ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do Lipska na štúdiá — Pomery v novom prostredí — Slovenský život v Lipsku — Vážna a zodpovedná príprava pre život — Štipendiá — Smrť Hostivíta Lojku — Daniel Lauček — Vansove úvahy o domácich a nemeckých pomeroch — Na cestách — Starosť o farskú stanicu — Koloman Banšell

Pre rozličné prípravy a zháňaním potrebných dokumentov ušlo mnoho času a Jankova cesta do Lipska sa pretiahla. Vybral sa z domu začiatkom decembra roku 1870 a dorazil do Lipska 17. decembra. Cesta trvala dosť dlho, lebo sa musel zastaviť i vo Viedni, kde si všeličo nakúpil, najmä zimný kabát, premenil peniaze a dostal za našich 120 zl. 25 gr. 60 nemeckých toliarov. Keď prišiel do Lipska, bola už i táto suma zmenšená a iné peniaze nemal, ba nebol ani výhľad, aby tak skoro dostal očakávané štipendiá. Preto hneď, ako prišiel, hlásil sa na rektoráte, kedy a akej pomoci sa môže úfať. Na rektoráte sa nič nedozvedel, obrátil sa teda rovno na dr. Luthardta, ktorý Janka aspoň natoľko upokojil, že mu sľúbil: „Es wird sich schon die Sache schlichten.“^[12] S novými nádejami sa Janko uspokojil, lebo veril, že prof. dr. Luthardt ho bude odporúčať i pri spolku Gustáva Adolfa. Aby to mohol urobiť, radil dr. Luthardt, aby si Janko opatril odporúčajúci list od niektorej autority Uhorska. Janko mu pripomenul odporúčanie Hurbanovo, a na to mu Luthardt radil, aby dr. Hurban hneď písal. A tento náš slávny kňaz, spisovateľ a hrdina nemeškal, ale temer obratom pošty poslal pre Janka vzácny list; písaný je nemeckou rečou, srdečným tónom. Dr. Hurban končí slovami: „der Herr wolle aus Gnaden seine (Vansove) Studien segnen, auf dass derselbe unserer theueren lutherischen Kirche dienen und wohlgerüstet heim kehren müge.“^[13] Tento list na ten čas nepomohol, len neskoršie.

Janko prišiel do Lipska neskoro. A to i vzhľadom na stravovanie. Nedostal už miesto v konvikte. Sú tam riadne dve miesta pre študentov z Uhorska a zo Sedmohradska, ale tie už boli obsadené. Ale aspoň cez vianočné prázdniny mal miesto. Hľadanie a chodenie za neobsadenými miestami menovali „schnurren“ a študenta „der Schnurrer“. (…)

Zo Slovákov našiel Janko v Lipsku svojho spolužiaka z Levoče Jána Lacu, rodáka z Trnovca v Liptove, ktorý dostal 200 toliarov zo spolku Gustáva Adolfa. Keby bol Janko prišiel skôr, bol by toto dobrodenie užíval on, ale i tu sa presvedčil o pravdivosti príslovia: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Sprvu bol vo veľkom trápení, ako sa preživí v najťažšom čase a v tom drahom cudzom svete. Bál sa, že bude musieť ešte raz rodičov prosiť o pomoc a ešte i Ľudovítových 100 zl. načať. Preto hneď na začiatku odhodlal sa uchádzať o drážďanské štipendium; písal pánu profesorovi Hlaváčkovi, dekanovi prešovského kolégia a prosil ho o udelenie sľúbených 60 zl. Dostal, o čo prosil.

Tu i tu dostal listy i od svojich priateľov. Najmä Gusto Izák vyhľadal ho so svojimi veselými výlevmi srdca, lebo smutné vôbec nepoznal. Raz píše Jankovi do Lipska: „Zlatúšik môj! Dávno tomu, ako sme sa ostatný raz spolu na Napoleona hrali! Ach, ako mi je žiaľno, ako mi je trudno za tebou i za tým Napulionom“. Tu akiste naráža na cisára Napoleona III., ktorý bol vtedy v nebezpečnom položení. Ďalej spomína Omladinu v Turč. Sv. Martine, ktorej je výborníkom. Chcú zvolať míting, vydobýjať samostatnosť. „Čert po žalároch, keď chcú, nech nás vešajú, my budeme kričať: samostatnosť, samostatnosť! Už nás je 50, musí byť 300! Janíčko môj diamantový, či nekričíš nazdar republikám? Ó, príď kráľovstvo republikánske k nám! Pokiaľ nemáme republiky, nemáme ani blahobytu, slobody!“

Tak vidieť, že tí naši starí, ktorých terajší „mladí“ za nič nemajú, boli tiež mladí a vedeli sa oduševňovať za práva a ideály ľudstva. O tom by sa dalo hovoriť…

Hneď, ako Janko prišiel do Lipska a trošku sa rozhľadel, dal sa zapísať do československého spolku „Václav“, ktorý jestvoval v Lipsku už tri roky, a tu sa oboznámil so Slovanmi. Bol sprvu len riadnym členom, ale neskoršie predsedom. Bolo tam niekoľko Čechov, Rusov a Poliakov i jeden Lužický Srb menom Bakič. Mal v Lipsku kníhkupectvo a bol veľký pansláv. V zime roku 1871 zriadil spolok besedu na počesť 3-ročného trvania spolku. A tu účinkoval i Janko. Pri tej príležitosti si pýtal od Ľudovíta noty, najmä Chopina a piesne Tatranských Sokolov, ktoré potom predniesol, hoci si trpko sťažoval, že nemal príležitosť cvičiť sa v hre na klavíri. I to ťažko niesol, že pri večierkoch nemal čierny oblek.

