ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rok už bol Jano v Amerike, za ktorý čas presvedčil sa, že jeho bývalé myšlienky o novom svete naskrze neboli také, aká je teraz skutočnosť. Hej, mnoho bolo v nich lesklých bublín snenia, ktoré povstávalo a ihralo na hladine jeho neskúsenej duše iskriacimi farbami ťažkého nápoja, vlievaného v zlatú času; myšlienky tie podobali sa lúčine z jari, alebo obsiatemu poľu, nad ktorým horí červeň slepého maku, vydávajúceho zo seba omamujúcu vôňu. Veľmi sa prerátal, keď sa nazdával, že za štyri-pať rokov v Amerike nepochybne zbohatne. A prílišne si dôveroval aj v tom, že sa bude môcť obracať a poradiť si vo svete i bez iných — následkom čoho nešiel ani do mesta, v ktorom boli jeho známi z dediny a okolia, ale hľadal si robotu v New Yorku. Často utrápený márnym zháňaním musel si uznať, že pomoci a rady skúsenejších známych by sa mu veru bolo zišlo — oni by mu iste hneď boli obstarali i stálu prácu. Teraz však chodil neznámymi ulicami sám a sám, počúvajúc na každom kroku len zvuky cudzej, nikdy nepočutej reči, ktorej nijak nerozumel, a tým menej vedel ňou vyjadriť, čo by bol chcel.

Zdalo sa, že mnohí zamestnávatelia, u ktorých zaklopal v závodoch na dvere, z posunkov a pohybov rúk, — ku ktorým pomaly už bol tak privykol ako nemý, — porozumeli, o čo mu ide. Jeho zdravá a silná sústava tela bola by sa im pozdávala do fabriky, avšak každý žiadal akú-takú znalosť angličtiny, bez ktorej nového robotníka medzi inorečovým robotníctvom nemožno vpraviť do práce, avšak presvedčiac sa, že Jano jej nevie, odpravil ho.

Za istý čas podarilo sa mu nájsť prácu vo veľkej záhrade newyorského milionára, kde čudným spôsobom bol záhradníkom študovaný mladý Čech, chemický inžinier, ktorý kvôli naučeniu sa angličtine z núdze musel prijať i túto službu. Polieval, plel kvety, obstrihával krovie a trávu, štepil, pestoval ruže, kypril pôdu. Avšak premenou záhradníka a i následkom nastúpenia zimy dostal i on výpoveď.

Zatým chodieval do ulíc, kadiaľ vracalo sa z fabrík robotníctvo, medzi ktorým trúfal si nájsť i Slovákov. Oslovoval čo najviac mimoidúcich, avšak naďabil iba na dvoch-troch Poliakov, jedného Rusa a Slovinca, ktorí príbuznou rečou dali mu na známosť, že v ich fabrike nielen že neprijímajú, ale mnohých robotníkov práve prepúšťajú z práce.

Keďže býval a stravoval sa v lacnom, týždenne ani nie trojdolárovom boardinghause na dlhej ulici morského brehu, ktorá tvorila súčiastku biedneho predmestia s robotníckymi vrstvami najrôznejších národností bielej, čiernej i žltej rasy, obyčajne mnoho chodieval okolo prístavu, ponúkajúc sa nosiť vrecia a vynášať rozličné ťarchy zo zakotvených, s tovarom doplaviacich sa lodí. Avšak pre húfy Írčanov a iných domorodých postavačov, strežúcich na zárobok a vyhrážajúcich sa mu, bolo často ťažko a nebezpečné dobíjať sa za prácou a predstíhať ich v zárobku. — Na veľkej pomoci bolo Janovi to, že lámal ako-tak nemčinu, ktorej sa bol podučil ako vojak.

V prístave s doskami a vôbec s drevom zbadal veľkokupca Nemca, ktorý prijal ho na vykladanie svojho dreva. Tu bol zamestnaný za dlhší čas ťažkou prácou, pri ktorej odúvala sa mu pod sochorcami koža na pleciach a z odrenín, oškúlenín povstávali boľačky. Až konečne zvykom stvrdla mu koža úplne ako šija zápražného dobytka.

