ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Voľba štúdií — Pomery v Prešove — Skúsenosti — Ján Vansa miluje rodinu — Študentské starosti — Koniec štúdií v Prešove

Voľba povolania Jankovi nerobila ťažkosti. Od začiatku, ako ho dali do škôl, starostliví rodičia túžili, aby sa Janko stal kňazom. I on sám cítil v sebe povolanie pre tento stav. (…)

Ešte v Levoči hlásil sa do Prešova na dištriktuálne evanjelické kolégium. Hazslinszky, rektor levočský, ho odporúčal.

Na kolégiu v Prešove prednášali v ten čas slovutní profesori: Hlaváček, Tilisch, Vandrák, Schranz. Rektorom bol Tomáš Vécsey. Všetci, okrem Hlavačka, boli už presiaknutí maďarským vlasteneckým duchom. Vplýval na nich superintendent Máday a neskoršie Czékus.

S celou svojou energiou a ambíciou oddal sa náš študent horlivému učeniu, nezameškával prednášky, len keď musel.

Stravoval sa na radu brata Ľudovíta v konvikte. Pri tomto predmete píše Ľudovít, že je pre študenta vždy lepšie, keď sa nemusí každý deň starať, ako uspokojí tyranský žalúdok. V tom istom liste poslal Ľudovít Jankovi 15 zl. a zmieňuje sa o rodinných, ale i iných veciach. Zaujímavo opisuje slávnosť položenia základného kameňa pre velké národné divadlo v Prahe. Základný kameň mal byť položený v októbri (1867). Pri tejto príležitosti zúčastňuje sa celý český národ, oduševňujú sa páni, panie, študenti, ľud. Ďalej píše i o revúckom gymnáziu, dovtedy toto gymnázium nemalo ešte práva maturity, súdi, že asi na generálnom konvente 25. septembra sa o veci rozhodne. Poznajúc veľkých pánov a ich politiku, poznamenal: „Ktozná, či tí veľkí páni už dávno medzi sebou nerozhodli o tom? Známe ich.“

Ešte vtedy nie, ale o niekoľko rokov sa ukázalo, že Ľudovítova nedôvera proti veľkým pánom bola oprávnená. (…)

Ľudovít žiada, aby mu Janko obšírnejšie písal o všetkom, čo sa týka kolégia. Predovšetkým koľko je Slovákov, aké sú prednášky a ako sú usporiadané, koľko hodín, v akej reči. Radí, aby si slovenskí šuhajci i tu zriadili slovenský spolok a prikladá: „Majte sa svoj k svojmu!“

Ten spolok naša prešovská Slovač založila ešte v jeseni toho roku. Jeho meno bolo Naprej, ale i Napred. Tu sa schádzavali. Kedy-tedy prišiel medzi nich i Hlaváček a tu si zriadili i „besedu“. Program jednej besedy sa zachoval. Na ňom sú mená vtedajších študentov a spoluúčinkujúcich. Na programe sú tieto body: Hej Slováci, pieseň, zbor. — Otvorí rečou Ján Vansa. — Slovenský brat, pieseň, zbor. — Beseda, reční Ján Čajka. — Bratia, sem s tým krčahom! pieseň, zbor. — Vo Frankfurte, sólo, Trslín. — Jánošíka spev, Iványi a zbor. — Kolospev, dobrovoľné rečnenie, Dobrú noc, pieseň, zbor.

V Prešove s Jankom študoval i istý Jozef Hrk z rimavskej doliny (ako Janko). Ženbou Jankovho brata Imricha prišli, títo šuhajci do švagrovstva. Ale ani tak sa nezblížili. Jožko Hrk už vtedy bočil od Slovákov. Neskoršie sa stal profesorom na teologickom ústave v Bratislave a napísal i niekoľko kníh, na ktoré bol veľmi hrdý. Aby jeho rodičovské meno malo lepší zvuk, vsunul ö a písal sa Hörk József.

O mnoho rokov neskoršie zišiel sa s Jankom Vansom na jednom dištriktuálnom konvente a že sa Janko hneď nepridal k nemu, oslovil ho sám: „Divák, divák“. Chcel povedať „divoch“. Tak už zabudol svoju materinskú reč.

