Zlatý fond > Diela > Sečovci, veľmoži gemerskí


E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Sečovci, veľmoži gemerskí

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov

VI. Tomáš Seči na strane kráľa Rudolfa, syn Juraj na strane Bočkaya

Po dobytí Fiľakova bol i dolný Gemer celkom očistený od Turkov. Ich posádky zo zámkov sčiastky vyhnali insurgenti, sčiastky aj sami poutekali. Ale toto oslobodenie z tureckého jarma trvalo len krátky čas, lebo roku 1596 dobyli Turci Jágerský zámok, odkiaľ ich vojsko znova vtrhlo do Gemera a opanovalo zasa tie čiastky stolice, nad ktorými už predtým vládli, a to od Putníka hore až po Plešivec, Husinú, Balog a Krásnu Hôrku, odkiaľ rozširovali svoj vplyv a vládu vždy ďalej a ďalej i po osadách horného Gemera, ale už nie pustošením a vypaľovaním dedín, ako to robievali predtým fiľakovskí Turci, ale opatrnou politikou. Len takým obciam dávali povolenie obchodovať a furmančiť v dolných, Turkom poddaných stranách Uhorska, ktoré sa im podvolili platiť dane a ročité dávky. Potrebné povoľovacie listiny vydával paša, čiže veliteľ Jágerského zámku.

Na balockom zámku trvali od istého času medzi Tomášom Sečim a jeho synom Jurajom veľké nezhody, lebo mladý Juraj nielen povahou, zmýšľaním a politickými náhľadmi bol opakom svojho otca. A ako magnetická ihla, akokoľvek ju zvŕtaš a staviaš, jej konce vždy len k opačným pólom sa krútia, tak i v sečovskom dome náhľady, túžby, zmýšľanie otca a syna stáli vždy proti sebe.

Otec Tomáš, hoci ako nadžupan Gemerskej stolice bol veľmi vážený a vo zvláštnej milosti stál u kráľa a cisára Rudolfa, no ani popri tom všetkom nespyšnel, bol každému prístupný a prívetivý a žil spokojne na svojom neveľkom balocko-drienčanskom majetku, nedychtil po veľkých statkoch, ani nezávidel iným nádheru a bohatstvo. Čo sa týka jeho poddaných, bol im opravdivým otcom, láskavo s nimi zaobchádzal, rád sa s nimi pozhováral, aby poznal ich potreby a nedostatky, a pomáhal, kde mohol. On miloval slovenský národ, lebo sa medzi ním zrodil, neodcudzil sa mu, ba v jeho jazyku sa najradšej zhováral, lebo si naň privykol a obľúbil si ho od svojho detstva.

Naproti tomu jeho syn Juraj bol nadmieru ctibažný, bohatstva, moci a nádhery žiadostivý. Dva rozrúcané drienčanské zámčeky mohli byť podľa jeho mienky niekedy dosť pohodlné pre biednych kurialistov, ale pre uhorského veľmoža sotva vraj na psince súce, lebo keby sa aj obnovili, zasa by ich Turci mohli s desiatimi funtami[130] prachu vyhodiť do povetria, takže by viac ani znaku neostalo, kde predtým stáli. Jemu nadovšetko klal oči pevný a slávny Muránsky zámok; na ktorom prebývali ním nenávidení nemeckí prefekti.

Mladý Juraj nenávidel aj tú biednu sprostač, s ktorou jeho otec tak láskavo zaobchodil, a nebol priateľom slovenského národa; prisvojil si reč i zvyky i ducha výlučne maďarského a šomral na to, že jeho otec bol takým pevným a neústupčivým prívržencom svojho zákonitého kráľa. Lebo vraj čože z toho má môj otec, že toľké služby preukázal kráľovi Rudolfovi?! Posiaľ ešte nedostal ani jeden mizerný zámček, ani jednu biednu pustatinu od jeho milosti. Ale Nemcom vraj a cudzincom sa rozdávajú zámky a krajinské statky a nemeckí vodcovia, ako Basta[131] a Belgioso,[132] panujú a rozkazujú po stoliciach, ako čo by Uhorsko bolo len rakúska provincia a nič viac!

Nadarmo sa usiloval otec Tomáš všetky tieto nebezpečné vrtochy, ako ich nazýval, svojmu synovi vybiť z hlavy, darmo ho napomínal:

„Jurko môj, nečiahaj vysoko, aby si hlboko nepadol, lebo kto nie je spokojný s málom, veľkého nie je hoden, prijmi teda službu od svojho zákonitého kráľa a keď dokážeš svoju schopnosť, že si toho hodný a že si to zaslúžiš, neminú ťa ani vyššie úrady a vyznačenia!“

„Otče môj, azda len nechcete, aby váš syn bol slúžnym alebo boženíkom pri stolici, kde ste vy županom?“ odpovedal Juraj. „A úprimne rečeno, ja nenávidím všetku tú slovenskú bedač, čo sa korí Nemcom a s Nemcami sa priatelí. V mojich žilách tečie maďarská krv a Maďar s Nemcom ako oheň a voda, nikdy sa spolu neznesú a priateliť sa nemôžu na večné veky.