Zabudol však na všetko trudenie, keď raz po namáhavom dni mohol zistiť, že usporil 200 dolárov. Toto bol prvý, pekný výsledok v jeho živote a spôsobil mu veľkú radosť.

Na radu spolupracujúceho a rozumného Slezáka odišiel s peniazmi do poľskej banky, aby ich poukázal žene „do kraja“. Pred vchodom banky vytiahol vrecúško z mocnej domácej činovatiny, aby sa ešte dobre presvedčil, či ich je vskutku okrúhla suma a nebude azda treba ešte niečo ku nim doložiť. Nechybovalo ani centima. Tak ich odovzdal všetky, doplatiac z vrecka neveľký poplatok za trovy banky. Pritom nezabudol si vypýtať na prečítanie adresu svojej ženy, ktorú zaznačil úradník, aby nebolo nijakej chyby a peniaze správne došli kam treba.

Vyšiel na ulicu s úsmevom trúc si ruky, ktoré zašuchotali tvrdosťou ako práve odčítané papierové peniaze. „No, žena moja, dávno si nevidela ani omelinky z rúk práce svojho muža — žiaľ mi bol živiť sa za tvoje mozole, — avšak, duša, teraz ti ich vraciam: aj na pomoc budeš mať, aj vrátiť môžeš pôžičku Pavelkovi,“ pomyslel a pritom živo si predstavil Zuzinu tvár, ako sa usmieva, až jej jamôčky povstávajú na lícach a žehná mu v duchu, žičí šťastia… ,Ó, zlatučká moja… nemaj starosť, teraz už bude ináč…‘

Ponáhľal sa domov a oči i ústa smiali sa mu blaženosťou. Mimovoľne usmieval sa všetkým robotníkom, ktorých stretával denne, i obzerali sa za ním, nechápajúc toho neobyčajného, jasného výrazu duševnej radosti, ktorý rozlial sa na tvári vídavaného muža vážneho zjavu.

Jano sa odteraz mohol úfať lepšiemu zárobku a nemusel mať obavy ani o prácu, kedže svojou obratnosťou, svedomitosťou a ochotou — ktorými vlastnosťami vynikal nad iných robotníkov — získal si úplnú priazeň dozorcu i drevokupca. A keďže sa už bol obstojne podučil aj anglicky, nemával žiadnych ťažkostí z nedorozumenia a voľnejšie bývalo mu i medzi robotníctvom.

Prístavu už bol úplne privykol, ba priam páčilo sa mu tu. To mnohé drevsko so svojou smolnatou vôňou akoby mu pretváralo bolo cudzí svet na domovinu, kde dýše jedlinou a borovím. V hromadách dreva videl istú podobnosť toho, ako to bývalo na jar vôkol rozvodneného Hrona, na brehoch ktorého zavše tiež stáli nazvážané takéto spusty brván, hrád, dosák a vôbec drevska. Oceán, ktorý pohyboval najťažšími loďovými nákladmi ako pierkom alebo orechovou škrupinkou, je síce strašný, ale tu, blízko brehu, niet nebezpečia života. Počuť iba neškodný hukot jeho rozvírených vĺn, zdajúcich sa zúriť preto, že v prístave človek nastaval toľko rozličných prekážok, toľko bezpečnostných opatrení proti vodnej moci, proti bezuzdnému príboju vody.

Trochu čudný, avšak neobyčajne zaujímavý bol mu prístavný život. Čo oko dohliadlo, vedľa brehu husto vyčnievali komíny a stožiare, na ktorých povievali rôznofarebné zástavky, takže sa nazdával, že vidí pred sebou ohromné mesto s nespočetnými vežami v slávnostnom ozdobení. V diaľke stále beleli sa — ako kačky — morskou modrinou do prístavu bohvie odkiaľ sa plaviace parníky a vetrilami opatrené rybárske a výletnícke bárky. A keď priplavili nákladné lode, to povstával vždy nový ruch, námorníci stvárali žarty a bývali veselí iste tým, že dostali sa ku pevnine.

