ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z dediny, ako každého leta, tak i teraz, mnohí zberali sa na žatvu na Dolniaky. V predchádzajúce letá — okrem lanského — riadne chodievali aj Paškovci, ale teraz o tom, či pôjdu, Jano z akejsi príčiny nehovoril a idúcim sa vôbec nesľuboval.

— A čože, vari naveky len v hniezde čušať budete? — spýtal sa s prekáraním, ale i preto, aby zvedel príčinu, Ďuro Trebuliak, chlap vysoký, mocného až ohurného hlasu, s dlhými, do končita vymydlenými fúzami, ktorý rok po rok zhľadával a odvádzal na panstvá žencov a býval ináč podľa povesti najsúcejší v dedine na podobné pobehačné služby. Páni len jeho vyhľadávali, i k výletom do vrchov i ku hôrnym poľovačkám, kam nosieval poživiny, piekol im „zbojnícku“ dbal o poháre, aby nevyschýnali. A keďže takéto misie vykonával oddávna, nalepilo sa veľa všeličoho na neho od pánov. Nesmierne páčili sa mu menovite všelijaké cudzie slová v panskej reči, ktoré potom tiež príležitostne používal: Tak keď susede nechcela sedieť hus na vajciach a zbehúvala jej z nich, konštatoval: „To vám je nervózna.“ A hneď mal i radu. „Oblievajte ju ráno studenou vodou ako pána pergráta Podbrezovou jeho panička.“ Ženské-záletnice volal leptikami (=epileptik); pračku a zvadu pertíciou (=impertinencia); a keď sa docenganí objímali, tomu hovoril synpánia (=sympatia), najnovšie ale mal mnoho práce so zhľadávaním pôžičky a v bankách naučil sa slovu „tergeniše engedou“ (törlési engedély, ktorý žiadali od neho na dôkaz, že na chyžku zaintabulovanú pôžičku splatil). — Ako sprievodca hôrnymi cestami a riaditeľ poľovníckych honov navykol veľa hovoriť, prečo mu ľud v mene zmenil hlásku b v p, menujúc ho Trepuliakom.

Jano na Ďurovu reč zavrtel hlavou:

— Nebudeme my zaháľať, strýko, ale… ale keď mi je voľajako na dvoje…

— Ako na dvoje, vari nemôžeš pre veľkú patoru,^[5] statky!?

— To ako to, — hovorí Jano a keďže Trebuliaka považoval tak trochu za rodinu, nakoľko boli s nebohým otcom „krstnými“, zdôveril sa mu, že by rád ísť do Ameriky. Hneď však oľutoval svojich slov, ako prenáhlených, ktoré nemôžu byť viac tajnosťou a že nemal zosporený dostatok peňazí na cestu, obával sa prekážok zo strany ženy, ktorej môžu navravieť teraz baby zbytočných, znepokojujúcich pletiek.

— A čo — vari si ľulok popil? Teraz ísť do Ameriky. Nepoviem, keby ešte mládenec… A ženu len tak necháš?

— A veď nie je decko.

— Nie je, nie je, — dosviedčal mu Trebuliak, ale jeho slovám i tak si mohol rozumieť, že práve deckom mohla by byť skôr ako takou mladicou… „Len aby si sa už darmo nevodáckal,“ prial mu odchodiac.

A prvému, koho postretol, hneď vyprával novinku; podával ju do tých čias, kým sa nerozhovorila o nej celá obec. Spôsob vyprávania jeho bol zvláštny: nepovedal, čo zvedel, priamo, ale ako niečo vedľajšieho, na čom mu nezáležalo a zakaždým v inakšej podobe. Vedel si každý predmet do súvisu uviesť s akoukoľvek rečou alebo príležitosťou a bársaká klebeta obyčajne vypálila mu čo najnevinnejšie. Zajtrajšieho rána zišiel sa so starou Vrábkovou: „Si už vstal?“ opýtala sa ho obvykle. „A či môžem spať — pre strašidlo!“ — „Čože?“ — „E-ech, žena vždy balácha: to ju kríže bolia, to v lopatkách lomí, čpie v ramenách a chcela by, aby som ešte za noci vstával z postele. Ani vyspať!… Veď ti ja vstanem, sojka. Ani nezvieš, keď ti zmiznem. Ta voľakde na pokoj do Ameriky, za Janom Paškom.“ Neskôr postretol gazdu: „Z poľa? Ej, bol som i ja včera, reku, ako sa nám zemiaky kotia. Podhrabnem kopec, tu vykotúli sa mi pajedisko. Eh, aký je hnusný, vypchal sa, ako jaternica a pol najkrajšieho zemiaka je tam. Panáčku, hovorím, ak budete tak gazdovať s božím požehnaním, na jeseň všetci vysťahujeme sa do Ameriky ako dnes-zajtra Paška.“ A majetnému gazdovi, popánenému Pavelkovi, ktorému vozilo šestnásť párov koní papier a handry pre najväčšiu papiereň v Uhrách, ležiacu v susednej obci a čo si tykal s mnohými pánmi (s niektorými bol konškolár; skončil päť gymnaziálnych tried) a často zabával sa pri šampanskom (ktoré, rozumie sa on platil) i so stoličiarmi v Bystrici a pri ktorom sa Trebuliakovi zdielnosť v istých veciach občas vyplácala, k novine o Janovom odchode poznamenal „Hehe, Ondro, aké urovnanie! Ty nemáš ženy, lebo si sa neoženil — ona nebude mať muža: lebo sa vydala za bedára…“

