Zlatý fond > Diela > Životopis svatích Cirilla a Metóda slovenských blahozvestov


E-mail (povinné):

Ján Hollý:
Životopis svatích Cirilla a Metóda slovenských blahozvestov

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Katarína Janechová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 121 čitateľov

Životopis svatích Cirilla a Metóda slovenskích blahozvestov

Konštantín a Metód, aľe v patnástém stoľeťú Crha a Strachota rečení, v Solúňe (v Tessalonice) ze šlachteckého a vzňešeného rodu sa naroďiľi. Podla Diokleasa, kterí okolo roku 1161 písal, oťec jejích bol Leo patricius, v ruskéj Nestorovéj kronice Lev nazvaní. Konštantín pod ménom Cirilla známejší, které v Ríme vstúpiv do rehoľe vzal, mnohích rečí povedomí, pre poďivní vťip a učenosť Mudrc je volaní: ačkoľvek i bratra Metóda Nestor, a ňemenovaní de Conversione Bojoariorum et Carantanorum tímto názvem cťá. Slovenskú reč lahko sa mohľi naučiť ve svojéj vlasťi: nebo Solún za panováňá rímského bolo hlavné mesto Macedónie, ke kterého obivatelom aj sv. Pavel ap. list písal (k Solunjanom). V ďevátém stoľeťú bolo znameňité kupecké mesto, kďe i Slováci z Macedónie, ňimi osaďenéj, a ze súsedních svojich krajin obchod vedúcí medzi mnohími iními rečami aj svoju vlastnú do obecného behu uvédľi. Konštantín v dospelém veku od roďičov do Cárihradu (Konštantinopola) priveďení pre svoju veľkú nábožnosť, múdrosť a hlbokú ve svatích Písmách zbehlosť za svetského kňaza je posvaťení. Okolo roku 855 v Cárihraďe usporádal azbuku anebo abecedu podla gréckéj pridaními novími, které potrebné boli pre slovenskú reč znamkami, včil cirillicú, čurullicú, kirillicú nazvanú; a začal evanďeľie a žaltár z gréckého jazika na slovenskí obracať. Anastazius bibliotekár súvekí, a na sňeme cárihradském za Adriána prítomní spomíná, že Konštantín Mudrc, veľmi svatého života človek Fócia, ináč verní jeho práťel, karhal z blúdu, do kterého ľud uvádzal a duše zabíjal, čo sa pred 857 rokem stať moselo. Metód, jako je najvác pravďe podobno, zostal mňíchem, a spolu i z malárstvom sa zanášal.

V tích časoch Kozári (Chazari), národ tureckí, medzi ňižnú Volgú a Donem bidlící, kterím Petronas, na žádosť jejích od cisára Teofila poslaní, pevnosť Sarkel vistavil, najskór včilajší Belgorod, vipraviľi poslov do Cárihradu ku císarovi Michalovi prosíce, abi jím učeného muža oďeslal, kterí bi jích pravú kresťanskú víru náľežiťe viučil: nebo že už Židé na svojú, už Saracéni na svojú (mahomedánskú) obráťiť sa jích usilujú. Michal na jejích prosbu vislal Konštantína Mudrca. Ten prišel do Kerzoni (Cherzon, včil Korssún anebo Kurši) mesta kupeckého v Krimei anebo Taurii; kďe za ňekterí čas meškal, a kozárskú reč sa učil. Tu našel ťelo aj s kotvú sv. Klemensa pápeža, ňekdi sv. Petra ap. učedelňíka, kterí tam od rímského císara Trajána vipoveďení a potom v mori utopení bol; toto kaďe choďil, všaďe ze sebú nosil. Odtáď išel do krajni Kozárov; ľud ve víre kresťanskéj vinaučoval, od modlárstva odvracal a krsťil. Po vikonanéj práci navráťil sa do Cárihradu. Pozatím vibral sa Volgárom svatú evanďeľiu kázať aj z bratrem Metódem, kďe tento Borišovi maloval. Tu, až ňe v Cárihraďe pred tím, slovenskí obrad (liturgiu) usporádal; omšu a iné službi božé slovenskím jazikem vikonával, kterím dosaváď Rusi, Serbi, Volgári a iní staroverci zjednoťení i ňezjednoťení podla gréckeho, Dalmaťi aľe glagolíťi podla laťinského obradu vikonávajú.

Toto usľišav Rastislav kňíža Slovákov, už z vatšéj stránki pokrsťeních, poslal k cisárovi Michalovi poslov s prosbú, abi jím oďeslal učitelov, kterí bi jích ve víre kresťanskéj ľepšej vinaučovaľi, Písmo svaté jím prekládaľi, a cestu spaseňá ukázaľi. Císar jeho prosbám zadosťi učiňiv Konštantína a bratra Metóda roku 863 oďeslal. Tu z veľkú vďačnosťú prijatí za pól páta roka učiľi, modľi, kďe které sa nachádzaľi, porážaľi, Písmo svaté ďál prekládaľi, a službi božé ve slovenskéj reči uporadovaľi. Slovenské písmo učiľi, žákov na kňaztvo pripravovaľi, chrámi božé stavaľi, a na cestu spaseňá všeckích védľi.

Roku 864 Ludvík ňemeckí král obľehol Rastislavovo mesto a pevnosť Ďevín, Rastislav prislúbil poplatek a dal zastavencov.

