ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Budova píľanskej fary — Ako prijala cirkev a známi príchod Jána Vansu na Pílu? — Majetkové pomery v cirkvi — Udomácňovanie Vansovcov v novom pôsobisku

Píľanská fara, v ten čas opustená, stojí na tom mieste, kde voľakedy stála stará, drevená. Neveľký priestor, sčiastky kus záhrady, sčiastky dvor, delí faru od kostola. Je z pevného materiálu, múry sú hrubé ako múry nejakej neveľkej pevnosti. Vcelku sa podobá zemianskej kúrii. Panský náter zvonku dodávajú celej budove dva topole, stromy panské, „vyvýšené“. Tieto dva staré stromy stáli pred farou ako meravá stráž, na každom uhle jeden. Tretí stál vo dvore pred vchodom do farského príbytku. Stáli nehybne, ale len kým nezadul vietor. Na mocnejší nápor vetra rozkolísali sa nielen konáre, ale i vykývané korene; a vtedy začalo v nich akosi kvíliť s vetrom o závod; lístie ševelilo v rozpustilej hre a šumenie vetra i lístia miešalo sa so žblnkotom vĺn strmej Rimavy. Rimavu od fary delila len hlboká zablatená cesta, vedúca cez most, práve oproti severnému rohu fary. Farské obloky boli akosi chránené pásom hložia a šípiny. Keď v chmúrnych dňoch a nociach sa Rimava rozhučala, keď do odvekého spevu jej vĺn miešal sa ston meluzíny a zigútkania starých stromov, ktoré vetrom rozkývané udierali do rohov budovy, tvorila sa smutná melódia. Zahučalo čosi i sklepením krajnej izby, „chyžkou“ zvanej. Ozývalo sa vo veľkej ešte prázdnej izbe. A táto hudba najmä v noci desila každého, kto mal slabé nervy. V takú búrnu noc ešte i neskoršie báli sa hostia u nás spať, najmä niektoré panie. V ten čas musela horieť sviečka celú noc, aby zaplašila „duchov“, o ktorých si bájili bojazlivé dušičky. Akoby z tých starých kútov hovorila minulosť, keď ešte nebolo všetko také staré, také smutné, keď tu ešte žili a pracovali takí istí smrteľníci ako sme my so všetkými svojimi ľudskými túžbami a súžbami, radosťami a žalosťami, poddaní všetkým biedam ľudského života. Keď tu žili v bázni božej vážni mužovia, konajúci svoje povinnosti, keď tu šafárili vo svojej domácnosti príkladné „kňazovky“, matky láskavé, pracovité, skromné, šťastné — i nešťastné…

Izby boli na fare tri v rade. Dve z nich boli pôvodné, tretia, na juh, s osobitným vchodom do dvora, bola pristavená neskoršie. Dal ju postaviť pán farár Lauček pre svoju maminku, ktorá tu žila i trpela niekoľko rokov a tu i umrela. (…)

Spomínaná „chyžka“ bola zasklepená (klenutá). Na bielom strope vo veľkom ovále boli červenou farbou hrubo namaľované písmená: Cz. P. M. Bili do očí, každý chcel vedieť, čo značia. Boli novšieho pôvodu, ale nikto nevedel presne udať, čo znamenajú. Dohadovalo sa, že ich napísal rozhorčený starý pán a že písmeno Cz. je začiatok Czékušovho mena…

V prostrednej izbe v povale medzi inými začadenými hradami je vtiahnutá i hrubá priečna hrada „meškerenda“ (meštergerenda); na nej je vyrazený letopočet: Anno 1797. V ten rok bola fara skončená. V izbách, najmä v tej prostrednej bolo vlhko, v kútoch plieseň a nasadnutý prach. Obloky nepriliehali, miestami boli len klincami prichytené; namiesto skla papierom zalepené a tmavé od pavučín a prachu.

Oproti tejto dosť veľkej izbe krížom klenutým neveľkým pitvorom vošlo sa do čeľadnej izby. Vlastne vhuplo sa do nej, lebo podlaha bola už hodne vyšliapaná — hlina. Bola to veľká, vidná miestnosť; dva obloky na juh a jeden na východ do dvora dodávali jej hodne svetla. Obloky boli opatrené mrežami. Vľavo od dvier stála veľká pec, ponad pec komín, majstrovský kus murárskeho hrnčiarskeho remesla. Jeho jedna časť zachytila dym z pece — neskoršie i zo sporáka — do veľkej rúry („kanónom“ zvanej) do steny a rovno do hlavného komína. Tento komín bol zvláštny, iste ho vymyslel pán farár. Pec bola veľká, zmestilo sa v nej 10 — 12 chlebov, a to takých gemerských (veľkosti riečice).

V tejto čeľadnej zdržiavala sa čeliadka: slúžky a sluhovia, páni a deti, potom príchodzí a cirkevníci, keď niečo potrebovali. Bolo tu vždy rušno. V zime ženské priadli — skoro po Novom roku zniesli sa krosná, začalo sa zvíjať, navíjať na krosná a tkať cez celý pôst.

Rovno oproti ťažkým dverám zo dvora viedol veľký otvor do pôvodnej, studenej kuchyne. Do velikánskeho komína kudlil sa dym zo všetkých pecí. Z tejto miestnosti sa vykurovala pec, ktorá hriala prostrednú izbu a „chyžku“.

Naprostriedku stálo ohnisko (hiard), na ktorom sa už nevarilo — a pod ním pec, kde sa už nepieklo.

Voľakedy tu vraj bola i pálenica. V jednom rohu pri dverách, vedúcich do komory, bol zamurovaný žľab na vylievanie zlievkov a poplakov. Vľavo od vchodu za ohniskom veľké súseky (skriňa), kam sa sypal ovos. V jednom kúte zamurovaný železný kotol.

Náš príchod na Pílu (25. januára 1882) bol tichý, beznáročný. Prišli sme, ako sme dovtedy chodili domov, teraz do nového, ale pre môjho muža do opravdivého domova. Môj muž i pre krátkosť času si nežiadal okázalé vítanie, ale by mu bolo dobre padlo, keby ho bol privítal kurátor a niekoľkí presbyteri, keďže sa pán inšpektor dr. Samko Daxner utiahol. Pán dr. Samko Daxner a Laučekovi priatelia zazlievali môjmu mužovi, že ešte aj v ostatnú chvíľu neodstúpil. Oni chceli Laučekovu vec viesť ďalej — až k najvyššiemu stupňu: pred trón Františka Jozefa, aby sa ešte i tam domáhali práva a spravodlivosti. Ako by sa po takomto poslednom kroku bola táto vec utvorila, nevedno. Ale udalosti nasledujúcich rokov rad radom dokazovali, že podobné kroky boli márne. Viedeň vždy sklamala — a Czékuš bdel, i jeho klika; on sám, Czékuš, postavil sa ako osobný nepriateľ všetkých, ktorí zastávali nielen Danka Laučeka, ale i ďalších chránencov blahej pamäti Štefana Marka Daxnera.

Dr. Samko Daxner zaďakoval z inšpektorstva; provizórne bol zvolený Emerich Manica, za ním i pán Pavel Gyürky starší, majiteľ tisovskej papierne a neskoršie Pavel Gyürky ml.

Naše vozy prišli za nami dosť neskoro. V ten deň nebolo možno už nič skladať a vnášať do fary, prípadne do školy, kde sme sa zložili. V škole nás vítala Jankova sestra, Milka Machníčka, a to čo najsrdečnejšie. I kurátor prišiel, i niektorí z cirkevníkov.

Keď vozy prišli do farského dvora, pán kurátor Lacko ubezpečil môjho muža, že je všetko v poriadku, všetko v bezpečnosti. A tu taká bezpečnosť: dvor ako ulica, na všetky strany otvorený. Brána sa už ani nezatvárala — ploty, lesy (pletená ohrada), múriky zváľané, roztrhané. Veľká stodola (kolešňa) zívala prázdnotou, i na nej vráta viseli len na jednom pánte.

Farský dvor bol vtedy všetkým inším, len bezpečným nebol — a tak nebol div, že do rána „skapali“ z vozov niektoré ľahšie kusy náradia a hodné vrece — lieskových orieškov.

V lomnickom chotári sa ich predošlého leta hojne urodilo a my sme si ich nazbierali nielen pre seba, ale i pre milú rodinku a priateľov. Táto strata ma nemálo zarmútila, ale môj muž ma potešil, že veď je to nie krádež, len akýsi kvár (od kváriť, mlsať) — a dodal, aby mi to bol príučok, ako si mám veci chrániť. Len otec Vansa sa uškrnul svojím tichým, sarkastickým úsmevom: vedel zo skúsenosti, akí sú Píľania „mlsní“ a že si vedia zvláštne pochúťky zaopatriť.

Kurátor Lacko, ktorý býval na nižšom konci dediny, tiež sa usmial a podotkol: „Veď to nešlo ďalej, ako do ,Dolinky‘“. Dolinka bola stará časť dediny na sever od fary.

To bolo na privítanie. (…)

Hneď po voľbe v prvých dňoch januára písal senior Czéner otcovi Vansovi list, v ktorom nakladal kurátorovi, aby bezodkladne dal farský príbytok vyriadiť, vybieliť, vyšúchať, aby ho aspoň do stavu obydlenia priviedli. I kachle vymazať, aby sa prišlí mohli na fare osadiť a prezimovať.

Toto prísne, ale i potrebné nariadenie kurátor vykonal. Izba bola čisto vybielená, obloky bez pavučín ukazovali síce „slepé“, ale čisté tably skla, kde nebol papier; dlážka vydrhnutá, ešte vlhká. Stálou vlhkosťou odspodku bola dlážka zrešetená, poslabená, že sa práve naprostriedku izby uvoľnili dve široké, kedysi i silné dosky, zdvihli a vzpriečili sa tak, že utvorili dlhý hrbec. Priateľ J. Š. z Tisovca, keď prišiel, furtácky začal hrbec preskakovať, robil vtipy a ktosi to pomenoval čimborasom.

Spomínaná už hrada je čierna od dymu. Hneď od dvier napravo v stene — kozub. Áno, opravdivý kozub, ale nie panský „komín“, viac po sedliacky, dosť vysoko nad zemou. Bol v múre a nedalo sa v ňom svietiť, dymilo sa. Potom sa rozkladala pec a okolo nej lavička. Pod lavičkou, a to v peci, tiež kozúbok: — tam si hrial chladnúce nohy starček Lauček.

Lavička mala pokračovanie i v „chyžke“ s tými záhadnými písmenami; veľká pec vykurovala i chyžku.

Začalo sa vnášať náradie, lebo lomnickí furmani chceli ísť domov. Čo dôležitejšie a väčšie kusy pomáhali i kurátor a cirkevníci pod dozorom môjho muža. Drobnejšie a menej dôležité ponechal môj muž môjmu dozoru. Bol rád, keď jeho milý a drahý klavír bol na svojom mieste, stôl a stolík na písma tiež. Tretiu izbu hneď určil pre svojho dobrého otca, že už nebude sám bývať a spávať v škole, ale u nás. Rozumie sa, starík v prvom rade nástojil, aby jeho staré hodiny s ručne kovanými čiastkami a na prst hrubými povrázkami na pondusoch tak viseli pri posteli, ako v škole. Mali príjemný, zvučný hlas.

Kurátor Ján Lacko doniesol i matriky, protokoly a — cirkevnú ládičku. Ešte skôr predostrel pánu farárovi účty, kartičky a upomienky — mal ich plnú hrsť — na ktorých boli poznačené požiadavky viacerých tisovských i píľanských remeselníkov, obchodníkov a — krčmárov. Oznámil, že si tí páni žiadajú okamžité vyrovnanie týchto účtov. Na otázku, prečo to už skôr nevyplatili, kurátor odpovedal, že nebolo „zkia“ (skadiaľ). Pritom podával pánu farárovi i kľúčiky od „ládičky“. Truhlička bola slávnostne pri veľkej pozornosti všetkých tu prítomných a hodnoverných údov cirkvi otvorená. Ukázalo sa, že je temer plná zažlknutými papiermi, azda dokumentmi, medzi nimi zväzok „obligátorov“, a keď ich vybrali a položili na stôl, ukázala sa objemná stará pančucha, naplnená ťažkými mincami. Obsah pančuchy sa pozorne vysypal na stôl, aby sa ani jeden peniaz neskotúľal dolu, alebo nedajbože nepremenil gazdu. Boli to strieborné peniaze! O zlatých sa nikomu ani neprisnilo. Azda niekoľko „tvrdých“ toliarov, nejaký mariáš, alebo čo len za hrsť dvadsiatnikov?…

Ach nie. Boli tu veľké medenáky „ako lopaty“ (píľanské prirovnanie), boli tu i groše po tri grajciare, i menšie, i najmenšie, denáre a polgrajciare, ale ani jeden platný. Ale zato by ani numizmatik nemal z nich radosť, lebo vzácna minca tam sotva bola.

„A kde vlastne máte kasu?“ spytuje sa farár.

„Kasu? Án, tu je!“ odpovedal kurátor vážne, ukázal na pančuchu, naplnenú vzácnym obsahom, a pozrel na všetkých prítomných.

Páni presbyteri vážnym kývaním hlavy dosvedčili, že je tak, že kasa je tu. Pán richtár s takým vážnym výrazom tváre, akoby išlo o hrdelné právo, dotušil:

„Áno, tak je, kasa je tu!“

„Ale kde máte denník príjmov a výdavkov? A čím hradíte výdavky, ako sú i tieto?“ Ukázal na kartičky, ktoré mu odovzdal kurátor.

Kurátor predložil akési záznamy, ale v tých by sa predbežne nevyznal ani dobrý matematik. Ukázalo sa, že niet kapitálu, ani príjmov vôbec, ale ani výhľadu na ne.

„Tak čo,“ spytuje sa farár. „Podľa nariadenia pána seniora má byť na nedeľu inštalácia.“

Kurátor pochopil, lebo bol vtipný a rozumný, ale teraz nemal inú odpoveď, len uhol plecom, kabanicu posunul z jedného pleca na druhé, pozrel na richtára, ktorý vážne pozrel na druhých, akoby i jeho táto vec náramne pálila a po malej prestávke s dobrodušným úsmevom povie pán kurátor: „Požičajte, pán farár!“…

Tam v Lomničke predal môj muž všetko, čo sa nedalo a nemohlo previezť, najmä dobytok a náradie, i zásoby obilia na siatie i na živnosť. Myslel azda, že na Píle nájde sa hneď v hotovom blahobyte — pohodlí? Nie. To nemyslel, ale na to miesto, že za tie peniaze, čo tam utŕžil, kúpi si tu, čo je potrebné, najmä obilie, jarinu na siatie. Ale — požičal. Požičal, aby poplatil najmalichernejšie dlhy, aby zaplatil trovy spojené s príchodom a úvodom, aby ako tak zachránil už veľmi naštrbenú povesť svojho zboru, čiže tých, čo ho spravovali.

Jedno markantné porekadlo, vlastne anekdota výstižne charakterizuje náš ľud. A to je záľuba v požičiavaní, v úvere…

Zišli sa vraj kdesi na posiedke niekoľkí gazdovia a keď v rozhovore nastala pomlčka — povedal ktorýsi z nich: „Chlapi, poskladajme sa — a pošlime si na bôrg!“

Bôrg — úver! Dnes vari celý svet žije na úver, ba nad svoje pomery. Ani niet štátu, žeby nebol komu-tomu dlžen, jeden Rotschildovi, druhý inému bankárovi a bankári trustom a keby prišlo na všeobecné zúčtovanie, koľko kapitalistov, medzi nimi i štáty, by skrachovalo?

U nás to ide v malom. Nový obchodník príde do malého mesta, otvorí obchod — a hneď má plnú miestnosť „kuntov“. Sprvu ide všetko dobre, ale keď otvorí úver, zbadá, že sa tovar síce míňa, ale peňazí niet. Zo začiatku sa platí, potom ostávajú — pardon — chvosty — a keď obchodník napomína, kupujúci sa cíti byť urazený a povie: „Veď azda neutekám z dediny?!“ Naostatok má obchodník viac pasív ako aktív — a dá neplatiacich „kuntov“ fiškálovi. Fiškál si všetko vymôže, keď nie inak, nuž na licitácii; keď nikto nelicituje, ostane jemu dom, lúčka alebo rolička. Onedlho však, keď sa zavdá príležitosť, predá toto čo i bývalému majiteľovi, pravda, so zárobkom.

Nejeden gazdovský majetok prešiel takto na bubon. Pána fiškála v Tisovci J. A. v ten čas nazvali aj jeho priatelia „Furész grófja, Hačavánok örökös ura.“^[44]

V ten čas už i Danko Lauček oddal svoje požiadavky, ktoré mal na Píle, advokátovi, ale ten asi bol milosrdnejší.

Na usporiadanie vecí som zavolala Katku a Marinu — a Marina sa mi ozvala:

„Tu sme obitri!“ Pripočítala i psíka Aminu, lebo ju museli chrániť — ešte i nanášať. Marina bola Ružbašanka, Slovenka; Katka, Nemka z Lomničky. Katka horekovala na matku, že ju zanedbala, keď bola malá, že ostala mrzáčikom na celý život. Ale bola bystrá, umná a vedela byť príjemná. Jej oči hneď všetko postrehli, hneď pochopili, kde je potrebné zasiahnuť prácou. Bola inteligentná, nedarmo pochodila z klimekovskej rodiny. Jeden z jej strýcov bol učiteľom v Slavkove. Naše píľanské ženičky ju obdivovali. „No len vidz, ako sa vrtí! Či je nie čudo, taká malá a už vie po nemecky!“

Čoskoro sa naučila po slovensky. Ale ako? A zasa chytro zabúdala po nemecky; napríklad, keď sa povedalo: „šla za neho“ ona povedala doslovne: „Sie ist nach ihm gegangen.“

Keď sme v izbách ako-tak poriadili, šli sme do čeľadnej, o ktorej už bola reč. Zvláštnosťou tejto miestnosti bol ten majstrovský kus muránskeho hrnčiarskeho priemyslu, pripevnený na dvoch miestach o povalu. Toto „delo“, ako ho nejaký furták pomenoval, malo pokračovanie ponad pec a ústilo stenou do veľkého komína. Pod ochranou tejto ohromnej rúry mal svoj brložtek mendík Štefan z Bystrého; tu sa pokrčil, keď sa bál — a bál sa — stríg, lebo mu istý veľmi múdry báťa tvrdil, že ich je verabože na Píle jedenásť.

Naši lomnickí furmani boli už pristrojení na cestu do svojho domova. Volali nás, aby sme sa šli s nimi rozlúčiť. V škole pod komandom našej dobrej Milky Machníkovej pri pomoci kováčky, prichystala kurátorka včasný a výdatný obed nielen pre furmanov, ale i pre domácich, ktorí sa práve v ten čas dostavili do školy. Obživili sa všetci. Lomničania, najmä Haasz, opätovne sa smutne lúčili s nami. Nevedeli pochopiť, ako mohol pán farár, ktorý vo všetkom mal poriadok v každom ohľade, vybrať si namiesto Lomničky túto neporiadnu, ošarpanú dedinu, s ľuďmi podobnými viacej uhliarom, neumytým, s drsným zovňajškom, ktorí hneď pri uvítaní okradli svojho kňaza. Veď sa to v Lomničke nikdy nestalo a sotva niekedy stane! A Haasz krútil hlavou a zjavne v duchu nás i — ľutoval. Jeho žene a malému Jankovi (Hänschen) poslala som jabĺčka a orechy, ktoré nám náš pán otec, kdesi dobre ukryté, zachoval. „Dalopy“ (dievky), ako povedala Marina, tiež naložili pozdravov pre celú dedinu, len ak ich niekde cestou nepotratili.

Odišli poslední, ktorí nás upomínali ešte na milú, — ale pritom všetkom nám cudziu Lomničku. Potom poprenášali sme sa už do fary. S Milkinou (dcérinou) pomocou i náš teraz už šťastný pán otec so svojou fajočkou a s hodinami presťahoval sa na faru. Len klavírček, ten istý, na ktorom kedysi „důstojná pani“ Jozeffyčka hrávala, ten ešte ostal v škole. Laučekovci ako príbuzní dostali ho či kúpou alebo zdedili, neviem, ale sa konečne dostal do píľanskej školy. Keď bol otec dobrej vôle, zahral si svoje obľúbené piesne, grošovky, a keď chcel, aby sa i druhí obveselili, zahral im veľmi dojímavú pieseň „Schöne Minka, ich muss scheiden“.^[45]

Klavírček po pani důstojnej azda ešte nezložil hneď kosti; — struny ešte poslúžili na obnovenie iných podobných hudobných nástrojov, lebo na takéto veci bol otec Vansa majstrom, ale dlho nejestvoval.

Môj muž ešte chcel vidieť záhradu a sad, kde mal popri iných prácach založiť svoje včelárstvo a nejakú škôlku na pestovanie ovocných stromkov. Kurátor ostal — domáce práce mu pokonal syn — aby nám poukazoval, čo patrí k fare. (…)

Záhrada a sad neboli ohradené. Chodníčkov bolo cez ne krížom-krážom na všetky strany sveta; ženy a deti z celej dediny nimi chodili najmä večierkom k žliabku „na Lajtmanku“, ktorý bol veľmi primitívne upravený, kde tenkým prúdom tiekla veľmi dobrá voda „ždiarna“, ako sa povie. Ale čo sa týka čistoty, dalo by sa jej všeličo vyčítať.

Každá ženská alebo i deti prišli so svojimi džbánčekmi s tenkým hrdlom, aké sa najmä v tomto kraji upotrebujú. Rúčka džbánku je deravá a má navrchu malý pyštek, cucáčik, s ktorým, keď ho smädný človek vezme do úst, môže sa dôkladne občerstviť. Voda v týchto hlinených džbánkoch udrží sa dlho čerstvá a chutná, najmä keď sa postaví na nedláždenú podlahu.

Na Píle v ten čas studní bolo málo. Na pitie si nosili obyvatelia len „ždiarnu“ vodu zo žliabkov. Nad hradskou cestou bol jeden žliabok, studnička „hnidovka“, nazvaná tak podľa bieleho zafarbenia. Je taká údajne od striebornej ruky, ktorá má byť v tých miestach. Pán farár Lauček si pochvaľoval vodičku „spod Hrišového“.

V sade stál ešte starý včelín, známy z hier chlapcov Danka a Janka. Pred komasáciou stála tam i obecná budova, humno a stajňa pre býkov, ktorých Danko tak rád dráždieval. Včelín ako všetky budovy bol na zvalenie, musí sa postaviť nový. Povyše včelína živorilo ešte niekoľko starých ovocných stromov. Všetky niesli dobré ovocie, ušľachtilé rodzaje, aké uviedol do tisovského ovocinárstva blahej pamäti dôstojný pán Pavel Jozeffy, superintendent dištriktu potiského — a Laučekov blízky príbuzný. Toto zošľachtenie druhov ovocia a záujem o pestovanie ovocných stromov je tiež z tých pamiatok, ktoré zanechal po sebe tento vynikajúci kňaz, spisovateľ, pastier a dobrodinec svojho ľudu.

Blízko farského humna čiže stodoly, po píľansky kolešňa, ozrutnej murovanej budovy, bolo všade hlboké bahno. Z farského dvora sa prechádzalo do sadu i „kolešňou“, keď bola otvorená, čo bolo temer vždy. Tadeto vo dne v noci mohol prechádzať, kto len chcel, keď mu prišlo na um skrátiť si cestu.

Pôda bola močaristá, hlboké trasovisko, kde — ako nám kurátor rozprával — sa údajne kedysi kôň zatopil.

*

Uvedenie do úradu — Ľudia v dedine a v okolí — U Gyürkych — Oprava kostola, fary a školy — Tisovskí známi

Z naloženia seniorálnej vrchnosti mal byť nový farár čím skôr uvedený do svojho úradu, teda v poslednú januárovú nedeľu. Bolo to potrebné i preto, lebo tejto jari má byť v severnej čiastke nášho seniorátu kanonická vizitácia. V južnej časti Malohontu až po Nižný Skalník a Hrachovo bola kanonická vizitácia asi pred dvoma rokmi. Dovtedy má píľanský zbor mnohé, a to nevyhnutné práce vykonať, ale najmä opravu kostola a školy. Škola sa zdala len naoko v dobrom stave, v skutočnosti bola už tiež skoro celá na spadnutie.

Na tento sviatok, rozumie sa, prišli i naši najbližší príbuzní a priatelia. Jankova sestra Milka nás už tu čakala, prišiel i Imrich, Jankov brat; Czéner prišiel úradne v sprievode seniorálneho inšpektora Ruthényiho z Hrachova, ale prišla i moja sestra Milka Czénerová a pomohla pri uvítaní a uhostení cezpoľných i domácich hostí. (…)

Medzi hodujúcimi cirkevníkmi bolo tiež hodne spokojnosti. Uhorštianska švagriná Milka sa starala, aby každý bol opatrený a aby sa nikomu krivda nestala. Ľud sa uspokojil — a temer zabúdal na prekonané ťažké leto a úfal sa, že keď majú farára, že sa už všetko zlé minulo a medzi ľudom zavládne blahobyt a spokojnosť. Starší hospodár, člen starej rodiny karassámeľovskej, vysokej chudorľavej postavy, belasooký, s dlhými plavými vlasmi si pochvaľoval a kývajúc hlavou z času na čas svojím bystrým spôsobom predniesol: „Naša fara oslávená, oslávená“. A druhý starík, ktorý sa kedysi chválil, že čo by peniaze lyžicou jedol — aj tak neschudobnie, na znamenie svojej spokojnosti si už hneď pred kostolom zastal a opakoval:

„Dobre bolo, pekne bolo, ej, haj, dobre bolo! Verabože, verrabože pekne bolo, dobre bolo, ej, haj, ej, haj, dobre bolo!“

Týmto spôsobom vyslovil starík — ešte skôr svoju pochvalu, ale i zazlenie, že si „Janko školove“ (miesto školovie) nechal rásť fúzy! A ako príklad uvádzal nebohého pána farára Laučeka, že ten nemal fúzy. Chudák, starý pán farár! Zato mal vo svojej zanedbanej starobe strnisko na tvári také, že ním, totiž pánom farárom, matky deti strašili.

