Zlatý fond > Diela > Sečovci, veľmoži gemerskí


E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Sečovci, veľmoži gemerskí

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov

IV. Porážka fiľakovských Turkov v Gemeri

Uhorský kráľ Maxmilián, pod ktorého múdrym panovaním neprišlo síce k nijakej veľkej vojne s Turkami, hoci pustošenie a vypaľovanie osád si títo najmä na Slovensku často dovoľovali a tým mnohé menšie boje a šarvátky zapríčinili — a ktorý veľkodušne napomáhal vedy a umenie, po slovensky dobre vedel a jeho poddaní ho veľmi milovali, zomrel a pochovaný bol v Prahe 12. októbra 1576. Po ňom nastúpil na trón jeho prvorodený syn Rudolf,[80] korunovaný v Prešporku už roku 1572. A Rudolf, hoci jeho otec pred svojou smrťou na osem rokov obnovil pokoj s tureckým cisárom Amuratom, nemal počas svojho panovania pokoja, ktorého si tak veľmi žiadal, keď sa celkom zasvätil vedám a celou dušou zahrúžil do hlbokých nevyspytateľných tajomstiev tých čias, astrológie a alchýmie.[81]

Sultánov vezír Siman, ktorý z bojov vedených proti Peržanom získal si povesť smelého a udatného vojvodcu, po skončení tej vojny poslaný do Uhorska, ako muž boja a ctižiadostivý, podriadených tureckých pašov neprestajne podnecoval, aby kraje patriace nemeckému cisárovi znepokojovali a napádali, z čoho povstávali mnohé roztržky a šarvátky po všetkých stranách Horného Uhorska. Lebo vezír to všetko tak líčil a oznamoval do Carihradu, akoby Nemci neuznávali pokoj, ale všade napádali Turkov, a tak vraj oni skutkami zrušili pokoj. Preto neprestával samého Amurata podnecovať k vojne.

V tých ťažkých a povážlivých okolnostiach bolo naozaj šťastím pre Gemerskú stolicu, že kráľ Rudolf poctil svojou dôverou a za nadžupana vymenoval Tomáša zo Seči, ktorý aj dokázal stať sa toho hodným a dôveru v boji i v kráľovskej rade skvele potvrdil. Predošlí gemerskí nadžupani, ako bol Zolchy de Pathócz a Losontzy, nemali moci urobiť v stolici poriadok a zaviesť bezpečnosť, no Seči dokázal, že zaujatosť za dobrú vec, obozretnosť a ráznosť mužského charakteru dokáže i v najťažších okolnostiach často veľmi mnoho.

V časoch nadžupana Sečiho bol Gemer rozdelený skoro presne etnograficky na dolný, čiže maďarský, Turkom poddaný, a horný, čiže slovenský, patriaci kráľovi Rudolfovi. Rozdeľovacia čiara sa ťahala od zámku Krásnej Hôrky z východnej strany na Rožňavu, Štítnik, Jelšavu, Kameňany, Ratkovú, Rybník, Španie Pole a Balog, na západ k Rimavskej Sobote. Preto aj nadžupan Seči mohol sa vo svojich podujatiach oproti Turkom opierať jedine o ten kraj, ktorý ležal povyše tejto čiary, čiže práve na slovenský Gemer. A fiľakovskí Turci preto s takou neobyčajnou zúrivosťou a besnotou dorážali na slovenský Gemer, chcejúc ho alebo dobyť a podmaniť, alebo obrátiť na vyľudnenú, divokú pustatinu, pretože chceli mať z horného Gemera otvorenú cestu k spišským banským mestám, ktoré pre svoje bohatstvo Turkov, známych lakomosťou, veľmi vábili.

Pamätné a podivuhodné je to, že práve v tých búrlivých a nepokojných časoch a v neprestajných bojoch s Turkami, cirkev evanjelická podľa augsburského vyznania rozšírila sa po celom Gemeri. Predtým boli tu síce aj katolícke cirkvi rímskeho obradu, ale z väčšej čiastky pravoslávne, obradu slovenského, čo dosvedčuje i ústne podanie ľudu, i stavby a maľby najstarších kostolov i niektoré zápisy o cirkevných obradoch a obyčajach vtedajšieho času, uctievanie svätých a používanie krstných mien bežných v pravoslávnej cirkvi, ako napokon aj tá udalosť, že po zavedení protireformácie za čias kráľa Leopolda[82] niektoré evanjelické pohronské cirkvi, ako Šumiac, Telgárt, Vernár sa osvedčili, že keď majú od evanjelickej cirkvi odstúpiť, žiadajú si vrátiť sa do svojej starootcovskej cirkvi, totiž gréckokatolíckej, čo im aj povolili a v nej aj dodnes ostávajú.