Keď všecko to počul z veľkim poťešeňím o bratroch pápež Mikuláš roku 867 do Rímu jích povolal. Oňi, vezmúce ze sebú ňekterích svojích učeďelňíkov, na cestu sa vidajú a do Rímu idú. Zatím pápež Mikuláš roku 867, 13 listopadu umrel. 14 prosinca nastúpil mu Adrián. Tento usľišav, že bratri ťelo sv. Kľemensa, čo Konštantín u Kerzoni v mori našel, ze sebú ňesú: veľkú radosťú naplňení, ven z mesta s kňazmi a z ľudem naproťi jím višel a ucťivo prijal. Ťelo ve chráme sv. Kľemensa, kterí už pred tím ke cťi jeho vistavení bol, zložiľi. Na poďekováňí oba bratri boľi posvaťení za biskupov; ostatní učedelňíci, kterích ze sebú privédľi za kňazov a jáhnov. Oďeslal jích naspák ke Slovákom. Konštantín za biskupa posvaťení ňenavráťil sa vác do Moravi; než do ňemoci upadnuv a blízkí koňec života svého pobadav s povoľeňím pápeža do kláštera vstúpil, a vzal si meno Cirill (Kirill), pod kterím včil známejší je; i po štiricáťi dňoch roku 868. 14 unora zemrel; v kosteľe sv. Kľemensa slavňe je pochovaní. S tohoto poznať, že Cirill biskupem v Morave ňebol.

Metód po smrťi bratra svého za arcibiskupa moravského a panonského ustanovení roku 868 z Rímu do Moravi sa navráťil. Poňeváč bol krajinskí arcibiskup (archi-episcopus provincialis, regionarius) ňemal uríďenú istú stoľicu aňi ve Veľehraďe Rastislavovém, jako ňekterí misľeľi, tím asnaď oklamaní, že Beľehrad, Belgrad v Serbii nad Dunajem, kďe v ten čas biskupská stoľica bola; anebo snaď Veľehrad v dolnéj Panónii nad Sálú od Privini vistavení, od Ňemcov Mosburg volaní, z moravskím Veľehradem zmátľi; aňi ve Sreme (Sirmii) ve Slavonsku stoľici sv. Andronika už pred tim porúcaném; aňi v mesťe Morave (Margus) ňekďe na hraňicách Panónie ľežícém: ačkoľvek i na tíchto místách sa baviť mohel. Bol teda ľen arcibiskup Moravi a Panónie, jako ho pápež Ján VIII. ve svojém lisťe menuje.

Po jeho navráťeňú do Moravi búrili vojni. Roku 869 Karolman proťi Rastislavovi bojoval a prevíšil ho. Král Ludvík v mesáci srpňa sám do ňemoci upadnuv poslal najmľadšého sina Karla z vojskom s Frankov a Švábov záľežícím naproťi Rastislavovi, kterí do Ďevína (in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem) prišel, a všecki pevnosťi kraju teho vipáľil. Karolman, kterému Bábori, jako pomocné vojsko pridaní boľi, krajnu Svatopluka, Rastislavového vnuka, ohňem a mečem hubil.

Roku 870 Svatopluk na vlastní úžitek prehľedající ze svojú krajnú Karolmanovi sa poddal. Rastislav preto náramňe rozhňevaní vnuka na hodách zamordovať kázal. Svatopluk úkladom a smrťi ušel. Rastislav z vojskom sa po ňem ženúcí sám chiťení bol a Karolmanovi oďevzdaní, kterí ho do Bábor z vojácí oďeslal; kďe až do príchodu krála do vazeňá bol vsaďení. Král Ludvík prišel do Bábor, Rastislava ťažkú reťazú zvázaného v Rezňe (Regenšpurku, Ratisbonae) pred seba privésť kázal, a súdem Frankov, Báborov a Slovákov, kterí jemu poddaní z rozľičních krajin dari priňésľi, na smrť odsúďenému ľen oči vilúpiť kázal, a potom do kláštera zavreť, kďe i zemrel.

Roku 871 Svatopluk u Karolmana do podezreňá prišel; tento dal ho do vazeňá. Slováci domňívajíce sa že voďec jejích zahinul, Slavimíra kňaza a teho vodca príbuzného za kňíža si ustanová, smrťú sa mu hrozící, jestľi správu nad ňimi ňevezme. On na silu prinúťení túto vzal; naproťi Engiskalkovi a Vilhelmovi vodcom Karolmanovím bojoval, a z oblahnutích mest jích vihnať sa usiloval. Medzitím Svatopluk, keď mu žádní jeho sproňeverilosť, ze kteréj obvinovaní bol, preukázať ňemohel, na slobodu je vipusťení a darmi královskími ucťení. Z vojskom Karolmana proťi Slavimírovi ťáhnucí prišel do Moravi; a keď toto pred Ďevínem, starím Rastislava mestom, do tábora sa položilo: sám do pevného hradu vešel. Odtáď na Báborov ze Slováci vípad učiňil; mnohích zajal, ostatních skoro všeckích pobil, okrem tích, kterí napred pred bojem s tábora ušľi. Všecka radosť Báborov s predešlích víťaztví obráťila sa na žalosť a na plač. S celého vojska sotva jeďiní Radbod napoľi mrtví ke Karolmanovi sa navráťil. A tak Svatopluk upevňil sa za panovňíka Slovákov.

V tíchto ňepokojních časoch obzlášť aľe roku 872 arcibiskup Metód zdržoval sa v Panónii u Chocila (Kocel, Kočel, Kočul, Hezilo) Privinového sina, kterí mnoho božích chrámov nastaval: kďe ňemeckí kňazi od Adalvína salcpurského arcibiskupa a od jeho predkov ustanovení boľi; a kďe, jako ňemenovaní de Conversione Bojoariorum et Carantanorum píše, že za 75 rokov žádní prespolní biskup úrad svój vikonávať ňesmel, krem salcpurského; žádní kňaz ode troch mesácov dlž sa baviť ňesmel, zakáď svoje prepusťeňí salcpurskému biskupovi ňepreukázal. Čo tam zachovávané bolo, dokáď nové učeňí Metóda Mudrca ňepovstalo. Poňeváč aľe Metód službi božé ve slovenském jaziku tu vikonával, a tito ľudu vácej sa lúbili, laťinskí obrad u Slovákov, ňe aľe u Ňemcov, kterí též v Chocilovém pánstve sa nachádzaľi, hinul, a koňečňe slovenskému ustúpiť mosel. Čo oňi, toťižto ti, kterí Slovákom ňe aľe Nemcom predstavení boľi, vistáť ňemohľi, obzlášť ale Richbald arcikňaz, kterí to za saháňí do práva salcpurského arcibiskupa pokládal, a preto do Salcpurka oďešol.