V mladosti bol v každom ohľade gavalier, rád mal pekné veci, rád sa pekne obliekal, nosil ešte košele z jemného rumburského plátna, jemne šité so „šapúdlikmi“ (jabot-žabot) — ale ako pani farárka umrela a za ňou nešťastná dcéra Julka, nemal sa kto o neho starať. „Tetka Trápelka“, ako nazval príbuznú vdovu Janku — sestru Augusta Horislava Škultétyho — tá mu veru dala bielizeň z domáceho plátna — a vtedy bol zanedbaný — lebo i sám sa zanedbal.

Jeho markantný zjav, jeho rázovitá osobnosť prichodila pomaly do zabudnutia, len keď sa sporné otázky starých obligácií vynorili, oživili sa rozpomienky na neho, ale nie po dobrom…

Dni sa dĺžili a my sme rozmýšľali o prácach, ktoré nás túto jar čakajú. Medzi prvé vychádzky patrila prechádzka na farské pole. Toto pole má príznačné meno Skaličnô a Medzipotoky. Nomen — omen,^[46] povedal latinák Janko. Skala na skale, ale nie skaly — len balvany veľkosti stola — a pomedzi to zasa močiar-slatina čiže teplice.

Vtedy bola s nami i moja mamička, ktorá ako praktická žena vedela posúdiť veci tak, ako sa majú; i zarmútila sa, že je toto pole väčšinou sterilné, neúrodné. Len miestami tu boli dobré, obrobené, ale malé roličky. Teraz je tu komplex, meraný od buka do buka — vcelku však patrí do VI. triedy. Hneď za traťou Feledince — Tisovec od železničného mosta boli kúsky poľa lepšej kvality. Popod železničný most tiekol potok, tu už spojený, týmto potokom viedla i vozová cesta až na hradskú. V čase búrky a prívalu bola to cesta nebezpečná, najmä pre vozy naložené zbožím alebo senom, ale bola aspoň — krátka. Napravo od cesty stála už opustená budova, takrečený hámrik, majetok kráľovskej komory. Mala svoju cenu len preto, že patrilo k nej „vodné právo“.

Cesta popod most už ako sa dvíha na Medzipotoky, bola komasáciou vymeraná hneď cirkevnými roľami. Táto cesta viedla i na tisovské (predtým píľanské) role. Akési odškodné za tento „čapáš“, ako ho azda úradne pomenovali, dostala píľanská cirkev vysoko pod Trstím lúčku, Sabovkou menovanú. Ale tisovskí majitelia susedných pozemkov urobili si ešte pohodlnejšiu cestu, lebo im tá bola strmá a príkra. Tak si urobili pekný „kjar“ dookola krížom cez farské pole. Táto vec bola mladému farárovi veľmi nepríjemná, lebo musel nielen pre seba, ale i pre budúcnosť chrániť záujmy cirkvi, keď ich dosiaľ nechránili tí, čo na to boli povolaní. Ak by sa tá vec nevyrovnala, tak zostarne a otázna časť zeme je navždy stratená. Čo i neradi, museli tisovskí statkári uznať požiadavku píľanskej cirkvi a upraviť cestu podľa zákona.

Pri tejto príležitosti videl mladý farár, aká práca ho i tu čaká, ak chce, aby mu toto pole vydalo aspoň obstojnú úrodu.

Čiastky Medzipotokov boli lúky; kde bol suchý kopec, tam narástla tráva a kde bola voda, tam rástla šivarina a psica. Tu treba vodu odvádzať, tam zasa napustiť.

Kam pozrel, samá práca, samá úmorná práca. Ale on sa jej neľakal, on si i tak žiadal pracovať pre ľud, ktorý tak vrelo miloval.

Ešte za februárových studených dní sme ponavštevovali najbližších priateľov v dedine a najmä v papierni a v Tisovci. (…)

Navštívili sme i niektorých cirkevníkov. Vtedy už bola naša mamička Medvecká u nás. Ona nás vyprávala a dala pokyny. Janko síce pokyny neprijal, on vôbec neprijímal radu od nikoho. Azda iba keby mu bola poradila jeho oslávená matka. Ale tá, chudina, bola taká skromná, že jej deti vyrástli nad hlavu; ale ju pritom všetkom vrele milovali.

Zlámanec je blízko Píly a ešte bližšie tisovskej papierne. A papiereň — medzi Pílou a Tisovcom. Tá milá papiereň! Tí drahí ľudia, čo tam bývali, s ktorými sme žili v úprimnom priateľstve za dlhé roky… Teraz sa to už všetko minulo.

Túto papiereň kúpil (v rokoch tridsiatych a štyridsiatych predošlého storočia) pán Pavel Gyürky, najstarší syn pani Johany Gyürky, rod. Markušovej, zakladateľky veľkej papierne veľkoslavošovskej. Právom by tento jej najstarší syn mal ostať v otcovom závode, ale v ten čas už táto papiereň prešla do majetku účastinárskej spoločnosti.

Vtedy, keď sme my prišli na Pílu, boli Gyürkyovci už starí, najmä pani, lebo bola so svojím manželom v jednom veku. Pani Pavlína Gyürkyčka bola dcérou kamenianskeho farára Bradovku a ako mladušká vydala sa za Gyürkyho, strýca nášho drahého báťušku z papierne. Pavlínka však skoro ovdovela a keď sa Pavel Gyürky vrátil z Nemecka „z vandrovky“, a mal si založiť vlastnú domácnosť, povedala jeho múdra matka: „Ožeň sa, Pavlík — a vezmi si ty našu Pavlínku, nikdy lepšej ženy nedostaneš!“

Syn poslúchol, oženil sa, vzal si svoju vlastnú strynkú — a neobanoval. Veď sa hovorí, že sa manželstvá v nebi uzavierajú, o čom zlý svet pochybuje, ale aspoň toto bolo v nebi uzavreté. Bolo z tých šťastných manželstiev, v ktorých blízkosti sa dobre vedie nielen rodine, ktorú so svojimi deťmi tvoria, ale i príchodzím, priateľom i cudzím. V tomto dome bolo pohostinstvo cnosťou temer evidentnou. A bolo tu často i veselo. Pracovali všetci, nielen čeľaď, ale i deti od malička, ale boli chvíle odpočinku a zábavy. Ako Goethe hovorí a radí:

V ten čas bola už pani Gyürkyčka slabá, chorľavá, ale vždy v práci, vždy čulá. Jej manžel bol ešte statný, síce už šedivý pán, ale tiež vždy v práci pri závode, pri malom hospodárstve a všade, kde bolo treba jeho rady a pomoci. Rád chodil po horách — a vychádzky nezameškal, keď sa nejaké podujímali. Jeho syn Paľko bol umný, pracovitý, ale telesne dosť slabý.

V dome žili dve slečny, už nie celkom mladé, ale pekné a hodné. I ony mali príležitosť vydať sa, azda i dobre sa vydať, ale sa nechceli: dobre im bolo doma.

Najstaršia Izabela bola vydatá v Revúcej za istým Pourom, potomkom francúzskej hugenotskej rodiny. Pourova sestra bola vydatá za istým Kalinom, mecenášom revúckeho slovenského gymnázia, len žiaľbohu umrel mladý, ako mu pri jeho narodení veštila istá tetka. Bola to zvláštna veštba.

So zaniknutím revúckeho gymnázia veľmi chytro sa zmenila láska k slovenskej reči, najmä u revúckeho meštianstva a u niektorých klátivých „priaznivcov“ na okolí. Vdova po Kalinovi viedla panský život; žila z kapitálov, ktoré jej nechal muž a spolu so sestrou a švagrom, bývalým učiteľom, mala nemeckú domácnosť. Na maďarčinu, ktorá sa skoro začala rozťahovať, sa už nezmohla. Keď zavítala do papierne — ako „erbtante“ pourovských detí (bolo ich hodne i po druhom bratovi a sestre Hlaváčke) — priviezla sa na hrdom koči, okázale ju prijali a vždy, ako náleží, uhostili.

Zmena v zmýšľaní slovenskej spoločnosti sa ukázala všade. V Revúcej ostalo verných len niekoľko rodín, ako Bottovci, Nandrášovci, Viestovci a iní. Len Tisovec sa nezmenil — o tom ešte neskoršie.

V papierni sa náhľady veľmi delili, panie, t. j. panie a slečny pridali sa na stranu dobyvateľov, na stranu modernej maďarskej myšlienky; starý pán a jeho syn Paľko ostali neochvejne pri slovenskej veci. Panie dôvodili, že pri panujúcom režime treba, aby priemyselník šiel s duchom času a neexponoval sa ako nebezpečný pansláv, alias burič a hurbanista, moskál — a ešte ktovie, akých mien sa všetkým týmto strašným ľuďom dostalo. (…)

*

Opravy.

Najprvšia a najsúrnejšia práca bola: kostol opraviť, vežu ratovať, základy upevniť.

Na to sa zbor musel podobrať a poradiť. Lebo už bolo úradne oznámené, že v máji tohto roku (1882) bude kanonická vizitácia, ktorá v týchto zboroch od smrti bl. dôstojného pána Pavla Jozeffyho nebola.

Pekná veža, ktorej základy v bahnitej pôde klesali, bola nahnutá ako hlava starého človeka, ktorého nohy nevládzu.

Vakovka zo zrubov kostola opršala, svetlo vniká škárami dovnútra, a v tom svetle je skaza tým žalostnejšia.

Krov kostola pobitý je šindľami, deravý, len čo ho strelky Dankovej kuše zo strany od fary držia. Za onoho času, keď bol Danko malý, stal si do farských dvier a strieľal. Teraz keď sú šindle zhnité, vidieť strely trčať, akoby bol celý krov nimi vyšpikovaný ako zajac na pekáči. Tu treba pomáhať! Najprv zháňať potrebný materiál: drevo, vápno a iné. Ale kde to vziať, keď nieto peňazí?

Ktosi nadhodil, — možno sám pán Gyürky, — že vápno by sa mohlo napáliť doma. V chotári, na Roškovej je vápenná skala, tam je i hora, ktorú obec za cirkevné peniaze odkúpila.

Tejto myšlienky sa môj muž chytil ako najdôležitejšej pomoci na dosiahnutie cieľa. V tých miestach sa pálievalo vápno už i predtým, boli tam veľmi dobré podmienky. Hneď sa vypravila malá komisia vyskúmať miesta, podmienky a ak možno dohodnúť sa s majiteľom pozemku. Vyjednávanie sa hneď aj začalo. Zavolali „odborných“ robotníkov skaly lámať, drevo rúbať — a majstra, ktorý má pec postaviť a páliť. Vďaka rezkému a energickému zákroku, práca šla od ruky, dielo sa podarilo. Vápno bolo dobré. Veľká časť sa predala do Tisovca, veľkú časť si sami Píľanci odvozili — a onedlho z dom na dom sa riadilo, bielilo až milá vec. Domy, domky a chalupy, ktoré stáli oddávna ošarpané, odrazu sa zaskveli v oslnivej belosti, veď vápno prišlo „ako zo svojho“ temer zadarmo.

Hneď tu bola dobrá stránka podniku, ľud mal i zárobok i požehnanie z toho.

Poniže kostola, blízko školy, vyčistili už dávno neupotrebenú jamu, nahádzali do nej vápno, požičanými hadicami napumpovali vodu z Rimavy a o chvíľu tam vrelo, syčalo, kúrilo sa, ako „nerečeno“ z vápenice… Toto dielo malo divákov z celej dediny, najmä deti, nikto neprišiel k úrazu, len neskoršie sa ta zatúlalo všetečné húsa, ale zavčasu ho ratovali a hodili do vody — aby sa omylo…

Teraz bolo treba podoprieť základy veže. Tu tiež poradil opatrný pán Gyürky.

Z tisovského hámru, štátnej železiarne, dopravili sa stroje, takrečené „haviare“, ktorými sa podarilo základné múry naddvihnúť a podmurovať. To sa tiež podarilo. Škáry v stenách kostola sa zapchali tenkými štiepanými lieskami, ale na nešťastie boli tie liesky surové — a po nečase chytila sa do starého, ale zdravého zruba — huba. Aby huba celú budovu nezničila, musela sa znovu od základu opraviť, keď sa drevo dezinfikovalo.

Usilovná práca sa konečne skončila. Kostol bol i zdnuka i zvonku pekne vybielený, sčiastky (zvonku) žltou farbou natretý. Celý krov nebolo možno obnoviť, len miestami zhnité šindle novými nahradiť. Iba veža bola obnovená.

Potom sa i na farskom dvore začalo riadiť. Zváľané ovčínce, chlievy a cieňa sa odstránili. Dvor sa stal priestrannejším a čistejším. Len Danko Lauček, keď o tomto „vandalizme“ počul, poľutoval, že jeho staré romantické hradby, zámky a skrýše, dejisko vojenských manévrov, boli „zrovnané so zemou“. I pod vežou zhnitá koliba sa odpratala. Mala nahradiť pivnicu. Pri píľanskej fare pre tú divú vodu pivnice nebolo. Nedostatok poriadnej pivnice je tu veľmi citeľný.

Za opravou kostola prišla oprava školy. Tohto roku i tak bude treba voliť mladého učiteľa, lebo otec Vansa už veľmi chradol. I teraz, keď ho len iná, veľmi súrna povinnosť nezdržala, chodil môj muž riadne vyučovať deti sám. Videl, že deti zaostávajú, a najmä ako sa blížila jar, bývalo ich čo deň menej v škole.

Istého dňa okolo Gregora, ktorý ako vieme nesie sneh do mora, v tisovských horách sa prudko topil ľad, potôčky ho niesli do Rimavy a Rimava hrozila povodňou. Strmo niesla svoje kalné vlny nadol a chytala mosty, lavičky, hato, všetko, čo nebolo dosť pevné a tak sa privalila i na Pílu. Ako tak často, vylievala sa i napravo k domčekom i naľavo k fare a ku škole.

Raz ráno pri vyučovaní môjho muža vyrušil akýsi zlovestný výkrik z ulice, pozrel oblokom práve vo chvíli, keď z lavice preloženej cez rieku spadol malý chlapček do vĺn rieky. Vybehol z triedy, idúcky zhodil kabát a bežal k Rimave. Chlapca si vlny podávali jedna druhej ako hračku — už bol hodne ďaleko. Ale mladý kňaz a učiteľ skočil do vody a musel hodne pracovať, kým sa dostal k dieťaťu. Malý Janko mal kabaničku — novú — akiste sa chcel popýšiť, bežal lavicou ako v druhé dni, dostal závrat a spadol. Táto kabanička bola jeho záchranou, lebo za ňu sa môjmu mužovi podarilo zachytiť topiace sa dieťa. Šťastne ho vyniesol na breh. Chlapec bol bez vedomia, ale ženy, najmä mať, kričali, budili, zomdleté dieťa. Otec chlapčeka bol veľmi vďačný, bol to i tak človek dobrého srdca a najmä vyspelého intelektu. Býval častým hosťom u nebohého Hrebendu, odpisoval mu knihy i predčitoval mu z nich a z iných, ktoré zo svojich potuliek, ako samozvaný kolportér, donášal z celého Slovenska. Chlapček žil až do vojny, tam padol.

V čase, keď sme my prišli na Pílu, Hrebenda už nežil.

Čas utekal, blížila sa jar, treba chystať siatie do zeme. V papierni ponúkla pani Gyürkyčka Jankovi ovos na siatie po 4 koruny kebel (120 litrov). A vtedy to bola slušná cena, dnes sa nám to vidí smiešne lacné. Janko kúpil istú zásobu, ale to bolo všetko málo. Šiel do Rimavskej Soboty; toto mesto malo veľké trhy a bolo tu pomerne všetko lacné. Na noc s vozom sa zastavil v Nižnom Skálniku u našich Czénerovcoch. Sestra Milka spomenula, že predošlú sobotu predali v Sobote ovos po 3,30, ale že s druhým počkajú. Môj muž hneď ponúkol 3,80, aspoň nemusí ísť do mesta. Ale švagor na to: „Ja ti ho nedám inakšie len tak, ako som v Sobote predal.“ Ale môj muž povedal, že on už kúpil po štyri koruny. „Ja nedbám, čo aj po desať, ja ti ho drahšie nedám.“ No, myslím, že potom sa dal kapacitovať a predal ako švagrovi po 3,50. Táto jednačka charakterizovala oboch, ani jeden nechcel druhého vykoristiť. Czéner bol už vtedy chorý, ale choroba mu neprekážala konať si povinnosti. Bol vo svojom presvedčení až tvrdohlavý, nikdy dané slovo nezrušil, ani vtedy, keď by mu bolo šlo o úrad. (…)

Pole sa podľa možnosti opatrilo, do toľkej zeme čiastočne vypočinutej bolo osiva treba hodne, ale naši cirkevníci to vďačne, „koj museli“, urobili. („Vďačne, koj musím.“)

V návštevách sme pokračovali. V Tisovci Jankovi starí známi, už spomínaní učitelia Gašpar Dianiška a Lojko, odišli na odpočinok. Lojko býval na Muránskej ulici s manželkou a synom Dankom, ale pán Gašpar Dianiška, výtečný pedagóg, všestranne ctený, žiakmi a žiačkami milovaný, učený človek, šiel Muránskou ulicou, ale ďalej, ďalej, ta pod Košianovo, odkiaľ niet návratu.

Namiesto týchto prišli mladí, obaja Klenovčania: Ján Brádňan, bývalý revúcky žiak a Karol Kyčka, syn klenovského učiteľa.

Kyčkovci nám boli známi, zvlášť ona, naša Zuzika (Drahotínová v cestopise Pani Georgiadesová na cestách); bola dcérou padarovského učiteľa Hozneka a jeho manželky Terézie Czénerovej, sestry švagra Czénera.

Karol Kyčka bol príjemný, trošku povrchný človek; bol napadnutý na pľúca. Všetky príznaky tuberkulózy sa ukazovali, ale jeho Zuzuľka ho tak verne ošetrovala, že ho na niekoľko šťastných rokov zachránila životu. Bol dobrý učiteľ, sympatický a deti lipli za ním v poslušnosti a v úprimnej láske. Vôbec tisovská cirkev mala dobré školy a výtečných učiteľov. Taký bol aj Janko Brádňan. (…)

Tretí dom od Zvarov je „vyšní“ dvor daxnerovský. Namiesto starej kúrie stál vtedy už nový, pohodlný dom. Tu býval starší brat dvoch vynikajúcich Daxnerovcov: Juraj a jeho dvaja synovia. Jurajov mladší brat, blahej pamäti Štefan Marko Daxner, jeden z tých našich „troch Sokolov“, vybudoval po návrate domov svoj pohodlný dom na kraji mesta, pomenovaný Nižným dvorom. Juraj Daxner už nežil, keď sme my prišli do Tisovca. V dome bývala vdova, šľachetná pani Mária Daxnerová. Bola veľmi dobročinná, najmä revúcke gymnázium malo v nej horlivú a činnú patrónku. Keď zavítali revúcki študenti v čase divadelného predstavenia alebo pri inej slávnostnej príležitosti, vo Vyšnom dvore ich skvele pohostili. A vtedy veru boli obyčajné hrnce primalé, varilo sa v kotloch, ako kedy bolo treba. O nej napísal niekoľko vrúcnych rozpomienkových slov do Dennice Janko Brádňan.

S ňou bývali vtedy i jej dvaja synovia, dr. Samo Daxner, bývalý cirkevný dozorca zboru píľansko-hačavského a Janko Daxner. Janko spravoval rozsiahly majetok famílie.

O tom, čím bola rodina Daxnerovcov pre Tisovec, dalo by sa mnoho písať. Priestor tejto knihy je na to primalý a pero prislabé. O Štefanovi Markovi Daxnerovi máme už cenné spomienky, no príde čas, keď sa doplnia a tak sa stanú cenným životopisom alebo rozpravou o tejto vzácnej rodine na spôsob Gallsworthyho Ságy rodiny Forsythovcov.

Naša návšteva na tisovskej evanjelickej fare bola krátka. Pani farárka bola chorá a starostlivo ju chránili pred každou návštevou. Pán brat Hanes nás prijal v predizbe a šeptom nám to oznámil. Neskoršie sme si to vynahradili. Náš pomer bol priateľský a úprimný. Oni, najmä kým deti boli malé, nechodili do spoločnosti.

Medzi našich dobrých priateľov patrili aj Šetinovci. Ani oni nám neboli cudzí. Stará pani Šetinová bola rodená Hozneková. Hoznekovci a Czénerovci tvorili, kým ešte starý Andrej Czéner (švagrov otec), sedel na čerenčianskej fare a starý Hoznek v pokoradskej škole a kým deti boli malé, takrečeno jednu rodinu. Zo svojej pokoradskej výšky zletúvali mláďatá na čerenčiansku faru a tu sa vždy mali dobre. Néna Theiska-Czénerová, farárova dcéra, vedela o týchto rodinách mnoho rozprávať. Od nej pochádza téma pre Julinkin prvý bál. Julinka bola prekrásna dcéra Andreja Czénera, a to najstaršia. Janko Šetina, vtedy tisovský notár, bol milý, dobrý priateľ, vtipný furták; ani človek nepomyslel, už povedal poznámku, ktorá celú spoločnosť rozveselila. Jeho pani, Matilda, rodená Krupcová, bola jemnocitná duša.

Neskoršie sa priateľské zväzky utužovali, najmä keď sa okolo nás sťahovali mračná a my, zvaní panslávi a buriči, sme boli odkázaní na krúžok rovnako zmýšľajúcich.

I doma v záhrade a v sade začalo sa intenzívne pracovať. Ploty sa ako-tak opravili len dočasne, aby sa zamedzilo prechádzkam krížom-krážom po našej záhrade. Starý včelín sme tiež opravili, aby mohol prijať 2 — 3 čeľade včeličiek z otcovho školského včelína. Lebo môj muž ani na Píle nechcel ostať bez včiel. Je to už akosi tradičné, že na dedinských farách a školách pestovali sa tieto „mušky“, ako ich na Píle ktosi žartovne pomenoval. I do strednej stajne priviedli sme si kravičku zo školy, kde sme v jej hodnote vyplatili pána otcove dlhy a požiadavky, ktoré starý pán mal splatiť, ale nemal z čoho. Často sa minuli týždne ba i mesiace, čo groša nevidel. Plat mal malý, zväčša v prírodninách. Za deti sa platilo, ale akosi výnimočne. Deti, vnukovia, chodili už do školy — a rodičia sú ešte dlžní povinné „didaktrá“. Namiesto platu dali „záloh“ a uspokojili sa, že tým je už všetko vykonané. Zálohy boli v komore, tam sa roky a roky ponevierali, mole a hrdza ich žrala. Boli to najmä tĺky, akými sa soľ „drvila“ v mažiaroch, aké točili hačavskí majstri.

Medzi tými zálohmi našla sa i kabanica, ktorú by už ani najbiednejší žobrák nevzal na plecia. Boli i perinky, v ktorých sa niekoľko pierok nakláňalo, ale všetko to už nemalo cenu. Neskoršie chceli naši cirkevníci, ale najmä cirkevníčky takto splácať i cirkevnú daň a cítili sa urazení, že to výberca neprijal.

Tešili sme sa kravičke v očakávaní prírastku, i stalo sa, že sa našlo zdravé teliatko. Ale netešilo sa dlho zdraviu, ani my jemu, lebo istého rána teliatka nebolo. Dosť sme ho hľadali, kravička tiež žalostne ručala, ale všetko darmo: teliatka niet. I to šlo „svojím“ spôsobom, ako pán otec hovoril. Kurátor a richtár sa náramne pohoršili nad týmto novým „kvárom“, posledný (richtár) svätosväte prisľúbil, že krádež oznámi žandárom, ale ostalo pri sľube. „Ktovie,“ povedal múdro pán kurátor, „v ktorej izbičke sa to varilo a zjedlo.“

*

Vizitácia — Povinnosti nového farára — Choroba a smrť učiteľa Vansu — Začiatky mužovej choroby — Premáhanie vlastnej choroby prácou — Prvé literárne práce vyšli v Národných novinách — Práce v domácnosti

Očakávaná, obávaná — a nie celkom bez príčiny — vizitácia prišla.

„Za hlaholu zvonov“ vošli panské koče, najprednejší, ťahaný bujnou štvorkou — neviem, čia bola, či ešte vtedy Ruthényi mal štvorku, — hradskou pred krčmu, odtiaľ strmým závozom do dediny. Touto cestou-necestou bolo umenie zísť so štvorkou dedinským štrkom, neistým mostom do fary. Ale na to tu boli mocní chlapi, aby bujné koníky previedli cez najhoršie, nuž dobre bolo, pánom sa nič nestalo.

„Harangok zúgása mellett bevonultunk Hacsavára“,^[47] zapísal pán tajomník Farbaky (vtedy tuším níreďházsky farár) do zápisnice, keď šli malou Hačavou a keď zvonček na malej zvoničke cengal tak žalostne, ako len mohol.

Na Píle to bolo ináč. Naše zvony, ešte i vtedy, keď ten malý Štenok „zaštekal“ do súzvuku veľkých zvonov, slávnostne privítali panstvo. Ľudu bolo na uliciach ako maku, azda všetko, čo vládalo údmi hýbať, vyrukovalo na ulicu. Akože by nie, veď takúto slávnosť máloktorý zo starcov pamätá!

