ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poludňajší úpek augustového dňa omamoval horúcou záplavou Hronovo, v ktorom — keďže ho od severu pred chladným vetrom chráni vysoká stráň — vzduch akoby vystupoval priamo z pahreby. Vysoké slnečníky, vyčnievajúce ponad tyčkový plot zo záhrady a lístie viniča, ktorým boli obsnované biele steny veľkého pavelkovského domu, napolo zvädnuté viseli na prútoch; psi upachtení s vyplazenými jazykmi liezli do úkrytov a úplne zatíchol i bzukot múch v povetrí. Len v mláťacom parostroji na priestrannom dvore slabo syčala para a čierny, zaolejovaný strojník chodil s lievikom okolo mláťačky, nalievajúc na osky a cylindre olej. Robotníctvo v preznojených košeliach, so sivým pokryvom slamového prachu v tvári i vo vlasoch, tiež znojom presiaknutých, políhalo si kadiaľ-tadiaľ do tône, najviac však poza dlhý stoh z vymlátenej slamy.

Pavelka po obede, ktorý zalial pollitrom dobrého samorodého vína, zašiel si do záhrady a vyvalil sa na trávnik pod starým vysočizným orechom. Ohrnuté, skoro pansky rozmaznané ruky lenivo skľúčil pod hlavu; avšak nemienil si pospať. Na trávnej zeleni pekne sa odrážala jeho počerná mužná hlava. Zrakom zahľadel sa kamsi na jedno miesto do modrého vzduchu, pričom černosťou jeho očí prebleskoval akýsi utajovaný, ale mocný oheň. Hruď dvíhala sa mu ani nie tak od vonkajšej, ako skôr od zvláštnej, vnútornou horúčosťou rozrušujúcej sily, ktorú nietili a zosilňovali v ňom myšlienky, skrývané a pevne uzdené oddávna — dnes však veľmi rozvírené. Pohľadom primieral o voľačo v diaľke a žíznivo vpíjal sa vo vidinu, vyvolanú rozpálenou mysľou. Na jeho tvári zjavovala sa takmer muka zvláštneho premáhania sa, pri čom už-už pozdávalo sa mu, že nevydrží ďalšieho zápasu s mocne doliehavou túhou.

V liste orechovca preskakoval z vetvy na vetvu drozd, neozvúc sa a len jednostajne šuchotajúc pomedzi široké listy, na ktorých vyzeral kukle a mušky. Ondro pozrel naň. Obdivoval šibkosť, akou sa spúšťal a premršťoval pomedzi húštinu koruny za zočenou žúžalou a ktovie prečo, zapáčila sa mu tá mlčanlivá pohyblivosť, tá istota v skoku, s akou odháňal drobného, na blízko doletevšieho oriešika a taktiež i tá nepochybná odmeranosť v lapaní preletujúcich mušiek.

Myseľ ľudská je čudný ústroj. Niekedy pominie v nepozornosti vecí dôležitých a veľkých, inokedy zas i najnepatrnejšie zjavy všednosti vyvolajú v nej záujem, zvedavosť a nájdu ozveny — ba bývajú priamou príčinou, podnetom najrozmanitejších myšlienok, často i ďaleko siahajúcich vo svojich dôsledkoch.

