ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobrý duch na levočskom gymnáziu — Slovenskí profesori — Gustáv Kordoš — Študentské radosti a ťažkosti — Ľudovít Vansa stará sa o hmotné a duchovné potreby svojho mladšieho brata — Slovenská študentská spoločnosť v Levoči — Ján Vansa v Levoči zmaturoval

Začiatkom septembra roku 1862 odviezol otec Vansa Janka do Levoče, aby tam pokračoval na gymnáziu, od IV. triedy až do matúry. Bezpochyby šiel i Lauček so svojím Dankom, lebo ho Janko často spomínal a nejedno študentské dobrodružstvo viazalo sa i na Dankovo meno. Z Gemera boli ešte niekoľkí žiaci.

Levoča urobila na Janka dobrý dojem. Z domu vedel už trošku po nemecky, lebo matka bola rodená Nemka a prihodilo sa, že i s cudzími príchodzími zhovárali sa po nemecky.

Levočské gymnázium malo dobrú povesť. Janko ho opísal v svojich poznámkach takto:

„Evanjelické gymnázium levočské bolo vzorné v každom ohľade. Tu sa žiaci pod vedením znamenitých profesorov mohli základne vzdelať v gymnaziálnych predmetoch a naučiť sa i nemčine, ktorá bola v tom čase u nás potrebná. V národnom ohľade panovala sloboda a rovnoprávnosť. Medzi nemeckými, slovenskými a maďarskými žiakmi bola úplná zhoda. Nikomu ani na um neprišlo pohaniť alebo prenasledovať niekoho pre jeho národné presvedčenie. Maďari mali svoj maďarský, Slováci svoj slovenský spevokol. Traja slovenskí profesori bdeli nad mladým podrastom slovenskej študujúcej mládeže. Každý týždeň schádzavali sme sa v spolku v gymnaziálnej sieni pod predsedníctvom profesora Mičátka, výtečného a zaslúženého človeka, ktorý neskoršie ’hnaný žitia nevoľou‘ odišel do Ruska. Na týchto schôdzach sa rečnilo, čítali sa básne a iné diela staršie i nové a kritizovali sa práce, ktoré žiaci sami písali pre Vesnu. Tento časopis, týždenník, založili roku 1864. Teraz prichodí sa mi usmiať nad nejedným ’zeleným‘, nezrelým slovom tých ’nádejných‘ spisovateľov a básnikov. Spevokol viedol mladý profesor hudby, pestoval slovenské, neskoršie i iné slovanské piesne. V slovenských hodinách vyučovalo sa okrem slovenského pravopisu i dejinám slovenskej literatúry a staroslovančine. Preto, že toto gymnázium bolo spravodlivé, našli sa ľudia, ktorí ho napádali a skoro bolo ono tŕňom v oku šovinizmom presiaknutých vedúcich ľudí a úradov. I pichali a dorážali doň, kým ho nezničili. Bolo to jediné gymnázium v Uhorsku, kde panoval duch lásky, svornosti a rovnoprávnosti.“

Direktorom bol W. Schubert, ktorý bol Jankovi naklonený a keď videl u neho lásku k hudbe, dával mu častejšie vstupenky na koncerty, ktoré usporiadal zbor vojenskej hudby. Riaditeľ Schubert vyučoval nemčinu, latinu a dejiny. Rudolf Bortelmus bol profesorom matematiky a filozofie. Gustáv Kordoš počtovedy, Gustáv Kaufmann začas prednášal dejiny, Ján Graetzmacher náboženstvo. L. Kupec, neskoršie i L. Hánthó prednášali maďarskú reč. Ľudovít Mičátek, slavista, učil slovenčinu a slovanské reči.

Hoci naši chlapci neoplývali peniazmi, radi sa zabavili a dosť zavčasu začali holdovať fajčeniu a kartám.

