Zlatý fond > Diela > Sečovci, veľmoži gemerskí


E-mail (povinné):

Samo Tomášik:
Sečovci, veľmoži gemerskí

Dielo digitalizoval(i) Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Zdenko Podobný.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 69 čitateľov

V. Dobytie Sobotky a Fiľakova

Od Balogu k Uza-Panite tiahne sa hustý dubový les, ktorý lemuje potok Blh, vinúci sa dolinou pomedzi trávnaté lúky. Pokraj hory blízko potoka vyvieral prameň studenej vody, nad ktorým široký a rázsochatý dub rozkladal svoje konáre, zatieňujúc ho pred pálčivými lúčmi slnka. Tu pri studienke sedeli na mäkkej trávičke dve panenky štíhleho vzrastu, v najkrajšom kvete mladosti, občerstvujúc sa z prameňa bystrou vodou a majúc pred sebou v zásterkách okolo potoka a pokraj hory nazbierané jarné kvietky, nezábudky, sirôtky, vodné ľalie, z ktorých si medzi žartovným rozhovorom vili vence. Jedna z nich bola Margita Drienčanská, čiernooká, druhá Elena Uza, jej dôverná priateľka a družka, zlatovlasá dievčina. Obidve si boli vyšli na prechádzku v pekný májový deň roku 1593.

Keď sa do chuti občerstvili z čistého prameňa, chceli sa práve poberať domov, lebo sa už chýlilo k večeru a slnce sa klonilo k západu za ďaleké hory, uvitý veniec si prevesili cez ruku — vtom znenazdania vyjdú z hory dvaja mladí poľovníci, ktorí po celodennej poľovačke v dúbrave ustatí, smädní prišli k dobre im známemu prameňu, aby sa občerstvili. Jeden z nich bol Juraj zo Seči, druhý mladý Putnický, jeho vrstovník a priateľ. Dievčence prekvapené ich príchodom chceli sa chytro vzdialiť, ale Juraj Seči, zastanúc im cestu a ukloniac sa zdvorilo, prosil ich snažne, aby sa tak veľmi neponáhľali, lebo vraj oni nie sú zlí ľudia, aby sa ich ľakali a stránili.

„Ak vás však, vzácne panenky,“ uisťoval Seči, „naša poľovnícka zbraň zastrašuje, radšej ju odhodíme nabok, beztak celý deň poľujúc, nič sme nemohli popadnúť, a teraz keď sme šťastnou náhodou našli pri tomto prameni dve krásavice, i tie ako plaché srny chcú od nás zutekať.“

„Odpusťte, pán Seči,“ ohlásila sa Margita, „ja si ctím vašu rytiersku myseľ, ale po prvé, už sa blíži večer, a po druhé —“

„Po druhé,“ skočil jej do reči Seči, „neprajete nám, krásna panička, toho šťastia, aby sme sa mohli pobaviť vo vašej milej spoločnosti, hoc len malú blahú chvíľku — či azda aj my sa máme preto hnevať, že sa naši otcovia oddávna nenávidia?!“

„To by bola odo mňa nepremyslenosť,“ povedala Margita, „verte mi, ja nie som schopná takto sa hnevať.“

„Verím vám zo srdca, lebo ja z vašich krásnych očú môžem vyčítať len samú úprimnosť,“ usmial sa Seči. „Keďže sa ma tomto mieste vonkoncom nechcete s nami baviť, teda aspoň dovoľte, aby sme vás mohli aspoň na niekoľko krokov odprevadiť.“

„Ak sa vám tak ľúbi, proti tomu nič nemáme,“ povedala Margita.

„Povďační sme vám, páni, za vašu ochotu,“ pridala Elena, „ale ste ustatí, najprv sa občerstvite z tohto prameňa.“

„A veru tým sladšie nám to padne, že práve pred nami vaše útle ruky načierali z neho,“ povedal Putnický.

Seči s Putnickým občerstviac sa vodou, zavesili svoju poľovnícku zbraň na rázsochatý dub, vrátili sa k dievčatám, sprevádzajúc ich vedľa potoka dolu dolinou. Medzi rozprávaním, žartmi a smiechom ani nezbadali, čo sa okolo nich deje. Šuhajci sa zahľadeli do krásnych očí a boli očarení milým rozhovorom, a dievčatá zaujímala zdvorilosť a rytierske správanie ich spoločníkov. Vtom zrazu počuli nablízku dupot koní. So začudovaním si obzreli asi tridsať jazdcov uháňajúcich v divom cvale za nimi. Zastali. S úžasom poznali, že sú to tureckí Tatári v turbanoch, a v duchu vytušili, že to pre nich nič dobré neznamená. Preľaknuté dievčatá chceli utekať, ale bolo neskoro, lebo Tatári ozbrojení pikami, dlhými puškami a krivými šabľami, už boli nablízku. Seči a Putnický náramne ľutovali, že sú bez zbrane a že sa nemôžu brániť, ako by sa chceli a vycediť krv do poslednej kvapky za životy svojich krásavíc; preto ako omráčení čakali, čo sa bude robiť.

Jazdci medzitým dobehli a dokola ich obkľúčili. Tatársky vodca sa postavil pred nich, zahrmel pánovito:

„Alah je veľký a Mohamed jeho jediný prorok. Všetci ste mojimi zajatcami, ani sa nehnite z miesta, poddajte sa, lebo pri najmenšom odpore všetci ste synmi smrti.“

„My ani len pomyslieť nemôžeme na obranu, lebo sme bez zbroje, keby tak nebolo, vravím vám na svoju česť, draho by ste kúpili naše životy a životy týchto nevinných duší, ktoré sprevádzame. Ako však môžete rušiť pokoj a napádať pocestných? Či sa to sluší na statočných vojakov sultána?“ spýtal sa mladý Seči.