Pavelka sa usmial na vtipe a cestou prišla mu na um Zuza, akého bola odmeraného chovania ako šestnásťročné dievča, keď bola v službe u nich. V dedine bolo ináč všeobecne uznaným, že služobným nebývalo nikde tak dobre ako u jeho rodičov; mnoho dievčat by sa bolo driapalo k nim, ale ona odišla… Pekné bolo dievča, dlho mrzelo ho za ňou. Potom sa vydala za Jana, s ktorým sa on akosi neráčil, snáď preto, lebo býval v popredí pred ním u vojska, hoci bol predtým sluhom, takže on cez sviatky hanbil sa prísť na návštevu domov, lebo ľudia a zvlášť dievky na očividom smiali sa, že zmohol sa iba na jednu hviezdičku, i to len v poslednom roku. „Chvalabohu, že vojenčina trvá len krátky čas a v živote prichádzajú do popredia cele iné okolnosti,“ pomyslel si Ondro a pocítil plnou mierou sladkosť toho, že je majetný, a naopak: škodoradosť, že bývalý jeho sok neoplýva žiadnymi statkami a musí ísť do Ameriky, aby si zabezpečil lepšie živobytie.

S predstavou Janovho nepohodlia zišlo mu na um ešte i to, že jeho neprítomnosť bude môcť využiť v svoj prospech. Myšlienka, pre ktorú v taji sedliackej duše sa trochu zahanbil, ale ktorej nemohol odolať, majúc srdce presiaknuté zvrhlosťou veľmi chytľavých panských manierov, ktoré cit studu, tam, kde sa ujímajú, na dedine, iste umŕtvujú a v ľuďoch úplne zahlušujú každý ohlas svedomia. I Pavelka bol na ceste, kde dobrá vôľa, vzchopiť sa proti zlému, je malomocná a dnes-zajtra dôjde po nej tak ďaleko, že po hriešnom výčine spávať bude ako novonarodené dieťatko, necítiac viny a povýšene vysmievajúc cnosti, tvoriace základné podmienky spokojného spolunažívania prostých občanov. Najbližšiu nedeľu prihovoril sa Pavelka Janovi, keď vyšli z kostola.

— Si bol aj ty?

— Bol, — odpovedá mu Jano a diví sa, kde sa to vzalo, že sa mu Ondro prihovára; šesť rokov neprehovoril s ním slova. Hľa, aký sú znamenitý človek hronovský pán farár, keď ich slová, ich kázeň toľme dojímajú ľudí, že sa polepšujú…

— Ideš vari do Ameriky, som počul.

— Ešte neviem, — odpovedá Jano. A po malom váhaní doložil: „Keď treba všeličo…“

Tichosť. Ondro rozmýšľal o slovách, o spôsobe ich podania, aký najlepšie zodpovie k uskutočneniu plánu, ktorý si bol prv ustálil a ku ktorému za nezbytne potrebné uznával v prvom rade získať a podrobiť si Jana. V uskutočňovaní svojich plánov mal Ondro čosi spoločného s prehnanosťou starého vlka, ktorý nie preto skrýva pazúry a krútieva chvostom na spôsob statočného strážneho psa, žeby sa mu vari žiadalo zmeniť svoju dravčiu povahu, ale preto, aby sa tak ľahšie mohol vodrať do košiara. A Jano naproti tomu bol viac prostoduchý dobrák, než by bola mohla vzniknúť v ňom nedôvera, podozrenie.

— Jano, — prehovoril Pavelka biblicky, skrúšene, sťa by si počul rozjímajúcich učeníkov cestou do Kafarnaumu, — divná je to moc, čo zbližuje cestu medzi nepriateľmi a vymiznúť káže zášti. Veľa je v nej dobrodenia pre ľudí. Lebo pomerenie vnáša v srdce blaženú radosť… Počuj! Ja býval som ti nepriateľom a ty mne…

— Ale ja tebe, Ondro? Nie, to už nie…

— Vieš, na vojenčine…

— Božechráň, Ondro, to sa mňa netýka, len ty si mňa nenávidel, neviem prečo. A ani teraz sa nemôžem dovtípiť, čím som sa ti mohol previniť… Ja len tak — podľa zásluhy mal som tri hviezdičky… Ja by som ti bol vďačne…

— Ja ti odpúšťam.

— Čo takého, Ondro? — Človek sa často mýli… Prípadne sa ti ospravedlním.

— Dajme tomu pokoj… Voľakedy som si myslel, reku, počkaj, príde… sa ti zídem.

