ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v zime roku 1618, keď sa Matej Andráši z Krásnej Hôrky dozvedel o vážnom ochorení pána Tomáša zo Seči i vybral sa navštíviť tohto svojho dávneho priateľa. Príduc na Balog, našiel svojho priateľa meravo ležiaceho na posteli a takého nevládneho, že sa nevládal z postele zdvihnúť. Nohy ho už nenosili, ruky sa mu triasli ako osikové lístie.

Bol to dojemný pohľad na tohto vyše deväťdesiatročného, bielymi šedinami ako srieň pokrytého ctihodného starca. Pri jeho posteli stál Peter Šesták, inak Sexti menovaný, štítnický kňaz a gemerský senior, vychovaný na pražských školách, ktorého si pán Tomáš pre jeho hlbokú učenosť a opravdivú nábožnosť veľmi vážil, takže si výslovne žiadal, aby ho tento kňaz pripravil na smrť a pochoval.

Okolo postele kľačali v modlitbe pohrúžení: manželka nemocného Margita Forgáč de Gýmeš a osmoro žijúcich detí so slzami v očiach, konča jeho nôh čeliadka a dvaja vážni, šediví starci zo Sečovských poddaných, plačúc dvíhali svoje ruky k nebu. Okrem toho aj v predsieni, po schodoch a na dvore stálo veľa poddaných, ktorí sa starostlivo dopytovali na stav nemocného a usedavým plačom dokazovali žiaľ a bolesť srdca, ak by sa im teraz bolo treba rozlúčiť s dobrým pánom a opravdivým otcom svojich poddaných.

Keď Andráši vkročil do izby, Tomáš Seči, porobiac posledné poriadky, bol už vtedy vykonal svoju pobožnosť, a kňaz, dokončiac modlitbu, udelil nemocnému Áronovo požehnanie.^[154]

Andráši sa priblížil k posteli tichým krokom a pýtal sa nemocného s priateľskou starostlivosťou, ako sa cíti.

„Ako je božia vôľa — teraz už dobre — lebo viem — že môj Vykupiteľ je živý — ktorý sa nad prachom môjho tela postaví, a ja uzriem boha —“ hovoril Tomáš svojím trasúcim sa hlasom.

„Áno, áno, lebo tak znie boží výrok: Človeče, prach si a na prach sa obrátiš,“ povedal Šesták. „Ale v tom prachu ľudského tela prebýva nesmrteľný a večný duch, ktorého určením a cieľom je dokonalosť. K tomuto svojmu určeniu sa človek tu na zemi pripravuje a domáha cez tisícoraké chyby, prekážky, nebezpečenstvá, pokúšania a zvody, ale s tým prachom zloží nad hrobom zo seba všetku nedokonalosť i náruživosť a zárodky hriechu. Z toho prachu telesnosti sa duša človeka — ako čo by zhodila zo seba putá, ktoré ju viazali — na krídlach viery a nádeje slobodne pozdvihne v tie vyššie svety, ktoré božská všemohúcnosť rozložila ako ligotavé hviezdy na nebeskom blankyte, aby nás ľudí stále upomínali, že náš účel nie je tá hruda zeme, nie márna sláva, ani podlá telesnosť, ale nesmrteľnosť a večná dokonalosť ducha; a že tam nad hviezdami žijú nebešťania, oslávení duchovia, a tí sú naši priatelia a príbuzní.“

„Lúčim sa so svetom s vedomím, že som sa snažil žiť verne bohu, môjmu kráľovi a národu.“

„A to vám bude zapísané pred bohom do knihy života.“

„Jednako vyznávam, že som človek hriešny.“

„Kto vyzná hriechy, tomu býva odpustené previnenie.“

„Teraz by som pokojne skonal, keby som ešte raz videl pri sebe svojho syna Juraja, aby som mu udelil svoje požehnanie, ale sa akosi oňho bojím, aby ho ctižiadosť nezviedla na rázcestie.“

„To nemyslím,“ uspokojoval ho Andráši, „lebo ako hodný váš nástupca v hodnosti veľžupana počína si od času svojho vymenovania kráľom veľmi rázne a obozretne.“

„Len škoda, že práve teraz musela jeho veľkomožnosť do Prešporka na poradu ohľadne nastávajúceho krajinského snemu,“ povedal Šesták.

„Dal by boh, aby sa moje zlé tušenie nesplnilo!“ vzdychol si Seči.