Ešte v tú prvú, neskorú jeseň Janko ochorel a ťažká choroba znepokojila tak jeho domácich, priateľov i profesorov ako i rodičov, keď sa o tom dosť neskoro dozvedeli. Liečil ho vtedy dr. Kraycell, potomok starej prešovskej patricijskej rodiny. Tento slovutný a svedomitý lekár bol i lekárom všetkých dištriktuálnych ústavov. Svedomite a láskavo ošetroval i chudobného študenta a s pomocou božou ho vyliečil.

Nemalú radosť z toho mal Jankov dobrý priateľ z Levoče Gusto Izák. On ešte ostal v Levoči. Tento šuhaj vo svojom humorom pretkanom liste pripisuje túto chorobu prílišnému učeniu, presileniu a predpokladá, že na budúci rok aj s ním bude asi tak, keďže človek „ťahá ako kôň“. V liste pretriasa bežné udalosti medzi profesormi a žiakmi v Levoči, najmä však zle-nedobre o tom, čo sa robí v alumneu, ako ktorýsi nezbedník robil nezdobu so šošovicou — a nebodaj to bol on sám.

V tomto liste zápalistý Gusto holduje svojmu ideálu, Pavlíne, pod ktorým nadpisom uverejnil vo Vesne báseň, venovanú onej slečinke.

Dobrý a láskavý otec píše Jankovi po uzdravení pekný list; napomína ho na opatrnosť, na šetrenie zdravia, „toho najväčšieho pokladu“, čo máme. Tento chudobný človek, ktorý si vedel oceniť každý grajciar, píše, že peniaze sú hodnota, ktorá, keď sa stratí, môže sa ešte získať, nahradiť, ale stratené zdravie ťažko znovu získať, upevniť, alebo sa to viac ani nedá.

Začiatkom roku 1869 píše Ľudovít z Prahy, že je už piaty mesiac chorý! Táto neblahá zvesť Janka iste veľmi zarmútila, mal srdce plné lásky k svojim a okrem toho bol šuhajom veľmi serióznym.

A už prišli dni, keď mal ukázať schopnosti. Chodil kázať, keď okolití farári potrebovali výpomoc. I v Prešove kázal, ako to bolo oddávna vo zvyku. Cez Vianoce roku 1868 bol v Žegni u farára Natanaela Czapkayho, ktorý v januári roku 1869 písal Jankovmu otcovi na Pílu: „Váš syn, prešovský teológ, strávil u mňa Vianoce. Poskytol mi veľkú pomoc, lebo v ten čas som mal veľa spovedníkov. Vášho synove vzorné chovanie a jeho neúnavnú pilnosť môže Vám slúžiť na radosť a potešenie.“

Iste mali rodičia veľkú radosť, keď od celkom cudzieho človeka dostali takýto list.

Aby si Janko niečo i svojou prácou zarobil a rodičom starosti umenšil, mal vždy takrečeno pedagógie alebo priváta. Pripravoval žiakov na gymnáziá. Bolo to niekedy opravdivé „mordovisko“.

Pritom stihol si i zapolitizovať. Začiatkom roku 1868 písal rodičom. „Akože je to u nás s tými voľbami? Či je ľud oduševnený za Malatinského? Len, preboha, robte, čo môžete, otvárajte ľudu oči, lebo hanba večná a posmech, ak i teraz tak na ľade ostaneme ako 65-ho. Dúfam, drahý Otče, že moju prosbu oslyšíte a zovrubne mi odpíšete, ako sa tie veci u nás majú, či je výhľad, že Malatinský zvíťazí. A prečo ozaj zase pán Daxner nevystúpil? Ten by hádam skôr bol prerazil.“

Viac ráz bol Janko i suplikovať, ale okrem jednej väčšej, podnikal len menšie suplikačky, a to na území Šarišskej župy. Poznal tu i biedu slovenského ľudu a jeho kňazov. (…)

Ktorýsi z tých furtákov od Napreja napísal „pismenko“ čiže pozvanie na poradu. A že sa zachovalo, nechže bude tu, keď aj nie na poučenie, ale na rozveselenie mysle budúcich podobných kompánov. Text tejto listiny znie doslova takto: „Sl. výbor! Poněvadž nám blažený máj do úvahy krasosúdnej odporúča, aby sme behom najkrajších hodín jari ešte niekoľko ráz hlučné Naprej spoločným súzvukom zaspievati mohli: týmto sa osmeľujem vaše iskrenné ňadrá k túžbe po videní týchto kvietkov srdečne povzbudiť, aby ste mi oznámili, ktorá hodina zajtra by bola k poznaniu krásy najpríhodnejšia pre vás. Ja by myslel, že zajtra večer. Dnes bych bol prosil ct. výbor, aby sme sa v spomenutých krajoch pokochali, lež dnes valnú poradu svoje zasadnutie držať má. Tedy pozhovárajte sa srdečne a uzjednoťme sa na punkte časomerne určitom. „Naprej!“ — so všetkou úctou (11/5. 1868).“