Nestačili im zábavy, ako boli vychádzky do okolia Levoče a majálesy, aké bývali obyčajne v krásnej hore, ktorú zadávna pomenovali „Peklom“, prišli do pokušenia zabaviť sa i špatnejším spôsobom. Na majálesoch hrával povestný Piťo z Mikuláša, a to nefalšované trávnice, ktoré naplnili rozkošou nielen slovenských žiakov, ale našli obľubu i u Nemcov.

Jankov otec, keď sa mu naskytla príležitosť, častejšie navštívil Janka. Priniesol mu, čo mohol, pod zuby. Sprvu chceli gazdovať tak ako v Rimavskej Sobote, ale v Levoči natrafili na lakomého človeka, ktorého Janko čoskoro opustil. Tým viac posielal Lauček Dankovi, ktorý bol i doma naučený „hojnosť míti“, a to nielen potravné články, ale i tabak a peniaze. Týmito hodnotami Danko štedro vydržiaval kamarátov, ako niekedy bačov a valachov na Píle. Bol taký dobroprajný, že bez váhania sa rozdelil i s posledným kúskom chleba, ako neskoršie hotový bol dať život za svoj ubiedený ľud.

Ako v Rimavskej Sobote, i tu sa Janko učil usilovne. Nebol prvým žiakom, ale vždy mal svedectvá dobré a uspokojivé. Bol skromný, snaživý, profesori ho mali radi, bol u nich dobre zapísaný.

Tým smutnejšie bolo i sklamanie, ba temer opovrženie.

Istého jesenného rána (roku 1863) zobudili sa chlapci s tým blahým vedomím, že je dnes akýsi sviatok a že nemusia ísť do školy. I lialo sa tamvon ako z cievok. Sotva si oči pretreli, povyskakovali z postelí, chytro sa „ogabali“ a sadli ku kartám. Rozumie sa, fajky nechýbali a čosi-kamsi podobala sa neveľká izba udiarni, z ktorej sa ozývali len náruživé kartárske výkriky a plieskanie karát i hánok na stole. Tu sa otvorili dvere a mohutná postava profesora Gustáva Kordoša zjavila sa v izbe. Len čo sa obzrel po začmudenej izbe, chlapci povyskakovali ako splašení zo svojich miest, Kordoš pristúpil k stolu, pravou rukou zhrnul, zmietol nielen karty, ale i celé hŕbky smradľavých zápaliek, o ktoré sa v nedostatku peňazí a kartárskych mariek hrali, a hromovým hlasom zavolal; „Slovač moja, vy ste lumpi.“

Nečakal, že sa chlapci spamätajú a že sa budú vyhovárať, odišiel. Nasledujúceho dňa nahnevaný profesor oznámil vec profesorskému zboru a Kordošovi sa naložilo, aby tento výčin žiakov oznámil rodičom. Vtedy mal Janko sedemnásť rokov.

Rodičia, keď dostali tento pre nich strašný list, boli ako zdrvení. Matka ochorela a plakávala celé noci. Bola prácou a starosťami pred časom zmorená a ustaraná. Profesor Kordoš túto udalosť ako mohol zväčšil, chlapcov opísal ako skazených, nenapraviteľných lumpov. Nevedno iste, či tak isto písal i starému Laučekovi, len to je isté, že Lauček, už ako krstný otec, písal Jankovi list, v ktorom ho veľmi karhal ako padlého hriešnika, karbaníka a lumpa. Či týmto spôsobom písal i svojmu synovi, to Janko nezvedel. Lenže Janka tieto listy tak zronili, že bol blízko zúfalstva a ešte po rokoch cítil bolesť i rozhorčenie, ktoré vtedy zaujalo jeho i tak precitlivené srdce.

Vo svojom liste opisuje Lauček matkin žiaľ a chorobu, ktorá z toho pošla. Píše, že otec nechce o svojom nepodarenom synovi ani počuť, ani že mu písať nebude… Janko bol zničený, div o rozum neprišiel. Ťažko niesol otcov hnev, ale vedomie, že jeho zbožňovaná matka pre neho ochorela, bolo neznesiteľné. Písal domov, prosil za odpustenie, priznal sa, že ich pán profesor Kordoš tak našiel, ale i uisťoval, že to bolo prvý a posledný raz. Ináč, že sa učí a chce sa učiť i ďalej, aby si znovu získal dôveru a lásku svojich drahých rodičov. Len aby mu odpustili.

