ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Počiatkom jari roku 1562 vypísal a zvolal prvý podžupan Lazar Korlat magistrátne stoličné zhromaždenie do Rožňavy. Okrem magistrátnych osôb dostavilo sa ta neveľa z vyššieho zemianstva. Gemerskí páni boli medzi sebou rozdvojení na dva politické tábory, nenávideli sa a vospolok prenasledovali. Jedni držali pevne s kráľom Ferdinandom, ako Sečovci a Četnekovci, opierajúc sa o prefekta Muránskeho zámku a včas potreby u neho hľadali ochranu a útočište. So Sečovcami a Četnekovcami stále držali aj slovenskí zemania so svojím poddanstvom v balockej, ratkovskej, muránskej a štítnickej doline a nedali sa podlomiť nijakými pohromami vo svojej vernosti a príchylnosti k zákonitému kráľovi Ferdinandovi.

Tí druhí, gemerskí páni, držali so Zápoľovcami, a preto sa priatelili s Turkami, hľadali u nich priazeň a podporu proti ferdinandovcom, ako Bebek a jeho spojenci. Ostatní gemerskí páni, ako Lorandfiovci, Orlayovci, Derenčénovci ustavične sa klátili medzi obidvoma stranami, a to podľa okolností, ako sa im zdala byť jedna lebo druhá strana mocnejšia, a od ktorej si pre svoj osobný zisk viac sľubovali, a teda hneď k jednej alebo zasa ku druhej sa pridávali. Nadžupana v Gemerskej stolici v tých časoch nebolo. Zastupoval ho podžupan, čo zapríčiňovalo tým väčší zmätok a anarchiu. Ostatne Gemer bol v tom čase v malom obrazom Uhorska vôbec.

Stoličný dom v Rožňave bol jednoduché stavanie, v ktorom okrem priestrannej, na stoličné zasadnutia určenej miestnosti bolo i niekoľko pobočných izieb. V hlavnej sieni stál dlhý drevený stôl, prikrytý zeleným súknom. Nado dvermi viseli zástavy, po stenách bubny a trúby, posekáne, šable, píky, určené pre čaty stoličných insurgentov a členov bandéria.

Stoliční páni, ktorí sa sem teraz dostavili, boli veľmi znechutení a malomyseľní, lebo prichodili smutné chýry, ako sa zasa fiľakovskí Turci stroja vpadnúť do Gemerskej stolice a krvavo sa pomstiť na prívržencoch kráľa Ferdinanda.

Za vrchstola zasadol prvý podžupan Korlat ako zástupca nadžupanského úradu a dočasný kráľovský komisár. Vedľa neho sa poradil druhý podžupan Barna, zapisovateľ Pedery, niekoľkí prísediaci a slúžny. Ostatné zemianstvo sedelo čiastočne na bočných laviciach a drevených stolcoch, čiastočne stálo a počúvalo rečníkov.

Stoličné zasadnutie otvoril Korlat krátkou, ale dôraznou rečou, v ktorej opísal prežalostný stav stolice pre nešťastné rozdvojenie pánov a zemianstva na dve protivné stránky a ostrými výrazmi káral ich nestálosť, to ustavičné prebiehanie a plichtenie sa mnohých dnes k jednej, zajtra zasa k druhej strane, takže sa už s istotou a bezpečne takmer na nikoho nedá spoľahnúť.