„Priateľ môj drahý,“ pokračoval Andráši, „vás to istotne kormúti, že pán Juraj na diéte roku 1612 pre výstupky fiľakovskej posádky tak náruživo vystupoval proti kráľovskej vláde, neuvážiac, že medzi Uhrami sú toľkí zradcovia a tureckí špióni.“

„Tak je, tak,“ prikyvoval Seči.

„A že takými ostrými slovami naliehal, aby cudzozemci nesmeli v krajine vládnuť nad zámkami, ale aby aj na pohraničných zámkoch boli za prefektov menovaní iba rodení Uhri.“

„Najväčšmi sa on hnevá na Rothala, prefekta a pána na Muráni,“ prikývol Seči.

„Mám pevnú nádej, že sa teraz dožijeme pokojnejších časov než dosiaľ. Veď aj sultán Achmed^[155] zhodil Gábora Bátoriho, ktorý nám mohol byť nebezpečný vo vojvodskej hodnosti v Sedmohradsku, a s Turkami je taktiež uzavretý pokoj na dvadsať rokov!“

„Hospodin daj pokoja a zveľadenie krajine a národu,“ vzdychol si Seči zhlboka.

„Bože uslyš!“ odpovedali prítomní.

„A teraz — žehnám vás — moji milí — boha sa bojte — kráľa v poctivosti majte — národ svoj milujte — zídeme sa zasa spolu — tam nad hviezdami! — Ja odchodím od vás — Pane — prepusť — služobníka — svojho — v pokoji — —“

Všetci zhlboka vzdychli: „Amen, amen!“

Slnko sa práve sklonilo k západu a kňaz Šesták, vidiac studený pot na vráskavom čele umierajúceho starčeka, oči meravo už na stĺp hľadiace, tvár bledú, akoby závojom smrti zastretú, povedal vážnym hlasom:

„Tak, hľa, umiera človek spravodlivý; ako to slnce za horami, tak jemu zapadlo svetlo zemského života, aby mu nastali zore blahoslavenej nesmrteľnosti. Večná buď pamiatka jeho!“

Na tretí deň sa konal pohrebný obrad na Balogu za prítomnosti veľkého množstva ľudu zo všetkých stavov. Pohreb však bol jednoduchý, bez všetkej nádhery, lebo taká bola posledná žiadosť zomretého, podľa ktorej mu vykopali hrob na spoločnom cmiteri medzi jeho poddanými, lebo Seči hovorieval, načo by sa človek ešte aj po smrti mal oddeľovať od svojich spolublížnych? Jeden každý je prach, slávny i neslávny, a na prach sa obráti. Nechcel, aby mu postavili pomník, súdil, že najkrajší pomník je dobrá pamiatka v ľudských srdciach.

*

Čoskoro potom zomrel i kráľ Matej^[156] vo Viedni a na rakúsky prestol nastúpil cisár a kráľ Ferdinand^[157] II. Už samý prvopočiatok jeho panovania bol nesmierne búrlivý, lebo ako keď ohnivá sopka, dávajúc znamenia blízkeho výbuchu vnútorným hrmotom a zemetrasením a na mori jakotom rozbúrených vĺn a sipotom prudkého víchra, až napokon z otvorenej kotliny, ako čo by z pekelnej tlamy vybúši hustý čierny kúr a po ňom hneď červený plameň ako ohnivé more, vyhadzujúc rozpálené skaliská vysoko do oblakov a potom potoky rozpálenej skazonosnej lávy rozlievajúc po úbočiach vrchu a po úrodných rovinách: tak všetky krajiny rakúskej dŕžavy jednu za druhou zapálil plameň odboja, láva krutých bojov a zhubná, skazonosná povíchrica krvavej vojny.

Tento boj z tlejúcej iskry rozožal sa v Čechách a svojím plameňom šľahal po Morave i Rakúsku až po samé brány cisárskeho hradu. Keď sa ten krutý boj začal, všetky živly spoločne divo zápasili. Práve v tom čase, roku 1619, mali Uhri v Prešporku diétu a všetci tam prítomní poslanci a veľmoži, medzi nimi i Juraj Seči, tvrdiac, že sa podmienky viedenského pokoja,^[158] uzavretého medzi Bočkayom^[159] a kráľom Ferdinandom, potvrdeného ešte pred jeho korunovaním, nedodržujú, uzavreli spoločne vyslať zaraz z diéty posla k Bethlenovi do Sedmohradska a požiadať ho o vojenskú pomoc. Toto posolstvo zverili Hyeroslavovi Zmeškalovi,^[160] ktorý aj naklonil Bethlena, že ten pristal a že so štyridsaťtisíc vojakmi náhle vtrhol do Uhorskej krajiny.