Okrem toho aj český husitizmus zanechal po sebe v hornom Gemeri mnohé pamiatky. Lebo Jiskrovi Česi[83] vládli tu nad mnohými zámkami a stavali kostoly, ktoré obohnali múrom, takže im včas potreby slúžili ako malé pevnôstky. Nad kostolnými dverami mali znak kalicha, ktorý zvyk potom prevzali evanjelici. Ostatne husiti sa značne rozmnožili po štítnickej, muránskej, ratkovskej, ale najmä balockej doline a v Malohonte, čiastočne príchodom kolónie z Českej zeme, čiastočne ženbou Jiskrových vojakov so Slovenkami.

Keď si teda husiti už boli prekliesnili cestu k nemeckému protestantizmu, potom za panovania prvých kráľov z domu habsburského, Ferdinanda a Maxmiliána, sami cisárski vodcovia a prefekti zámkov a najmä Muránskeho zámku, ako boli Salm, Maško a barón Július Herberstein,[84] do každej uprázdnenej či už pravoslávnej alebo rímskokatolíckej cirkvi hneď ustanovili evanjelického kňaza, a tým zapríčinili v cirkvi veľký rozvrat. Napokon aj veľmoži a gemerskí páni ako Četnekovci,[85] Sečovci, Orlayovci, Balogovci a aj iní protestantizmus usilovne rozširovali. — Medzitým evanjelické kňazstvo v XVI. storočí pri cirkevných bohoslužbách používalo nielen kostolné rúcho podľa obyčaje rímskokatolíckych kňazov, ale zachovávalo aj mnohé obrady podľa spôsobu rímskokatolíckeho. Protestantizmus stal sa tým populárny u slovenského ľudu, že sa bohoslužby v slovenskom jazyku konali a kňazi sa ženili tak ako u pravoslávnych, i kalich sa ľudu podával — ako u husitov oddávna na týchto stranách bývalo zvykom. Hoci gemerské a malohontské cirkvi mávali svojich prvých superintendentov na Muránskom zámku, predsa i prefekti zámkov i gemerskí veľmoži nástojili na tom, aby cirkvi svojich novozvolených na vysviacku posielali do Wittenbergu, čo sa aj zaužívalo.

Tomáš zo Seči ako novovymenovaný gemerský nadžupan uvedený bol do úradu v meste Rožňave s veľkou slávou a veľkoleposťou, čo sa jeho privátneho života týka, tri razy vstúpil do stavu manželského. Najprv s Barbarou z Peréňu, s ktorou mal syna Juraja; po jej skorej smrti s Katarínou z Batian a naposledy s Margarétou Forqáč de Gýmeš. Jeho najstarší syn Juraj bol už za mladi veľmi ctižiadostivý a bojachtivý. Už ako mladík zúčastnil sa na vojenských výpravách svojho otca a vynikajúco bojoval po jeho boku, čo otcovi spôsobilo veľkú radosť; že sa však mladý Juraj po včasnej smrti svojej matky zväčša u jej príbuzných pri Tise zdržoval, tým sa stalo, že si osvojil aj celkom iné národno-politické zásady, než mal jeho otec, čo malo časom za následok aj mnohé príkre spory a rozdvojovalo otca so synom.

Bolo to na jar roku 1588, keď novozvolený nadžupan Tomáš Seči šiel novému prefektovi Muránskeho zámku, barónovi Julovi z Herbersteinu vrátiť návštevu. Dal osedlať kone, vzal so sebou i svojho syna Juraja, niektorých zemanov, čo boli práve u neho, ako Varjú a niekoľko jazdcov z balockej posádky. A prechádzali od Drienčan pomedzi hory prerúbanou cestou na Polomu a popod vrch Tŕstie hore na Muránsky zámok.

Na Muránskom zámku sa práve vtedy zdržoval Štefan Četneky, radil sa tam so superintendentom Rimanovským ohľadne usporiadania slovenskej národnej školy, ktorú mienil založiť v Štítniku.