Tu v Uhrách síce ten duch národnej maďarskej samostatnosti a nezávislosti začína pomaly hynúť, lebo srdce Maďarska je v moci Turkov, a to vaše Slovensko, za ktoré sa tak vrelo zaujímate, stane sa časom ako Štajersko a Korutánsko rakúskou provinciou, ale zo Sedmohradska, kde panujú Bátoriovci, kniežatá telom i duchom maďarské, odtiaľ veje duch pravej národnej slávy, odtiaľ prichádza pre Uhorskú krajinu vykúpenie a spása!“

„Ba azda skaza, a to konečná skaza! Pamätaj si, ako vy blúzniví vlastenci vyvyšujete teraz Sedmohradsko ako hviezdu maďarskej slávy, tak príde čas, že sa ono stane hrobom maďarského národa a na prstoch sa budú môcť porátať roky, keď tam umrie aj ten posledný Maďar. Hoci i Horné Uhry môžu zastihnúť a zadláviť povíchrice sveta, ako keď sa Dunaj a Tisa vyleje zo svojich brehov a zaplaví šírošíre pustatiny a pochová všetko, čo žije, vo svojich vlnách, ale tá hornatá kolíska Slovákov, obkľúčená nebotyčnými Tatrami, prežije všetky pohromy sveta a za každou povíchricou, ktorá prehrmí ponad jej vrchy, zjaví sa leskom novej krásy ožiarená slávou.

Syn môj, syn môj, nechže ťa nemámi ten márny lesk sedmohradských vojvodov, lebo to je len mačací lisk, a nič viac.“

„Som presvedčený, že sedmohradskí vojvodcovia sú pravé stĺpy a obrancovia i národno-politickej i náboženskej slobody a nezávislosti Uhorska,“ povedal mladý Seči.

„A najmä svojej vlastnej cti a zisku, lebo to majú v prvom rade vždy pred očima,“ pripomenul Tomáš Seči.

„Veru sa čudujem, že vy, otec môj, ako uhorský veľmož a horlivý luterán môžete tak pokojne znášať ľudské krivdy a násilnosti, ktoré páchajú cisárski vodcovia Basta v Sedmohradsku a Belgioso v Košiciach a na okolí mesta. Ako šliapu nohami i krajinské práva i slobody a výsady zemianske. Veď vám je dobre známe, že Illésházy[133] je vo vyhnanstve, Jób vo väzení a Jurajovi Homonaymu vzali zámky a statky. A okrem toho ako prenasledujú evanjelickú cirkev?! Veď už v Levoči i v Liske koločský arcibiskup Martin Pethő odobral luteránom chrámy. Keď si na tento nátlak a nezákonitosti pomyslím, krv sa mi od zlosti ženie do tvári a dlaň mi horí, takže nevedomky chytám do ruky šabľu.“

„Nuž a či je to tá vychýrená zemianska sloboda, či je to šetrenie práva a zákonov v Sedmohradsku, že Žigmund Bátori dal v slepej náruživosti bez práva a zákona trinástich velikášov, kvet zemianstva, úkladne povraždiť? Či je to náboženská sloboda, že bez práva a zákona dal jeho otec Krištof vyhnať z krajiny toľkých katolíckych kňazov? — Mne sa síce tiež nepáči násilenstvo koločského arcibiskupa a cisárskych vodcov, ale či azda pre tie dva odobraté kostoly v Levoči a v Liske chcete začať vzburu a zdvihnúť ruku proti pomazanému kráľovi a otcovi krajiny. Či preto, že Basta a Belgioso nešetria výsady zemianstva a práva krajiny alebo páchajú ukrutnosti, treba hneď brať meče proti kráľovi?“

„Kráľ je zodpovedný za svojich vodcov,“ odtušil Juraj Seči.

„Nie je tak, syn môj; kráľovi sú zodpovední jeho vodcovia za všetko, čo robia alebo čo premeškajú, ale kráľa majú o všetkom ponajprv upovedomiť, aby vedel čo a ako sa v krajine robí. A či krajinský sudca porobil už všetky potrebné kroky? Či sa ozvali stolice, v ktorých sa násilenstvá páchali? Žiadali kráľa, aby im pomohol v ich bolestiach a aby ukrutní vodcovia boli odstránení?“

„Takých žalôb a ponôs bolo veľa, až nazvyš, ale kráľ Rudolf v Prahe, pohrúžený do svojej alchýmie, nechce žalobníkov ani len vypočuť, ba ani k sebe pripustiť nedovolí, aby mu vraj v jeho vedeckých prácach neprekážali. Preto ten zmätok. Ale naďalej to už nesmie tak ostať, je najvyšší čas, aby sa to zmenilo, za to vám, otče, stojím. A vedzte i to, že Bočkay je ten muž, ktorý sa ako hviezda zjaví na obzore maďarského národa, ktorý mu ukáže pravú cestu, po ktorej má kráčať pevným krokom po všetky veky. On mu ukáže istý smer a cieľ, po ktorom má každý túžiť až do posledného chlapa. Bočkay privedie národ k jeho predošlej moci a sláve. Vo svojom duchu už vidím na jeho zástave napísané slová: In hoc signo vinces!“[134]

