ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na fare hovoril farár Janovi, sediacemu naproti nemu na pohovke a zamyslenému o dávno minulých veciach:

— Nechápete vec, milý Paška, tak, akoby ste mali chápať. Vidíte jedine nezaslúžené oklamanie a pocit vlastného veľkého nešťastia prekáža vám, aby ste na nevernosť svojej ženy aj inými očami hľadeli a z pravého hľadiska ju posudzovali. Chyba je v tom, že v Zuze vidíte jedine a výlučne iba manželku, a nie aj ženu. Keby ste si nerozlučovali manželku od ženy so všetkými vlastnosťami jej pohlavia — nesúdili by ste tak prísne.

Vy neberiete do ohľadu, že naša žena je ešte nevyspelá; je ako decko, ktorému treba mnoho výchovy a ktoré práve pre tento nedostatok výchovy hocikedy samo nevie, čo je správne a užitočné preň. Naša žena nežije podľa povedomej, rozumnej rozvahy, ale podľa toho, nakoľko vyvinutá je v nej pohlavnosť. Z našich žien skoro každá by bola vstave podobne robiť a tak hrešiť ako vaša žena — a že nehreší, je zásluhou viac jej mierneho rozvinutia a nepríležitosti hrešiť, ako v nej zakorenenej a vyvinutej cnosti.

Vyskytujú sa síce ženy, ktoré prirodzeným dôvtipom utrafia na pravú, dobrú cestu, z ktorej sa neskĺznu, ale tých je málo, veľmi málo u nás; väčšina potrebuje tútorstvo, stále vodenie, ktoré, ak sa im nedostáva, ide to ako so slepcom. Never, že Zuza i v tvojej prítomnosti bola by pochybila. V ženskej jej druhu stále a stále sníva žena, a to bez hľadania a sledovania niečoho vyššieho; duch, ten úctyhodný duch, ženou nižšieho zmyslu býva zatískaný a stojí schúlený bezradne v ústraní. Avšak neuspokojúva sa jedine krásou sna o ľúbosti; ona musí si ho pretvárať, sprítomniť, oživiť. Má zmysel obyčajne len pre telesné navnadenie a pohlavnú lásku. Áno, žena ako tvoja, kým neprejde ju ochmelenie a nedostaví sa skúsenosť zo zažitého, stále hľadá dobrodružstvo s mužským. Je to špatné, nízke, nie pre ľudí ušľachtilých s vyššou vnútornou úrovňou a kochajúcich sa s pravým pôžitkom hlavne v krásach duše: ale rovné s rovným; plaz nikdy nevenuje pohľadu vysoko letiacemu orlovi.

Od takejto ženy, Paška môj drahý, nemožno očakávať zachovanie manželskej vernosti, ale ani pokladať jej to za neodpustiteľnú vinu. Lebo tu niet poňatia, niet zmyslu pre skutočnú, pravú lásku.

Tak to bolo aj v prípade vašom. No, že rozdielnosť medzi obcovaním a vlastnosťami Pavelku a vás, ako aj prospechu, vyplývajúceho pre ňu z toho i onoho pomeru bola velikánska, Zuza mimovoľne dala sa do porovnávania jedného i druhého pomeru, do oceňovania toho i onoho mužského. A výsledkom bolo: spoznanie chyby, vytriezvenie, oľutovanie. A ja som presvedčený, že teraz vy nenašli by ste pod slnkom vernejšej a oddanejšej ženy, ako je tá, ktorá vás pred rokmi oklamala. Pravda, ona je chorá a ako počúvam, len-len že neumiera — ale, Paška, zabudnite na všetko, poponáhľajte sa a urobte, čo môžete — láska robí divy; snáď teplotou svojich pŕs podarí sa vám ešte zachovať ju — sebe i životu.