Okolo roku 874 Ján pápež zaujal sa u krála Ludvíka a Karolmana jeho sina za Metóda, od apoštolskéj stoľice ustanoveného arcibiskupa, kterého pod svoju ochranu vzal, že mu salcpurskí kňaži v jeho úraďe prekážku čiňiľi. Chcel toťižto tímto pápež, čo hľedal už Adrián, svoje staré právo na Panóniu, která od najdávňejších časov k rímskému patriarchatu patrila, platné učiňiť; a preto Metóda od predchodca Adriána 868 za arcibiskupa Moravi a Panónie ustanoveného a tam z Rímu poslaného, kterí z najľepším prospechem medzi Slováci svój úrad vikonával, pod ochranu vzal, abi tak Panóniu skrze ňeho v moci svojéj zadržal. A síce v lisťe k Ludvíkovi píše, že osádzáňí biskupov v Panónii apoštolskéj stoľici patrí ode dávna: ačkoľvek pre ňepráťelské búreňá a vojni biskup už dávno tam od ňéj poslaní ňebol; nebo právo biskupov pre Panóniu vivoľiť a ustanoviť ňemeckí králi si osvojovaľi. Karolmanovi aľe nad Panóniu panujicému oznamuje, keď panonské biskupstvo rímskému pápežovi spátki navráťené je, abi bratrovi jeho Metódovi, kterí od apoštolskéj stoľice naríďení je, podla starodávnéj običaje úrad biskupskí sloboda bolo vikonávať. Keď aľe Montemér, kteríchsi Slovákov kňíža, asnaď ve Slavonsku, od moci Metóda sa odťahoval a ku salcpurskému arcibiskupovi nakloňoval, napomína ho, abi otcov svojich nasľedovav običaj, na koľko móže, k panónskemu biskupstvu navráťiť sa usiloval: a poňeváč tam už chvala Bohu od stoľice blahoslaveného Petra ap. biskup ustanovení a uríďení je: abi sa do jeho pastírskéj starosťi a peči oďevzdal.

Poňeváč tehdi Metód v kraji, na kterí salcpurskí arcibiskup duchovné právo rozpresťíral, že od jeho predkov už od času Karla Veľkého od roku 798 toťižto od Arnona, a potom druhích Slováci na kresťanskú víru tam obráťení a kňazmi zaopatrení boľi, službi božé slovenskú rečú vikonával, a pohodelnosťám salcpurskích kňazov prekážal; ňeprestávaľi predca tito a iní ňemeckí kňaži u pápeža na ňeho žalovať: že od učeňá Rímskéj cirkvi odstupuje, ľud uvádzá do blúdov, a ináč učí, nežľi ustňe a písebňe pred apoštolskú stoľicú prislúbil.

Roku 878 pápež Ján VIII. zapovedá Metódovi omšu ve slovenskéj reči slúžiť.

Roku nasľedujícého 879 v lisťe 14 červeňa daném Tuventárovi (Tventaro de Morauna, podla ňekterích Svatoplukovi) kňížaťi moravskému ten istí pápež svedčí: že Tuventár, jak z jeho posla kňaza Jána virozumel, ze svím ľudem v pravéj víre pochibuje. Preto napomíná ho, abi tak veril, jako sv. Rímská cirkev od samého kňížaťa apoštolov viučená verí. Jestľiže bi aľe buď jejích biskup (Gorazd), buď kteríkoľvek iní kňaz ináč učil, abi všecci jednú mislú ňepravé učeňí odhoďiľi. Poňeváč aľe jejích arcibiskup Metód od predchodca Adriána posvaťení a k ňím poslaní ináč učí, jako sa pred apoštolskú stoľicú slovmí a písmom veriť zavázal, že mu preto list poslal, abi z jeho ust počul, zdáľiž tak verí jako prislúbil.

V druhém lisťe teho istého roku mesáca a ďňa vihotoveném Metódovi arcibiskupovi panonskému, že on to ňeučí, čo sv. Rímská cirkev od kňížaťa apoštolov je viučená, a ľud uvádzá do blúdu: káže mu bez meškáňá do Rímu príísť, abi z jeho ust počul, zdáľiž tak učí a káže jako prislúbil. Ze stránki aľe slovenskéj reči pri omši potrebovanéj zminku čiňí, že mu už listem (kterí sa vác ňenachádzá) skrze Pavla ankonského biskupa oďeslaním zakázal, abi tím istím jazikem službi božé ňevikonával, aľe laťinskím anebo gréckím.