Páni prišli dobre naladení. Czékuš blahosklonne ďakoval za pozdravy a ukázal svoju najmilostivejšiu tvár. Bol spokojný a žiadal, aby boli spokojní aj iní. Z tých, čo s ním o Laučekovej veci vyjednávali, bol tu len kurátor Lacko a ten — bol tiež spokojný. Bol sviatočne, ako sa patrí, oholený a oblečený. Jeho tvár ukázala i teraz veľkú inteligenciu, ale i zvláštny úsmev. Všetci predošlí dozorcovia sa vzdialili. Tisovec držal sa akoby v ústraní. Inšpektorom bol teraz pán Pavel Gyürky starší — a s ním prišiel i jeho syn. Na tohto apostrofoval príležitostne Czékuš zdravicu, aby sa mu ozaj ako papiernikovi, ktorý zo starých handár zhotovuje krásny belostný papier, podarilo zo starých sporov zbudovať dielo vznešené na slávu božiu.

V prvý deň, ako obyčajne býva, odbavili sa služby božie zvyčajným spôsobom.

Na druhý deň sa rokovalo o veľmi vážnych a aktuálnych otázkach.

Jedna z týchto pálčivých otázok bola finančnej povahy. Boli to dlžobné úpisy, tie ominózne obligácie, ktorých bolo v cirkevnej ládičke temer do polovice. Tu musela cirkevná truhlička i pred zrakmi veľkých pánov ukázať, čo skrýva. Pre krátkosť času sa zažltnuté listiny prezreli len povrchne. O nich sa referovalo, že v čase hladu si ľud požičal — i za pána farára Laučeka, ale ešte i za jeho tesťa Honéczyho peniaze na úroky. Vystavili sa dlžobné úpisy. Ale účty sa viedli nedbalo, údajne pán farár Lauček častejšie odpravil ženičku so slovami:

„Ta, moja duša, dones to druhý raz, ved to je nie náhle.“

Veľká časť týchto obligátorov sa ukázala ako dubiózna a jedna časť už celkom prepadnutá.

Pri tejto príležitosti slávne panstvo prísne naložilo farárovi, dozorcovi, kurátorovi a presbyterom, aby vymenovali komisiu, ktorá by tieto dlžobné úpisy starostlivo preskúmala, patričných dlžníkov alebo ich dedičov predvolala a prinútila, aby napísali a uhodnoverili nový úpis. Kde možno inkasovať, nech komisia inkasuje z prípadu na prípad. A potom aby sa knihy pedantne viedli, to všetko naložili ako zodpovednému novovyvolenému farárovi.

Či nepomyslel Czékuš: tu máš za to, že si chcel byť píľanským kňazom?!

Druhá pálčivá otázka bola „divé manželstvá“. Táto veľmi zahanbujúca a tu už až veľmi zakorenená neresť i tak znepokojovala môjho muža. Ešte pred vizitáciou chcel aspoň niekoľko starších, „na vieru“ žijúcich manželov zosobášiť, a keď to urobil zadarmo, podrobili sa niekoľkí v prítomnosti už veľkých detí. Deti zasa bolo treba uzákoniť, lebo sa prihodili spory o dedičstve.

I v tejto veci naložil biskup prísne zakročiť a žiadal, aby farár čím skôr znemožnil tento nerestný stav.

Pôvod týchto „divých manželstiev“ je takýto: Gazdiná má osemnásťročného syna. Má ešte aj iné dietky a už i hodné dievča, ale je údajne chorá, slabá, nevládze robiť, žiada si, aby sa jej syn oženil prv, než príde pod asentírku. Lebo nie je vždy isté, že reklamácia bude u nich platná. Ide k pánu farárovi, aby jej napísal dišpenzáciu čiže prosbu o dovolenie ženby pre mládenca, ktorý je ešte nie vojopovinný. (Keď je už starší, vôbec nedostane povolenie.)

Farár napíše prosbu a ide úradnou cestou — a keď sa vec podarí, osemnásťročný šuhaj sa riadne ožení. Ale keď sa nepodarí — taký šuhaj sa tiež ožení — ale bez kňaza — a tak žijú dvaja mladí ľudia „na vieru“. Niektorí starší tvrdili, že si boli takí verní, ba ešte vernejší, ako tí, čo boli pred božím oltárom oddaní. Iní sa rozišli a uzavreli manželstvo s iným alebo s inou. (…)

Medzi inými starosťami predniesol pánu biskupovi svoju i kurátor Ján Lacko. Mal peknú dcéru, strojnú a milú Judku, ktorú vydal do Hrnčiarov. Hrnčiarovská família po smrti starého gazdu upadala, synovia nemali temer na čom gazdovať. Judkin Janko vozil uhlie do fabrík a ťažko pracoval. Tu istá staršia žena, zámožná gazdiná, ktorej v krátkom čase umrel i muž i dospelá dcéra, navrhla mladým manželom, aby prišli bývať k nej, že jej budú pomáhať a že po jej smrti jej majetok pripadne obom manželom a ich deťom. Mladí šli k starej gazdinej bývať, ale skoro obanovali, najmä Judka. Janka si stará opanovala — Judku vyhnala, že si ženskú robotu sama spraví. Jankovi hovela jedlom i nápojom, najmä nápojom, takže sa svojej mladej žene odcudzil. Pri tejto príležitosti všetkých predvolali na faru. Judka pekná, bielej, čistej tváre, sviatočne oblečená, v čepci perličkami a trblietkami vyšívanom, vzbudila sympatiu i medzi pánmi. Muž zanedbaný, vychudnutý, neumytý, zachmúrený. A prišla i gazdiná. O niekoľko rokov neskoršie prišiel na Pílu akademický maliar Miloš Jiránek, hľadal model pre Jánošíka a pre starú babu — strigu. Keď videl túto ženu, ukradomky si ju chcel odmaľovať, že má model na babu, ale na Jánošíka nenašiel.

„Načože ma volajú?“ spýtala sa hlbokým hlasom a zaškúlila na pánov, ktorým v úžase i perá vypadli z rúk. Nevedel ani jeden, na ktorého „zagánila“.

To stačí na jej charakteristiku.

Czékuš sám svojou lámanou slovenčinou napomenul starú, aby alebo Judku prijala a pekne s ňou zachádzala, aby medzi manželmi nerobila rozbroj, alebo oboch prepustila, aby šli inde bývať a pracovať sami pre seba. Gazdiná sa sprotivila, že si vzala pomoc do domu a že si Jána neprepustí — Jano že povedal, že ju nenechá.

Mladý muž placho pozrel na Judku, na pánov a na gazdinú a keď ho dopierala, aby sa osvedčil, zvodu starej hriešnice neodolal a odišiel s ňou.

Vec sa neskončila. Judka šla domov k otcovi smutná a bledá, sklamaná. Doma bol i brat, tiež ženatý, ale Judku mali všetci radi.

Neskoršie sa Jano oddal pitiu, potom ochorel a keď už nevládal, hocikde na poli ležal opustený. Neraz ho tak našla žena, jeho Judka, odpustila mu a občerstvila ho. Takého biedneho vzala ho domov — opatrovala a doopatrovala. Pri ňom i ona upadla do suchôt a predčasne umrela.

Ináč šlo všetko hladko. Tône minulosti nikto nevyvolával. Boli spokojní, lebo nevideli, čo ich čaká, i starí gazdovia, ako Michal Brádňan st. počúval v kostole vo svojej lavici reči pánov a sledoval pozorne, o čom sa rokovalo. Kýval hlavou, hmkal — ale po službách božích nezabudol dať svoj súhlas slovami: „Verrabože dobre bolo, pekne bolo, hej, haj.“

I to sa šťastlive pominulo, páni šli o dom, čiže o zbor ďalej. Jedna vážna vec sa vybavila, ale práca, a to veľmi ťažká, ostala. (…)

V to leto už definitívne zaďakoval náš pán otec z úradu a presťahoval sa so všetkým, čo mu ešte dcéry nechali, k nám. Na jeho miesto vyvolili si cirkevníci mladého učiteľa Pavla Francisciho z Hnúšte. Jeho strýc bol blahej pamäti Ján Francisci, jeden z našich „troch sokolov“. Pavel Francisci ešte nebol skončený učiteľ, ale cirkevný zbor ho vyvolil pod podmienkou, že do roka poskladá posledné skúšky. Náš pán otec i pri dobrej a láskavej opatere slabol nie tak vekom ako prirodzenou slabosťou.

Bol šťastný a spokojný — aspoň v posledné časy.

Leto sa míňalo v ustavičnej, často i namáhavej práci. V záhrade, na poli, v dome, pri včelách, v sade. Chodili sme do Tisovca, ja najmä do papierne. So slečnami i do ich „panskej“ spoločnosti. Neskoršie som tieto návštevy nechala, veľa mi to bolo, cítila som sa v tej spoločnosti cudzia medzi cudzími.

Akosi pod jeseň vydala sa naša Marína, Katke sa nechcelo ísť domov. Mali sme vtedy slúžku Filoménu z Hrachova, ale dievča veľmi skazené. Na Silvestra ju musel môj muž strestať a poslať domov, na čo nám jej otec odkázal, že ešte viac zaslúžila, ale že ďakuje i za to.

Pred Vianocami opustil nás pán otec. Nebol dlho chorý, len asi šesť dní ležal. Boli ho odprevadiť syn Imrich a sestra Milka a iní. Boli to smutné dni, tým viacej, že môj muž trpel už teraz nespavosťou. Týždenne dva razy odbavovali sa roráty. Tú noc pred raňajšími službami božími môj muž nemohol spať. Dosť sme ho ubezpečovali, že mu nedáme zaspať, veď o tretej už zvonil starý Oravec (Runda), o pol šiestej prišiel kurátor a kostolníci, ale to nepomohlo. Bol chorý, nervózny. A nikdy nezameškal a vždy bol pripravený, čo i celú noc nespal. Obyčajne prídu na tieto sviatky aj iné funkcie, najmä pohreby. Ale i tak boli tieto sviatky pre nás ťažké a smutné. Až neskoršie, keď mal pomoc, boli veselšie. Služby božie v prvý sviatok boli slávnostné, v druhý sviatok boli posledné roráty o pol šiestej ráno so žalmom: Proč se bouří národové? Potom zvyčajná kázeň. Na tieto slávnostné služby božie bol kostol plný; vôbec roráty mal ľud rád. Okrem sviec na oltári a niekoľko v lustri, mal každý akú-takú lojovú sviečočku v ruke alebo aspoň každá tretia ženička; polotma, v akej sa zhromaždili nábožní cirkevníci, účinkovala na prosté duše akosi mysticky. Tma zápasila so svetlom, tma unikala do kútov, ako noc pred dňom, ako zlo pred dobrom. Po rorátoch, sotva si muž trošku oddýchol, odišiel na Hačavu. O deviatej sa tam začali služby božie. Druhý sviatok slávnosti vtedy patril Hačave. A keď prišla ešte k tomu nedeľa, bol už môj muž vyčerpaný, obyčajne to odležal. Začínala sa už teraz nervóza, neurasténia.

Smutné Vianoce. Ochorela som i ja. Bola to choroba tak duševná ako i telesná. Už keď som po smrti môjho jedináčika bola vo Zvolene a v Slatine, počula sa som, ako pri návšteve u pani Platthyčky vzhľadom na mňa povedala ktorási pani: „Sie ist gemüthskrank“.^[48] Toto býva začiatok strašnej choroby: hystérie. O tejto chorobe, čiže o tých nešťastných ženách, postihnutých touto chorobou, napísal teraz Axel Munthe vo svojom diele Kniha o živote a smrti: „Ale pracovať s hysterickými ženskými nie je ľahko. Treba si dvakrát rozmyslieť, kým im preukážete láskavosť, netúžiť po ničom inom. Obyčajne sa s nimi nedá mnoho robiť, aspoň mimo nemocnice nie. Môžete omráčiť ich nervové centrum upokojujúcimi prostriedkami, ale vyliečiť ich nemôžete; zostávajú tým, čím boli: spleteným súhrnom sentimentálnych a fyzických porúch. Na ťarchu sebe a svojim rodinám. Potrestaním pre lekárov.“ Takto charakterizoval slávny spisovateľ hysterické ženy. O niekoľko rokov, hoci som túto knihu čítala len o mnoho rokov neskoršie, mala som už s touto chorobou smutné skúsenosti.

Chodil k nám staručký pán „doktor“ Herman z Tisovca a rád sa so mnou zhováral, lebo nemal iného, čo by bol jeho anekdoty, príbehy a skúsenosti tak trpezlivo počúval ako ja. Môj muž sa v taký čas jednoducho stratil, v lete do záhrady alebo na pole, v zime aspoň do druhej izby. — Starý pán chodil na píľanskú faru i za čias Laučekových a veľmi pekne hovoril o pani Laučekovej, aká bola umná, jemnocitná, ale — zahriaknutá.

Raz ma našiel smutnú a hneď sa ma spýtal, čo mi je? Odpovedala som, že sa bojím, že upadnem do hystérie. On sa usmial svojím spôsobom a povedal:

„Neupadnete, lebo ste už v nej!“

Čítala som ešte v Lomničke z knižnice učiteľov, kde bolo mnoho dobrých kníh, vedeckú prácu práve o hystérii — a zachovala som si, že túto chorobu nevylieči nijaký lekár na svete, ak ju nevylieči sám pacient, čiže pacientka, lebo hystéria napáda viac ženské, ktoré trpia na akési telesné alebo i duševné poruchy. Ťažké a nebezpečné boli úvahy a myšlienky, ktoré ma neopúšťali. Sedávala som i na hrobe pani Laučekovej; už mala druhý hrob pod starou lipou — zavše i v sade — a žiadalo sa mi — nežiť. Vedela som, že je táto choroba nie životunebezpečná, ale nemožno mať pri nej život šťastný a tvorivý. Je to len dlhé trápne umieranie. Odísť zo sveta? Nemožno. Viera, zľutovanie, láska k svojim najbližším chránili ma od najhoršieho. Musím žiť. Ale nie tak, aby som bola svojim najbližším, najmä mužovi, ťarchou a neznesiteľným bremenom. Keď žiť, tak žiť životom osožným. Pracovať.

Ženy zdravé, ktoré žijú zdravým, prirodzeným spôsobom, tak „ako pánboh prikázal“, keď sa stanú manželkami, matkami viac detí (to bol môj ideál), ako pracovité čeľadné matky, nebývajú postihnuté hystériou. Tým je nie povedané, že táto choroba nenapáda tu i tam i ženu z ľudu; práve ony sa stávajú natoľko sebecké, že neveria nikomu, že neuznajú nikomu, nespoliehajú sa na nikoho, vidia len svoju biedu, cítia len svoje utrpenie. Len zdravá práca, práca pre druhých im spomôže.

Pracovitá som bola, prácam som privykla i doma a práca ma tešila. Ale prišiel smútok, choroba a práca ma prestala tešiť…

Až potom na Píle.

Hneď ako sme prišli na Pílu, chceli sme si predplatiť Národnie noviny a iné naše slovenské časopisy. Ale môj muž povedal, že nateraz je to nemožné. Písala som teda na svoju päsť do Turčianskeho Sv. Martina a prosila, aby nám posielali Národnie noviny, že im budem posielať besednice a iné kratšie, rozumie sa, nepolitické články. Hneď som pripojila i rukopis. Redakcia môj návrh prijala — milé nám Národnie noviny dochodili a ja som s radosťou písala svoje úvahy a „besednice“. Neskoršie si môj muž Národnie noviny a iné predplatil, Hlásnika na náš návod odoberali dvadsiati šiesti hospodári. Rukopisy posielané do redakcie Národných novín preberal už potom Vajanský do Slovenských pohľadov.

A potom ma už práca tešila; nielen táto, ale i práca pri hospodárstve — a najmä v záhrade, kde mi mnou pestované kvety a stromčeky dokazovali svoju vďačnosť.

Nič som iným ženám tak nezávidela ako deti. Videla som tuláčku, na rukách mala krásne dievčatko. Cítila som až fyzickú bolesť, keď som ho videla v náručí nehodnej, opitej matky. Keď som počula, že jej dieťa v prvom roku svojho života umrelo, ďakovala som Stvoriteľovi, že si ho vzal, že ho ochránil pred biedou a neresťou, do ktorej by ho bol matkin život zatasil. (…)

V hospodárstve pri našej veľkej usilovnosti mali sme zavše úspech, ale častejšie veľkú škodu. Zvlášť často nám choreli kravičky a nejednu sme utratili. Poverčiví, ako boli naši dobroprajníci, uisťovali nás, že tie časté smutné prípady nie sú náhodné. Sú vraj ľudia, ktorí vedia i „poslúžiť“ (počariť). Aby sme si pozreli, čo nájdeme pod podmostinou v maštali. A keď sa opravovali stajne, našlo sa hodne nečistoty, ale našli sa aj iné veci: škrupiny, črepy, klince, špendlíky, sklo, vôbec veci, ktoré pichajú. Boli vraj v tej našej dolinke ľudia, susedia, ktorí nám nevedeli odpustiť, že sa farská záhrada ohradila. Za čias nebohého pána farára Laučeka boli niektoré komôrky lepšie zásobené dobrým ovocím ako sama farská komora. A to i u vartáša, ktorý „vartoval“ sad.

Poveru, kde sa vyskytla, môj muž prísne premáhal. Neveril, ako hriešny človek mal moc takýmto spôsobom škodiť svojmu blížnemu. O tom, kde mohol poučoval ľud a odvádzal ho od akejkoľvek povery.

O oprave sadu, najmä od juhu, sa dlhšie rokovalo, keďže drevený plot pre mokraď by nebol trvanlivý. Uznieslo sa, že sa tam musí postaviť múrik. Povolali istého murárskeho majstra z Tisovca. Kurátor a niekoľkí starší sa zišli u nás, aby s ním o postavení múrika vyjednávali. Jednalo sa sem i ta, naostatok sa pri 50 gr. pri metre rozišli. Pán majster do Tisovca, páni presbyteri domov. Ako sa svedčí, išli pána majstra odprevadiť. Neviem, či náhodou, či ako sa stalo, našli sa vedľa krčmy. Jeden z nich, alebo i viacerí, možno, že i pán majster cítil u seba nejakú korunku — vošli do krčmy — a po malej chvíli boli „všetci v jednom vreci“. Rozdiel bol ešte rozdelený a hneď sa išli na faru pochváliť, že je zmluva hotová, len ju napísať. Vápno bolo, piesok, kamene doviezli občania z poriadky — bolo pilne „merané“ a onedlho začala sa práca, ktorá šla rezko od ruky. Drevo a šindle výhodne opatril kurátor. Keď bolo dielo hotové, poznamenal vtipný pán doktor Herman, že je to opravdivý čínsky múr. Dlho sa udržala povesť, že čínsky múr nemožno preliezť, ale v najnovšom čase dokázali Japonci, že nielen preliezť, ale i dobyť ho môžu. A náš milý múrik tiež tak, len ten ho nepreliezol, kto nechcel. Môj muž, keď mal už opravu, chytil sa do práce, sadil, štepil. Tam, kde bolo bahno, dal odvodniť jarkami otvorenými i krytými. Do krytých nakládol kamene a zväzky prútov, o ktorých bude reč pri Košikárskom spolku. Sadil i do „kopcov“. Tu sa jamy nekopali, ale sa navozila zem. Náš ľud je milovníkom ovocia, najmä deti. Často sme počuli, ako sa dievčatká vydriapali na múrik, ktorý bol zvonku spojený s lesou (prútenou ohradou), a keď neskoršie bolo krásne ovocie na stromoch, čudovali sa: „Jojojój, čo tu jabĺk, len na čo im to bude, keď nemajú deti?“ (…)

*

Smrť Pavla Dobšinského — Rozpomienky na Dobšinského — Pomery na Píle — Hospodárske postavenie píľanského ľudu — Vansova starosť o hospodárske povznesenie ľudu — Založenie Potravného spolku

Práce a starostí s opravami budov ako i s hospodárstvom pribudlo. Do surového dreva, liesok, ktorým bol pri prvej oprave náš starý drevený chrám obitý a hneď zavakovaný, chytila sa huba. Dosť zavčasu sme ju zbadali a aby nebola celá budova touto pliagou zničená, musela sa omietka ako i latky strhať, staré drevo sa muselo natrieť karbolinom a znovu obiť suchými latkami a ovakovať.

Práca na poli, v sade a záhradách sa darila; tam, kde bola pôda odpočinutá a riadne obrobená, ukázala sa uspokojivá úroda. V novozaloženej škôlke rástli pníčky a štepíky a čakali na zošľachtenie a presádzanie. Kde môj muž sadil už hotové alebo kúpené štepy, pripravil pôdu takrečeným rigolovaním; kde bolo mokro, sadil „do kopcov“. (…)

Idúcky do Tisovca zavše sme sa zastavili v papierni. Raz sme našli naše priateľky zarmútené; so slzami nám oznámili, že im maminka veľmi slabne, stráca sa, „čo deň to jej je menej“ — a že im apuško povedal, aby boli na všetko pripravené.

Ale potom došla nás ešte smutnejšia zvesť. Švagor Dobšinský trpel už dávnejšie na akýsi hrdelný neduh, údajne na „gágorové suchoty“. Možno choroba by sa bola dala liečiť i vyliečiť, keby bol žil v iných pomeroch. Ale nebolo pomoci; lekárskej nedostatočne a hmotnej, ktorá by mu bola umožnila útek do teplejšieho podnebia, ani tak.

Istého dňa poslala naša najstaršia sestra Adelka posla, vtedy posol nahradil telegram — o telefóne ani chýru — ktorý nám doniesol smutnú zvesť, že náš drahý Dobšinský dotrpel. Môj, vtedy chorý muž, nemohol odísť, vypravil teda na pohreb mňa. Šla som s poslom, tuším pešo cez vŕšky, to bolo najlepšie „spojenie“.

Smútok zaľahol na milú drienčanskú faru, smútok na opustenú vdovu, na chlapcov, siroty, z ktorých Janko Čajak práve bol „z vlastizrady“ súdený v Bratislave, ale smútili za ním ešte mnohí v slovenskom národe, tí, čo ho poznali a vedeli, čo v ňom stratili. Preto prišli, ktorí mohli prísť zblízka i zďaleka, aby ho odprevadili na poslednej ceste.

Smutný, čo i okázalý bol ten pohreb. Kázal brádňanský pán farár Langhoffer. Kázal jednu a pol hodiny, ku koncu mal v ľavej ruke hodinky a často na ne pozeral. Nebyť hodiniek, bol by azda kázal ešte raz toľko. Dostal sa raz za dlhší čas k slovu, ktoré povie „vzdelanému“ obecenstvu — a keď sa k slovu dostal, tak sa ho hneď nepustil. Lebo vo svojom hlbokom Brádne, kde sa „vlci vyzúvajú“, málokedy mal príležitosť ukázať bohatosť myšlienky, vysokosť vzdelania a dar výrečnosti. On ešte vedel pútavo rozvinúť pôvod a priebeh škriepky o ypsilon, poznal dejateľov tej borby, ale nikdy o nich neklebetil.

Nebol posmešníkom, klebetníkom, ako sa nájdu i medzi kňazmi. Veď nejeden z tých ohováračov kvôli zaujímavosti vo svojich prednáškach nešetria ani mŕtvych, ani ospievaných, aby nevyniesli na svetlo nejakú chybu alebo slabosť, o ktorej širšie obecenstvo nevedelo — a vlastne ani vedieť vôbec by nemuselo.

Langhoffer mnoho hovoril i vtedy, ale muselo sa uznať, že o Dobšinskom a o jeho diele sa nedá málo povedať. Dobšinského život a práca je štúdium, ktoré je ešte nevyčerpané. Ako človek, kňaz, ako bývalý profesor, ako vedátor, priateľ ľudu a ako manžel a otec môže a bude slúžiť za vzor dnešným i budúcim. Sám poznajúc seba, uznal, že je zavše „popudlivý“, ale i to malo svoju príčinu.

Vôbec jeho život je taký bohatý, že ho nemožno krátkymi vetami odbaviť. V novele Hojže, bože usilovala som sa zachytiť v osobe Prelockého približne osobnosť Pavla Dobšinského.

Úfam sa, že sa nájde z našich mladých spisovateľov niekto, kto sa chopí myšlienky a ocení život i dielo Pavla Dobšinského.

Mne samej bol veľmi vzácnym a obdivovaným švagrom; keď sa ženil, mala som desať rokov, ale bol i ku mne láskavý, rád žartoval a doniesol mi peknú knihu Slovenské povesti! Oh, aký to bol pre mňa poklad! Keby som tú knihu ešte mala!

Neskoršie, keď som bola už v Lomničke, ale o spisovateľstve ešte nebolo ani reči, keď v jednom zo svojich pekných, vtipnými poznámkami plných a zaujímavých listov, vystríha ma od spisovateľstva. A tieto jeho slová iste vznikli z mamičkiných obáv, ktorá nemala rada „učené“ ženské. Ešte v Rimavskej Sobote pri jednej návšteve povedal profesor Fábry môjmu otcovi: „Pán farár, nak dajú to dievča ďalej učiť, bude skvele napredovať a môže sa stať samostatnou.“

Apíkovi sa to páčilo, lebo bol presvedčený, že je to výsledok jeho výchovy, na ktorej si veľmi zakladal, ale mamička sa zhrozila a povedala:

„Nie, nie, ja nechcem učenú dcéru!“ No sama bola na ten čas neobyčajne vzdelaná. Musela kdesi počuť alebo čítať o akejsi emancipovanej nestvore. A v tomto prípade naložila alebo vnukla Dobšinskému, aby mi také vrtochy, hneď ako vzniknú, vybil z hlavy. Dobšinský to pekne a šetrne vykonal.