Na tejto slávnosti sa bližšie zoznámil so spomínaným Bakičom. Bakič hovoril, že sa pilne učí po rusky. I to hovoril, že je u neho Štúrov zvláštny rukopis i akýsi obraz z Ruska, určený pre Maticu slovenskú. On, Bakič, že aj písal správe Matice slovenskej, ale nedostal odpoveď. (…)

Z času na čas dostáva Janko z domu dosť obsažné listy, ale on by si bol želal, keby ich bolo viac. Ľutuje, že je mamička taká zamestnaná a okrem toho v písaní málo zbehlá, ona by mu istejšie a viac písala. Už vtedy bol Ľudovít na Píle pri rodičoch. Chorá noha mu celkom vypovedala službu, pohybovať sa mohol len o barle. Klavír predal priateľovi Boľvanskému v Pešti. Kúpil si lacnejší, ale tiež veľmi dobrý, azda ešte i teraz, po toľkých rokoch… Ľudovít si rád predvolával staré ženičky, ktoré ešte poznali staré ľudové piesne, čo už, žiaľ, zanikli. Ktoré uznal za vzácne, harmonizoval ich. Harmonizované posielal do Martina. Či jestvujú? Nevedno.

Ľudovít spomína i Danka Laučeka. Danko chcel skôr, než by bol šiel do Nemecka, dať sa vysvätiť, lebo jeho otec bol netrpezlivý a rád by ho bol videl už celkom pri sebe. Ale prvý raz sa mu to nepodarilo. Czékus ho neuznal za súceho… O ňom potom ešte píše Ľudovít, že Dano poľuje a básni. Okrem toho Ľudovít oznamuje aj iné zvesti z okolia. Hrebenda, slepý básnik, pozdravuje „kmotríčka“ a spytuje sa na nové knihy. Janko mu bol sľúbil, že mu prinesie novú knihu. Hrebenda mal syna Benjamína, ktorému boli Vansovci krstní rodičia. Tento výrastok asi v trinástom roku ušiel z domu a nikdy viac nebolo o ňom počuť. Len neisté zvesti zalietli až k rodičom (Hrebenda vtedy už mal druhú ženu), že sa chlapec dostal do dobrých rúk a žil počestne, ale tie zvesti ako skrsli, tak zasa prešumeli. Otec, tak píše chromý syn, venuje svoj zvyšný čas svojim včeličkám, ale najmä vychováva nezbedných chlapcov, samých Sokratesov, lebo že nielen oni, ale i iní ľudia súdia o nich, že nič nevedia. A jar je tu, „exament“ predo dvermi. Na Veľkú noc mali Vansovci vzácnych hostí: Augusta Horislava Škultétyho, direktora revúckeho gymnázia, a Jána Kordoša, brata levočského profesora. Títo páni boli v Tisovci „suplikovať“ na budovu ev. gymnázia v Revúci. Rozumie sa, Tisovec v obetiach vytrvalý, ani teraz sa nedal zahanbiť.

Hostivít Lojko, starší brat známeho nám Danka (z Levoče), suchotinár, je už taký slabý, že sú jeho dni už spočítané. Ľudovít žiali za týmto mladým, takým prepotrebným človekom.

V ten čas tisovskí ochotníci chceli hrať divadlo, ale nejaké nemilé príčiny to prekazili. Zato revúcki študenti zašli si do Kamenian, zámožného mestečka v Gemeri, a tam usporiadali podarené divadelné predstavenie.

Plán stavať železnicu Feledince — Tisovec sa na istý čas bol rozbil, teraz sa zas stáva aktuálnym. A o komasácii, ktorá bola v Tisovci a na Píle, tiež píše. Ľud nie je spokojný s deľbou a búril sa. Cirkvi evanjelickej píľanskej vymerali veľký komplex poľa, že vraj od buka do buka, ale hen VI. (šiestej) triedy. To pole patrilo, po „malých škvarkách“, viacerým gazdom. Jeden z nich ignorujúc komasáciu, posial si „svoje“ pole v jeseni žitkom, i vzišlo, i pekné je a — pravdepodobne si ho ten istý gazda aj zoberie. Pán farár je ľahostajný, neapeloval, hoci za bývalé dobré farské pozemky dostal toľko neúrodnej zeme. To pole je pomenované Medzi potoky, ale len časť, druhá časť je známa ako Skaličnô. Janko na to podotkol: Nomen-omen, skala-močiar, močiar-skala a mal pravdu, veď ho o 11 rokov neskoršie dobre poznal, namordoval sa s ním, keď skaliská, rovno zápole odstreľoval a bariny vysúšal. Z chotára píľanského veľký kus odorali a pridelili k Tisovcu. A to preto, lebo zúbožený ľud, píľanskí gazdovia boli nielen veľmi zadĺžení, ale i predávali roličky tisovským pánom a mešťanom a tak sa najlepšie zeme dostali do majetku mesta Tisovca.

Ako jar pokročila, Janko rozmýšľal o tom, či sa po zakľúčení semestra odoberie domov a či ostane v Lipsku. Ľudovítom poslané noty i „židovčinu“, hebrejský Starý zákon prijal s radosťou ako všetko, čo mu z domu posielali. Piesňami Sokolov Tatranských podelil v prvom rade spolok, druhý zošit oddal istému profesorovi Lindnerovi, ktorý „o nás Slovákov veľmi sa zaujíma a naše spevy ho obzvlášte interesujú, ba oduševňujú; do hudby sa obstojne rozumie“ — a tretí si zaumienil Janko odniesť do Berlína. V Berlíne totiž býva 28. mája slávnostný zjazd všetkých zahraničných slovanských spolkov, na ktorý sa povolávajú Vestníkom v Berlíne vychodiacim všetky menované spolky, takže každý menovaný spolok musí byť zastúpený aspoň jedným vyslancom. Československý spolok v Lipsku vyvolil Janka za delegáta na ten zjazd, a to na spolkové trovy. Janko bol vtedy predsedom spolku a prijal len toľko od spolku, čím boli cestovné trovy zaokryté, lebo stav pokladnice nebol práve skvelý. Vedel, že táto vychádzka do Berlína bude stáť nemálo toliarov, ale možnosť vidieť hodnú časť Nemecka, slávny Berlín, ponáhľajúci sa za Parížom, premohla všetky úvahy a obavy ohľadom peňazí. Pravda, zasa ho trápilo, že nemal čierne šaty, ale i tu našiel spôsob a poprosil Ľudovíta, aby mu poslal svoju „čamaru“. Čamaru vtedy nosili bratia Česi ako slávnostný odev. Prosil teda, odôvodňujúc, že to tak veľmi mnoho nestojí, a na Píle že čamaru nepotrebuje.