— Ja nežiadam nič od teba.

— Viem, — spamätal sa Ondro a jeho reč hneď zase bola taká ako prv, nábožne horlivá. — Ale odšmar pýchu, ktorá znečisťuje srdce — ja podávam ti priateľskú pravicu.

Jano pohliadol na neho trochu zahanbený. Ondro díval sa do zeme a ručníkom utieral si spotené čelo. Paška nazdával sa, že v jeho vnútri stále trvá pohnutie z odznelej kázne o tom, ako služobník, ktorému pán odpustil veľký dlh, nemilosrdne popadol a hrdloval sa so spoluslužobníkom pre máličko peňazí, ktoré mu dlhoval. Áno, taký je svet, mnoho ráz ešte horší: on i tam vyhľadáva, kde si neuložil a so „zaplať, čo si mi dlžný“ vrhá sa i na tých, ktorí jakživ nedlhovali mu ničím. Ale hrešiť, tak súdi Paška, to je už ľudské — hlavné je pokánie. Ondro si síce len namyslel nepriateľstvo, ale že mu on v skutočnosti ním nebol, to na veci meniť nemôže: v jeho mysli naozaj jestvoval ako nepriateľ. Teraz mu odpúšťa, prestal boj s vnútornou obludou nenávisti, i povinný je prijať jeho pravicu, aby z neopatrnej nešetrnosti neznemožnil zmierenie, návrat k šľapajám lepším, bohumilým.

— Odpúšťať si — je najkrajšia cnosť kresťanská, — riekol a silne potriasol Ondrejovi ruku, ktorého čelom mihla sa neutajiteľná radosť z dosiahnutého cieľa. Ale chytro premohol ju.

— Toť si spomenul, že ešte všeličo potrebuješ, mohol by som ti pomôcť, ak mi je v moci…

— Ďakujem. Pomôže boh… Časom aj to bude, čo mi teraz chybuje…

— Čo ti chybuje, peniaze? Koľko?

— Nemnoho, — hovorí Jano, ale znoj ho šibe, keď si pomyslí, že ešte zo šesťdesiat zlatých.

— Načo máš márniť čas i pre málo. Tu stráviš pol roka, kým by si si čo i len tridsať zlatých zhonobil. — Môžem ti dať.

,Neškodilo by,‘ húta si Jano. Už i včera zaoberal sa myšlienkou skúsiť hľadať pôžičku. Tak by skutočne mohol hneď ísť preč. Peniaze potom by vrátil. V Amerike by ich dozaista i za dva týždne vyrobil!

— Bol by som ti povďačný, — hovorí. „Čo budeš žiadať od sta, keď si požičiam?“ spýtal sa náhle, nie síce, žeby to dôležité bolo pre neho, (zaplatí vďačne i pätnásť percent), ale aby Ondro videl, že mu ide i o jeho podmienky a že nemá v úmysle ho zdarma vyžívať.

— Nevídali, dakoľko zlatých, — mne jeden voz za pár dní toľko vyrobí, aká bude celá tvoja pôžička! — čo by som žiadal. Iba ak kapitál mi navrátiš, keď budeš mať… Alebo… hľa… ženu pojmeš? Nie — no vidíš, odrobí ona, keď bude tu, aj tak nám treba v dome pomoci.

— Čo by nepomohla, nebude mať starosti. Čo len seba obriadiť, to môže aj popri inom!

Cestou stočil sa vír a Janovi vmietol do očí horúceho prachu, takže dlhšie nevidel. Keď si popretieral šatkou oči, Ondro prehovoril, akoby mu iba toť náhle bola prišla myšlienka:

— Jano, vieš ty čo, mohol by si i ty poľahčiť, i tvojej žene by bolo ľahšie, keby na ten čas, pokým budeš v Amerike, prišla do nášho domu. Vieš, matka sú stará, slabá a ja už dávno chcel som si vziať na pomoc niekoho, ale nemal som dôvery. Tvoja žena, viem, že by bola najsúcejšia a najspoľahlivejšia pre nás, zastupovať matku, dozerať — bola už u nás, zná všetko, i my ju… Jano, nehľadel by som ničoho…

Paškovi veľmi lahodila chvála o žene, ktorú akosi vzťahoval si i na seba azda preto, že kedysi vedel si vybrať ženu ktorej dobré vlastnosti neskôr páčili sa všetkým a teraz uznanie počul i z úst takého človeka, ktorý vždy preberal si v ženských a i neoženil sa vari len preto, že nenašiel podľa svojej vôli, akú by bol chcel. I akože by mohol odolať a neprisľúbiť Zuzu?

— Môže sa to stať z mojej strany, Ondrej; len neviem, čo ona na to, či bude mať vôľu.

— Slúžkou nebude, — dotvrdzuje Pavelka, aby lepšie povzbudil Jana, — bude nám ako z rodiny, bude vykonávať povinnosti gazdinej, čo sa sluší naveky uctiť i odmeniť ako sa patrí.