Metód spolu ze Zemižížňem Svatoplukovím posľem na rozkaz do Rímu iďe; kďe v pápežovéj raďe, keď ze všeckého, v čom od proťivňíkov svojích obviňovaní bol, náľežiťe sa očisťil: za pravoverícého uznaní je; omšu a iné službi božé ve chráme slovenskú rečú vikonávať slobodu obsáhňe. Preto pápež Ján roku 880 v mesáci červeňi Svatoplukovi píše: že z reči Metóda sv. moravskéj cirkvi arcibiskupa, kterí spolu ze Zemižížňem do Rímu prišel, poznal Svatopluka a celého ľudu k apoštolskéj stoľici uprímnosť a pravú oddanosť; že zaňechav tehoto sveta iné kňížata (toťižto Ňemcov Ludvíka, Arnulfa) blahoslavené kňíža apoštolské sv. Petra, a námestňíka jeho za ochranca a patróna si vivoľil. Že sa pítal Metóda pred bratrí biskupí, zdáľiž zňešeňí pravéj víri tak spívá, jako sv. Rímská cirkev drží; a on viznal, že všecko tak drží a spívá, jako sv. Rímská cirkev učí, a od sv. otcov oďevzdano je; za pravoverca ho uznav zase ku ríďeňú zverenéj sebe cirkvi naspátek oďeslal, a vísadu arcibiskupstva na večnosť jemu potvrďil. Že Vichína poslaného k sebe kňaza za ňitranského biskupa posvaťil; a prikázal mu, abi ve všeckom svojému arcibiskupovi poslušní bol; abi též s povoľeňím teho arcibiskupa súcého kňaza anebo jáhna poslal, kterého bi za biskupa tam, kďe bi on a jeho stoľica potrebná bola, posvaťil; abi s timato dvoma biskupama predmenovaní arcibiskup iních biskupov posvácať a na místa súcé dosádzať mohel. Všeckích kňazov a jáhnov, buďto Slováci, buďto kteréhokoľvek iného národu sú, do moci arcibiskupa oďevzdává, a poslušnosť jemu preukazovať porúčá; ináč abi zavrhnutí boľi podla ustanovenéj správi, kterú jemu dal. Písmo slovenské od Konštantína Mudrca vinalezené chválí. Omšu a iné službi božé slovenskú rečú vikonávať, že to pravéj víre ňeodporuje, dovoluje a prikazuje. Toto dopusťil asnaď medzi iním i preto, abi sa Slováci, jestľi bi jím k tomu ňeprivoľil, ke Grékom, kďe Fócius búril, ňepridaľi, kterí takú vec povolovaľi, mimo svéj reči aj inú k. p. sírskú, koptskú, arménskú, slovenskú službi božé vikonávať dopúščaľi. Dúfal asnaď pritom že tak jednota cirkvi zachovaná, a volgárská krajna, s kteréj roku 870 laťinskí kňaži visťehovať sa moseľi, zase k rímskému patriarchátu priveďená a získaná buďe. Porúčá však predca, abi ve všeckích chrámoch jeho krajni evanďeľia napred laťinski sa prečítala a potom slovenski. Čo včil i u zjednoťeních z Rímskú cirkvú Slovákov, slovenskú rečú službi božé vikonávajících, v običaji ňeňí. Jestľiže bi sa aľe Svatoplukovi a jeho sudcom lúbilo: poňeváč sa v jeho královstve aj kňaži laťinskí obrad uživající nachádzaľi, omšu radšej laťinskú rečú počúvať, prikazuje, abi sa mu slavnosťi omše v laťinském jaziku vikonávaľi.

Metód z Rímu navráťil sa ke Slovákom. Pred rokem 880 aneb pred 879 Borivoj kňíža české kresťanskú víru prijal; o kterém sa píše, že ze tricáťi svojimi tovariší na dvore Svatopluka od Metóda pokrsťení bol. Roku síce 845, 13 ledňa štrnásť českích pánov dalo sa pokrsťiť v Rezňe u prítomnosťi cisára Ludvíka I. vnuka Karla; aľe pre tú príčinu s Čech vihnaní boľi.

Metód poňeváč po svojém z Rímu roku 880 navráťeňú ňebol už tak dobre aňi od samého Svatopluka jako mal biť prijatí; a mnohé proťivenstva sa mu čiňili obzlášť od Vichína ňitranského biskupa, kterí svojím pričiňeňím Gorazda od Metóda posvaťeného biskupa i z jeho kňazmi ven s krajni vihnal; hňeď aľe po sedmi mesácoch príčinu mal s ponosem sa obráťiť k pápežovi, od kterého listem ďňa 23 brezňa roku 881 daním poťešujícú odpoveď dosáhel. Pápež Ján, od 872 do 882 Rímskú cirkev spravující, chválí jeho starosť, usilováňí a práce na spaseňí duší vinaložené; že jako virozumel z listu o rozľičních jeho príhodách veľké polutováňí a útrpnosť mal nad ňím. Uisťuje ho, že Svatoplukovi žádní iní list ňepísal, nežľi ten, o kterém svedčí, že mu poslaní bol; biskupovi (Vichínovi) žádní iní rozkaz zjevňe aneb tajňe ňedal; aňi žádnéj prísahi od ňeho ňepožádal; aňi najmenšéj reči o téj veci s ňím ňemal: abi všecku pochibnosť a podezreňí zložil. Ostatňe abi sa v iních pokušeňách, proťivenstvách a súžeňách (jakích aľe doista sa ňeví) které na rozľiční spósob trpel, ňezarmucoval, aľe radšej podla apoštola ťešil. Keď do Rímu zase príjďe, čokoľvek ňepravého proťi ňemu spáchané je, čokoľvek predmenovaní biskup proťi svému úradu jemu učiňil, tomu koňec dá, a jeho spúru vedla svojého súdu potrestať a pokarhať ňezaňedbá.