Jano pozrel na farára dlhým, počudovanie prezrádzajúcim pohľadom ako človek, pred ktorého zrakom leží nezaobalená dýka, na ktorej sú viditeľné stopy zradného činu: zaschnutá, ale nevyblednutá krv z jeho vlastného srdca a teraz prichádza voľakto ku nemu, navádzajúc a núkajúc ho: „Iď, zmier sa so zákerníkom, poľúb ruku, ktorá vrazila ti ostrý nástroj, zavri oči pred krivdou, lebo ona nebola hriešnou, úmyselnou, ale iba zjašeným skutkom slepej nevedomosti.“ — Nie. Nikdy toho neurobí. Sám seba by ponížil pred ženou, ktorá raz pohrdla ním, jeho láskou.

— Nemožno, velebný pane, — povedal odmietavo Paška, hoci cítil správnosť a závažnosť farárových vývodov o žene. Vôbec úsudky jeho prekvapovali ho. Čo nevysvetlili mu premúdre knihy, ktoré deň po deň čítaval svojmu bývalému chorému pánovi, to spravili mu odrazu jasným ako na dlani prosté spoznania a objavy tohto dedinského farára. Zdalo sa mu, že ani jeden z anglických mudrcov nevystihol tak jasne a dôvodne svojho predmetu, ako tu hľa tento beznáročný, od mladi v nepatrnej dedinke zapadlý farár. I sám mnoho rozmýšľal, aby si vysvetlil nevernosť ženy, o ktorej bol predsa presvedčený, že mala ho úprimne rada, kým bol doma. Ale žena predchádzala mu ako nepochopiteľná záhada, ako niečo nevyspytateľného a pre mužského úplne cudzorodého, v základoch nikdy nevyrovnateľného.

Farár sa dobrosrdečne usmial, pristúpil ku Paškovi a položil mu na plece ruku rieknuc:

— Ľudia, ktorí opravdivo milujú, neznajú slova „nemožno“, keď ide o záujem niektorého z nich a tobôž nie ešte o záujem a prospech spoločný. Ale povedzte mi, priateľu, úprimne, či pomôžete si a prospejete samému sebe, keď zostanete zatvrdilý? Zdá sa mi, že oveľa ťažšie a mučivejšie je dusiť v sebe do nekonečna šľachetný cit veľkej dávnej lásky ako hodiť rukou na krivdu, ktorú nám pripravila kedysi osoba milovaná. Načo odopierať dobrému v nás? Načo sa brániť tomu, čo vlastne je podmienkou i nášho upokojenia, ba azda i blaha? Neváhajte byť trebárs trochu veľkomyseľný. Smutná je púť bez lásky a ešte smutnejší život toho, kto zatvára svoje srdce pred ňou; láska je vatra, ktorá vrhá svetlé lúče v temnoty života a ktorej žiara ešte i v pozdnej starobe milo zajagá sa ľuďom spomienkami o zašlosti a radosťou zahrieva ich vyziabnutú hruď.

— Ale láska sklamaná je ako blen: zhorkne ňou celý život, — trpko poznamenáva Jano.

— Život je ako dobrý kuchár, — odpovedá starec, — k najlepším kusom pridáva horčice, aby sa hosťom neprejedli, prečo by práve len láska mala byť stále sladká?

Jano mlčal.

— Včielka, — pokračoval farár, — je malý tvor, so sladkým medom však nosí zároveň i jed so sebou. Tomu sa v prírode nik nediví. Prečo si mužský žiada odchýlky a nevie sa spriateliť s tým, že čaša, ktorú podáva najsladšia žena, tu i tu naplnená je trpkým príkrym obsahom?…

Starec chytil Janovu pravicu: — O čom rozmýšľate, milý Paška, — zdá sa vám veľká neprávosť vašej ženy? Väčšia ako by ste jej mohli odpustiť? Váhate? — Avšak ja vás nebudem ďalej zdržovať — odpočiňte si, ste ukonaný.

Potriasol dobrodušne Janovi ruku. — Dobrú noc, mladý priateľu, — povedal a tichým, dôstojným krokom pošiel ku dverám. Skôr však, akoby bol chytil kľučku, ešte raz sa obrátil a významne povznesúc šedivú hlavu, ticho, ale s prízvukom riekol: — Kto je z vás bez hriechu, najprv hoď po nej kameňom, — a zmizol za dvermi. Chodbou zaznelo ešte niekoľko krokov, nato kdesi nablízku klepli dvere a všetko úplne zatíchlo.