Na Jana mali peniaze práve zato, že ich nikdy nemal, účinok a teraz odrazu aké to výhľady do budúcnosti: ešte i žena bude môcť zarábať a mimo toho byť gazdinou vo veľkom dome Pavelkovcov. To neznačí maličkosť!

— Dám jej stodvadsať zlatých na rok, celú výživu i z odevu sa jej uvrzne od mamy, no a aby ťa, až sa tak náhodou vrátiš, neprijala holými rukami, môže si chovať i jedného brava v kŕmniku s našimi. A ako zbadal Janovo rozradovanie, ešte zalichotil mu: „Bolo by ti ako hotovému gazdovi: prídeš domov a zarazí ťa vôňa šunky… Jano, nevyrovnateľná je vôňa domácej šunky a ešte chuť, chuť, he-he-he!“

Paškovci, ako sú spolu, raz dochovali si malého bravca, ale ako prasce zdraželi i do pätnásť zlatých jedno a koncom leta strašieva ruža, na ktorú často vydochnú i pol dedine ošípané, neodhodlali sa kúpiť na dôchovok už po tri roky nič. Pane bože, a u Pavelkov rok po rok zabíjajú osem-desať veľkých, pol druha metrákových kusov. Jeden taký brav v dnešných drahých časoch sám osebe značí sto zlatých! A celá táto suma bola by pre nich číro-čírym osohom. Pri pomyslení na to Janovi až sa zatočila hlava závratom. Trochu pochybne pohliadol na Ondra.

— A nežartuješ ty len tak so mnou? — spýtal sa a gamby sa mu zatriasli náhle vzniklou baživosťou i zvedavosťou, čo mu odpovie Pavelka.

— Ja, žartovať? — odpovedá mu ledva sa vediac opanovať, že tak úplne nakriatol si Jana. „Neskývražím, lebo sa mi to užitočným zdá… pre vás. Rád pomáhavame.“

Jano rozišiel sa s ním dojatý. Ondro uistil ho, že peniaze dá mu kedykoľvek, koľko mu povie alebo oznámi, že potrebuje. Zostávalo teda len uzhovoriť sa so ženou o odchode a nakoľko ochotná bude ona vyhovieť Pavelkovmu želaniu.

Avšak žena — bohzná, čo sa jej odrazu porobilo — akosi s opovrhnutím počúvala vývody o Pavelkovej dobroprajnosti. Ba, zdalo sa, že tu i tu temne sa jej zrumenila tvár a oči vzbĺkli leskom okamžite vzniknuvšieho hnevu.

— Nerozumiem ťa, — povedal Jano, pokyvujúc hlavou. Odvrátila sa tvárou a vstanúc riekla:

— Tie peniaze neprijmeš a ja sa ti radšej zmárnim…

— Ako vyhovieť slušnej žiadosti kvôli lepšej budúcnosti, hlúpa! — podráždený riekol Jano. „Ale ja ti hovorím, na to som muž, aby som nedbal o ženské vrtochy. Z tvojej strany, keď ja odídem, nedbám, hraj i pani veľkomožnú — bez práce, ale ja ľahkomyseľne čas mrhať nebudem.“

Vyšiel z izby a bol do večera kdesi v dedine.

V pondelok za rána zobral sa do Bystrice, aby sa u známeho tajného agenta plavebnej spoločnosti informoval o ceste a najbližšom odplavení lode. Medzitým cez poludnie priniesol mu Pavelka stopäťdesiat zlatých. Skúsil sa zhovárať so ženou, ale mu neodpovedala a aj na pozdrav zaďakovala iba chladno, nepozrúc v tú stranu. Odčítal sumu na stôl a potisol ju pred ňu. Zuza vzala bankovky a trasúc sa od vnútorného rozčúlenia, vmietla ich Ondrovi do tvári, ktorý sa s hlasným chechotom vzdialil.

— Alebo mi vidí do karát, alebo trvá v nej starý hnev… — hútal si cestou a nadobudol presvedčenie, že postupovanie bude ťažké a vyžaduje čo najviac opatrnosti. Musí čakať vhodnú príležitosť a utiahnuť sa, hoc i na dlhší čas. Nič to, usmial sa, niet šelmy, ktorú by časom nebolo možno skrotiť.

Muž sa vrátil pred jednou hodinou popoludní a našiel papierky rozlietané po zemi. Hneď pochopil, že to dielo ženino, ktorá vzlykala bezmocným plačom, ktorý Jano nazval komédiou. V duchu oceňoval dobrotu Pavelku, ktorý bol priniesol ešte raz toľko peňazí, ako si bol žiadal od neho a zlostil sa na čudnom a ako sa nazdával, nezmyselnom nevážení si toľkej dobrotivosti.

— Krutohlavá si a nedbanlivá vlastného prospechu, — dodával jej, — a mohli by sme skutočne na večné veky trieť biedu, keby som tak konal ako ty.