Ondro, pozorujúc za akomak drozda, pozabudol na predošlé svoje myšlienky. Jeho mysli to však postačilo, aby sa trochu utíšila. I spamätal sa. Opanoval vášnivosť svojich myšlienok a premýšľal o sebe, medzi čím zbadal, že ochabla v ňom len vôľa premáhať sa. Do obeda pracoval so Zuzou na stohu, ktorá poopínaná odmetala od elevátora slamu, podhadzujúc mu ju, aby ju rozkladal po stohu. I díval sa na ňu. Príliš ho zaujala, okúzlila jej blízkosť. Rozčervenená tvár a slnkom zrumenené, trochu opálené, plné ramená zlákali ho svojím pôvabom a námahou rozvlnená hruď i živé pohyby pri dvíhaní úplne rozčarovali v ňom starú vášnivú túžbu. Teraz však nadobudol nad dojmami prevahu. Prevalil sa na bok, podoprúc si pravicou hlavu. A v tom pohybe, v tej ráznosti, akou sa prevrátil, zračila sa práve taká bezpečnosť, akou sa vyšvihuje skúsený jazdec do sedla, razom ovládajúc koňa, hoci divého a dosiaľ nezjazdeného. „Nie,“ povedal si, stisnúc zubami a pohli sa mu i brvy a husté obočie rozhodnosťou, „nezachvátiš ma, vnadná pekná žena. Ja chcem ťa mať iste, neuniknuteľne, ale ty o tom ani nebudeš vedieť. Budem konať bez búrlivých vznetov, ticho, ako tam, hľa, vtáčik ponad hlavou. Po jablku možno síce i siahnuť — aj tak ho dostaneš — ale príjemnejšie je, keď ti samo odpadne…“

Na dvore zapískal parostroj — poludňajší oddych sa skončil. Ondro však zostal ležať. Krik, vyvolávanie robotníkov, ktoré doliehalo sem z diaľky, bolo mu ľahostajné. S určitou umienenosťou ležal horeznačky. A keď na záhradných dverách zahrkotala zhodená haspra, prižmúril oči, akoby spal. Vedel, že vchádza Zuza volať ho do roboty.

Zuza išla pomedzi dlhé rady ríbezľové, rozhliadajúc sa záhradou. Ako spozorovala Ondra, postála, vari preto, že ju zbadá a poberie sa i bez volania do roboty. Gazda však nevstal. Zuza sa trochu zarazila. Avšak, presvedčiac sa, že spí, utíšila sa. Pritom čosi nútilo ju, aby stíšila chôdzu a nezbadane priblížila sa ku nemu. Akási neodolateľná sila ženie ju, aby sa podívala a do sýtosti nahľadela na toho zvláštneho človeka, ktorý voľakedy s takou silou stisol jej ruku, strhnúc i ju, nevedomé dievča, búrlivo na seba, a ktorého ona odmietla, pretože medzi dievčatami kolovali o ňom zlé chýry. Mala ho i ona za nečestného ako všetky iné dievky. A hľa, teraz chová sa naproti nej, ako sa patrí a za celý čas, odkedy býva u neho pod jednou strechou, neprehrešil sa ani raz oproti nej.

Zvláštne, ako celkom nenazdajky vznikali v nej protivy. Práve vtedy, keď si uvedomovala a s pochvalou priznala Ondrovi slušnosť, voľačo prebúdzalo sa v nej, čo radšej by si bolo želalo istú mužskú pozornosť ako suché slušné chovanie. A keď prísny a triezvy hlas na chvíľu vystríhal ju pred poblúdením, iný náruživý a bližší sebeckej ženskosti v nej, predstieral jej mnoho príjemného a nezažitého v čarovnom svetle, akoby to dodávalo cenu životu a opravdivú radosť z neho. I kázal jej vziať plný podiel z tohto života…

Tráva bola dosť vysoká a na starších steblách šuchotali uschnuté kvety. Zuza z toho istého popudu, ktorý ju hnal prizrieť sa onému mužskému, tiež pozorne a vysoko dvíhala nohy ponad trávu, aby nezašuchotala. Chôdza, akou išla, pripomínala chôdzu mačky, ktorá za rána ide trávou a bojí sa rosy.

