ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Balockej doline, v Gemerskej stolici nad potokom Blh, od ktorého i hrad Balog i celá dolina meno nosí, leží starobylá osada Drienčany. Povyše dediny, z tej strany od Krušova, je síce dolina tesná, úzka a potok Blh vinie sa tu pomedzi vápenisté skaliny, v ktorých sa nachodia podzemné diery a jaskyne. Potok je z obidvoch strán hustými krovinami obrúbený. Ale pri Drienčanoch sa dolina rozširuje a úrodné polia po okolitých pahorkoch, bujné trávy po lúčinách zvlažovaných Blhom, k tomu stráne a úbočia hôr, povysádzané usilovnými hospodármi; všetko to oko cestujúceho milo prekvapuje a polohu osady Drienčan milou robí. Opodiaľ je okolie lemované lesnatými dubovými horami.

Čo však tejto osade v XVI. storočí dodávalo zvláštnej živosti a zaujímavosti, to boli dva panské zámky, čiže opevnené kaštiele pánov z Drienčan, jeden na pravej, druhý na ľavej strane potoka. Páni týchto zámkov až do roku 1461 boli vlastní bratia Pavel a Tomáš Drienčanský,^[31] čiže Derenčéni.

Okrem týchto dvoch zámkov stál ešte aj na juhozápadnej strane osady na pahorku vystavený panský dom, čiže Sečovská kúria. Napokon aj Derenčénovci a Sečovci boli len dve línie prastarého panského rodu Balog, čiže Blh,^[32] ktorý už v čase príchodu Maďarov stál na týchto stranách slávny a mohutný a obidve tieto línie boli po všetkých balockých osadách údelnými spoluvládcami, ktorí podľa obyčaje tých čias svoje starobylé priezvisko zamieňali s menom tých osád, v ktorých si volili svoje hlavné osadenie, a to Sečovci v Rima-Seči a Derenčénovci v Drienčanoch.

Na dvore pána Tomáša Sečiho zadupotali kone a dvaja nemeckí rytieri zoskočili z nich. Jeden bol prefekt Muránskeho zámku Maško, druhý vojenský komisár Schreiber. Pán zo Seči im vyšiel v ústrety predo dvere a podávajúc im ruku, úctivo ich vítal ako svojich známych a priateľov. Vojdúc do izby, povedal Maško:

„Pán zo Seči, prajeme vám šťastia k úspešnému zakončeniu vašej dlhej pravoty.“

„Ďakujem, hoci nie ja, ale iní sa pravotili vospolok a na mňa tretieho padla výhra.“

„Tým lepšie pre vás,“ povedal Maško. „Vy ste sa teda narodili v klobúčiku a na mesiačku, že vás tak šťastie prenasleduje?“

„Lenže to šťastie býva niekedy aj zubaté! — No nech je už akokoľvek,“ prehovoril Seči, „ja iba to ľutujem, že osoby, ktoré pravotu začali, sú už od niekoľkých rokov v hrobe; a môj strýc Ladislav zo Seči a moja teta Uršuľa Tibaj, pravda, veľmi by sa boli tešili, keby sa boli dočkali takého skvelého zadosťučinenia na nenávidených Derenčénovcoch, hoci vlastne podľa rodu boli vospolok príbuzní.“

„To je veru čudné,“ povedal Maško, „že sa príbuzní nechali zachvátiť takou veľkou náruživosťou a dopúšťali sa na Sečovskej rodine toľkých násilností.“

„Tomu bola na príčine zemianska pýcha,“ vzdychol si Seči, „len ona, lebo musíte vedieť, že uhorský zeman, ktorý má svoje armales^[33] na psej koži, hoc by mal akú randavú chalupu a sprosté bačkory na nohách, predsa si tak pyšne bude vykračovať pred susedmi ako moriak medzi ostatným hydom, a dvaja údelní páni v jednej obci, na spoločnom majetku sa práve tak ťažko znesú spolu ako dva kohúty na jednom smetisku.“

„Najmä ja skusujem,“ pomiešal sa do reči Schreiber, „že uhorskí páni sú voči nám Nemcom prihrdí a neznášanliví, hoci my by sme sa veľmi radi vyrovnali a spriatelili s Maďarmi.“

„Na svätého Vida, čo nebude nikdá,“ poznamenal Seči.