Poťešení bol Metód tímto listem; aľe jeho stav zostal jako predešľe. Od Svatopluka, kterí sa z Arnulfem spráťeľil, a sinovi jeho Sventibaldovi (Svatoplukovi) krstním otcem bol, žádného zastáňá a pomoci proťi Vichínovi očekávať ňemohel; mal sa též čo obávať, abi sa v Morave gréckoslovenskím kňazom to ňeprihoďilo, čo sa 870 roku ve Volgársku laťinskím stalo, keď odstúpiť moseľi; podla pápežovéj radi do Rímu sa oďebral, kďe i svój život, jako je pravďe podobné, dokonal; a v tem istém chráme sv. Kľemensa, kďe jeho brat Cirill už od roku 868 v Kristu odpočíval, pochovaní je: nebo od roku 881 žádnéj spomínki o ňem vác ňeňí. Kedi aľe a kterého umrel, doista sa ňeví. Podla ňekterích mal ve Veľehraďe, kďe arcibiskupské sídlo mal, od roku 884 — 894 zemreť a pochovan biť. Metód bol jako arcibiskup roku 868 od pápeža Adriána ustanovení, aľe po dvanásťi rokoch od Jána do Rímu obeslaní: kďe slobodu omšu a iné službi božé ve chráme slovenskú rečú vikonávať obsáhel; na to roku 881 od ňeho poťešení a do Rímu zase povolaní; a tak jeho arcibiskupstvo aľe 13 rokov trvalo. Pridajú-ľi sa k tímto roki jeho pred biskupstvom, v kterích kázal a vinaučoval za času Rastislava: buďe počet všeckích rokov u Slovákov stráveních 18. Svátek jeho spolu z bratrem Cirillem z dovoleňá najsvaťejšého otca Pia VI. ďňa 21. červenca roku 1777, ve všeckích ďeďičních královstvách a krajnách najslavňejšého domu rakúzského svaťí sa 14 ďňa mesáca brezňa, kďežto už od starodávna v Morave a v Čechách 9 brezňa sa svaťil. Cirilla aľe památka na 14 unora podla všeckích ruskích, volgárskích, a dalmatskích starích kaľendárov pripádá.

Po odchoďe a po smrťi Metóda Vichín ňitranskí biskup: poňeváč, jak pravďe najpodobňejšé je, Ňemec a to Šváb bol, slovenskí obrad potlačoval a viťískal. Napomáhaľi mu passavskí a salcpurskí biskupi, kterí moravskích a panonskích Slovákov pod svoje právo a duchovnú vládu privésť sa usilovaľi. Po smrťi Svatopluka (umrel 894) aľe po štiroch anebo po páťi rokoch za Mojmíra sina jeho roku 899 posľi pápeža Jána IX, toťižto Ján arcibiskup, Benedikt a Dániel biskupi prišľi do Moravi; a tam jedného arcibiskupa a troch jemu podzríďeních biskupov posvaťiľi a ustanoviľi. Tito sami laťinského obradu kňazov dosádzaľi; a tak z vimírajícími od Metóda ustanoveními kňazmi i slovenskí obrad vimíral. Zadržal sa u Volgárov, Serbov, Valachov, Rusov a iních starovercov, jako též u dalmatskích glagolítov; u tíchto rímskoslovenskí, u tích gréckoslovenskí.

Písmo slovenské, které pápež Ján VIII. v lisťe ke Svatoplukovi chválí, jak rečeno je, vinaľézel Konštantín Mudrc ináč Cirill, od ňeho cirillica, čurullica, kirillica nazvané pre rozďíl od bukvice aneb glagolského písma. Viďel on, že všecki a jednikaždé hlasi reči slovenskéj aňi laťinskími aňi gréckími literami visloviť sa ňedajú; preto abi na všecek spósob dokonálú abecedu ustanovil, grécké písmeni, jaké tenkrát v ďevátém stoľeťú v behu boli, za základ postavil; znameňá hlasov, u Grékov sa ňenachádzajícé, z abecedi iních národov, toťižto Arménov a Koptov, dosaďil. Literám mesto mén gréckích aneb fenícskích slovenské názvi dal: az, buki, vjedi, glagol atď. Odtáď abeceda sa volá azbuka. S tohoto písma u Rusov za času Petra Veľkého povstalo pekňejšé občanské aneb svetské písmo (graždanské), které potom aj Serbi z dodaními ňekterími vlastními literami prijaľi. A tak už včil u Rusov a Serbov svaté a cirkevné kňihi cirillskími (cerkvenními), občanské aľe aneb svetské novoruskími písmenami sa tlačá.

Druhé, od cirillského naskrz rozďílné, slovenské písmo je glagoľica anebo aj bukvica rečené. Vináľezňík jeho, ňeistí Dalmat, ména síce cirillskích liter zadržal; aľe literi docela na iné premeňil. Túto abecedu kňaži Dalmatska, abi obradu svému slovensko-laťinskému, novonaľezeními literami spísanému, vážnosť spósobiľi, hňeď od prvého jéj vinaľezeňá, na začátku toťižto XIII stoľeťá, sv. Hieronomovi, o kterém: poňeváč sa ve Stridoňe naroďil, domňívali sa, že bi Slovák Dalmat bol, jakožto póvodcovi pripisovaľi, odtáď vobec hieronimská sa nazívá. Toho domňeňá bol aj biskup seňianskí (segnianskí); a preto od pápeža Innocencia IV pítal dovoľeňí službi božé slovenskú rečú vikonávať, že kňaži jejích podla dávného podáňá zvláštné písmo, které pri vibavováňú božích službí zachovávajú, od sv. Hieronima majú. Pápež roku 1248 dovoľeňí uďeľil. Od teho času povstala dvoja slovenská abeceda, cirillská a hieronimská; dvojí též obrad, slovensko-gréckí a slovensko-laťinskí; první cirillské (ruské, serbské, moldavské [valaské] a volgárské), druhí aľe glagolské kňihi má. Reč v obojích jedna je: nebo glagoliťi Písmo sv. podla preložeňá Cirillového, už v ďevátém stoľeťú učiňeného, do svojich cirkevních kňíh vzaľi, a ľen na ňekterích místách podla Vulgati premeňiľi. První glagolskími literami s Cirillového preložeňá vnove ľen prepísaní a ňekďe z Vulgatú sa ňezrovnávající, preinačení je Žaltár od Mikuláša Arbenského roku 1222. Služebňík anebo missál podla Rimského je usporádaní, a roku 1483 prvníkrát vitlačení.