„Čo nás po tom? Vyšli sme si na lov ako aj vy ďauri,[96] lenže my sme boli šťastlivejší od vás a ukoristili sme vzácnejšiu zver.“ Vtom vodca Tatárov zahrmí na svojich vojakov: „Chlapi, dolu z koni a posaďte tých ďaurov a paničky na ne!“

Niekoľko jazdcov priskočilo k Sečimu a Putnickému, sputnali im ruky a jedného i druhého posadili na osobitného koňa, potom zviazali každému nohy popod konské brucho remeňom, strachom omdlievajúce paničky vyzdvihli a posadili dvaja Tatári k sebe do sedla a tak uháňali cvalom s nimi naspäť k Sobotke. Seči škrípajúc zubami vyhrážal sa im krvavou pomstou za tento hanebný skutok, na čo vodca Tatárov, hladkajúc svoju bradu, odpovedal iba potupným smiechom.

*

V záhrade Muránskeho zámku prechádzal sa za rána po odbavenej bohoslužbe podzámocký kňaz s dvoma u neho sa baviacimi učencami a priateľmi. Jeden z nich bol Juraj Kováč Fabrici, jelšavský farár, vysvätený na kňazský úrad vo Wittenbergu, druhý Eliáš Láni, rektor a profesor teológie a filozofie na kvitnúcej vtedy vyššej škole jelšavskej a chválne známy spisovateľ slovenský. Obidvaja boli došli na zámok so slávnym posolstvom zo štítnickej doliny, ktoré prinieslo so sebou pánom Štefanom Četnekym podpísané muránske artikuly a doručilo ich slávnemu prefektovi zámku barónovi Herbersteinovi a rimavskému superintandentovi.

Učenci mali medzi sebou zaujímavý rozhovor o tom, ako by sa mali vyššie školy usporiadať a v akej reči by sa mali prednášať rozličné vedy.

Fabrici urputne tvrdil, že veda je výlučným majetkom vzdelaných učencov, ktorí sa jej zasvätili, a tak že sa veda ani spisovať ani prednášať nesmie a nemôže v inej reči ako v reči učených: latinskej alebo gréckej; že sa veda podľa svojej povahy musí povzniesť nad nízku obecnosť a pospolitosť, že sa nikdy a nijako nesmie znížiť k hávedi, ľudu, lebo vraj dobre píše Horác: Odi profanum vulgus.[97]

„To je predsudok,“ odporoval Láni, „lebo hoci uznávam, že učený človek sa v dnešnom čase ani len pomyslieť nedá bez latinčiny a každá veda sedí tak zasnovaná v latinčine ako húsenica vo svojom klbku; ja i tak verím, že príde čas, ako keď motýľ sa prežerie zo svojho tesného klbka, vyletí a sadá na každý kvietok. Tak to bude i s umením a vedomosťami a ony sa časom stanú obecným majetkom ľudí, národov, spoločenstva a nebudú viac výlučným majetkom jednotlivých učencov, kňažstva alebo zemianstva; lebo ako tie lúče božieho slnka prenikajú všade, i medzi husté lesy a do nízkych dolín a úbočí i na šíre roviny: tak vedomosť a umenie má prenikať, obživovať všetky stavy, všetky vrstvy ľudu a národa. Všetky národy sú povolané, aby za skvelým príkladom Grékov a Latincov povýšili sa na Parnas[98] vzdelanosti a osvety. To sa však nemôže inak stať, iba v jeho prirodzenom a bohom mu danom jazyku; a práve preto, aj malá poučná ale jadrne a zrozumiteľne pre náš slovenský národ písaná knižočka, má cenu takú, ako ktorékoľvek hrubé folianty[99] pre samých učencov, napísané hoc aj v klasickej latinčine alebo gréčtine.“

„To ja síce zapierať nebudem,“ ozval sa podzámocký kňaz, ale predsa, domine clarissime, či by ste sa osmelili napísať vetu Aristotelovej filozofie v prostorozumnej slovenčine, et eris mihi magnus Apollo![100]

„Veď hádam ani sám Aristoteles v Aténach neprednášal svoju filozofiu obecnému ľudu a pospolitosti, ale svojim vybraným žiakom, peripatetikom, v hájiku zasvätenom Apolónovi Lykejskému,“[101] povedal Láni. „Keď teda v samom sídle starovekej učenosti, v Aténach, kruh jeho učeníkov bol tak veľmi obmedzený, ako to vy, pán, môžete žiadať, aby som ja jeho filozofiu vysvetľoval nášmu obecnému ľudu?! Veď dobre viete, že novorodeniatka najprv len mliekom kŕmia, lebo tvrdšie pokrmy by nemohli stráviť. Tak aj my píšeme pre náš ľud najprv to, čo je jeho terajšiemu duševnému stavu primerané.“

„A predsa, logica est lux in tenebris.[102] A práve tak, že do tohto zámku, keď je zamknutá brána, nevojdeš, tak aj bez Aristotelovej logiky sa nedostaneš na Parnas osvety,“ odpovedal Fabrici.

Medzi takýmto učeným rozhovorom vyšli zo záhrady a tu sa stretli s dvoma prichádzajúcimi, z ktorých jeden sedel na koni, majúc na sedle po jednej strane prevesený kulač, po druhej strane kapsu plnú písomnosti. Bol to Pivoda, stoličný boženík, ktorý prinášal na zámok exhibície, determinácie a indorzácie. Jeho spoločník šiel pešky za ním. Bol to právnik Rázgay a ten podľa svojej zvyčaje niesol na fokoši,[103] v kapse prehodenej cez plece, svoje repliky a dupliky i so sedriálnymi sentenciami. Práve sa obidvaja vracali zo stoličnej sesie z Rožňavy a Rázgay mal s pánom prefektom zámku prerokovať dôležité veci, lebo on v jeho mene veľa ráz na stoličnom zhromaždení solenniter protestoval a oponoval.

