ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod vrchom Javoriny na gemerskom Horehroní, práve pri rieke Hrone, stojí červená skala, na prvý pohľad ako čo by bola krvou postriekaná. O skalu stoja opretí dvaja nemeckí rytieri, zakrútení do vojenských plášťov, spod ktorých im trčia dlhé, prosté, blyštiace sa šable.

Jeden z nich bol rytier Maško z Niederlaizu,^[1] prefekt Muránskeho zámku. Hľadí smutno zadumaný pred seba, majúc šišak hlboko vtisnutý do čela, z ktorého husté dažďové kropaje padajú na plášť a z neho dolu k zemi. Neprestajne prší a čierne mrákavy s blýskavicou a hromobitím akoby hustým nepriezračným závojom zaťahujú Kráľovu hoľu a Javoriny. Maškov spoločník rytier Schreiber, kráľovský vojenský komisár, premoknutý a preziabnutý, volá na chlapov: „Sapperment,^[2] znášajte drevo, rozduchujte vatru, aby nám ju dákosi dážď nezalial a my aby sme tu okolo nej všetci nescepeneli!“

Vojaci znášali z hory celé veľké jedle a smreky na vatru, ktoré víchor porúcal a od koreňa zo zeme vytrhal, takže veľké, husté kotúče dymu ťahajú sa po úbočiach a po zápoliach okolitých vrchov.

Rozkladajú viac a viac vatier, blízko jedna od druhej, a smolou presiaknutá smrčina praští na nich, vyrážajúc plameňom dohora. Pri ohňoch sa ohrievajú spoločne nemeckí jazdci s riadnou cisárskou pechotou, i s gemerskými insurgentmi,^[3] Slovákmi to od Štítnika, Muráňa, Ratkovej a Balogu, spomedzi ktorých chybovali ešte čelnejší kapitáni a značná čiastka mužstva. O týchto mali prítomní veľkú starosť, lebo nikto nevedel nič určité povedať, kam sa mohli podieť po prehratej bitke.

Z vojakov mnohí boli bez zbrane. Ba podaktorí v divom úteku stratili aj šišak^[4] alebo kalpak.^[5] Iní mali poviazanú hlavu alebo ruku a daktorým bol plášť a vojenský oblek postriekaný krvou. Ich hladné a dlhým prudkým cvalom umorené kone pásli sa teraz chutne v bujnej tráve okolo rieky. Ale daktoré, že boli veľmi unavené, váľali sa v kaluži, alebo vyvrátiac sa vystrčili hore kopytá a nikdy viac nevstali.

Stalo sa to 7. septembra 1556 po bitke krásnohorskej.

„Sapperment, je to naozaj smutný koniec našej výpravy proti Krásnej Hôrke,“^[6] pretrhol Schreiber dlhé mlčanie. „Tak skvele sa to začalo. Zámky hlavných odbojníkov a najpoprednejších prívržencov Zápoľovej vdovy,^[7] Peréniho,^[8] Bárciho,^[9] Bátoriho,^[10] sme rozborili a zaujali.“

„Ba veru je to pre nás veľká hanba,“ odvetil mrzuto Maško. „Mali sme osemtisíc riadnych vojakov a temer toľko insurgentov, a predsa nás nie viac ako tritisíc maďarsko-tatárskych jazdcov vedelo nočným časom znenazdania prepadnúť, rozprášiť a zničiť, takže všetky naše delá, strelivo a batožina je preč. Ja vám poviem, pán komisár, radšej sme mali pod tatárskymi pikami^[11] a jatagánmi^[12] zhynúť, ako si uvaliť takúto škvrnu na našu rytiersku a vojenskú povesť.“

„Mein Gott,^[13] šťastie je vrtkavé a krúti sa ako čertovo koleso, čím hore, tým dolu; udatný Hektor^[14] práve tak sa potkne ako opatrný Ulyxes,^[15] čo by sme teda mali zúfať. Veď je to väčšia hanba pre maďarské zemianstvo, že sa nehrozí s Turkami spojovať a s divými Tatármi bratríčkovať na skazu kresťanstva.“