Asi na dva kroky od ležiaceho zastala, pomaly spustiac do trávy ľavú a za ňou priťahujúc tíško pravú nohu. So zatajeným dychom stála nad ležiacim, tisnúc si ruku na prsia. Ondro čul jej prítomnosť celou bytosťou, cítil na sebe jej dlhý zvedavý pohľad, ale očí neotvoril…

Práca okolo mláťačky sa práve započala. Z parostroja doliehalo sem syčanie nadbytočnej pary a z huku cele jasne vyznievalo, keď vhodili do mláťačky prvý snop. Zuza sa spamätala snáď na tento zvláštny zuniaci hluk. Avšak znovu prichádzala do zmätku. Preto, že ukradomky priblížila sa k Ondrovi a pozorovala ho. Skoro predesená odstupovala nazad, medzičím chytila sa krehkej halúzky starej jablone a nechtiac odlomila ju. Ondro otvoril oči akoby sa bol zobudil na pukot — práve vtedy, keď ona chcela už zavolať na neho. Pozrel na ňu, akoby bol spal snom svätých a usmial sa. To vlialo do Zuzy ducha.

— Práve som vás išla zobudiť.

— A také pekné sa mi snívalo, škoda! — A celkom bezstarostne dodal: — Premlelo ma cez mláťačku a elevátorom vyšiel som — do náručia.

Zuzou trhlo. Nevedela však, koho Ondro myslel, kto ho vzal do náručia. Naproti tomu hneď jej prišla na rozum smiešna stránka vyprávaného sna a povedala veselo, akoby ho opravovala v reči: — Na vidly.

— Môže byť, v skutočnosti by som prišiel z elevátora na vidly, ale do sna nedovolím si miešať sa mi, — žartoval a šiel za Zuzou do dvora.

Mlátenie bolo v plnom prúde. Ponad dvor dvíhal sa slamový prach a vôkol mláťačky fŕkali útržky v náhlosti odväzovaných povriesiel. Pavelka vystupoval po rebríku; keďže však rebrík bol prikrátky, musel použiť železných dvojok, ktoré zapichol do slamy, a tak sa dostal na stoh. Z elevátora medzičasom nakopilo sa slamy, ktorá vychádzajúcich úplne zakrývala pred zrakmi. Ondrejovou mysľou náhle prebleslo čosi ako hrom. Slnce ešte vždy šialene pieklo. Podal Zuze ruku, aby jej pomohol hore. Bola spotená a akási nevládna triasla sa v jeho ruke. Od rozhorúčeného tela mladej ženy vialo naňho zážehom a omamujúcou vlažnosťou. Vystúpila na vrchnú stupku rebríka. Jej tvár skoro sa dotýkala schýlenej tvári Ondrejovej. Pozrel zbežne na jej pootvorené pery a pritom pozdalo sa mu, že vidí, ako jemne trasú sa jej chriapy, keď stíska jej ruku. Náhle zatočil sa s ním svet. Ach, nikdy ešte nezatúžil tak veľmi za touto ženskou. V okamihu zlomená bola v ňom predošlá vôľa a zabudol na všetko okrem túžby, že ju musí mať. Mocným napnutím rýchle vytiahol ju za sebou a prudko strhol ju do svojho náručia.

Zuza toho neočakávala a náhla vášeň ju naľakala. Vzoprela sa a zúfalou mocou sebazáchrany silnej ženskej razom vyslobodila sa mu z objatia, zasotiac útočníka bez toho, že by bola myslela ako a kam. Spamätala sa až na výkrik zdola.

Robotníctvo, hoc i v hluku strojov, počulo výkrik a zbehlo sa ku gazdovi pod stohom. Napolo opretý, nehybne stál pri stohu, nabodnutý na paroh železných vidál, ktoré sa boli zošmykli pred ním po klzkej slame. Paroh prerazil mu pazuchou a vnikol popri kľúčnej kosti do brady, zastaviac sa o spodnú čeľusť.

Zuza počula ešte jeden výkrik. Vtedy, keď vyslobodzovali z Ondra zabodnuté vidly. A nevedno, či hrôzou výkriku podlomili sa pod ňou kolená a či v úžase nad svojím činom bezvládne a ako zmyslov zbavená sklesla na vrchu slamy. Potom videla, ako štyria chlapi odnášali na rukách raneného a ako cechtila krv z jeho brady a podobne veľkou špľahou premokala i cez bielu košeľu na pleci a pod pazuchou. Zuzu odrazu zdrvila zimnica. Nevedela, čo bude s gazdom a čo môže nasledovať z príbehu pre ňu…

Mlátenie na čas pristavili a na dvore zhŕkli sa skupiny ľudí z domáceho robotníctva, z čeľadi a zo zvedavcov, dobehnuvších z ulice. Do dvier pod pitvorom tisla sa hromada detvákov, ktoré rozohnal starý Žihľava, skríknuc nahnevaný na ne. I zatvoril preddomné dvere. Bol celý pobaláchaný a rozhodil pred ľuďmi rukami.