Pivoda, ktorý bol začul pánov spomínať Aristotela, poklonil sa im:

„Servus humillimus domini reverendi et clarissimi viri![104] Ako som dopočul, vaša dišputa sa krúti okolo Aristotela, azda veru de syllogismo cornuto?!“[105]

„Fiat applicatio: boženík s právnikom, jeden na koni, a druhý pešky, prázdny kulač na vysahe, aktá na fokoši, či máte krajší sylogizmus ako tento in natura pred nami?“ spýtal sa Láni.

„Dajte si, páni, pokoj s tou vašou filozofiou i s pánom Aristotelom, to všetko je len učená hračka a nič viac; ja nemám vedu nad históriu, lebo v nej vidím ani v zrkadle slávu veľkého maďarského národa od pravekov,“ povedal Rázgay.

„Ba ozaj, či až hen pred potopou a či až po potope sveta?“ spytoval sa posmešne Láni.

„Od čias Alexandra Veľkého,[106] ktorý, hoci si celý svet podmanil, ale Skýtiu[107] si nevedel vybojovať, a moji dávni predkovia boli Skýti, úplne takí, ako ich opisuje náš prvý a najslávnejší historik Anonymus Bellae regis notarius —“[108]

„To je ten pomaďarčený Vlčina, a každý renegát smrdí cesnakom ako potulný žid. No i tak je to škoda, že blízku príbuznosť reči maďarskej so skýtskou nedokázal doteraz ani jeden z vašich historikov.“

„Však je to ľahké dokázať, veď je to prirodzená vec.“

„Ba ako?“ zvedavo sa spýtal Láni.

„Nuž takto, hľa: Skyta je maďarské Szitya, a teda celá veľká Skýtia od Kaukazu až po Balt bola maďarská.“

„To mi je za dôvod, to!!“ usmial sa Láni. „A kamže sa to veľké množstvo Maďarov podelo? Azda ho zem pohltila alebo prešlo cez more kamsi do Ameriky?“

„Kam sa podelo? Do toho vás nie je nič, ale počúvajte ďalej: skýtske slovo i-as je toľko ako maďarský jász, čiže kuša, a toto sú teda naši opravdiví Jász-kúni, lebo tí za starodávna nosievali kuše,“ dokazoval Rázgay.

„To je to veľké i-a. Už ste mi vy len za filológa,“ povedal Láni nahlas. „Takým činom to vaši krajania privedú časom veľmi ďaleko a nájdu Maďarov až hen pri Babylonskej veži.[109] Odpusťte mi však, pane, vy sa odvolávate na Anonyma, a posiaľ ešte nie je dokázané, či ten pán Anonymus bol naozajstný notár. A u ktorého kráľa Belu úradoval, či azda podľa obyčaje tých čias bol len nejaký joculator,[110] ktorý pri hostinách pre obveselenie veľkých pánov predriekával im kadejaké vybájené povesti a vymyslenú strakatinu, ako čo by skutočnú históriu?“

„Ej, to si vyprosím,“ nahneval sa Rázgay. „Joculátor bol o málo viac než dvorný blázon, a myslieť si niečo také o Anonymovi je crimen laesae gloriae gentis Hungaricae,[111] lebo Anonymus je dokonalý historik, pravdomilovný a pragmatický!“

„Lenže jeho pragmatičnosť[112] akosi deravo vyzerá, ako žobrákov kepeň.“

„Azda sa vám veru história o bielom koňovi nepáči, či čo?“

„Tá charakterizuje dostatočne svojho pôvodcu, takže ju sami Maďari musia uznať za podlú bájku.“

„Že sa ešte i takáto potvora v začadenom mozgu daktorého podlého renegáta[113] musela vyliahnuť, ktorá by ako rak zožierala dobré meno slovenského národa,“ horšil sa podzámocký kňaz.

„Dovoľte, páni, že sa i ja zamiešam do vašej hádky,“ ohlásil sa Fabrici: „Anonymus nie je nič viac a nič menej ako obyčajný odtlačok a obraz svojho veku, totiž stredoveku, kde história, ako dáke novorodeniatko, zavinutá bola v plienkach povestí a bájok, u neho teda nehľadajte pragmatičnosť, ba ani len dôsledný vývin a spojitosť dejov, ako to sčiastky nachodíme pri druhých stredovekých kronikároch. Anonymus nebol vlastne ani kronikár, aby bol v chronologickom poriadku zaznačil, čo sám videl a skúsil, a nemal pred sebou nijaké písané historické pramene, z ktorých by bol čerpal a vypisoval to, čo udáva, totiž deje maďarských vodcov; ale povesti ľudu vyšperkoval a vyšnuroval podľa vlastných vymyslenín. Preto keď ho porovnávame so súčasnými naslovovzatými historikmi a kronikármi, nájdeme u neho veľa nesprávnosti, nedôslednosti a nesúvislosti, lebo pletie dve na tri a mieša quadrata rotundis,[114] hneď sám sebe protirečí, hneď —“

„Dosť na tom,“ skočil mu do reči Rázgay, „že naši predkovia mečom vybojovali krajinu, a toho dôkazom je nielen sám Anomymus, ale hlavne a nadovšetko tá skutočnosť, že sme tu, a pánmi krajiny, a teda historické právo je na našej strane.“

„Ale i my Slováci sme tu takými pánmi ako aj vy,“ povedal Láni, „a naše historické právo je o niekoľko storočí staršie ako vaše, k tomu páni a zemania, ako i poddaní pochádzajú zo Slovákov ako i z Maďarov, v tom veru nevidím prednosť ani nadprávo ani pri jednej z týchto dvoch národností.“

„Akože by nie,“ odporoval Pivoda, „veď azda len Maďari si podmanili Slovákov, a nie vari naopak?!“

