ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Uprostred velikánskeho, na zeleň i stromovie prebohatého parku newyorského vypína sa stavisko ohromných rozmerov. Tichosť okolia a akási vážnosť podoby veľkolepého priečelia budovy nútia človeka, aby sa prispôsobil okoliu, nehrmotil, ale šiel tíško, trebárs na prstoch. Ľudia prechádzajúci týmto parkom zhovárajú sa ticho ako v kostole alebo niekde v krypte, kde spočívajú mŕtvi. Na pňoch a vedľa prechodov sú tklivé nápisy: „V mene chorých prosíme tichosť!“ A tieto upozornenia upamätujú každého, že chodí blízko nemocnice a milerád krotí svoju hlasnú rušnosť.

Chodbou, vysypanou žltkastým štrkom, stúpa černoodetý mužský. Zrak jeho nepútajú pekné priestory, vysadené rozmanitým rastlinstvom a kvietím, ani vodomety, hrajúce nádhernými farbami v júnových lúčoch slnca; ľahostajne prechádza popri ľuďoch, s úľubou si obdivujúcich virganie zlatých rybičiek v oslnených bazénoch a ponáhľa sa ku portálu istým krokom, z ktorého badať, že cesta je mu známa a už neraz musel ísť po nej. Na daný znak k povolenému vstupu návštevníkov, ktorých čakalo vonku veľmi mnoho, keďže bola nedeľa, vošiel do portálu a chodbou zamieril rovno do oddelenia pre ťažké úrazy.

— Ach, Jaško, jediný môj verný priateľ, ktorý nezabúda na mňa v nešťastí v ďalekom svete! — hovorí slabým hlasom vychudnutý a bledý sťa bez krvi chorý, vítajúc sa radostne s prišelcom.

— Ako neprísť, Jano, — hovorí poľským prízvukom príchodzí, — keď nemáš v cudzine milujúceho srdca, ktoré by ťa potešilo, posilnilo; treba nám pamätať na seba: dnes mne, zajtra tebe. My Slovania všetci sme tuná ako z domova vyštvaní psi a keď by sme nemali mať bratskej lásky a sútrpnosti so sebou, neboli by sme ani ľudia. Len dlho to trvá s tebou, neborák.

— Dlho, — prikývoval smutne Jano. — A nevieš, čo nového v kraji? — opýtal sa zamyslený.

— Eh, bieda, — hodil rukou Jaško — A nebude dobre, kým ľud bude hlúpy a všetko strpí.

Jano mlčal. Nie na to sa pýtal — bol by rád dačo zvedieť o žene. Nešťastní ľudia sú už takí: spytujú sa trebárs vetra na to, čo ich trápi, hoc vedia, že vietor im nemôže ničoho povedať o tom.

Okolo nemocného, ležiaceho na susednej posteli, boli viacerí hostia. Jeden z nich povšimol si Jana.

— Čo vám je, dobrý človek? — spýtal sa ho.

— Všetko najhoršie ma zastihlo, pane. Pri nehode utrpel som zlámanie rebier a bol som viackrát operovaný. K tomu pridružil sa zápal prsnej blany a teraz pumpujú mi z pŕs vodu.

— Dávno ste chorý?

— Veru drahne^[15] — na ôsmy mesiac.

— Máte rodinu?

— Ženu, — odpovedal a pery zatriasli sa mu žiaľom, že hovoril o žene, o ktorej vôbec nechyroval a nevedel, či vôbec žije, či je zdravá. Po celé mesiace nemohol jej písať potom, ako jej poslali správu o jeho nešťastí. Iste ju, neborkú, veľmi ohromila. A neobdržiac ďalšej správy od neho, zaiste oplakáva ho ako mŕtveho.

Janovi skĺzli sa tvárou dve veľké slzy na biely, jutou na tvrdo vypchatý vankúš. Ľúto mu bolo ženy, ktorú bezprostredne tiež stihlo s jeho ťažkým osudom súženie, ktoré bolo tým zúfalejšie, že nemohla si vidieť muža. ,Ale potešíš sa, moja drahá,‘ myslí si chorý a zdá sa, že si voľačo umieňuje, ,nažive som ti, neutratila si ma, hoc sa mi život držal už len tak na vlase. Bohdá, že úplne vyzdraviem. Ale škoda času… Hej,škoda…! Ťažko nadobúdajú sa poklady…‘

Pozrel na Jaška.