Jano stále hľadel na dvere, akoby chcel čosi preniknúť očami. ,Kto je tento človek, — myslel si, — a odkiaľ má moc vidieť to, čo sa v kom skrýva, čím naplnená je jeho duša? Vniká do najvnútornejších záhybov, do tajnosti srdca a číta z nich ako z otvorenej knihy. Odkiaľ vie, že on stále miluje svoju ženu a že láska nedala a nedá mu stále pokoja, lež prihnala ho i naspäť do domova?…

Dlho sa vzpieral, dlho váhal, avšak márne. Opravdivá láska je ako silný horský prúd, ktorý nikdy nevyschýna, ale stále letí, letí kdesi nadol — veslár mu začas odporuje, ale napokon predsa i jeho strhne so sebou… Kto raz miloval vrúcne ženu, nech by bol kdekoľvek, ona neprestane opanúvať jeho zmysly a nikdy ju už nevyhladí úplne zo srdca — po celý život bude sa vracať spomienkami ku nej a myšlienky jeho ovíjať budú milovanú bytosť ako chmeľ stromový peň.

V Amerike zostával už ani nie z potreby, ale iba preto, aby vzdialený ľahšie zahlušil v sebe cit a zabudol na Zuzu. Päť štvrtí roka trvalo jeho strábenie sa z úrazov, za tento čas v nemocnici naučil sa bezchybne po anglicky. Keď sa jeho stav natoľko zlepšil, že mohol vstať z postele a chodiť — lekári pozývali ho posluhovať. Pri vizitácii a skúmaní rôznorečových chorých, ktorí sa stále vyskytovali v nemocnici, čoskoro ukázal sa im veľmi prospešným so znalosťou slovenského, nemeckého a maďarského jazyka. A keďže bol aj ináč veľmi šikovný, po úplnom vyliečení ho už ani nepustili, ale správa nemocnice prijala ho ako riadneho, dobre plateného sluhu.

V nemocnici zostal zamestnaný tri roky, po tomto čase na odporúčanie profesora, ktorý bol zároveň i domácim lekárom amerického miliardára, nastúpil miesto u chronicky chorého boháča ako nevyhnutný, skúsený ošetrovateľ. Janovi bolo dobre a ani by si nebol mohol želať lepší a pohodlnejší život. Milionár, starý mládenec, obľúbil si ho a sluha časom stal sa mu viac priateľom ako služobnou osobou. Pri jeho lôžku Jano po celé dni čítaval noviny a rôzne znamenité diela svetových spisovateľov a chorý občas rozprúdil s ním hádku o tom alebo inom predmete, takže prostý a len štyri triedy elementárky skončiaci Slováčik pri svojej vnímavosti a chápavosti nadobudol si vycibrenosti sťa hociktorý vyškolený vzdelanec.

Dlhotrvajúci neduh konečne úplne podlomil organizmus chorého a po šesťročnom trápnom živorení vypustil ducha. Pred smrťou urobil testament, podľa ktorého celé svoje imanie poručil sanatóriám pre chudobných, na zakladanie a rozširovanie verejných knižníc v Spojených štátoch a na základiny pre rôznych spisovateľov. Nemajúc nikoho, pamätal najmä na svojho verného sluhu, ktorému poručil svoju cennú knižnicu a päťdesiattisíc dolárov.

Okrem toho varovná sporivosť Janova po celý čas jeho pobytu za morom bola taká, že tiež zgazdoval si niekoľkotisíc dolárov a teraz z Ameriky vrátil sa na dedinu ako boháč.