Janko píše 7. mája 1871 domov toto: „Drahí rodičia a brat môj! Málo nádeje a mnoho peňazí. Tento nevypečený vtip sa mi eminentne splnil (Janko si rád zacituje latinské slovká). Včera ma dal volať prof. Luthardt, že mi dá list na Landmanna, kupca, ktorý je, tuším, pri správe Gustávadolfského spolku hlavnou osobou. Tu sú tí kupci takíto ľudia — a u nás? S napísaným listom idem teda k nemu, nie s veľkými nádejami, lebo podobný list v prvom semestri, ako známo, ostal bez výsledku. Prídem ta, „entschuldigujem“ sa, že takto a takto a on ma pretrhne, že vraj uzniesli sa mi dať „eine kleine Unterstutzung“.^[14] Počkajže reku, ak mi udelí zo dva toliare, len aby sa ma zbavil!“ „Und zwar auf dieses Semester 60 Thaler…“^[15] Až mi v ušiach zaľahlo — či som dobre počul? — „Ich weiss zwar nicht bestimmt, aber es ist wohl möglich, dass Sie soviel bekommen. Auf die Woche können Sie 20 Thaler bekommen.“ Toto je, čo oznámiť sa Vám ponáhľam, aby ste boli na pokoji a bez starosti dotyčne môjho ďalšieho zaopatrenia. Teraz teda som nielen zaopatrený, ale i na cestu mám dosť. Rád by som do Martina a Slovenskom domov, ale si môžem i niektoré veci pokúpiť a viac dobrých kníh zaopatriť. Zo slov p. Landmanna vysvitá, že tá podpora je nielen na tento semester obmedzená, ale že by som i na budúci rok možno i viac dostal. Ja vyznám, že by som si želal tu ostať a ďalej študovať. Lebo keď človek v Prešove viac len z nanútenosti veci svoje konal, čo sa pri takom duchu, aký na našich školách panuje, ani ináče myslieť nedá, tu človek slobodný, voľný vo všetkom, nútený je len duchom samej vedy a spôsobom prednášania, takže ho mimovoľne k nej púta a človek ozaj s láskou v hlboký jej obsah sa ponoruje; čo, pravda, tiež zasa od prajných pomerov telesného žitia závisí. Ja môžem povedať, že tento život je najkrajšou čiastkou celého života, ja to cítim na vzdor všetkým rozličným nerestiam, od ktorých človek nikdy nie je slobodný, lebo je zrodený trpieť. Áno, život tento je najkrajšou čiastkou môjho života a nemôžem sa dosť bohu a Vám naďakovať, že mi ho je dožičeno. Bože môj, keď si pomyslím na tie časy gymnaziálnych rokov, čo vlastne, pomimo rečeno, bolo len bedárenie telesné a duševné natoľko, že človek nerozumejúc slova cudzej mu reči, v nej sa musel učiť bez všetkej rady a pomoci, na seba samého zanechaný. Kde tu základ?“

Svoj list končí opätovnou prosbou o doposlanie čamary, lebo že zjazd, na ktorý sa chystá, bude veľkolepý, kde každý účastník usiluje sa vystúpiť dôstojne v slávnostnom odeve. Okrem úradnej práce čaká Janka i aktívna práca: má spoluúčinkovať na zábavnom oddiele programu. Spolok určil, aby predniesol Chalupkovu báseň Mor ho! „Po úradne vybavených veciach v nedeľu a v pondelok dopoludnia začne sa o jednej popoludní koncert, na ktorom účinkovať budú umelci českí, v Berlíne bývajúci, alebo na ten čas ta došlí. Zatým o tretej hodine slávnostná hostina. O ôsmej hodine večer divadlo, po divadle ples. V utorok spoločná schôdzka, návštevy múzea, obrazárne, zámku a iných znamenitostí berlínskych…“

Do Prešova písal, či sa Hlaváček nehnevá na neho? Mal príčinu — a Janko to dobre cítil. Bolo to predošlého roku 7. marca. Hlaváček pre akési príčiny absentoval troch treťoročných teológov od alumnie. Za toto absentovanie vyslovili kolegovia obžalovaných zazlenie, a keď sa iní podpísali, podpísal sa z kolegiality aj on. V duši však Hlaváčkovi dal za pravdu. Mrzelo ho to, ľúto mu bolo starého pána, že sa študenti tak nevďačne zachovali voči nemu. A teraz, keď profesorovu Hlaváčkovu pomoc potreboval, zamýšľal ho svojou prosbou vyhľadať. Ale statočný dekan nielenže sa nehneval, ale písal mu veľmi láskavý a priateľský list a súčasne písal i otcovi na Pílu. Tým oboch nemálo potešil. Priateľsky sa zachoval i neskoršie. V ten čas vykonal Jankovi štipendium Jozefínum. Otec Hlaváčkov slovensky mu písaný list poslal Jankovi v odpise. Otec sa nazdával, že syna prekvapí, ale syn vedel nielen to, čo pán dekan písal otcovi, ale viac, ponúkol mu akúsi pedagógiu, ktorá sa zdá byť pre mladého chudobného bohoslovca veľmi výhodná. Janko zatúžil, idúc z Lipska domov, ohlásiť sa v Martine, kde sa mal zísť so svojimi priateľmi, najmä s Gustom Izákom. Jednako nechce rozhodovať sám, kým sa nespýta, čo myslia doma o tom. Ponúkaná pedagógia je veľmi lákavá. Pán, ktorý hľadá učiteľa pre svojho syna, žiaka III. gymn. triedy je istý Vallyi, poslanec na peštianskom sneme, má v Satmárskej stolici majetok, v zime býva v Pešti. So svojou žiadosťou obrátil sa na dekana Hlaváčka a na Vécseyho; tí mu v Prešove poradili troch, ale nezodpovedali, alebo jeden nevedel dobre po nemecky, druhý po maďarsky a tretí v inom ohľade nezodpovedal. Plat ponúkal Valleyi 400—500 zl. Teraz Janko bol na rázcestí, alebo ostať ešte rok v Lipsku, alebo ísť domov, alebo prijať ponúkané miesto panského vychovávateľa. Jemu by sa to prvé najlepšie zdalo: ostať ešte jeden rok v Lipsku.