„Súvekí, Slovákom nepriazniví historici, keď píšu o tom boji Slovákov s praobyvateľmi, používajú výrazy, že Maďari Slovákov alebo podmanili alebo zotročili, a tak lósom medzi sebou podelili, za poľsko-moravské hranice, teda von z krajiny vyhnali. To sú však výrazy, ktoré sa nemôžu brať doslova. Lósom medzi sebou deliť a zotročiť alebo vyhubiť mohli azda vo vojne zajatých bojovníkov, ale nie celý národ. Vyhnať z krajiny tiež mohli podaktorých nespokojencov, ktorí sa nechceli poddať, ale i po prehratej bitke s mečom v ruke kládli odpor svojim utlačovateľom. Keby celý slovenský národ boli vyhnali von z krajiny do Poľska alebo Sliezska alebo do Čiech, o tom by poľskí a českí dejepisci boli niečo zaznamenali. A kde sa teda vzal tu ten početný národ, ktorý toľké stolice obýva od Prešporka až po Tisu, od Karpát až po Dunaj, a to nepretržite? A kam by sa boli podeli tí Maďari, ktorí sa podľa vašej mienky usadili na Orave, v Turci, Liptove, v Trenčíne atď., a ktorí slovenský národ lósom delili medzi sebou?! Od Štefana kráľa počnúc až po naše časy, nikdy tam o Maďaroch nebolo ani chýru ani slychu,“ dokazoval Fabrici.

„Toľko je isté,“ povedal podzámocký kňaz, „že nie sami Maďari, ale spoločne s nemeckým cisárom Arnulfom a s Poliakmi, týmito neslovanskými čiže sarmatskými Slovanmi[115] viackrát premohli v krvavých bitkách nesvorných synov veľkého kráľa Svätopluka, ktorého sám cisár Arnulf nemohol poraziť, a preto si privolal Maďarov, preto i Poliakov proti nemu pobúril. Tak sa stalo, že Maďari rozdrobené sily Slovákov premohli, že ich z rovín stredného Uhorska medzi vrchy vytisli a vrazili klin do srdca rozvíjajúcej sa slovenskej veľríše!“

„A jednako,“ pokračoval Láni, „popritom všetkom Arpád i jeho podvodcovia, i pri svojej aziatskej divokosti, podľa ktorej ešte nepoznali iný pokrm ako polosurové mäso, ani odev z tkaného plátna, ale svoje nahé telo odievali do surovej kože zo zabitej zveri — mali toľko zdravej politickej rozvahy, že zvali k sebe na hostiny čelnejších ľudí spomedzi premožených Slovákov, častovali ich a hodovali s nimi, ba čo viac, nechali im ich zeme a darovali im nové statky a pozemky odobrané tým, ktorí sa im nechceli podrobiť a usilovali sa rozličnými dobrodeniami a priateľskými zväzkami ich k sebe pripútať.“

„Istotne,“ prisvedčil Fabrici, „že táto politika Arpádovcov[116] bola veľmi múdra, lebo tým činom, že sa Slovákom dali rovnaké práva s Maďarmi, delili im tak ako i rodeným Maďarom i krajinské hodnosti a vyššie i nižšie úrady a ani ich nenazývali, ako napríklad prichodiacich Nemcov a Talianov, ,hospites‘,[117] ale ich menovali ,socii, regnicolae, domestici‘[118] — tým upevnili v krajine svoju bezpečnosť a mohli podnikať vojenské výpravy do susedných zemí na lúpeže, a nemali sa čo obávať, že Slováci v prípade nevydarenia takejto výpravy povstanú za ich chrbtom, čo by sa inak istotne bolo prihodilo, keby boli Slovákov ujarmili, utláčali a zlým zaobchodením by si ich boli proti sebe popudzovali.“

„Dal by boh,“ vzdychol si Láni, „aby sa aj ďalekí potomci Maďarov nespúšťali tejto zdravej politiky Arpádovcov, lebo len čo budú neznášanliví oproti druhým národom v krajine, budú ich utláčať a proti sebe popudzovať týmto činom len sami sebe vykopú hrob.“

„Hovorte si, čo chcete, Maďari sa vám oproti Slovákom inak správať nemôžu, len ako víťazi voči premoženým,“ povedal Rázgay.

„A čo myslíte,“ spýtal sa Láni Rázgayho, „či azda Maďari z každej rozhodnej bitky vyšli ako víťazi? Azda pri Augsburgu a pri Marseburgu? Azda pri Šajave proti Tatárom, alebo pri Varne a pri Moháči[119] proti Turkom?! Každý národ má svoju dobu slávy a povýšenia, i dobu poníženia a úpadku. Preto ani jeden národ by sa nemal vypínať v šťastí, lebo ono je vrtkavé a nestále.“

„A predsa tie slávne skutky, ktoré naznačil náš verný historik Anonymus o dejoch Maďarov, nikto nemôže vyčiarknuť z histórie národov.“

„To nie, tie vám ostanú vždy čierne na bielom vo vašom Anonymovi, ako na druhej strane aj naše pochybnosti ohľadne jeho historickej spoľahlivosti a vierohodnosti sa budú vždy opakovať. Lebo pamätajte si dobre, nás nijako nemýli tá jeho latina, ktorou chce naznačiť neobyčajné bohatierstvo Maďarov v boji oproti Slovákom a ktorú vždy a vždy opakuje: et isti sclavi timuere valde[120] — ani nás neporáža ten jeho nadovšetko potupný súd o Slovákoch: quod essent viliores homines totius mundi[121] — pretože z toho vysvitá alebo jeho hrubá nevedomosť dejín Slovákov, ich bojov s Rimanmi, Gótmi,[122] Čudmi[123] a najmä so susednými Nemcami s ich slávnymi kráľmi Rastislavom a Svätoplukom, alebo jeho podlá zlosť, ktorou sa usiluje zhanobiť slávne činy národa a tak hnusno mu utŕhať na cti. Majte si ho za prvého historika, ale pre nás on ostane vždy len ,garulus joculator‘,[124] ako aj on sám ten výraz na seba vzťahuje. A keby mu azda dakedy ,isti qui dicuntur Hetumoger‘[125] chceli postaviť pomník, to bude naň istotne ten najpríhodnejší nápis.“