Rimanovský, len čo vyrozumel Četnekyho úmysel, pochválil jeho obetavosť a záujem o vzdelanie toho národa, ktorého synom je i on, a to jedným z najhodnejších a najvynikajúcejších, lebo — tak rozumkoval Rimanovský — ako je ten obecný ľud, tá nižšia vrstva, peň i koreň národa, tak sú vyššie vrstvy a triedy, čiže zemianstvo, duchovenstvo, učení a vzdelanci, ratolesti a kvet tohože národa. Preto ak by ratolesti uschli alebo by boli neprajným osudom poodtínané, zakrpatie a napokon aj uschne i sám driek i peň národa. Keby ten kvet z národného stromu nejako opršal, tak nečakaj od neho ani ovocie, ani veľké činy, ani česť a národnú slávu — môže prísť len porušenie a konečne hniloba.

„Vždy som sa pokladal za syna slovenského národa,“ hovoril Četneky, „veď aj moji dávni predkovia Bebekovci pošli z tohože národa, a keďže taká bola vôľa božia, aby som sa aj ja tu medzi Slovákmi narodil a Slováci sú i poddaní, z ktorých mozoľov žijem, teda je to i vec svedomia, aby som sa zaujímal o duševné i telesné dobro toho národa, z ktorého som vyšiel. Keby som inak robil, zapieral by som svoju vlastnú krv a bol by som tyranom a utláčateľom svojho vlastného rodu. Musím však vyznať, že na celom svete nepoznám taký príklad, ba azda ani medzi divými barbarmi a medzi africkými černochmi sa nenájde taký národ, ktorého by sa vyššia vrstva celkom a natoľko zriekla, že by sa k cudzote chcela priplichtiť, než priznávať sa k svojmu národu.“

„Ani ja nepoznám taký prípad,“ prisvedčil Rimanovský, „ak by naše zemianstvo bolo azda schopné dakedy niečo takého urobiť, a ten ubiedený osirený slovenský ľud by tak vo svojej opustenosti a zanedbanosti na viac storočí musel zaostať, pred bohom i pred svetom padla by vina zodpovednosti iba na naše zemianstvo.“

„Istotne,“ prikývol Četneky, „samo by si bolo na príčine, keby sa ho časom dotkla Hospodinova ruka, takže by boh dopustil naň chudobu a poníženie.“

„U boha niet nič nemožné, lebo on i z kameňa vie zobudiť vyvolených synov Abraháma.[86] Ale keď soľ zeme a soľ národa bude zmarená, k ničomu inému sa viac nehodí, než aby bola vyhodená a pošliapaná.“

Vtom bolo počuť pred bránou trúbenie a o chvíľu nadžupan Tomáš a jeho syn Juraj spolu s druhými pánmi a zemanmi a s vítajúcim ich Herbersteinom vstúpili do paloty.

„Teší ma veru, že sa tu v takom priateľskom spolku nachodí jurisprudentia civilis et sacro-sancta theologia,“[87] povedal Tomáš Seči.

„Ver to inak bočí jeden od druhého ako čert od svätenej vody,“ povedal Varjú pre seba.

„I ja si to pokladám za šťastie, že som sa tu mohol s pánom superintendentom tak dôverne pozhovárať,“ odvetil Četneky. „Prial by som si, aby každý vzdelaný slovenský zeman bol takrečeno semitheologus.“[88]

Varjú odporoval: „Rogo, to je nemožné, lebo jus a teológia sú dve vedy, ktoré majú celkom rozdielne princípy, a preto sa v praxi nijako nedajú zlúčiť, lebo ak prísne právo požaduje zub za zub, oko za oko, teológ vraví: kto do teba kameňom, ty do neho chlebom a ak dakto od teba žiada kepeň, daj mu i košeľu.“

„A preto, hľa, je i summum jus, summa injuria,“[89] povedal Četneky.

„Ale aj pre samu lásku a dobrotu vyjde človek na žobrotu,“ nedal sa Varjú.

„Ba dobre sa tie vedy môžu spolu znášať, len nebuďme stranní,“ pokračoval Rimanovský.

„A nezháňajme sa po extrémoch!“ dodal Herberstein.