Spočiatku v túžbu jeho vrátiť sa domov miešala sa aj istá samoľúba hrdosť, aby ukázal svetu i žene, kým opovrhla. Želal si, aby Zuzu žrelo, aby trpela skrze svoju bývalú ľahkomyseľnosť a aby takto pocítila trest, ktorý sama pritiahla si na hlavu skrze svoju nerozmyslenosť. — Vidieť časom pokorených tých, ktorí človeka voľakedy pohanili alebo urazili, býva niekedy tajným želaním i najlepších, najdobráckejších ľudí a pri dosiahnutí toho v svojej samoľúbosti cítia isté sladké zadosťučinenie. Avšak z jeho samoľúbosti po rozhovore so ctihodným starým kňazom nezostalo ani stopy. Jano zahanbil sa sám pred sebou za svoju nedávnu skrytú túžbu. — — —

Bledé svetlo nočného olejového kahanca tlmene osvetľovalo priestrannú spálňu. Sedel na bielo postlanej posteli. V tmavom úzadí izby černeli sa dvere. Janovi zdalo sa, že tam kľačí prostovlasá žena, podobná Magdaléne, vzpínajúc proti nemu ruky. Starý duchovný šľachetín stojí za ňou, ukazujúc jednou rukou na ňu, druhou ale vyzýva pokrytcov, schovávajúcich sa vo tme, aby ich nikto nezbadal: „Kto je z vás bez hriechu, najprv hoď po nej kameňom!“ a šedivá hlava kňaza skláňa sa, kým píše chudou, kostnatou rukou voľačo na zem, píše ako Kristus a očakáva… Pokrytci i sami pred sebou hanbia sa, pomaly sa tratia…

Jano pohybuje ústami, hľadí na hriešnicu a šeptá: „Ženo… aniž já ťa odsudzujem. Iď…“ hlava padá mu na podušku a víčka sa mu privierajú. Po mnohých nepokojných a v cestovaní prebdených nociach i dňoch zaspal prvým, telom už veľmi žiadaným snom.

A spal až do predpoludnia nasledujúceho dňa. O pol jedenástej vstal. Zvláštne mu bolo hľadieť na ulicu, na chudobný biely kostol s dreveným pokryvom, spod strechy ktorého trčala slama z neriadnych vrabčích hniezd a ktorého vežu obletovali lastovičky a čierni kolesári. Pažiť zelenala sa vôkol neho a lipy práve prekvitali skromným, sotva zbadateľným kvetom. Otvoreným vrchným oknom nabehlo i dnu tuhej, príjemnej vône. Ó, ako celkom ináč sa dýcha v drahej domovine. Všetko bolo tak, ako bývalo voľakedy… Pod nohami rozpiateho plechového Krista visel úplne uschnutý, ožltnutý veniec, ale naň už voľakto položil svieži, nový, o voľačo menší; v ohrade vôkol kríža bujnela loboda, repík, vysoký štiav s hrdzavým kvetom a krajmi — z dnu i z von — ohrady belel sa harmanček. Neďaleko od oblokov bavili sa bosé deti v piesku, prichystanom iste na obhádzku kostola, na ktorom vôkol spodku opadala vakovka, odvlhnutá čľapotom dažďa z odkvapu.

Díval sa na deti s veselými tvárami a pozoroval ich hru. Bolo ich sedem. Tri pekné dievčatká a štyria chlapci. Traja chlapci stále hrali sa s dievčatkami, smejúc sa pokrikovali radosťou. Každé z nich malo záujem aj o ostatných, iba jedného chlapčeka všetci odbíjali zo svojho kruhu. Nesmel sa im priblížiť: chlapci bili ho do chrbta, ťahali za uši, nadávali a vysmievali sa z jeho otrhaných nohavičiek; dievčatá ho štípali a deravým klobúkom sypali mu z priehrštia do vlasov drobný piesok. Chlapček nekričal, neplakal, ale bez slova trpel akokoľvek s ním zle zaobchádzali. Utiahol sa od nich ďalej, nahrabúc si z veľkej hŕby trochu piesku na hranie. Podarilo sa mu spraviť si baštu, ale červenovlasé dievča podívalo sa tam a skočiac, pošliapalo mu ju drobnou nôžkou. Chlapček pozrel ľútostivo na zničenú hru a bojazlivo hľadel na cápavé, ružové nôžky dievčaťa, vstávajúc, aby ho srdito nekopli. Netrúfal si už ďalej sa baviť, len túžobne prizeral sa hre detí na veľkej hŕbe. Ale ešte i tak, obďaleč, im zavadzal. Jeden chlapec uchytil do hrsti piesku a s nadávkou zalúčil ho do neho. Jano z jeho hlasu vybadal veľkú nenávisť a opovrhnutie.