— Máš kúsok čistého papieru?

— Načo?

— Na list… žene… Ja by som po slovensky diktoval a ty by si písal za mnou.

Jaško siahol do vrecka po ceruzku a papier. „To sme už mohli dávno urobiť,“ povedal.

— Mohli, ale prv nezišlo mi na rozum, aby som si tak bol pomohol; mukami človeku i myseľ otupie.

S vytiahnutými vecami Jaško vybral i list, na ktorý sa len teraz, keď ho zhliadol, rozpamätal. Prišiel ešte v utorok a vložil ho do sviatočného kabáta, aby ho v nedeľu nezabudol vziať Janovi.

— Hľa, skoro by som bol zabudol, že máš list.

Chorý siahol po ňom trasľavou rukou, ale to nebolo ženino písmo. Sklamaný položil ho na malú skrinku so skleným povrchom, aby ho otvoril až potom, keď Jaško napíše list.

Zbudlo práve toľko času, že Jaško mohol ukončiť písanie.

Vonku zaznel zvonec a návštevníci vstávali jedno za druhým, lúčiac sa s chorými. Nemocenská sieň čoskoro nadobudla svoju obyčajnú tvárnosť. Chorí, ktorí počas návštevy trochu pozabudli na seba a na svoj stav, keď zostali osamote, znovu upozornili sa na ťažký kríž a ozývalo sa stonanie; zdraví ľudia upamätovali ich na život, na slasť zdravia a ich úbohosť zdala sa im ešte väčšou, žiaľnejšou, bôle ešte silnejšími, neduživosť trápnejšou. Tu i tam zosŕkal niektorý chorý pichľavou bolesťou a mihol sa vo vycivenej ruke vzduchom roztrasený ručníček, ktorého časté upotrebovanie svedčilo o tichom, utlmovanom plači chorých, ktorý by sa mohol pomenovať plakaním do seba.

Postele sa belejú ako rozprestrené krídla anjela smrti a na nich hľadia na svet skoro priesvitné tváre so smutným, mdlým a kamsi unikajúcim pohľadom… Ston i vzdychy tu hlasnejšie znejú, tam zas umĺkli. Niektorou tvárou prebieha zvláštny svetlý tieň, ktorý bolo vidieť, ako vznikol pri vlasoch, letel dolu, až sa zjavil na rukách a šiel ďalej; ťahy tváre sa nadĺžili, nos zaostril, oči privreli, pery ožltli ako sama tvár voskovou priesvitnosťou a človek odobral sa bez slova na druhý svet pred zrakmi tu zostalých úbožiakov, neoplakaný, nepoznaný, opustený… Ó, ľudská bieda! Sem ťa zhromaždila spoločnosť na jedno miesto, husto vedľa seba, ako keď naukladá žnica množstvo zožatých obilných stebiel na poli. Prečo? Kvôli sebe? Aby sa zbavila a odpratala zo svojho kruhu nevoľnú upomienku? Alebo kvôli samému nešťastníkovi: aby videl, že nie je len sám, ktorý sa mučí a trpí a potešil sa touto žiaľnou okolnosťou, alebo snáď raz navždy prestal sa trápiť účinkom tohto desného divadla v nemocnici?