„Ísť domov? Čo ma tam čaká?“ rozumuje vo svojom liste. „Nič, alebo dlhoročné 40-zlatkové kaplánovanie, kde by som zasa len na rodičovskú pomoc bol odkázaný, kdežto teraz už aj ja sám chcem pomáhať svojim rodičom.“ Vzhľadom na pedagógiu mal zasa obavu, že on, ako rozhodný Slovák, by sa v tom kruhu zle cítil, alebo by na neho nátlak robili a nakoniec by bol izolovaný od všetkého, čo je slovenské.

Inokedy zasa sa priznáva: „Z môjho spisovateľstva je tak dobre ako nič! Ja sa nikdy nebudem môcť vyšvihnúť na stupeň, aby som to meno ,spisovateľ‘ právom nosiť mohol, nie som talent, tým menej genij; práce moje, keď sú i dosť dobré, sú vynútené; nemám tej ľahkosti, pružnosti, elastičnosti duševnej. Možno, že som ju mohol mať, keby ju istá perióda môjho študentského života nebola v zárodku udusila a vôbec keby vedenie a rozviňovanie síl a schopností bolo šlo pravou cestou. Pri výchove nie je dostatočná palica, ale ani morálna kázeň, púhe frázy bez istého smeru: pevný, ostrý pohľad do vnútorného duševného života, vyskúmanie rozličných pravých a nepravých náklonností je tu prvou a neodbytnou podmienkou.“

ojko. Vítko, ako ho dôverne menovali, je najbližší, rodina a priatelia, bol starší brat Daniela Lojku, s ktorým Janko jeden čas býval v Levoči a vyznačoval sa svojou krajnou sporivosťou. Janko žiali nad Lojkovou (Vítkovou) smrťou. A vo svojom liste domov reaguje i na túto smutnú udalosť: „Inu, to je nezmenené privilégium smrti brať najmilšie, tie najlepšie a najpotrebnejšie sily. Akoby nám „osud“ závidel, berie, ničí to málo, čo máme. Mojzes, Hodža, Palárik, Kubány, Mráz, Štollman, Čajka atď. Vzorné a nádejné stĺpy Slovenska padli v takom krátkom čase nedávnej minulosti.“

O Lojkovej smrti a jeho pohrebe napísal Danko Lauček svojím originálnym spôsobom Jankovi list do Lipska. Zdá sa mi, že hodno zachovať ten list už i pre toho, kto ho písal, i pre zachovanie pamiatky na toho, o kom bol písaný. A i preto, ako uctila revúcka mládež (gymnaziálna) svojho mladého profesora na jeho poslednej ceste. Dnes je už málo ľudí, ktorí poznali oboch, i tých, čo vôbec niečo o nich vedia nie je mnoho, a keď sa títo pominú, pominie sa i pamiatka po tých, čo sme ich zavčasu utratili. D. Lauček píše (15. júna 1871): „Jano môj ľúby! Na tomto našom Slovensku sa teraz dialo mnoho spomenutiahodného. Azda to už i z novín znáš. Preto ti všetko nejdem vyratúvať, len niekoľko slov o tom čuj, čo som na vlastné oči videl. Akurát po sviatkoch, keď si ty z Berlína prišiel (tu som musela niečo zmeniť), prišil vaši Novohradčania, s ktorými Ľudovít bol v Tisovci u Lojku.“

Novohradčania boli: Jankov brat Imrich z Málinca, iste i so ženou, a sestra Milka s mužom Štefanom Machnikom, učiteľom na Uhorskom.

„Ja som s Imrom a tatuškom šiel proti nim na kolkáreň (na Zlámanci) a krstný Janko Faluba (ten istý, čo sa ako chlapec preslávil tým, že kamaráta Danka „vyslobodil“ zo žalára, do ktorého ho pán otec uvrhol) mal pivo, a to lagerlučenské. Nuž ja som si chlipkal. A tu Ľudovít rozpráva o Vítovi, že vraj ešte sa môže na obe strany kríz rozhodnúť, niežeby do zeme zahryznúť musel. Na druhý deň Ľudovít odišiel so svojimi do Novohradu. Len ti tu príde novina z Tisovca, že milý Hostivít, ktorého spisy (Hlas z cudziny) práve Škarnicel v Skalici vydal, je už boží! A tak i bolo! V nedeľu idem do Tisovca, už vidím tam niekoľko oktávanov pod šabľami v čiernej gále. Kostol otvorený, v ňom čierna truhla a v nej náš Lojko! Netrvala chvíľa, prirúti sa ti celé (revúcke) gymnázium, profesori, žiaci, niektorí i na vozoch.

A do kostola. Tam ma mešťania, remeselníci tisovskí k sebe prijali, nuž som sedel. Kostol bol nabitý. Oktávani so šabľami stáli pri truhle a čo mi bolo zvláštne, dvaja a dvaja držali šable na kríž. Tisovčania zasadli všetky stolice, chudákom, hodný kus cesty urazivším žiakom nechali poctivosť: stáť. Konca truhly robili špalier. Dianiška (Gašpar) pekne hral na organe trúchly pohrebný chorál a viedol spev. „Diťa mojo“, nebolo ti tam suchého ani oka! Potom žiacky spevokol na kolektu odpovedal štvorhlasne. Tak i amen na text, ktorý čítal senior Gabor. A potom trúchlospev tiež štvorhlasne. Senior parentoval. A pod spevom spevokolu sa malo vyjsť z kostola, ale sa nevyšlo, lebo obecenstvo poslúchalo spev. Najskôr vyšli žiaci. Na samom predku stúpal Dano Krekáč, Pešťan, so zástavou bielo-belaso-červenou čiernym flórom zastretou. Potom žiactvo, zatým šla gymnaziálna banda a hudobný zbor. Zbor spustil trúchly pochod. Za nimi šli kňazi. A potom oktáva i septima v čiernom rúchu s fakľami i s truhlou. Tí šabliari šable všade nakríž založené držali. Napokon šlo ľudstvo, hrôza ho bolo! Fakle napochytre čarodej dr. Zloch (Branislav) narobil a nikdy si také nevidel! Na cintoríne miesto učiteľov zas spevokol na kolektu odpovedal a na modlitbu amen i nakoniec „Rozžehnejme sa“ štvorhlasne. Po pohrebe štábali chudáci študenti zas naspäť. Krásna bola tá trúchla nádhera, ktorú gymnázium vyvinulo. Naši Píľania sú až omámení.