Paškovi čosi akoby bolo stislo srdce — nemohol sa ďalej dívať na takú zábavu medzi deťmi. Mocne dotýkal sa ho bolestný pohľad chudobného chlapčeka. Mimovoľne prišlo mu na um jeho detstvo a prirovnával si ho s tohto chlapcovým. Spomenul si na svoje zábavy medzi deťmi, ako ho všetky rady videli, i tie bohaté, trebárs on bol veľmi chudobných rodičov. Spolu behával s nimi po dedine, v poli za motýľami a do báňa na sladké jahody a v lese spoločne húkavali na hôrnu vílu, načúvajúc ozvene. S dievčatkami vil na jar vence, „hľadával ružu naproti nožu“ a zavše dával im kamenný peniažtek a ony jemu zaň chleba s maslom alebo s lekvárom. Tak mu bolo príjemne, tak milo. Ešte i teraz trvá v ňom pamiatka tých radostných chvíľ detstva. Nebolo medzi nimi rozdielu. Všetci zabávali sa v zhode ako rovní s rovnými a prečo tu hľa medzi týmito deťmi toľká nenávisť, také delenie, štítenie sa. Čo mohlo zapríčiniť, že toto mladušké chlapča už v útlej mladosti musí pociťovať zlobu, trpieť ústrky a že ho ešte i chasa drobizgu vyvrhuje zo svojej spoločnosti? Veď človek v tomto veku nezná hriechu, nemôže sa previniť proti nikomu: nevinnosť preniká ho skrz-naskrz ako rannú hmlu májový svit slnka. Aká je to špatná nespravodlivosť na svete, ktorá dáva vznikať takým neprirodzeným citom v detských srdciach.

Akýmsi neznámym bôľom stislo sa mu srdce, ale zároveň povstávalo v jeho hrudi nejaké zimničné náruživé rozochvenie. Nevedel, čo je to. Bolo to nejasné, ale mocne ovládalo ho celého. Hnalo ho na odpor s neznámou mocou. Kázalo mu boriť sa, stále boriť s akýmsi nehmotným nepriateľom, ktorý hoci nemá tela, predsa cítiť ho všadiaľ. Napĺňa vzduch, derie sa zhora, zdola i zvôkol. Znebezpečuje svet, ohrozuje život, nedovolí slobodne žiť! V tom rozochvení chce sa Janovi bežať k tomu chlapcovi, chytiť ho za rúčku, ujať sa ho, ujať…

Obliekol sa ako v horúčke a zamieril ku deťom.

Chlapček stále stál obďaleč. Bol tak veľmi opantaný túžbou hrať sa s deťmi v piesku, že ani nezbadal príchodzieho.

Jano priblížil sa k nemu. V mysli mal už hotový plán, ako bude konať s chlapcom, ktorý tak svojím zovňajškom, ako i nesmelým správaním, robil dojem najbiednejších želiarskych detí.

— Ako že ťa volajú, synček môj?

Chlapec neochotne pozrel na neho, sťa by prihovorenie cudzinca nebolo žičlivé ani tomu jeho prizeraniu. Odpovedal nedôverčivo: „Janko,“ a ďalej sa chcel prizerať hre. Detiská prestali sa hrabať. Nechajúc ruky ponorené v piesku, dívali sa na neznámeho pána v bielej veste so skvelými a proti slnku sa meniacimi perleťovými gombíkmi.

— A či máš tatu aj mamu?

— Mám.

Jedno z chlapčiat sa bezočivo uškľabilo:

— Cigáni — nemá otca.

— Mám!

— Nemáš! Však nemá, deti?

— Just mám, — hovorí chlapča s akousi bôľnou urputnosťou a zdá sa, že sa odrazu i hanbí i plakať by chcelo. Hlas sa mu trasie, keď hovorí: „Každé dieťa má tatu.“

Chlapec sa mu znovu uškľabil a posmešne odvrkol:

— Ale ty nemáš — si najdúch!

Všetky deti sa odrazu rozrehotali, lebo slovo najdúch bolo im veľmi smiešne. Jano odrazu pochopil celé správanie detí naproti chlapcovi.