Jano vzal odložený list a papier zašuchotal mu v ruke, sťa by bol počul zašelestiť dobre známy šum jedného zo starých topoľov v ďalekom domove. Prečítal poštovú pečiatku. Pane bože — veď je naozaj z rodiska! Chytro odštipkal jeden krajíčok obálky, medzitým pozdalo sa mu, akoby dookola razom bolo zaváňalo čerstvou vôňou topoľov z ich preddomia, a nie špitálskym, karbolovým vzduchom. V liste bolo len pár riadkov, napísaných veľkým, nesúmerným, stareckým písmom. Toto:

„Na stotisíckrát Ťa pozdravujem — ja, Ďuro Častven z Hronova, tvoj ňanka — ak ešte žiješ. A píšem Ti novinu, aby si rozmýšľal o zázraku, že si — hoc sa v tom nebadáš — otcom: Zuza, žena tvoja, má syna…“

Koniec listu nedočítal. Zoslabnutému Janovi od tejto správy ochrnul mozog. Rodná dedina, veľké mesto, topole, komíny, lode so stožiarmi, Zuza, Pavelka, nemocnica — všetko zmiatlo sa mu v ohromný hmlistý balvan, pohybujúci sa ťažko pred jeho zrakom neznámym cieľom, snáď aby sa skotúľal do mora so všetkým činom, alebo rozmliaždil jeho samého. Toto bolo pravdepodobnejšie, lebo chorý zastonal ako odrazu niečím pridlávený. — —

Z hmly pomaly vystupovala pred ním postava Zuzy. Chorý náhle trhol sa. „Hach, maska so skrytou ohyzdnosťou diablice! Ty si bola mojou ženou — nehodná? Oh, aký nízky si, tvor ženský; koľkú podlosť je vstave skrývať tvoja pekná tvár i pred vlastným mužom! Lesťou preplnený je každý tvoj dych i pohľad oka; hriešny každý tlkot tvojho srdca; pretvárkou tvoja cnosť i láska. Keď smeješ sa nevinným úsmevom, vtedy chystáš nástrahu a v tvojom vnútri varí sa škaredý zločin. Poľúbením zrádzaš muža a sladkosťou reči a poddávaním svojho vnadného tela nietiš v ňom prostosrdečnú vieru v svoju vernosť, aby si ho ľahšie mohla obolhať.“

Jano vystrel horúčkovite ruky. „Iď, iď — nechcem ťa vidieť, biedna, mizerná bytosť; skry sa na dne tmavého pekla!“

Na blúznivé, nezrozumiteľné blábolenie priblížila sa ošetrovateľka, priložiac na Janovo čelo ruku. Bolo rozpálené náhlou horúčkou a akoby spotené drobným ľadovým znojom krutej vnútornej muky. Chytro vzdialila sa a priniesla obklad, ktorým ovinula mu hlavu.

Studený obklad miernil horúčosť a nemocný rozhliadol sa vôkol seba, akoby nechápal, čo sa bolo s ním porobilo. No jeho zrak utkvel na liste a rozpamätal sa na všetko… Zatriasli sa mu pery… Žena ho oklamala, žena, ktorú tak veľmi miloval… Ostala mu nevernou… Ó, ako to bolí, veľmi bolí… Kiež by bol radšej zahynul v nešťastí, ako dožil sa tohto okamihu!…

Pri spomienke na bezcieľnosť života, ktorý bude nasledovať odteraz pre neho, bôľ znovu zahlodal mu v hrudi a v hlave pocítil štiepanie zo žiaľu. Stisol zubami a vtedy i jeho telo náhle napínalo sa kŕčom, oči vytreštili sa, podbehovali krvou. Opanovala ho zúrivosť nešťastníka. Zaťal nechty do obväzov a jedným myknutím odlúčil ich od pŕs, zarevúc hroznou mukou.

Chorí predesení podívali sa v tú stranu, ničoho nechápajúc. Z Janových pŕs rinula sa červená krv. Od operácie nezhojené rany strašne boli obnovené. No zdalo sa, že Jano toho nedbá. Vytrhol si spod hlavy malú podušku a hodil na oči, skrčiac sa chúlostivo do kolieska ako najbiednejší červík.

Sieňou rozľahol sa plač. Jano nariekal ako malé dieťa vnútorným bôľom.

Čo bola bolesť vonkajších rán naproti tomuto bôľu, čo doterajšie nešťastie naproti úderu, ktorý mu zadala vlastná žena?

Úbohý Jano, na tvoje telesné rany sa snáď ešte nájde liek, ale kto vylieči tvoju ubolenú dušu.