Popudená mužovým nedôvtipom odvrkla: „Rob si, ako chceš.“ V srdci však nevedela mu odpustiť, že ani málo nie je zvedavý po príčine jej znepokojenia a hlbokého rozochvenia jej ženskej duše.

— Mohla by si skončiť svoje babské nestváry a prihotoviť, čo mi treba na cestu, zakúpiť od plátna, ak nemám a pošiť. Od zajtra na týždeň musím odísť, — povedal a dal jej pätnásť zlatých na zaopatrenie potrebných vecí.

Pošila Zuza, povzdychala a v pondelok večer naplnila Janovi kufor. On si ľahol hneď zvečera a usnul tvrdým snom. Podívala sa na neho, na to drevené spanie a slzy vyhŕkli jej z očí. „Bože, ja nemohla by oka zažmúriť…!“ Zuza celú noc počúvala chrápanie a pozdvihovala hlavu, keď spiaci ozýval sa zo sna, usilujúc sa porozumieť jeho bezvýrazným slovám. Vše podniesla mu i svetlo nad hlavu, aby videla jeho tvár. Zdalo sa, že sníval už o Amerike a nezaujímali ho viac veci doma. „Ani o mňa nedbá,“ pomyslela si Zuza a bôľ stisol jej srdce; lebo už o tri hodiny rozlúči sa s ním. Snáď strýznená týmto neznesiteľným bôľom zaspala. Ale spala iba chvíľu, hneď sa strhla od ľaku, sadnúc si na posteli: Videla rakvu, čiernu, osamotenú rakvu, vedľa nej veko. Popošla bližšie, aby videla, kto v nej leží. Cítila celou bytosťou, že uzrie v nej mŕtvolu muža, ale — ó hrôza — zbadala svoju… A medzitým odrazu zachichotal sa oproti nej ošklivý tvor, nejaké trpaslíča so širokými pyskami a veľkými zubami. Najprv sa nazdávala, že to hnusne zosobnená smrť sa jej zjavila, ale nie, bolo to ľudské a hlásilo sa k nej ako vlastné decko… Prežehnala sa a vzbudila Jana; už bol čas i vstať na železnicu.

Vonku plúžila sa hmla, hoľami i dolinou, chmúrna, ťažká ako olovo a prenikavá. Tvár vlhla im studeným, sychravým mrhoľom, ktorý viac niesol sa vzduchom, ako mal podobu dažďa. Zuza musela si lepšie obvinúť ručník, aby sa ubránila pred nachladnutím. Chodníkom pomedzi pole kroky ich zneli temno ako v pustej, hlasy pohlcujúcej podzemnej chodbe a v učupení zotrvávalo i drobné vtáctvo; iba stará vrana zaknísala sa bez ohlasu na vysokej jelši, usilujúc sa preniknúť očami hmlu ku málo podrasteným ešte kosienkam, kde tušila plazivú pandravu. Zuza na stanici ukradomky pozerala na odchádzajúceho muža, hľadiac stále niečo vystihnúť z jeho tvári, ale v ťahoch mal čosi tvrdé, čo nepripúšťa citlivé zblíženie, ani slov, ktoré mu chcela povedať… Ach, tak by ho rada bola zadržala a hodila sa mu do náručia! No, nie je to viac ten predošlý, milý Jano, on jej iba prosto podal ruku a i poľúbil ju len — tak sa jej zdalo — preto, lebo mužovi a žene tak patrilo sa rozlúčiť. Hľadala očami voľakoho, kto by porozumel, aké ťažké, boľavé jej je takéto lúčenie a kto by Jana upozornil, aby neodchádzal tak zarputilý,^[6] bezohľadný, avšak na stanici nebolo nikoho zo známych, mimo železničiarskeho, sem-tam v náhlosti pobiehajúceho osobníctva.^[7] Dívala sa, či ukáže sa jej aspoň v okne unikajúceho vlaku a pozrie zvedavo na ňu, zakýva jej — ale videla iba sivý chumeľ nízko podľa vozov plaziaceho sa dymu a okná vozňa zostávali prázdne. Sama nevediac prečo, nehýbala sa a stála na mieste akoby ju primrazil. V ušiach doznieval umĺkavý jachot rušňa a vedľa nej prešiel i posledný cestujúci s ťažkými debnami, ktoré mu vytiskúval na káre paholok zo židovej krčmy. „A, slamená vdovica — pozdrav pánboh!“ povedal žartom a urobil pohyb, že ju zadlávi kolesami.

Vracala sa so sklonenou hlavou, neschopná ani spamätovania a majúc v duši nebývalú, nikdy nepocítenú úzkosť. Zdalo sa jej, že do ich lásky vodralo sa voľačo nežičné a vzdorovité, čo s drsným chladom — ako tvrdý chrapot kovovej trúby, vovriesknutý v tichú melódiu — vpádalo v súzvuk duše. Zuza nevedela si hneď toto voľačo vysvetliť a hodila sa na posteľ, zúfale ryjúc tvár do podušky.

— Nie, toho nebolo, kým sa mu nezachcelo zbohatnúť…

A od toho času počala nenávidieť peniaze.