— Si veľmi nemóresné chlapčisko, ty, počuj. Poriadne deti sa hanbia tak ošklivo hovoriť, — karhal Paška posmešníka. Potom riekol chlapcovi, ktorého držal za ruku. — Poď, zaveď ma domov, kde bývate…

Chlapcovi podistým dobre padlo, že zastal sa ho neznámy, ktorý v deťoch bez rozdielu vzbudil veľké počudovanie; trochu víťazoslávne pohliadol na deti za sebou a šiel s Janom dolu dedinou.

Z domov vybehúvali ľudia, uprene hľadiac za idúcimi. Susedky, hoc mali pilnú prácu, zašli si jedna ku druhej a rozjímali o čomsi neobyčajne zaujímavom. Zdalo sa, že viesť sa s chlapcom — o ktorého rodine Jano nevedel nič — za ruku, bolo im neočakávanou udalosťou, pre ktorú ozývali sa z hrdiel hlasy údivu a pokyvovali hlavy. Paška však nebadal mimoriadneho ruchu, ktorý vyvolal u svojich rodákov; kráčal ticho, zamyslený ďalej popri svojom malom spoločníkovi. Tušenie, ktoré skrslo v ňom následkom reči chlapčiska, čo zostal na hŕbe piesku, ho neopúšťalo, ale budilo v ňom otázky a predstavy o chlapcovej matke a otcovi. Azda to boli milenci úplne hodní seba — láska ich bola najšľachetnejšia, ale nešťastná: musela sa rozbiť z hlúpych spoločenských ohľadov, pre rozdielnosť stavu; snáď dieťa stalo sa obeťou nesvedomitého dobrodruha, alebo nehanebného neverníka; alebo to bol pomer zrovna hriešny (pri tejto myšlienke nevedel sa ubrániť žiaľnej rozpomienke) i protizákonný… Ale trebárs by i tak bolo, či následky hriechu znášať má tvor úplne nevinný, ktorý za poklesok rodičov naskrze nemôže?

Kdesi na samom kraji dediny chlapec ho vyrušil z dúm.

— Tu bývame, — upozornil ho a ukázal prstom na chalúpku s dvoma okienkami ako päsť veľkými.

Jano sa trochu zahľadel, akoby sa rozpamätúval, aká je to chalúpka, kto býval v nej pred jeho odchodom z rodiska.

— Bývate v obecnom… Rozmnožili sa vari pastieri?…

— Nie. My nepasieme… Toto tu, vedľa, je pastiereň, tam býva kraviar i jaloviniar.

Vkročili do kuchyne so starým čiernym ohniskom, nad ktorým všetko blyšťalo sa zliatou, stuhnutou sadzou, i povala i hrady strechy, ktoré bolo vidieť otvorom na pôjd. Chlapča pobehlo vopred, Jano vošiel za ním do izbietky s hlinenou dlážkou.

Drobnými oblôčikmi vnikalo len málo svetla a Paška, prijdúc z úslnia, nevidel tu dnu za čas ničoho — pocítil iba vlhčinu a stuchnuté povetrie. Hneď pri vstúpení oborilo sa na neho dakoľko múch. Nebolo ich mnoho v izbe, ale zdali sa veľmi vyhladovenými, ani ich let nebol taký šibký ako u múch v inej domácnosti. Aká biedna to môže byť domácnosť, kde ani pre muchu nieto dosť potravy!

Zdalo sa mu, akoby napravo v kúte bolo voľačo zašuchotalo. Pozrel v tú stranu. Zbadal posteľ. Pri nej zastal si bol i chlapec. Čosi naskrze nepodobné živému človeku — skôr ako kostra — ležalo na nej a obracalo na neho zrak hlboko vpadnutých očí. Jedine vlasy prezrádzali ženskosť zjavu.

Paškovým chrbtom prebehol mráz, keď zočil ženu a zarazený zostal stáť; uviazla mu kdesi v hrdle i reč.

Chorá akoby bola bývala v zmutku ohľadom toho, s kým má do činenia. Okrúhla, plná a cele oholená tvár cudzincova akoby jej bola v čomsi odporovala.