Medzitým dobehli pred zámockú bránu štyria jazdci, na ktorých sa zaraz všetka pozornosť učencov obrátila, lebo na čele prichodiacich bol sám župan stolice Tomáš Seči. Na jeho zasmušilej tvári sa odzrkadľoval hnev a bolesť. Ale jeho kôň i kone spoločníkov boli od prudkého cvalu také upotené, že až peny ich pokrývali, a to všetko veštilo neobyčajnú udalosť. Pri prvom zatrúbení im otvorili zámockú bránu a jazdci vbehli na dvor pred palotu.

V tom čase bol práve prefekt Herberstein prijal dôležité listiny od cisárskeho vodcu Tiefenbadha, ktorý mu oznamoval, že vojna s Turkom skutočne vypukla, že jeho vojsko teraz táborí na ľavom brehu Dunaja pripravené do boja a že mu cisárska vláda obzvlášť naložila, aby Novohradskú stolicu vyčistil od Turkov, a ak to bude možné, odobral im všetky zámky, ktoré tam majú v moci; preto sa Herberstein spytoval, či a nakoľko by mu mohli byť on spolu s Matejom Andrášim v tomto podujatí nápomocní.

Herbersteina rozjímajúceho o týchto veciach prekvapil župan Seči, ktorý vkročiac do izby začal hneď s veľkou rozhorčenosťou rozprávať, ako Turci zo Sobotky v čase uzavretého pokoja zradne a zákerne prepadli jeho syna Juraja spolu i s mladým Putnickým, poľujúcich v balockých horách a poviazaných odvliekli so sebou na Sobotku, odkiaľ ho upovedomili, že len za veľké výkupné by sa dali nakloniť, aby azda zajatých zasa prepustili na slobodu.

Herberstein sa pokojne spýtal: „A ako ste sa, pán župan, rozhodli, zložíte im výkupné, či ako?“

Seči povedal odhodlane: „Odkázal som im, že áno, prídem ich vykúpiť sám, ale iba s týmto mojím ostrým mečom,“ udrel dlaňou o šabľu, „a draho, veľmi draho im chcem zaplatiť za takú podlú zradu. Môj meč sa musí v krvi Turkov skúpať prv, než ho povesím na stenu. Teraz však som prišiel, pán prefekt, poprosiť o podporu v podujatí proti Sobotke a požiadam o to aj Andrášiho z Krásnej Hôrky a Četnekovcov, ba mám v úmysle vypísať aj všeobecnú insurekciu v hornom Gemeri!“

„Spoľahnite sa na mňa, tu je moja ruka, že podniknem všetko pre oslobodenie vášho syna a náš úmysel prichádza vo vhodnej chvíli, veď práve teraz vodca Tiefenbach tiahne s vojskom do Novohradu, aby túto stolicu očistil od Turkov. Moja rada je taká, aby sme v dorozumení s Tiefenbachom udreli spoločne najprv na Sobotku a potom i na Fiľakovo.“

„S tým súhlasím,“ povedal naradostený Seči, „len čím skôr napíšte Tiefenbachovi i Andrášimu, aby sa pripojili k nám, že chcem vyzvať zemianstvo horného Gemera do boja a zaviesť všeobecnú insurekciu. Boh nám pomáhaj!“

S tým vošli do paloty medzi ostatných pánov a dôstojníkov zámockej posádky.

*

O niekoľko dní po tomto dohovore na zámku pochodili už stoliční úradskí, slúžni a boženíci spolu s členmi bandéria všetky mestá a osady horného, od Turkov nezávislého Gemera a kamkoľvek došli, tam hneď prostred osady medzi trúbením a bubnovaním na znak vojny vystrčili červenú zástavu, zvolávajúc všetko schopné mužstvo do boja za vlasť a slobodu proti svojim krutým trýzniteľom a krajinu pustošiacim neveriacim pohanom. Slovenskí chlapi hrnuli sa zo všetkých strán pod vojenské zástavy s veľkým zápalom a bojachtivosťou, a to nielen mládenci a dospelí muži, lež i šedinami pokrytí starci, zanechajúc domáce a poľné roboty na ženy, dievky a deti, nadšením osvedčovali svoju pohotovosť do boja. Každý schytil zbraň, akú postihol, a pre ktorých neostali pušky, šable a posekáne,[126] tí sa ozbrojili železnými vidlami a valaškami, a ešte i dlhé ostré meče strčili za svoje opasky; tak sa zhromažďovali jedni pod Muráňom, druhí na Krásnej Hôrke, iní zasa v Štítniku a na Balogu. Muránske vojsko a insurgenti z tejže doliny a z pohronských osád sa náhlili pod Herbersteinovým vedením na Tisovec dolu Rimavou, k Čerenčanom, kam sa k nim pripojili a dostavili aj Malohonťania pod Bakošom,[127] Orlayom a Jakofym.[128] Matej Andráši a Štefan Četneky viedli svoje ozbrojené čaty k Balogu a stadiaľ spolu so Sečiho vojskom z ratkovskej a balockej doliny pohli sa k Rimavskej Sobote. Tu sa spojili s Herbersteinom a Malohonťanmi a netrpezlivo čakali na príchod Tiefenbacha.