Ako znáš, Úklad a matka (Laučekova dráma, ktorú vydala Matica slovenská) už vyšlo. Jesto dosť chýb v knihe. Ináče dobre sa maj! Hej, rozmýšľaj o tej veci: Pokrok slovenskej osvety bude ten: ocítiť, že obdoby javenia sa ducha (konania, činenia) sú rozdielne od obdôb (foriem), v ktorých sa hmota javí a z prostredkovania tohto ocítenia pre život.“

To by ani nebolo mohlo byť, aby si Daniel nebol i tu zafilozoval, a to po svojom spôsobe, ktorému málokto rozumel.

Z tohto listu vidieť, kedy vyšli Lojkove práce a kedy Laučekovo pekné, ale už temer zabudnuté dramatické dielo Úklad a matka, ktorého dej sa odohráva na Tisovskom hrade, teraz už len pod menom Hradová známom.

Ľudovítov dobrý priateľ, spomínaný už Adam Boľvanský, počujúc o Jankovi a o Vallyim, radí Jankovi, aby týmto pánom ponúkané miesto vychovávateľa prijal, ale s podmienkou, že môže odísť, keď sa mu naskytne príležitosť polepšiť svoj stav. Boľvanský a jeho žena boli vtedy známi ako pohostinní priatelia Slovákov, bývali v Pešti. Pani Boľvanská bola milá, mladá a príjemná pani. Každý Slovák, ktorý v ten čas prišiel do Pešti, alebo navštívil Boľvanského, alebo sa s ním aspoň zišiel, obyčajne aby ho o niečo poprosil a jeho mienku vypočul. Lebo Boľvanský bol spriatelený s mnohými vynikajúcimi ľuďmi, nielen vo vojenských kruhoch, ale i medzi politickými dejateľmi. O Janka sa vopred stará a vyhľadal mu i faru, ešte, pravda, v ďalekej perspektíve. Bola to Dunaegyháza. Dunaegyháza je čistá, aspoň vtedy taká bola, slovenská evanjelická cirkev v peštianskej stolici na ľavom brehu Dunaja, 9 míľ od Pešti na juh. Od tejto veľkej obce neďaleko leží malá dedinka Kis Apostag, kde mali Boľvanskovci majetok i dom. Preto Boľvanský bol tam dobre známy, často tam býval, keď mal voľnú chvíľu a ľud mal k nemu dôveru. Teda o Janka, ktorý len končil štúdiá, už sa o neho dobrí ľudia starali. Predbežne mal plnú hlavu zážitkov, ktoré ho celkom zaujali, najmä rozpomienky na Berlín: svoje skúsenosti v Berlíne opisuje v liste takto:

„Ako Vám známo, svätodušné sviatky som strávil v Berlíne ako zástupca našich spolkov. Dni tieto ostanú mi navždy veľmi pamätnými. Nielen že som bol prítomný na veľkolepej slovanskej slávnosti, ale som navštívil a videl svetochýrny Potsdam, čiže staroslovanský Postupim s jeho čarovným historicko-významným okolím, kde sme sa v stredu celý deň bavili. Slávnosť túto opisovať niet času a miesta. Rád by som žiadosti Ľudovítovej vyhovel a mu patričné číslo Vestníka poslal, ale ešte sme ho sami nedostali a počet čísel je určený, obmedzený. Slávnosť je opísaná v Národních listech č. 150 v prílohe. Aspoň vám značnejšie ťahy naznačím. Z Lipska sme sa pohli ráno v nedeľu (28. V.) piati a jedna pani a popoludní do novodobého Paríža dorazili. Večer sme mali zasadnutie v krásnej, slovansky ozdobenej miestnosti, kde nás predstavovali a vítali. Nasledovalo rozličné rokovanie a rečnenie, kde sa najmä redaktor Barák z Prahy svojou výtečnou rečou vyznačil. Ja som na žiadosť recitoval Mor ho!

V pondelok ráno sa začal vlastný zjazd: za predsedu zjazdu zvolili Jozefa Friča, vypovedanca z Rakúska a tuším dôstojníka v pruskom vojsku, a za miestopredsedu mňa. Rokovalo a rečnilo sa o záujmoch spolkov atď. O jednej hodine popoludní začal sa v prvej, nádhernej sále v Berlíne u Clonina koncert. O tretej nasledovala hostina, na ktorej sa zúčastnilo asi 130 osôb, najmä Čechov, Nemcov a Poliakov, ktorí boli v dosť hojnom počte zastúpení. Ostatných Slovanov nebolo mnoho vidieť, čoho vina najviac leží v samom berlínskom spolku, ktorý pôsobením svojho predsedu Friča tuším výlučne len českým chce byť, čo je dosť čudným zjavom, kdežto by berlínski Slovania vzájomne sa podporujúc a združujúc, mohli a mali medzi Nemcami imponovať. Mal som tu „šťastí“ poznať i predsedu maďarského spolku v Berlíne a prihovoriac sa mu po maďarsky, zbadal som, že by mu nezaškodilo skôr sa po maďarsky naučiť a tak akémusi spolku predsedať. Je to z Lipt. Sv. Mikuláša akýsi židík Fischer, bratanec dr. Ulmana z Tisovca. Privolalo sa im: Éljen a haza!,^[16] čo akosi divne znelo.

Obed bol výborný, len človek musel za mizernú fľašku mizerného vína celý toliar vyhodiť. Večer bolo divadlo, potom bál až do rána.