„Páni“ hovoril Korlat, „toto je ten rak, ktorý zožiera naše sily. On je príčinou našej slabosti a úpadku, že si nás zaťatí nepriatelia kresťanstva Turci a Tatári nevážia a opovrhujú nami a že už nemôžeme odolať ani malým tatárskym čatám, ktoré z roka na rok vybehujú od Fiľakova ako kŕdle vlkov, lúpia, vraždia, podpaľujú a zajímajú obyvateľov. Len sa obzrite vôkol, v akom stave sa teraz nachodia naše predtým husto obývané doliny, kvitnúce mestá a osady, pevné zámky a zemianske kúrie. Kam len oči obrátiš, všade vidíš pustotu, rumy a popol, všade počuješ bedákanie, plač, vzdychanie utrápených, biednych, hladom hynúcich našich občanov. Pozriteže len na balockú dolinu, na Kyjatice, Babinec, Kraskovo, Záhorany a všetky okolité osady, sú z gruntu vypálené a ich nešťastní obyvatelia roztrúsení po horách. Nože obzrite sa ešte po muránskej doline, hľa, i predtým opevnené mestečko Jelšava leží v smutných rozvalinách a zo štyristo ľudí odohnali do tureckej poroby. A pozrite aj na štítnickú dolinu, tam zasa Roštár, Slaboška, Roohovce, Gecelovce, Čierna Lehota, všetko je spustošené a množstvo ľudu do zajatia odohnaté. Pozrite ešte na plešiveckú a Suchú dolinu, ako je i tam všetko vypálené, pusté a smutné a tisíce z obyvateľov sčiastky pobité, sčiastky v ťažkej porobe usužované. Ostatným, čo si ešte zachovali biedne životy, i ten život sa spríkril a zhnusil a mnohí si volili radšej smrť než taký život. A teraz vám, páni, oznamujem smutnú úradnú správu, ktorú som práve dostal. Fiľakovskí Turci obsadili Sobotku pri Rimavskej Sobote a opevnili ju za svoje vojenské stanovište proti Gemeru. Odtiaľ sa nás stroja znova napadnúť a buďto podrobiť pod turecké jarmo alebo ukrutne vyplieniť a spustošiť celú našu stolicu. Preto vás, páni, slávnostne vyzývam a zaklínam, odložte všetky sváry a nedorozumenia nabok, zabudnite na predošlé nepriateľstvá a spory. Nedívajte sa viac nečinne a so založenými rukami na túto všeobecnú pohromu a našu záhubu. Rozpamätajte sa na svojich slávnych predkov a postavte sa so zdvihnutou hlavou a udatnými päsťami do šíku proti našim spoločným nepriateľom a boh bude vašu zmužilosť korunovať víťazstvom, odhodlanosťou a vytrvalosťou.“

Po tejto zápalistej reči prehovoril aj Barna, druhý podžupan, a upozorňoval ich, aby sa páni zemania nespoliehali na svoje práva a výsady, lebo že veru Turci nerobia vôbec rozdiel medzi zemanom a nezemanom a zemianske kúrie práve tak ako i meštianske domy a sedliacke chalupy prepadávajú a vypaľujú. Zemanov ako i nezemanov rovnako bijú a mučia a práve tak i kňažstvo nešetria, ale zajímajú do poroby a urodzené panie i panny práve tak ako i sedliacke dievky a nevesty chytajú a odvlekujú pre svojich pašov^[71] do háremov za súložnice a otrokyne. A šťastlivá je iba tá, ktorá je vstave čo za akú vysokú cenu sa vykúpiť alebo vražednou rukou urobiť svojmu hanebnému životu koniec.

„Žiaľbohu,“ prevzal slovo Seči, „že to, čo tu páni podžupani vraveli, je číro-čistá pravda. Veď Turek nepozná milosrdenstvo, ba nemá ani citu ľudskosti, a my kresťania, už či páni alebo poddaní, neznamenáme v jeho očiach viac než pes. Preto hanba a potupa nech stihne spomedzi nás tých pánov, ktorí u Turkov priazeň hľadajú a s Tatármi sa spolčujú, ktorí preto, aby u tureckých pašov získali milosť, sú hotoví zradiť svoju vlasť i svojho kráľa, ako to urobil Pavel Jánoss, fiľakovský veliteľ, čo sa dal podkúpiť návodom Fraňa Bebeka a taký dôležitý zámok nemilobohu vydal do moci Turkom. Teraz za to hrozne trpí a ukrutné pohromy znáša nešťastný Gemer, lebo tu sú nám už ustavične na krku krvilační Turci, čo lúpia a vraždia náš úbohý ľud nie ináč než ako vlci stádo oviec. — Nuž a teda páni, prečo práve teraz hrdzavejú vaše šable. Prečo každý muž nechytí do ruky zbraň a nestane pod kráľovské zástavy? Boh mi je svedok, že keby sme všetci zmýšľali úprimne a nehrali dvojaké úlohy, ako Bebekovci — syn s kráľom, a otec s Turkom, tak by i pýcha našich nepriateľov, krvilačných trýzniteľov skoro bola zlomená a pred slávou kríža sklonil by sa polmesiac do prachu, takto však sami Turci vidiac našu neráznosť a podlízavosť, potupne nám do psov nadávajú a príde čas, že ako voľakedy Nemci pri Ausburgu, budú potupne uši odrezávať a háveď ľudu bude za nimi vykrikovať ako aj vtedy: Szegény magyarkák!^[72] Lazari.“