Tento „obežník“ bol adresovaný (písaný je azbukou): Ct. pp. výborníkom: Štefan Bella, Daňo Lauček, Ján Vansa, Ján Dérer v Prešove. Podpis nečitateľný, ale tak sa zdá, že vždy dobre naladený pôvodca tejto kvetnatej listiny bol G. I.

Ku koncu školského roku písal ako vždy píľanský otec láskavý list. Napomína Janka, aby si šetril oči, lebo sú slabé; napomína ale i Jankovho brata Frica, ktorý bol v ten čas v kondícii u tamojšieho cukrára. Tento mladý pán nevedel sporiť a často mu musel Janko dať i potrebnú bielizeň. Medziiným poznamenal otec tak trošku sarkasticky, že mu Píľania (ako jeho cirkevníci), podľa svojho spôsobu v jeseni tri husi ukradli. Tu to stojí preto, že Píľania i neskoršie pridržiavali sa tohto spôsobu, pravda, česť výnimkám.

V ten rok napomenul našich študentov Danka a Janka slúžny z Hnúšte, ku ktorej politicky patrila naša dedina, aby si poslali svedectvá a dokumenty, alebo sa dostavili pod asentírku. Danko Lauček by nebol dbal, keby ho boli vzali za vojaka, keďže už ako chlapec rojčil za vojenským stavom a vždy šermoval šabličkou (vtedy drevenou), ale pán otec žil v neochvejnej viere, že jeho syn Daniel bude jeho nástupcom na Píle, a preto ho vyreklamoval.

Z listov, ktoré písal starý pán farár Imrich Lauček, Jankov krstný otec, zachoval sa jeden, ktorý pre zvláštnosť podávame. Teraz nepísal tak ako vtedy do Levoče, keď „hřímal“ ako rozľútený Jupiter a hádzal strely ako „Elkán“ — jeho vlastné slová — ale celkom priateľsky, temer kamarátsky. „Milý synu Jane! Tak mne je to divné, že ty mne tak posavád nie neodpovídaš. Či to tá pošta hlemejždím jde během, že se pod dvema týdny z Píly do Prešova není možná dorozuměti! Či o nás už tak nedbáte, vy měštěninové? A my na vás často spomíname. Predne tedy uisten buď, že zdraví pána otce se polepšilo dobre, a že on jako predtým za zadného neduživce považován byt nemůže. Ale o tom vašem Zboraym mi předse odpíš, kto je to a čo je to — má-li dobré pivo? Medzitým tě v ochranu boží poroučeje, jsem na Píle… atď., tvoj upřimný krstný otec Lauček.“

Danko Lauček mal akúsi nepríjemnú zápletku s nejakým židom. Na túto udalosť, ktorá sa skončila zmierlivo, reaguje Jankov starší brat (druhý po Ľudovítovi), na ten čas učiteľ na Málinci v Novohrade a živo sa zaujíma o priateľa Danka. Najprv sa vyhovára, že dávno nepísal, ale že choroba lenivosť písať listy ho vedľa iných neduhov často hatí, ale pritom všetkom, že medzi nimi je láska bratská a sesterská veľká a srdečná. Veď čože máme, ak nám tá láska zo sŕdc vypadne? Sme deti na svetské majetky biedneho otca, a predsa ani jeden z nás dosiaľ nemôže povedať, že by bol hladoval alebo núdzu trpel. Skorej by mohol povedať, že mu nič nechýba, len vtáčie mlieko (!). Pritom, s poľutovaním berie na známosť, že sa Janko nemá hmotne najlepšie, podobné skúsenosti mal i on, Imrich, keď bol študentom. Len netreba hneď reptať proti bohu, ak sa nám všetko tak nedeje, ako sami chceme. Dankovu aféru menuje „scénu teologicko-židovskú“ a dokladá: „keby Lauček Danko chcel strieľať do ľudí, nech radšej príde na Málinec, tam jesto dosť zajacov, môže si zapoľovať, a nech sa s takými pánmi nezapodieva.“ Ďalej píše o svojom zdraví. Bol už vtedy hypochondrom, ale len v začiatočnom štádiu, vtedy ešte nevedel, kde ho bolí, či srdce, či žalúdok alebo pečeň. Ale zato sa spolu s okolitými pánmi zabaví, čo i v pôste. Spomína i klavír, ktorý bol kdesi, azda na licitácii, kúpil (Vansa nemôže byť bez klavíra), ale že je to len taký štrkáč, pravdepodobne má vraj angínu, lebo je vždy zachrípnutý až na poľutovanie. Spytuje sa, či Janko pozná Jožka Hrka. Onedlho potom sa Imrich ako vdovec oženil a vzal si práve sestru toho už spomínaného Jozefa Hrka, neskoršie Hörk Józsefa. Hrkovci boli štyria bratia, najstarší Ján Hrk bol málinským farárom; ale tento ostal až do smrti Hrkom.