Otec mu na tento skrúšený list neodpovedal. A v tom svojom veľkom žiali šiel Janko k profesorovi Kordošovi a prosil ho, aby on napísal rodičom, že sa chce polepšiť, že nikdy viac nezarmúti svoju drahú matku.

Profesor Kordoš uznal, že prosbe úbohého mladíka musí vyhovieť a že trestu bolo už dosť. Sám ľutoval, že svojou prísnosťou dohnal vec príliš ďaleko, a preto neváhal vec, ako možno, čím skôr napraviť. Písal skutočne hneď, ako Janko odišiel, a jeho list sa zachoval. (Starý Vansa všetky listy starostlivo odkladal.) List je datovaný v Levoči 20. 11. roku 1863. Znie: „Veľactený pane! Práve teraz vykročil z mojej izby Vašnostin syn horko plačúc, že jeho drahá p. matka dopočujúc ten chýr z Levoče, ktorý som ja pred pár týždňami Vašnosti z naloženia direkcie písal, že hovorím, onemocnela. Áno, čo viac, že jeho drahý pán otec natoľko zanevrel nad ním, že mu viac ani listu písať nehodlá. No ja týmto chýrom, pravda, neverím a znám dobre, že to Vašnosť len čo dobrý otec syna postrašiť hodlá. Avšak som mu prisľúbil, že na základe toho chovania, ktoré podnes preukázal, že hovorím, vďačne jeho pánov rodičov nielen o jeho krajšom a srdečnom chovaní a väčšej pilnosti uvedomím, ale ich aj o odpustenie jeho chyby listovne poprosím. Direkcia mu chybu túto, ktorú on viac len z navedenia druhých na seba uvalil, na základe jeho dosiaľ cele a úplne pekného chovania vďačne a s radosťou odpustila a odpúšťa bez toho, žeby následky z toho nejaké ťahať zamýšľala. Keď on od chyby upustil a nastúpil cestu poriadnosti, tak zaslúžil zase všetku tú pozornosť od Vás, Vašnosti, tú lásku, ktorú predtým požíval. Že jeho srdce neni plané a skazené, to dokazuje tá úprimná ľútosť nad pokleskom. No, maličký priestupok tento a z neho už tak pošlé následky uvarujú ho ďalej od väčšej chyby. Z neho bude ten istý a možno lepší šuhaj, keď cez túto próbu tak šťastne prešiel. Toto postrašenie účinkovalo — a dá boh jemu to k dobrému poslúžilo. A preto, keď Vašnosť i s veľactenou paňou o jeho krajšom, áno, už poriadnom chovaní uvedomujem a na základe tohto ho zase čo milého syna rodičovskému náručiu porúčam a o prijatie prosím, som Vašnosti ponížený sluha a priateľ Gustáv Kordoš.“

Tento list napravil, čo ten prvý zavinil. Pán profesor, ako sa vraví „i zapálil i zahasil“. Odvtedy mnoho slovenských chlapcov našlo sa na tom bode, na ktorom by ich malo zasiahnuť to mohutné slovo prísneho mravokárcu, ktorý je spolu i priateľom: „Slovač moja, vy ste lumpi!“ (…)

Keď rodičia dostali list profesora Kordoša, uspokojili sa a srdce matkino zaiste zaplesalo radosťou, že jej najmladší syn, jej miláčik, nemohol sa stať nehodným a zlým. Otec nielen odpustil (v duši to iste urobil dávno), ale i písal Jankovi pekný list a že mu už dávno nič neposlali, potešili ho ešte balíkom, naplneným rozličnými dobrými vecami. Janko odpovedal a ďakoval radostne vzrušený. Rozcítený chlapec dal výraz svojim myšlienkam a píše, že rodičia iste nahliadli, že je nie taký, akým si ho predstavovali a že „pravda predsa zvíťazí!!“ Pritom s trpkosťou doložil, že nechže sa len krstný otec teší s nešťastia iného, ktovie, ako sa poteší, keď vidí že sa mýlil! „Vo mne sa i pri spomienke na jeho list krv búri!“ — písal Janko.