Na tieto reči povstal veľký hluk a pobúrenie medzi zemianstvom. Jedni volali: Nie my, ale vy ste psi, a to nemeckí psi, lebo sa líškate Nemcom a naše slobody zapredávate. Druhí kričali: Fiškálsku akciu im, von s nimi. To je urážka celého zemianstva. Iní zasa: Pravdu vraví, nech sa ten páli, koho sa to týka.“

Korlát darmo cengá a tíši:

„Pokoj, páni, nie tu za tabulou, ale v otvorenom poli, tam dokážte svoju bojovnú chuť proti nepriateľom i svoje dobré zmýšľanie. Ostré meče vyprobujte na tureckých hlavách, to bude pre vás česť a zásluha pre vlasť. Takéto zvady a osobné urážky na tomto mieste k ničomu dobrému nevedú.“

„Keď Slováci vždy len rozbroj rozduchujú,“ ohlásil sa jeden zeman. „Ale im sa ľahko hovorí, keď sú na Horniakoch a ďaleko od tureckých posádok. Ich hory kryjú a oni si nevedia predstaviť, ako my na Dolniakoch trpíme a ako hynieme pod tureckým jarmom, pretože sme im nablízku.“

„Ba veru dobre vieme,“ povedal Štítnický, „že vy dobrovoľne Turkom daň platievate a dovážate aj potravu pre ich vojsko. V bitkách proti kráľovskému vojsku prevážate im strelivo a batožinu, a za to máte od Turkov pokoj, ale my, čo len nášmu zákonitému kráľovi chceme daň platiť a Turkom sa tak nekoríme a nelíškame ako vy, musíme znášať za to ich besný hnev a krvavú pomstu. A nielen to. Aby nás Turci drancovali a pustošili naše kraje, k tomu ich vy zradcovia ešte podnecujete a naprávate proti nám.“

Vtom sa strhol náramný krik a trma-vrma. Jedni dosvedčujú: Tak je, to je pravda, máme na to dôvody. Druhí volajú: Kto je zradca? Vy sami ste tí zradcovia. Fiškálsku akciu na nich. Von s nimi. Podaktorí štrngajú šabľami a vyskakujú hore na tabulu. Predsedov hlas zaniká. Keď nadarmo cengal zvoncom, chcejúc utíšiť pobúrených pánov a zaviesť poriadok, v tom všeobecnom zmätku postavil si kučmu na hlavu a zvolal:

„Soluta est sessio!“^[73] vyšiel von dvermi a za ním všetci stoliční úradníci i ostatné hnevom rozpálené a rozjatrené zemianstvo, kľajúc a vyhrážajúc sa jeden druhému.

Práve v tú chvíľu dobehol na koni do stoličného dvora Pivoda. Zoskočil z koňa, podal uzdu tam prítomnému hajdúchovi, predstavil sa Korlatovi vychádzajúcemu z radnej siene a povedal:

„Oznamujem pánu podžupanovi, že fiľakovskí Turci s veľkou silou a šturmom dobýjajú Hajnáčku a že zámocká obrana nie je vstave odolať takej presile, preto veliteľ žiada o rýchlu pomoc, inak je ten zámok stratený.“

„Tu to máme,“ zvolal Korlat, „doma svár a nepriateľ predo dvermi. — Pred stoličný dom nech hneď vystavia červenú zástavu, a všetci stoliční úradníci, najmä však slúžny a boženíci s oddielom banduristov nech pochodia s bubnami a zástavami všetky osady, zvolajú všetko bojaschopné mužstvo pod zbrane. Kým sa ozbrojený ľud v tábore zhromaždí, páni, vy chráňte pohraničné stanice a pevnosti, menovite vy, pán Seči, hrad Balog, ktorý je už vaším dedičstvom. Vy, pán Lorandfi, bráňte Žirkovce a Hodejovo, veď je to váš majetok. Pán Orlay Pútnik a vy, pán Štítnický, buďte na pomoci spišskej posádke v Plešivci. Nezabúdajte, páni, že ste spoločne pred bohom a pred krajinou zodpovední za svoje konanie. A teraz zbohom, každý nech sa odoberie na svoje stanovište.“

„Moju ruku a čestné slovo na to, že kým žijem, nedostanú Turci hrad Balog do svojej moci, iba ak by preliezli hradby cez moju mŕtvolu.“ Potom sa Seči vyšvihol na koňa a s niekoľkými zemanmi a priateľmi ponáhľal sa domov.

