ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasadli do kola, zastali do radu,
povesť im povedá vesti Pustohradu.

Tam nad tým Zvolenom dumné rozvaliny,
v rozvalinách starý mních samojediný,
od pravekov on tam pod kliatbou salaší,
smelých len pokúša, bojazlivých straší.

Veliký Rastislav, Veľkej kráľ Moravy —
by milovanému svojemu národu
vydobytú raz už upevnil slobodu —
prepevnými hradmi pokryť dal dúbravy.

Na nich Švábov, Frankov vládobažnosť láme,
na nich trhá siete Slovákom snované,
rozráža tam jarmá i putá kované,
voľnému Slovenu odjakživ neznáme.

Kde Slatina tichá v náruč Hrona beží,
na hrebeňoch hory skalobašty stáli,
z jednej skaly studne, hradby z jednej skaly —
oj, všetko to v dumných zrúcaninách leží.

Ktože tú silu skál, pevnú, nedobytnú,
kto mohol prekonať, rozboriť, prevládať? —
Behy času naši veštci budú hádať,
v behu času deje samé raz vysvitnú.

Čo pod jasnou vstáva berlou Rastislava,
to do prachu borí nesvornosti ruka
Mojmíra a ruka bratská Svätopluka,
ktorej Wiching fakľu záhubnú podáva.

Čiernu vatru sporu v ich prsiach rozžatú
líška Arib v jasný plameň rozduchuje,
brat proti bratovi bezbožne vojuje,
kým vrah do troch vrhov ubíja vlasť svätú.

Zámky, mestá pevné — sila Rastislava,
v rozvalinách ležia; ešte hrad jediný —
nedobytné, strmé Zvolena výšiny —
útechu jedinú Mojmírovi dáva.

Už dal Panónii spor cudzieho pána,
Svätopluka viažu už nemecké pluky,
krehká berla padá z Mojmírovej ruky,
a duša mu horkým žiaľom rozorvaná.

Lež čistý je ešte Zvolen od poroby! —
Hodil sa Mojmír kráľ na vranca divého,
sťa strela letí od Dunaja sivého
ponad hroby vrahov, ponad svojských hroby.

Letí dňom jasavým, nocou čiernou letí,
hronskou už dolinou ponad Bralie cvála,
rany ostrôh oba žrebca boky pália. —
Ha! nad Zvolenhradom divá žiara svieti!

Tušenie osudné v prsiach jazdca zúri,
útrobami hradu more ohňa brojí,
pod zámkom ostatným bledý knieža stojí,
žilami kniežaťa krv zúfalstva búri:

Mojmír stojí nemý; za ním sa zrehoce
Wiching, dravé zuby na kráľa vycerí
a prstom posmešným na horu tú mieri,
kde obeť poslednej nádeje blkoce.

Čierna duša tvoja nech nemá pokoja!
Nech sa ti túla tu na tom pustom hrade!
Na večité veky hanba bielej brade!
Nech ťa víchre, hromy, sov húkanie koja!

Nech vyhýba sa ti každá duša živá!
Brána pekla kliatby nech na teba zíva,
pokiaľ vernosť viery meno božie vzýva,
pokiaľ trvá pomsta božia spravodlivá. —

— — —

Tisíc liet prelietlo nad tým pustým hradom,
tisíc liet túla sa po tých rozvalinách
kliatby mních v mesačných polnočných hodinách,
umierajúc smädom, umierajúc hladom.

Šata pustovníka hnáty suché kryje,
vretenica boky opadlé sťahuje,
peklo svojím ohňom oči osvecuje
a konské kopyto mu miesto nohy je:

Keď hromy trieskajú, valia sa prívaly,
húkajú mu pieseň divú nočné sovy,
roznáša sa horou puch ťažký hrobový,
a kliatec vlečie sa na najvyššie skaly.

Rehot zunie stráňou sťa rehot sto koní,
vtáci odletujú, zvery utekajú,
veriaci sa krížom ochrany žehnajú
a zdesený hlásnik na modlitbu zvoní.

„Zlato! zlato!“ pozdným ku pocestným volá,
hej, zlato lakomosť driemajúcu budí;
ale zlato ťažkej ku kliatbe odsúdi
toho, kto vábeniu zlata neodolá.

Preto neverí ľud revu pustovníka;
odpovedá: Každý chváľ duch Hospodina!
Žalm tento poráža vnivoč pekla syna
a syn pekla v temných sutinách zaniká!

— — —

Tisícročná povesť jazykmi sa chová,
každý Zvolenec jej je blízka rodina,
každému i slávu i kliatbu spomína
povesť tisícletá a povesť vždy nová.

— — —

Na tom pustom hrade nesmierne hromady,
v hromadách tých ležia nesmierne poklady:
Poklady tie len raz v roku pána menia,
v deň veľkých bolestí, na deň Umučenia.

Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží,
ale i tá kliatba už raz sa rozplaší!
Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví,
po toľkých nerestiach znova ho oslávi.

Keď túžba nebeská celý ľud ohreje,
pustý slovenský hrad znovu sa zaskveje;
zaveje duch svorný horou slávodetí
a kliatby pleva sa v svetošír rozletí.