Zlatý fond > Diela > Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 250 čitateľov

Roky a veky

[9]


I

Strieka lúčami zornica usmievavá,
rozsýpa blesky ohnivé oko neba,
krútia a klátia sa všesvetom tmavé pruhy: —
I dýchne v tvár zeme večera doba tmavá,
tône kryjú sa, blednú menisté dúhy,
a — čo videl zrak, nevidí vôkol seba. —

Zrnko za zrnôčkom sýpa sa piesok biely,
tichučkým šumom prázdni sa lievik sklený,
vyšumelo, vypršalo:
Hor na dol a dol na hor sa mení,
zrnôčka pršia, šumia, jak pršali, šumeli —
a — deje sa, čo sa dialo. —

Ticho v chyži, — zo steny čosi ťuká,
„ťuk-ťuk“ to klepe a klepe dňom i nocou,
skacká nevidmo dvanástkou kráža ruka
a zazvoní chvíľa po chvíli,
a bijú synom mlatky, tak ako bili
v hluché už uši milých, starých otcov.

II

Strieka lúčami zornica usmievavá, —
nad temenom visí ohnivé oko neba, —
hasnúcu zoru žehná zvon pokoja:
Roľník líha, zbojník vstáva —
tu polnoci tichá veleba, —
svitá! — hor sa, duša moja!
Slnko vzchodí i zachodí,
deň noc a zas noc deň vodí.

A šesť vrhov je, čo mrká a svitá,
a šesť ráz človek i líha i vstáva,
a šesťkrát v pasoch je práca s pokojom:
Vítaj mi, nedeľa, svätosťou ovitá!
Sláva Hospodinu, sláva! —
A zas všetko v zvyku svojom,
každý rosí čelo znojom
a mier válči s nepokojom.

Rastú rohy strieborné a padajú strieborné rohy
jasnosivému tomu srncovi,
ktorého vídať nocou pásť po hviezdnatých horách,
pomedzi kosy a vozy oblohy, —
vídať, keď perie kožuch svoj vždy nový,
a kúpe, potápa sa v rosnatých zorách:
Zaobkolesil ho Pán vševekov na tuho,
lež psi a strelci časov nikdy nedostihnú ho.

III

Už pučia háje, spievajú luhy,
krídelci trepocú škrváne,
vŕzgajú — pískajú vypočinuté pluhy,
fujarou hlásia sa zelené stráne,
kalíšky kvetov plné sú chladnej rosy,
skáču z pece deti na priedom, na prietosy.

Už zreje poľom chlieb, kujú sa kosy,
ženci žalmy svoje zanôtili,
sladký pyšťok roja na spodok úľa nosí,
lastovky mlaď svoju odvodili,
a v teplú noc po hájoch našej Tatry
vídať mladú chasu v žiare vajanskej vatry.

Už stlaje list žltý korene lipy,
na plešivé hory hmly sadajú,
penou kvetu jabloň už nekypí,
červené jabĺčka sa gúľajú,
naježené stojí obraté pole,
z prešov cedí sa v kaď prúd sladký dobrej vôle.

Už krahnú potoky v studenú kôru,
jedinou farbou zem odela sa,
ihlovatým srieňom blýskavú horu
pálčivostudený fujak otriasa,
kozúbok načúva dedsko-detské povesti,
fašiang bujný vedie s sebou pôstu neresti.

A zas, čo videl zrak, nevidí vôkol seba,
a deje sa, čo sa dialo:
V kráži divov sedí večnolačná potreba,
v nesmiernych pokladoch prevzdychuje si: „Málo!“

IV

A bije čosi v ľavé rebrá človeka,
prúdi sa údami karmažín teplý, tekutý,
časom klope len a časom tlčie, búcha:
Ach, — ticho — hlucho v kostiach boku bez ducha! —
Hoj, — ľúbosť, sila žilou mladou sa rúti! —
Zo žitia v žitie mok boží ten preteká.

Rýpu lemeše brázdy v tvár zem-matera,
ryjú v čelo dumné, pruh za pruhom vidiny,
modlitbou kadí rozkošnou svätá viera,
požiarom krvavým v step menia sa dediny,
dunie fukot pary cez moria, cez jazerá —
a žehná i kľaje všetkým Boh trojjediný.

Anjel holubí preletuje ponad domy, ponad hlavy,
striasajúc z krídel biely dar veselia a slávy,
calujúc z pyšťokov nemluvniat prsnú vlahu,
kvapkajúc v hruď kajúcich milostive krv drahú;
nebeským, večným mierom ovieva smutné čelá,
milovaním svätým zbožné duše zahrieva,
ukladá v spánok bojom ustalé telá
a nad milými hrobmi žalmy vzkriesenia spieva.