Že Cirill a brat jeho Metód první kňihi Písma sv. preložiľi, o tom sa ňijako pochibovať ňemóže; které aľe Cirill a které Metód z gréckeho jazika na slovenskí preložil, ňenachádzá sa svedek, kterí bi nás o téj veci dostatečňe poučil. Podla starého svedectva a podla Jána pápeža vinaľezeňí slovenského písma samému Konštantínovi sa pripisuje; a preto aj od jeho, pozatím sebe daného, mňížského ména cirillica anebo cirillská abeceda sa nazívá. Asnaď Metód ešče vác než brat jeho preložil: nebo tento o mnoho skór zemrel; sám aľe prinajméňej 13 rokov po smrťi jeho žil. Podla svedectva Ekzarchi Jána, kterí v IX neb X stoľeťú živí bol, Cirill preložil ľen víbor z evanďeľií a Apoštola, to jest ľen čítáňá pres celí rok. Taká kňiha evanďeľií je Ostromírská, v císárskéj otvorenéj kňihovňi v Petrove sa nachádzajícá, na pargamenťe roku 1056 od Gregora diakona pre novgorodského posadňíka Jozefa Ostromíra písaná, v kteréj staré Cirillovo preložeňí ňepremeňené bez pochibi sa nalézá. Cirill, jak víre najpodobňejšé je, obráťil napred celé štiri evanďeľie, jaké má rukopis roku 1144 v sinodalskéj kňihovňi v Moskve. Obráťil Apoštola, pod kterím Skutki apoštolské, a všecki Listi apoštolov sa virozumívajú. Ten istí Ekzarch volgárskí svedčí, že brat jeho Metód všeckích 60 ustavních (kanonickích) kňih preložil. Diokľeas píše, že Konštantín, toťižto Cirill, Písmo slovenskú rečú usporádal, preložil evanďeľiu Krista a Žaltár, a všecki božé kňihi Starého i Nového zákona z gréckého písma na slovenské; omšu též (sv. Baziľia a Chrizostoma) kňazom podla običaje Grékov uríďil. Čo sa celého Starého zákona tíká, o tom sa pochibovať móže; a z Nového zákona Zjeveňí s v. Jána vijať sa mosí: poňeváč sa v gréckích cirkvách ňepotrebuje. Ze Starého zákona, okrem Žaltára, kterého vždi najvatšá potreba bola, sotva čo iné jako Čítáňá z ňékterích kňih od Cirilla a Metóda v IX stoľeťú preloženo je. Toto s toho, čo pápež Ján VIII v lisťe ke Svatoplukovi moravskému královi o kňihách slovenskích vislovil, sa poznává. Aňi práve, hovorí, víre a učeňú volačo ňeprekazuje, buď omše v téj slovenskéj reči slúžiť, buď svatú evanďeľiu anebo čítáňá božé Nového a Starého zákona dobre obráťené a viložené čítať, anebo všecki hoďinki spívať. Običajňe aľe pozdňejší spisovaťeľi preložeňí prislúchajících ku božím službám kňih, jakožto je služebňík (liturgiarion), časoslov aneb hoďinki (horologion, officia, breviarium), trebňík (rituale), spevi a pesňe atď. obom apoštolom pričitujú. Nestor medzi kňihami, které než do Rímu išľi, v Morave zaňechaľi, menuje Apoštola, t. j. Skutki apoštolské a Listi apoštolov, Evanďeľiu, Žaltár, Oktoich, od osmi hlasov Osmohlasňík nazvanú spevov kňihu; aľe pridává k tomu: a iné kňihi. Metód jako arcibiskup ešče ňekteré iné preložeňá skrze druhích obstaral; čo aľe on sám preložil, ňeňí povedomo. Všecki ostatné písma, které sv. Cirillovi ešče sa pričitujú: sú buďto vimisľeňí, buďto iních rovného ména spisovatelov, jemu ňepráve podložené.

V prekládáňú, od sv. Cirilla a Metóda ščastľivo začatém, iní pokračovaľi ďál. Ján Ekzarch volgárskí v IX neb X stoľeťú preložil kňihu Jana Damašského, Nebesa, na slovenski. Ke koncu X stoľeťá slovenské cirkevné kňihi s kresťanskím náboženstvom prišľi k Rusom, kterích kňížata v XI stoľeťú prekladatelov svatích kňih z gréckého jazika na slovenskí ščedro chovaľi a zaopatrovaľi. V tem časi i letopisov aneb kronik, slovenskú rečú písaních, začátek učiňení je od kievského mňícha Nestora (nar. 1056 umr. okolo 1116), kterého potom iní nasľedovaľi. Podobňe sa o prekládáňí sv. kňih pečovalo i v Serbii, kďe okolo tích časov domácé kňížata ešče panovaľi, a spojeňí z učením Cárihradem trvalo. Ano aj pozatím skór než v Rusku ľen jedna kňiha vidaná bola, evanďeľie ku potrebe serbskích cirkví už dvakrát vitlačené boli od Mardára s kláštera Mrkšina Crkva blízo Černéj Hori, napred roku 1552 v Belgraďe ve fol., podruhé 1562 v Mrkšinéj Crkvi též ve fol. Za času Vladimíra, na kresťanskú víru obráťeného, priňesené je slovenské preložeňí evanďeľií, Apoštola, Žalmov, kňih obradních a cirkevních, pri božích službách sa potrebujících; kňihi aľe Starého zákona všecki anebo ňekteré okrem Žaltára, jak víš praveno, sotva které preložené boľi, Príslova Šalamóna už v XII stoľeťú, jako sa to z Nestora, na ňe často sa odvolávajícého, a z običaje cirkvi čítáňá s ňéj užívajícéj poznať dá, preložené boli. Kňiha Múdrosťi, Kazatel; Proroci a Jób v stoľeťú XIII a XIV v Serbii, patoré kňihi Mojžišové a iné v XV stoľeťú v Rusii anebo Polsku zdajú sa biť preložené. V jedno aľe a do hromadi okolo konca XV stoľeťá (ňe však pred vidáňím Českej bibľie v Praze 1488 anebo Kutnohorskéj 1489) zebrané, a podla vzoru Českéj bibľie usporádané sú, a ti, které ešče schádzali, dodané. Pri téjto príľežitosťi temer všecki kňihi Starého zákona pred tím z gréckého preložené z Vulgatú zrovnávané a podla ňéj poopravené boli. K víre najpodobňejšé je, že Moskevská biblia, všecki kňihi svatého Písma v sebe obsahujícá, roku 1499 najstaršá je; s kteréj dve druhé prepísané, a z jednéj s tíchto Ostrogská biblia ve Volínii na rozkaz kňížaťa Konštantína 1580 vitlačená bola; kďežto pred tím prvná ze všeckích kňih v Moskve vitlačeních vidaní je Apoštol 1564. Mimo bibľie, obradních a cirkevních kňih, boli ešče iné ve staréj slovenskéj reči u Rusov a Serbov buď jako letopisi znovu zhotovené, buď jako písma sv. otcov prekládané.

