ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo to je? Šiali sa už milý ten svet boží?
Uteká od svojich syn a Slavian od slávy! —
Dcéra slávy, nevesta nebies, cudzoloží,
tvorcu tvor rúha sa, že sám lepším sa spraví, —
zrkadlí sa lev rád v somáracej koži
a blúzni mládenec: ja starec šedohlavý! —
Nuž, choďte len, sprobujte, odbojné vy telesá;
ha, ha! zo vševládnej hrsti nevymknete sa!

Poliak Francúzom je a Slovák je Maďarom,
tak Chorvát i Srbín Arpádovým plemenom,
Slovinec nie Slovincom a Bulhar nie Bulharom,
Čech, Moravan, Slezák pýši sa Nemca menom,
polabské kmene vzal, berie tenže parom,
a Rus? — panteón je a všetkých rodov členom:
Nuž? Slavianstvo kde je? — Veľmeno to klebeta,
a jednu obsadia lož hemisféru sveta!

K nám nejde nikto, od nás všetko uteká, —
my kupci sme, čo sám len vývoz známe, —
vydávať nám je obyčaj dávnoveká;
príjmov vo svojej knihe žiadnych nemáme,
nás nechce nikto, dejstvárstvo sa nás zrieka
a svet nad našou hlavou palicu čiernu láme:
Nuž nech! my pokorní sme a sme srdcom tichí,
majte si hrdosť svätú, šťastní dedičia pýchy!

My Slaviani sme — to, hádam, je dosť málo, —
my nie sme nič viac: hej, my sme len Slaviani!
Nám nebo len raz, len jednou hrsťou dalo,
Hospodin za to buď večne požehnaný! —
Máme z čoho ešte, vždy nám ešte zbývalo.
Nuž berte si len, berte si, naši páni! —
Zlodeji berú, berú žobráci vycivení; —
my dávame! — kto dáva, je blahoslavený!

Dávny to vietor! hoj, vej len, vetríčok, vej!
Vejačkou lopatou zvíja nebeská ruka,
plevy chumelia sa vôkol stodoly našej,
a dobre, po ruke vietor ten boží fúka,
zrno, sťa hrachy zlaté, šumí dol: — no hej! —
Nám srdce preto žiaľom ešte nepuká.
Vej, vetrík! unášaj svetom Slavianstva plevy:
Chrámy čisté chceme, — nie Augiáša chlievy!

Choďte len, naši, k tým, čo ich jesto málo,
k tým, ktorí mrú len a leda že rodia sa!
Choďte, aby Slavianstvo sa roznášalo
všade, kde aká biela či čierna rasa!
Choďte, kde niet nás, aby nás aj tam stalo! —
Tí, ktorí vábia, nútia vás, — hoj! ako zadivia sa,
keď časy zástoj nesmierny náš rozvijú
a s ľakom zbadá vrah v odrodilstve — misiu!

Pod všetky sveta šírošíreho zástavy!
Zaplavte kabinety a vedomcov katedry!
Neste hen k Indom krv nepremennú Slávy!
Atlasovské len nastavte svoje bedry!
Vštepte sa vo všetky pláne, všetky stavy! —
Štedrý Boh dáva dnes u nás svoj večer štedrý! —
No na nás neneste pred súdy a pred tróny
žaloby pochabé, vy — panslavizmu patróni! —

Divné zjavenie, podivná je to božia rada:
Odrodilstva niet inde krom u Slaviana;
čo nikto nemá, to samým nám pripadá: —
Bohu za to česť! a svetu za to hana! —
Ba, nemôže byť v Slavianstve táto zrada:
Na všetkých sveta uhloch naša a naša brána!
Kamže chceš, blázne? kde sú tie cudzie strany?
V nebo? v hroby? svetom? morom? — Všade Slaviani! —

Nízki my, vysoko stojíme, na horách, —
pod pätou chmáry a hromov kríže jasné,
vy neznáte nás; — od nás po vašich dvorách
dážď padá, ktorým oheň pekelný hasne;
orličím jastrom hľadíme po šírych svojich priestorách,
jak nadutosť dejov pod ťarchou dejov pľasne: —
Spievajte len triumf svoj: „Te Deum! Chváľtež Pána!“
My — svätý, tichý Advent máme: Príď, Pane! Hossiana!