— Bolo mu treba liezť nahor? Vraj sám chce si klásť stoh, aby bol pekný a nemal ledačo na dvore. (Akoby na to nebolo bývalo dosť čeľade!) Máš, pekný ti je.

Ovdovelá Mračková prikyvovala mu:

— Tak, Matúš — gazdovi skôr okolo zrna by bolo načim, okolo vriec, váhy…

— Ej, veď ti nebohý vedel, kde oko gazdovo…

— A ja vám vravím, že toho ani pekný stoh, ani nespôsobnosť nelákala hore, do výšky, — povedala akosi tajnostne Švihrová, asi tridsaťpäťročná žena drobných pichľavých očí a s úzkym, končistým a — hoci nepila — tuho krvnatým noštekom. Jej spravil muž tú hanbu, že pred tromi rokmi pobehol do sveta, nevedno kam, s lipkavou dievčicou. Odvtedy prešlo jej do krvi potvárať všetky od seba krajšie ženy.

Žihľava pozrel na ňu a mimovoľne povedal za ňou v nedorozumení: — Hore, do výšky…

— No, hej, vysoko, bližšie k nebu…

— ???

— A vo výške, — dodala, priložiac k ústam ruku, — stavia sa diabol… — A akosi pohrdlivo zagánila na Zuzu, rozbehnúcu sa k studni.

— Eh, netrep, babizňa, čo ani kury nepozobú, — nevrlo obkríkol sa na ňu Žihľava a odišiel, aby Zuze, ktorá sa ponáhľala, vytiahol do lavóra vody. Pritom však prišiel mu na rozum pokušiteľ, ktorý vysoko na veži pokúšal Krista a hlúposť Švihrovej akoby bola mala pre neho odrazu zmysel.

— Zuza, a ty si nevidela, nezbadala nič, — spýtal sa pod dojmom svojej myšlienky, — ako padol?

Zuza, ktorá, vidiac vchádzať lekára, bola zbehla posluhovať, zdesila sa otázky starého robotníka a jej tvár bola hneď bledá ako stena, hneď zase sčervenela po uši. Nemohla povedať ani slova; ledvaže udržala lavór v rukách.

— Gazda hovorí, že zle stúpil a sa pošmykol, — pokračoval, mysliac len na nehodu a nehľadiac na Zuzu a jej zmätok.

Do Zuzy akoby sa bol navrátil život na posledné slová. Dala — len tak narýchlo — zápornú odpoveď a bežala dnuká. No, čoskoro i na vlastné uši presvedčila sa, ako Ondro zamlčal pred lekárom skutočnú príčinu svojho úrazu tvrdiac, že spadol z nepozornosti.

Po vymytí a obviazaní rán lekár dal Zuze úpravu, ako ošetrovať raneného, ktorému prikázal ticho ležať. Potom sa odporúčal a matka šla ho vyprevadiť ku bráne. Zuza pribrala sa privrieť okenice, aby nebolo toľko svetla v izbe a ležiaceho neznepokojovali nepríjemné muchy.

— Nezatváraj ich, nebudem spať, — povedal Ondro cez zuby, nakoľko mu to obväz dovoľoval.

— Máte bolesť?

— Nie. Iba som trochu vzrušený.

— Hneváte sa?

Usmial sa:

— Tak mi bolo treba. Zaslúžil som, Zuza. I keď by som sa bol dorazil…

— Nesmiete mnoho hovoriť, — zahovorila Zuza, zdvihnúc proti nemu prst.