Juraj Seči sa ponáhľal z Prešporka do Gemera, zvolal zemianstvo pod svoju zástavu a šiel s ním na Tornu ku Košiciam Bethlenovi v ústrety. Na ceste však prepadol jasovský kláštor a vypálil ho, ktorým činom vyvolal v Uhrách krvavú vojnu. V tom kláštore zhorel veľmi dôležitý archív a mnohé pamätné krajinské listiny zničili plamene ohňa.

Po tomto čine náhlil sa Juraj Seči do Košíc, zvolal na konvent^[161] poslancov a veľmožov, na ktorom za búrlivých rečí ustanovili: aby kňazom odobrali statky a aby z krajinskej pokladnice dostávali plat, a krajinské archívy aby boli zverené mužom svetského stavu.

Tenže Juraj Seči vybojoval potom Hrádok a mnohé iné zámky a potom ako jeden spomedzi hlavných Bethlenových vodcov usilovne mu pomáhal ohňom a mečom dobyť najprv Horné Uhry a konečne pustošiac vtrhol i na Moravu, odkiaľ zásobil svoje vojsko potravou a súknom.

Bethlen v krátkom čase dobyl všetky horné stolice. V Trnave uzavrel zmluvu s českými poslancami, prevzal od nich štyridsaťtisíc dukátov, za čo im poslal na pomoc Fraňa Rédeya s ôsmimi regimentmi jazdy, ktorí však z osudnej bitky na Bielej hore blízko Prahy prví sa dali na útek a svojich spojencov nechali ich smutnému osudu.

Sám Bethlen vtrhol so svojím hlavným vojom do Rakúska a obliehal Viedeň, ale pre nedostatok potravy a hlad vrátil sa do Uhorska. V Prešporku vzal korunu a krajinské klenoty, odišiel s nimi do Bystrice, kam zvolal krajinskú diétu a prijal titul kráľa.

Potom, keď sa jeho vodcom za Dunajom a na Morave začalo zle vodiť, takže ich stále väčšmi stíhali a cisárski porazili, prosil Turkov o pomoc. Dali mu štyridsaťtisíc, najmä tatárskych jazdcov, ktorí lúpežou, vraždami, zajímaním hlavne slovenského ľudu do otroctva a vypaľovaním osád tak hrozne šarapatili na horných stranách, že sa plač a nariekanie rozliehalo po nešťastnom Slovensku, a aj sami Bethlenovi vodcovia sa s hrôzou a ošklivosťou odvracali od tohto strašného divadla.

*

Na bystrickom sneme obklopil sa Bethlen prepychom a kráľovskou nádherou, ba aj kráľovské statky predával svojim priateľom a prívržencom, ako čo by podľa práva a zákona jemu samému boli patrili. Všeobecne sa hovorilo, že najlepšie pochodil Juraj Seči.

Zo snemového zasadnutia prišiel pán Juraj domov vo veľmi dobrej vôli a oslovil pri dverách stojaceho svojho služobníka s úsmevom:

„No, Léthy, Ľupča i Muráň odo dneška patria mne.“

„A to veru podľa zásluhy. Veď jeho kráľovská milosť pán Bethlen azda dobre vedia, že ostrosť meča vašej veľkomožnosti im na mnohých zámkoch pootvárala zámky, preto keď oni teraz dávajú Muráň a Ľupču, tak je to len dar za dar a nič viac.“

„Nie tak, môj milý Léthy, nie zadarmo, ale za peniaze a to za drahé peniaze — pomysli si — za stotisíc zlatých.“

„Ach, to je veľa, veľmi veľa — ale,“ myslel si Léthy, „môže to byť aj veľmi lacno.“

„Ba ako?“

„Nuž takto: na papieri stotisíc, a v hotovosti nič.“

Juraja zarazili tieto slová.