Tomáš Seči sa nahneval: „Chlapče, ty blúzniš alebo zlý duch vstúpil do teba. Ešte som sa musel toho dožiť, aby si mi do očú vychvaľoval Bočkaya, tú prešibanú líšku, plnú úskokov a podvodu. Veď ako netopier lieta od Bátoriho ku kráľovi a od tohto k onomu, aby vraj sprostredkoval a vyrovnával kadejaké nedorozumenia medzi nimi, v skutočnosti však preto, aby prekazil dorozumenie a rozduchoval medzi nimi plameň nenávisti a nedorozumenia. Viem dobre, že to bol Bočkay, ktorý ako všemohúci radca a Bátoriho sprostredkovateľ dohodol medzi ním a kráľom priateľský dohovor, vypýtal mu za manželku dcéru štajerského Ferdinanda Kristínu; po roku však, zunujúc ju, poslal ju na Bočkayho radu potupne naspäť do Štajerského Hradca, odkiaľ prišla. Šiel do Poľska, tam chcel žiť v pokoji, ale Bočkay ho privolal naspäť, zmieril sa s manželkou, ale ju zasa odohnal. Až ho konečne cisársky vodca Basta zbil, takže musel sám do Prahy utekať a prosiť cisára o milosť. A teda všetky tieto zmätky a nezhody zapríčinil Bočkay. Preto ja tomu človeku nedôverujem a otcovsky ťa pred ním vystríham, lebo ten je schopný i Turkom sa podrobiť a krajinu zapredať, len nech sa stane zadosť jeho ctižiadosti a nech sa dostane k moci, po ktorej pachtí.“

„Zbohom, otče! Ak vám doletí chýr, že Bočkay rozvinul zástavu za slobodu a vieru, vedzte teda, že váš syn bojuje pod ňou!“

Rozhnevaný Tomáš Seči kričal: „Nezdarný syn, zaklínam ťa, odstúp od svojho zlého úmyslu a vráť sa k svojej povinnosti, lebo keď tak neurobíš a moje oči by ťa mali uzrieť ako odbojcu, tak týmto mečom rozpoltím tvoju hlavu na výstrahu všetkým nepodareným synom. Apage satane![135] Neuznávam ťa za svojho syna.“

„Nemôžem inak, odpusťte, otče! Zbohom!“ tými slovami opustil Juraj Seči palotu i otcovský dom.

Poniže Balogu, v tú stranu k Uza-Panite, sedela pri studienke pokraj hory Margita Derenčéni so svojou služobnou. Premýšľala o podivných príhodách svojho mladučkého života, o svojom zídení a zoznámení sa s Jurajom Sečim, tu pri tejto studienke, ktoré jej zapríčinilo toľké starosti a nehody. Sama sebe sa čudovala, že ako mladá dievka predsa bola schopná takých hrdinských skutkov pri Sobotke a na Fiľakove, aby sa odplatila, ako náleží, svojim trýzniteľom a zhubcom krajiny Turkom. Sedela tu teraz veľmi skormútená, lebo vyvolený jej srdca Juraj, s ktorým sa po dobytí Sobotky a Fiľakova pri tejto studienke často schádzala a ktorý ju o úprimnosti lásky často svojimi slovami uisťoval a nezlomnú vernosť jej sľuboval, od istého času vždy redšie a redšie prichodil, ba aj oproti nej sa akýsi studenší ukazoval a sám do seba uzavrel.

Jej podozrenie padalo na jeho služobníka Léthyho, sedmohradského Maďara a predtým vojaka u kniežaťa Bátoriho, ktorý sa vedel pánu Jurajovi veľmi líškať a celkom si získal jeho priazeň a dôveru. Margita poznala však dokonale potmehúdstvo a pokrytectvo toho človeka a obávala sa, že to je ten had, ktorý jedovatým ohováraním a podlými klebetami odcudzil jej svojho pána.

Práve ako tak rozmýšľa a dumá, zadupotali nablízku kone a Juraj Seči i so svojím služobníkom Léthym zastali pred ňou. Pán Juraj zoskočil z koňa, uklonil sa, podávajúc jej ruku; ona, hľadiac mu do očú, zarumenila sa, náhle však zbledla a triasla sa na celom tele.

„Čo ti je, duša moja,“ pýtal sa starostlivo Juraj. „Azda ti niečo chýba?“

„Tak ma akosi strach prejíma, akoby som ťa nikdy viac vidieť nemala,“ odpovedala Margita.