A medzičasom dostával od ženy listy, ktoré bývali mu potešením. V prvom polroku často si vzpomínala na neho, ale cez leto písala mu dosť málo — nie div, vtedy na dedine ľudia najmenej stihnú. Avšak či dostala peniaze, mu predsa len mohla napísať, aby sa netrápil, že voľakde skapali. No, Zuza odpísala mu až na druhý jeho list, že ich obdržala a zároveň oznamovala mu, že je v službe u Pavelkov. „Lebo,“ poznamenávala, „chcela som ti spraviť po vôli.“ Pravda, Janovi teraz už na tom ani nezáležalo a keby nebola napísala, že jej je dobre a nemusí tvrdo robiť, bol by jej prikázal vrátiť sa domov, netrápiť sa. Takto však nedbal, hoc i zostala.

Uspoľahnutý zotrvával v práci a s duševnou ľahkosťou díval sa vše v tú stranu, kde prebýva Zuza. Pri najbližšej výplate v kancelárii mu oznámili, že odteraz namiesto odídeného Pozňana bude vrchným robotníkom a dostane na hodinu o desať centimov viac, čo značilo pre neho 18 dolárov riadneho týždenného platu, z ktorého bude môcť odkladať každý týždeň po štrnásť dolárov.

S novým obodrením prichádzal do prístavu a pracoval pri povýšenej mzde dakoľko týždňov. Prácu mal obľahčenú, nakoľko jeho úlohou bolo zväčša len vedenie a rozdeľovanie práce. V novembrový deň mali dôjsť nové lode s drevom a Jano vybral sa včaššie ako obyčajne k moru. Robotníkov v prístave ešte nebolo, iba z malej kajuty lode, ktorá priviezla včera na mraku koráby, naložené dubovinou na parkety, ozývalo sa chrápanie strážnika. Z otvoreného mora dul studený vietor a starou loďou knísali vlny, dorážajúce sem zďaleka. Mohutná voda temno hučala od diaľky a vlny neprestajne plieskali a špliechali o boky blízkych lodí, z ktorých mnohé pukali a práskali. Tmavá farba mora tratila sa v diaľke a splývala v jedno s chmúrnym nebom.

Keď Jano vstupoval na most, v lodnej kajute zaštekal pes.

Strážnik vyšiel na schodíky, aby sa podíval na more. Avšak nezbadajúc očakávaných lodí, zívol a schoval sa pred nepríjemným vetrom do svojej skrýše. Keďže dajako studeno mrholilo, vošiel za ním i Jano.

— Naše lode nevídať, Ben; kdesi zaviazli.

— A — býva to, keď besnejú vodné moci. Tam von nelichotno — slnko zatienilo si tvár zásterou mračien. Darmo si sa tak včas ustával, John, — pozri na psa: to znamená búrku, oneskorenie.

Pes ležal pri dverách na bruchu, majúc zadné nohy pod sebou ako k skoku, pysk vystrel na laby; avšak hneď rýchle vznášal hlavu, akoby chcel vstať a často nepokojne poskučiaval.

— Čuš, zvieratko, — tíšil námorník svojho psa, — my sme na brehu… Ale našim môže byť ťažko, majú veľké náklady, nesúce ponáhľať sa… Boh ochraňuj ich život.

— Ďaleko nebudú. Morgan hovoril, že pošleme brigu, ak by sa do ôsmej neukazovali.

— Starý koráb je to, John, nesúci do búrky na široké more, len tu popri brehu. Hriech má inšpektor, takým nástrojom pokúšať boha; ani ľudský život nie je na ňom istý, nie aby pomohol zachrániť lode. Počuj, ako práska, lomozí — sťa by sa v ňom ozývala sama smrť starými, trúchnivými grbiaľami!^[13]

Starý námorník priložil do piecky triesok a postavil si na ňu raňajky. Jano vyšiel — prichádzali vozy po drevo a robotníctvo. Práca sa začala.

O ôsmej priviezol sa na automobile i drevokupec, aby videl, či došli lode. Chodil v prístave, čakajúc hodinu. Potom aj on kázal ísť naproti.

Na brigu vysadol i Jano so šiestimi robotníkmi. Preplavili sa dakoľko míľ búrnym morom, keď v diaľke bolo možno zbadať približujúce sa lode. Poznali, že sú to ich a vrátili sa z krátkej cesty.

