu zaopatril v Plavnici dve slúžky, lebo počul, že sú dievčatá stade súce a spoľahlivé. Plat: veľkej 20 — 24 zl., malej (k dvom dcéruškám) 16 — 18 zl. na rok. To je uvedené zato aby sme vedeli, ako bola platená čeľaď vtedy a ako je platená dnes. Isteže sú dnes iné pomery a peniaze nemajú tú cenu, čo vtedy.

Vokátor, čiže povolanie z Malej Lomnice, zostavený 9. júla 1873, znie: „Dvojctihodný pane! Keďže náš vysokozaslúžilý pán farár Ján Wünschendorfer pre svoj nevyliečiteľný telesný neduh a pre svoju starobu z farského úradu zaďakoval a nami s istou jemu poskytnutou penziou na odpočinok poslaný bol, sme prinútení o znovuzaplnenie uprázdnenej farárskej stanice.

Pristúpili sme teda k voľbe takého hodného nástupcu, ktorý sa podvolí medzi nami držať opravdivé evanjelické učenie a požehnane ho rozširovať bude; tak teda sme na cirkevnom, dňa 6. júla t. r. konanom zhromaždení pod predsedníctvom pána seniora Michala Szalagyiho verejne a jednohlasne vyvolili Vašu Dvojctihodnosť za nášho budúceho farára.“ (…)

Rozhodlo sa teda a Janko bol spokojný, lebo ľud mu bol veľmi naklonený a urobil na neho dojem neobyčajne inteligentných a pritom spoľahlivých ľudí.

Janko sa mal osadiť v Lomničke už začiatkom augusta, ale prv ako by bol odišiel z Plavnice, navštívil chorú matku. Keď už temer mal na voz sadať, aby sa presťahoval, prišiel list od Ľudovíta, v ktorom mu oznamuje, že je matka chorá. Opisuje priebeh choroby, cholery. Liečili ju oba tisovskí lekári dr. Ulman a pán Vil. Herman.

Hoci v Plavnici cholera ešte neutíchla a hoci v Lomničke už na neho čakali, dobrý syn nemohol odolať túžbe, aby nešiel navštíviť svoju chorú matku. Myšlienka, že by mal utratiť drahú bytosť, mučila ho, preto sa chytro rozhodol i vybral sa domov, to jest na Pílu.

Do Popradu sa dal odviezť, odtiaľ na Hranovnicu, cez Popovú, Vernár, Telgárt, Muráň a Tisovec na Pílu šiel pešo.

Keď prišiel do Hranovnice, bola noc. Noc, aké bývajú v auguste, krásna, tichá; nebo plné hviezd, medzi ktorými padajú meteory.

Hranovnickí občania už spali, len hlásnik bdel a vytrúbil práve jedenástu hodinu, keď videl prichodiť čiernu postavu. Ktovie, čo súdil o tomto zjave už i preto, že neznámy mal v ústach horiacu cigaru. Nie div, že sa ten dobrý človek naľakal a začal cúvať. Trúbu držal pred sebou ako zbraň, s ktorou by sa v prípade potreby mohol brániť.

Janko z hlásnikových pohybov súdil, že sa bojí, preto sa mu pozdravil pekne po ľudsky, a to spišskou slovenčinou, ba aby si ho naklonil, ponúkol mu cigaru. Hlásnik zďaleka natiahol ruku, ešte vždy s veľkou nedôverou. Aby ho lepšie presvedčil, že je človek, Janko sa spýtal: „Či cez dedinu slobodno fajčiť?“ Opýtaný sa osmelil a odpovedal: „Páni fajčia, ale statoční ľudia nie.“

„Na,“ pomyslel si náš osamelý pútnik vo svojej gemerskej reči: „Bulo ti to nedbä?“ Potom povedal hlásnikovi svoje zbohom a pobral sa ďalej. A tu milý hlásnik začal trúbiť alarm, akoby mal budiť spiacich ľudí do boja; na to sa ozvali všetci hranovnícki psi s veľkým brechotom a ľudia vyburcovaní z najlepšieho sna povybehávali nedostatočne oblečení a obzerali sa na všetky strany, kde horí a čo sa robí? Ale Janko už bol na konci dediny a nečakal, ani si nežiadal zúčastniť sa na povstaní, len počul a domyslel si, čo sa v dedine robí. Poponáhľal sa ďalej, lebo ho túžba poháňala, keďže chcel byť ráno na Píle.

A prišiel predpoludním, matku našiel už zdravšiu, sedela v záhrade, ošetrovaná svojimi najstaršími deťmi, Milkou a Ľudovítom. Príchod Janka ju nevýslovne potešil a priskoril úplné uzdravenie. O tom, ako Janko putoval naspäť, ako sa presídlil do Lomničky, píše sám svojím pútavým, miestami i vtipným spôsobom.

„Konečne beriem si kus času, aby som vás o mojom stave uvedomil. Ako som vám na dopisnici oznámil, šťastne som ako do Plavnice, tak hneď nato i do Lomničky dorazil. V Novohrade (odišiel s Milkou) som navštívil per tangentem^[22] našu rodinku; v nedeľu ráno (3. augusta) sme totižto s Milkou opustili Pílu, večer tohože dňa som už bol u Imra na Málinci. Tam som prenocoval a v pondelok ráno naspäť na Uhorskô som prišiel. Odtiaľto sme šli ráno o desiatej do Lučenca. Cestou navštívili sme i Kalinovo; tu bola doma len pani farárka. Zdržiavala nás na obed, ale nám nebolo možno ostať. Na ceste do Lučenca sme sa stretli s vracajúcim sa p. farárom a s Irenou. Dievča urobilo milý dojem na mňa.

V Lučenci sme navštívili ostatných príbuzných, kde sme sa zišli i so starou pani Hrkovou a s Jankom Hrkom. Boli navštíviť Štefana, ktorý ležal vo vojenskej nemocnici napadnutý cholerou. S Milkou sme vyhľadali i pani Székelyičku (sestru nebohej pani Laučekovej), ktorá ma vybozkávala ako svojho syna; bezpochyby sa už bola presvedčila, i po mojej prvej návšteve, že „totí panšlávi“ predsa len nežerú ľudí. Lebo táto stará pani máma asi takéto pochopy mala o nás Slovákoch. Ten istý deň okolo štvrtej popoludní sadli sme na vlak a večer sme došli do Tarjanu, kde sme našich Faklovcov zdravých našli. Ráno, včas, som už sedel vo vlaku. Trať Hatvan-Miškovec-Orlov, kde som v noci o druhej zmorený došiel a stade zase pešo i s batožinou konečne do Plavnice sa dobagal.

V piatok včasráno ma už Lomničania vyburcovali. Prišli so štyrmi vozmi po mňa a moju ,bagážiu‘, ktorá by sa mohla temer i na jeden zobrať, a tak naspech som plavnické veci doniesol do poriadku, nastúpil som cestu do novej vinice Pánovej, v piatok 8. augusta 1873.“