„Neboj sa, ty vyvolená môjho srdca, hviezda môjho života, anjel strážca môjho šťastia, nemôžem žiť bez teba, ale ti aj úprimne vyznám, že teraz uháňam preč odtiaľto, ďaleko, a je mi veľmi naponáhlo, lebo som sa zle rozišiel, ba aj povadil so svojím otcom.“

„To si zle spravil, Jurko môj, že si sa s otcom povadil, ale keď sa už tak stalo, naprav to, vráť sa a odpýtaj otca, ako sa na dobrého syna patrí.“

„To je aspoň nateraz nemožné, lebo naše politické názory a presvedčenia sa nijako spolu neznesú, to by bol len ustavičný svár medzi nami a v dome hotové peklo, lepšie je pre mňa i pre otca, ak sa na istý čas vzdialim, možno nás čas zasa spolu zmieri. Nateraz moja myseľ túži po hrdinských skutkoch a vojenskej sláve. Ale ty buď istá, že na teba ani medzi hrmotom diel, ani medzi brinkotom ostrých mečov nikdy nezabudnem. Deva Fiľakova mi vždy ostane v mysli i na poli bitky, bude ma podnecovať k skvelým činom a neohrozenosti ducha.“

„Keby si ma opravdivo miloval, vzal by si ma so sebou do boja, aby som ti stála pri boku, keď upadneš do nebezpečenstva; ale takto tuší už moje srdce, že ako si na svojho otca a na synovskú povinnosť zabudol, tak ešte skorej zabudneš v diaľke na svoju priateľku, ktorá tu žiaľom zvädne ako jarný kvietok na tuhom mraze.“

„Vyraz si z hlavy také smutné myšlienky, milá moja, a spoliehaj sa na moje slovo. Teraz však je už čas, musíme sa rozlúčiť, lebo mám pred sebou ďalekú cestu.“

„A kam zamýšľaš?“

„K Tise, lebo tam je kolíska rýdzeho maďarstva i dejište slávnych činov.“

„Keďže ti je tak naponáhlo a nemáš mnoho času, teda boh ťa sprevádzaj, ale sa varuj toho, ktorého si ty z nízkosti povýšil na svojho dôverníka,“ a pozrela prísnym okom na opodiaľ stojaceho služobníka Léthyho.

Léthy dopočujúc tie slová, zaškrípal zubami a zamrmlal si čosi popod nos.

„Zbohom, moja milá,“ objal Juraj ešte raz plačúce dievča, pobozkal ho. Keď sa vyvinul z jej náručia, vyšvihol sa na koňa a cvalom uháňal preč.

Margita dlho hľadela za ním, kým jej nezmizol v diaľke z očú. Potom vyplakaná, so skľúčenou mysľou a skormúteným srdcom vrátila sa k svojim príbuzným — lebo bola sirota - do Uza-Panity.

Léthy, pokiaľ býval ešte na Balogu, potajme popudzoval syna proti otcovi a rozduchoval medzi nimi sváry a roztržky, nahovárajúc pána Juraja, aby ako pravý Maďar šiel podľa príkladu druhých pánov k Tise a k Bočkayovi, ale pred jeho otcom, pánom županom Tomášom sa tak robil, ako keby i on túžobne čakal na okamih, keď synovi vyšumejú z hlavy nebezpečné vrtochy a on sám sa k lepšiemu prikloní. Ešte pred samým ich odchodom z Balogu svätosväte sľuboval starému pánovi, že bude verným strážcom jeho syna a že nepremešká posielať pánu otcovi dôkladné správy o tom, ako sa im bude vodiť, kde sa budú zdržovať a ako si bude jeho pán počínať.

Aspoň tomuto poslednému sľubu urobil Léthy zadosť, lebo i bez vedomia svojho pána písal na Balog a uisťoval pána župana, že Bočkay prijal pána Juraja s veľkým potešením, ako ho poctil a vyznačil, keď ho, poznajúc jeho neobyčajnú vojenskú skúsenosť a chrabrosť, menoval kapitánom svojej telesnej stráže. V liste doložil ešte i to, že okolo Bočkaya sa teraz zhromažďuje všetko vyššia šľachta nielen z potiských stolíc, ale aj zo Sedmohradska, a že oni tam prežívajú ako na kniežacom dvore vo veľkej sláve.

Župan Tomáš pri tejto správe namrzene krútil hlavou a vyčítal si, prečo svojho syna hoci aj násilím nezadržal doma, ale ho pustil medzi tú peleš nespokojných a nebezpečných ľudí. Ale ešte dôležitejšie a povážlivejšie správy mu dochodili od Andrášiho z Krásnej Hôrky, ktoré tento dostával rovno zo Sedmohradska a ktoré veľmi smutnými farbami opisovali vtedajší kraj tejto krajiny. Písal, ako tam cisársky vodca Basta, ktorý od roku 1601 spolu s valašským vojvodcom Michalom spravoval Sedmohradsko, ukrutne šarapatí, ako svojou lakomosťou, lúpežami, vraždami a násilnosťami popudil proti sebe celú krajinu, že nenávisť a rozhorčenosť proti nemu medzi vyšším zemianstvom je už práve na najvyššom stupni a blízko krvavému výbuchu.