Len čo počuli, že sa Tienfenbachovo vojsko približuje k Sobotke z tej strany od Lučenca a že pretrhlo spojenie Turkov s Fiľakovom, plesal celý tábor, vyspevujúc vojenské piesne. Po lúkách okolo Rimavy horeli mnohé vatry, piekli sa voly pre vojsko a vo veľkých kotloch varili barany, gajdoši hrali a mladší šuhajci vyskakovali od zeme, zvŕtajúc v rukách valašky a tu i tu si vyhvizdujúc na malom palci. Keď sa však na pravom brehu Rimavy zjavila Tiefenbachova jazda, vítajúc ju, od radosti vyhadzovali svoje klobúky dohora.

Medzitým Turci, vystrašení pri Sobotke, napochytro opravovali svoje násypy a ohrady, čistili delá a pušky a ostrili meče a na všetky strany pevnosti rozostavili stráže, lebo videli, že to bude zúfalý boj na život a na smrť. Ich vodca čakal každú chvíľu pomoc z Fiľakova tušiac, že takej presile nebude jeho posádka môcť odolať.

Ale Tiefenbach nedožičil Turkom času, kým by im prišla pomoc. Po krátkej porade postavila sa jeho pechota a delostrelci pokraj lesa z tej strany Oždian a Pondelka proti pevnosti, jeho jazda stála pohotovo zdola od Rimavy pre prípad, keby turecká jazda zamýšľala prepadnúť ich z pevnosti. Gemerskí i malohontskí insurgenti od Čerenčian a Bakšoviec hrnuli sa zasa v hustých radoch s krikom a so spevom proti násypom.

Zahrmeli Tiefenbachove delá, začal sa boj, pechota pálila ponad násypy medzi čaty Turkov. Turci, vykrikujúc svoje Alah, Alah, držali sa hrdinsky a na streľbu odpovedali. Vždy väčší a väčší kúr dymu vystupoval do oblakov a celú pevnosť zahalil akoby čiernym závojom. Onedlho vyšľahol spomedzi hustých kotúčov dymu červený plameň a krov budov bol v ohni. Insurgenti vidiac to, zajasali radosťou a s tým väčšou chuťou strieľali na turecké čaty, nedoprajúc im času na oddych ani na hasenie ohňa. V tej chvíli dal Tiefenbach znamenie k všeobecnému útoku a jeho vojsko i insurgenti na čele so županom Sečim, Četnekym, Andrášim a Herbersteinom preliezli násypy a preskákali ohrady; sotvaže Turci mali čas raz-dva razy vystreliť, na viac sa nezmohli, lebo Sečiho mužstvo rútilo sa na nich s besnou zúrivosťou, chlap proti chlapovi, s ostrými bodákmi, šabľami, vidlami, posekánmi i nožmi hrozne pustošili medzi nimi, takže sa ich celé rady váľali po zemi.

Práve vo chvíli najzúrivejšieho vraždenia zjavila sa pred horiacim domom ženská postava s dlhými rozpustenými vlasmi a pochytiac zo zeme odhodený krivý turecký meč, predrala sa medzi bojujúcim až k samému tureckému vodcovi, ktorému mečom tak tuho zaťala do hlavy, že zaraz padol na zem, váľajúc sa vo vlastnej krvi. Nato volala na insurgentov:

„Do nich sa, chlapi, nenechajte ani živej duše spomedzi týchto ukrutných divochov, pomstite toľkých nevinných, nimi ubiedených ľudí.“

A insurgenti, ktorí túto ženskú držali za nejakú nadzemskú bytosť, s novým ohňom sa hnali na Turkov. Lež nebol to už boj, ale klanie a vraždenie, lebo Turci celkom stratili ducha a zúfalo sa poddali svojmu osudu; ale ani jeden z nich nedostal milosť, a len keď aj posledný Turek vypustil dušu, ustala bitka, prestalo vraždenie.

Medzitým to prostovlasé dievča, behajúc s krvavou šabľou pomedzi vojsko, volalo na župana Sečiho, aby sa ponáhľal, ak mu je milý synov život, lebo vraj zhorí v plameni.

Seči volal na ňu: „Zaveď ma, ty posol z neba, k môjmu synovi a ukáž mi, kde sa nachodí?!“

Pokrov celého stavania hrozne prašťal a ohnivé brvná a hrady, padajúc dolu, šľahali dookola. Dievča bežalo medzi plameňmi k jedným zamknutým dverám, udrelo na ne šabľou a volalo:

„Tieto dvere rozrúbte. Tu sedí zajatý väzeň Juraj Seči.“

Nemohla ďalej hovoriť, šaty sa jej počali chytať plameňom, mala ešte toľko sily a duchaprítomnosti, že vyskočiac spomedzi otáčajúcich ju plameňov, bežala na neďaleký trávnik, vrhla sa na zem, udusila oheň na svojich šatách a zmizla spred očú vojska, takže nikto nevedel povedať, kam sa podela.

Chlapi rozrúbali a vyrazili dvere, a vstúpiac do izby našli tam Juraja Sečiho a Putnokyho, ležiacich na zemi a takmer zadusených. Ihneď ich vyniesli na voľný vzduch, vystreli na pažiti, kde pomaly prišli k sebe na nevýslovnú radosť utrápeného otca i jeho priateľov a celého tábora.

Pevnosť zhorela a čo z nej ostalo, to rozborili a rozváľali insurgenti, mŕtvoly pobitých Turkov poznášali na hromady a zasypali zemou; nakoniec i šance a priekopy Sobotky zrovnali so zemou, aby neostalo ani znaku, kde kedysi stála turecká pevnosť.“

Toto víťazstvo slávilo cisárske vojsko aj insurgenti v Rimavskej Sobote. Najprv zvonili na poďakovacie služby božie a potom bolo hodovanie, spevy a tance. Časť insurgentov pýtala sa síce domov, ale Seči nikoho neprepustil. Medzi vodcami sa konali vojenské porady, ako by sa prvý zápal insurgentov mohol využiť k ďalším skvelým činom.