Synovia jedných a tých istých rodičov sú často povahove veľmi rozdielni. Tak i Janko a traja, všetci od neho starší bratia mali veľmi rozchádzajúce sa povahy, ako vidieť i z Imrichovho listu. Najhlbšie založený bol zaiste Ľudovít, veď prešiel ako i jeho veľký drusa (menovec) Ľudovít Štúr cestou života tŕnistou. Jemu sa podobal Janko. Ľudovít bol už v tom roku (1868) veľmi chorý. Choroba sa nezhoršila, ale nádej na vyliečenie je veľmi slabá. „Či sa vyhojím?“ píše v jednom liste. — „A kedy? To zná len boh, ale i za to buď jemu vďaka! Ak sa ani cez leto neuzdravím, tak sa predsa budem musieť presťahovať k rodičom a toho sa bojím. Matka stará, bolesť nad mojím osudom ju zmorí. Darmo je: duševné bolesti na starých ľudí veľmi účinkujú a nepriaznivo pôsobia na ich zdravie. Ale dúfajme a čakajme, čo nám jar prinesie. Ak choroba prestane, budem musieť v lete bezpochyby do kúpeľov, abych nohu posilnil. — Študuj pilne, buď zdravý, boh nám pomáhaj obom!“

Po polročných skúškach roku 1868 píše Janko domov a skladá akoby účty zo svojho napredovania… „Dnes nám čítali klasifikácie. Ja mám z homiletiky, katechetiky, cirkevnej histórie, starého i nového zákona, hebrejčiny chvalitebné, z cirkevného práva a latinských prác Ima (primis). Namiesto profesora Schranza, ktorý odišiel do Levoče za kňaza, dostali sme akéhosi Maxa. Po skončených skúškach mali sme teologický komers, ktorý sme museli dať a zaplatiť. Sme len ôsmi, tak na každého prišlo platiť po 2 zlatky. Za nami bude nasledovať 3. ročník, to je taká študentská ustanovizeň. V deň nato zasadali sme my Slováci v Besede. Okrem nás Slovákov boli prítomní i Rusi, Srbi a jeden Poliak. Za poslané peniaze Vám srdečne ďakujem, ani mi neboli tak potrebné, veď som Vám bol písal, že mám pedagógiu, že ak ju podržím, budem zabezpečený až do konca roka. Pán Herzog, ktorého chlapcov pripravujem na skúšky, sa opýtal, čo žiadam. Ja som mu napísal, že som spokojný, keď mi dá za dve hodiny denne 7 zl. na mesiac a za klavír (do týždňa 4 hod.) 3 zl., ale teraz dávam hodiny denne, musím premeškané doháňať. Pán Herzog mi odpovedal po nemecky. „In höflicher Beantwortung Ihres werten Briefes, bin ich mit dem Inhalt desselben einverstanden und sende Ihnen gleichzeitig das Stundengeld 10 fl. In Ihnen Fleiss die Art Ihres Vortrages und überhaupt Ihre wissenschaftliche Bildung setze ich mein volles Vertrauen und bin dem besten Erfolge bei meinen Buben im Vorhinein überzeugt atď. Zu Ostern müssen Sie zu uns kommen.““^[10]

Janko mal dobrý spôsob vyučovania, jeho žiaci ho radi videli, ale si pri nich i zamudroval, že je táto práca, výchova zanedbaných detí, hotové „mordovisko“. Je to skutočná irónia osudu, že tí, čo majú peniaze, nemajú často ani nadanie, ani usilovnosť učiť sa, a tí, čo by sa radi učili, nemajú peniaze.