Ledva dobehol Tomáš Seči na hrad Balog a urobil potrebné poriadky na obranu zámku, hneď začali sa na okolí zjavovať najprv len malé, potom stále väčšie a väčšie čaty tatárskych jazdcov ako kŕdle hladných vlkov, dychtiacich po koristi, až naraz asi štyri stotiny jazdy dorazia k zámockým hradbám. Chceli znenazdania prekvapiť a prepadnúť zámockú obranu. Lenže Seči už bol pripravený a rozkázal medzi nich páliť zo zámockých hradieb. Na to medzi nimi povstal zmätok a rýchle zmizli, obrátiac sa hore k Drienčanom, kde sa s divou besnosťou oborili na osadu a na oba zámky, povraždili ich maličkú posádku, obec úplne vyrabovali a zapálili. Čoskoro potom dorazil s pechotou a delostreľbou Arslan paša pod Balocký zámok. K Tomášovi Sečimu poslal poslal s vyzvaním, aby sa dobrovoľne poddal, lebo inak to jeho hniezdo vraj tak rozborí, ako teraz z gruntu rozboril Hajnáčku a z celej posádky nenechá nikoho nažive. Seči odkázal pašovi: nech sa len o to pokúsi, či naozaj sú turecké hlavy tvrdšie než múry Balogu. Že sa skôr črep oholenej pasovej hlavy na kusy rozletí ako tieto hradby.

Rozhnevaný paša, začujúc tieto slová, odpovedal:

„Čakaj len, pes kresťanský,^[74] veď ty mojej pomste neujdeš!“ A hneď rozkázal svojmu vojsku postaviť sa do šíkov a všetky delá namieril na zámok. Z tureckého tábora začala síce živá a prudká streľba, ale pretože sa strieľalo z diaľky, máloktoré gule doleteli až na hradby, lež poniže nich sa zaryli do zeme. Naproti tomu sečovskí strelci dobre triafali dolu medzi turecké šíky a narobili v ich radoch mnohé štrbiny, za čo rozpajedený turecký vodca dal hnať útokom, ale jeho janičiari boli odrazení od zámockých múrov s krvavými hlavami a stratili vôľu k ďalším útokom. Paša za to, že sa mu plán nevydaril, rozkázal podpáliť podzámockú osadu a pri žiare plápolajúcich domov pohol sa v nočnom čase ďalej na Uza-Panitu, Bátky, Behynce, Otrokoč, označujúc všade svoj vojenský pochod lúpením, vraždením a podpaľovaním. Stadiaľ sa obrátil do muránskej doliny a smerom k Jelšave.

Pri Husinej rozostavená vojenská stráž, zočiac hore od Liciniec predvoj tatárskych jazdcov a za nimi silný oddiel pechoty, hneď sa rozutekala po všetkých okolitých osadách, bijúc všade na zvony, bubnujúc na poplach a strieľajúc na znamenie blížiaceho sa nebezpečenstva. Prestrašený ľud, kde ako mohol, hľadel sa zachrániť, utekajúc pred záhubou. A pretože mestečko Jelšava už roku 1556 Turci ukrutne spustošili a vypálili, neposkytovalo utekajúcim vôbec ochranu ani bezpečnosť, a tak mnohí hľadali útočište na Muránskom zámku alebo v hustých lesoch a vysokých horách, najmä okolo vrchu Kohúta. Svoje poklady zakopávali do zeme, obilie a všakovú potravu skryli do podzemných skrýš a do jaskýň, taktiež aj dobytok vyháňali na vrchy a vysoké hole, a tam si aj sami obyvatelia stavali drevené koliby a šiatre. Daktorí v strachu behali ako bez seba hore-dolu dolinou ako voslep, nevediac čo si majú počať. Niekomu sa stratili dietky, inému statok a každý chcel ešte aspoň niečo zachrániť zo svojho bydla; preto bol všade plač a nariekanie, ľudia sa zúfalo potulovali sem a tam a splašený dobytok ručiac rozbehol sa na všetky strany.