„Nech len duch kresťanstva previeva i jus publicum i jus privatum patriae,[90] potom bude všetko dobre,“ Rimanovský na to.

Varjú pre seba: „Pre jurateriu[91] by to bolo posledné pomazanie.“

„A nech právnik pre ten nízky materializmus, ktorého nároky zastáva na zemi, nikdy nespustí z očú to, čo je nad všelijaké jalové hádky a pravoty tohto sveta, a to je nebo,“ povedal Rimanovský.

„Reverendissime domine,“[92] odvrával Varjú, „keby len aj každý teológ pri tom absolútnom idealizme, ktorého práva zastupuje, nikdy nezabúdal, že jeho postať tu na zemi je predsa len z tela a krvi, že je človek.“

Mladý Juraj Seči, ktorého tieto učené hádky nudili, vyšiel z paloty, aby si obzrel zámok. Jeho otec Tomáš skončil hádku slovami: „A tak sme už teda na čistom; jurisprudentia a sacrosancta theologia uzavreli dnes medzi sebou svätý pokoj. Dal by boh, aby to dobrodenie pokoja už raz mohla pocítiť aj naša milá vlasť a krajina!“

„Úprimne rečeno, pán nadžupan,“ ohlásil sa Herberstein, „ja sa veru nebárs spolieham na ten Turkami obnovený pokoj.“

„Ani ja,“ pritakal Četneky, „veď Turkom nemožno veriť. Koľkože ráz tí už zrušili pokoj, keď v čase pokoja zbraňou napádali kráľovských poddaných, drancovali a vypaľovali naše mestá a osady.“

„Je sa čo aj teraz obávať, že budú hľadať zádrapky, aby obnovili vojnu,“ súhlasil Herberstein.

„Na naše šťastie nemajú teraz sultána, ktorý by sa podobal ich slávnemu a veľkému Solimanovi,“ povedal Seči.

„To bol mocný panovník a bojovník,“ priznal Herberstein, „keď sa ten raz pustil na výboje, ako to rád robieval, vracal sa do krajiny s veľkým počtom vojska ako povodeň, takže naše rozdrobené sily mu nemohli nijako odolať, a aj vydobyl a podmanil si najväčšiu čiastku krajiny, veď čože iné ostalo kráľovi než podtatranské kraje Slovenska? Ostatné Uhry patria Turkom.“

„Lež i sláva Solimana zapadla pri Sigete,“ pokračoval Seči, „lebo Turci hoci zámok dobyli, prišlo im víťazstvo drahšie, ako čo by boli bitku prehrali, a ani zomrelý Solimanov syn Selim, ani terajší sultán Amurat nemajú viac toho bojovného ducha, ako ho mal starec Soliman.“

„Mne sa vidí,“ odvetil Herberstein, „že bojový duch Turkov naskrze nezhasol, ale že sa zasa čoskoro zjaví prestrašenej Európe v celej svojej divokosti, lež práve teraz je naše šťastie, že sú Turci zaneprázdnení v Ázii a na ostrovoch Cypre a Melite, a len čo budú s tými hotoví, nastane nám zasa boj, a bohužiaľ, že maďarskí a sedmohradskí veľmoži zasa kujú nové zrady na skazu krajiny.“

„Počúvam, že hoci sa nebohý kráľ Maxmilián so Žigmundom Zápoľom bol dokonale porovnal, teraz zasa jeho nástupcovia, Bátoriovci a ich nespokojný dôverník Bočkay, začínajú snovať nové úklady,“ pritakal Seči.

„A kráľ Maxmilián bol predsa taký milostivý, že aj diétou odsúdeným rebelantom, ako bol Štefan Dobó[93] a Ján Balaša,[94] veľkodušne odpustil a zasa ich na milosť prijal. I taká zhovievavosť a dobrota nie je vždy na mieste a ľahko sa minie s cieľom,“ prisvedčil Četneky.

„Ba pamätajte, páni,“ pokračoval Herberstein, „že pri všetkej veľkodušnosti i terajšieho kráľa Rudolfa maďarskí veľmoži tu i v Sedmohradsku nespočinú, ale budú vždy nové a nové rozbroje vyhľadávať.“

„To Sedmohradsko je už akosi osudné pre Austriu,“ prikývol Seči.

„Otvorená rana, ktorá vždy len krváca a zhojiť sa nijako nedá,“ dodal Četneky.