„Tá cesta u nás tŕnistá,“ tak píše, „to spisovateľstvo… Pozor na pršteky! Krídelká si muška popáli, keď strmo do svetla letí. Ja by som seriózne myslel, abys’ len niekedy písala, keď dostačíš. Málo to bude, ale dobre. To slávik v Kollárovej čítanke vraví. Ty iste nemáš záhrady a hospodárstvo ako moja Adelka, môže sa ti dôjsť niekedy trochu času aj písať. Ale preto nikdy nepolož na stranu svoje najkrajšie na svete povolanie, t. j. starosť o svojich a o domácnosť. A vieš, u nás sa spisovateľstvo neodpláca ani grošom ani uznalosťou. A toto pozdejšie na váhu padá a omrzí človeka, že sa chytil pera, — no, ale ty to len pozdejšie uznáš.“

Písal to roku 1879, keď som ja na spisovateľstvo skutočne ani nemyslela. Uznala som, i povďačná som mu bola, len to ma bolelo, že naši majú o mne akúsi krivú mienku, že ma vôbec neberú vážne. Písať som začala len neskoršie — a po smrti svojho jedináčika napísala som tri veľmi smutné básne, ktoré uverejnil časopis „Karpathenpost“ — a potom, ako som už spomenula, na Píle pre Národnie noviny miesto predplatku…

Dobšinský už bol chorý, keď som ho bola posledný raz navštíviť. Sedela som pri ňom a on vtedy sám prišiel na túto medzi nami už opustenú tému a povedal:

„Ak chceš písať, choď k ľudu, uč sa od ľudu,“ hovoril už šeptom, lebo pre pokročilý neduh už stratil svoj zvučný a príjemný hlas.

Pochovali sme ho: odišiel nám ešte nie starý, ešte nie 60-ročný a jeho 90-ročný otec ostal. Pochoval dvoch synov a jednu dcéru. On, blízko storočný, tešil sa, že dožije tých sto rokov a vtedy že mu znovu narastú vlasy — bol úplne holohlavý — o zuboch, ktoré už tiež nemal, sám pochyboval, že by ešte narástli, ale o zraku veril, že sa mu vráti.

Zvláštny to bol starček ten náš „apovka“ Dobšinský. „Apovkom“ ho volali všetci, nielen deti, ale i blízki a ďalekí priatelia. Ešte i tí revúcki študenti, ktorí radi chodili do Sirka, kde sa im vždy dobre vodilo. So študentmi býval sám študentom — a keď s nimi sadol za stôl k obligátnym haluškám, mohli sa obe jeho dcéry, staršie slečny, tešiť odbytu navarenej „dobroty na stôl“. Mená oboch dcér boli: Milka (Emília) a Emka (Emanuela). I ony svojou zvláštnou gemerskou výrečnosťou, v ktorej sa slovo k slovu ukladá, akoby perličky stýkal, boli zvláštne typy toho kraja a oných čias — Apovka bol veselej letory, ba často i veľký furták. Vedel rozprávať anekdoty a hrdinské kúsky zo svojich mladých čias. Kúsky často podobné münchhauseniadam, ako napr. že v stávke zo zapečatenej fľaše so šampanským hrdlo odhryzol. Rozprával, a to veľmi rád, ako s pánmi Latinákovcami (vtedy bohatí majitelia železných hút a hámrov) chodieval na vychádzky. Najčastejšie chodievali na poľovačky na Fábovu hoľu, alebo na úbočiny Kohúta, kde malo panstvo svoje hory a lesy. Latinákovci vtedy vývodili v tom kraji. O nich sa ešte donedávna mnoho rozprávalo. Z tejto rodiny bola prvá pani nášho Tomášika, ale nebolo to dlho, manželstvo bolo nepodarené — a skoro sa rozišlo. Tomášik vraj bol veľmi nešťastný, kým tá pani neodišla od neho. Jeho druhá manželka bola pravý opak prvej a toto druhé manželstvo bolo až do Tomášikovej smrti šťastné. O tejto panej napísala jej najstaršia dcéra Amália Nosáková pietnu rozpomienku do Dennice. Tomášikova rozmarná pieseň

vzťahuje sa údajne práve na jeho prvú ženu.

Na synovom pohrebe myslím otec čiže apovka už nebol. Cesty boli zlé — a on bol už vtedy nevládny. Poslal len dcéru Milku.

Ale po pohrebe sa všetci rozišli. Adelka ostala sama. Chlapci odišli; Janko azda ani nebol doma — s ňou malý mrzáčik Ľudko — a ostala som i ja, že na niekoľko dní. Ale na tretí deň po pohrebe prišiel posol, teraz z Píly s listom, ale i s ústnym odkazom od môjho muža. V liste oznamuje, že tejto noci odvolal Pán života a smrti našu dobrú pani Gyürkyčku v papierni, aby som hneď prišla domov, a to s týmto poslom najbližšou cestou cez vrchy. Úbohá sestrička zaplakala, že už skutočne v jej opustenosti neostane jej nikto. Prosila, aby som zostala, ale nebolo možné, bála som sa, že je muž chorý a že by mohlo byť horšie. Výslovne neodkázal, že je chorý, ale ja som vedela, že keby som teraz nešla domov, cítil by to veľmi bolestne. Bol precitlivený, jeho každá bolesť bolela i desať ráz mocnejšie ako iného.

Obdivuhodná bola sestrina zmužilosť. Útla, telesne slabá a krehká, všetko znášala s kresťanskou pokorou a oddanosťou do vôle božej. Ešte mladá — a už pochovala dvoch mužov a tri maličké deti, mužov na suchoty. Prvý, básnik jemnej duše a nevšedne vzdelaný, ba učený, Janko Čajak, evanjelický farár v Svätom Jane, umrel na tuberkulózu pľúc (1867). Druhý, ktorý ju vrúcne miloval a nežne ju vo svojich spisoch pomenoval Odolienkou, na gágorové suchoty.

Nevedela, čo ju čaká, vdovu s troma synmi, bez prostriedkov, bez penzie, bez výhľadu na nejaké zamestnanie alebo úrad, ako dnes otvorený je mladým vdovám, alebo slobodným ženám, hľadela do budúcnosti ako dieťa, čo len čaká, že počuje potešujúce slovo: „Pánboh opatrí, moje dieťa, alebo: neboj sa, len ver!“ Chce pracovať, hľadať živnosť pre osirelých synov.

Na pohreb pani Gyürkyčky zhromaždila sa veľká rodina Gyürkych, Markušovcov a Hornbacherovcov…

Nasledujúcej jari prišla pohroma povodne. Kdesi pod Trstím spadol prudký dážď, prietrž oblakov. Potok ináč nepatrný, zvaný ľadový, vzrástol na strašnú riavu, nepratal sa do svojho koryta, vylial sa na lúky, role, cestu, záhradu i hospodárske budovy a odrazil rovno do dvora papierne. Stadiaľ vo chvíli do samej fabriky, na stroje v plnom prúde pracujúce, zalial všetky miestnosti až po kuchyňu, obytnú časť budovy, kde rodina bývala.

Škoda bola veľká. Práve vtedy mali naši priatelia v dome chorého hosťa. Ten človek svojou ľahkomyseľnosťou pripravil pána Gyürkyho o niekoľko tisíc korún, keďže ho naviedol, aby sa mu podpísal na zmenku. I vtedy mu iste pani povedala: „Ty si a ostaneš len taký mäkký posúch (koláč).“

V nasledujúce leto nám oznámil kmotor Vraný z Lomničky, že jeho dobrá žena Milka umrela pri pôrode malého dievčatka. Bolo to Milkino ôsme dieťa za jej dvanásťročného manželstva. Jeden chlapček umrel už skôr, i toto najmladšie odišlo dva týždne za matkou. Ostalo šestoro malých detí, najstarší Bohumil, jedenásťročný, potom Adelka-Mária 10-ročná, za ňou Ruženka, Milinka, Rudko a Oľga.

Vraný bol týmto nešťastím podlomený. On sám bol i tak nepraktický a nevedel si rady, spoliehal sa na iných, bol naučený, aby sa o neho starali. Vtedy sme sa rozhodovali, že si jedno z tých detičiek, dievčatko, vezmeme. A to sme chceli krstnú našu Adelku. Ale Vraný odporoval a dôvodil, že mu je Adelka potrebná, lebo ona vraj opatruje tie menšie, poriadi, ba často i navarí pre ne. Žeby sme si vzali najmladšie, dvojročnú Oľgu. Pristali sme, a tak nám teda v jeseni doviezol Vraný malé dievčatko Oľgu.

Dieťa bolo zdravé, hodne plaché a zo začiatku nedôverčivé. Ale Katka, vtedy bola zasa u nás, ho skrotila a malá Oľga bola chytro prítulná, milá, veselá. S ňou prišla i staršia, asi 6 — 7 ročná Ruženka. Ruženka bola zvláštne dieťa. Vtedy už vedela čítať a keď dostala nemecký spevník, utiahla sa a potichu si spievala nábožné piesne. Bola veľmi vážna a keď jej Katka spomenula, že bude mať macochu, pustila sa do plaču. Za dlhší čas ostala u nás.

Hoci sa deti macochy báli, lebo z počutých povestí mali zlé predstavy o druhej matke, Vraný sa oženil, a to šťastne. Jeho druhá manželka bola učiteľská vdova, voľakedy Milkina kamarátka. Ako vdova bývala v Klenovci. Potom sa Vranovci presídlili do Lechnice (Sub. Lechnitz) pri Dunajci, kde bol Vraný levitom až do roku 1898.

Oddávna, ale najmä ako majetkovo upadúvali, zaoberali sa naši Píľania furmančením. Rolí bolo málo, najmä od komasácie, chotár z väčšej čiastky neúrodný. Na celej rimavskej doline niet takých strmých vŕškov ako z oboch strán našej dediny. Stalo sa, keď si hospodár, čo mal na vŕšku nad svojím stavaním roľu a ráno ju poviezol, že mu popoludní búrka zniesla trus i s ornicou do sadu a do dvora. Častejšie starostlivo obrábané stráne búrky žalostne zjarčili. Jarky a jarčeky, ak sa hneď nezasypali, neopravili, ďalšími prudkými dažďami sa znovu prehĺbili, prsť a úrodnú zem zniesli do doliny až po neúrodnú, sterilnú pôdu a skalu. Vznikli holé stráne a vŕšky a budili žalostný dojem, za ktoré majiteľ dlho platil daň ako za úrodnú pôdu. Nejeden nedbalý hospodár „zapľul“ (opustil) bývalú roľu a ponechal ju svojmu osudu: spustnutiu. Len „možnejší“ a rozumnejší gazdovia bránili a ubránili si svoje zeme. Slabší sa chytili furmanky.

Rozvážali, čo sa nadhodilo. Drevo, dosky, šindle, drevený riad, ktorý vo veľkom dorábali tisovskí debnárski majstri, a iné výrobky. Ale najmä drevené uhlie do maše a huty, pracujúcich na našej a na revúckej doline. Keď viezli nadol drevený riad alebo dosky, kým nebolo železnice i rudu alebo liatinu, naspäť idúc, viezli zbožie z rimavskosobotského trhu, keď sa trafilo i ďalej, do Tisovca. Tu žili obchodníci so zbožím i podnikavé panie, najmä vdovy, ak mali do kupčenia peniaze, ale i obchodného ducha a ony dali furmanom slušne zarobiť. Zavše to boli ťažké cesty, zavše ich aj tí „postranní“ obkradli a keď bol čas „na skapanie“, vytrpeli dosť nepohodlia nielen ľudia, ale i tie „nevinné hoviadka“.

Obchodníci so zbožím v Tisovci mali zasa na svoje zbožie konzumentov, a to najviac z „Hrona“, od Telgártu, Šumiaca a od Červenej Skaly, lebo tam kdesi pod Kráľovou hoľou sa nerodí inšie ako kapusta, zemiaky a ovsík, ale takí ako „žabe po brucho“.

Náš ľud rád obrazne hovorí a prirovnáva, nie div, keď o ňom píšem, vykĺzne sa mi spod pera i k predmetu patriace prirovnanie.

Po vybudovaní železnice Feledince — Tisovec (Feled — Tiszolcz) odpadli mnohé furmanky, ostali len miestne, ako vozenie dreveného uhlia pre huty. Drevené uhlie sa pálilo v našich čiže panských (koaličných) horách takrečeno remeselne. Boli na to zruční uhliari, lebo je to nie ľahko míľu postaviť, drevo naukladať, aby malo i prievan i strmo nehorelo, ale na termín bolo i vypálené a hotové na odvezenie. Blízko „míle“ mali uhliari svoje koliby, kde bývali so ženou i s deťmi a so všetkým, čo potrebovali na každodenný život, ešte i kravičku v malinkej stajni — dovtedy, kým páni dajú páliť uhlie v tejto hore.

Blízkosť horiacej míle cítiť naďaleko; ostrý, štipľavý dym sa stelie dookola, nerečeno „kudlí“ sa ako z míle.

Toto uhlie vozia naši furmani, ako som už spomenula, do bližších i ďalších hút. Nejeden furman, najmä neskúsený, naložil si na voz uhlie ešte teplé alebo nedopálené a potom pri prievane sa mu cestou zapálilo, vo chvíli bol celý voz v plameni.

Na šťastie nechodia furmani sami; vždy idú dvaja, traja, aby sa v podobnom prípade ratovali. Ich vozy sú zvláštne, ani neviem, či podobné vidieť v iných kútoch Slovenska. I naložiť na ne je umenie. Keď sa uhlie správne naloží, je celý náklad navrchu ešte raz taký široký ako na spodku, pritom musí byť zachovaná rovnováha. Okolo Železníka, kde sa doluje železná ruda, a okolo Sirka nazývajú tieto vozy „kolimahami“. V jednej z tých prastarých povestí, ktorými sú tieto hory i vrchy obotkané a ktoré rád počúval od starých ľudí náš Dobšinský a iní zberatelia povestí, čítame, že Kovovlad zo Železníka si prišiel po svoju Ľubku do doliny na zlatej kolimahe.

O podobných vozoch som niečo napísala i v povesti Biela ruža.

Časom zanikali železodielne, hámriky, huty a maše. Len silné podniky sa udržali až donedávna. Jedným z nich bola už spomenutá Rima-muráň-šalgotarjánska úč. spol. zvaná koalíciou, v reči ľudu „chvaliciou“. Okrem tejto pracuje ešte Tisovská št. železodielňa v Hámri (severná časť mesta Tisovca).

So zmenšovaním zárobku (tisovskú železnicu neraz posielali do pekla, ale nešla), keď nebolo čo rozvážať, chytili sa chudobnejší i bočných zárobkov: pletenia košov z lieskových lupcov a viazania metiel. Nielen pre domácu potrebu, ale i na predaj. Keď bolo niekoľko opálok hotových, bežal výrobca s nimi do obchodu. Dostal za kus 4 — 5 grajciarov — niekedy ani toľko, ale ani to nie v hotovosti, len za tovar. Najčastejšie za pálenku a za tabak. Ak išla s prácou žena, doniesla si aspoň za groš soli, za grajciar octu a kedy-tedy za dva groše omasty (slaniny). Obchodník mal dvojaký zárobok: na odpredanom tovare i na tom, čo kúpil. Keď mal zásobu opálok, odviezol na voze alebo rovno do fabriky alebo na železničnú stanicu.

Keď niektorý z tých chudobných pracovníkov bol usilovný a nebežal s každým kusom do krčmy, naložil zhotovený tovar na taligu, zapriahol sám seba, alebo chlapca do nej a šiel aspoň do Tisovca z dom do domu predávať svoj tovar. Rozumie sa, i takto strovil cestou-necestou utŕžený groš; koník potreboval obrok, v tomto prípade deci pálenky, za groš chleba a tabak do zapekačky. Ak bol tu i chlapec, dostal chlieb, nuž strovilo sa a niekoľko hodín, ba i celý deň sa minul, kým čiastočku zárobku priniesol domov.

Poznávajúc neblahé pomery ľudu, mizériu tohto živorenia, chytil sa môj muž myšlienky napraviť hmotný stav pracujúceho ľudu a zabezpečiť mu istý a slušný dôchodok z práce. S porozumením niekoľkých rozumných ľudí vo svojom zbore, chytil sa do nového podniku.

„Predovšetkým“ — tak píše v liste istému priateľovi — „poistil som odbyt nášho tovaru, a to najskorej v tých veľkých závodoch a fabrikách, ktoré sú vtelené do Rima-muránsko-šalgotarjánskej účastinnej spoločnosti. Najbližšie kancelárie boli v Likieri (Nyusta-Likér). Vyhľadal som smerodajné kruhy a potom podnikal som cesty i ďalej: do Ozdu, do Tarjánu. Páni prijali priateľským spôsobom moje návrhy. Svojou vzácnou pomocou mi obľahčil prácu sám generálny riaditeľ Borbélyi. Tento veľký pán býval v Pešti, len z času na čas prišiel si obzrieť svoje rozsiahle závody. V taký čas doporučený niektorým už známym úradníkom bol som predstavený a priateľsky prijatý. Všetci títo páni poznajúc cieľ tohto podujatia, súhlasili, aby sa ľudu dostalo za vykonanú prácu slušnej odmeny.“ Borbélyi i neskoršie v podniku s tehlami neodoprel svoju pomoc.

Môjho muža odporúčal aj istý statkár Török, ktorý pri posledných vyslaneckých voľbách ako „ľavičiar“ slávne prepadol. Tento Török bol spravodlivý človek, preto sa nedostal do uhorského snemu a pomohol môjmu mužovi i neskoršie pri vymáhaní zastávky na železničnej trati pri strážnom domčeku, tuším č. 27., práve nad našou záhradou.

Práve bolo po voľbách, keď Török písal môjmu mužovi zaujímavý list.

„Velebný pane, v záujme vašich ľudí vyhľadal som dnes pána generálneho riaditeľa Rima-muráň-šalgotarjánskej spoločnosti — Borbélyiho. Informoval som ho o vašom ľude a jeho domácom priemysle ako prameni temer jediného spôsobu vyžitia. Najmä som poukázal, že po posledných voľbách isté kruhy nepriateľsky sa zachovali oproti ľudu. Toto zvlášť pohoršilo pána generálneho riaditeľa a prosí vás, aby ste mu udali konkrétne prípady a nielen to, ale so všetkým obrátili sa na neho. On že nedovolí, aby spoločnosť takým nedôstojným spôsobom terorizovala ľud, alebo vplývala na voličov. Spoločnosť je ďaleká takýchto prechmatov a ak sa vyskytol nejaký podobný prípad, stalo sa to bez vedomia samej Spoločnosti, aby nátlak robila v záujme jedného alebo druhého kandidáta poslaneckej snemovne. A preto vás prosím, aby ste tak na tento čas, ako i v budúcnosti každú väčšiu sťažnosť oznámili rovno pánu generálnemu riaditeľovi Borbélyimu. Váš úprimný ctiteľ (igaz hive) Török Gyula.“

Môj muž píše ďalej:

„Za tovar sme dostali slušnú cenu, objednávky chodili hojne. Tovar, ako ho patričný zhotovil, ukladal sa do prázdnej vtedy farskej stodoly (kolešne), — často je táto ohromná budova plná.

Košiariky (opálky), veľké „seňané“ (na seno), tiež chrbtovce (koše na chrbát) všetky zhotovené z lieskového dreva, lupcov. Liesky rastú v našom chotári hojne. Okrem týchto vecí objednávali i dobre pletené metly, a to také s poriskami i bez nich, i malé, takzvané „vechte“. Pri novostavbách alebo základných opravách vo fabrikách potrebovali páni inžinieri a stavitelia i veľké brezové zväzky do kanálov, ktorými sa voda prepúšťala, po maďarsky „rözse“. Toto bol pre našich majstrov neznámy predmet, ale chápavý a zručný „metliar“ to bez všetkej prekážky spravil. Páni boli spokojní a práve za tieto zväzky dobre platili. Okrem toho všetkého na žiadosť panstva dodávali sme rozličnej veľkosti a druhu dreva poriská do lopát, čakanov a iného náčinia.“

Vysoko naložené vozy, nie úzke uhliarske, ale veľké vozy, na ktorých sa zváža obilie, odvážali z farskej stodoly čerstvý tovar na tisovskú železničnú stanicu. O krátky čas prišli peniaze. Tovar prijímali, triedili, ukladali a zapisovali na to vybraní a súci ľudia. Zo začiatku Ján Šandrovie, hospodár, a Ondrej Trnavský, miestny kováčsky majster. Oni aj vyplácali za prinesený tovar každému, čo zaslúžil. Tak dostal i najmenší svoj plat, a to bez akejkoľvek zrážky. A pracoval, keď si prichystal materiál — liesky a brezové prútie — doma, v suchu i za dlhých zimných večerov.

Liesky sparili v peci, potom ich kálali na tenké lupce a strúhali. Mäkké lupce sa dajú pekne spracovať. Metly a vechte vedeli viazať už aj väčší chlapci.

Ale ako všade, našli sa i tu závistníci a konkurenti, ktorí nedožičili iným, ale chceli koristiť sami pre seba; boli to kresťania i nekresťania, ale obojakí nekresťansky kazili dielo, ktoré slúžilo celku. Najmä obchodníci krivo hľadeli na vzmáhajúci sa podnik, lebo im unikal dvojitý dôchodok a zmáhajúcim sa dobrobytom stával sa chudobnejší ľud neodvislejším a samostatnejším. Tým viacej sa zhrozili, keď sa o niekoľko rokov založil na Píle Potravný spolok.

O tom zasa píše sám jeho zakladateľ Ján Vansa:

„Roku 1893 založil som na Píle a na Hačave Potravný a úverný spolok pre hospodárov podľa reiffeisenovského spôsobu. Toto bol podľa môjho vedomia prvý na Slovensku.

Bol už jeden, ale o tom nižšie. Druhý potom založil v Liptovskej Teplej farár Vlossák, ktorému som podal úpravu a poslal stanovy mnou pre náš spolok vypracované. S týmto podnikom spojili sme náš domáci priemysel ,košikárstvo‘, ako sa na Píle pomenovalo. Pre hromadné sťahovanie sa ľudu do Ameriky poklesol niečo tento priemysel, takže niekedy došlé objednávky nemohli byť riadne vybavené, ale vždy bol stav uspokojivý. Ročný obrat 7 — 8000 korún (počet duší na Píle 680). Materiál si zadovažujeme okrem z píľanských hôr v horách klenoviských a tisovských (koaličných). Ceny sú nízke ako len možno; opálky 24 — 30 hal., metly 20 hal., vecte 7 — 8 hal., zväzky (rözse) 60 hal., poriská 3 — 14 hal., vedrá prevzaté v Tisovci 1,05 kor., šafle 2,40 — 3 kor. za kus. Denne zarobí stredný pracovník 2 — 3 koruny. Na Hačave predtým kvitol (!) priemysel tokársky; točili tu takrečené „stupky“ (mažiare) na tlčenie soli, menšie na mak — a kde-tu i maličké na kávu v menších panských domácnostiach upotrebené. Okrem toho točili sa tu vahany, misky a tanieriky. I tento tovar voľakedy odvážali na Dolnú zem.

Na Hačave máme fabriku na magnezit, nový priemysel; ďalej v Hnúšti druhú. Tu dostal ľud prácu, ale mravne upadúva. Predtým som mal v mojej cirkvi 2 — 3 nemanželské deti, teraz 7 — 10 pri 680 dušiach (s Hačavou).

Ohľadom ďalších dát o ľud. priemysle na našej dedine odporúčam Vám monografiu Gemermalohontskej stolice.“

Tento list písal môj muž istému vzácnemu priateľovi, ktorý sa interesoval o to, ako nažíva a v akých pomeroch žije náš ľud. Kto bol adresát, iste povedať neviem, ale myslím, že Pavel Križko.

Vyššie som spomenula, že pred týmto píľansko-hačavským potravným spolkom bol už podobný založený. Bol to hospodársky spolok založený roku 1845 v Sobotišti, v Nitrianskej župe pod menom „Gazdovský spolek“. Založil ho evanjelický učiteľ, neskoršie notár, blahej pamäti Samuel Jurkovič, a to len niekoľko dní po založení prvého podobného družstva v Anglicku.

O tomto môj muž nevedel, on mal rozličné spisy o reiffeisenovských podnikoch; poučil sa i zo spolku „Hangya“ a pritom mu i vplyvný pán, istý Bernáth, udelil niektoré informácie a pokyny. Tu doma pri úradoch bol mu na pomoci náš okresný notár, na ten čas Gustáv Pazár — Píla patrila do okresu Hnúšťanského, kde bol aj slúžnovský úrad. V Hnúšti bývali i bratia Fáyovci, Gustáv Fáy bol hlavným županom, ale nemal veľkú prevahu v stolici. Bol tichý, spravodlivý, dobrý k chudobnému ľudu a rád sa s chudobným človekom i pozhováral, keď ten vedel i po maďarsky. V niektorých veciach a vymoženostiach, ako i žiadosti o železničnú zastávku, môjmu mužovi ochotne prisľúbil pomoc. Aspoň sľúbil, ale pochyboval o možnosti, a preto sa ani neustával. (…)

*

Ťažkosti s novými hospodárskymi podnikmi — Poznámky o náboženskej znášanlivosti — Vyšetrovanie — Cesta do Tisovca — Ako sa národne pracovalo a ako sme sa bránili

Všetko, čo môj muž podujímal a konal, vychodilo zo základu: ako pomôcť tomuto ľudu. Na seba, na svoje obohatenie alebo aspoň pohodlie, nemyslel. Keď sa prestal starať o ľud, venoval sa cele starosti o svojich najbližších: bratov, sestry a najmä o bratove deti.