„Prečo by sa to nemohlo stať?“

„Už je to raz tak, kým svet svetom bude, Maďar s Nemcom priateľom nebude, ale vždy budú tak hľadieť jeden na druhého ako pes na mačku.“

„Pre nás by to však bolo veľmi prajné dorozumieť sa a podať si ruky,“ dôvodil Schreiber.

„To vám verím,“ odvetil Seči, „ale odpustite, ja dobre poznám maďarský živel a hovorím ako Slovák otvorene a zo skúsenosti, že to nie je možné. Veď spojovali ste sa už s nimi proti Slovákom za čias Arnulfa,^[34] ale tí vaši noví priatelia vám skoro na to ukázali zuby a svoje budzogáne obrátili pri Augsburgu a Merseburgu proti vám.“

„Ale im aj ostalo v živej pamäti, ako ich predkovia utekali s krvavými hlavami z Nemecka domov na svoje pustatiny a ich hlavní vodcovia Lehel,^[35] Bulča^[36] a Botond^[37] odvisli na stĺpoch.“

„Takéto pamiatky veru nie sú príhodné na utuženie priateľských zväzkov.“

„Nuž teda, keď ich nijakým spôsobom nebudeme môcť získať, môže sa stať aj to, že sa potom spojíme so Slovákmi.“

„To je teda len straka na kole, a nech psom tráva rastie, keď kone vydochnú,“ dodal Seči.

*

Vtom počuť zasa na dvore dupot koní a o chvíľu vkročia do izby Lazar Korlat,^[38] prvý podžupan, Peter Pedery, stoličný zapisovateľ, slúžny a boženík.^[39]

„Pokladám si za česť uctiť vás, milí páni, vo svojom chudobnom príbytku,“ privítal prichádzajúcich Seči.

„Ďakujeme,“ začal Korlat, „a veru nás teší, že tu nachodíme aj týchto vzácnych pánov — budete svedkami nášho úradného výkonu.“

Podal ruky Maškovi a Schreiberovi a obrátil sa k pánovi domu:

„Pán zo Seči, dietálny výrok vo vašej pravote publikovaný bol na stoličnom zhromaždení v Rožňave, a my sme prišli za tým cieľom, aby sme ten výrok vyexekvovali tu in facie loci.^[40] — Medzitým uznal som za dobré vyslať popredku aj brachium,^[41] skladajúce sa z členov stoličného bandéria a dať nimi obsadiť obidva drienčanské zámky, aby im reku dajako nezišlo na um chcieť zneužiť svoju zemiansku prerogatívu^[42] a mocou oponovať ešte aj oproti tomuto výroku, ako to robievali posiaľ.“

„Také niečo sa už viac nestane,“ podotkol Seči, „lebo Derenčénovci sa presvedčili, že by to už bolo nielen daromné, ale i na ich skazu, preto sa odtiaľto včas vysťahovali a zámky opustili.“

„A teraz, pán slúžny,“ obrátil sa Korlat k slúžnemu, „porobte potrebné poriadky a dajte nám vedieť, keď bude všetko pripravené.“

Slúžny s boženíkom odišli. Úradná vec bola predbežne skončená, Maško chcel využiť príležitosť.

„Pán podžupan,“ obrátil sa ku Korlatovi, „keď sme už takto spolu, porozprávame sa o krajinských veciach. Smutné chýry prichádzajú k nám. Kráľ Ferdinand, ktorého heslom je: fiat justitia, pereat mundus^[43] a ktorý je taký nábožný a pokojamilovný panovník, a predsa donútený od pyšného a po výbojoch dychtiaceho Solimana k neprestajným vojnám, naposledy od kresťanskej Európy opustený nebol vstave odolať presile Turkov a musel im nielen väčšiu čiastku krajiny prepustiť, ale — čo je na rímskeho cisára a uhorského kráľa neslýchané — platiť tridsaťtisíc dukátov ročnej dane neveriacim pohanom.“

„Veru je to smutné,“ prikývol Korlat, „a srdce bolí každého verného poddaného.“

„A okrem toho ešte i matka toho ariána, mladého Zápoľu, prisvojila si celé Sedmohradsko a šesť potiských stolíc v Uhrách,“ povedal Maško.