Jelšavu našli Tatári pustú, od ľudí opustenú, mnohé domy ešte zborené a dvory trávou zarastané a poznali hneď, že to bolo ich vlastné dielo a s divokou radosťou pokrikovali: Huraha! Alah je veľký a Mohamed jeho prorok!

Povyše Jelšavy stál oddiel vojska z muránskej posádky, ktorý sa smelo postavil proti tureckej jazde, ale toľkej presile odolať nemohol, musel ustúpiť a po mnohých šarvátkach, odrážajúc útoky Tatárov, utiahol sa napokon na Muránsky zámok. — Tatári rozdráždení útokmi a bojmi s posádkovým vojskom dorazili k samým hradbám a pred zámockú bránu, ale vidiac, že zámok je nedobytný, vrátili sa nazad do podzámockej osady a rozpálení hnevom s barbarskou surovosťou páchali hrozné zločiny. Osadu z gruntu zborili a vypálili, veľa ľudí pobili a maličké deti nastrčiac na svoje dlhé kopije hádzali o zem, o múr alebo o skalu, aby vraj hneď v zárodku zhynulo to psie pokolenie neveriacich. Nevládnych a vekom poznačených starcov priviazali o strom alebo stĺp a šípmi z kuše strieľali do nich, lebo vraj starí psi už nie sú súci, aby ich hnali pred sebou do svojej vlasti na predaj za otrokov. Zato silných chlapov a mládencov, ako aj mladé ženy a dievky, kde mohli dostihnúť, zajímali, a oných, už poturčených strčili potom v ďalekej Ázii medzi janičianske vojsko, tieto zasa popredali do tureckých háremov za súložnice a otrokyne.

Po odchode Turkov z muránskej doliny zostalo tu veľa opustených sirôt, ktorým rodičov povraždili alebo zajali Turci a Tatári, veľa opustených vdov, ktoré stratili i muža i deti a nevládnych starcov, ktorí z početnej predtým rodiny zostali teraz celkom osihotení.

Z Muránskeho zámku po viac nocí videli po celej doline žiariť okolité vrchy plameňom a hustý čierny kur vznášať sa hore do oblakov. Plač ľudí, ručanie dobytka a zavýjanie divej zveri: to bola vtedy hrozná ozvena, ktorá sa odrážala od strmých, vysokých skalísk Muránskeho zámku.

Tomáš Seči, len čo odrazil útok Turkov od Balockého zámku, zaraz vysielal poslov i k stoličným pohlavárom i k prefektom zámkov, žiadajúc od nich pomoc na rozprášenie a zničenie Turkov, pustošiacich stolicu. Ale všeobecná insurekcia, ako si ju predstavoval Korlat, v tom čase nepodarila sa pre všeobecný strach a zmätok, lebo každý myslel len na seba, na svoju bezpečnosť a isté útočište, takže všetky gemerské zámky boli preplnené ľudom, hľadajúcim v nich ochranu toho, čo je každému najmilšie — život. Seči a muránsky prefekt Maško podnikli síce ešte niekoľko šarvátok s odchodiacimi Turkami a odobrali im niekoľko zajatých, aj z lúpeže a dobytka, ale toto všetko neveľa znamenalo a pokiaľ sa insurgenti zhromaždili vo väčšom počte, Turci a Tatári boli už vtedy so svojou korisťou sčiastky v opevnenej Sobotke, sčiastky na pevnom zámku Fiľakove. Okrem mnohých mŕtvych a dorúbaných nachodili za nimi po ceste, kadiaľ šli, ľudí spomedzi zajatých. Zajatí museli niesť Turkom ešte aj dobytú korisť, a keď už ustatí a hladní a premrznutí, hoc bičmi šľahaní a ostrými pikami povzbudzovaní, nevládali ďalej ísť, vtedy ich bez ľútosti vraždili na ceste a nechali ich tam ležať vo vlastnej krvi.