Šatočky málokedy dostal Janko nové, vždy to prekúpené od Danka Laučeka, alebo prešívané po dobrom bratovi Ľudovítovi.

Pred Vianocami toho istého roku pýtal sa Janko domov. Písal o tom domov a vyložil vopred celý plán, ako pôjdu mnohí („veľo“ žiakov) z Levoče do Gemera. Spolu pôjdu až po Muráň, tam sa rozídu. Tí, čo pôjdu do Revúcej, do Jelšavy a na tie strany, odrazia sa naľavo a oni že pôjdu do Tisovca. Daňa Laučeka že už tu nič nezdrží. Aby sa rodičia nebáli, že mu (Jankovi) bude zima, veď má kabát od Ľudovíta a v tom vydrží hocijakú zimu. Rodičia privolili a naši študenti šli pešo domov cez vrchy a doly — na Hranovnicu cez Popovú, Vernár a Telgárt až do Muráňa. S nimi vtedy šiel Vierg a Német, títo dvaja boli tiež synkovia biednych učiteľov, kdesi na gemerských vŕškoch. Boli to chlapci chudobní, odkázaní len na alumniu, ktorá však bola chudobná. Istý čas dostávali študenti len obed; večeru odbavili, ako vedeli. Nejeden jedol len raz cez deň: na obed. Najmä koncom mesiaca, keď sa grošíky, ak boli nejaké, pomíňali, veru naši chudobní chlapci išli o hlade spať. Len ak niektorý zgazdoval kúsok bochníčka na večeru alebo na raňajky. A jednako, šibali, nedelili sa rovnako. Kto bol v alumnii „seniorom“, ten mal veľké výhody. Boli napríklad bochníčky, každý bochník pre štyroch. Ale pri krájaní užil šikovný senior fortieľ, že rozkrojil bochníček najprv na dve nerovné polovice. Ten väčší zasa na dve nerovné polovice, takže jedna štvrtka bola oveľa väčšia ako druhá. Tú najväčšiu ponechal pán senior sebe a ostatné podľa stupňa kamarátstva podelil kamarátom. Tí, čo boli dnes ukrivdení, mohli si to napraviť, keď budú seniormi.

V alumnii vývodil spišský hrach a spišská grica alebo lohaza (krúpy). Spišský hrach, ináč znamenitá požívatina, nebýval príliš mastný, azda bol i nedovarený a ani v čase veľkého hladu netešil sa u študentov veľkej obľube. Tak niekoľkí nezbední darebáci, keď sa najedli, „vakovali“ hrachom steny, to jest plnými lyžicami hádzali hrach za seba. Raz pri takom uličníctve (sám Janko sa tak vyslovil), zastihol ich eforus K. a naplnený spravodlivým hnevom, spustil na šibalov poriadnu filipiku, zhodil seniora G. J. zo seniorstva a na jeho miesto postavil Janka.

Keď už boli chlapci veľmi hladní, tak pred dvanástou na poludnie, šli sa prejsť cez cvičište (Schiessplatz) a čakali poludňajšie zvonenie. Na cvičišti rástol bujný bodliak a v ňom sa kochal somár a chrumkal nádherné výhonky bodliaka. Študent Vierg si zastal a melancholicky sa díva na hodujúceho ušiaka a povie: „Ach, bože, prečo si ma nestvoril somárom!“ Či a kedy sa chudák Vierg dosýta najedol, nevedno, lebo mal popri tom i časté nehody. Raz si usporil v alumnii kus bochníka a niesol si ho pod pazuchou domov. Idúcky spadol mu chlebík, ktorý stískal ako drahý poklad, do blata. Chlapci, ktorí šli s ním, ustrnuli, ale on sa bez slova zohol, vytiahol z blata chlebík, poobtieral ho ručníkom a šatami i povedal: „Ach, veď je blato čisté!“ Na to by povedal náš človek: „Chudobný človek, hotová opica“ — alebo: „chudobnému i z hrnca vykypí“. Vierg nosil v zime v lete slamený klobúk a taktiež v zime v lete chatrné nohavičky ktorých, ako sa sám svojím šibeničným humorom vyslovil, „čiastočná negácia bola obzvláštne nad pätami veľmi patrná.“