Zavčas ráno zavrešťali trúby, zarachotali bubny, všetko vojsko a insurgenti sa postavili do šíkov pod svoje zástavy. Župan Seči, ktorý mal veľký vplyv na gemerských Slovákov, vyšvihol sa na svojho koňa, majúc po boku z jednej strany Štefana Četnekyho, z druhej svojho oslobodeného syna Juraja, poprezeral rady bojovníkov, kázal im pristúpiť dookola, postavil sa medzi nich a hovoril:

„Slováci, víťazstvo je na našej strane a z našich vrahov nezostal živý v Sobotke ani jeden. To je vaša robota, vaša sláva! Ďakujte za to bohu, lebo s nami bojoval Hospodin, ale mi verte, doteraz sme iba spolovice splnili svoju úlohu. Lebo pokýmkoľvek je Fiľakovo v moci Turkov, zatiaľ Gemerská stolica nebude mať od nich pokoja, ani bezpečnosti. Tie ich výpady, drancovanie a vypaľovanie osád, lúpeže a vraždy sa budú po našich obciach zasa opakovať a naše majetky, domy, životy a česť našich manželiek a dievčat budú pred nimi vždy v nebezpečenstve. Preto sa naša vojenská rada uzniesla, že si musíme Fiľakovo stoj čo stoj vydobyť, tak, ako sme teraz dobyli Sobotku. Cisárske vojsko tiahne proti Fiľakovu, my sa k nemu pripojíme a budeme mu pomáhať, ako ono pomáhalo nám. S nami bojuje Hospodin, on pripúta víťazstvo k našej zástave. Od tejto chvíle naším cieľom a naším heslom bude Fiľakovo a nikto z nás sa nesmie vrátiť domov, kým Fiľakovo nebude naše!“

Po tejto reči dobehol na svojom koni i Herberstein a zahrmel mocným hlasom:

„Slováci, buďte hrdí na to, že vám teraz pripadá čestná úloha skoro už stratenú krajinu spod jarma Turkov znovu vydobyť a vrátiť slobodu aj tým vašim spolukrajanom Maďarom, ktorí ju pre svoje zápoľovské odboje prehrali, stratili a upadli do rabstva mohamedánov. Napravte to vy svojou statočnosťou, čo tí zavinili svojou pýchou a vzburami. Hľa, aké sú teraz zúžené hranice vašej vlasti až po vaše hory, vy ich hneď teraz rozšírite svojou zbraňou a udatnosťou od Husinej a Plešivca až po Fiľakovo, lebo Fiľakovo musí byť naše!“

„Fiľakovo, Fiľakovo, musí byť naše,“ tak volali akoby jedným hrdlom slovenskí insurgenti gemerskí a malohontskí: „Veďte nás na Fiľakovo!“

A župan Seči, vidiac nadšenie mužstva, vytiahol šabľu a zvolal: „Za mnou, Slováci, Fiľakovo bude naše!“

A tak sa za svojimi vodcami pohol celý tábor. Napred jazda, za tými pechota a delostrelci; za nimi insurgenti a naposled zasa jeden oddiel cisárskej jazdy. Pochod Slovákov bol veselý, so zápalom spievali svoje piesne. Ako prekročili novohradskú hranicu, dobehli k nim Pálfyho[129] jazdci s posolstvom, že i on so svojim oddielom vojska postupuje k Fiľakovu, aby sa spojil s Tiefenbachom. Tento chýr zdvojnásobil bojachtivosť insurgentov, takže urýchlili svoj pochod, a len čo uzreli Fiľakovo, od radosti vyhadzovali svoje klobúky do povetria volajúc:

„Fiľakovo, Fiľakovo musí byť naše!“

Keď sa približovali k zámku, tam už našli nielen Tiefenbachovu jazdu a pechotu, ale aj Pálfyho vojsko, pochodiace temer výlučne z horných slovenských stolíc. Ihneď sa spoznali slovenskí chlapi od Nitry, Váhu, Hrona i Šajavy a podávali si ruky, objímali sa ako priatelia a bratia, ktorí sa po dlhom čase zasa spolu zišli, a to na poli vojenskej cti a národnej slávy.

Tiefenbach, vidiac pred sebou hrad mocne opevnený a mnohým bojazvyklým vojskom obsadený, rozhodol sa po predbežnej vojenskej porade riadne ho dobýjať, lebo nechcel nevčasnými útokmi svoje vojsko unúvať a oslabovať. Dal preto svoje najväčšie delá rozostaviť čo najbližšie k zámku a neprestajne páliť na jeho bašty a hradby ta, kde sa mu zdali najslabšie a najprístupnejšie. Keď už boli predné bašty rozstrieľané a hradby značne porúchané, vydal heslo do všeobecného útoku. V prvých radoch šla riadna pechota Tiefenbachova a Pálfyho a za ňou gemerskomalohontskí insurgenti, a na ich čele obaja Sečovci, Andráši a Četneky. Župan Seči privolal svojim známe heslo: Fiľakovo! — a oni za ním vykrikujúc: Fiľakovo, Fiľakovo! — hnali sa ako víchrica proti zámockým hradbám.