„A to ver Bebekovi^[16] neposlúži ani na slávu ani úžitok, že si Turkov privolal na pomoc, že mu kráľ Ferdinand^[17] nedal do moci Muránsky zámok, na ktorý si robil nároky, keď ho spolu s grófom Salmom^[18] od Bašovcov^[19] bol vybojoval. Však ho len toto a nič inšie k tomu pohlo, že už teraz po druhý raz odskočil od kráľa Ferdinanda a zase sa pripojil k Zápoľke. Je mi to už len za rytiera, čo si v slove stojí a dbá o svoju česť a prísahu ako o vlaňajší sneh.“

„Už je to raz pravda, že kráľ sa nijako nemôže spoľahnúť na maďarské zemianstvo,“ povedal Schreiber, „ono je dnes s ním a zajtra proti nemu, aká ho vôľa zájde a ako vetrík zaveje, vždy tak obracia kepeň.“

„Ba čím väčšmi ho kráľ svojou milosťou a dobrodeniami obsýpa, tým viac ono od neho požaduje, a čím viac mu kráľ vôľu hľadá, tým je spurnejšie a zaťatejšie proti nemu. Práve tak robia rozmaznané deti dobrému otcovi navzdory, čím viac im tento odpúšťa a voľká. A títo zaslepení maďarskí páni nepredvídajú, že ich prepych a ustavičné vzbury sú hlavnou príčinou úpadku Uhorskej krajiny.“

„Hádam by aj vdova po Zápoľovi bola už v tichosti so svojím synom prebývala v Poľskej, keby ju zasa nespokojní veľmoži, ako Bátori, Peréni, Tárci a tuto, hľa, Bebekovci oznove neboli vylákali do Sedmohradska,“ povedal Schreiber.

„Akože,“ pritakal Maško, „tí ju vyhlásili za kráľovnú a v jej mene zaujali aj šesť uhorských stolíc. Ale toto už len predsa kráľ Ferdinand nemohol trpieť a musel sa pousilovať pokoriť týchto odbojníkov vojenskou silou a zničiť hlavnú podporu zápoľovskej vzbury, aby potom, majúc za chrbtom zabezpečené Horné Uhorsko, mohol sa s celou silou oboriť na zúrivého nepriateľa kresťanstva, veľkého Solimana.“^[20]

„A ten veru dobre vie využiť tieto zmätky a odboje Maďarov, lebo Soliman aký je veľký bojovník, taký je aj prešibaný diplomat. On neprestajne hucká maďarské zemianstvo proti kráľovi a pomáha mu peniazmi a vojskom, len aby sa búrili a bojovali so svojím zákonitým kráľom.“

„Lebo vie,“ skočil mu do reči Maško, „čo títo krátkozrakí, zaslepení fanatici nevidia, že týmto činom získavajú len Turci. O krátky čas bude polmesiac panovať nad celým Uhorskom a koruna svätého Štefana^[21] bude sa skvieť na Solimanovej hlave.“

„Nedajbože,“ povedal Schreiber. „Ale veru počuť, že víťazné Solimanovo vojsko už zaujalo Budín, Pätikostolie, Ostrihom, Vyšehrad, Novohrad, Biele Kostoly a dobýjalo Jáger. Len hrdinstvu a obetavosti chrabrých obrancov zámku možno ďakovať, že boli odrazení. Lenže zradný Bebek priviedol Tatárov až sem do Gemera. No ak sa mu natrvalo usadia v jeho zámku Krásnej Hôrke, bude sa tešiť ako pes v studni.“

„Obávam sa, že onedlho sa nám Turci uhostia v Gemeri, veď ich vojská sa k nám približujú zo všetkých strán ako povodeň. Veď kráľovi Ferdinandovi ostalo v moci už len jediné Slovensko, čosi v Zadunajsku a Chorvátsko.“

Vtom od Telgartu zdunel dupot koní, spev a výskanie. „Alah!^[22] Hurá! Hurá!“ Všetci poskákali od ohňov a volajú: „Psohlavci sú tu, psohlavci! Za nami! Utekajte, chlapi!“

„Herr, kristepane,“ skríkol preľaknutý Schreiber. „Do lesa! Do lesa — držte sa spolu!“

„Neutekajte, vy baby,“ skríkol nahnevaný Maško. „Stojte, vy bojazliví psi, veď sú to naši slovenskí insurgenti. Či už nepoznáte tie homoľovité klobúky a blyštiace sa opasky?“

Schreiber sa zahanbene vrátil a povedal:

„A to je teda sprostý žart od tých slovenských insurgentov. A tamten má na tatárskej pike nastrčený turban.“

„To je akiste ich kapitán, mladý Tomáš zo Seči,“^[23] povedal Maško.