Reč táto staroslovenská, do kteréj sv. Cirill a Metód prekládať začaľi, ináč cirkevná anebo aj písemná (ecclesiastica et literalis) rečená, ňebola matka všeckích ostatních slovenskích nárečí, aľe ľen céra, jako je ruská, serbská aneb illirská, chorvátská a vindická (slovenská v Krajnsku, Štajaroch a Koritanoch), anebo jako je naša slovenská, česká, sorbská aneb vendická v horních a dolních Lužicách, a polská. Rusi, Serbi, Chorváťi a Vindi jéj lahčej rozumá, nežľi Slováci: ačkoľvek tito s ňéj mnoho majú; lahčej než Češi, Sorbi a Poláci. Bola nárečí serbsko-volgársko-macedonské, jakím sa v IX stoľeťú na pravém brehu Dunaja od Beľehradu k víchodu po Černé more, k západu po Adriacké more, k poľedňu od Dunaja k mestu Solúnu hovorilo; kďe Cirill ve svéj mladosťi z Metódem reč túto sa naučil. Jazik tehdajších Moravcov anebo včilajších Slovákov okolo Ňitri už tenkrát v IX stoleťú s túto volgársko-slovenskú anebo serbskú rečú mohel ňebiť jeden. Cirill priňésol k ňím už preložené evanďeľie. Tito mohľi aspoň ze stránki rozumeť; trebas v macedonsko-serbském nárečú písané boli. Slováci posaváď s tejto reči mnoho slov ano aj spósobi hovoreňá majú. Panonskí Slováci, s chorvátského kmenu pochádzající, snadňejšej zrozumeť ju mohľi. Ňebola običajná reč Rusov; aľe teprv za času Vladimíra s cirkevními kňihami k ňím prišla. Že aľe jéj včilajší Serbi, ačkoľvek jejích vlastná reč ňekdi bola, méň rozumá než Rusi, pochádzá odtáď, že tito vždi vác a vác ju na grammatické pravidla ke svojéj naťahujú, jích slova a visloveňá podla nového viznamenáňá vtrusujú, které stará, v najstarších rukopisoch málo anebo zhola ňišt ňepremeňená, slovenská reč ňemala a ňeznala. Aľe p. O. Kucharski dosvedčuje, že slovensko-cirkevní jazik je jeden z nárečí ruskích. Mosá sa reč tuto všecci, kterí v ňéj službi božé vikonávať majú, jak Rusi, tak Serbi, Volgári a Dalmaťi učiť. Reč táto už za pohanskích časov virobená a zďelaná biť mosela; keď Písmo sv. už tenkrát do ňéj tak víborňe preložiť sa dalo, že preložeňí to francúské a ňemecké previšuje. Preukazuje spolu, že národ, kterí ju užíval, ňe ďivokí a barbarskí, aľe zďelaní a mravní už za svojého pohanstva mosel biť.

První krátkú grammatiku cirkevnéj slovenskéj reči zložil Vavrinec Zizania ve Vilňe 1596, v 8. Úplňejšú Melecius Smotriskí vidal v Jevie ňeďaľeko Vilni 1619 (1618). Po ňekterích iních Th. Maksimov v Petrove 1723., A. Mrazovič ve Vídňi 1794. a v Buďíňe 1811, 1821., P. Vinogradov v Petrove 1813., J. Dobrovskí ve Víďňi 1822. atd. Slovár vidal P. Berinda v Kieve 1627., Th. Polikarpov v Moskve 1704., P. Aleksieiev v Petrove 1773. atd.