Nehľadal vďačnosť, i uznania sa mu málo dostalo, lebo to, čo on konal, a prečo to konal, ľudia nepochopili. Bol si vedomý skúsenosti, ktorá leží v slovách: „Ak si chceš usporiť mnoho sklamania a nejednu bolesť, nerátaj s vďačnosťou ľudí, ktorým dobre robíš.“

Náš ľud nevie pochopiť, že človek môže a má konať niečo také, za čo nedostane odmenu, alebo aspoň, či sa nespýta „čo mi to donesie na kuchyňu?“ Tak myslí temer každý, keď má pred sebou nejakú úlohu. Je to otázka existenčná a nevyhnutná. Prehnaný idealizmus ju nepozná, ale je neplodný; poznal to Danko Lauček, idealista, ktorý by za svet nebol zastrelil zajaca. Jeho idealizmus — a otcova filozofia — nepomohli ľudu, kdežto Vansov idealizmus konal v záujme ubiedeného ľudu takmer divy, čo sa len po rokoch ukázalo, vtedy, keď sa ukázalo i porozumenie i uznanie.

Pri jednom podniku utrpel hodnú škodu. Pri častých opravách cirkevných budov potreboval súci materiál. S kurátorom rozmýšľal, kde vezmú peniaze na zakúpenie tehál?

V tom čase oboznámil sa v Tisovci s istým inžinierom od eráru a on medziiným radil, aby na pozemku, ktorý delí farský sad od železničnej trate postavila sa pec na pálenie tehál. Je tam vraj výborná hlina, a bolo by radné napáliť tehál nielen pre domácu potrebu, ale môžu sa i odpredať. Hľa, panstvo, erár, ale i Rimamuránsko—šalgotarjánska spoločnosť teraz vďačne kúpi, kým si postaví sama dielňu. — Čas je práve príhodný…

A môj muž bol zasa hotový obetovať svoj pokoj a oddych po ťažkej zime a chorobe — nepomyslel, že ho to môže stáť i iné obete, ale pustil sa so svojou známou energiou do podniku, ktorý spomínaný pán inžinier pokladal nielen za mnohosľubný, ale i za výnosný.

Z Felediniec zavolali tehliarov (Cigánov), z Píly boli robotníci, Na hlinisku (obecný majetok) sa postavila pec. Okolo nej koliby, kde sa rozložili celé rodiny, rozumie sa, že žobrotou a pravdepodobne i krádežou si „privyhľadali“, čo im bolo na každý deň potrebné — a tak sa začalo veselo pracovať.

Vtedy býval na Píle veľmi podnikavý remeselník. Zanechal remeslo a oddal sa obchodu. Na Píle si otvoril malý obchod (bolo to pred založením Potravného spolku) s potravnými článkami. Rozumie sa, išlo mu zo začiatku veľmi dobre. I naši tehliari u neho kupovali: brali na úver od soboty do soboty.

Prvá pec sa podarila. Tehly boli znamenité, dobre vypálené, len tak „cvendžali“. Každý, kto tade šiel a videl pekné červené tehly, pochválil. Pán inžinier priniesol objednávku pre panstvo, píľanskí gazdovia, ktorí mali kone, prišli zasa k slušnému zárobku. V Tisovci na úpätí návršia panstvo vtedy budovalo vápenné pece — na škodu mesta Tisovca. Otravné plyny z komínov, nedostatočne vybudovaných, stlali sa do kotliny ponad samo mesto. Tieto plyny kazili povetrie, ktoré sa tu málokedy rozprúdilo, a záhubne účinkovalo na pľúca. Povážlive sa ukazovali pľúcne neduhy, katar, tuberkulóza a pod.

Už sa niekoľko tisíc tehál odviezlo do Tisovca, niekoľko tisíc zložilo vo farskom humne a ešte sa malo ďalej pracovať, keď tu nenazdajky istého rána došlo ku katastrofe. — Ako sa to stalo? Isté je, že sa pec zvalila, nedopálené tehly sa zhŕkli na hŕbu, rozsypali sa spolu i s rumami pece a Cigáni — po tých ostali len prázdne koliby. Škoda bola hodná, ale to nebolo všetko.

Prišiel pán obchodník a žiadal pána farára, aby zaplatil dlh, ktorý nechali Cigáni u neho.

Môj muž sa ohradil proti tejto požiadavke, veď on za Cigánov neručil. Obchodník sa však pätil a tvrdil, že mu pán farár sľúbil, že za Cigánov bude ručiť a vyhrážal sa, že si nájde svedkov medzi domácimi robotníkmi a furmanmi, ktorí dosvedčia, že pán farár ručil za Cigánov. Ale na Píle nenašiel ani jedného svedka. Každý povedal, že veď ani nikdy tam neboli, kde sa pán farár s pánom obchodníkom zhovárali, ani ich spolu nevideli. Všetci vypovedali jednomyseľne v tom zmysle.

Len jeden z troch bratov, najmladší a najbiednejší medzitým odišiel so ženou a s deťmi ako po iné roky na letnú prácu do Níreďházy. Za týmto šiel žalobca. Robotník pracoval na tani. Žalobca šiel za ním na talige, doviezol ho do mesta pred starostu a tam ho odprisahali. Tento jediný svedčil, že áno, on počul, ako pán farár sľúbil pánu kupcovi, že za tehliarov ručí. S hotovým dokumentom prišiel žalobca a v Rimavskej Sobote podal žalobu na Jána Vansu na zaplatenie dlhu asi 200 korún. Môj muž mal advokáta, ale prehral, musel platiť celý dlh i trovy. Zaplatil zo svojho, nikto iný nebol poškodený, sám niesol stratu. Ľud mal aspoň zárobok, cirkev niekoľko tisíc tehál. K tejto citlivej škode dostavil sa od nejedného zo známych alebo i z priateľov posmech, lebo nebolo porozumenia. Toto nešťastie, čiže len nehoda, nebolo jediné sklamanie, ktorého sa pri svojich, niekedy nerozmyslených podnikoch dožil, nebolo ani prvé, ale, žiaľ, ani posledné.

K tomu ešte prišiel takrečený kyjak. Pán inžinier pri jednom priateľskom besedovaní ešte skôr ako sa vec skončila, priznal, že je vo finančnej tiesni. Veľká rodina, dve dospelé dcéry, chlapci v školách a že potrebuje peniaze, ktoré mu Pomocnica i sľúbila, keď bude mať dvoch záručníkov. Jedného už mal — a druhý, nuž druhý bol dobrý priateľ Ján Vansa.

Ale onedlho pán inžinier odišiel. Jedni hovorili, že ho prepustili zo služby, iní, že len preložili — dnes by sa povedalo, že dostal dovolenku — na neurčitý čas… Odišiel takmer bez rozlúčky. Na dlh v Pomocnici — zabudol; začas sa platili úroky, potom i celá dlžoba, zaplatili ju záručníci sami, pravdepodobne sám môj muž.

„Každú radosť musíme vykúpiť bolesťou,“ napísal si do zápisníka, ale on nadto každý úspech musel vykúpiť i istou stratou.

I domy majú svoje histórie, ba i staré stromy majú svoju minulosť. Majú svoju mladosť, krásu, vek dozrievania a vek staroby. I naše topole pred farou ostareli. Ten krajný od brány „tonigal“ sa slabosťou ako vetchý starec a keď prišiel prudší náraz vetra, neodolal, udrel na farskú budovu a poškodil jej roh. Po tejto príhode sa usúdilo, v rade múdrych ľudí, že topole musia preč. Ale neboli odsúdené na „ohnivý riad“, alebo ako sa dnes hovorí, nemali byť spopolnené. Praktickí hospodári usúdili, že je to drevo vzácne a z týchto krásnych stromov majú sa zhotoviť korytá. Veru smutný a neslávny koniec velikášov v ríši našich stromov, ako keď z ladnej jedličky niekto ustrúha habarku.

Kôru z týchto vzácnych stromov použil môj muž tak, že ňou obil steny malej izbičky, pristavenej k novému včelínu. Lebo medzitým sa mu včeličky darili a rozmnožili sa postupne až na 70 čeľadí.

Keď bola izbička hotová, nazvala som ju po istej povesti: „Jaskyňou starého otca Blažeje“. Túto prekrásnu, ako som vtedy súdila, a prenikavú povesť som s veľkým nadšením, takmer zbožne čítala ako jedenásťročná žaba na Skálniku. Tam bola umiestnená a na čítanie cirkevníkov vydávaná. Bola to knižnica pre ľud. Cirkevná skálnicko-čerenčiansko-hrachovská. Obsahovala takmer všetky ľudové vydania vtedy známych kníh slovenských, českých i preklady z nemeckých.

V tej „jaskyni“ zavesil si môj muž staré obrázky, ktoré kdesi našiel v škole. Na jednom obrázku Andrej Sládkovič, na druhom „Gán“ (Ján) Hollý. Tieto obrázky mu raz dali podnet dišputovať o náboženskom spore. Bolo to, keď v istom časopise napísala pani M. pozoruhodný článok a medziiným napísala, že sme povznesení nad konfesionálnu otázku. Môj muž v dišpute so svojím priateľom tiež Jánom hovorí: „Počujže, Janko môj, ja mám v mojom včelíne dva obrazy, jeden pri druhom. Jeden predstavuje evanjelického farára Sládkoviča a druhý katolíckeho Hollého. Títo dvaja sa jeden pri druhom veľmi pekne znášajú. Ako dobrí Slováci vedia, čo nám treba, že musíme byť svorní, ruka v ruke ísť na politickom poli, nehašteriť sa konfesionálne, lebo taký konfesionálny bratovražedný boj, ako je medzi Chorvátmi a Srbmi, je záhubný. Toto asi chcela vysloviť pisateľka, ktorú aj ináč poznáme ako dobrú luteránku. Vyslovila sa však trošku nekorektne, ale nemyslela to zle, ani sa tým nespreneverila svojej luteránskej viere, čiže ,konfesii‘. Vzťahuje sa to viac na náš politický život, a nie na náboženský, lebo kam by sme zašli, my i tak slabí, keby sme sa ešte trieštili, hašterili, jedni druhých nenávistným okom sprevádzali a súdili? Náš spoločný nepriateľ mal by z toho radosť, bola by to voda na jeho mlyn, ktorá by nás všetkých zmietla a zničila. Pritom však každý stojí na svojom základe pevne a neochvejne, tak Hollý ako Sládkovič, tak Moyzes ako Kuzmány.“ (…)

Pri svojich ťažkých prácach a podnikoch mal také nepríjemnosti, bez ktorých — nebyť mňa — mohol byť. Bola to najmä príhoda s fotografiami našich výtečných ľudí, ktoré zavdali príčinu pre obžalobu a pre krátku, ale nemilú pravotu. V dlhom liste, písanom po maďarsky seniorovi Glaufovi (Gyürkymu), som celú vec podrobne vysvetlila. V krátkosti zreferujem len o tom, čo je hlavné.

Keď sme Vajanskému posielali dar do Segedína, za čo nás predvolali pred vyšetrujúceho sudcu — mňa pred Juraja Vozáryho v Rimavskej Sobote — vtedy sme zaviedli (na čele s Emou Goldpergerovou) i zbierku pre Kukučína a pre Socháňa, ktorý ako nadaný a nádejný maliar túžil ísť do Mníchova. Ale tam ho čakalo tiež len sklamanie. Prišiel domov, osadil sa v Liptovskom Sv. Mikuláši, vo svojom rodisku, a zriadil si tam fotografický ateliér. Istý čas sa zaoberal myšlienkou vydať pamätnú knihu, slovenské album. Začal s obrázkami krajín, partie z Tatier, potom hrady, zámky a iné pamätné miesta. Ďalej vydával fotografie našich vynikajúcich ľudí: Mudroňa, Vajanského, Francisciho, Dulu, Pietra, pani Šoltésovej, pani Hurbanovej a iných.

Mňa vyzvali, aby som niekoľko obrázkov prevzala a odpredala. Môj muž to nemal rád, lebo dôvodil, že som i tak prácou — teraz sme už mali veľké hospodárstvo a veľké záhrady, o ktorých veciach písal Dobšinský — zaťažená. Pritom ma často vyhľadávali i ženy z ľudu, aby som im napísala listy alebo synom na vojnu, alebo dievkam, ktoré vo svete slúžili. Priniesli mi i balíky, aby som ich ja odoslala, lebo im to na pošte nechcú zadarmo vykonať. Tak prišla jedného dňa istá hnúšťanská žena, ktorá pred niekoľko rokmi u nás slúžila; bola veľmi šťastná, že ako vdova vydala sa po druhý raz do veľmi dobrého gazdovstva. Prosila ma, aby som jej objednala jemné ručníky zo Spiša, lebo že sa jej len tie páčia, a aby som hneď poslala i peniaze. Toto bola asi tá práca, ktorú môj muž neschvaľoval, lebo tým si iné veci zameškám. Spomínaná návšteva opisovala svoju domácnosť, že si do izby už obrazy kúpila, ale že nevie, čo predstavujú. Tu som jej ukázala fotografie našich výtečníkov. Ako videla Francisciho, zvolala: „Ľaľa, veď je to náš Janko, náš ,krásny Janko‘, veď som ja chodila s ním do školy — a teraz je ,osvicený pán‘!“ A potom si niektoré fotografie vypýtala, že ich ukáže aj iným a že ak predá, peniaze mi prinesie. Tuším som jej i to povedala, že sú títo páni všetci verní priatelia ľudu a že i pri hnúšťanskom procese boli na ich strane. Nevedela som, že práve to bolo nebezpečné. Keď prišla s obrázkami domov, hneď šla do školy a pánu učiteľovi Šolcovi ich s hrdosťou ukazovala a ktovie čo pri tom nahovorila.

Onedlho dostal môj muž predvolanie pred cirkevný súd. Mal sa dostaviť do Hnúšte, kde budú poslaní sudcovia, ktorí mali súdiť Jána Vansu, obvineného, že predával podobizne Dulu, Mudroňa, Francisciho a spol., ako nosičov národnostnej myšlienky, poburovania, pre propagovanie panslávskej idey, takisto porušenia cirkevno-vnútornej disciplíny a pokoja. A môj muž o ničom nevedel. Len keď som mu celú vec vyrozprávala, rozumie sa, zdesená a kajúcna.

Istého júnového sparného dňa prišiel, ako bolo nariadené, do farského príbytku v Hnúšti. Jeho sudcovia so žalobcom všetci boli na fare alebo ich uviedli na faru. Jeho nechali stáť na dvore, kde nebolo ani chládku, ani lavičky na posedenie. Konečne ho zavolali dnu, vypočuli a prepustili. Onedlho prišiel výrok. Oslobodili ho a pravotu zastavili. (…)

Žalobcom bol Adam Šolc, v ten čas veľký a mocný „stĺp“ maďarizácie v tom kraji. Zabudol, ako všetci štréberi, odkiaľ vyšiel, čím bol kedysi a kto mu pomohol skončiť učiteľský ústav! Bolo to blahej pamäti revúcke gymnázium. Tu bol zdarma odchovaný, požíval všetky dobrodenia, aké sa mohli dostať slovenskému študentovi v Revúcej. Požíval i lásku dobrotivého a šľachetného direktora a tak sa odmenil, že striehol na každého, čo hovorí, akého je zmýšľania, aby ho obžaloval. Môj muž teraz žaloval Šolca pre utŕhanie na cti, ale nič nedosiahol. Dostal odpoveď, že Adam Šolc vykonal to v dobrom úmysle („Jó hiszemben tette“). A tento človek po prevrate si zastal do radu bezúhonných predprevratových Slovákov a nárokoval si všetky práva a uznania, aké si nárokovať môže len spravodlivý a neošemetný Slovák. A môj muž mlčal, iný by sa bol chcel pomstiť, ale na takú pomstu bol Vansa prišľachetný. (…)

Podobné skúsenosti neupevňovali naše styky s bratmi, ktorí bývali na juh od našej dediny. Tým viac ťahali nás srdcia a duše hor’ do Tisovca. Tam sme sa cítili svoji, jednou a tou istou zlobnou mocou stíhaní. V povesti pod názvom Mádi, uverejnenej v niektorom sviatočnom čísle Národných novín tento mladý Cigán-sirota opustil svojich — a oni opustili jeho, pridal sa k cudzím, stal sa panským sluhom. Keď prišla choroba, opustený pánmi i svojimi umieral pod stohom a videl v diaľke, ako sa pred kolibou jeho rodní bratia veselia okolo ohníka — zabudli naň. A videl, ako kráča chodníkom z poľa dievča, ktoré sa mu páčilo — s iným… Večerí sa, v kolibe ohník, okolo neho tma, noc, len na nebi zjavujú sa hviezdy — a on — opustený. Na túto skromnú povesť napísal Vajanský (skúpy na chválu): „Bravo, Mádi.“ Nuž takí sme boli v ten čas opovrhovaní, ako tí biedni vydedenci ľudskej spoločnosti. Či div, že nás spájal cit spolupatričnosti s našimi rodnými bratmi a sestrami a že sme si pri spoločnom ohníku zdieľali svoje túžby a súžby, radosti a žalosti v úprimnej zhode; i po trudných dňoch každodenného života zišlo sa okriať v priateľskom kruhu a zabaviť sa našským spôsobom.

Vtedy nás viedla cesta na sever… Vedie z Píly vedľa lúk a konopníc až k úzkemu priesmyku. Tu je hradská hodne zúžená; z jednej strany strmý vŕšok Kochovo i Gralichovo, od juhu ešte oráčina, ďalej nízkym stromovím zarastená hôrka a z druhej strany pod hradskou hlboké koryto peniacej sa Rimavy, nad ktorou visí ohromný balvan. Asi pred polstoročím (teraz už viac), bolo to skalisko také vysoké a objemné, že priesmykom bolo možno prejsť len jednému vozu. Teraz je cesta bezpečná a taká široká, že sa môžu stretnúť dva povozy. Je to zásluha blahej pamäti Štefana Marka Daxnera, ktorý tento priesmyk dal takto rozšíriť a upraviť. Balvan čiže zápoľa, čo ešte i teraz strmí nad Rimavou, pomenovaný je Skalicou. Túto „skalku“ kedysi vraj, za onoho času, keď ešte ten pekelník chodil po svete a robil nezdobu ľuďom dobrej vôle, doniesol čert na malom prste z Gralichova dolu. Ľahko mu bolo, keď sa tá ozruta skala pri nejakej katastrofe odtrhla a zletela rovno na cestu. Zato toto miesto má zlú povesť, najmä v noci nie je najbezpečnejšie tade ísť. Je to miesto nečistých duší. Stalo sa neraz, že šiel tadiaľto, a to i za bieleho dňa, neistým krokom, zmúteným rozumom človek a ani sa nenazdal, už bol v krútňave, to jest v Rimave. Stať sa mu nič nestalo, lenže skôr ako inokedy vytriezvel a domov prišiel mokrý ako ondatra čiže myš.

Pri tejto Skalici bývalo živo najmä v taký čas, keď bol v Tisovci jarmok. Nielen vozy vysoko naložené riadom od Zalužian sa kývali tadiaľto, aj iné ekvipáže sa predbiehali, ale i mladé a staré publikum sa tu schodilo. Na výstupku machom obrastenej Skalice sedí „slepý“ žobrák a spieva nábožnú pieseň s bezbožným srdcom, čo po tom poznať, že keď ho chlapci nezbedníci podráždia, on im odsekne také hrubé a surové slovo, akoby ho v hore z buka odťal.

Tu čakajú deti na svoje matere, ktoré cítili u seba nejaký grajciarik a šli zaň kúpiť čo len „sedem detí za grajciar“. Dnes je to už nemožné, hoci sú deti i teraz lacné, za grajciar ich veru nedostať toľko, ani z medovníka… V jesenný čas, keď sa škola začala, bolo „jarmočné“ podľa sezóny. Tie, čo mali tých grajciarikov viac, kúpili medziiným chlapcom šlabikáre s kohútom, nožík so žltými črienkami, dievčatám šatku na hlavu alebo drevenú bábiku s červenými líčkami a — kontíkom. To už bol vrchol materinskej štedrosti a začiatok prepychu, ale i veľkej radosti!

Od Skalice vedie cesta popod riedku hôrku; napravo ponad už tichšiu Rimavu. Chatrný most spája povestne planú poľnú cestu s hradskou. Poľná cesta vedie vedľa spomínaného už opusteného hámrika, popod železničný most do poľa Medzipotoky a Skaličnô.

Cesta do Tisovca vedie ďalej popod riedku hôrku od západu. (…)

Už len niekoľko metrov, horička ustúpi naľavo, pred zrakom sa vynorí budova bývalého hostinca a potom krčmy, ošarpaný už Zlámanec. A potom hneď je papiereň, tá naša milá papiereň!

Od papierne už vidieť starodávne a ešte vždy ako stredoveké mestečko Tisovec. A naprostriedku sa dvíha veľkolepý chrám so štíhlou vežou, pamiatka po dôstojnom Pavlovi Jozeffym, superintendentovi potiského okolia, a niekoľko novších domov. I zvonku je chrám velebný, imponuje jednoduchosťou slohu a stavby, zvnútra je tiež krásny; dojíma veľkolepou krásou. Len na akustiku sa kazatelia ponosujú. Okolo chrámu je malý priestor na spôsob parku, vysadený lipami. Za kostolom je stará fara. V susedstve „vyšný dvor“ daxnerovskej famílie. Namiesto starej kúrie, azda ešte drevenej, stojí pohodlný panský dom s príslušnými budovami, dvorom a záhradou. Tu bývajú „Vyšní Daxnerovci“, v ten čas dr. Samo Daxner, jeho mladší brat Janko a ich vznešená pani matka. Nižný dvor, hneď na kraji mesta obýval vtedy Štefan Marko Daxner so svojou rodinkou. I Štefan Marko Daxner sa narodil v starodávnom hniezde za kostolom. Odkedy tu býva táto vznešená rodina, odkiaľ prišla a ako je spätá s týmto starým mestom, to sa možno časom dočítame v obsažnom diele, azda v monografii mesta alebo rodinnej knihe.

Samo mesto pôsobí na cudzinca ako mesto zabudnuté zo stredoveku — aspoň v tom čase. Nebyť železnice, rušnej premávky traťou a zavše ostré zahvizdnutie vlaku, nazdal by sa človek, že je niekoľko storočí naspäť. Tak aspoň bolo ešte v rokoch 70 — 80-tych. Zaiste sa tu už osídlilo mnoho nových rodín kupovaním zemí a majetkov, ale žijú ešte potomci tých starých, írečitých rodín, ktoré prišli kedysi v 13. storočí, aby obnovili baníctvo a iný priemysel, ako i rodín tu od nepamäti osídlených.

Tisovskí mešťania i chudobnejší ľud sú inteligentní, svojrázni ľudia. Pracovití, ale vedia sa i zabaviť, ako vidíme na zábave, kde sa i celkom cudzí hostia cítia ako doma. Tisovčania radi čítajú, mali vždy bohaté knižnice. Milujú spoločenský život, radi si zaspievajú a zahrajú, to jest z času na čas usporiadajú divadelné predstavenia. Medzi hercami boli i takí, ktorí by sa i na väčších javiskách uplatnili, a to sú ešte i dnes. V tomto ohľade pretekali sa kedysi s našimi prvými javiskami v Mikuláši a v Martine.

Treba vyzdvihnúť, že v Tisovci bola medzi prvými na Slovensku založená Vzájomná pomocnica, ktorá, postavená na zdravom základe, jestvuje ešte i dnes a blahodarne pôsobí medzi ľudom. Nie je vydieračná, ba ďaleká je od toho. Neponáhľa sa za inými bankami, ktoré rapídne rastú, ale na úkor tak vkladateľov ako i účastníkov. Svoju dividendu účastinári dostávajú každý rok riadne a pritom sa „severná“ (rezervná) základina tiež vzmáha. (Severnou základinou to raz pomenoval istý účastinár, jeden z tých starých, a od tých čias pletie sa ten názov ako okrídlené slovo.)

Sedemnásť ráz podala sa žiadosť o zriadenie spevokolu, a vždy ju zamietli. Jestvoval len Spolok, kde sa členovia i nečlenovia schádzali, radili, bavili, cvičili sa v speve a v prednáškach. Maďarská spoločnosť v Tisovci, ani nie taká početná, dostala svoje kasíno a všemožné výhody, našim by boli úrady vďačne obstrihali i tie chatrné výdobytky, čo už mali. Ale Daxnerovci, v prvom rade dr. Samo Daxner, bránili, čo mohli a ubránili a chrabro vystupovali proti presile až do únavy. Náš drahý Štefan Marko Daxner nešetril svoje sily a zdravie, a preto i telesne upadol. Ako neohrozený obranca práv utláčaných mal mnoho nepriateľov, ale i najzaťatejší museli mu priznať veľkú úctu.

„Igazi gentleman“^[49] povedali rimavskosobotskí páni, keď videli Daxnera. Týmto názvom označili teraz už tiež zosnulého Ivana Daxnera. Z úst Štefana Marka Daxnera nevyšlo špatné, surové alebo oplzlé slovo. Ani v žarte. Bol skutočný veľký pán, ale pritom demokrat. Tak i náš báťa Gyürky bol dobrý, milý, spravodlivý, ale nebol „vtipný“. Vtip často urazí, i keď sa zdá byť nevinný. Bolo vtedy osvedčených charakterov viac; i mohlo sa ešte povedať, čo Slovák, to človek. Toto napísané slovo dostalo sa tiež pred súd a i tu boril sa zaň neohrozený Štefan Marko Daxner.