Janko opisuje svoj študentský život začiatkom roku 1870, teda v poslednom roku svojho pobytu v Prešove: „…s potešením a s vďakou prijal som Váš list, drahí rodičia i bratia, a priložené peniaze. Zaplatil som si po kuse, čo najpotrebnejšie, ako za byt, raňajky, práčke dlh za spravovanie bielizne a ostalo mi i na budúcnosť. V deň Pavlínkinej (Laučekovej) svadby sme si vypili niekoľko pohárov piva a zjedli po dvoch rusoch. Ale sa nezľaknite, veď to nie ozajstní Rusi-Moskali, ale ruské sardely. Sú tu náramne v móde, jedia sa o závod.

Fašiangové radosti sú tu „in floribus“,^[11] jeden bál naháňa druhý. Mne tieto radovánky nerobia starosti, ani bolenie hlavy; zajedno, že som nie milovníkom tanca a podobných kratochvíľ, ďalej preto, že sa pritom utráca mnoho drahocenného času a peňazí. Ja, majúc svoj cieľ pred očima, nechcem, aby sa niekedy o mne hovorilo:

Nedávno mal Prešov šťastie uvítať v svojich múroch istú povestnú speváčku z talianskej opery, ale nepochodila dobre, chudina, mala výdavkov do 160 zl. a príjmov za jedno predstavenie 65 zl. Za touto prihrmel oslavovaný Reményi, vulgo Remeník so svojím učencom Plotényim; týmto pánom mešťania nedali prepadnúť, to si pokladal slávny Prešov za svoju hazafícku povinnosť.

Čo sa týka toho Nemecka, to je onakvá vec. Hádam by bolo dobre obrátiť sa na Hurbana, ale ten — v žalári; ostatne pôjdem ešte k p. Hlaváčkovi. Na každý prípad treba poriadky vopred porobiť.

Tu i tu zastupujem učiteľa Szerdayho na organe, niekedy mi dobre paprčky neodmrznú. Organ je ohromný, ťažko ide s pedálmi, nuž ja veru s mojím hraním nerobím veľké furore. Ale p. Szerdaymu je to jedno, keď mu len vypomôžem.

Prosil by som ťa, brat môj drahý, keby si mi tie noty poslal, ktoré som si doma zabudol, alebo čo lepšie kusy i z druhých pripojil pre môjho staršieho žiaka a pre môjho priateľa Banšella, ktorý ho v hudbe vyučuje. Že už nemajú čo hrať.“

Pavlínka, ktorú Janko vo svojom liste spomína, bola Dankova Laučekova najmladšia sestra. Bola údajne veľmi pekná, ale i namyslená a odcudzená. Keď ju raz dopierali, že veď je ona Slovenka, urazená odpovedala, že je nie Slovenka, že je Uhorka. Vydala sa za úradníka do Štiavnice. Jej muž bol potom banským radcom. Ale ona akoby na rozume trošku natrhnutá, bola viac na posmech ako na chválu spoločnosti, v ktorej žila. Deti nemala podarené.

Onedlho Janko oznamuje rodičom, že sa má pripravovať na kandidátikum. To má byť v Levoči; „Šťastie,“ píše, „že nie v Nireďháze.“ Čudná to ustanovizeň, že kandidáti, čo by ich koľkokoľvek bolo, musia putovať za superintendentom a daromné trovy si robiť.

Ľudovít medzitým prišiel na Pílu; bol prinútený predať to, čo mu bolo najdrahšie, svoj krásny a cenný klavír i čiastku knižnice a utiahnuť sa ako hotový lazár o barlách k svojim rodičom.

Ako odpoveď na Jankov list, písaný rodičom, píše tento ideálny brat a človek, že mu posiela 15 zl., aby prílišnú biedu netrpel, a to práve v ostatnom polroku, aby sa lepšie mohol pohrúžiť v duchovné predmety.

V ostatný školský rok obrátil sa Janko s prosbou na ministra kultu baróna Eötvösa, prosiac štipendium zvané Balassa Zuzana. To potom i dostal. Dovtedy dostal len zo základiny roškoványovskej 11 zl.

Pilne a vytrvale učil sa ďalej a podarilo sa mu poskladať skúšky i kandidátiku. Z Levoče šiel domov. Tu si oddýchol, konal prípravy na ďalšie štúdiá a na cestu do Nemecka.