Často si nôtil istú zádumčivú pieseň, v ktorej prichodia slová: „keby vedela, ako biedne žijem, jej srdce žiaľom prestalo by biť“. Nevedno, čo sa z tohto biedneho šuhaja stalo, len toľko bolo počuť, že i jeho ten biskup so „železnou rukou“ zničil. Zanikol — zahynul.

Neskoršie, keď išiel Janko suplikovať na levočskú alumniu, poznal po prvý raz zlopovestného Czékuša, biskupa so „železnou rukou“. Ako levočský suplikant prišiel Janko do Rožňavy, šiel na faru, kde bol Czékuš farárom, ešte vtedy nie biskupom, ale surovcom bol už i vtedy. Janka prijal vzpurne a osopil sa na neho, že ako vraj môže chodiť do tej školy, do toho panslávskeho hniezda. Miesto toho, aby bol zapísal a dal svoj milodar, poslal Janka do kuchyne a veľkodušne rozkázal slúžke, aby suplikantovi dala obed. Slúžka položila na stôl za tanier kapusty, ale Janko sa jej ani nedotkol (zbadal v nej červíka), poďakoval sa, opustil Rožňavu a pobral sa do Košíc. Tam sa osmelil navštíviť i rímskokatolíckeho biskupa, ktorý Janka prijal milo a vľúdne, vtisol mu do ruky 5 zl. a povedal: „Legyen jámbor és kegyes“.^[9]

Janko sa teda v Levoči dobre učil, bol usilovný, ale sprvu nemal také skvelé svedectvá, ako očakával. Okrem toho páni profesori klasifikovali veľmi prísne, ba pedantne. Nebolo im dosť chvalitebné, ale napísali: „viac ako chvalitebné“. Alebo nestačilo im napísať: uspokojivé (befriedigend), ale napísali veľmi uspokojivé (sehr befriedigend). Ešte: tým neborákom, čo im na prepadnutie málo chýbalo, naznačili: temer nedostatočné (kaum genugend), alebo „beinahe ungenugend“.

V Jankových svedectvách bola usilovnosť a pozornosť zvlášť vyzdvihnutá. V VII. a VIII. triede si Janko svoje svedectvá opravil na „výtečné“.

Papier na svedectvá bývalého levočského gymnázia bol len na ten cieľ vyrábaný. Vodovým písmom bolo označené, akej potrebe slúži. Zvrchu bolo čítať Testimonium, potom to isté v iných rečiach, v piatich slovanských, naspodku: Zeugnis a Bizonyitvány.(…)

Roku 1863, keď účtuje rodičom výdavky, píše im, že dal na Slovenskú spoločnosť 80 grajciarov. Píše:

„To každý dobre zmýšľajúci Slovák dal, niektorí odo mňa chudobnejší ešte i viac. Čo sa nazbieralo, za to sa predplatili noviny, ktoré čítame, a čo sa zvýšilo, za to nadobudli sa užitočné knihy do knihovne. Viem, že ma zato nebudete karhať, lebo teraz sa len tak Slovensko vyzdvihne, keď sa budeme v literatúre slovenskej vzdelávať, nápodobne musíme dobré knihy čítať, ktoré si musíme sami kupovať, veď nám ich druhý nikto nedá!“ Na jeho národný cit pôsobili i dobrí slovenskí šuhajci-spolužiaci, okrem Laučeka i Gusto Izák, z ktorého neskorších listov veje vrelý zápalistý tón už povedomého Slováka.