Tomáš Seči ako verný poddaný svojho zákonitého kráľa nezabudol o tom napísať i do Prahy cisárskej vláde, aby Bastu, pokiaľ je ešte čas, odvolali aj zo Sedmohradska aj z Uhier, lebo ak z tejto veľkej podráždenosti povstanú krajinské nepokoje a krvavé vzbury, nikomu inému sa to nebude môcť pripísať za vinu než samému Bastovi, ktorý je síce udatným a šťastným vojakom, ale nešťastným politikom. A bol vraj taký krátkozraký, že vojvodu Michala zo samého podozrenia dal zabiť, a tým popudil proti sebe Valachov, svojich prirodzených spojencov. Ale i Maďarov, ako najhoršie môže, hanobí, tupí a vysmieva; okrem toho svojvoľne ukladá veľké dane, bohatých pánov lúpi a vraždí, lebo je nenásytný lakomec, a za jeho príkladom i vojsko, akoby bolo v nepriateľskej krajine, zdiera, prepadá a utláča ľud. Celá krajina je už odcudzená cisárovi a sedmohradský ľud zo zúfalstva radšej Turkom chce slúžiť než sa podriadiť Bastovi — ktorého tak veľmi nenávidí a preklína.

Kráľ Rudolf nechcel nijako pripustiť, aby jeho najudatnejší a najšťastnejší vojvodca bol odstránený, ale na mnohé i opakované žaloby uhorských veľmožov i Sedmohradčanov natoľko povolil, že ustanovil pre Sedmohradsko vládu desiatich, zloženú zo Sasov i z Maďarov — ale už bolo neskoro. Lebo vodca Sékelov[136] Mojzes,[137] známy aj z čias Žigmunda Bátoriho, spolu s Bethlenom[138] a s pomocou Turkov od Temešváru vtrhol do Sedmohradska, zaujal mnohé mestá, dobyl zámky a celý maďarský národ sa k nemu pripojil.

Ešte raz povstali Valasi na strane cisára a pod svojím vojvodcom Radulom porazili pri Sibíni Sékeľov i s ich tureckou pomocou vojvodcu Mojzesa zabili, a sám Bethlen s niekoľkými vernými ledva ušiel zo strašnej bitky, hľadajúc útulok a ochranu u temešvárskych Turkov. Ale cisárski vodcovia nevyužili dobrú príležitosť, žeby boli múdrym a ľudským zaobchodením pripútali k svojej zástave tento zaznaný a rovnako ako Slováci nešťastným osudom stíhaný, ale neohrozený a v boji udatný národ. Po vyhratej bitke nechali Valachov, ako čo by búrka už bola ďaleko za nimi a stály pokoj sa rozhostil po krajine, porozchádzať sa domov, nedbajúc viac o nich ako o nepotrebných, keď len teraz urobili svojej povinnosti zadosť. A toto opovrhovanie verným národom sa im veľmi zle vyplatilo.

*

Župan Seči uvažoval na svojom zámku Balogu so zasmušilým čelom o rozpriadajúcich sa dejoch v Sedmohradsku a netrpezlivo čakal správy od svojho dobrého priateľa a s ním rovnako zmýšľajúceho Andrášiho z Krásnej Hôrky.

Vtom sa náhle otvorili dvere a Andráši stál pred ním.

Seči, vyskočiac zo stolca, radostne zvolal:

„Ako čo by ste boli z neba spadli, vitajte mi. Čo sa najnovšie robí v Sedmohradsku?“

„Tam naše veci stoja veľmi zle, ako keď sa v oblakoch zrazia spolu dve čierňavy a vznikne blesk i hrom, príval i povíchrica, ktorá pretrhá všetky hrádze a všetko zaplaví, zanesie kamením a hlienom: tak sa i tam zrazili vedno dva mocné protivné živly a lomcujú, boria sa vospolok, ba už sa tá víchrica prevalila aj cez sedmohradské vrchy, zaplavila okolie Tisy a ženie sa na Košice a Edelín rovno proti nám.“

„Nuž a kam sa podeli cisárske vojská?“ spýtal sa Seči.

„Keď Turci ešte len rokovali s Bethlenom a s Bočkayom, ktorého z nich by mali postaviť na čelo odboja a prijať pod svoju ochranu, konečne sa dohovorili na Bočkayovi, a to nielen pre jeho bohatstvo, ale i jeho vplyv na rodinné zväzky s uhorskými veľmožmi, už cisárski generáli Krauseneck[139] a Dampier, oznamujúc cisárovi do Prahy hroziace nebezpečenstvo, sami stratili duchaprítomnosť a nevedeli, čo si majú počať, najmä aj preto, že sám cisár Rudolf pohrúžený a zahrabaný do svojej vedy, matematiky a chémie, odkladal krajinské záležitosti nabok ako menej dôležité a nebral ich do úvahy.“

„Žiaľbohu,“ hovoril Seči, „že cisár žije viac pre vedu ako pre krajinské a štátne záležitosti a stýka sa radšej a dorozumieva s učencami než so svojimi ministrami.“