„A ten druhý,“ ukázal rukou Schreiber, „priviazal koňovi na chvost ohromný tatársky turban.“

„To bude Štefan Štítnický.“

„Oni sú to, naši Slováci,“ skríkli všetci odrazu.

„A tamten, čo má dva turbany zavesené na sedle,“ dodal Maško, „to je Ďurko Kováč.“

Vtom pribehol Tomáš zo Seči, poklonil sa šabľou a pozdravil: „Daj boh šťastia, páni!“

„Vítajte nám, chlapi,“ ďakoval Maško. „Ale tie turbany ste si mali postaviť na hlavy, a ručím vám za to, že toto mužstvo by vás tu nebolo dočkalo,“ ukázal posmešne na Schreibera a ostatných. „Každý jeden z nich už mieril do chrasti ako zajac.“

„Ja som môjmu turbanu vykázal čestné miesto,“ povedal Štefan Štítnický, „na konskom chvoste.“

„A ja na pike,“ ukázal Seči.

„A ja na sedle,“ pokračoval Kováč. „Tak je to dobre, nech si naši ľudia privyknú hľadieť na ne ako vrabce na strašidlo v maku. Spočiatku ho síce so strachom zďaleka obletujú, napokon ďobajú do neho a znečisťujú ho. Myslím si, že budeme mať ešte veľa príležitosti bližšie sa s tými tatárskymi turbanmi zoznámiť.“

„Keby sa len aj maďarské kalpaky a čákovy^[24] neboli pomiešali medzi ne,“ poznamenal Seči, „to je hanba pre krajinu.“

„Aj mňa bolí, že som sa toho musel dožiť,“ povedal mrzuto Štítnický. „Maďarskí husári s tatárskymi jazdcami o závod ako besní napádali našich chlapov.“

„A mne sa začal posmievať jeden maďarský fuzáč,“ hneval sa Kováč. „No vraj, tót báči,^[25] tót koma.^[26] Teraz volajú Alah, hurá, lebo vraj Isten adta, elviszi az ördög.“^[27]

„A ty čo si mu na to?“ spytoval sa Seči.

„Ja som mu všetko vrátil: ty pes fúzatý, čo si predal krajinu, nie za bieleho koňa, ale za červeného psa Turkom a Tatárom, na, tu máš na dôvažok, a zaťal som mu šabľou do čela tak, že ho hneď zaliala čierna polievka a on sa zrútil z koňa dolu hlavou ako plné vrece. Čákov mu z hlavy ďaleko odletel ako makovica zo strechy, keď ju víchor zrazí.“

„Predsa je to len čertovské,“ hneval sa Seči. „My sme s Maďarmi švagrovia, kmotrovia, bratanci, susedia a všelijako pomiešaní, a teraz sa musíme s nimi strieľať, klať a biť.“

„Pretože sú im Turci a Tatári bližší ako my Slováci,“ vysvetľoval Kováč, „tak sa nemôžeme s nimi objímať, ale biť. Oni zapredali krajinu Turkom a my našu vlasť brániť chceme a budeme a nasadíme za ňu krv i životy.“

Seči súhlasil slovami: „Za vlasť a kráľa, za svoju vieru chceme žiť i mrieť, pomáhaj nám boh!“

„Bože daj! Bože pomáhaj nám,“ skríkli všetci.