Jano nezišiel do podpalubia, ale zakrútený do starého bekeša^[14] pritisol sa k rozohriatemu pancieru pri komíne, ktorý trochu chránili pred víchrom, hviždiacim o povrazy ako vyplašený svišť vysoko v Tatrách. Pozoroval kormidelníka v búdke, ako číha na vlny, na ich divé pohyby a pretína sa cez ne s loďou. Vôkol brigy povstáva šum a biele ručaje, ktoré však zápať za ňou zhladzovali silnejšie, v mori povstávajúce vlny. Hľadiac na nepokojnú vodu, Jano akoby bol odrazu pocítil ničotnú maličkosť človeka. Stislo mu srdce. Ako ľahko by mohol zahynúť tuná — loď zmizla by bez pamiatky a nad hlavami všetkých zavreli by sa vody, sťa by ich bola pohltila strašlivá opacha. „Raz navždy utratila by si ma, Zuza moja,“ pohútal si, „i ja teba, drahá…“ a ľúto mu bolo pomyslieť, že nemohli by si ani len ruky stisnúť naposledy. Mimovoľne pozrel do neba (človek je už taký — ta obracia svoje zraky, kde tuší záchranu a pomoc), ktoré mocne rozpínalo sa nad veľkou vodou. Zdalo sa mu, že tu jedine on môže pomáhať. „Na kto iný“ kládol si otázku, „kto by mohol premôcť a odolať zlostným vlnám hlbokého vodstva a zachrániť ma žene?“

Avšak pohľad na veľké mesto na brehu zahnal mu chmúrne myšlienky. Aký je to nezmysel, mrzel sa Jano, znepokojovať sa bez príčiny: lodiam, o ktoré bola obava, nestalo sa nič a my sme už pri brehu — nemôže nás stretnúť nehoda. Však si chúlostivá, smiešne chúlostivá, ľudská duša…

Zbehol schodíkom k východu lode a odkrúcal zo záchytiek na boku drôtové lano. Loď približovala sa ku brehu a Jano stál s povrazom na kraji lode, aby ho v príhodný čas mohol zahodiť na prístavný most a zachytiť oň loď.

Boli asi dva-tri metre vzdialení od mostoviny, keď medzi zvláštnym obratom lodi dorazila silná vlna od mora a loďou nepravidelne a strmo hegla, takže Jano zaklátil sa na nohách a odrazu padol, akoby ho skosil, do vody. Držal sa však povraza a neutopil sa. Rýchlym pohybom vyhodil sa z vody, zachytiac sa rukami o východ, priskočili mu na pomoc i robotníci. Všetko sa však stalo v okamihu, keď loď i silou stroja i nárazom vlny rýchle sa približovala k mostu a vytiahnuť ho nebolo už času. Jano pricviknutý hrozne vykríkol a hneď zamĺkol…

Robotníci odtisli loď a vyslobodili ho. Potom pozorne položili jeho telo na kosmo ležiaci most — kým nedôjdu ambulanti s povozom. — Bohvie, či v ňom tlie ešte nejaká iskrička života alebo nie…

Oblievali ho vodou, treli — avšak nepohol ani brvou.

Záchranci po prehliadnutí zistili, že Jano neumrel. Z prístavného mosta vyčnievali konce hriadok, ktoré prekážali úplnému, tesnému zblíženiu lode ku môstku a Jana mohlo stisnúť len po istú mieru, — nakoľko prázdnina medzi loďou a mostom bola úzka — a nie rozpučiť. Azda utrpel pri tom ťažké vnútorné úrazy…

Zahrčal koč ambulantov. Za ním ozýval sa hlasný cengot, na ktorý všetko vystupovalo sa z cesty. Rýchle unikal s Janom do mesta smerom k nemocnici, kde lekári náležite preskúmali raneného a konštatovali dolámanie rebier najpovážlivejšieho rázu.

No, Jano môj, veru ti Amerika podstlala, boh ti pomáhaj… Ja ťa opúšťam vo viere, že život tvoj napísaný je na dvoch stranách a neskončí pri prvej…