„Ba ešte žiada aj kniežatstvá Opolské a Ratiborské^[44] v Sliezsku a len pod tou podmienkou sa chce už po druhý raz vyrovnať s naším kráľom.“

„Otázka je, či aj toto vyrovnanie bude trvanlivé,“ zapochyboval Seči, „keď medzi zemianstvom sa vždy nájdu zradcovia, ktorí ju podhuckávajú k zrušeniu pokoja a k novému odboju, na konečnú záhubu krajiny.“

„Žiaľbohu, je to tak,“ vzdychol Korlat.

„Ale ona sa tiež znamenite odpláca svojim najprednejším prívržencom za ich verné služby,“ pokračoval Seči, „keď už nechala úkladne zavraždiť aj Fraňa a Antola Kendyho^[45] a Fraňa Bebeka, nášho bývalého nadžupana, ktorý nielenže na stá zvonov z veží pokradol, ale aj falošnými peniazmi zo zvonoviny celú stolicu zaplavil a veľmi oškodoval.“

„Nech zhynú zradcovia,“ zvolal Schreiber.

„Nech zhynú!“ prisvedčili ostatní.

*

Vtom vstúpil do izby slúžny oznamujúc, že je všetko pripravené, a páni sa o chvíľu spoločne poberali na zámok Derenčéniho.

Na zámku už bolo zhromaždeného veľa zemianstva, najmä priateľov a prívržencov Sečovských od Štítnika, Kamenian, Španieho Poľa, od Hrachova a Tiriakoviec, i od Balogu a Ura-Paniti, ktorí sa uhostili po zámockých izbách. Na dvore sa prechádzali ozbrojení členovia bandéria a pred bránou opodiaľ stojac, na všetko to sa nesmelo dívali sedliaci s odkrytými hlavami.

Naprostred dvora postavený stôl bol pokrytý zeleným súknom. Za vrchstola si sadol podžupan Korlat vo sviatočnom uhorskom oblečení, majúc kučmu so pštrosím perom na hlave a rukoväť šable vykladanú drahými kameňmi pri boku. Vedľa neho sedeli niekoľkí prísediaci stoličného súdu, zapisovateľ, slúžny a boženík. — Podžupan podal slúžnemu rozvinutý papier a ten z neho nahlas čítal, najprv speciem facti, ako totiž roku 1544 Pavel Derenčéni náruživosťou rozhnevaný a pomstou horiaci pripásal si šabľu a ozbrojac svoju mužskú čeľaď, ba zavolajúc si na pomoc ešte aj svojho brata Tomáša i s jeho čeľaďou, všetci ozbrojení udreli na zemiansku kúriu a nebohého pána Ladislava, ktorý sa síce so svojou čeľaďou bránil, ale presile odolať nemohol, na zem zrazili, poviazali, jeho manželke Uršule Tibajovej čepiec z hlavy strhli a v dome im škody za štyristopäťdesiat zlatých urobili, ba ešte aj ich služobníka, zemana Antola Sévy na smrť zbili a druhému služobníkovi ruky poodtínali; napokon pána Ladislava zo Seči poviazaného odvliekli na zámok Pavla Derenčéniho a tam ho žalárovali. Za násilenstvo lúpeže a vraždy na zemianskej kúrii Ladislava Sečiho spáchané, odsúdení sú bratia Pavel a Tomáš Derenčéni výrokom krajinskej diéty na stratu obidvoch svojich zámkov i všetkej movitosti a nemovitosti, ako aj poddanstva, práv, výsad a dobrodení, ktoré im patrili v Drienčanoch spolu i s pustatinou Kapolna.

Slúžny dočítal. Slova sa ujal podžupan Korlat:

„Prečítaný dietálny výrok potvrdený a odobrený aj jeho jasnosťou c. k. Ferdinandom I, z božej milosti kráľom uhorským, uverejňuje sa mojím prostredníctvom v zmysle práva a zákona a zaraz sa i exekvuje. Ja, ako splnomocnený komisár, menujem a vyhlasujem Tomáša zo Seči, ako právneho dediča nebohého Ladislava, za zákonitého pána a vládcu oboch týchto drienčanských zámkov i pustatiny Kapolny, aby on i jeho zákonití potomci úrečito večite a pokojne mohli nimi vládnuť so všetkými právami, výsadami a dobrodeniami zemianskymi. — Nech žije náš kráľ!“

A prítomné zemianstvo volalo:

„Nech žije kráľ! Nech žije i pán Tomáš zo Seči,“ a pochytiac ho, zdvihli ho dohora, nosili na rukách po dvore, dokola, opakujúc plným hrdlom: „Nech žije! Vivat!“

Keď sa aj toto skončilo, páni vošli do paloty, kde ich častoval nový pán domu Tomáš zo Seči. Pred zámkom piekli celého vola, z nedopečeného ešte rezali už hodné kusy mäsa a rozhadzovali medzi tlupy ľudí. Z pivnice vykotúľali plné sudy vína naprostred dvora a vyraziac dno obuchom, každý si načieral podľa vôle, kto hrnčekom, kto klobúkom. — Hulákanie, spev, tanec, hudba trvala od večera až do rána. Mnohí zo zemanov i z bandéria bavili sa tu, hodujúc až do tretieho dňa. A keď už v zámku všetko minuli, uhostili sa u bývalých poddaných Derenčénovských nie už ako nepriatelia, ale ako hostia. I tam jedli a pili, vo všetkom si rozkazovali a dali sa obsluhovať.

V Sečiho kúrii uhostení poprednejší páni poberali sa na druhý deň zarána domov, a prefekt Maško, podávajúc pri svojom odchode pánu Tomášovi ruku, priateľsky ho upomínal, aby aj naďalej ostal taký nezlomný a vytrvalý v službe kráľa a vlasti, a že milosť kráľa, vyznačenie a hodnosti ho neminú.

„Buďte uistený, pane, že ja celý svoj život chcem obetovať službe kráľa a vlasti. Mojou snahou bude, aby som sa stal hodný kráľovskej milosti.“ Tými slovami skončil Seči a rozišli sa.

*

V dome jedného z majetnejších drienčanských hospodárov sedelo i na druhú noc okolo stola pri pohároch veľa zemanov i mužov z bandéria, medzi nimi pravotár Varjú, asesor^[46] Hrázgay a boženík Pivoda. Mali medzi sebou živý rozhovor.

„Rád by som bol videl pani Uršuľu, keď jej Paľo Derenčéni strhol čepiec z hlavy; bolo to vtedy za strašidlo,“ posmieval sa Hrázgay.

„Hahaha,“ rozosmial sa Pivoda, „beztak vyzerala ani čo by na Luciu na ohrable bola letela na budínsky vrch.“

„Ba mala tá jazyk,“ pokračoval Hrázgay, „ani čert jej neodolal a beda tomu, kto sa raz dostal pod jej mlynček.“

„Requiscat in pace!“^[47] zbavil sa jej Pivoda. „Ja sa len čudujem, ako sa mohla táto chýrečná drienčanská pravota vliecť celých sedemnásť rokov, takže patriční ľudia, pán Ladislav a pani Uršuľa, keď sa im teraz publikuje sentencia,^[48] už v hrobe hnijú.“

„Čo sa tomu čudujete?“ povedal Varjú. „To je zásluha súceho advokáta a našich dobrých zákonov, lebo ja toho ani za advokáta nepokladám, ktorý akúkoľvek pravotu, hoc je to lequidi debiti,^[49] nevie vliecť aspoň za dvadsať rokov; veď dobre viete, že: qui habet tempus, habet vitam,^[50] a potom: beati possidentes.“^[51]

„Mne sa zdá, že sa o to nezaslúžil ani tak advokát, ako Bebek, lebo kým on bol nadžupanom, chránil Derenčéniho, ktorému bol patrónom, a viete dobre, pán brat, že u nás platí to staré: plus valet favor in judice, quam lex in codice,“^[52] vravel Rázgay.

„Bebek sem, Bebek tam, vari on bol viac ako celá stolica, či čo?“ horlil Varjú. „Teraz sme bez nadžupana, ale koná sa všetko tak ako predtým auctoritate regis et populi,^[53] a publikuje sa takto: nos universitas cleri, magnatum, nobilium,^[54] a to je všetko populus;^[55] kdeže to máte inde na šírom svete? A kde inde zakladá sa právo na vôli ľudu ako u nás?!“

„Ja beriem právo filozoficky, a podľa Aristotela^[56] krúti sa všetko právo okolo T? meum T? tuum,^[57] ako koleso okolo svojej osi.“

„A na tejto rade zakladá sa: homo homini lupus, čiže dobre po slovensky: miluj blížneho svojho ako seba samého; lebo mors unius est vita alterius, čiže po slovensky: keď ti niekto vylepí jedno zaucho, ty mu vylep dve,“ povedal Varjú.