„Ba veru Achillova päta,[95] od ktorej sa každá zbroj odrazí a nijaká moc ju nevie pokoriť,“ poznamenal Varjú.

„Zvrtne sa doba a príde čas, že práve Sedmohradsko pod austrijským žezlom stane sa osudným pre samých Maďarov, a Austria ak bude spravodlivá ku všetkým národom, nájde pri nich primeranú zbroj, ktorou zasiahne tú poraniteľnú Achilovu pätu a pokorí ju,“ povedal Herberstein.

Pokým tieto rozhovory v palote pokračovali, mladý Seči s obdivom obzeral ohromné skaliská, múry a bašty Muránskeho zámku, a premietal v duchu, ako by to bolo, keby sa on mohol stať pánom takej veľkej pevnosti. Jeho mladá, bujná obrazotvornosť, neobyčajná ctižiadosť nedala mu viac pokoja.

V tom čase pribehli za nadžupanom na zámok poslovia na koňoch, upachtených tuhým cvalom, až sa z nich cedil pot a pokrývali ich peny. Z koni zoskočili Pivoda a Rázgay a vbehli do paloty.

„No, čo nového?“ spýtal sa ich Seči.

„Veru zlá novina, pán nadžupan!“ začal Pivoda. „Turci od Novohradu, od Sečian a Fiľakova vo veľkom počte sa zhromažďujú pri Sobotke a zjavne rozprávajú, že horný Gemer im musí teraz celkom padnúť pod moc a že vraj tú Slovač, keď sa dobrovoľne nepoddá, chcú povraždiť a vykynožiť do posledného chlapa.“

Seči povedal pokojne:

„Tak nám teda nastáva boj a bude to naozaj boj krutý a krvavý. Šťastie, že som práve na pozajtra povolal zemianstvo na stoličné porady do Rožňavy. Verím, že Slováci sa ta dostavia a pôjdu so mnou do rozhodného boja, lebo im tu ide o život a o smrť! Preto nesmieme ďalej meškať. Pán prefekt, koľko chlapov z muránskej posádky postavíte do poľa?“

„Na sto peších a päťdesiat jazdcov a k tomu desať diel môžem s istotou sľúbiť, a toľko, myslím, postaví aj Andráši z Krásnej Hôrky,“ sľuboval Herberstein.

„A ja postavím aspoň päťsto insurgentov, ak nie viac, zo štítnickej a rožňavskej doliny,“ prihlásil sa Četneky.

„I ja dúfam,“ povedal Seči, „že pod moje zástavy príde z muránskej, ratkovskej a balockej najmenej osemsto chlapov, k tomu pridám i niekoľko diel a riadne vojsko z balockého zámku.“ — „Dobre teda. Dajte čestné slovo na to. Čas je krátky, povoľujem len tri dni, a každý nech sa so svojou hotovosťou postaví do poľa pri Rožňave. Štefanko môj,“ obrátil sa k Četnekymu, „ty ideš so mnou do Rožňavy!“

„Áno, ale na Štítnik, a moja vojenská zástava nech prvá zaveje na rožňavskom rínku.“

„Dobre, na teba som sa vždy pevne spoliehal a nikdy som sa nezmýlil. — Dajte osedlať kone,“ rozkázal Pivodovi.

„Pán boh žehnaj vašej zbroji a pomáhaj vám premôcť i toto nebezpečenstvo a odvrátiť pohromu od našej stolice,“ požehnával ich Rimanovský. „My sa tu budeme za vás modliť a vy pevne dúfajte v boha, lebo on neopustí svojich verných.“

„Bože, uslyš vaše modlitby. A teraz zbohom,“ lúčil sa Seči.

„Do skorého videnia pri Rožňave,“ dodal Herberstein a podali si ruky.

V Rožňave sa zišlo veľa zemianstva z horného Gemera, lebo chýr, že sú Turci už zase tu a tým život i majetok každého obyvateľa je v nebezpečenstve, preletel dolinami a pobúril všetky osady. Po uliciach mesta chodiaci členovia bandéria štrngali šabľami a drnčali ostrohami, na znamenie vojny postavili pred stoličný dom červenú zástavu a hrmot bubnov vyplašil i pokojných občanov, všetci vybehúvaili zvedavo na ulice, čo to bude.