Prižmúril oči s uzrozumením, akoby jej bol povedal: „Keď ty kážeš, počúvnem — len na lekárov príkaz by som neuposlúchol.“

Do izby vošla matka a ustarostená prisadla k synovi. Zuza, už nie potrebná, vyšla si za prácou. Po veľkom preľaknutí a mnohých dnešných rozčúleniach cítila pokoj a skoro ľahkosť na duši z toho, že obišla celkom nasucho. Okrem toho napĺňalo ju akýmsi neurčitým šťastím to, že Ondro, hoci mu veľmi ukrivdila a ohrozila i jeho život, predsa nevyvŕšil sa. Nedal najavo ani najmenší tieň toho, čo by mohlo vzbudiť podozrenie o nejakej príhode medzi nimi. Ba ani sa len nenahneval na ňu. — Mala tušenie, prečo tak robil a príčina toho skôr ju rozochvievala, než ako by sa bola bránila na ňu myslieť…

Ondro medzitým tiež rozmýšľal na posteli. Na jeho tvári nebolo badať pražiadneho trpenia — vôbec akoby ho nešťastie nebolo zastihlo. Len obväzy pripomínali mu voľačo podobné. Myseľ jeho sa bola už uchlácholila do svojho prirodzeného stavu a teraz ako nestranný divák hľadel na celý príbeh. Prižmúriac oči, s uspokojením určil, že hru úplne vyhral dnešnou príhodou. Bola síce nebezpečná, ale mimoriadne pôsobivá a rozhodujúca a keby ho nebola z nenazdania prikvačila, takého účinného prostriedku by iste nebol nikdy vymyslel a ustrojil. Zrovna tešil sa svojej nehode.

Vedel, že ženu ničím nemožno tak ľahko získať a vydobyť si jej lásku, ako podniknutím nebezpečia, odvahou trpieť pre ňu a prejavením toho, že toto trpenie nie je nešťastím, ale čímsi, čo sa milerado znáša.

I zo skúseností mestských trvá mu v pamäti historka mladého škaredu, ktorý márne miloval krásne dievča. Až raz v krčmovej nálade zobral hudcov a pri najkrajších zvukoch nočnej hudby strelil si „do srdca“. A keďže od požitého nápoja nemohol sa udržať ani na nohách, sklesol pod oknom svojej milej. Skutok jeho neminul sa výsledkom — tiež vyhral. Hneď pod stenou, pred svedkami dostal od dojatej a predtým zdráhavej dievčiny prvú svadobnú zálohu: bozk. Pravda, ani netušila, že jej samovrah spáchal podvodný fígeľ. Skôr, ako spustil na revolveri kohútik, odtiahol si na prsiach silne kožu, ktorú potom bez nebezpečenstva prestrelil, čím utrpel len ľahké vonkajšie poranenie.

Pomer Pavelkov avšak nebol podobného jednostranného rázu, lebo Zuza neprechovávala už v sebe taký odpor, aký pociťovala voľakedy pred mužovým odchodom, a tým i získanie si jej muselo byť ľahšie. — Srdce ženskej, ktorá si vopred bláhala o niekom a žila v namyslení o svojej mnohoznačnosti pre neho, dostáva razom pocit zdrvenia, akonáhle sa presvedčí, že nič neznačí mužskému, nad ktorým zdala sa v svojej mysli vyvýšenou. Nedbanlivosť a zjavná neciteľnosť naproti nej ju, očakávajúcu, naplňuje sklamaním, často až uráža. Teraz už neodvratne lomí sa v nej i sebadôvera, povedomie zdatnosti, ktoré zdá sa jej veľkým omylom, pochádzajúcim z nemiestneho preceňovania sa. A ako slabý, mäksavý mužský budí v žene nenávisť a pohŕdanie — zrovna tak podmaňuje a dojíma ju tvrdý mužský. Jej bytosť podlieha zvláštnemu prepôrodu, v duši jej pomaly vzniká túžba — nie vari pomstivo pokoriť toho tvrdého, hrdého mužského, ale obsiahnuť ho. Za takýchto okolností vyvinie sa často najväčšia láska u žien, ktorej bezhraničnosť ťažko je vše i len pochopiť a v ktorej žena ako verný pes oddaná býva mužovi telom i dušou, hoc by priam zachádzal s ňou ako tyran.