„Len vtedy sa prebudil kráľ i s ministrami zo svojej ľahostajnosti, keď Bočkay, ako je i vám, pán župan, známe, rozposlal všetkým horným stoliciam i vyššiemu zemianstvu príhlasy, v ktorých vyzýva všetky stavy do boja za vieru a náboženstvo, za práva a krajinské slobody, a keď sa hneď nato pridali nielen Bethlen so Sedmohradčanmi, ale i hajdúske mestá spoza Tisy, a keď Bočkaya v mene tureckého sultána slávnostne vyhlásili v Koložvári za vojvodu Sedmohradska a tamojšia šľachta mu v prítomnosti sultánovho legáta holdovala, až vtedy naliehali z Prahy na Bastu a jemu podriadených generálov, aby neváhali, ale mocou udreli na Bočkayove čaty a zničili ich.“

„Nuž veď, ako mi je známe, Basta i svoju úlohu splnil, a Bočkaya zbil. Či sa vojenské šťastie ako to čertovo koleso zasa na druhú stranu obrátilo?“

„Tak je,“ prisvedčil Andráši, „lebo keď hajdúsi spočiatku zbili generálov Pecza a Adoriana, a aj Barbiana odohnali od Košíc, Basta najprv vodcu Németha[140] a potom pri Edelíne i samého Bočkaya porazil na hlavu. Lež Bočkay pozbieral za Tisou a v Sedmohradsku hneď zasa nové vojsko a dostal od Turkov posilu a peniaze, takže Basta — nemohol takej presile odolať — utiahol sa na dolné Uhry. Teraz v celom Hornom Uhorsku niet vodcu, ktorý by sa mohol proti Bočkayovi postaviť, a on túto príležitosť zaiste využije. Dnes-zajtra, pán župan, budeme ho mať na krku, preto sa musíme dokonale dorozumieť, čo urobíme? Či sa postavíme oproti, aby sme si zachovali svoju rytiersku česť a vernosť k zákonitému kráľovi?“

„My sa tu nijako nemôžeme spoliehať na zemianstvo,“ povedal Seči, „lebo je ono už zväčša Bočkaymu naklonené a túžobne ho čaká ako mesiáša, mysliac si, že pod tureckou ochranou rozšíri svoje práva a slobody; len aby sa bolestne nesklamalo a neupadlo ešte hlbšie do jarma a poroby Turkov! I ja som vrúcny priateľ slobody náboženskej a aj občianskej, ale ju čakám a hľadám na ceste zákonitosti u toho, koho sám Hospodin postavil za hlavu krajiny, lebo odboj a vzbura proti pomazanému nikdy nevedie k dobrému, také je moje presvedčenie.“

„Nuž a na poddanstvo a obecný ľud by sme sa nemali obrátiť?“ spýtal sa Andráši.

„Pán prefekt, nepoznáte pospolitosť ľudu. Je to síce mohutný obor, ktorý keď sa splaší, letí voslep ako bezhlavý divoký kôň bez uzdy a v obrovskej sile zničí seba i jazdca, čo na ňom sedí. Ba poviem ešte, to je tá láva, ktorá keď vybúši z krátera, spáli a zničí všetko plameňom, kam zasiahne a nechá po sebe iba smutné spálenisko a tvrdú skamenelú trosku.“

„Keď sa mu však my postavíme na čelo a budeme jeho vodcami, oduševníme ho za svätú vec nášho zákonitého kráľa?“

„To by bola Dóžova tragédia[141] v novom vydaní. Pán prefekt, my sme len dvaja, ale okrem nás nájde sa v stolici na tisíc zemanov, ktorých ten obecný, poddaný ľud zvykol poslúchať, a od nich sa vo všetkom nechal vodiť, či v dobrom a či v zlom, ako slepý žobrák, ktorý sa drží palice a kráča za svojím vodičom, hoci by ho ten viedol i do priepasti. Ten obecný ľud, ak mu pán niečo povie, na všetko prikývne a prisvedčí hlavou; a keď nastane boj a rozhodná chvíľa, nečakaj od neho pružnosť ducha, vlastnú činnosť a samostatnosť. On ti vo svojej hnilej lenivosti a chladnej nevšímavosti prerečie tieto slová: ,Nech pánboh len tomu pomáha, kto nám dobre chce!‘ A so založenými rukami bude pozerať na dejisko sveta ako teľa na nové vráta.“

„Nuž a či sa azda i my máme dostaviť do Serenču, kam Bočkay zvolal diétu,[142] či ako?“ spýtal sa Andráši.

„To by bola zrada voči nášmu kráľovi,“ odpovedal Seči. „My dočkáme Bočkaya na svojich zámkoch. Ja tu v Balogu, vy na Krásnej Hôrke a Jakub z Rothalu[143] na Muráni. Nech Bočkay len príde a skúsi si ich dobyť. Verím, že mu vytrieme zuby, a on pôjde, odkiaľ prišiel.“

„Krásnu Hôrku, za to stojím, tak ľahko nedostane do svojej moci. To by musel najprv mňa zasypať jej ruinami.“

„A Muráň z Rothalovcov tiež nevydrie, za toho ja ručím. A tu na Balogu sa budeme brániť do posledného chlapa.“

„Zostaneme teda pri tom, každý už pozná svoju úlohu, ponáhľam sa, aby som mohol buričov privítať, ako sa patrí. Zbohom.“ A Andráši sa ponáhľal na Krásnu Hôrku.