Z tej strany od Štítnika zjavila sa najskôr vojenská zástava Četnekyho, ktorú niesol, na bujnom sivkovi sediaci zeman obrovského vzrastu, Janko Medvecký. Vedľa neho na čele insurgentov sa niesol Štefan Četneky. Veľké orlie pero mal za svojou kučmou, pripäté bolo na nej zlatou spinkou s rubínmi, rukoväť šable i celá pošva boli tiež zlatom, opálmi a smaragdami povykladané; cafranky na jeho pejkovi, ktorý sa hrdo vzpínal, ušami strihal a prednými nohami preberal, ako čo by v povetrí chcel lietať — boli hodvábom a zlatom pretkávané a na nich vyšité veľké litery: Š. Č.

Vojsko Četnekyho, ako prechodilo na dolnú bránu, hore Brzotínskou ulicou spievalo pieseň svojho vodcu, len sa tak hory ozývali:

Do boja, Slovák, do boja,
volá ta drahá vlasť tvoja,
Turek v nej divý peleší,
dediny naše pustoší,
do boja, Slovák, do boja.

Do boja, šuhaj, do boja!
Bo Turci v šíkoch už stoja,
tvoj koník vraný rehoce,
podkovičkami dupoce,
do boja, šuhaj, do boja.

Do zbroja, šuhaj, do zbroja,
turecké čaty sa roja,
Tatári pikou zvŕtajú,
turecké gule lietajú,
do zbroja, šuhaj, do zbroja.

Na vraha, Slovák, na vraha,
keď ti otčina je drahá.
Palošom ostrým doňho sa,
ubi Tatára ako psa,
na vraha, Slovák, na vraha.

Na vraha, Slovák na vraha,
tni, rúbaj Turka, hurá, ha!
Zhyň to psie plemä do nohy,
šliapte ho konské podkovy,
na vraha, Slovák, na vraha!!

Na rožňavskom rínku zastal Četneky a rozostaviac svoje mužstvo po vojensky do radov, zoskočil z koňa, oddal uzdu najbližšiemu chlapovi a sám sa ponáhľal na stoličný dom do radnej siene, ktorá bola v ten čas tak preplnená ľuďmi, že by si nebol mal kde ihlu zahodiť. Keď došiel Četneky, hovoril práve svojím silným, zvučným hlasom nadžupan a zemianstvo oduševnené jeho nadšenou rečou, počúvalo ho s napnutou pozornosťou. Čo Četneky z reči dopočul, bolo toto:

„Tí naši predkovia,“ hovoril Seči so zápalom, „ktorých dejepis so slávou pripomína, obdržali za svoje verné služby, kráľovi a vlasti preukázané, pekné výsady, nadpráva a dobrodenia, ktoré my, ich potomci, teraz požívame. Ale keď my k zásluhám tých slávnych našich predkov nič viac nepridáme a v hnilej nečinnosti a so založenými rukami naše výsady a nadpráva požívať chceme: tak nie sme nič viac ako cudzopasníci, žijúci z tuku svojho národa, asi tak, ako sa živia milióny hmyzu z tuku obrovskej veľryby, zaryjúc sa hlboko do jej kože a vŕtajúc do jej mäsa. A aká by to mohla byť pre nás sláva, keby sme sa chceli ohrievať len pri tom svetle slávy našich predkov, hlivejúc v nečinnosti a v podlostiach života, ako zrešetené hnijúce drevo? Preto kto si zeman, buď ním duchom a srdcom, a keď si zeman, teda domáhaj sa k sláve umením a hrdinskými skutkami za dobro svojej vlasti a národa. Áno, tam, kde treba činne vystupovať za zvelebenie tvojho národa, ktorého si ty prvorodeným synom, kde sa treba zasadzovať za jeho česť a právo, kde boriť sa treba s tisícorakými prekážkami a premáhať nebezpečenstvá, kde treba klásť obete na oltár toho národa, z ktorého si ty pošiel božím riadením, tam je tvoje miesto, tam sa ty postav do prvého šíku, aby druhí, hľadiac na teba, nasledovali ťa; to je povolaním zemana. Kto toto nechápe, ale práve na odpor stavia sa dobru a zveľadeniu svojho národa, ten, čo je aj zeman, je horší a podlejší od toho naj poslednejšieho nezemana, lebo podlosťou ducha a svojou zbabelosťou poškvrňuje to zemianske meno a zásluhy svojich predkov…“