Maško sa netrpezlivo začal vypytovať:

„Radšej nám povedzte, ako ste sa dostali z tej pohromy? Kam sa vrhla hlavná kráľovská armáda a kam Tatári?“

„Keď už bolo všetko prehraté, rozprášená armáda utekala cestou k Rožňave,“ začal Seči. „My sme sa utiahli nabok do lesa, tam sme sa spojili v jednu čatu a držali sme sa pohromade, mňa si zvolili za vodcu. Ja som teda zahrmel: — Napred, chlapi, za mnou na vrahov. — Tak sme sa pohli na Tatárov, ktorí spolu s husármi naháňali kráľovské vojsko smerom k Dobšinej, ale po ceste prepadli a zbíjali osady. My sme zasa napádali ich menšie tlupy zboku i od chrbta, odoberali sme im zajatých a prepúšťali na slobodu a dakoľko tvrdých tatárskych hláv sme pozrážali do kaluží. Ukoristené turbany dosvedčujú, že ich bývalí majitelia sa už sladko kochajú s huriskami^[28] v Mohamedovom raji.“

„Chlapi ste, Slováci,“ volal naradovaný Maško. „Aj váš mladušký, sotva dvadsaťročný vodca pán Tomáš zo Seči si veru zaslúži, aby ho pasovali za rytiera. Presvedčený som, že keby Buchheim nebol stratil duchaprítomnosť a keby jeho vojsko bolo konalo svoju povinnosť ako tuto Slováci, tak by sme sa tejto hanby neboli dožili. Lenže tie baby Buchheim^[29] a Detrich^[30] váhali hnať útokom na zámok, pokiaľ bol čas, lebo sa báli, že by vraj veľa chlapov museli obetovať, odtiahli ďalej od zámku, aby im veľké bebekovské delá nenarobili takú veľkú škodu, ako keď boli nablízku. Skúpi boli teda na malé straty, a potom utratili celý tábor,“ pokračoval Maško. „A keď Tatári spojení s husármi udreli znenazdania na nás, a aj zámocká posádka udrela nám od chrbta, neboli vstave urobiť poriadok a postaviť vojsko do šíkov. Sami hlavní vodcovia vydali heslo na útek. Fuj! Hanba!“

„Ba veru hanba,“ prisvedčil Štítnický, „že Bebek so svojimi Maďarmi od dolnej Šajavy, Plešivca, Brzetína, od Torny a Sadhradu je taký slepý a spolieha sa na statočnosť Turkov; daj boh, aby tento svoj blud skoro oľutoval a napravil.“

„Napraví sa ten ako remeň v ohni,“ dodal Seči posmešne. „Veď Bebek preto pokradol toľké zvony a pozvážal ich na Krásnu Hôrku, aby lial delá a razil zo zvonoviny peniaze. V duchu sa už pokladal za gemersko-tornianskeho a spišského vojvodu po boku Zápoľovom.“

„No veď príde na psa mráz,“ povedal Maško a spýtal sa:

„A čo viete ešte? Vrátili sa už Tatári od Dobšinej, či ako?“

„Toľko istotne vieme,“ odpovedal Seči, „že hlavná kráľovská armáda zutekala od Dobšinej na vrch Teufelskopf smerom na Levoču, ale Tatári pri dobšinských horách zanechali prenasledovanie a zahli k Rožňave, ženúc pred sebou ako stádo dobytka zo tristo zajatých chlapov. Okrem toho sme všade pri ceste videli ležať veľa pobitých cisárskych vojakov.“

„Dosť už o tom,“ prerušil ho Maško. „Chlapi, hore sa, dážď utichuje a Muráň nemáme ďaleko, tam si odpočinieme a občerstvíme sa. Vy, pán Seči, so svojím oddielom Slovákov pôjdete popredku, lebo sme hrdí na vás, a len veselo, aby aj ostatné vojsko pookrialo na mysli.“

Štítnický sa obrátil k Sečimu:

„Tomáško môj, nože začni tú, čo si zložil na Stratenom a čo sme ju hore Pustým Poľom spievali.“

A o chvíľu všetko vojsko spievalo:

„A teraz ty, Ďurko Podmuránčan, zaspievaj tú svoju, až sa budú hory ozývať,“ posmeľoval Štítnický Kováča.

Kováč začal a s ním i vojsko: