ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Huk, lom vo dvorane, kde v skoku rozčúlenom
bachantky stroja pohanskú svoju nezdobu,
víno hrá i čaj každučkým úda členom,
hľadajúc žertvy mladé, hoj! privčasnému hrobu:
Tak prejde jeden deň a prejde druhý a tretí,
a vždy len: hurrá! hejsa! a nikdy prísne: beda! —
Až jedno i druhé krídlo dvier sa rozletí,
vo dverách zastane si postava škaredá:

Popolom sivejú sa rozmetané kostruby,
kol očí hriechov čiernych čierne prstene,
z huby bolestný úsmech jej ceria zuby,
na lícach bledosť prežltlej rovná stene,
na údoch nahých visia zrebné pazdere
a povraz reže v opadlé smilstvom boky:
Pôst! rečie. — Výskot onemie bujnej zbere
a skamenejú v nohách fašiangu divé skoky. —

Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,
vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy,
striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,
na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví,
a národ? národ vrešťal: Kríž, po zákonu!
Ohluplý podlosťou, spodlelý vo hlúposti
zavraždil pravdu. Čo koniec tomu zhonu? —
Hlad a smäd duše; velikým pôstom postí.

Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa,
už prischla ku kosti koža slovenskej postavy:
Posť len, posť, Slavian! dosť tebe chlieb a voda
za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý,
za cudzobažnosť! — Vidíš, nepáli teba ešte
dosť útrob hlad; väčšie muky si spravíš:
Štípeš vlastný úd v zakrvavené kliešte
a vlastný chrbát háčkovým bičom si krvavíš! —

Posť len! hej, treba tebe postné pokánie,
až vytrezvie ti hlava bludom rozpilá
a vstúpi na jazyk ti svätobôlne vyznanie
odrodilstva, v ktorom ti hruď doteraz hnila;
až znovuzrodí sa v tebe svojstva žila,
zriekneš sa pýchy i bezráznosti netopiera,
zvolíš si cestu — hoc bodľačím sa pokryla —
od suchých macochy pŕs k sladkému lonu matera! —

Slováci moji! vy druhovia bied Jóba,
vy postíte tiež, — ale pôst sami ste si volili, —
železná ruka drží vás tam, kde chudoba,
kde povrhlosť, kde slabosť stany si rozbili:
Služba planá vám, pre vás nenie postupu,
blesk metropôl je výsada renegátov.
Tí za hriech chválu, vy za cnosť beriete potupu,
tí pánov majú, vás sedľač nechce za bratov!

Plakávali ste skôr v prehorkých žalobách,
už teraz vyschli blenové prúdy očí,
už utuženým v mučedlníctva dobách
sila skutkov chladných žilami vám sa točí;
vytuchnul v srdciach vám zápal poézie,
vyšumeli z hláv milé preludy mladosti,
muž viery, deja muž, nový vo vás žije,
nesklonný chlap, ktorý dávno už, tvrdo postí.

Veliká, ťažká čaká na vás úloha;
chystajte, pripravte sa v modlitbe a pôste,
kušať bude ďas k odpadnutiu od Boha,
pre chlieb, pre krajny sveta vy diablu sa neproste!
Hotoví buďte; príde ešte velikých múk Piatok veliký,
ešte raz zrúknu besom vrahovia slobody,
Európou rozlietnu sa zúfalstva kriky —
a potom? — potom slávte velikonočné hody!