Čo nás spájalo, čo udržovalo v ten čas surového a takmer šialeného útlaku? Bola to vrúcna láska k rodu a k materinskej reči a krivda, ktorá vládla nad nami a zasiahla hneď jedného, hneď druhého. (…)

*

Nový priemysel na doline — Dryanderovci — Smrť Štefana Marka Daxnera — Pohreb Augusta Horislava Škultétyho

V liste, písanom istému priateľovi o potravnom spolku môj muž podotkol, že poniže Píly, už na území hačavského katastra, postavená je dielňa na pálenie magnezitu a výrobu nespáliteľných tehál. Tento priemysel je u nás ešte nový. Magnezit je v našich vrchoch, najmä okolo Ratkovej a Jelšavy. V Nemecku bolo v tom čase už niekoľko dielní; v monarchii prvú dielňu tohto druhu postavili v Brunne nad Viedňou. Postavil a do obehu ju doviedol inž. Richard Dryander. Jeho spoločník a možno i duchovný radca bol istý Jäger, ktorého vdova mala u Dryanderovcov veľké práva a často u nich bývala. Vlastne bola to takzvaná belgická účastnícka spoločnosť, ktorej tento podnik patril. Dryander, ako i jeho pani, bol rodom zo Saarbrückenu, hlavného mesta toho sporného územia, ktoré je už dnes nemecké. Inž. Dryander ako výtečný geológ robil výskumné vychádzky i do nášho kraja, aby zistil, kde sa hľadaná skala nachodí a kde by sa mohla postaviť továreň. V ratkovskom chotári našiel bohaté ložiská magnezitu, a to najmä na poliach za komasácie vymeraných evanjelickej cirkvi. Boli to stráne sterilné ako na Píle; evanjelický zbor sa proti tomuto nadeleniu bránil, ale panstvo čiže panstvá si zasa svoje žírne role a lúky tiež bránili. Až keď sa zistilo, že to sterilné pole má v sebe veľké bohatstvo, začali páni s evanjelickým zborom vyjednávať a ponúkli výhodnú čaru. Cirkev si však teraz svoje vymerané pozemky nedala, ale vyjednávala rovno so spoločnosťou, ktorá tu mala dolovať vzácny magnezit. Ako sa vyjednávanie skončilo, neviem. Na našej doline, pre blízkosť železničnej stanice v Hnúšti, na svahu pohoria Trstia začala sa budovať moderná dielňa a onedlho na hnúšťanskom území druhá. Ľud, najmä hačavský, mal zasa prácu. Najprv vystavili menšie domy: kanceláriu, obytné domy, dočasné pre pánov a pre robotníkov. Pravda, hneď postavili i kantínu…

Hneď ako prišli do nášho kraja Dryanderovci a s nimi i druhí úradníci, prišli k nám. Neviem, čo ich vlastne priviedlo, ale boli radi, že našli ľudí, s ktorými sa môžu vo svojej reči dorozumieť. V mojom mužovi našli Dryanderovci nielen vzdelaného dedinského farára, ktorý nemčinu dobre ovládal, takmer ako svoju materinskú reč, ale i hudobne nadaného človeka. A Dryanderovci sa rozumeli do hudby, ona i do literatúry a do iného umenia. Bláhali si, že po práci sa budú mať kde zabaviť. Pani Dryanderová otvorila práve rozladený klavír. „Ach, das Klavir ist kaput!“ povedala. Tento výraz prekvapil môjho muža a uviedol ho do rozpakov, lebo to značilo, že už dávno nehral. Ináč hrával každý deň, najmä predpoludním, keď sa obed oneskoril. Pri budúcej návšteve našla pani Edita klavír už naladený, a keď jej môj muž zahral, bola nadšená; vymienila si, že keď ich dom bude už hotový a jej klavír v ňom, musíme často prísť k nim, aby jej môj muž niečo pekné zahral. Obľúbila si najmä naše slovenské piesne, ešte i „grošovky“ vzbudili jej úprimné nadšenie. Rozprávala, ako si ona a s ňou i iní Nemci predstavovali Uhorsko. Nemyslela ani inšie, ako že neďaleko Viedne na východ leží Prešpork (predmestie Viedne), a za Prešporkom sa začína už široká maďarská pustatina a na tej puste na polodivých koňoch sa preháňajú „čikóši“ v bielych nohaviciach, to že sú temer všetci zbojníci; kde prestávajú zbojníci, tam sa rozťahujú Cigáni, nuž a teraz sa čuduje, že v Uhorsku bývajú aj inteligentní ľudia, ktorí hovoria i vo viacej rečiach. Veď v Nemecku ak niektorý človek vie ešte po francúzsky, počíta sa už medzi tých vyššie vzdelaných — a ak ešte vie po anglicky, je práve unikum… Jej muž sám okrem po nemecky hovorí len po francúzsky, nuž a to je takrečeno jeho materinská reč. Keď prichodia americkí milionári, ba i multimilionári objednávať magnezit alebo hotové tehly, musí s nimi vyjednávať ona, odborne vzdelaná a pokroková pani.

Hnúšťanské panstvá nevedeli pochopiť, že Dryanderovci prilipli k nám v úprimnom priateľstve. Ale v Hnúšti s nemeckou rečou nepochodili, páni nepokladali za potrebné učiť sa nemčine, skôr panie, ale i tie nemčinu nepotrebovali tak ako ich matky. Naša stará fara stala sa Dryanderovcom milou, domácou, útulnou, najmä pani si pochvaľovala, keď mohla pred pecou (už novou) sedieť v starej lenoške, keď sa z kachieľ svietilo, keď sadal súmrak na dolinu a keď na prestretom stole rozváňala káva.

„Ach (niekedy toto ach znelo ako och), ako sa bude tešiť moja mamička, keď jej zasa napíšem, že mám kde chodiť, že sa tu dobre cítim; i ona má rada takéto staré domy!“ hovorila.

Pani máma, ako ju nazval žartovne môj muž, bola vdova. Jej muž pán Chateau i ona boli potomci francúzskych emigrantov — hugenotov. Dryanderovci boli ev. luteráni, ale ku ktorej z ríšskych cirkví patrili, nevedeli môjmu mužovi povedať. (…)

Rozmarná historka sa stala hneď na začiatku stavby fabriky. Boli sme si i my obzrieť, ako dielo pokračuje. Ešte vtedy nebolo viac domov, len prvé kancelárie. Išli sme pozrieť, kde sa pre fabriku budovali základy. „Divá“ voda im dielo kazila. Pracoval tam istý staviteľ z Rimavskej Soboty, ktorého môj muž poznal odvtedy, ako po požiari viedol opravné práce. Mali sme ísť domov, vozík nás čakal pri rampe, keď môj muž zbadal, že nemá zvrchník, nechal si ho v kancelárii. Práve šiel tade rezkým krokom istý mladý človek, zablatený a s vysúkanými rukávmi. Môj muž zavolal na neho po nemecky: „Pane, prosím vás, doneste mi môj zvrchník!“ — a udal kanceláriu. Oslovený sa akosi veľmi milo usmial, uklonil a povedal: „Veľmi vďačne, pán pastor.“ Odbehol a čosi-kamsi priniesol zvrchník, ba pomohol i do neho. Môj muž ďakoval a vtedy zbadal, že človek v zablatených čižmách má jemnú košeľu a na ľavom zápästí zlatú náramnicu s hodinkami. Všetci, čo tam boli, stáli mlčky — a len keď domnelý vedúci robotník odišiel, spýtal sa staviteľ Pita: „Viete, pán farár, kto je ten pán?“ — „Nie.“ — „To je jeden z účastinárov, barón dr. Gruben.“

Ale pán barón nebol tu dlho. Do veci so stavbou a vôbec do súkromných vecí účastinárov zastarala sa maďarská vláda a žiadala, aby medzi účastinárov prijali i príslušníkov uhorského štátu — a onedlho po búrlivých schôdzkach a zhromaždeniach v tejto účastinárskej spoločnosti prevládol maďarsko-židovský živel. Z pôvodnej belgickej spoločnosti ostali len nemnohí, medzi inými ing. a hlavný riaditeľ Dryander, lebo on bol vlastne jediný, čo sa rozumel do veci — a nemali ho kým nahradiť. Preto sa načas stal generálnym riaditeľom všetkých podnikov. — Pani Dryanderová mi rozprávala, aké to boli búrlivé schôdze. Na jednom zhromaždení bolo spolu 16 účastinárov a každý mal pri sebe svojho advokáta. Vtedy išlo o veľké hodnoty. Boli ľudia veľmi bohatí, ktorí v niekoľkých hodinách utratili celý majetok, ale začali zasa od začiatku. Boli ľudia, ktorí úžasne zbohatli, najmä istý mladý človek, ktorý nemal nič, ale počul, že na pozemku istého obuvníka je magnezit, šiel k majiteľovi toho poľa a spýtal sa, za čo mu pole predá. Obuvník nemal zo sterilného poľa osoh, rád bol, že sa ho zbaví. Udal cenu a mladík pristal a so sľubom, že mu peniaze ešte dnes donesie, odišiel. Vyhľadal spoločnosť, o ktorej vedel, že kutá za ložiskami magnezitu, a ponúkol pozemok na predaj. Hneď si vyžiadal závdavok v sume, ktorú sľúbil obuvníkovi za pole. Pozemok kúpil, hneď dal na seba prepísať, a predal za desaťnásobnú cenu účastinárom, ale pod podmienkou, že bude účastinárom aj on. Tento pán potom veľmi zbohatol, ale neskoršie tak schudobnel, že si nemal za čo kúpiť žemľu na raňajky. Takto rozprávala pani Dryanderová, núkajúc mi podobné námety na veľký román. Ale z toho nebolo nič, na to bolo moje pero prislabé, vedomosti nedostatočné, celý námet cudzí mojej duši a málo času. Výsledok tých častých porád bol, že väčšina cudzích (belgických i nemeckých) účastinárov musela ustúpiť; ich miesta zaujali bohatí maďarskí židia z Pešti. Dryander ako generálny riaditeľ ostal, ale nie nadlho; na jeho miesto prišiel tiež odborne vzdelaný inž. Hanenschilel (Nemec).

Dryanderovci mali dvoch chlapcov; starší 7 — 8-ročný Lothar, mladší asi 5-ročný Hans. (…)

Chodili sme ta, častejšie nás pozvali na obed, ktorý pripravili po práci večer o šiestej. Páni prišli z kancelárie preobliekli sa a hostina sa začala. Ale nebola to hostina, často „obed“ celkom jednoduchý. Raz sa začal polievkou (i hrachovou), ale zasa i sekaninou podávanou v mušliach. Môj muž rád chodil k Dryanderovcom, ale týmto obedom nedôveroval. „Ja ti nechcem nemecké jedlá,“ — povedal a potom sme sa dorozumeli, že ak mňa prvú ponúknu, že mu dám pokyn, či si z toho pokrmu môže vziať. Ja som všetko okúsila a všetko mi chutilo, presvedčená, že keď to môžu jesť iní, prečo by som to nemohla i ja? Ale môj muž mal akýsi predsudok ešte vari z Lipska voči rozličným, zvlášť rybím konzervám.

Pri obede bývali zavše cudzí, najmä Amerikáni, majitelia veľkých podnikov. Hovorilo sa najviac po nemecky, lebo pán Dryander anglickú reč neovládal. Tou hovorila s Angličanmi len pani alebo jej sestra Tilda, keď sa tu bavila. Madame Thérése Chateau, ich matka, po anglicky nevedela. Táto pani bola pôvodom i zmýšľaním šľachetná, vznešená žena. Raz sa tu bavila i so slečnou Tildou cez vianočné sviatky. Zavolala som ich do Tisovca na slovenské predstavenie.

Doviezli sa na hrdej korbe. Pri krčme na hradskej počkali na mňa. Báli sa našich sedliackych mládencov, že ich napadnú alebo orabujú, ale chlapci boli slušní… Keď som prišla a napomenula ich, utiahli sa. Pri predstavení, z ktorého moje tri dámy nerozumeli ani slova, som im niečo vysvetlila, ale tak, aby som druhé obecenstvo nerušila. A vtedy mi povedala po nemecky pani Chateauová: „Ach, aká je ľúbozvučná tá vaša slovenčina!“ Rozumie sa, mne tieto slová boli balzamom na dušu, ktorá počúvala len hanlivé a opovržlivé slová o mojej materinskej reči.

Po podarenom — a kedyže bolo nepodarené? — predstavení býva, aspoň bývala v Tisovci tanečná zábava. V Tisovci tieto zábavy v ten čas boli pekné a slušné. Tisovská mládež bola dobre vychovaná, solídna a sebavedomá najmä na zábavách. Dievčatá v ľahkých šatočkách vznášali sa v tanci ako výborné tanečnice, mladí páni, nielen tí, čo prišli domov zo škôl na prázdniny, ale i tí, ktorí doma pracovali pri varštate, ktorí v rukách mávali hoblík alebo ihličku, boli elegantne oblečení a pohybovali sa, ako sa sluší. Naše dámy, nevediac, čo ich očakáva, mali na nohách vysoké topánky a čudovali sa, že tu všetko je v tanečnom úbore. No, čosi-kamsi na istý pokyn z našej strany prišli mladí páni a podľa pravidla sa uklonili a pozvali mladé dámy do tanca.

Nech vidia, že je Slovač nielen za pluhom a pri tvrdej práci, ale že sa vie ukázať i v spoločnosti. Konverzácia sa síce nerozprúdila, lebo po nemecky máloktorý vedel, ale zato sa milé dámy vytancovali, kým pani maminka nepovedala dosť.

O týchto našich priateľoch som azda aj primnoho písala, ale boli to zaujímavé zážitky s ľuďmi zďaleka došlými, ktorí iste o nás písali a azda nás i spomínali ako ľudí už blízko Balkánu. Najmä zbadali, že záľubou v pestrých a ozdobných šatách, šperkoch a v krikľavom zovňajšku sme skutočne viac orientálky ako ženy západu. O píľanskom ľude sa to nedalo tvrdiť, ani práve o nás, ale všeobecne o ženských typoch, ktoré na svojich cestách našou vlasťou pozorovali. Keď videli na Slovensku prepych, povedali: „Tí ľudia žijú nad svoje pomery.“ Tieto dámy sa šatili veľmi prosto, šperky nemilovali — a predsa na desať krokov bolo znať, že sú dámy veľkého sveta, že sa vedia pohybovať na dostihoch v Paríži ako na plesoch umelcov v Lipsku (kde sa raz pani Dryanderová ukázala v slatinskom kroji, ktorý jej požičala naša Oľga, ako i u nás v našej skromnej, ale podľa jej úsudku útulnej fare). (…)

Hoci celý zbor bol neveľký, farár mal práce vždy dosť i doma, pri svojich spolkoch, na poli i v sade. Ako sa tešil zdaru vo svojich štepoch, v krásnom ovocí, tak si želal, aby ho cirkevníci nasledovali. Žiadal si mať toľko možností, aby všetky úboče a chrasti vyklčoval a posadil ušľachtilým stromovím, ale na to slabý človek nestačil; — prešlo hodne rokov, a sám ľud sčiastky už uskutočnil, sčiastky pracuje povedome a pilne na tom, čo nevládal sám farár. Postupne bola naša záhrada skutočne krásna. I staré ošetrované stromy ešte donášali ušľachtilé ovocie, ale najmä mladé štepy bujneli a v krátkom čase bohato kvitli a doniesli dokonalé plody najlepších, najmä pre náš kraj osvedčených druhov. Podobne pracoval na zušľachťovaní ovocinárstva a včelárstva, ba i v záhradníctve náš pán učiteľ Pavel Francisci. Oženil sa, jeho manželka pochodila z váženej tisovskej rodiny Ambrózych. Ako mňa pána učiteľova maminka priúčala niektorým veciam, tak som ja zavše poradila ešte veľmi mladej panej. Keď sa im narodilo prvé dievčatko, stala som sa mu krstnou matkou a tak dievčatko priliplo ku mne, ako som ho i ja milovala. Bolo už veselšie na fare i v škole. K našej malej bystrej a veľmi prítulnej Oľge doviezli nám z Málinca o niečo staršiu dcérušku Nelku, dcéru Imrichovu a Marky Hrkovej. Po mojej krstnej dcére mala som ich vtedy už hodne, po malej Elenke o niekoľko rokov zavítala do školy i Želka. Želku chcela mamička z vďačnosti ku mne dať pokrstiť na Violu, ale dali jej namiesto cudzieho mena meno slovenské, na tom nástojil najmä dr. Samo Kuchta, vtedy ešte medik. (…)

O niekoľko rokov neskoršie utratili sme vzácneho človeka, bohatiera, pýchu našej spoločnosti. Videli sme, ako trpí telesne i duševne ubíjaný na každom kroku, akoby naozaj tá surová moc nechcela spočinúť, kým ho nezničí. Bol to náš drahý nezabudnuteľný Štefan Marko Daxner, ktorý opustil tento svet 11. apríla 1892. Jeho pohreb bol slávny, pochovali ho za veľkej účasti tunajších rodín, priateľov i spolubojovníkov tisovských, ktorí ešte žili, ale aj cezpoľných blízkych i ďalekých ctiteľov prišlo mnoho, najmä z Martina. Na žiadosť rodiny požiadal jeho najstarší syn dvoch mladších farárov, Michala Bodického a Jána Vansu, aby s uzrozumením miestneho pána farára vykonali smútočné obrady, a tak smútočné reči povedali oba spomenutí, sami veľmi dojatí.

Svetozár Hurban Vajanský píše (15. apríla 1892) môjmu mužovi: „Ideme vydať neveľkú brožúrku ,Pohreb Št. M. Daxnera‘ a k tomu potrebujeme Vašu kázeň. Ráčte nám ju poslať obratom pošty; brožúru vydá Francisci, zredigujem ju ja. Prosím Vás teda, urobte nám to čím skôr, aby dojem takého vážneho pohrebu, toľkých znamenitých zjavov, neprešiel ako vietor ponad Hradovú. Ja opíšem vnešnú stránku pohrebu; nuž ale pán brat obratom pošty… S výrazom mojej úcty, mamičke Terézii bozkáva ruky, Váš Svetozár Hurban.“

Môj muž kázeň poslal, ale brožúrka nevyšla, iste sa vyskytla vážna prekážka. Tieto kázne spomína Michal Bodický vo svojich Pamätiach.

O našom oslávencovi napísal v zborníku Od Šumavy k Tatrám stručný, ale výstižný životopisný náčrt Miloslav Bohutiensky (Michal Bodický). Mali by ho čítať i naši mladí, aby lepšie poznali život a prácu „tých starých“!

O niekoľko týždňov umrel i druhý z tých starých bojovníkov, z tých svedkov veľkých pohnutých čias, náš zaslúžilý farár a správca August Horislav Škultéty. Ivan Liub (Lieb), dobrý priateľ a ideálny správca ľudového hospodárstva, píše môjmu mužovi „i v mene zosnulého dcéry Ľudmily“, aby prišiel predniesť dojemnú odobierku vo veršoch alebo v próze. Pán Langhoffer bude mať pohrebnú kázeň a pán Povázsay liturgovanie“, píše ďalej Liub. „Pohreb má byť zajtra, v pondelok 23. mája. Čakajúc Vás v dôvere a pokore i v mene sl. Ľudmily, Váš Ivan Liub.“

Nuž i tohto umdleného pútnika odprevadili naši Tisovčania dôstojným spôsobom, i môj muž vykonal, čo mu bolo zverené, ale pán Langhoffer kázal, kázal, kým naši nezutekali z kostola rovno na stanicu. Ďalšia rodinka, známi a priatelia ostali do konca.

Z rodiny prišiel, zavše prinútený, nedobrovoľne i Fridrich, nešťastný brat, zármutok celej rodiny. Prišiel zväčša ubiedený a ošarpaný tuláckym životom. Za istý čas sa pridržiaval v známych „kondíciách“, kde pracoval nepretržite niekoľko týždňov. Niektorí principáli ho využili a dali si zhotoviť cukrové veci (ozdoby) do zásoby. On však s usporenými „grošíkmi“ pustil sa do sveta — až zasa zakotvil na Píle. Môj muž ho vždy prijal láskavo; výčitky nič nepomohli, naopak, len by ho rozhorčili. V letnom čase ho ošetril, oholil, ostrihal, okúpal a obliekol. Pomýlený človek potom okrial na duši i na tele. So svojou fajočkou prechádzal sa po záhrade, zastal takmer pri každom strome, na ktorom už bolo dozrievajúce ovocie, usmial sa, takmer by bol štepík pohladkal, poobjímal, i včeličky ho tešili. Bol spokojný, zdanlivo šťastný a my sme si sľubovali, že taký i ostane. I nahovárali sme ho, aby už nešiel nikam od nás, že môže u nás žiť; primeraná práca pre neho by bola v záhrade, pri včelách. Ale naše prosby a nahovárania boli daromné. Prešlo niekoľko týždňov, oddýchol si, telesne i duševne pookrial a tu jeho vrodená túžba po tuláckom živote sa zasa ohlásila a už ho nebolo možno udržať. Odišiel, pekne ošatený, opatrený, spokojný a onedlho bol o všetko okradnutý, našiel sa zasa tam, odkiaľ odišiel, u niektorého principála, ktorý potreboval jeho prácu. Taký bol život tohto človeka. Pri jeho zručnosti a nadanosti mohol sa stať zámožným človekom. Žil dobrodružným životom, ale nikdy nechcel o ňom rozprávať. Precestoval najviac per pedes^[50] celé Uhorsko, i čiastku Rumunska; Brailu poznal ako Čabu a Levoču, ale stále bydlisko nemal.

*

Požiar na Píle — O pomoci poškodeným — Nové predpoklady pre hospodárske a kultúrne vzmáhanie sa Píly — Susedia a priatelia

Ťažké dopustenie božie prišlo na nás dňa 5. septembra 1895. V ten čas žatva sa už takmer skončila. Bolo neobyčajne sucho a obilie dozrelo na koreni. Niekoľkí majetnejší hospodári s uspokojením doviezli v ten deň posledné vysoko naložené vozy krásneho ovsa, na ktorý, ako sa hovorí, ani jedna kvapka dažďa nepadla. — Gazdovia sa tešili, že už začnú mlátiť. Nové stroje už prišli, čakali na prácu.

Ale ako málo treba na veľké nešťastie! Na hradskej, niekoľko krokov od starej drevenej krčmy, z ktorej krčmár odišiel a bývala tam načas sama vdova, bol vysoký stoh sena. (Bolo ho tak hojne, že sa nepratalo pod krovy.) Pod stohom po obede ležal možno aj opitý tulák, fajčil cigaretu a driemal. Len keď ho začalo hodne okolo hlavy prihrievať, prebral sa z driemot a zbadal, že sa mu od cigarety zapálilo seno. Vyskočil, striasol zo seba iskry a bežal hradskou z dediny von. Možno skríkol, lebo vdova vyšla z krčmy a vidí, že spodok stohu horí. Hodná nádoba vody bola by vznikajúci oheň zadusila, ale tá dobrá žena nemala vo svojom príbytku ani kvapky vody — a Rimava ďaleko. Naproti u susedov je studňa a kým odtiaľ vody priniesla, už bol celý stoh v plameni. Ako na div, najbližšia budova, krčma sa nechytila, okolo nej oheň, ale stará budova obstála. Strhol sa vietor, ľudia hovoria, že si ho sám oheň stvorí, zachytil niekoľko chlpov horiaceho sena a rozhodil na tri strany. Vo chvíli už horela dedina na troch miestach. Ľudí doma nebolo, horúčosť bola veľká strechy i škridlicou kryté budovy, humná, maštale všetko suché, chytalo sa takrečeno od samej horúčosti. Kým prišla prvá pomoc, chlapi, ktorí bližšie pracovali, bol už rad na hradskej, nahor i nadol v ohni a aj časť dolu k Rimave, kde stáli ešte prastaré chalupy, bola už v mori plameňov. Dom nášho suseda obstál, azda ho chránili stromy na brehu Rimavy, a s ním chránená bola z tejto strany i fara, i povestná „Dolinka“. To, čo už na druhej strane Rimavy horelo, neobránili ani statní tisovskí hasiči. Bránili a obránili niektoré už veľmi ohňu vystavené budovy, ako obecnú vyhňu, ktorá stojí temer naproti škole. Túto čiastku vynaložením všetkých síl bolo možno zachrániť. I iné obce poslali pomoc a len tomu sa môže pripisovať, že celá obec nepadla za obeť plameňom. Večer okolo šiestej oheň lokalizovali. Ale strašný bol stav tých, ktorí len večer prišli domov a na mieste, kde stál ich, čo i chudobný, ale útulný domček, našli niekoľko tlejúcich trámov, hŕbku popola a obhorené pece a kozúbky ako nemé, a predsa výrečné výkričníky biedy.