Bojazvyklí a udatnosťou vychýrení tureckí janičiari sa udatne bránili a so železnou vytrvalosťou, volajúc: Alah! Alah! — stáli na porúchaných hradbách. Keď vystrieľali zásoby nábojov, pochytali svoje jatagány, s ktorými prebodli mnohých udatných mužov z kráľovského vojska i spomedzi insurgentov, takže sa zo zámockých múrov strmhlav rúcali do priepasti. Už i kráľovské vojsko i insurgenti začali v boji ustávať. Mladému Jurajovi Sečimu, ktorý bol pochytil zástavu, chcejúc ju vztýčiť na zámocké hradby, zaťal janičiar do ruky, takže zástava spadla na zem. Vtom priskočil a vyzdvihol zástavu zasa dohora štíhly mladučký bojovník, oblečený síce do mužských šiat, ale jeho dlhé kadere, útle telo a hladká bledá tvár prezrádzali ženskú krásavicu. Gemerskí insurgenti so začudovaním poznávali v nej devicu zo Sobotky. Ako pochytila zástavu a zvolala: „Fiľakovo! Fiľakovo musí byť naše, za mnou Slováci, boh je s nami!“ skákali rozjarení vojaci zo všetkých strán hore na hradby, preliezali a preskakovali múry, a keď videli, že Sečiho zástava stojí na hradbách, to dovŕšilo ich odhodlanosť. S najväčším zápalom a srdnatosťou hnali sa na nepriateľa a napádali ho. Turci však zrazení na duchu malomyseľne cúvali. Insurgenti a vojsko zaujímali vždy viac priestoru v zámku, janičiarov vtisli do jednej hromady, bili, klali a vraždili ich, takže zem i múry boli zaliate a zastriekané krvou. Kopy pobitých Turkov ležali vo vlastnej krvi, ich turbany napichli insurgenti na svoje piky, vidly a šable, vyvolávajúc neprestajne svoje heslo: „Fiľakovo, Fiľakovo je naše!“

Malé pozostatky janičiarov boli prinútené konečne prosiť o milosť, ale máloktorý z nich ju dostal. Pálfyho Slováci a Gemerci radosťou z víťazstva objímali sa vospolok, vyhadzovali turecké turbany dohora a volali: „Fiľakovo, to Fiľakovo je predsa naše!“

Ale mladého zástavníka darmo hľadali medzi vojskom, ako prišiel, tak aj zmizol, len Sečiho zástava stála na hradbách a mladý Juraj tušil, ba bol presvedčený, že to bola Margita Drienčanská, ktorá mu bola anjelom strážcom na Sobotke i vo Fiľakove.

Po tomto víťazstve obrátili sa Tiefenbach a Pálfy proti Sečanom a Novohradu, aby i tieto zámky vyrvali z moci Turkov. Gemerci sa vrátili pod svojimi vodcami so slávou domov, kde o krátky čas dokonal život jeden z prvých bojovníkov, slávny umením i zmužilosťou — Štefan Četneky.



[96] Ďauri — tunguzský kmeň, žijúci v zabajkalskej oblasti vo východnej Sibíri

[97] Odi ptofanum — vulgos (lat.) — nenávidím zberbu

[98] Parnas — hora v Grécku, podľa bájoslovia sídlo Apolóna a múz

[99] Folianty (lat.) — veľké hrubé knihy

[100] Et eris mihi magnus Apollo (lat.) — a budeš pre mňa veľkým Apolónom

[101] Apolón Lykejský — starogrécky boh slnka a umenia

[102] Logica est lux in tenebris (lat.) — logika je svetlo v temnotách

[103] Fokoš (maď.) — hrubá palica so sekerovitým ostrím

[104] Servus humillimus domini reverendi et clarissimi viri (lat.) — ponížený služobník cteného a slávneho umenia

[105] De syllogismo cornuto (lat.) — o rohatom sylogizme (z logiky)

[106] Alexander Veľký — macedónsky kráľ (356 — 324) pred n. l., vynikajúci vojvodca a panovník

[107] Skýt (hist.) — príslušník pastierskych kmeňov žijúcich v staroveku v stepiach Eurázie

[108] Anonymus — Anonymus Bellae regis notarius (lat.) — Bezmenný notár kráľa Belu III., v skutočnosti majster Peter. Okolo roku 1200 napísal kroniku. Povymýšľal v nej množstvo údajov lahodiacich súčasným feudálom. Písal aj o tzv. Svätoplukovom bielom koni.

[109] Babylonská veža — tu prenesene, zveličené zásluhy Maďarov

[110] Joculátor (lat.) — šašo

[111] Je crimen laesae glotiae gentis Hungaricae (lat.) — je zločin urážky slávneho uhorského národa

[112] Pragmatičnosť — pragmatika (z gréc.) — služobná úprava

[113] Renegát (lat.) — odrodilec, zradca

[114] Quadrata rotundis (lat.) — štvorhranné s okrúhlym

[115] Sarmatskí Slovania — obyvatelia juhoruských stepí

[116] Arpádovci — panovníci zakladajúceho uhorského rodu Arpádovcov

[117] Hospites (lat.) — hostia

[118] Socii regni colae domestici (lat.) — obyvatelia kráľovstva — domáci

[119] Pri Augsburgu, Marseburgu, Šajave, Varne, Moháči — tu utrpeli Maďari katastrofálne porážky

[120] Et isti sclavi tinnere valde (lat.) — a tí otroci sa veľmi báli

[121] Quod essent viliores homines totius mundi (lat.) — najúbohejší národ na celom svete

[122] Góti — starý germánsky národ, pôvodne obývali ústie Visly. Neskôr bojovali s Rimanmi. Usadili sa v juhovýchodnej Európe.

[123] Čudi — obývali časti stredného Amuru až po Volgu a Ural

[124] Garulus joculator (lat.) — táravý šašo

[125] Isti qui dicuntur Hetumoger (lat.) — Tí, ktorých nazývajú Hetumoger.

[126] Posekán (nár.) — veľký ťažký kyjak so zásekmi a hrčami

[127] Bakoš — Ján, podžupan Gemerskej stolice

[128] Jakofy — Jakoffy bol až do smrti Márie Homonayovej prefektom na Muránskom zámku. Mal veľký vplyv nielen na politiku, ale i cirkevné záležitostí v Gemeri a v Malom Honte.

[129] Pálfy — Nikolaj Pálffy, potomok starého rodu, ktorý roku 1581 dostal barónsky a roku 1636 grófsky titul




Samo Tomášik

— básnik a prozaik, známy ako autor hymn. piesne Hej, Slováci a historických próz, v ktorých zdôrazňuje význam Slovákov v uhorských dejinách Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.