Takéto nájazdy, lúpeže, vraždy a podpaľačstvá tureckých martalúzov^[75] v Gemeri ani potom neprestávali, ale opakovali sa temer rok po roku, že takmer už nebolo ani tak ukrytej osady, ktorú by neboli olúpili a vypálili. Isté je, že práve fiľakovskí Turci zanechali po sebe tie najsmutnejšie pamiatky svojej divej ukrutnosti, lebo ako hyeny, tak boli žiadostiví lúpeže a ľudskej koristi, ako čo by si boli predsavzali vyhubiť všetkých obyvateľov a tento celý kraj obrátiť na divú pustatinu. Už to meno Tatár, psohlavec, ako volali tureckú jazdu, bolo pre obyčajný ľud plné hrôzy a ošklivosti, takže s chýrom „psohlavci idú!“ mohol hocikto vystrašiť všetkých obyvateľov z dediny do hory, a za storočie ešte týmto heslom strašievali baby malé, plačúce alebo nedobizeň robiace deti.

Títo tureckí jazdci, Tatári z Fiľakova, vypálili roku 1572 Redovú a roku 1584 Dobšinú hrozným pre každé ľudské srdce smutným a poľutovaniahodným spôsobom, a to len preto, že Redovania premeškali odoslať daň fiľakovskému pašovi. Dobšinci ju síce poslali, ale paša, ktorému ju doručili, bol skoro potom preložený a do knihy nenaznačil, že by tú daň bol prijal, nový paša teda znovu žiadal daň, a keď ju Dobšinci neposlali, dal celé mesto spustošiť, vypáliť, obyvateľov pochytať a do poroby ako lichvu odohnať.

Podobne pochodili aj iné osady v štítnickej a rožňavskej doline, keď ich predstavení obcí niesli Turkovi daň do Fiľakova, neraz ich prepadli lotri a zbojníci, ktorí sa v tom čase veľmi rozmnožili, najmä v plešivských a tornaľských horách, a boli takí bezočiví, že celé osady napádali, áno, i mesto Štítnik vylúpili a vydrancovali.

Za ubiedených a utrápených občanov chodili síce prosiť ich kňazi a učitelia k fiľakovským pašom, ale so slabým výsledkom, lebo často aj samých kňazov Turci odvliekli do zajatia a poroby.

Že hornogemerskí Slováci pomerne viac trpeli ako Maďari na dolných stranách, dá sa aj z toho posúdiť, že celý dolný Gemer bol Turkami podmanený a im aj daň riadne platieval i potravu pre ich vojsko dovážal; hornogemerskí Slováci dávali však riadnu daň svojmu kráľovi a pre kráľovské vojsko i potravu i strelivo verne dovážali, preto ich Turci tak ukrutne až na zúfanie sužovali.

Že posádky kráľovských zámkov, ako bol Muráň a Krásna Hôrka, ktorú od Bebekovcov vybojoval roku 1567 Lazár Švendy a za veliteľa z rozkazu kráľa určil Andrášiho,^[76] tak ubiedeným obyvateľom nemohli poskytovať výdatnejšiu pomoc a ochranu, čo sa vysvetľuje tým, že posádka týchto zámkov bola na počet slabá, len na ochranu samých zámkov určená. Kráľovské vojsko bývalo zasa zamestnané na druhých stranách Uhorska a Sedmohradska ustavičnými bitkami s Turkami. Preto keď sa ubiedený slovenský národ v Gemeri dopočul o hrdinských skutkoch Chorvátov Zrinského^[77] a Jurišiča pri obrane Sigetu a spolu o smrti veľkého Solimana, najväčšieho tureckého cisára a výbojníka, ktorý bol postrachom nielen samého Uhorska, ale i celej Európy, ba i Ázie a Afriky, uľahčilo sa mu pri srdci a zore lepšej budúcnosti zdali sa mu pomaly brieždiť za ešte ďalekými horami.

Nástupca a syn Solimanov, cisár Selim, chystajúc výpravu proti Cypru, uzavrel s kráľom Maxmiliánom^[78] pokoj, ktorý pokoj obnovil i Selimov^[79] nástupca Amurat. Tak isto aj Ján Žigmund zo Zápolia, zrieknuc sa titulu uhorského kráľa a spokojac sa s titulom vojvodu Sedmohradska a panstvom nad zátiskými stolicami, tento pokoj upevnil.