„Páni,“ pokračoval Seči, „tu je čas, keď jeden každý spomedzi nás má dokázať svoje šľachetné zemianske zmýšľanie, lebo nám teraz krvou a životom treba brániť našu milú vlasť — národ, ktorého sme synovia, rodinu i svoje ohnisko! Hľa, zúriví, ani ľudského citu, ani milosrdenstva neznajúci Turci, ktorí už toľkú biedu a nevýslovné nešťastie uvalili na národ a vlasť našu, teraz zasa ako lačné hyeny vrútili sa do našej stolice, lebo tento horný Gemer im je tŕňom v oku, a fiľakovský paša sa zaprisahal na bradu Proroka, že musí dostať ten náš slovenský Gemer stoj čo stoj do svojej moci, a keby sa tak stalo — čoho nás boh uchovaj — tak by beda bolo nám i ženám i dcéram našim; tie by nám uchvátili a odvliekli do zlopovestných háremov, aby tam duševne a telesne hynuli ako nevinné obete divej chlípnosti Turkov; a beda by bolo aj našim synom, lebo by ich vradili medzi divokých janičiarov, a ich kosti by tam kdesi v horúcich púšťach Ázie alebo Egypta roztratené práchniveli. — Preto či to nie je naša svätá povinnosť obetovať sa za česť a slobodu našich milých synov, dcér a manželiek?! A či to nie je svätá povinnosť posvätiť sa službe svojho národa a rodiny a smelým čelom postaviť sa oproti tej krvilačnej tatársko-tureckej zberbe? A nečakať, kým uvrhnú na naše šije jarmo podlého rabstva, ale sa smelo oboriť na nich, rúbať ich a biť, aby dlho pamätali na oceľové päste a ostré meče gemerských Slovákov. A teraz pochyť každý svoj ostrý paloš do ruky, nech ako ťažké kladivo padá na oholené hlavy pod tými tureckými turbanmi. Za mnou, páni bratia! Alebo s božou pomocou zvíťazíme, alebo slávne zhynieme! Sedlajte kone, postavte sa v šíky pod svoje zástavy; do boja! Boh nám pomáhaj!“

V prúde celej reči vyvolávalo rozjarené, bojachtivé zemianstvo Sečimu mnoho ráz na slávu tak hromovite, až sa obloky triasli, štrngalo šabľami, chytajúc ich rukoväte a dupkajúc hrkotalo ostrohami. Keď však dokončil reč, tu akoby hrom uderil, všetko zvolalo jedným hlasom: Do boja, do boja na našich vrahov! — Buďte nám vodcom a boh s nami. — S tým sa celé zhromaždenie so Sečim na čele vyhrnulo na rožňavský rínok a stalo pod zástavy.

Čoskoro potom dorazili insurgenti zo všetkých strán pod svojimi zástavami a medzi nimi malé oddiely riadneho vojska zo zámockých posádok.

Vodca nadžupan sa medzitým dozvedel, že roztratené čaty Turkov podľa svojej obyčaje pustošia a vypaľujú hore šajavskou dolinou osady a zemianske kúrie. Rozdelil teda svoj tábor: jednu čiastku zveril Četnekymu a kázal mu ponáhľať sa pozdĺž Šajavy dolu na Plešivec a bez meškania prepadať a porážať roztratené turecké čaty. Sám obrátil sa s druhým oddielom vpravo k Jelšave, chcejúc nepriateľa obkľúčiť a znenazdania sa mu dostať za chrbát.

Četneky napredoval rýchle, rozprášil a zničil niektoré roztratené a pustošiace čaty, až sa nepriateľ spamätal a cúvajúc postavil sa na pravom brehu Šajavy, kde rozostavil svoje delá, usporiadal šíky a tatársku jazdu umiestnil na svoje pravé i ľavé krídlo.