Ľudovít, sám chorľavý, temer lazar na nohu, obťažený prácami a starosťami, pečuje o Janka ako otec. Jeho listy sú plné nežnej lásky, lásky k svojim milým. 12. mája 1864 píše Jankovi:

*

„Brat môj drahý Janko! Prichytil som sa na tvoj list odpovedať a najmä preto, lebo myslím, že budeš peniaze potrebovať. Posielam ti v tomto liste priložených 10 zl., aby si aspoň tie najmalichernejšie starosti zahnal. Otcovi som tiež niečo poslal, aby ťa po skúškach vyplatiť mohol. Že si sa do náboženských hodín dostal, je mi milé, hlavná vec je pracovať, skúmať, čítať užitočné knihy atď. Ten tvoj slovenský pravopis nestojí, pravda, ani čerta, ale bohdá, že čo nebolo, bude. Predovšetkým daj si pozor na tie ypsilony, veď to tuná (v Prahe) na gymnáziách už v II. triede ,malí kluci‘ trafia. Dobre by si bol urobil, keby si mi bol všetko, čo sa toho roku učíte, a ktorý profesor to prednáša, opísal, rád by mať o tom aký-taký pojem, i to, v ktorej reči sa prednáša? A či už hovoríš po nemecky? Horlivo ti radím knihy užitočné slovenské i nemecké pilne čítať, aby sa obzor tvojich vedomostí vždy viac rozširoval, lebo to, čo sa naučíš v škole je len základ, na ktorom máš ty sám budovať; je to metóda, ktorá ti ukazuje, ktorou cestou ty sám si máš poklady známostí nadobúdať. Teda: ,Modli sa a pracuj!‘ — Akože je to so štipendiami, nemáte v Levoči nijaké? Nemohol by si na rok už nejaké hodiny dávať, aby si si aspoň na raňajky niečo zaslúžil? To ty brat môj sotva budeš pochopovať, čo som sa ja ako žiak namozolil, nabiedil, hodín nadával a i teraz som v práci od rána až do večera. — Prosím Ťa, pozdrav pána Mičátka, môjho dôverného priateľa, a odpíš mi jeho adresu, rád by som mu písať. Na tento list mi daj hneď odpoveď a opíš mi svoje veci zovrubnejšie a to, čo platíš za byt, do alumnia, profesorom, za knihy, ak máš času nadostač, aby ti mohol, v čom možno, pomôcť!“ — Drahý, dobrý brat!

Janko bol hudobne nadaný, mal dobrý sluch. Aby sa riadne učil hrať na klavíri, na to nemohol ani pomyslieť, ale cvičil sa riadne, keď len mohol, lebo vo veľkej sieni gymnázia stál klavír, na ktorom sa cvičili žiaci. Raz sa mu zdalo, že je klavír rozladený, preto sa pokúsil o naladenie. Videl to doma, ako otec napráva, struny vťahuje a naťahuje, a tak raz i on chcel podobne klavír naladiť. Ale stala sa mu nehoda: pri prudkom náraze rezonančnej dosky zlomilo sa niekoľko bakiniek. Šuhaj sa zľakol. Skoro položil všetko na svoje miesto, polámané bakinky pobral a šiel domov. Cestou odbočil na také miesto, kde rástli kríky a stromy, odrezal si niekoľko konárikov pevného dreva a potom doma usilovne stružlikal, kým bakinky neboli hotové. Opatril si i lepidlo a čo k tomu treba, vyzrel si takú chvíľku, kde mohol byť vo veľkej sieni sám a chybu napraviť. Tak to vykonal, že nikto nezbadal, že bolo niečo polámané a napravené.

Roku 1866 už mal „pedagógie“, vyučoval totiž žiakov a zarábal si nielen na raňajky, ako mu radil brat Ľudovít, ale i na knihy a na iné potreby.

Že sa Janko v Levoči mohol udržať a v učení napredovať, ďakovať možno v prvom rade veľkej milosti božej, potom rodičom, ktorí pri svojej, práve v tom čase veľmi citlivej chudobe, obetovali svojim deťom, najmä tomu najmladšiemu všetko, čo mohli, ďalej nie v malej miere i starostlivosti a láske ideálneho brata Ľudovíta, ktorý sám chorý, takrečený lazár, pracoval neúnavne a napomáhal svojich. Naostatok i Jankovej príčinlivosti a energii.