Sotva dobehol na svoj zámok, Bočkayovi hajdúsi sa zjavili v Gemerskej stolici. Zemianstvo ich radostne prijalo, častovalo ich a húfne sa k nim pridávalo. Ich vodca Németh chcel prepadnúť Muráň znenazdania, ale prefekt Rothal dával pozor a privítal ho streľbou. Videl, že zámok mocou nedobyje, a teda ho obkolesil zo všetkých strán v nádeji, že Rothal bude nedostatkom potravy prinútený vydať zámok Bočkayovi. Aj v tomto sa mýlil, lebo čoskoro Fridrich Kolonić,[144] cisársky vojvodca, ktorý sa z Liptova ponáhľal Bastovi na pomoc, prekvapil hajdúchov pod Muráňom a rozprášil ich.

Bočkay sa voči županovi Sečimu správal veľmi zdvorilo a nielenže ho nechal v Balogu na pokoji, ale mu aj veľmi lichotivé listy písal a v nich vychvaľoval jeho syna Juraja ako obozretného vodcu a neohrozeného vojaka, ktorý sa vyznamenal už mnohými skutkami a s nasadením vlastného života ešte aj svojho služobníka Léthyho vyslobodil v divej bitke. Potom, že Juraj i na diéte v Serenči bol veliteľom jeho telesnej stráže a jeho dôverníkom a že by si veľmi žiadal i s jeho cteným otcom, pánom gemerským županom, bližšie sa zoznámiť a s ním do užšieho priateľstva vstúpiť, ak by sa totiž pánu županovi páčilo určiť čas i miesto k takému priateľskému a dôvernému rozhovoru.

Tomáš Seči na toto lichotivé Bočkayho vyzvanie odpovedal s úplnou ráznosťou mužského charakteru i odhodlaním, že jeho svedomie i svätá prísaha viaže k zákonitému kráľovi Rudolfovi, túto prísahu neporuší za nijaké skvelé výhľady a sľuby; ani príklad vlastného syna ho nepomýli, lebo vraj otec za synove skutky, ktoré nemohol prekaziť, nie je zodpovedný. Nech si on počína, ako chce, ale moju vernosť ku kráľovi nepodvrátia ani sľuby, ani hrozby, ani hrmot vašej zbrane, a čo by ma priam vaša streľba tu mala pochovať pod zrúcaninami tohto zámku. Ešte vás úctivo žiadam, aby ste ma podobnými listmi napotom neráčili obťažovať a pokúšať.

Bočkay mrzuto prečítal odpoveď starého Sečiho a nemal už ani chuti ani času ďalej s ním rokovať. Poberal sa so svojím vojskom hore k Prešporku, lebo jeho jazda zaplavila náhle ako povodeň všetky horné stolice. Bočkay a jeho hlavní vodcovia Rédey[145] a Német naháňali pred sebou cisárske vojsko a porážali ho, kdekoľvek sa im postavili na odpor, zaberali zámky a mestá jedno za druhým až po Prešpork, ba i za Dunajom, v Rakúsku, v Štajersku a v Ilýrii[146] podnikali mnohé výboje. Bočkayovci boli preto takí šťastliví, lebo prepadali mestá a pevnosti s neobyčajnou rýchlosťou; skôr dobehli sami, než by bol doletel chýr o ich možnom príchode. Naproti tým, čo pevne stáli na strane kráľovej, najmä proti katolíckemu kňažstvu, bol Bočkay veľmi prísny, tvrdý a nemilosrdný. Zo strachu pred Bočkayho hnevom sa zemianstvo i mestá napospol pripájali k nemu.

Spojenci Bočkayovi, Turci, v tom čase pre seba síce nezaujímali zámky, iba čo vezír Mechmed obsadil Ostrihom a vyhnal cisárskeho vodcu Dampiera, ale naproti tomu veľa nešťastných ľudí, ktorých zajal na Slovensku i v Rakúsku a v Štajersku, pobrali so sebou do poroby, ba aj sami bočkayovci predávali zajatcov Turkom za peniaze.

Bočkayovo víťazstvo dovŕšili Turci tým, že mu v mene sultána na rákoši v prítomnosti stavov slávnostne kráľovské odznaky odovzdali, a to korunu, ktorú potom Bočkay odovzdal do opatery Jurajovi Sečimu. Na čo Bočkay zvolal diétu do Krupiny, ale kráľ Rudolf, stratiac celú krajinu a že i nemohol viac odporovať Bočkayho vojskám, žiadal pokoj, najprv prostredníctvom Žigmunda Forgáča,[147] potom pomocou Štefana Illésházyho. Bol k tomu donútený tým väčšmi, že i Česi a Moravania už boli s Bočkayom dorozumení. Keď ustanovili za Illésházyho pomoci podmienky pokoja, ako ich už predtým v Košiciach boli sami bočkayovci naznačili, podpísali tento prepamätný pokoj vo Viedni, 23. júna 1606. V mene cisára arciknieža Matej, Forgáč a Tomáš Seči, gemerský župan. Za bočkayovcov Illésházy, Appóni,[148] Ostrosith,[149] Vizkeleti, Homonay,[150] Thurzo,[151] Tököly,[152] Magoši, Hoffman, Mladoševič, Juraj Seči.