„Nie, to tak nejde, lebo ma viaže čestné slovo a podpis.“

„Viaže, viaže, pokiaľ viaže,“ mienil Léthy, „ale veď hádam i to kraľovanie sedmohradských kniežat večne nepotrvá, ale sa zasa roztopí ako aprílový sneh na streche, len čo sa ho dotkne slnečný lúč. Veď vari i zo skúsenosti vieme, že tie koruny z hlavy Zápoľovcov, Bátoriovcov, Bočkaya tak opŕchli ako červavé jablká zo stromu, ešte za zelena.“

„A potom?“

„A potom, keď sa koruna azda zasa na iného hlave ocitne, ľahko bude povedať: tieto zámky Muráň a Ľupča sú moje. Podľa práva a zákona moje, a podľa úžitku, a ja za to stojím, že ani jeden kráľ vašu veľkomožnosť z úžitku nevyloží.“

„Môj milý Léthy,“ zamyslí sa Seči. „Veru ani ty nemáš sečku pod klobúkom — rozvážim si to ešte. — Teraz však choď ku kňazovi Šestákovi, gemerskému poslancovi, a oznám mu, že by som sa chcel s ním pozhovárať.“

Po Léthyho odchode povedal Seči pre seba:

„Na Muráni sa musím ukázať svetu, ako sa patrí na uhorského veľmoža. Len čo mi zámok podľa stanovených obyčají odovzdajú, vojdem doňho s takou slávou a nádherou, akú gemerské zemianstvo doteraz neuzrelo. Ale nech svet zvie, koho má za veľkého župana!“

Vtom vstúpil do izby Šesták a úctivo sa poklonil. Seči mu šiel v ústrety.

„Vítam vás, velebný pane, lenže som očakával, že gemerský poslanec navštívi svojho župana i bez zavolania.“

„Ráčte odpustiť moju nevedomosť,“ ospravedlňoval sa Šesták.

„Svet vás pokladá za veľmi učeného muža a ja sa rád obklopujem učenými ľuďmi. A aj to viem, že ste môjmu nebohému otcovi preukázali poslednú službu.“

„A veru nebožký pán ešte i na svojej smrteľnej posteli veľmi túžil vidieť vašu veľkomožnosť a dať vám svoje posledné požehnanie.“

„Nič preto. Ja mu teraz vystrojím na Muránskom zámku kniežací pohreb, lebo ako iste viete, Muráň je už môj, a moja vôľa je, aby mŕtve telo môjho otca slávne previezli na Muránsky zámok. Vy odbavíte cirkevné obrady a postaráte sa i o slušný nápis na cínovú truhlu, v ktorej sa mŕtve telo vloží do novej, v skale vytesanej krypty, a ja vás za túto službu menujem svojím dvorným kazateľom na Muránskom zámku.“

„To je česť pre mňa,“ uklonil sa Šesták, „vyznačenie, ale sa osmeľujem pripomenúť poslednú vôľu nebohého pána otca, podľa ktorej si ten pobožný starec žiadal z kresťanskej pokory len jednoduchý pohreb.“

„To mohla byť vôľa jeho. Moja vôľa je taká, ako som už povedal, a ja nechcem, aby niekto mi hovoril oproti — pri tom ostaneme. — Rozprávajme o inom. — Čo si myslíte o výsledku tejto vojny?“

„Ako sa veci ukazujú, francúzskemu vyslancovi sa akiste predsa len podarí sprostredkovať medzi cisárom a Bethlenom pokoj,“ povedal Šesták.

„Ak totiž Bethlen vráti korunu i zámky a mestá cisárovi odobraté, ak sa zriekne kráľovského titulu a uspokojí sa s titulom kniežaťa Rímskej ríše, ako aj s kniežatstvom Opolským a Ratiborským a s panstvom šiestich uhorských stolíc, a to: Abaujskej, Zemplínskej, Boršodskej, Sabolčskej a Satmárskej, nad ktorými by mal až do svojej smrti vládnuť.“

„Podľa mojej skromnej mienky sú to podmienky veľmi výhodné, ktorými sa osobná ctižiadosť jeho kráľovskej výsosti pána Bethlena môže nasýtiť. Krajina týmito ustavičnými nepokojmi a vzburami veľmi trpí a tým sa jej zadávajú vždy nové a hlboko siahajúce rany do jej životnej sily.“

„Ako to?“ zvolal Seči.