Četnekyho tábor zaujal miesto na protivnom brehu rieky, a usporiadajúc ho, namieril svoje delá proti Turkom. Streľba počala z oboch strán. Turci sa zo svojho priaznivého stanovišťa nehýbali, lebo stáli na zvýšenom kopci. Tu Četnekyho jazda, prebrodiac Šajavu, počala dorážať na Tatárov. Nastal krutý boj; Četnekyho pechota, chcejúc podporiť svojich jazdcov, prešla cez Šajavu a hnala sa útokom hore kopcom proti nepriateľovi. Turci sa bránili udatne, takže viac ráz odrazili prudké útoky rozpajedených Gemerčanov. Četneky však rýchle zobral všetky svoje sily a zúrivo sa hnal na nepriateľa. Bola to krvavá bitka. Padlo veľa Turkov, ale ich šíky ešte stáli pevne, nezlomne; nehli sa z miesta, ale bojovali chlap proti chlapovi, zúfalo sa bránili a volali: „Alah, Alah je veľký, on bojuje s nami!“

Zrazu, keď sa odohrával najzúrivejší boj, zadupotala Turkom práve za ich chrbátom jazda a do ich radov zahrmeli Sečiho delá a neďaleko ani čierna mrákava sa zjavila jeho pechota. Turci s hrôzou spozorovali, že sú zo všetkých strán obkľúčení, a ich šíky sa počali klátiť a trhať. Sečiho jazda sa rútila najprv na tatársku jazdu a rozprášila ju, dobyjúc tureckú zástavu; vtedy aj Četnekyho vojsko spievalo: „Do boja, Slovák, do boja!“ s novou silou a zúrivosťou udrelo na tureckú pechotu, ktorá sa dala na útek, ale od chrbta nadžupanom Tomášom Sečim dorúbaná a úplne porazená, rozpŕchla sa na všetky strany, hľadajúc svoje spasenie iba v úteku. Delá, zbrane, zástavy, bubny, strelivo a batožina, to všetko padlo do rúk víťazov. V stíhaní a prenasledovaní utekajúcich sa vyznačili najmä gemerskí Slováci na koňoch, koho dohonili, toho aj pikami sklali a šabľami bez milosrdenstva dorúbali. — Z celej tejto výpravy Turkov zachránili sa útekom len chatrné zvyšky a ojedinelí chlapi sa zachránili útekom, ktorým sa pošťastilo dobehnúť do opevnenej Sobotky, odkiaľ víťazní slovenskí insurgenti s veľkou korisťou a s dobytými zástavami, spievajúc svoju bojovú pieseň: „Do boja, Slovák, do boja!“ vrátili sa domov. A fiľakovskí Turci po tejto pre nich takej citeľnej porážke viacej sa neosmelili udrieť na hornoslovenský Gemer.



[80] Rudolf II. — známy svojím majestátom (1609). Majestát zaručoval náboženskú slobodu nielen šľachte, ale aj poddaným. Na jeho dvore žili učenci, hvezdári a alchymisti, zhromažďoval vzácne umelecké predmety.

[81] Alchýmia (arab., gréc.) — stredoveká pavedecká chémia. Chcela objaviť výrobu zlata.

[82] Leopold I. — cisár rímsko-nemecký, kráľ český a uhorský (1655 — 1705). Počas svojej vlády upevnil pozíciu Habsburgovcov v Uhorsku. Potlačením Vešelínovho sprisahania a Thökölyho povstania, úspešne bojoval s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a Turkami.

[83] Jiskrovi Česi — husiti. Jan Jiskra z Brandýsa bránil záujmy kráľa Vladislava.

[84] Július Herberstein — bol verným kráľovým vojvodcom

[85] Četneky — pochádza zo starého šľachtického rodu, ktorý mal spoločný erb s Bebekovcami. — Delili sa na dve vetvy, jedna vymrela roku 1594 Štefanom.

[86] Synov Abraháma — Abrahám, starozákonný praotec Židov

[87] Jurisprudentia civilis et sacro-sancta theologia (lat.) — znalosť Písma a svätej teológie

[88] semitheologus (lat.) — poloteológ

[89] Summum jus, summa injuria (lat.) — najväčšie právo je najväčšia nespravodlivosť

[90] Jus publicum i jus privatum patriae (lat.) — verejné právo a súkromné právo vlasti

[91] Jurateria (lat.) — právnictvo

[92] Reverendissime domine (lat.) — vážený pane

[93] Štefan Dobó — hrdinský obranca Jágerského hradu proti Turkom

[94] Ján Balaša — Balassovci šľachtici chorvátskeho pôvodu, dediční páni Modrého Kameňa

[95] Achillova päta — Achilleus starogrécky hrdina, ospievaný Homérom mal jediné zraniteľné miesto na päte




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.