Ale mačím krokom satan čierny obchodí,
tam skalu, tam sieť, tam kus gebule hodí,
núka kráľovstvá, zlato a veľké mená,
až piští v pazúroch duša mu zatratená;
zunie za ním krik rodičky boľastný,
i pacholiat hriešnych ostré by strela vresky,
i neviest padlých kliatba a plač úžasný,
i vzdych raba, čo zvodom hadej ženy
je chlieb, v mozoľoch horkým potom zvlažený: —
Zmiluj sa, Kriste nebeský! —

V

Rok výrok je, hodina kôstka hodená. —
Skalka za skalkou mrvia sa hrdé hrady,
v sutinách prplia sa dlhé pánov mená;
spomnie, zapomnie svet blysky a parády,
nad Herkulovom zrastú praveké stromy,
pašou pokryjú sa Pompejove domy,
Téby a Memfy, — kto tam? vlci a hady.

Vojská hrnú sa a tlačia sa národy
a tisnú sa vopred nesmierne ľudstva davy,
pokolenia, sťa prudké, zrutné brody
valia sa niekam; — šumné panien postavy
na krídlach krásy do diaľky zaletujú,
strmo stúpajú žilnaté muža nohy,
parobci veselo diaľ a diaľ poskakujú,
podlomným kolenom vlečie sa kmeť úbohý:
Hej! kam? pocestní! — kam to? hmly a bubliny!?
Kam? hostia! kvety! meteory a stíny!?
Kam? zrkadlové podoby!? —
Tam, — kde popol, prach a hroby! —
No, dedovia, vnuci moji —
dobrá noc! — spite v pokoji!

VI

Dlhá noc, —
slnce nevstáva, —
strašno-ticho všade, —
nečuť vetierka na tvári. —
Zemou zatriasa divná kási moc, —
vzduchom spareným sirková vôňa pláva —
dunie, — búri, — hrmí, — práska na hviezdnom hrade, —
a strašne blysne sa tri ráz, — a obzor sa rozžiari, —
a brániská nebies diamantové dokorán sa rozzavia, —
boje cherubov, archanjelov povetrím kol sa plavia, —
stred nich Baránok v oblaku slávomoci,
surmujú trúby prez prívaly ohnivé, —
patriarchovia, svedkovia, proroci
a svätí strážni Siona
pred trón zovú mŕtve, živé;
zunie hrom večnosti zvona
nad bohatým, nad mizerným;
hroby zívajú,
mŕtvi vstávajú, —
tu ja, tu ja, tu ja! —
Súd sa koná:
„Peklo zradcom, nebo verným!“
Hallelujah!



[9] Báseň prvý raz uverejnená v Národnom kalendári II. Matice slovenskej na rok 1867, Banská Bystrica, 1866, 427 — 430.

Údaje o básni dozvedáme sa z rukopisu (4 listy rozmerov 34 × 21 cm verše sú číslované po 5). Na predposlednej strane je autorov podpis a dátum: „v Máji 1866“ a na poslednej strane je táto poznámka: „pre Kalendár matičný na r. 1867“.

Odchýlky medzi nami uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto: v. 3: krútia a klátia sa — krúťa a kláťa sa; v. 5: blednú — bľadnú; v. 18: otcov — otcôv; v. 20 nad temenom — nad temänom; v. 39: perie — pere; v. 40: a kúpe, potápa sa — a kúpä, potápä sa; v. 47: kvetov — kvetôv; v. 49: Už zreje — Juž zraje; v. 51: na spodku úľa — na spodku úlu; v. 67: vôkol seba — vôkol sebä; v. 69: divov — divôv; v. 74: v kostiach — v kosťach; v. 79: kadí — kädí; v. 81: cez moria — cez morá; v. 82: Boh — Bôh; v. 85: z pyšťokov — z pyšťokôv; v. 90: vzkriesenia — vzkriešenia; v. 94: zatratená — zatracená; v. 96: pacholiat — paholiat; v. 99: je chlieb, v mozoľoch — jie chlieb, v mozoliach; v. 106: Pompejove domy — Pompejova domy; v. 109: tisnú sa — tisknú sa; v. 111: niekam — nekam; v. 116: hmly — mhly; v. 129: strašne — strašno; v. 135: svätí — svatí; v. 143: zradcom — zradcôm.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.