„Nič iné nepripomeniem len to, že náš úbohý slovenský národ, ktorý sa v minulom storočí začal tak krásne rozvíjať, také utešené pokroky na ceste duševnej osvety a vzdelanosti získavať, a pre tieto búrky a nábožensko-politické povíchrice bol násilne zastavený, ba bude zasa na viac storočí naspäť do duševnej zaostalosti a poľutovaniahodného úpadku sotený.“

„A čo vás je po slovenskom národe? Veď ten nemá nijakú historickú oprávnenosť. Vy ste kňaz a teda kážte tej sprostači slovo božie, koľko len chcete, ale do politiky sa nemiešajte, to je vec zemianstva, a nie kňazov.“

Kňaz Šesták dotknutý takými slovami povedal:

„Áno, ja som kňaz, a úlohou opravdivého kňaza je, aby vzdelával a osvecoval ľud, aby bránil a zastával jemu bohom dané a prirodzené práva, jeho ľudskosť. Preto čo by priam ten slovenský národ, ako to jeho zaťatí protivníci hovoria, nemal nijakého pozitívneho a historického práva, čo by priam bol nateraz krutým osudom znížený na biednych helótov a otrokov, i tak by bolo svätou povinnosťou jeho kňazov vymáhať ho a vykupovať z tej nízkosti, z toho bedárstva, z tej poroby ducha a zotročenosti a pozdvihnúť ho všetkými možnými spôsobmi na výšku slobodných, osvietených národov sveta, aby aj ten slovenský národ zaujal čestné miesto medzi ostatnými národmi. Takto chápali svoju úlohu už i tí duchom božím nadaní proroci Starého zákona, ktorí s takým zápalom a posvätenosťou ducha vykupovali svoj národ z babylonskej poroby. Preto, keby som sa ako kňaz tak veľmi pozabudol, že by som práve opak robil a vydal by som sa ešte aj za podlý nástroj utláčateľov a zotročiteľov môjho národa, tak by som iste nebol jeho duchovným otcom, ale duchovným zhubcom a katom, od čoho mňa i každého svedomitého kňaza pánboh uchovaj.“

„Pri takomto spôsobe zmýšľania prídete často do sporu s mocnými tohto sveta a istotne budete požívať veľa trpkého ovocia, o čom vás uisťujem.“

„Trebárs,“ povedal Šesták, „ale ja jednako budem radšej držať s utláčanými než s utláčateľmi, a kresťanovi vždy lepšie svedčí krivdu znášať ako krivdu páchať. Ostatne, právo a pravda musí stáť, alebo nech sa zrúti svet v holé trosky a na márny prach!“

„Dosť už o tom,“ prerušil kňaza Seči. „Teda tak ostaneme, len čo sa ustáli pokoj a usadím sa s rodinou na Muráni, nechám ta previezť i mŕtve telo môjho otca. A teraz zbohom!“

Šesták sa uklonil a odišiel. Seči zavolal Léthyho a povedal:

„Tento kňaz sa mi nijako nepáči, veď sa ten už teraz opovažuje mne, svojmu budúcemu pánovi, naproti hovoriť a mne akoby naučenia dávať. Ja chcem poslušného a poddaného kňaza, ktorý by tak kázal, ako sa mne a slávnej famílii páči a ktorý by ešte aj do kostola dal vtedy zvoniť, keď pán rozkáže.“

„Svätá pravda,“ pritakal Léthy, „veď kňaz azda nie je zemským pánom, ale je to preňho česť, ak môže byť prvým poddaným zemského pána.“

„Ale čože robiť? Už som mu dal slovo, že on bude mojím dvorským kňazom na Muránskom zámku.“

„Ľahká pomoc, len čo sa nebude správať podľa predpisu vašej veľkomožnosti, krátkou cestou ho vysadíme pred zámockú bránu. Potom nech si ide, kam sa mu páči i so ženou a deťmi, hoci aj po žobraní.“

„Ale ma bude žalovať?“

„A nenájde konca-kraja svojej pravoty až do súdneho dňa.“

„No veď uvidíme — isté je, že zemskí páni sú pánmi nielen cirkevných majetkov, ktoré im veru dobre poslúžili, ale aj pánmi cirkevnej služobnosti; kňazi vyhrali to, že sa môžu ženiť, hoc by aj hladom hynuli so svojou čeliadkou, a páni vyhrali to, že pobrali kňazom majetky a môžu už aj nad kňazmi panovať,“ Seči sa spamätal a dodal: „Mám ešte iné starosti pred sebou, musím odísť.“

*

Pokoj uzavrený s Bethlenom netrval dlho, lebo už roku 1623 začal novú a druhú vojnu proti cisárovi, plienil Uhry i Moravu, spoločne s Turkami a Tatármi, ktorí podľa svojho zvyku lúpili a vypaľovali osady, ľudí zajímali a ako stáda dobytka hnali pred sebou do smutného otroctva, z ktorého sa málokto mohol vykúpiť a do vlasti vrátiť. Veľká časť zajatých biedne zhynula na ceste prv, než sa dostala do drinopolských a carihradských háremov.