„Pán brat, vy ste veru kriminálny advokát,“ podotkol Pivoda. „Vy viete, čo je to: in turbido piscari,^[58] a ako sa dá naťahovať právo sťa v garbiarových rukách koža.“

„A vy, pán brat, ste ešte mladý človek, jurassor dei gratia et voluntate populi;^[59] a či viete, čo je jurassor? Poviem vám definíciu: est ultima Comitatus bestia, cum quo parum, et sine quo nihil, čiže po slovensky: spodný kolok na drabine a krajný švík na záplate!“

„Hahaha!“ pustili sa všetci do hlasitého smiechu.

Vtom vkročili do izby richtár Balážik a prísažní obce drienčanskej, lebo si mysleli, že k pánom je vtedy najlepšie chodiť, keď sú dobrej vôle!

„Čo tu chce táto háveď?“ osopil sa Pivoda na vchádzajúcich. „Ako sa len opovažujete nás takto turbovať, keď sa radíme o dobre krajiny?“

„Prosím ponížene pána urodzeného,“ začal skrúšene richtár, „prišli sme sa požalovať, lebo nás páni banduristi a páni zemania pekne vyjedia. Nielenže nám už všetky husi a kury vychytali, ale nám už aj ovce a junce počínajú rezať, a my sme predsa nič nezavinili, veď čo tam majú páni medzi sebou, to sa nás netýka!“

„Netýka?“ skríkol Varjú. „Že vraj netýka?! Či ste vy azda páni a nie ich poddaní? A keď ste poddaní, tak ste poddaní vašich pánov, a tak čo je vaše, to vlastne vaše nie je, ale je vašich pánov, de jure.^[60] — Nuž teda, vy teľce, keď teraz vašich pánov exekvujú,^[61] aj vás exekvujú, lebo: Accessorium sequitur suum principale,^[62] a mali by ste vedieť: quidquid delirant reges, plectuntur Achivi,^[63] čiže sedliačkovi dobre je, keď naorie, naseje, pšenička platí po tri dukáty, sedliačkovi dobre je!“

„Veru nám, prosím pekne, nie je do spevu, ale do plaču. Veď keby sme my úbožiatka boli voľačo zvinili, nič by sme nepovedali, ale takto, páni sa harušia medzi sebou a my zato trpíme.“

„Veru i biť vás budú a plakať vám nedajú,“ pokračoval Varjú rozjarene, „lebo keď niečo zavinili páni, zavinili ste aj vy. A pánom sa skôr prehliadne ako vám, lebo duo dum faciunt idem,^[64] non est idem, ale vy máte vedieť, že non estis personae, tantum res, čiže obraz boží nosíte na sebe opakom; vos estis ad stivam nati, čiže sedliak je božie stvorenia, ale kujon od narodenia, preto: sic vos non vobis, fertis aratra boves.“^[65]

„Amen,“^[66] zakončil Pivoda. „A teraz sa berte von z izby.“

Richtár s prísažnými sa smutní vytratili z izby.

„Pán brat, éljen adta,^[67] tie vaše latinky vám tak pristanú ako päsť na oko,“ ohlásil sa zeman Garazda.

„A vy sa rozumiete do toho, ako, odpytujem, kôň do cimbalu,“ odpovedal Varjú.

„Nanono, lenže sa tak nedurte, ľaľa, už vám je nos červený ako ploštica.“

„Ba ako kohútí hrebeň, keď ho mráz poštípe,“ dodal Hrázgay.

„Extra Hungariam non est vita!“^[68] zvolal Pivoda.

„Si est vita, non est ita!“^[69] zakončil Hrázgay.

„Pro gloria gentis,^[70] vypime si,“ vzal Pivoda do ruky pohár a štrngol si s Hrázgaym.

„A čo vy kujoni máte s mojím nosom,“ hneval sa Varjú. A ako sa rozohnal, zrazil päsťou zo stola sviecu i poháre.

„Ale my kujoni?“ skríkol Garazda, pochytil milého advokáta a vyvliekol ho spoza stola.

Hrázgay sa chcel poistiť, vydriapal sa na pec, pričom zrútil z pece košík. Nastala trma-vrma a vypratali sa všetci von na dvor.