V utorok sme si obzerali berlínske zvláštnosti, na čo by boli potrebné nie dni, ale týždne. Múzeum, akvárium, výstava prepočetných vojenských predmetov ukoristených vo vojne atď. Ale toto všetko prevyšuje Potsdam s jeho okolím; to je od Berlína asi trištvrte hodiny vlakom vzdialené. Vedeli asi nemčúrski králi a cisári, kde si majú sídlo robiť. A isteže okolie toto prevyšuje všetku obrazotvornosť človeka. Velebná príroda tu všetky svoje krásy rozvinula. Hlavnejšie body sú tu: Babelsberg, Glinicke, Pfingstberg, Sanssouci (sans-souci = bez starosti). Všade zámky, pevnosti, paláce, háje, parky, jazerá, vodomety atď. A v tých nesčíselných salónoch, kabinetoch kráľovských, koľko je bohatstva, to až hrôza! Mŕtvy to kapitál, kdežto medzitým tisíce bedárov hladom umiera. Práve keď sme naspäť cestovali, akýsi chudák ľahol si krížom na železničné koľajnice, práve keď vlak letel, bezpochyby aby nemusel viac za kus chleba so životom zápasiť.“ Potom v liste obšírne opisuje pamätnosti, ktoré v Berlíne a v jeho okolí videl, a pokračuje:

„Nedávno tu bol Borbis a po tieto dni zas tu mešká. Za šťastného sa pokladám, že sme sa na neho neobrátili a že jemu nemusím moje tunajšie bytie ďakovať. Je to zvláštna osobnosť a tuším i nebezpečná, tým viac, že sa oblieka do pláštika skúseností a pod ním kuje svoje pikle oproti prvému synovi Slovenska a cirkvi našej, ktorému je nie hoden remienka na obuvi rozviazať, a predsa sa opovažuje miešať do práva, ktoré patrí len bohu a Hurbana vyzývať, aby sa kajal, pokánie činil, ináče že zle bude s ním. Slovom: akousi satanskou zášťou vedený chce Hurbana silou mocou o česť a národ slovenský o Hurbana pripraviť, čo sa mu v Nemecku čiastočne dariť začalo. Kristus v duchu lásky pozdvihol najväčšieho hriešnika a Borbis ruky krížom na prsiach a s očami k nebu obrátenými privlastňuje si právo súdiť Hurbana a Hurbanovu ,perepúť‘…“

Takto píše Janko o svojom pobyte v Berlíne, ale o Borbisovom vystúpení dokladá: „ostatne, o tom mlčme! Čas ukáže, kde leží vina, ale potom beda tomu, od koho pohoršenie pochodí.“

Z domu mu dlho nepísali. Ľudovít dlhší čas nebol doma; bol u svojich v Novohrade, kde ho ako vzácneho hosťa veľmi radi privítali a pohostili. Otec málokedy písal, a tak bol Janko už netrpezlivý a píše onedlho sám domov (13. VII. 1871): „Kedy sa z Lipska pohnem, ešte sám neviem. Ako som Vám už skôr oznámil, rád by som sa zastavil v Martine na národné zhromaždenie a potom ešte ďalej Slovenskom cestujúc, rád by som sa oboznámiť s národným životom a tak prísť domov. Ale čo je hlavná vec: nijakým činom sa nemôžem dozvedieť, kedy bude to zhromaždenie. Domácej panej musím mesiacom vopred vypovedať a to ešte nemôžem, keď sám neviem, kedy odídem. Morí ma tá vec veľmi. Možno sa z Lipska pohnem v prvých dňoch augustových. Dovtedy Vám už ťažko budem písať, azda potom, z cesty. Ako sme predtým ustavičný apríl mali, tak teraz nastúpila horúčosť. Mne je niekedy v mojej chyžke, ako čo by som bol v ruskom kúpeli, lebo mi je slnku temer celý deň vystavená. V zime to malo svoju výhodu. Ale zase tú dobrú stránku má, že leží temer v najzdravšej štvrti mesta, vlastne v predmestí, a Lipsko, ako je známe, je nie najzdravšie mesto pre mnohé močariny a bahná. Tu o vŕškoch ani nechyrovať. Vprostred mesta na promenáde nanosili jeden dosť nízky kopec, ktorý oni Hügel menujú, aby aspoň pochop mali, ako vrch vyzerá, ale sú i pyšní naň!“

Vo svojich listoch dotýka sa i všetkých rodinných a domácich vecí a robí poznámky o udalostiach, o ktorých sa dozvedel z listov rodičov a bratových. Pritom vopred kuje plány o svojej ceste domov a potom o pobyte tam doma. Z jeho listov vždy vinie sa niť opravdivej lásky k rodičom, bratom a sestrám, ďalej cit priateľstva k svojmu vrstovníkovi Dankovi Laučekovi a ku všetkým známym v dedine a na okolí. Ku koncu svojho pobytu v Lipsku ešte píše:

„List Váš som dostal a z milých zvestí v ňom podaných som sa veľmi potešil a pookrial. Verte, že to milo padne človeku týmto mestským duchom presiaknutému, keď dostane z milého domova správu od svojich najmilších. Tak som sa potešil otcovej poznámke o dobrej úrode a o našej domácnosti. Sú teda výhľady, že u nás bude mliečka dosť. Mamička drahá, budemže sa zas kochať v tom mlieku, ktoré sme za taký dlhý čas postrádať museli. Vrátia sa tedy „zlaté“ (mliečne) časy! A o tej prasacinke! Keby ste to tu Nemcom povedali, že je u nás mladá prasacinka lahôdkou, to by si odpľuli a povedali: „Fuj, tajfl!“ Ale zhnité, splesnivené, mľazivé, okrem toho živými tvormi plnené syrčeky: „Ach, das ist was delikates!“^[17] Aby vás i s Nemcami!