Bol-ľi obrad slovensko-gréckí do Čech od Metóda uveďení? Ačkoľvek bi bolo české kňíža Borivoj od Metóda pred 880 anebo 879 rokem, jak víre najpodobňejšé je, v Morave na dvore Svatopluka pokrsťené; s toho však predca ňenasľeduje, žebi Metód nad Čechami duchovné právo jako arcibiskup bol mal: nebo Čechi od pokrsteňá 14 pánov 845 r. pod rezňanského biskupa patrili; a tak aňi slovensko-gréckí obrad ňebol od ňeho do Čech všeobecňe uveďení (ze stránki aľe predca biť mohel); tím méň pred tím od jeho bratra Cirilla. Češi od roku 895 a skór ešče dostávaľi kňazov z Bábor, ňeskór aľe aj ze Sás. Potom okolo roku 1035. sv. Prokop opát Čech v písme slovenském, od Cirilla vinaľezeném, dokonaľe viučení sázavskí klášter v Čechách vistavil; a do ňeho bratrov z rehoľe sv. Benedikta, božé službi slovenskú rečú vikonávajících, uvédol. Tíchto po jeho smrťi roku 1053 pre ňenávisť kňazov laťinského obradu, že jích s kacírstva obviňovaľi, za kňížata Spitihňeva s kláštera vihnatích, z Uher naspák povolaních láskavo prijal Vratislav 1061. Tímto povoláňím chcel asnaď napred ľen na ňekterích místách, a potom aj v celích Čechách slovensko-gréckí obrad pomáľi uvésť; aľe slobodu službi božé slovenskú rečú vikonávať od pápeža Gregora VII. 1080 pre Čechov uďeľiť darmo žádal. Po smrťi Vratislava pod Bretislavem jeho nástupcem laťinskí mňíši uveďení boľi, a bratri slovenského obradu preč do Uher sa odsťehovaľi; kňihi síce slovenské v klášteri zaňechaľi, které svím časem predca všecki zahinuli. Za Karla štvrtého cisára a krála českého roku 1347 bol vistavení klášter Emaus (Slovani) v Novém mesťe prazském ke cťi sv. Hieronima, Cirilla a Metóda pre slovenskích s chorvátskéj zemi povolaních benediktínov, kterí glagolské písmo a slovensko-laťinskí obrad podla rímského a ňe podla gréckého, jakí bol Cirillov a Metódov, usporádaní maľi. Keď aľe starí Chorváťi pomreľi, roďení Česi do kláštera braní boľi, kterí slovenské božé službi na laťinské premeňiľi. Pred menovaním viš rokem 1347 ména dvoch sv. bratrov Cirilla a Metóda v žádném českém kaľendári, breviári a missáľi prazského biskupstva ešče sa ňenachádzajú; ačkoľvek najstarším českím kronikárom ňeboli scela ňeznámé. V Polsku slovenskí kňazi na začátku X stoľeťá vistaviľi kostel sv. kríža v Krakove, a usporádaľi tu službi božé ve slovenskéj reči; aľe po celém Polsku panoval obrad laťinskí, víjmúce krajni ruské, které pozatím k ňemu pripadli. V Krakove bola prvná kňih tlačárňa cirillského písma, odkáď Slováci slovensko-gréckého obradu potrebními kňihami sa zaopatrovaľi.

Bol-ľi slovensko-gréckí obrad od Cirilla a Metóda u ňitranskích a tatranskích Slovákov uveďení? Pred príchodem Cirilla a Metóda boľi u tíchto laťinského obradu kňaži; ňemosel aľe jích veľkí počet biť preto, že vojni, ve kterích Slováci, poddanstva Ňemcov sprosťiť sa usilující, zapľeťení zetrvávaľi, prístup novím kňazom z Bábor do Moravi zamedzovali, a že sám Rastislav k Michalovi carihradskému cisárovi s prosbú sa obráťil, abi mu učitelov kresťanskéj víri oďeslal. Cirill a Metód viučujíce ľud viučovaľi aj mláďencov slovenskí obrad a službi božé slovenskím jazikem vikonávať; pripraveních na kňaztvo vzaľi ze sebú do Rímu, kďe za kňazov a jáhnov posvaťení boľi. Odtáď Metód, za arcibiskupa moravského a panonského ustanovení, privédol jích ke Slovákom, a za duchovních pastírov ľudu predstavil; sám též za trinást rokov súcích učedelňíkov posvácal, a kďe bola potreba rozestavoval. Tito všecci slovenskú rečú službi božé vibavovaľi jako aj on sám; prečo u pápeža obžalovaní bol. Potom až roku 880 Vichín za ňitranského biskupa posvaťení prekážku mu čiňil. Ačkoľvek aľe Vichín s pomocú báborskích biskupov slovensko-gréckí obrad prenasľedoval a viťískal; ačkoľvek roku 899 posľi pápeža Jána IX do Moravi prijdúce jedného arcibiskupa a troch jemu podzríďeních biskupov laťinského obradu ustanoviľi, a koňečňe Uhri napozatím královstvo veľkomoravské vivráťiľi; predca ešče za času sv. Štefana, prvého krála uherského, a po ňom obrad slovensko-gréckí místami v Uhroch u Slovákov sa nachádzal. To dosvedčuje napred mešec teho predmenovaného sv. Štefana, v kostelnéj císarskéj pokladňici ve Vídňi sa nachádzající, na kterém na jednéj straňe Kristus Pán ze svatími podla gréckéj običaje viobrazení, na druhéj aľe srdce, a tento cirillskími literami slovenskí nápis višití sa naľezá:

To jest: „Budi Gospodi milost tvoja na nás ninie i ve vjeki. Bože! uščedri, blagoslovi nii, i prosviti liče svoje na nii: i omiluj.“ (Toto je asnaď najstarší nápis cirillskími písmenami dosaváď známí). Po druhé, potvrďuje to, že sv. Prokop, v písme cirillském a obraďe slovensko-gréckém v Uhroch viučení, bratrov teho istého obradu do novovistaveného kláštera sázavského v Čechách privédol, kterí po jeho smrťi vihnaní do Uher sa oďebraľi. Potom znovu od Vratislava z Uher do Čech povolaní boľi; aľe za Bretislava zase vipoveďení do Uher sa visťehovaľi. Zdá sa též, že sv. Vojťech za sv. Štefana pesňičku: „Hospodiňe pomiluj ni“ atď. pri slovenskéj omši u Slovákov spívať počul; a odtáď ju do Čech priňésol. Tak tedi i po smrťi Metóda u Slovákov ňitranskích a tatranskích, jako též i panonskích, obrad slovensko-gréckí, a reč slovenská pri službách božích za mnohé roki zetrvávala; a do dňešného dňa jak za Dunajem tak pred Dunajem v Uhroch u Serbov anebo Rácov zetrvává; panuje též u karpatskích z rímskú katolíckú cirkvú zjednoťeních Rusňákov.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.