Môj muž, ako je zrejmé, v prvom rade sa usiloval zachrániť cirkevný majetok, veci, ktoré sa nedajú nahradiť, ako sú matriky, denníky a iné. Ani sa nevzdialil, hotový brániť hlavne náš drahý, hoci len drevený chrám. (…)

Opak takéhoto príbehu stal sa krátko predtým ako na Píle, keď zúril požiar v Klenovci. Hodno ho spomenúť preto, lebo tam zhoreli staré vzácne matriky a iné veľmi cenné knihy a veci. Vtedy vypukol požiar v jednej ulici, tuším v tej, ako sa ide na Kokavu, dosť ďaleko od vŕšku, na ktorom stojí pekný kostol a fara. Ponad múrik, ktorým je obohnaný kostol a farské budovy, k cintorínu stál staručký pán farár Reguly a díval sa, ako more plameňov zachvacuje celé skupiny domov, ako ničí všetko, čo je ešte nie zničené a nezbadal, že vietor roznáša horiace čiastky striech a stodôl i na iné štvrte mesta. Vtedy ešte bol Klenovec mestom. Ani sa nespamätal, len keď vidí, že ku kostolu bežia chlapi a kričia na neho: „Pán farár, veď im už fara horí!“ Zhorela fara a v nej všetko, čo k nej patrilo, zhorel i kostol, zhoreli i matriky a iné vzácne veci, ešte i tie, čo pani farárka pri zachraňovaní do kostola odniesla…

Bieda nášho ľudu bola veľká. Veď zhorela celá úroda tohto leta. V ten deň dovezené zbožie, i vymlátené, zhoreli i hospodárske stroje, mláťačky, ktoré si na radu múdrejších ľudí zadovážili. Zhoreli stajne a chlievy, večer nebolo možno dobytok a ošípané pustiť do dediny. Na poli muselo byť všetko zohnaté, nachované a strážené. Oheň je hrozný živel, ničí, čo mu príde do cesty, a nevedno, čo je horšie, či oheň, či voda. Ľud hovorí: „Voda komu tomu (donesie), ale oheň nikomu.“ — Ja som ani z domu nevyšla. Vtedy sme už mali provizórnu pivnicu, zasklepenú časť veľkej stodoly. Do tej pivnice si nosili ženičky, ktoré bývali bližšie, batohy s perinami a so šatstvom. Našu malú Oľgu som vypravila hore nad záhradu k strážnickému domku. Dala som jej na ruky malé asi 3 — 4-týždňové susedkino dieťa, aby ho varovala, kým si mladá mať vynesie z domu, čo sa dá vyniesť a ratovať. (Ale ten dom nezhorel.) Ja som vlastne ten požiar nevidela, len keď už doháralo, čo malo dohorieť.

Nedostatok potravín hrozil pohorelcom najmä v prvých dňoch. Ale i pomoc prichodila zo všetkých strán. V Tisovci bývali v ten čas inžinieri a architekti z Pešti, bohatí Židia. Vtedy sa budovala pekná trať od Tisovca na Polhoru a do Brezna. Panstvá si prichodili obzrieť pohoreniská a, rozumie sa, rozdávali almužny. Istá známa pani sa ma spýtala: „Ale prečo spievajú tie ženy?“ — „Ach nie, ony nespievajú, ony nariekajú.“ Vykladajú tak ako nad rakvou svojich najmilších mŕtvych. Tak nariekajú od nepamäti nad tým, čo stratili, čo sa im viac nikdy nevráti. Je to tá stará kviľba, dojímavá melódia, ktorá sa ozýva len nad mohylami. A či tu neleží všetko ich imanie, útulok i časť živnosti? V tých žalostných zvukoch sú odiate záchvevy duše, žiaľ a bázeň pred budúcou zimou.

Hneď v ten deň, najmä ale včasráno druhého dňa, doviezli z Tisovca na voze hodné zásoby chleba, slaniny a iných potravín. Richtár a starší obce priviezli to na faru do priestrannej stodoly. Tam bola deľba, lebo inakšie nebolo možno utíšiť nespokojnosť jednotlivcov, ktorí videli a uznali len svoju biedu, ale o inom súdili, že tým nepohorelo všetko a že majú bohatých príbuzných… Ukázal sa i tu nepekný zjav nežičlivosti, alebo závisti. Ale „vrchnári“ delili spravodlivo. I rozvažovalo sa, aby nebola krivda. Z Tisovca teda prišla prvá pomoc i peniaze… A potom si už sami na svoju päsť išli pýtať ako pohorelci, čo mali kone i s vozom. Iní sa uskromnili s tým, čo dostali a pracovali, aby si čím skôr mohli postaviť nejakú chalúpku. Majetnejší, ktorým ostali príbytky, prijali do domu i dve rodiny. Jedna hrdá gazdiná prišla o všetko, čo mala doma, a na druhý deň, v cudzej hospode, narodil sa jej chlapček. Ale hneď i bola zaopatrená všetkým, čo jej bolo treba. V taký čas sa ukáže činná láska k blížnemu. (…)

Môj muž mal teraz zasa plné ruky práce, písať prosiť, žobrať na všetky strany, najmä u svojich známych majiteľov hôr, fabrík, parných píl a iných závodov. Prosil o stavebné drevo a o podobný materiál na budovanie nových domov. Časť dediny sa musela upraviť; vymerala sa nová ulica. Prastaré grunty sa opustili, tvorili napotom časť záhrady alebo ulice. Vtedy niektorí mladší opustili otcovskú hrudu, odišli do Ameriky, tam sa osadili, stali sa Amerikánmi a ich deti i vnuci už sotva vedia po slovensky. Pri tomto veľkom nešťastí mali naši občania nemalú hmotnú pomoc z odpredaja prasiatok. Iste sa mnohým zdá sa byť táto vec primalicherná, azda i smiešna a predsa plynula z tohto predaja výdatná pomoc.

Nedlho pred ohňom sme viac z rozmaru ako z hospodárskych pohnútok objednali u dp. Romualda Zaymusa — starší iste vedia, kto bol Romuald Zaymus — na jeho vlastné odporúčanie párik polančínskych prasiatok. Boli veľmi pekné, originálne, krásne ako psíky, čistučké ako mačičky. Chodili za človekom neinak ako spomenuté domáce zvieratká. Vychovali sme ich, ale osohu sme práve my z nich nemali. Dostali i mená a na mená počúvli, kdekoľvek by boli bývali. Že boli ľudské, tie mená totiž, neradno ich zvečniť. U nás v ten čas bolo celé plemeno ošípaných degenerované, často i dúl decimoval stádo, a tak sme kančeka, keď bol už dospelý, dali obci do stáda. Niektorí gazdovia šomrali, že kto to videl také strakaté „múrcky“ čiže čudá, preto sme boli radi, keď ho obec prijala. — Onedlho celá Píla sa hemžila krásnymi, okrúhlymi, bystrými prasiatkami. Bolo ich veľmi mnoho. Priniesli so sebou všetky dobré vlastnosti ušľachtilého plemena, ešte i odolnosť oproti chorobám. A zatým dostali tieto zvieratká povesť: zblízka i zďaleka chodili ich priatelia chovu domácich zvierat obdivovať a čo je hlavné: kupovať. Kto potreboval, platil bez jednania. Dopytovanie na ne bolo hodné, lebo kvôli tomu vzácnemu tovaru prišli hospodári i od Felediniec. Nejeden z pohorelcov si pomohol z biedy a pri inej pomoci sa príbytky dosť skoro začali budovať a keď prišla zima, väčšina poškodených bola pod vlastným krovom. (…)

Premávka na trati Tisovec — Rimavská Sobota bola nám veľmi obťažná, lebo keď sme chceli cestovať, museli sme putovať na železničnú stanicu alebo do Tisovca a potom vlakom viezť sa dolu ponad našu záhradu, alebo do Hnúšte. Do Hnúšte je ďalej, ale ani cesta je nie taká príjemná, lebo je zdĺhavá. Obyčajne sme volili cestu do Tisovca. My sme často cestovali a dostávali sme i návštevy, preto už dlhší čas môj muž rozmýšľal, aby aspoň pre osobnú premávku docielil malú stanicu, a to rovno nad naším sadom, kde je strážny dom číslo 27. Mužovi známi, ba i odborníci krútili hlavami a s poľutovaním dôvodili, že pri takom veľkom stúpaní — 11 promile — je to nemožné. Sám bývalý hlavný župan Fay mu povedal: „Nincs rá eset, nagytiszteletü úr!“^[51] a neodporúčal môjho mužovu prosbu. Potom nás prišiel navštíviť môj brat Ďurko Medvecký, na ten čas inžinier vo Fužine, neďaleko Rieky. Po dôkladnom preskúmaní trate povedal, že hoci je stúpanie hodné, predsa sú ešte strmšie železnice, ako napr. na Karste, kade musí veľmi často cestovať. Vybudovanie čiže len planírovanie na niekoľko desiatok metrov je celkom možné a radil, aby môj muž neustal žiadať o to, najmä ak má v známych kruhoch smerodajných ľudí, ktorí mu pomôžu. Udal mu, čo má uviesť v prosbe, že treba získať podpisy i papierne a kam prosbu poslať. A teraz sa zasa dokázal spomínaný bývalý kandidát vyslanectva Julius Török a generálny riaditeľ Borbélyi dobroprajným a obaja vyhoveli prosbe.

Nasledujúceho nového roku včasráno vypravil ma muž vlakom na Skálnik, aby páni strojvodiči, konduktori a druhí videli, že je to nie žart, ale skutočnosť. Títo páni sa hnevali, kričali, keď museli hamovať, ale i ten jediný pasažier, čo na Píle vstúpil do vozňa vlaku som bola ja a ako rada, lebo na Skálnik som vždy rada chodila. Od hrachovskej zastávky musela som sa brodiť snehom asi 10 — 15 minút, kým som sa dostala na skálnickú faru. A našich som našla ešte spať… Dobrá, zlatá moja sestra sa naľakala, nevediac, čo sa to u nás porobilo, že som v taký neobyčajný čas prišla, ale sa upokojila a tešila, že teraz, keď už kone a Jožka (kočiša) nemajú, ona tiež pohodlnejšie môže sa dostať k nám.

V ten istý večer som cestovala dolu, tak som sa i nahor viezla a týmto sa premávka, ako sa ukázalo veľmi živá, otvorila. (…)

*

Fr. Pastrnek na Píle — Choroba Jána Vansu sa zhoršuje — Ťažkosti s Potravným spolkom — Liečenie Vansovej choroby — Úvahy nad samovraždami — Udalosti v rodine a medzi známymi — Nové plodiny

Pri všetkých svojich ťažkých a zodpovedných prácach stačil môj muž a tešilo ho to, keď mohol svojím príspevkom poslúžiť i národopisu. Istého leta bol u nás pán Fr. Pastrnek. O tom sám píše: „Velebný p. faráři! Za první váš popis nářečí píľansko-hačavského na mém archu, jsem prostředníctvím mého milého přítele Samka Daxnera, obdržel, doufám, že tento mé díky vyřídil, nejen vám, velebný pane, nýbrž i slovutné choti vaši, která se k popisu kroje ženského zúčastnila. Nyní ste byl první, jehož mé stezky dojaly, a proto prosím, abyste opět přijmul srdečné díky za laskavou podporu.

Obdržel jsem oboji zásilku, i tu, která s listem (12/I) prišla, i tu, kterou jste následujícího dne poslal.

Račte prosím na mne pamatovati dále. Obzvláště v tom smĕru prosil bych o spolupůsobení vaše a přátel tisovských, aby mi rozprávku, kterou jste již do nářečí píľansko-hačavského přepsal, též tak věrně a valně do rozmanitých nářečí gemerských přepsali. Snad tým spůsobem podaří se mi doplniti můj dosavádní materiál, abych aspoň přibližně souvislý obraz sestaviti mohl. Již loni měl jsem plán, hned po skončení přednášek zajeti zrovna do Gemera. Pak rozmanité okolnosti můj plán zvrátili, takže jsem se po jiných končinách Slovenska toulal, ovšem všude to bylo zapotřebi. Letos mám opět plán, zajet hned do Gemera, totiž do Tisovca a tam odtud činiti vycházky po Gemeru, a bude-li možná, proniknouti dále na východ. Nevím jak letos pán bůh dá. Splní-li se však mé přání, pák budú míti milou přiležitost navštiviti vás a učiniti vám a spanilomyslné choti včas mou poklonu. Doufám pak, že budu šťastnější a že najdu milostivou pani zdravou „ako dub, ako iskra“ (cituje píľanské slová).

Ráčte všechni přítele tisovské srdečně pozdraviti. V dokonalé úctě oddaný Fr. Pastrnek.“

V tie roky už môj muž začal častejšie prechorievať. Pracoval neúnavne a akosi práce i pribúdalo, ale i ťažšie sa pracovalo. Po duševnom alebo telesnom napätí prišla únava skôr ako predtým. Duševná depresia sa zamieňala nezvyčajnou veselosťou alebo skôr naopak. Po odchode milých hostí i detí, ktoré ho mali rady, s ktorými žartoval, vtipy robil, zmocnila sa môjho muža mučivá nálada. Sedel skleslý, na tvári výraz veľkého utrpenia. Musel sa veľmi premáhať. Keď hostia boli naši dôverní, rodina, tu sa utiahol do svojej izby. Kedy-tedy zastenal, že sme ho počuli a s ním trpeli, onedlho už zasa nálada bola lepšia. Málokto ho videl takého zmučeného, a lekár nám nechcel veriť, lebo ho v taký čas nebolo. A keď prišiel, bolo už dobre. Ale my domáci sme trpeli tým viacej. Raz popoludní mi povedal, že ostane v posteli, aby som nikoho k nemu nepustila, a len keď bude veľká potreba, aby som mu to prišla oznámiť. Bolo ticho, tak ako si žiadal, ale asi o druhej prišla pani Dryanderová na svojej ľahkej bričke a volala ma so sebou. Ide do Tisovca. Ja som jej pritlmeným hlasom povedala: „Môj muž je chorý, leží.“ „Dobre, ale vy môžete ísť,“ povedala. Išla som sa spýtať, bol zamknutý, klopala som. „Kto je, čo je?“ spýtal sa. „Pani Dryanderová je tu.“ „Kto?“ „Pani Dryanderová a chce nás vziať so sebou do Tisovca, či môžem ísť?“ „Choď a povedz jej, aby odpustila, som chorý. Zbohom!“

Odišla som s milou paňou. Pred treťou sme prichádzali do Tisovca a súčasne prichodil vlak na malú stanicu (v Tisovci). Pred obchodom zastavila pani Dryanderová koč. Zostúpili sme, a tu z hornej strany námestia oproti nám ide môj muž s výzorom človeka, ktorý nikdy nebol chorý a usmieva sa trošku rozpačito na nás. Dobrá pani veľmi nedôverčivo pozrela na mňa, akokoľvek som sa mu potešila, bolo mi do plaču (nenadarmo som bola mamičkina dcéra, ktorú za jej mladosti chlapci prezývali „Terézia Lange-Plačko“). Pani Dryanderová nakúpila, čo chcela, a potom sme sa veselo priviezli domov.

Je to záhadná choroba táto nervóza čiže neurasténia. Kdesi je napísaná táto výstraha: „Mensch, raste; — und haste nie, sonst haste die Neurasthenie!“^[52] A nedá sa liečiť liekmi. Lekári ju sami dobre nepoznajú, ba často upadúvajú i oni do nej, ako to vidíme u dr. Axela Muntheho. Iní to zasa pripisujú len duševnému stavu pacienta. A zasa ktosi a kdesi napísal: „A čo je pri tejto chorobe najžalostnejšie, vždy najviacej trpia tí najlepší, najšľachetnejší, preto, lebo sú najcitlivejší: ako struna, čím je jemnejšia, tým skôr sa chveje a i to najslabšie zavanutie vetra vyvolá bolestný ston…“

Začína sa nespavosťou, — a či je nespavosť len symptóm? O spaní a o opaku toho, o nespavosti mienka svedomitých lekárov, ktorí sú zároveň i dobrí psychológovia, sa asi zhoduje. Medzi tu uvedenými úsudkami leží aspoň tridsať rokov, ale v jadre sú príbuzné. Ešte na Pílu krátko pred dovŕšením 19. storočia dostal môj muž od priateľa-lekára (dr. J. Nováčka) takýto list:

„Posielam Vám obľúbený bromual, ktorý som len dnes dostal. Želám Vám, aby ste ho čo možno najmenej potrebovali. Vezmite jednu, najviac dve pastily v sladkej (obyčajnej) vode rozpustené, keď badáte veľký nepokoj a rozrušenosť nervov, že ani druhé prostriedky neosožia (umytie studenou vodou, psychologická analýza tohto rozrušenia a jeho príčin, prechádzka atď.), choroba nemizne a hrozí, že nebudete môcť zaspať. Berte ich však, ako vôbec medikamentov, čo najmenej a len výnimočne! Spánok hľaďte si polepšiť tým, že (I.) pokiaľ možno nespite vo dne, (II.) na lôžko choďte vtedy, keď ste najpokojnejší, (III.) nehľaďte zaspať nasilu, za každú cenu a netrápte sa myšlienkami, že asi nezaspíte, čo asi bude druhý deň, keď sa nevyspíte atď. Pamätajte na ono prirovnanie: ,Spánok je ako vták, uletí, keď ho chceme nasilu chytiť, ale sadne si človeku na plece, keď si ho nevšíma?‘

Aspirín, ak len možno neberte, rozhodne nie bez lekárskej rady. V náhlej prudkej bolesti hlavy, keď by ste nemali možnosť vyhľadať lekára, môžete v núdzi vziať pol gramu aspirínu. Len čo najmenej medicín a keď už treba, len po vyšetrení a na radu lekárovu. Rád by som vám dal pozitívnu radu, ale ide to na diaľku ťažko.“

Nespavosťou a s tým spojenou nervózou trpel i brat Liszkay, farár rimavskobrezovský. Istá „spoľahlivá firma“ mu dodala ako bezpečný liek pás „elektro L vitelizer“. Bola to drahá vec, nosil ju chudák nejaký čas, ale ho pred smrťou nezachránila. Istého dňa šiel si pole obzrieť, tam prišla na neho nevoľnosť a kým prišla pomoc, skonal. Tento pás práve na radu nebohého brata objednal si i môj muž, a potom ho zahodil. Bolo to vydieračstvo na účet chorobou postihnutých ľudí.

Náš okresný lekár dr. Leo Bleier z Hnúšte častejšie hľadal u môjho muža príznaky telesnej choroby; hneď boli napadnuté zažívacie ústroje, hneď iné, niekedy rozkázal diétu, ležanie, obklady, sľúbil, že príde, zabudol, a keď prišiel, čudoval sa, že zdravý pacient leží a potí sa od netrpezlivosti, i vyháňal ho s krikom ako hysterickú paniu. Ale raz predsa našiel, čo hľadal, veľmi vážnu chorobu. Na Nový rok 1897 bol môj muž taký slabý, že len s veľkou duševnou energiou vládal odbaviť slávnostné služby božie. Prišiel domov vysilený, vyčerpaný, v tvári ako oheň. I horúčka prišla s veľkým bolením hlavy. Poslala som po lekára do Hnúšte. Sotva vkročil dr. Bleier do izby a videl môjho muža rozpáleného v tvári, stonajúceho, takmer vykríkol od uspokojenia: „Ruža!“ „To je ruža (Rotlauf), no veď ju my zaženieme!“ Hneď napísal recept a slúžka bežala do tisovskej lekárne. Ichthyol na hojenie a kolodium na zamedzenie šírenia sa nákazy. Keď pacienta poriadne „našmaroval“, odišiel so sľubom, že o dva dni príde. Ten deň sa bolesť zmiernila, po požití veronálu sa dostavil i krátky spánok, a tak sme sa upokojili, že už bude lepšie. Ale na tretí deň prišla tetka Martinovie s krstom a vádzkou, že je veľká potreba okrstiť slabé dieťa a hneď ovádzať i matku, lebo aby šla do Tisovca, na to je slabá. Môj muž hneď hotový; umyl sa a v izbe pokrstil slabučké dieťa a ovádzal matku… Zatým bol veľmi vyčerpaný, pri tom zameškali sme obnoviť liečivé natieranie a choroba sa zhoršila, nákaza sa šírila na čelo a na líca. Keď prišiel lekár, zľakol sa. Nemohol prísť každý deň, lebo mal pacientov i v iných obciach. Choroba sa rapídne rozšírila i na hlavu. Tvár zapuchnutá, oči otvorené, nevidel, a tým trpel dvojnásobne. Blúznil, len chvíľkami bol pri vedomí. V noci nespal ani päť minút. Chcel nám i ujsť. Bola som sama s ešte malou Oľgou. Oľga mi už hodne pomáhala, často i bdela, keď som ja trošku oddychovala. Cudzieho nechcel pri sebe, len raz sme zavolali pána kmotra Francisciho, ale toho môj muž trápil diktovaním nemeckého listu. Nakladal: „Píšte, pán kmotor Bleierovi“ — a už diktoval všetky možné a nemožné symptómy, a pán kmotor po nemecky nevedel, ale poslúchol. Konečne som tomu urobila koniec, keď som celkom zmučeného pána kmotra poslala domov.

Asi 9 — 10 dní trvalo to najhoršie. Lekár povedal svojim známym: „Je zle, ale umrieť mu nedáme!“ Ale i tak sa rozšírila povesť medzi ľudom, že je tak zle, že z toho nevstane. Videli vraj mnohí, že sa v noci v kostole svietilo; pravda, svietilo sa, lebo z oblokov krajnej izby, v ktorej ležal náš ťažko chorý, odrážalo sa svetlo v oblokoch kostola. A ľud si nabájil, že v kostole mátoží duch jedného z nebohých pánov predchodcov a oznamuje, že onedlho i tento tu bude nebohý. V tej viere si už robili plány, najmä Hačavania, ktorí často mali škriepky so svojou matkocirkvou. Ale vďaka taktickému, a čo je hlavné, svedomitému zakročeniu zo strany farára, spory sa vždy urovnali. Teraz hačavským cirkevníkom, najmä tým, ktorí mali podiely v Potravnom spolku, išlo o to, aby sa z tohto spolku vymanili a obchodovali na svoju ruku. Ale pán života a smrti inakšie rozsúdil; nevzal si ešte tohto trpiteľa, ešte musel prejsť hodný kus cesty života tŕnistej. Ako sa však veľmi pomaličky zotavoval, prichodili mu na um všetky práce, ktoré ho začiatkom roku (1897) čakajú, najmä Potravný spolok, toto dieťa bolesti, ako sa častejšie vyslovil. Lekár mu po kríze predpovedal „tri týždne rekonvalescent“ a len potom má myslieť na prácu, ale keď sa tri týždne minuli, zvolal: „ešte štyri týždne!“ Taký bol ubiedený!

Ako len bolo možné, chránili sme ho pred každodennými dojmami, lebo každý cudzí krok, každé hlasne povedané slovo ho náramne vzrušilo a rozčúlilo, ale predsa musel prejsť cez najhoršie, čoho sa ľakal, ale nepokladal za možné.

Istého rána prišiel mi pán učiteľ šetrne oznámiť, že je tu hačavský kostolník s odkazom, že sa včera zišli gazdovia a uzavreli, že spolok rozpustia a inkasované peniaze si rozdelia ako podiely. Možno, že mi bolo do plaču, ale som sa premohla a povedala: „Choďte, prosím vás, pán kmotor, sám na Hačavu a povedzte im, že tento odkaz neprijímam, ale čakám do zajtra. O deviatej hodine ráno musia inkasované peniaze tu byť, ak nie, zažalujem ich a prídu pred kriminál.“

Neviem, či hrozba s kriminálom nebola smiešna, ale vtedy ani pánu učiteľovi ako účtovníkovi, ani mne ako „pokladníčke“ nebolo do smiechu. Stalo sa, ráno o deviatej peniaze poslali. Ale ja som vedela, že je ani tak nie dobre. Koho sa poradiť? Lebo tu musí niekto zakročiť, čo sa do veci lepšie rozumie ako my všetci spolu. Popoludní som šla do Daxnerov a rozpovedala som Ivanovi Daxnerovi, ako „peňažníkovi“, všetko od počiatku. On povedal „likvidovať! Janko je chorý a dlho nebude môcť zápasiť s tými ťažkosťami, ktoré sú spojené s týmito obchodmi.“ Hovoril a presviedčal; ja som uznala. Len ako to prijme môj ešte veľmi chorý muž? Chcela som ísť, ako som prišla, pešo, ale sa rozhodol, že ide so mnou a kázal zapriahnuť. Vtedy ešte mali kone.

Môj muž sa návšteve svojho šľachetného priateľa potešil. V dôvernom rozhovore si Ivan Daxner sadol k nemu a pomaly šetrne ho pripravil na to, že treba likvidovať. Môj muž zložil ruky a zastonal: „Moje dieťa bolestí!“ Dobrý priateľ sa podujal vykonať všetko, čo bolo potrebné.

Onedlho potom na dotaz drahej priateľky som písala pani Šoltésovej list, ktorý sa zachoval až dodnes:

„Drahá priateľka moja! Lístok som dostala. Ak mi bude možné, napíšem niečo. Mám síce veľa inej práce, ale azda mi to bude možné.

Náš Potravný spolok založili sme roku 1893. Od začiatku až do konca, okrem polroka, bola som pokladníčkou. Viedla som knihy, čo som predtým nevedela (ani neviem), ale teraz som sa naučila(!). Likvidovali sme nie preto, že by sme boli krivdu spravili a neboli schopní platiť, ale pre mužovu chorobu, ktorá je ešte i v treťom mesiaci, marci, nie celkom zdolaná. Hlavná príčina však je nesúcosť, neporozumenie priekupcov a vedúcich ľudí. Môj muž mal mnoho trápenia a zjedania s nimi; hneď im chybelo na slanine, hneď im vytiekol ocot, hneď myši požrali vrecia miesto múky, pardon, i s múkou. A to všetko mal spolok škodovať. A nadto ešte dávalo sa veselo na úver (borg). Na moje naliehanie a podľa rady dobrého priateľa konečne sme všetko rozpustili. Chudák môj muž sa vzpieral, ale nebyť toho zákroku, by vari už ani nežil.

Toľko o tom. Čudujem sa, že to niekoho zaujíma. Môj muž je na správnej ceste k uzdraveniu, ale ešte vždy musíme dávať pozor aby sa tá príšera nevrátila, lebo je pleť veľmi citlivá.