— Koho si to priviedol, Janíčko? — spýtala sa slabuškým, namáhavým hlasom chlapca, ovinujúceho si vôkol hrdla matkinu suchú ruku a túliaceho sa ku nej na posteľ.

Jano sa spamätal a poklonil sa jej. Ale čože mohlo byť v tom jeho hlase — hľa, chorá naň sťa by bola chcela vyskočiť na svoje slabé nohy z postele. Už ani nepočúvala, čo odpovedá chlapec, len vystierala ruky nevedieť načo, či na objatie, či k prosbe.

— Jano môj, Janíčko! — volá oživená. — Vyčkala som ťa — tvoj je to hlas… Muž môj dobrý!…

Jano nevie, či sa s ním voľačo robí, alebo snáď šalie chorá. Nedôveruje svojim očiam, ušiam a bojí sa i chorej. Odrazu však opanúva sa. Nesmierna ľútosť obkľúčila mu srdce naproti tejto úbohej ženskej, približuje sa ku posteli a so súcitom sa jej opytuje.

— Čo vám je, dobrá stvora?

Chorá trasie sa veľkým vzrušením i bôľom. Zdá sa, že v jej hlase ozýva sa plač. — „Nepoznáš ma, Janko?“ — volá nepokojne, stískajúc mu ruku, — „Zuzu. Svoju ženu… Tu, hľa, je dieťa, — hovorí, ukazujúc na chlapca, s ktorým prišiel, — ktoré nosí tvoje meno, nie však tvoju…“

Nedopovedala, lebo náhle prekazil ju v reči teplý prúd, tisnúci sa jej von hrdlom. Zadúšal ju slabučký kašeľ, no dosť mocný na to, aby vychrlila sa s ním krv.

Jano zdúpnel. Nebesá! Aké to zhliadanie. Nemyslel na nič — iba na tú úplne zničenú osobu. Pred sebou nevidel nič, iba hrôzu nešťastia, ktoré takto nemilosrdne zhubilo svoju obeť. A v tom veľkom žiali zareval, akoby bol chcel zavolať minulosti, žeby mu ju vrátila niekdajšiu peknú, silnú ženu, ktorú už ochráni pred zlým a nedopustí, aby toto všetko musela podstúpiť. Priklonil sa ku chorej a vtedy zbadal krvácanie. — Predesil sa.

— Nič to, — šepotala Zuza, — to býva.

Ale tentoraz bolo ináč. Vzrušenie bolo veľké a pristaviť krvácanie nemohol ani Jano, ktorý sa v tom dobre vyznal. Zuza sa najprv usmievala tej dobrote, tej ochote, akou ju muž opatroval, ale pozdejšie zostávala smutnejšou; čosi seklo v nej, ako smrteľná úzkosť… A už ani neopúšťala ju myšlienka blízkeho skonania. Janovi povedala: „Neustávaj sa.“

Muž pozrel na ňu — porozumel jej pohľadu.

— Pôjdem… Jano, — hovorí s prestávkami, nedbajúc už ani na krvácanie. — Odpusť… všetko…

Jana naplnila zúfalosť, náruživá, veliká, v akej človek vstave je hodiť sa pred rozbehnutý vlak a trúfa si pristaviť svojimi rukami jeho beh.

— Nie — nesmieš! Žiť musíš! — kričí, akoby ani nie jej, ale sťa by doliehal zrovna na boha, pána života… — Veď sme bohatí. Kynie nám blahobyt!

— Upokoj, spriateľ sa s osudom… Dobre je… tak…

Zdá sa, že chcela by ešte niečo povedať, ale nemôže, vidieť jej len prosbu v očiach, poslednú veľkú prosbu. Napne všetky sily, vezme chlapcovu rúčku a slabo stískajúc ho, priloží ju do mužovej.

Jano objíme chlapca a zaplače:

— Syn môj…

Vôkol úst zomierajúcej rozlieva sa úsmev, zrak preniknutý je vďakou, — kým úplne neprivrú sa víčka, — na čele rozprestiera sa pokoj, nadzemský pokoj…