Po uzavretí pokoja vrátil sa Bočkay s veľkou slávou a nádherou do Košíc, kde aj tohože roku 1606, 28. decembra umrel. Jeho veľké bohatstvo a poklady z väčšej čiastky zaujal pre seba strážca koruny a veliteľ telesnej stráže, mladý Juraj Seči.

Jurajov služobník Léthy nezabudol oznámiť vojnové šťastie, slávu a bohatstvo svojho pána potajomky písomne i Margite Derenčéni, a k tomu ešte i doložiť, že pán Juraj okrem toho si vedel vydobyť i srdce slečny slávneho rodu, krásou a bohatstvom známej Márie Drugeth de Homona,[153] s ktorou je už aj zverený, čo vraj paničke Margite pokladal za povinnosť dať na vedomie, aby sa i ona zo šťastia pána Juraja ako jeho dávna priateľka srdečne mohla tešiť, lebo že sám jeho pán neuznával za potrebné jej o tom písať.

Keď Margita tieto podlé úštipky a posmešky zlostného Léthyho prečítala, ako omráčená, žiaľom a bolesťou skľúčená padla do mdloby, a len keď sa horko-ťažko vyplakala, odľahlo jej na srdci. Svoju ťarchu srdca nikomu nevyjavila, pred nikým na svoj nešťastný osud nehorekovala, ale poručiac sa pokorne do vôle božej, utiahla sa z hlučného sveta do tichého súkromia, venovala svoj život výchove pozostalých sirôt svojej sestry, v mladom veku zomretej, a vykonávala dobré kresťanské skutky.



[130] Funt — stará váhová jednotka, asi 0,4 kg

[131] Basta — vodca cisárskych vojsk, napádal Bočkaya

[132] Belgioso — Belgioso Barbiano, bojoval s Bastom. Bočkay ich neraz porazil. Belgioso bol známy prenasledovateľ evanjelikov.

[133] Illésházy — Juraj, uhorský gróf, liptovský župan

[134] In hoc signo vinces (lat.) — v tomto znamení zvíťazíš.

[135] Apage satane (lat.) — odstúp, satan

[136] Sékeli — Sikulovia obývali východné Sedmohradsko. Svoje rodové zriadenie si zachovali až do XVI. stor.

[137] Mojzes — sikulský vojvodca, dobrý bojovník

[138] Bethlen Gabriel — (1580 — 1629) sedmohradské knieža, pokračoval v Bocskayovom odboji proti cisárovi. Opanoval celé územie Slovenska a roku 1620 ho šľachta v Banskej Bystrici zvolila za kráľa. Korunovať sa však nedal.

[139] Krauseneck, Dampier — verní generáli cisára Rudolfa

[140] Németh — opozičný generál, porazený Bastom

[141] Dóžova tragédia — Juraj Dózsa, vodca sedliackeho povstania. Doslova ho upálili na žeravom tróne a stovky povstalcov povešali.

[142] Diéta (lat.) — snem v starom Uhorsku do roku 1848

[143] Jakub z Rothalu — gróf Rothal, predseda zvláštnych súdov, ktoré zasadali v Bratislave, Levoči a v Prešove

[144] Fridrich Kolonić — Kollonich, víťazný cisársky generál. Neraz porazil nepriateľské vojská.

[145] Rédey — odbojný Bočkayho generál

[146] Ilýria — starorímsky názov pre západnú časť Balkánskeho polostrova

[147] Žigmund Forgáč — Forgách, po smrti Juraja Thurzu bol palatínom, prívrženec rekatolizácie.

[148] Appóni — Appónyi, zúčastňoval sa vo Viedni na mierových poradách

[149] Ostrosith — Ostrosičovci, šľachtický rod chorvátskeho pôvodu. Na Slovensko prišli v XVI. storočí.

[150] Juraj Homonay — z Humenného, hlavný kapitán Horných Uhier, stúpenec rekatolizácie

[151] Thurzo — známy uhorský šľachtický rod, zemepáni Oravy. Tu Juraj (1567 — 1616), uhorský palatín, podporoval evanjelikov

[152] Tököli — Štefan Thököly (1629 — 1670), uhorský šľachtic, obvinený z účasti na sprisahaní proti Leopoldovi I. Jeho syn Imrich viedol neskôr povstanie proti cisárovi.

[153] Mária Drugeth de Homona — žena Juraja Sečiho, s ktorou mal deväť detí. Z nich štyri prežili matku. Aj tu spomínané Mária Seči a Eva Illésházy.




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.