Ale život je iný. Býva to u ľudí samorostlej duše, žiarlivých na svoju osobnú slobodu, že čím väčšmi vidia závislosť svojho šťastia od niečoho, tým väčšmi to nenávidia, lež tým sotva dosiahnu niečo a mnohým neostáva iné, ako prežrieť horkosť a potlačiť odpor.

I Zuza, hoci cvengot peňazí zaznieval jej do duše ako vojakovi na bojisku nepriateľský meč, predsa nemohla sa zaobísť bez kovu, ktorým tak úzko spletený je život ľudí bez majetku.

Do Pavelkov si ho však predsa nešla vyrobiť a pred Ondrom, ktorý ju chcel prísť volať do roboty, zaprela dvere. Chvalabohu mohla si vyrobiť aj inde.

Do jesene vyrobila si toľko, že pri skromnosti bola by sa mohla uživiť z toho do jari. Ale Jano ocitol sa neočakávane v biede; zo začiatku aj mal robotu, ale k Vianociam, pre veľký zimný prílev robotníctva a následkom mimoriadneho viaznutia amerického obchodu, tri mesiace bol bez zamestnania, márne hľadajúc robotu. Prosil teda ženu, aby mu ešte požičala nejakú sumu u Pavelku. Ona však nešla a poslala mu, čo ešte mala zo svojho zárobku: tridsaťpäť zlatých, nehľadiac na seba, že zostáva úplne bez groša a nestarajúc sa, ako vyžije ďalej. — Dosiaľ neskúsila ešte ťažkosť žitia osamelej, na seba odkázanej ženskej, ktorá ju očakávala teraz, v zime, keď sú ľudia všetko doma a prácu, ktorá sa nájde, stačia porobiť si i sami. Veľa sa nazháňala deň po deň za prácou, avšak iba čo sa jej tu i tu podarilo nájsť perie párať alebo trochu priasť. No za túto robotu dávajú po domoch „od slinky“, ale peňazí neplatia. Ľudia si mysleli: „Ľahko je tej, samotnej, môže si žiť ako páva.“

A Zuzkina hruď medzitým chradla, červenosť líc zmizla, pod očami vyčnievali jej kosti a pod odevom až tak hranatelo sa jej telo.

— Teraz, — povedal si potajme ju sledujúci Ondro, keď ju videl zle zastretým oknom sedieť učupenú vo veľkom zimnom ručníku pri svetle kahanca, krehnúcu od zimy a zúboženú od biedy. Vedel, že zaslala mužovi do Ameriky všetky svoje peniaze, keďže neprišla k nemu žiadať pôžičku, o ktorú ho žiadal bol aj Jano osobitne v liste. V prvom okamihu mienil jej hneď poslať aspoň dreva na ohrev, ale zmenil svoj úmysel: ešte nesmie, hútal si, zbadať. Jeho pomoc musí prichádzať ako nečakaný dážď v čase veľkej suchoty medzi vrchami, o ktorom sa nevie, odkiaľ prišiel a kam zašiel…

Na chvíľu vrátil sa domov, aby zase prišiel naspäť. Zuza sedela v tej istej polohe, len pred sebou mala otvorenú modlitebnú knižku. Pohybovala ústami a na stôl padali jej slzy. Z častého vlnenia sa hrudi mohlo sa určiť o hlbokom vzdychaní. Stav, v akom väzila mladá žena, nebol bez dojmu ani na ľahkého Pavelku a i pri svojich tajných myšlienkach zatriasol sa na okamih úprimným súcitom. Nevydržal dlho hľadieť na muky krutej biedy. Rozhliadol sa nahor i nadol, nadstavujúc ucho, či sa niekto neblíži. Nebadal nikoho. A so zaburácaním skučiaceho víchra náhle povzniesol ruku, prerazil bakuľou malé okno a ako blesk vhodil do izby za priehrštie prinesených lesklých, cvendžiacich peňazí, ktoré rozkotúľali sa po celej izbe a najviac pri nohách prestrašenej, nič nechápajúcej ženy. Potom, skočiac do odmeteného snehu, aby utlmil ohlas svojich krokov, rozbehol sa celou silou domov.

Vietor vial, zamietal šľapaje… Zuza, spamätajúc sa, zmietla z obloka sklo, aby sa neporezala. Otvorila rozbité okno a nachýlila sa z izby. Ale pri dome nevidela nikoho, pustá ulica ozývala sa chumelicou. Pohliadla do neba, akoby si trúfala zhliadnuť tam nejaké zvláštne znamenie, ale obloha bola ako sama noc. Len ostrú inovať šibal jej vietor do tvári… Ďakovala bohu, že takýmto zvláštnym spôsobom zachránil ju pred biedou.