V triede bol Janko medzi ôsmimi žiakmi piaty. Pred ním boli Nemci, ktorí sa tak ľahko nedali Slovákom predbehnúť. Ináč lepšie svedectvá okrem prvých dvoch rokov nemal ani jeden. Danielova (Laučekova) klasifikácia je máličko horšia, to znamenalo, že sa i „lenivý Daňo“ poriadne chytil do učenia. On sa ľahko učil, nestálo ho to mnoho, toľko namáhania ako iných. Janko píše: „Ja sa s ním rovnať nemôžem, vôbec v tej triede ani jeden. Temer sa bojím, že ma Daňo predbehne, ale mu nezávidím, skôr by som sa tešil, že raz i on ’lenivý‘ Daňo, zhodil zo seba starý odev a obliekol sa v nový, hoci je ešte on teraz celkom od svojej predošlej nátury nie slobodný.“

20. marca 1865 píše Janko: „Pán profesor Kordoš ma dal zavolať k sebe a oznámil mi, že môžem dostávať týždenný príspevok (Wochengeld), ale že mi ho neradi prijať, lebo že by som sa mohol zahubiť.“ Janka táto nedôvera veľmi urazila a povedal, že má azda toľko rozumu, aby sa nezlumpoval, keď je otázne, či sa to dá z 20—30 grajciarov týždenného príjmu. A čo by i viac bolo, tak ďaleko by sa nezabudol, radšej by si chleba kúpil, ktorého sa i tak málo dostávalo. Vo svojom rozhorčení Janko myslel, že mu profesor Kordoš tú malú podporu nežičí. Raz mu dal 40 kr., raz 35 a raz 25. Janko chcel i vedieť, odkiaľ peniaze pochodia? Či azda krstný otec Lauček? Prečo nepomôže rodičom, ktorí hotových peňazí majú tak málo!

V ten čas sa dali naši slovenskí šuhajci fotografovať. Vtedy ešte najmä v Levoči nestíhali za to slovenských mladíkov, že sa dali spoločne fotografovať a že sa aj podpísali po slovensky. Na obrázku sú starší i mladší chlapci. Boli to: Ján Laco, Ján Németh, Peter Krno, Andrej Sokolík, Gustáv Izák, Ján Vansa, Ján Šetina, Daniel Lauček.

V predposledný rok svojho pobytu v Levoči dostal Janko ešte jeden zvláštny list od brata Ľudovíta. List znie:

„Tvoj list ma potešil viac ako tie prvé, lebo z neho vyzerá už predsa nejaká zbehlosť v pravopise slovenskom, kdežto v prvých pravidlá pravopisu sa akosi klátia. I myšlienky už jasnejšie prichádzajú vo výrazoch na svetlo.

Čo sa však týka tvojho nového plánu: aj iné slovanské reči študovať, zdá sa mi, že by to nebolo teraz načase, po prvé preto, lebo máš s gymnaziálnymi štúdiami čo robiť a po druhé nevyhnuteľne potrebné je pre Slovana, keď chce totiž druhé nárečie slovanské študovať, aby sa dokonale do svojho vlastného nárečia vpravil, tak sa drž toho, študuj pilne slovenskú mluvnicu, ba i českú. Potom, ja to z vlastnej skúsenosti viem, že bez návodu nejakú reč, hoc i príbuznú, učiť sa je vec trudná; pre vyslovovanie akcentov atď. všetko je nedokonalé, k tomu potrebuješ času dva razy toľko, kdežto, keď ti ju vedome vysvetlí, v niekoľkých hodinách pochopíš a môžeš si položiť dobrý základ pre ďalšie samoštúdiá. A tak myslím, že pozdejšie budeš mať príležitosť túto vec i rozumnejšie a dôkladnejšie predsavziať.“

Janko staral sa konať podľa bratovej rady a tak sa mu v práci míňali dni, až prišiel čas skladať matúru.