Plány moje ohľadom odchodu z Lipska a cesty domov sa zmenili. Do Martina som nešiel, lebo pri najlepšej vôli nebolo to možné. I preto, že zhromaždenie býva privčas, potom že druhú polovicu štipendia (20 toliarov) od drážďanského ministra kultu a výučby len niekedy v polovici tohto mesiaca (august) dostanem, čo som sa až teraz dozvedel. V ten čas sa z Lipska vydám na cestu, bezpochyby na Viedeň a na Pešť, kde by som sa rád u Boľvanského zastaviť, s ktorým mám o zvláštnych veciach rokovať. S predĺžením tohto času zvýšili sa i moje výdavky, medzitým budem musieť zaplatiť i za exmatrikuláciu 6 tol., na čo som pri svojom rozpočte zabudol.“

V nerozhodnutí ohľadom cesty, v prípravách a očakávaní, míňali sa dni a prvá tretina augusta našla Janka ešte v Lipsku. (…)

Konečne sa Janko odobral od svojich priateľov a známych v Lipsku. Navštívil predovšetkým dr. Luthardta, aby mu ďakoval za jeho nevšednú starosť a priazeň. V spolku Václav rozlúčil sa s dobrými druhmi, z ktorých niektorí (Záhradník, Reuss, Novák, Feierfeil, Holub, Feifr, Nečas) stali sa mu osobnými priateľmi. Od samej jari robil plány, ako a kde bude cestovať, teraz, využijúc voľnosť a čas, odbočil a navštívil niektoré nemecké kraje, o ktorých počul hovoriť, že sú čarokrásne. Tak navštívil takzvané Saské Švajčiarsko (die Sächsische Schweiz) s povestnými jaskyňami, najmä Der Kuhstall, o ktorej jaskyni kolujú rozličné anekdoty a sú popísané i na stenách. Ľudia nemôžu byť bez toho, aby sa i na takých nemiestnych miestach nezvečnili.

Janko cestoval a nepomyslel, ani netušil, že medzitým stala sa doma, čiže v Dunaegyházi zmena a že ho hľadá Boľvanský i Ľudovít so svojimi listami. Listy, ktoré on písal, nedošli, a tak doma vlastne ani nevedeli, kde je. Sám nevedel, hoci tých plánov vopred nasnoval i viac (práve preto), kedy bude v Prahe, preto ho list ani tam nenašiel. V Prahe bol, až keď sa už vracal z Nemecka, ale z tých, ktorých mu brat Ľudovít odporúčal navštíviť, najmä Palackého a Riegra, nenašiel nikoho. Našiel len istú rodinu Novákovú, ktorej členovia boli v Prahe. Mladý Novák, medik, a jeho dve sestry povodili ho po Prahe a ukázali mu hlavnejšie pamätnosti.

Z Drážďan si odniesol vzácne rozpomienky. To, čo mu brat odporúčal navštíviť, videl. Zo všetkých tých drážďanských pamätných vecí najväčší a trvácny dojem urobilo na neho Raffaelovo nesmrteľné dielo Sixtínska madona. Spomínal na mohutný dojem, ktorý zavládol ním, a neskoršie, keď bolo možné, kochal sa aspoň v podarenej reprodukcii. O inšom domov ani nepísal. Predsa ho len ťahalo domov. Na ďalšie cestovanie už ani zato pomýšľať nemohol, lebo mu vyšli peniaze. V Pešti sa ani nezastavil, a tak ani u Boľvanského nebol. Išiel k rodine, k bratovi a sestre do Novohradu, odtiaľ do Salgovského Tarjanu, kde bola tiež jedna sestra Karolína vydatá za úradníkom Jánom Faklom. Doma medzitým sa i mrzeli na neho a báli sa, že nepísal a nedal o sebe vedieť.

Ani nebol ten čas, ktorý Janko precestoval, taký dlhý, a predsa bol azda pre neho osudný. Dunaegyházska vec akosi zanikla. Ľudovít obviňoval Janka, že sa domov idúc neohlásil v Pešti u Boľvanského, lebo Boľvanský ho čakal a pri svojich známostiach by vtedy voľbu bol i vykonal. (…)

Janko sám nebol tomuto osudnému premeškaniu ani tak na vine, ako to, že sa dunaegyházska vec veľmi chytro vyvinovala. Bohvie, aké mocnosti tam bojovali! Ako Janko zo Šalgovského Tarjanu píše, domov písal list z cesty zo Špandavy, ale nemohol vopred dať adresu, keď nevedel, kde a kedy sa zastaví. Najhoršie bolo, že nešiel do Pešti a nevyhľadal Boľvanského. Dodatočne ešte i to píše, ako ho v Prahe priateľsky a pohostinne prijali u Novákovcov. U Grégra bol a kúpil si tam viac ročníkov Matice Lidu. A potom píše o svojej budúcnosti:

„Skvelú budúcnosť nečakám a nehľadám. Hľadám predne zaistenie našej existencie. S touto je i moje vnútorné šťastie spojené, ktorého naučil som sa odriekať. Inde mi tiež ruže nepokvitnú, najmenej v dlhoročnom kaplánovaní. Slovom, ako vždy tak i teraz lapám sa neotáľajúc nadhodivšej sa príležitosti. Čo ona donesie je v božej boci. Ostatne sa nespolieham na nič a hľaďme i inde, kde by sa dalo niečo konať. I tu v Tarjane sa má cirkev zriadiť.“

Ale z Tarjanu, hoci ho rodina tam odporúčala, nebolo nič, i tak to bola cirkev pravý opak dunaegyházskej. Stadiaľ sa Janko zberal ešte k sestre a švagrovi na Uhorskô a k bratovi na Málinec. Títo Jankovi príbuzní sa horlivo starali o Janka, aby ho videli čím skôr zaopatreného. (…)

Keď Janko prišel konečne na Pílu a zišiel sa so svojím druhom z mladosti a študentských časov (D. Laučekom), mali si čo povedať a o čom rokovať! Obaja boli kandidáti, obaja čakali na fary. Daniel Lauček musel čakať ešte i na skúšku. Pohovorili si i o slovenských veciach a túžbach. O tom píše i Gusto Izák v liste, písanom tej jeseni:

„Hej, ešte niečo, ale nie ledačo! Či si ešte nie federalistom? Nemal by si vôľu vstúpiť medzi junákov, čo chcú alebo chorvátsku samostatnosť a autonómiu, alebo pripojiť k Veľkomoravskej dŕžave? Jano môj, daj ruku a pác! Budeme svoji! Na zdar! Teraz Ťa už rád vidím, teraz sme jedno srdce, jedna duša! Vidíš, ak dá pánboh zdravia, ešte sa my všeličo dožijeme! Či si čítal Našu odvetu? medzi riadkami? A ten koniec? To je Svätoplukova sláva! Ergo, boh Ťa živ! Napíš mi, ale nie tak, že by som zase musel plakať. Hurrá, Tvoj Gusto.“

Začiatkom roku 1872 zas píše a tu robí plány, ako by sa mohol Janko dostať do Turca. Spomína Turany, martinské gymnázium a iné. Píše ďalej, že keby záviselo od neho, všetky listiny všetkých spolkov by vyzdvihol a pozakladal by gymnáziá; „takýto kapitál nesie najistejšie úroky a nám má ísť hlavne o to. Gymnáziá, gymnáziá — a o niekoľko rokov sme tam, kde sú Česi, pánboh im pomáhaj!“ A ďalej píše: „Daňo šiel do Nemecka. Keby som ja bol ním, dal by bohosloviu vale. Keby som bol prepadol zo sudcovsko-politickej skúšky, bol by sa dal na rechtóriu. To sa nestalo, ergo, budem fiškálom a dúfam, že jeden z lepších, bo Mudroň ma cení nad D. a tento bol doteraz jeho najlepším osnovníkom.“

Takto zmýšľal mladý optimista; gymnáziá, gymnáziá! A o tri roky zatvorili i tie, ktoré sme už mali. Raz bol ktosi navrhol, aby sa Janko stal profesorom, ale Ľudovít, ktorý asi videl do budúcnosti, bol proti tomu, lebo neveril pánom, už či bol pesimista alebo tušil, pochyboval o dlhom trvaní našich škôl v takých pomeroch, aké boli vtedy. Poznal on dobre veľkých pánov a ich snahy. Neveril im, nečakal nič dobré od nich.

Z Jankových priateľov a spolužiakov ohlásil sa i nešťastný Koloman Banšell. Radí mu v jednom liste miesto vychovávateľa u istého Thaisza. Rozumie sa, Janko to miesto neprijal. Sám Banšell bol ešte vždy domácim učiteľom u istého Beliczaya na Gerendáši. Je nešťastný, nespokojný. Chcel by niečím byť, chápe sa a vždy znovu zletí zo svojej duševnej výšky. Jeho listy svedčia o neustálom duchovnom rozpore, o pochybnostiach, ktoré prechádzajú temer do nevery. Mohol byť, a podľa svedectva tých, čo ho poznali, i bol príjemný a duchaplný spoločník. Sám o sebe píše vo svojom liste hodne neskoršie: „…len teraz som dostihol, v pravom zmysle slova rečeno, chytiť pero do ruky. A prvé je, čo ním písať musím, škoda, škoda! Pre teba síce nie, lebo takto aspoň cestu k výhľadom zamedzenú nemáš, alebo, ako som pozdejšie počul, dom ten nie je zvláštne na odporúčanie, a to z tej príčiny, že od vychovávateľa žiadajú, aby bol spolu i gazdom a dopisovateľom. Škoda však, brat môj, pre mňa! Ja som ti zabitý, svetu i myšlienkam odumretý, sám so sebou nespokojný, seba nenávidiaci! Keby si ty bol prišiel, všetko by sa bolo premenilo. Uzdravilo by ma bolo už to povedomie, že hľa, nablízku býva druh tvoj, s ktorým si také krásne časy zažíval po uliciach prešovských, i za vidna, i pri lampách. Škoda, neškoda, ale vyznať musím, že si múdrejšie konať nemohol. Dať sa za sluhu? Za otroka? Viac: za bezcitnú mašinku, ej, bouprisám, radšej, ako píšeš: Džuken graben.“ Džuken sú v spišskej nemčine zemské orechy. To miesto, kde Banšell chcel mať Janka, muselo byť blízko Gerendáša.

„Keď ťa nesklamú, ako neboráka Ondriša Sokolíka, a brevi manu nevysadia zo stolca vychovávateľa, nuž je hrdlačenie tvoje i tak daromné: nezgazduješ temer nič. Ja som aspoň dosiaľ od novembra (píše v marci) na daromnicu pre svoju robotu tuná.

Ešte sa človek ani len napchať tým chlebom nemôže. Keď ti nejaké sulce a čertov-diablov dajú, zhltneš a zostaneš hladný ako vlk. Definícia môjho tunajšieho života je táto: viac žlči vydal, ako chleba zjedol.

A ty sa ako mávaš? Na tisovskom bále si sa dobre zabával? Ondriš Sokolík sa dopytuje, kde si, čo si? Bude ti, nebodaj, čoskoro písať. Ten, neborák, čaká ešte vždy na odpoveď z Bazileja; pýtal prijatie ešte na letný semester. Preklína i ten panskú huncuteriu.

Revúca sa neváľa? Podivno to, keď, ako počujem, ju spreneverení murári podopierať musia.“ Čo tým myslel, nevie nikto a sotva vedel i on sám. „Aké sú u Vás prípravy na voľby? Či ty mieniš vystúpiť ako národný kandidát? Hádam by aspoň tvoj pán otec dal votum na teba. A či ani ten?“

Takto Banšell. I z jeho riadkov vidieť, aké smutné skúsenosti čakajú chudobných kandidátov, teológov, keď rovno zo školy vhupli do života v panských domoch, kde nie je všade zlato, čo sa blyští, a že mladík nájde sa často na nebezpečnom rázcestí.

Banšel písal, ako vidieť, voľne, často neomalene, bol často nespokojný, nenachádzal v ničom potechy, a predsa napísal raz tieto slová do pamätníka: „Menschliche Phantasie ist eine schöne Gabe für den Dichter und Philosofen, aber ein gefährlicher Eindringung auf dem Gebiete der göttlichen Wahrheit.“^[18]