Pri Nitre sa podarilo cisárskemu vodcovi Mikulášovi Esterházymu zbiť a rozohnať tatárske čaty a tisíc tristo zajatých kresťanov prepustiť na slobodu. Potom Bethlen, dostanúc pre seba a svojich potomkov zámok Ečed, znovu uzavrel s cisárom pokoj.

*

Juraj Seči, mocný pán Ľupče a Muráňa, nebol ešte spokojný s tým, čo mal, ale si robil nároky i na panstvá a zámky v Zemplínskej stolici, najmä na Trebišov a Barkov, a na radu svojho Léthyho zmocnil sa ich mocou, lebo v tých búrlivých časoch bolo právo päste vo veľkom rozkvete. So svojím milým Léthym zdržoval sa v Barkove už dlhší čas, aby novonadobudnuté panstvá usporiadal podľa svojho.

Svojho majetku pozbavení páni nevedeli si inak poradiť, ako s miláčikom a Sečiho dôverníkom Léthym dať sa do známosti a jeho si získať. To sa im aj podarilo, lebo Léthy bol lakomý a žiadostivý darov. Potajme ho teda obsypali peniazmi a drahými vecami.

Bol prvý septembrový deň roku 1625, deň jasný a horúci. Seči sa cítil v zámku na Barkove veľmi zunovaný a mrzutý, čo keď Léthy spozoroval, vyvábil svojho pána v neskoré popoludnie do zemplínskych hôr na poľovačku. Sledujúc srny, vyháňané psami, vnikali vždy ďalej a ďalej do lesov, až sa celkom zamotali. Povetrie sparné a dusné a podvečer husté mraky zatiahli nebeskú oblohu. Seči sa až vtedy spamätal, že je ďaleko od domu, keď sa začalo blýskať a hrmieť a dážď sa lial akoby cievami. Volal na Léthyho, aby sa ponáhľal za ním domov. Ten sa hneď dostavil a viedol svojho pána hustým lesom cez jamy a hovoril, že je to najkratšia cesta do zámku, keď si človek okom premeria rovnú čiaru cez hory a doly k cieľu svojej cesty. Nastala hustá temná noc, takže zblúdení poľovníci nevideli pred seba ani na krok, iba keď sa zablyslo, vtedy sa im zasvietilo na chvíľočku. Až po veľkej námahe sa dostali na kraj lesa, kde Léthy zbadal jednu osamelú stodolu. Zašli tam a utiahli sa do nej, lebo dážď, blýskanie a hromobitie neprestávalo. Léthy i v hustej tme našiel šúpy žitnej slamy, rozviazal ich a prosil svojho pána, aby si sadol a trochu na mäkkej slame oddýchol, kým víchrica prejde. A on vraj ako verný sluha s natiahnutou puškou bude stáť na stráži.

Seči prijal Léthyho radu, najprv si sadol na ustlanú slamu, odložil pušku vedľa seba, potom sa rozvalil a začal driemať, lebo bol veľmi oslabnutý a unavený — ale strašné sny a akési zlé tušenie nedalo mu pokojne spať. Často sa strhával zo sna s hrôzou, kde je, čo je, a volal na Léthyho. Tento ho tíšil a upokojoval, že sa nemá čoho obávať, keď jeho verný sluha nespí a stojí na stráži. — Zasa zadriemal, a hneď úzkostlivo volal: „Margita, ty deva z Fiľakova — moja milá — odpusť — vysloboď ma — hľa, Tatár — divý Tatár - už ma zabije.“

Vtom sa blyslo a Léthy pri svetle blesku namieril svoju pušku na prsia spiaceho pána. Strela padla a Juraj Seči ležal v kaluži svojej krvi na slame vystretý a mŕtvy. Dve olovené gule prerazili jeho srdce a vnútornosti.

Ráno našli sedliaci mŕtvolu v stodole a odovzdali ju na hrad Barkov, odkiaľ ju potom slávnostne previezli na Muráň a uložili vedľa otcovej truhly. I dvaja Sečiho bratia práve v tom čase zomreli na morovú ranu.

Po Léthym nebolo viac ani chýru ani slychu; jedni hovorili, že bol v žalári tajne zabitý; druhí, že ušiel do Poľska a nikdy viac sa nevrátil.

Bethlen sa zhrozil nad správou o smrti Juraja Sečiho, lebo z jeho príkladu videl, že žiadosť cti a bohatstva vedie človeka do pokušenia a máva obyčajne smutný koniec.