Avšak márne — hneď i neskôr — usilovala sa dozvedieť, kto bol darcom, ktorého skutok svedčil len o dobrom, šľachetnom srdci. Ľudia o veci nehovorili — najskôr zo skromnosti ju dotyčný umlčal. Ona z ohľadov pri osamelej žene ľahko domysliteľných, tiež nespomínala ničoho, ale tým viac rozmýšľala o záhadnom dobrodincovi, myslela večer i vo dne, koľkokoľvek ráz siahla k peniazom, z ktorých jej stále zvyšovalo, hoc míňala ich celú jar. Ba otázka často nedala jej ani usnúť. — Ženy ľahostajné ostávajú ku skutkom bez tajnostného zaobalenia. Naproti tomu však ešte i vydaté a bez odporu solídne dojme, získa i malý, nepatrný darček, z ktorého tušiť pozornosť a záujem alebo možno badať náklonnosť oproti nim, hoc i celkom cudzieho muža. Napĺňa ich to nielen sebavedomou spokojnosťou, ale ony rozochvejú sa do hlbín unylým^[8] plesaním, ktoré najviac ak hľadia podľa okolností ukryť…

Mimovoľne pomyslela i na Pavelku, ktorý, súdiac podľa majetkových pomerov, nevytváral tú možnosť — ale sám skutok nevedela si porovnať s jeho povahou. Nešľachetník! Ako sa jej to zasmial, keď doniesol Janovi na cestu peniaze — hlas jeho ju urazil, musela v tvári zahorieť hanbou…

Ale potutme predsa pozorovala Ondra, jeho chôdzu, pohyby a raz odvážila sa mu pozrieť skúmavo i do očí, keď sa stretli. Nespozorovala ničoho ani z ťahov jeho tvári, ani zo zraku. Pozdravil ju ako obyčajne, ale, zdalo sa jej — akoby nejak zbežne, ako sa pozdravujú ľudia ďalekí, nestarajúci sa o seba. Bola na konci dediny a tedy sa i trochu obzrela zo zvedavosti za ním: šiel priamo do obce, neohliadajúc sa ani vpravo, ani vľavo — —

V ten večer znovu si pripomenula jeho smiech a ktovie prečo, hľadala v ňom aj iné, lepšie stránky a zmysel, než aké bola vystihla dosiaľ. Snáď sa mýlila, snáď mu len zle rozumela.

Nebodaj, chyba je na jej strane…

Inštinktívne vytiahla stolovinu a čítala mužov posledný list, v ktorom sa stále ponosuje na zlé zárobky, prosiac ju, aby sa nehnevala, že zhola ničoho neposiela jej domov na podporu a kde pre ľahšie spomáhanie si znovu odporúča jej ísť do Pavelkov, „Lebo — tak písal — naozaj neviem, či ja tu skoro dotáram sa k nejakému výnosnejšiemu zamestnaniu, neisté časy môžu potrvať hodne dlho…“ Odložila list na svoje miesto a zadívala sa do bariny vedľa cesty: plávali v nej kačky, biele i čierno-strakaté. Káčer už stál na brehu, mykajúc pri chraptivom tákaní hlavou — zdalo sa, že by už rád išiel s kačicami domov, ale ony prpotali ďalej v blate, hoci pripozdený a šerý mrak spúšťal na zem svoje tône.

Zuza, nevšímajúc si takých nepatrností, viacej rozmýšľala o dome Pavelkovcov v pomere ku sebe, ako o svojom mužovi, tvrdo zápoliacom kdesi v Amerike. I zaspala s prízrakom Ondrovej tvári, zovúcej ju k sebe a neskončila ani očenáš, odspiac ho kdesi od šiestej prosby. Ráno prisnilo sa jej, akoby zaklopal ktosi na dvere. Ale nie. Je to naozaj — tam von zivutká^[9] voľakto kľučkou. Bolo zavčasu, ale vstala. Obliekla spodnicu, zahodila si ručník a stoknúc na nohy súkenice, vyšla otvoriť. Ulicou škrípali plúžne vlačky a čahoninili s volmi do poľa rataji; voľaktorý sa pozdravil a hlasne prehovoril so ženskou, stojacou predo dvermi, ktorá mu krátko odvetila: „Povinnosť, Martin, povinnosť.“

— Tak, cipka moja, — prihovorila sa dvere odpierajúcej Zuze, — nezazli. U nás, ak by som nevstala, všetko zadrichme do kozleniec.^[10] Pobudila som ich a prišla aj k tebe, reku neskôr môžeš odísť, aby ťa zastihla doma. A u Pavelkov nieto veľa času na vodáckanie. Aj som už stará. Tak, cipka moja. Nohy oťaželi, ani práca tak nejde od ruky. Len čo sa po dome pomotkám, vydelím nájomníctvu prácu a slúžkam čo treba do kuchyne; vieš, nevie ti to, tie terajšie dievky, nič — nepričinia sa; rozum len na čačky, zahovárať sa, parobkov pašmať,^[11] pocháble…

— Ale veď zájdite ďalej, strynka, čo aj nie je tak v poriadku, ako u vás, z rána…

— Tak, tak, kurka moja, ty si to poriadiš, poriadiš. Ako vždy. Áno… Naveky som ťa mala rada. Bola si kaľavná…^[12] Len keby tej staroby… u mňa… Ty si mladá, ako majeránik, mocná — zmôžeš ťarchu, i rozhľadieť sa vieš, dovtípiť, čoho treba…

— Nevesta by vám… čože neoženíte syna?