Počas liečenia úrazu nastávali chvíľky, menovite po večeriach, v ktorých Ondro nadpriadal so Zuzou dlhé rozhovory. Zdalo sa, že ležať mu je už dávno nepotrebné, ale ešte vždy neopúšťal posteľ a často zval na pomoc Zuzu, ktorej chytal sa počas postieľania a naprávania hlavníc, akoby sa iba s jej pomocou mohol pohnúť. Vše pritisol si na prsia jej ruku, akoby z vďaky za dobrodenie a v jej hrudi sa vtedy rýchle pohýnala krv. Cítila zvláštnu teplotu z jeho prejavu, avšak usilovala sa to utajiť a tvárila sa, akoby mu tiež ináč nerozumela a prijímala len vďak. Niekedy pritiahol stoličku a musela si sadnúť vedľa neho, pričom zabúdala si ruku v jeho.

Boli to okamihy, v akých i najďalší a sebe najcudzejší muž a žena mimovoľne zbližujú sa. Neznáma moc zavláda nimi a dáva im do úst slová kúzla, do zrakov úprimné roznietenie, mysli zvláštnu pozornosť naproti sebe, v ktorej druh počúva druha s oddaním, medzi čím každému zdá sa, že to sú hlasy chýbajúce z jeho vlastnej duše, hlasy a pohľady z jeho vnútra. Prichádzajú odniekiaľ naspäť, aby ukájali v ňom vzniknuté trápenie, čo tak nepokojne ozýva sa v hĺbke, že osoba zatúži po osobe, po splynutí, aby takým činom ucelila svoje, naoko neúplné ja.

Po istom čase akoby sa bol zmenil aj ten sebecký, jedine za pôžitkom pachtiaci a triezvo počítajúci Pavelka. Zo správania jeho sťa by bolo vymizlo bývalé zlomyseľné číhanie. Naproti Zuze prechovával šetrnosť. I dotýkal sa jej s istou nežnosťou a hovoril s ňou vždy trochu priduseným, mäkkým hlasom, ako kto sa obáva, že v plnom zvuku môže mať voľačo surové, urážlivé. Či to bol účinok Zuzinho správania, ktorá v istých okamihoch bývala neobyčajne splašená a so strachom, ba až s hrôzou v zraku pozerala na neho, a či vzkriesil sa v ňom azda skutočne lepší cit, ťažko riešiť. Ondrovou dušou však často kmitol ten zvláštny ustrašený záblesk Zuziných očí a mimochodom pripamätoval si, že takýmto pohľadom by asi hľadel človek, ktorého držia nad priepasťou, na toho, kto má v moci oslobodiť ho alebo odrazu uťať mu niť, na ktorej visí a pustiť ho do desnej priepasti pod nohami. Bolo zrejmé, že ustrašenosť jej korení v povedomí, že je zákonnou ženou iného a teraz nadobudol nad ňou moc muž iný, cudzí, vzbudiac v inej mocný, úplne si ju podmaňujúci cit, o ktorom mu síce nikdy nehovorila, avšak ktorý bol Pavelkovi predsa zjavný.

A nebola to vari ani túžba po sebe, ale ľútosť a jednako precítené nešťastie pre krušnosť jej stavu, ktoré ich vrhlo po prvýkrát vo vzájomné, obapolné objatie…

Vtedy došli od Jana z Ameriky peniaze.

Ondro v prvom okamihu chcel ich hodiť do pece, ale Zuza vypukla v plač, a to zničilo v ňom odvahu. Sedel na peľasti a ustrnutý hľadel na černajúcu sa kopu bankoviek ako na svedka, ktorý — sťa Nátaán kráľovi Dávidovi — dostavil sa pripomenúť neprávosť…