Píš mi, keď budeš mať chvíľku času. Ja som teraz tiež nie celkom namieste. Akási duševná slabosť, malomyseľnosť ma zaujala. Zavše mi tak smutno, tak ťažko žiť! A zavše si myslím, načo som ešte na svete? Ale dosť na tento čas. Trpkosť sa vtiera v srdce i v dušu, musím ju potlačiť. Zdravstvuj!…“

Tak náš Potravný spolok zavŕšil svoje krátke trvanie. Obchod tak na Píle ako i na Hačave ďalej viedli súkromníci ale kresťania. Košikársky spolok trval ďalej a pod vedením hospodárov Michala, potom Jána Šestáka bol veľkým požehnaním pracujúceho ľudu. Konkuroval na svoju ruku iný zámožný a podnikavý hospodár i so synom, ale nie tak nebezpečne, ako obchodník z povolania…

V júni odišiel môj muž sa poradiť o svojej nervóze, ktorá sa, žiaľbohu, nestratila, k svojmu priateľovi dr. Julovi Markovičovi, lekárovi v Novom Meste nad Váhom. Dr. Július Markovič bol starším synom nášho báťka Pavla Markoviča na Hrachove. Július a jeho mladší brat boli známi ako neohrození národovci a bojovníci, preto napádaní a prenasledovaní vládou a celým vládnym aparátom. (…)

Môjho muža u Markovičovcov srdečne privítal pán doktor ako i jeho peknoduchá pani, starostlivo ho opatrovali a keď odchodil, pani Ľudmila ho sama vyprevadila na stanicu. Dr. Július Markovič poslal svojho chorého priateľa rovno do Kaltenleutgebenu pri Viedni. Je to vodoliečebný ústav, vtedy bol pod správou dr. Winternitza. Zdalo sa mi, že to bola krutá liečba: na takého úbohého neurastenika vodu liať a striekať zblízka i zďaleka, ale lekári majú svoje metódy a hoci sú časom sami nervózni a netrpezliví, triaška a zimomriavky pacientov ich nevynesú z rovnováhy. Môj muž veril v Kneippa a jeho liečbe a vode dôveroval.

Istého leta sa tak dôsledne liečil studenou vodou, že ochorel, dostal reumatické bolesti do nôh a do rúk, nevládal sa ani pohnúť. Vtedy sme ho museli opatrovať ako malé dieťa, a vrátili sme sa k teplej vode, uparili sme ho, teplé obklady mu dávali atď. Vyležal si šesť týždňov. Keď vstal, leto už pokročilo a keď sme mu i v čase choroby dvere otvorili a čiastočne mohol vidieť do záhrady, potešil sa, lebo videl stromy ovešané zrejúcim ovocím. Keď už sám mohol ísť do záhrady, tešil sa ako malé dieťa krásnym jabĺčkam a bol by vo svojej radosti všetky štepy, mladé, i staré poobjímal…

Trápne sa dotkla jeho precitlivenej duše nečakaná, násilná smrť dvoch vzácnych mladých ľudí v Tisovci, ktorí v ostatnom čase žili výstredne, ale vždy sa mohli na nich uviesť Kollárove slová: „I když bloudí, milý býva onen vyšších vzletu mládenec.“ Ale oni stratili vieru, nemali pre život ani pevný základ, ani cieľ, ktorý by ich viedol cestou života — a koniec presmutný: Jednému sklamali nervy, druhý za príkladom svojho druha v chvíľkovom rozčúlení a rozhorčení odvrhol od seba život, najvyšší dar stvoriteľa.

Môj muž nevedel pochopiť, že taký mladý, zdravý mužský, majúci pred sebou celý život, a to život hmotne pomerne dosť zabezpečený, potom sväté povinnosti k národu — ktorý práve v ten čas potreboval nadšených a obetavých bojovníkov-hrdinov, ako sa od nich očakávalo — povinnosti i k rodine — môže stratiť duševnú rovnováhu a siahnuť na svoj vlastný život. Odsúdil všetkých troch. Lebo akoby sa boli zriekli, postupne nasledovali jeden druhého. Ten tretí neskoršie, až roku 1902. Ľutoval ich, zažialil nad nadanými, prepotrebnými mladými priateľmi, ale keď ho požiadala rodina jedného z nich, aby povedal pohrebnú kázeň, musel odoprieť, lebo bol príliš dojatý. Od toho smutného prípadu v Lomničke, kde stál prvý raz pred podobnou záhadou, neprišiel do potyku s podobným skutkom bezradnosti a zúfalstva. A ešte za matkinho živobytia! Ten prvý to spáchal pred očami nič netušiacej dobrej, zhovievavej matky, ten druhý tiež v matkinom dome. A ten tretí?!

24. mája 1902 druhý deň po Turíciach, — na Píle sú to Rusadlie — bol na Píle exáment, sviatok školských detí. Keď bolo po skúške a po výbornom obede v škole, prišli ešte páni dekani i s pánom inšpektorom na faru odobrať sa. Čakali azda na vlak, alebo na príležitosť, neviem. Pán dekan, učiteľ J. F., dobre naladený (lebo i teraz sa mohlo právom povedať to už dávnejšie okrídlené slovo: „Exament sa vydaril, obed (alebo halušky) — bol znamenitý“), s horiacou cigarou rozprával akúsi anekdotu. Nezbadal, že sú v izbe i ženské, ale i tak ju predniesol len šeptom. Musel byť kyjak tej anekdoty hodne špatný, lebo ho povedal nášmu pánu inšpektorovi do — ucha. V tej chvíli sa pán inšpektor striasol, odvrátil hlavu. Na jeho tvári bol výraz odporu, ba zhnusenia, výraz u neho cudzí, strašný. Nikdy sme ho predtým takého nevideli a ani už nikdy viac, nikdy. Potom sa páni rozišli.

U nás už vtedy bývali obe mužove sestry, obe vdovy: Milka Machníková a Linka Beerová. Švagor Machník umrel v zime na akúsi vnútornú chorobu. Jeho Milka sa strojila ísť bývať k sestre do Tarjánu. Ale skôr ako by sa bola presťahovala, švagor Beer, človek zdravý, plný života, elegantný, ktorý rád žil a rád sa zabával, jedného rána si siahol na život, strelil si do hlavy. Švagriná Linka, Beerova žena, dostala nervové záchvaty, domáci lekár ju dlho nemohol upokojiť. Na pohreb môj muž nešiel, nebol ani doma, ale i tak by sotva bol šiel. Po Beerovej smrti obe vdovy prišli bývať k nám; Ema, Linkina dcéra, šla do papierne ako pomocníčka mladej panej, Beerova dcéra Mariška, šla k tetke do Zadunajska a Jano Fakla, teraz Fáy Jenö, žil v Pešti, zavše mal zamestnanie, a vtedy hýril.

Obe vdovy obývali krajnú izbu, v ktorej kedysi trpela a dotrpela Laučekova maminka. Môj muž si upravil zadnú izbu na kanceláriu.

V oné svätodušné sviatky nebola mladá pani v papierni doma, šla navštíviť rodinu. Večer po píľanskej skúške sa náš pán inšpektor veľmi naliehavo spytoval Emy Faklovej, ako jej otčim vykonal onen hrozný čin. Ema mu to dopodrobna vyrozprávala, rozumie sa, len to, čo vedela, lebo to, čo ho na to doviedlo, nevedel nikto. To vzal so sebou. Paľko Gyürky ju vážne načúval a nasledujúceho rána vo svojej kancelárii odišiel z tohto sveta. I tu vypovedali nervy, privčas zničené. Jeho Irma povedala, že on už iste nebol príčetný. Záhada, ktorá sotva kedy sa vyrieši.

Na pohrebe povedal istý človek, povolaním krajčír, tak trocha zaparený, ale nedoučený, že to bol hrdinský čin. Ale dostalo sa mu od môjho muža zahriaknutia. Aké hrdinstvo, keď pred bojom odhodí bojovník pušku do žita a ujde?! Tak súdil vtedy, kým ešte jeho životná energia nebola úplne vyčerpaná.

Spomínaný pánko častejšie pracoval v rodine a pokladal sa za príslušníka rodiny, rád mnoho rozprával a keď sa dostal k slovu a mal vďačných poslucháčov, rozprával o cis. a k. dvore vo Viedni a o povestnej „kamarile“, kde hrala prvú úlohu matka Franza Jozefa a spojenec Napoleon, ktorý jej syna Maximiliána poslal do Mexika, lebo bol miláčikom Viedenčanov a národa, kdežto miláčikom Žofie bol mladší Franz Jozef. A pri rozprávaní pomenoval náš Nemčúr vedúce osoby viedenským žargónom: „Die alte Žofa und der Napulion.“

Tak býva v živote, ako francúzske príslovie hovorí, že sa protivy stýkajú i na miestach, kde by ich nikto nehľadal. Je to u spisovateľa Dickensa tak, že čitateľ sa v jednej chvíli rozplače, v druhej je nútený sa zasmiať. (…)

Náš život, najmä život môjho muža nebol nikdy ľahký a bezstarostný, ale bol často veľmi ťažký, plný práce, zodpovednosti. A čím ďalej, tým ťažšie doliehali starosti, najmä však rokmi ochabovala jeho známa energia a častejšie sa zjavovali znaky choroby, neurasténie. Ale vo svojich cirkevných a hospodárskych prácach pokračoval. Zanedbané role podľa možnosti dal do poriadku. Veľkú časť premenil na lúky. Celý komplex najprv rozdelil na šesť čiastok, z ktorých jednu dal zorať a vysadiť zemiakmi. Chudobní ľudia za lacný poplatok si nasadili zemiakov. Nasledujúcu jar po náležitom obrobení zasialo sa semeno rozličných travín, asi 6-7 druhov, medzi nimi pre neúrodné pozemky osvedčený bôľhoj. Spôsob pestovania kŕmnych rastlín uviedol istý ideálne zmýšľajúci priateľ ľudu, Ivan Liub v Krakove. Bôľhoj sa znamenite osvedčil, ale naši Píľania ho dlho nazývali bôlhovom. Ako keď dieťa na dvore dôsledne povie „dreve“, alebo Maďarka nemôže polievku inak nazvať ako „polvelkou“. Či je to ľahšie vysloviť?

Pokusy s trávou sa osvedčili nielen u nás, ale i v Tisovci. Nasledujúcou jarou podobne sa obrobila a poslala druhá časť poľa. Kde sa nedarilo iným plodinám, tam narástla tráva a istý druh ďateliny; takáto miešanka dala výborný krm. (…)

V ten čas mal môj muž veľké starosti s budovaním novej cirkevnej školy. O tom sám napísal stručný, ale jasný článok.

*

Píla má novú školskú budovu — Nový kaplán — Choroba Jána Vansu sa zhoršuje — Penzionovanie Jána Vansu — Hľadanie nového bydliska — Lúčenie s Pílou

O škole napísal sám Ján Vansa stručne, s akými prekážkami musel zápasiť a ako ju konečne postavili. List je datovaný 15. okt. 1910:

„Po mnohých ťažkých bojoch a obetiach vystavila si cirkev ev. a. v. píľanská svoju školu. Stoličný výbor na čele so škôldozorcom, keď sa im nepodarilo zoštátniť našu školu, chcel prinútiť cirkev, aby si vystavila dve učebne a aplikovala dvoch učiteľov pri 70-80 školopovinných dietkach, čo chudobná cirkev, nemajúca nijakých školských základín, urobiť nemohla a čo ani nebolo potrebné.

Zatým škôldozorca so stoličným výborom tuho naliehal, aby bola obecná škola. Kto v obecnej škole panuje a šafári, je známa vec. A obec je práve tak chudobná ako cirkev pozostávajúca zo samých evanjelikov. Škôldozorca sa verejne vyhrážal, že popredá občanom voly. Pred viac rokmi cirkev pomohla obci, oddajúc jej svoje štátne vyväzujúce úpisy na výhodnú kúpu hory. Vďačná obec pri odpredaji hory odhlasovala cirkvi na postaviť sa majúcu školu 4000 korún. Podporu túto na takýto kultúrny cieľ stolica jednoducho nepovolila. Píľania, hotoví na najväčšie obete, znovu uzavreli postaviť si z vlastných síl školu. S božou pomocou i pomocou dobrých ľudí, súcitiacich roduverných duší, postavila si ju za 14 tisíc korún a dňa 9. októbra 1906 posvätila a oddala ju svojmu cieľu. Úradná cirkev a jej podporoveň neprispeli ani halierom. Zato však našlo sa mnoho šľachetných duší a priateľov ľudu, ktorí v bratskej, nezištnej láske umožnili nám svojimi dobrovoľnými obeťami toto bohumilé dielo priviesť ku koncu a drahé dedičstvo otcov našich nám zachovať. Vrelá vďaka všetkým.

Vyučovacia reč v škole je slovenská, na základe §-u 205. synodálnych zákonov z roku 1843, ktorý znie: ,Učebnú reč elementárnych škôl, vydržiavaných cirkvou evanjelickou a. v., určí prvého stupňa vrchnosť cirkevnej školy.‘ Aby učitelia tento zákon a cirkevné ustanovenia rešpektovali a ešte nad zlovestného Apponyiho apponyiovskejšími sa nestali, o to sa postará cirkev, ako udržiavať školy, ktorá si učiteľov platí.

Naša mienka je: malodušne opúšťať naše školy a vydávať ich štátu je vec chybná a pre národný život škodlivá. Veď zákony sa vynášajú i menia, a my predsa nemôžeme a nesmieme sa vzdať nádeje, že prídu a musia prísť i pre nás lepšie časy. Tak nám boh pomáhaj!“

Ale aké obete sa prinášali, aké námahy, starosti a obavy zmietali našimi dušami, to sa do verejnosti nikdy nedostane. Keď na to hľadím dnes, po dvadsiatich šiestich rokoch, čudujem sa, že sa to vôbec dalo vykonať. Ale tak sa stalo, ako to napísal môj muž. Neprajníci stáli nie ohromení, to by bolo priveľké slovo, ale prekvapení.

Vyššie uvedený úryvok je náčrtok listu, ktorý môj muž poslal časopisom ako doklad, že obete, ktoré prišli i z ďalej, neprišli nazmar.

Medzi šľachetnými dobrodincami bol i náš drahý emigrant z Píly a úprimný priateľ Rev. Daniel Z. Lauček. Nech tu hovorí sám vo svojom liste, ktorý napísal 3. decembra 1910.

„Velebný pane Bratre v Kristu Pánu! Minulú sobotu odoslal som 10 (desať) dolárov pre vznešenú cirkev píľanskú na zaokrytie stavby školy, ktoré boli nazbierané pri posviacke chrámu v Mahanoy City na návrh Veleb. br. Rev. Jána Svätopluka Mičátka. Na ktorejžto zbierke účasť mali: Rev. Drahotín Kvačala, slávnostný kazateľ, Ján Sv. Mičátek, Rev. Ľud. Havel a miestny slova božieho kazateľ, Rev. Albert Dianiška a k tomu i podpredseda slávnej S. E. J. Michal Zemány, i člen tejže Jednoty M. Červenák a moja maličkosť. Mňa poverili úlohou, aby som to Tvojej Velebnosti zaslal. (…)

Posielam tiež „ednie“ (po píľansky povedané) anglické noviny, ktoré snáď nebudú na píľanskej fare nezaujímavé.“

V týchto novinách, v tom „ednom“ čísle bola asi spomienka o vydarenom divadelnom predstavení, kde mládež zahrala moju činohru Svedomie, Lauček si v nej našiel typy svojich „Píľanov“.

Tento list bol z posledných, ktorý písal do svojej starej vlasti, najmä nám. Ale do smrti nezabudol na svoju Pílu a svojrázny ľud, ktorý ju obýva.

Rok predtým ochorela naša Oľga na ťažký pľúcny katar, ktorý od začiatku nebol dobre liečený. Príchodom jari pominul, ale rok nato sa opakoval. Bola som presvedčená, že medzi tými, o ktorých dr. Batík poznamenal „kto len z vás ochorie“, bola i Oľga. A ťahalo sa to dosť dlho, ale chvalabohu, ona to prekonala a ešte všeličo ťažké, ťažšie ešte i nad pľúcny katar.

Začiatkom roku 1910 opustil nás náš kaplán Ondrík Devečka. Vyvolili ho za farára do Jasenovej na Orave. Bolo nám smutno bez neho. Lebo sme večierkami sedávali všetci pri stole a predčítali nejaké dobré diela. Najmä Björnsona. Ináč bol Devečka málovravný a môj muž často zadumaný. Oľga so svojou ručnou prácou tiež neprispela ku konverzácii, a tak neostávalo ináč, akože som ja za všetkých musela hovoriť. A to sa vie, keď sa mnoho hovorí, nemôže z toho byť mnoho múdreho, nuž prihodilo sa, že sa museli všetci rozosmiať.

Kaplána môj muž hneď nedostal. Istý mladý kandidát keď počul, že sa môj muž chystá odísť do penzie, prišiel si obzrieť Pílu i so svojím pánom otcom, priateľom a Slovákom, ale dosiaľ osobne nie známym. Prišli práve v najhoršom čase, keď naša dedina, najmä fara a jej najbližšie okolie sa neukáže v najlepšom svetle. Prišli vlakom a že ich nikto nečakal, pustili sa divým potokom, cestou-necestou do dediny, čiže do Dolinky. Búrka, dážď, príval — chodníky, cesty zaliate až do farského dvora. Výsledok bol, že si pán kandidát i s pánom otcom rozmysleli a vrátili sa z kratšej cesty. Onedlho dostal pán kandidát veľmi dobrú faru na západnom Slovensku.

Ale toho istého leta hneď po svojom vysvätení prišiel mužovi na pomoc Janko Bienik, rodák novohradský. Skoro sa udomácnil. Ľud si ho veľmi obľúbil a bola nádej, že po mužovom odchode vyvolí si cirkev jeho. Tomu sa môj muž i tešil, ale i bolestne sa ho dotkla myšlienka, že ľud tak skoro zabúda a mení svoje ideály. I táto myšlienka prispela k chorobným predstavám, ktoré ho dosiaľ mučili. Usiloval sa, aby tomuto stavu čím skôr koniec urobil. Bol to dojímavý, ba veľmi smutný list, ktorý písal fyzikusovi dr. Lödererovi, Maďarovi do Rimavskej Soboty, list, v ktorom opisuje podrobne svoju chorobu a jej symptómy; všetko vypočíta s istou minucióznosťou spolu i mučivou dôkladnosťou. Boli chvíle, keď rozoberal všetky tie chorobné zjavy a tak trápil sám seba a zväčšoval svoju chorobu, ak ju vôbec bolo možno ešte zväčšiť. Opísal svoj telesný i duševný stav tak listovne ako i osobne. A tento veľký pán vypovedal: „Teljesen munka képtelen.“^[53]

Úradne bola jeho žiadosť o penziu bez všetkého, možno i s uspokojením prijatá. Štátnu podporu nedostával a nebol ani výhľad na niečo podobné, preto sa mu naložilo, aby podrobne udal všetky dôchodky, ktoré ako píľanský farár požíval. To urobil — a udal všetko, čo dostal, a mal dostať, ale nedostal — v najvyššej cene. Najväčší dôchodok tvorí zosýpka (zôsyp), žito (raž) a ovos. Ale žito prinášali také nečisté, že to bolo doslovne na zaplakanie. Môj muž sa nemohol na to dívať a počúvať, ako šuští, keď ho sypú, lebo čím viac a ľahšieho plevelu, tým väčšie šušťanie. Takéto žito sme museli dať čistiť a i tak sme horko-ťažko dostali zaň 14 korún za metrický cent. Ale môj muž udal najvyššiu cenu, aká bola za prvotriednu raž (žito). Tým bola penzia celkom slušne vypočítaná. Na penzijné veci a čo s nimi súvisí bol pán senior Gyürky znamenitý a spravodlivý odborník a dokázal sa tým i neskoršie. (…)

Pomaly sme sa odobrali od našich bližších i ďalších, úprimných i neúprimných priateľov. Neúprimných asi nebolo tak veľa, ale bol akiste ním náš okresný notár v Hnúšti Purjesz. To bol veľký, hoci trochu krivý stĺp maďarizácie. Rodom maďarský Žid, alebo židovský Maďar z Dolnej zeme, bol vojakom, už ako poručík raz spadol z koňa, okrivel a penzionovali ho. Ako notár prišiel najprv na Skálnik. Tam sa oženil, vzal si kresťanku, blízku príbuznú farára B. zo štítnickej doliny. Deti si dal krstiť v evanjelickom kostole, ale neskoršie údajne chcel prestúpiť s celou rodinou do rím.-kat. cirkvi. A to vraj pričinením katolíckeho plebána Komoru, ktorého i jeho vlastní prezývali „Krumpli Jancsi“. Nebol vo veľkej úcte a vážnosti a, tuším, umrel násilnou smrťou, zavraždili ho.

Spomínaný notár chodieval často k nám, i po povinnosti, i tak, návštevou. Keď šiel z vlaku, kričal: „Szent atyám, van-e még abból a jó szalonábol?“^[54] Rád mal dobrú desiatu. Naoko bol priateľský, i vtedy, keď sa škriepil a popieral všetky kresťanské náuky. Raz vychytil slovo: „etika“. „Etika!?“ „Mi nekem etika! Az a fö, hogy az ember jóletben, kényelemben élhessen!“^[55]

Pritom všetkom i on bol oddaný sluha pánom, a najmä mu išlo o poštátnenie škôl na Píle a na Hačave. Na Píle sa mu nepodarilo, ale na Hačave pomocou nového učiteľa (Hrvol už odišiel do svojho rodiska, do Ratkovej, na odpočinok) a majetnejších gazdov sa mu podarilo poštátniť školu fílie Hačavy obídením samého farára. Bola to podkopná práca, ktorá môjmu mužovi spôsobila veľkú bolesť. Pri stavbe píľanskej školy sa podobnej práci nedarilo. Tu sa už zjavne ukázalo, ako pracuje notár proti môjmu mužovi, len istota, že môj muž odíde, ho uspokojovala, že potom on bude na Píle rozhodovať. Rozhodovať, ale nie dlho. Neviem, či ešte pred vojnou, ktorú oslavoval „ako na to treba“, či za vojny dostal akýsi vred na krku, ktorý sa rozožral a pôsobil veľké bolesti a trápnu smrť. Tak skončil hrdina našich dní, neslávne a bolestne.

Kam odísť z Píly? Kde nájsť príjemný domov, čo len na krátky už čas tohto života? Raz sme mysleli, že to môže byť Tisovec. Ale môj muž vedel, že na Píle bude boj pri voľbe budúceho kňaza a že by ho v najbližšej blízkosti mohli do neho vtiahnuť, nuž a toho boja bolo už dosť.

Istého jesenného dňa (roku 1910) šiel navštíviť našich vo Zvolene a v Bystrici. Tu žili naši Turzovci, Ivan Turzo a jeho Marienka, dcéra môjho najstaršieho brata. Deťom Turzovie som bola krstnou matkou. Tu v Bystrici sa zišiel s Janovým priateľom, ktorý práve v ten čas kúpil dosť hodný pozemok s domom od istého záhradníka. A tu mu prišlo na rozum, alebo Turzovi, že by si môj muž odkúpil polovicu pozemku, lebo Figušovi stačí polovica i s domom. Na druhej polovici môže si postaviť môj muž, a to veľmi výhodne, neveľký dom; ak sa začne s budovaním ešte tej jesene, do budúceho júna (roku 1911) bude dom hotový. To bolo veľmi lákavé: cena i poloha, nadovšetko mesto pekné, priatelia a hodne hudby. Áno, kvôli hudbe bol hotový ísť aj do Bystrice. Hneď bolo všetko vyrovnané. Domov prišiel už s istotou: „Bystrica bude naše budúce bývanie!“ Vedel, že ja Bystricu milujem; tu som chodila i do školy, a preto bol istý, že nebudem odporovať. Ale som bola vždy veľmi rada, že sám rozhodol, lebo podľa jeho, — azda i to bola choroba — neskoršieho presvedčenia bola mu Bystrica hoci krásna, ale studená. Volali nás i do Modry, Zochovci a iní priatelia, možno, že by tam bol šťastnejší a nebolo by prišlo to pokušenie, či viac tých pokušení, ako prišlo v Bystrici. Peniaze na stavbu domu sme získali odpredajom niekoľkých účastín, ktoré sme tiež viac z národnej povinnosti kupovali. Niekoľké vtedy ešte mali cenu, ale iné boli znehodnotené. I Dennica, ktorú som za deväť rokov nielen redigovala, ale i administrovala, doniesla mi posledné tri roky niekoľko sto korún, ako správne spýtal sa hneď pri prvej návšteve v Bystrici vel. pán Juraj Janoška. Náš domec nazval náš milý priateľ Bodický „chalupou“, ale ja som bola rada, že i tú máme v tom povedomí: „Klein, aber mein“.^[56]

V ten rok prišla chalupa pod krov, zjari roku 1911 bola hotová. Všetko spolu stálo asi 14 000 korún. Na Píle sme mali faru plnú náradia, väčšinou bezcenného, ale najmä kníh, ktoré boli uložené vo veľkých skriniach, kúpených od Danka Laučeka. Z kníh a hudobnín (po Ľudovítovi Vansovi) niečo sa muselo odpredať, ale viacej darovať dobrým priateľom a najmä Čitateľskému spolku v Tisovci. I tak ich bolo 14 debien, ktoré sme previezli do Bystrice. Lúčili sme sa ťažko s dobrými priateľmi na Píle, najmä v Tisovci a v papierni. I v Tisovci sme mali kmotra, to jest my sme boli našim dobrým priateľom Putišovcom kmotrovia.(…)

Naši Píľania i ľutovali, že odchodíme a jedna ženička, keď počula, čo stojí náš dom v Bystrici, povedala: „Za tie peniaze si mohli i na Píle dom postaviť.“

S prevážaním náradia a všelijakého „braku“ sme mali veľké ťažkosti, ale o tom, ako o mnohom inom, najlepšie pomlčať. Veľký voz, ťahaný niekoľkými pármi volov, po veľkej námahe sa dostal z dediny von na hradskú… a hore na stanicu. Vydýchli sme si: Zasa krok napred k cieľu. (…)