— Dosť sa mu ja aj nadohováram aj prosím. Ale on nie a nie! Tak, kvietoček môj — nepočúvnik! A ešte len do gymnázia chodil, už behal kadiaľ-tadiaľ. Reku, nezdrží sa, zavčasu sa ožení, zostane mi doma aspoň, tešila som sa, hoc sa otec aj mrzel, že sa neučil… Napáchlo ti to tými loptošmi z mesta — akí oni, taký on! Počúva len ich. Nepoviem, žeby ma vari nerád, dobrého srdca je — uctí si mať. Ale už o ženbe neosoží mu vravieť: „Vezmite, najmite, koho len žive chcete; nebudem ľutovať peňazí,“ takto ti ma odbaví… Reku, čo sa už budem toľko trápiť, idem kuknúť… cipka moja, — veď vieš, kto som, aká som — či by si mala vôľu… ach, matička božia, pros za nás!… tak by som ťa veľmi rada… len teba jedinú do nášho domu…

Pri veciach, ktoré zdali sa niekomu nástrahou, namierenou oproti nemu a vyžadujúcich ostražitosť, na uspokojenie svedomia mu slúži a i na omluvu kroku — ku ktorému už bolo v ňom náchylnosti — keď razom ponúkajú sa mu v úprimnej prostote a jednoduchosti, so zjavnosťou poctivého cieľa. Stará Pavelková bola žena statočná od koreňa, bez falše, vôbec neschopná úskočnej pretvárky a zostarela sa v neskonalej svojej dobrote. Odjakživa, súc Zuze známa čistotou zmýšľania, nemohla jej nedôverovať a ju potvárať, žeby bola nástrojom synovým… Ostatne Ondro sa hádam tiež už vybúril, polepšil… Z náruživostí — podľa jej vedomia — opanúva ho len kartovanie, fľaša, aj to len tam, v meste…

Povedala Pavelkovej, že si vec rozmyslí, teraz ešte nesľubuje nič. Treba aj mužovi odpísať…

Na svete sú ľudia, ktorí pociťujú istú dráždivú napatosť a rozkoš z podujímania nebezpečných vecí: lov tigrov je nebezpečný podnik, ale nájdu sa predsa odvážlivci, ktorí sa mu zrovna tešia. Čosi podobné tejto vlastnosti vyvinovalo sa od istého času aj v Zuze, hoci vedela, že ísť do Pavelkov môže byť pre ňu povážlivé. Bola si však trúfalá a povedomá svojej nadmocnosti a zdatnosti pre odpor a — prestala sa báť Ondra.

A v peknú májovú nedeľu, keď dlhšie hovela si v posteli, rozhodla sa, že pôjde do Pavelkov.

— Urobí tým i Janovi po vôli, pomyslela si, aby vlastne sama pred sebou ospravedlnila svoje rozhodnutie. Ozval sa v jej duši hlas, pod ktorým cítila sa ako vinník, vedome púšťajúci sa na zlý chodník. Ale zaháňala ten hlas. Do komory otvoreným oknom niesol sa s ranným vzduchom od záhumnia obďalečný spev škovránov a mladá žena načúvala mu ako nejakému novému, vo zvuku čosi neznámeho prinášajúcemu hlasu, čo zhodovalo sa s povstalou v nej náladou, s tým zvláštnym vrením v jej vnútri, na ktorého povrchu často vynáral sa Ondro so svojou plnou, nedbanlivou a málo záujmu ukazujúcou tvárou. Prižmúrila oči, ale tvár videla jednostajne. Odrazu želala si, aby sa neklamala, že darcom, čo vhodil peniaze, bol on… Ako si to uvedomila, pocítila v hrudi náhly nepokojný prúd a pod rukou zaklopalo jej srdce v ustrnutí nad zvláštnou túžbou — avšak neusilovala sa už nijak zahnať myšlienky iným smerom. Slnko svietilo. Laškovné lúče vnikli i do komory na podlahu. Prešmykli sa ponad stolicu s červeným tulipánom na operadle, na posteľ a oblizovali čisto oblečenú perinu. Obklopili obnažené hrdlo a vstúpiac vyššie, pobozkali ružové pery a spánkom občerstvené líca, osvietiac nádherne celú hlavu, spočívajúcu na rozpustených čiernych havranných vlasoch, spod ktorých vykukovala belosť pod hlavu skľúčených ramien. Ponad hlavu od truhly zaváňali rozmaríny a zo záhradky spod okna miešala sa do nich vôňa rozkvitajúcej rezedy. Tak voľne bolo, jasne a sladko a tak veľmi hlásila sa túžba žiť. Vypla hruď a vystrúc ramená natiahla sa celým ladným telom, pričom zašuchotala skopnutá perina…