Zlatý fond > Diela > Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov


E-mail (povinné):

Andrej Sládkovič:
Vlastenecko-meditatívne básne z prvej polovice šesťdesiatych rokov

Dielo digitalizoval(i) Martin Odler, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 251 čitateľov

Lipa cyrilo-metodejská

[2]


I

„Staň sa!“ bohopúšťou zahrmelo,
hlo sa prenesmierne žitia kolo,
božie oko s úľubou pozrelo:
a hľa — všetko veľmi dobre bolo!

Úľubou všemoci rozohriata
mať počala osudné korene,
pník tisne sa von z prvého blata,
mládnik pučí a strom sa zelenie;
vysypal sa lístím kvet voňavý,
a zárody sladké prudko vreli,
krúhlili sa, tvárili sa šťavy,
ovocím konáre oťaželi. —
Prvým okom nový hlad zasvietil,
ruka čiahla, kde visí úroda:
ruka stiahla sa späť, keď Pán vetil
hrmený ten zákaz: „Nesloboda!“ —

„Neboj sa!“ — tak prvé pokušenie sipí —
„Budeš jak Boh!“ — Ruka čiahne znova —
odtrhne — zahryzne: krvou kypí
vlaha divná, to vlaha hrobová. —
Beda! beda! do troch vrhov beda!
Líce prvé vrelou hanbou bľadne,
dušou hrôza lomcuje škaredá,
do prachu späť obraz boží padne.
„Umrieš!“ hrmí tak hnev Hospodina,
„robotuj, bolesťuj, plemä ženy!
Čo zrodíš, to budeš volať: vina —
a tvoje priezvisko: zlorečený!“ —
Padlo semä stromu, ale zhnilo. —
V zárod nový sa neprerodilo,
lúč kliatby strom biedy ožíhala,
korunu mi sviežu obtrhala,
v chrastie halúzky sa obrátili,
biedneho pňa vysychali žily: —
Lež zhniť nesmie — nechce ho zem mati: —
Tak Boh zrade, tak vzbure Boh platí! —

Čože vyhnanec ten, hriešnik robí? —
Ide k stromu hromom zvalenému —
kania jeho neznajú útroby —
a nevďaky podlej nežiaľ je mu:
Čože robí? — rúbe peň neblahý,
rozotne ho na nerovnú váhu,
má kus jeden dlhý na dve siahy,
má kus druhý dlhý jednu siahu;
kus ten krátky na ten, čo dlhší je,
jednou stopou od konca pribije;
vyloží ho na plece krvavô,
nesie na vrch holý v pustom poli,
tam postaví horekoncom pravo;
obráti sa v satanskej zlovoli:
Zdrapí pravdu a pľuje v tvár svätú,
chmatne lásku, bičom dokrvaví,
na rázsochu večite prekliatu
pripne klinmi — Boha, Pána slávy! —
hrôzou hroznou triasla sa zem celá,
úžas trhal práskajúce skaly,
tvár neba sa v čierny mrak odela,
na krik zrady sami mŕtvi vstali.

Tehdy riekol otec pravševládny:
„Žrať chce človek! kliata jabloň, padni!“
Tehdy riekol otec večnej sily:
„Ľud svoj označím ja stromom iným!
Vezmem kríž, ktorý ste postavili,
z neho učiním ja, čo učiním!“ —

II

Po nábreží Váhu, brehmi Hrona,
porozkvital suchý prút Árona:
a peň suchý zabitej dobroty
v údol Tatier zašiel od Golgoty.

Velebných pár druhov stúpa hore —
bratstvom krstila ich božia vôľa,
aby brať tá v slavian-sveta sbore
obrazom svornosti voždy bola,
aby vedel Slavian, že nie je sám,
aby poznal, že z nebies prestola
ľúbosť súdená je našim holiam;
a dvoch poslal k našim svätým poliam,
iným len jedného apoštola. —
Velebný pár druhov stúpa hore,
vidia drevo — na ňom niet už tela,
zbitý ľahol v hrob a v pekla more
zstúpil, z náruč smrti vyletela
obeť a vzniesla sa nad oblohu,
na pravicu sadnúc Otcu Bohu; —
vidiac drevo, rastú drahou vierou,
vytiahnu stĺp potupy a slávy,
požalujú nad Siona dcérou
a stúpajú cez smutné dúbravy,
nesúc drahú ťarchu naloženú
pleciam svojim, pleciam to pokory,
a stúpajú cez zem odsúdenú,
cez dediny, mestá, doly, hory,
nesúc ťarchu svätého pokladu
pod vysoké steny Velehradu,
a od Velehradu k Nitre zradnej,
a od Nitry k sväto-smäden Hronu,
a od rieky tejto sväto-smädnej
ku Kriváňu, Slovanstva Sionu. —

Úbočie tam, kde pýcha vysoká
nečakáva na istý, ťažký pád —
úbočie, kde plazivosť otroka
nebiľaží sa biľagom hoviad:
v úbočí, kde sypká pôda puchne,
zvlažovaná čistou neba vlahou —
tam pocestných dráhošum začúchne,
stanú tam so svojou nošou drahou —
a brvno, zaliate súkrvicou
z boku Pána — vztýčia v tom úbočí,
aby zatratených stotisícov
dvestotisíc obschlo na ňom očí. —
Postavili aj sa pomodlili,
pod ním slovo slovanské zložili,
a čo my sme v potomstvách dožili,
to tam oni Bohu poručili. —

Oj, čože sa to s tým drevom robí! —
vlaha svätá prúdi suchým strojom,
žitie svoje otvára zásoby,
zem tvorí korene v lone svojom;
uhly ostré sa zaokrúhľujú,
v hladkú kôru sa zaobaľujú,
tam puk, tu puk tisne sa na svetlo,
a rojstvo včiel vonný peň oblietlo,
haluze sa v šír rozramenili,
konáre sa vetrom rozihrali,
ratoliestky sa rozplemenili,
husté listy sa rozzelenali. —
Idú chorí, strom ten dá im lieku,
idú lační, strom ten dá im medu,
ustalému dá chládok človeku,
a varytom krotí ľudstva biedu,
bosým núka pružné svoje kôry,
vedno viaže, čo sa rozpadalo,
venčí slávopejcov slávne chóry,
zdobí, čo sa v hroby poskladalo,
tône stlaje k večných svetiel stanu,
a daň vône dáva nebies Pánu. —

„Ej, aký to strom?“ cudzinec vraví.
Môj človeče! to strom Pána slávy! —
To strom taký, ktorý neprislúcha
tým, čo žijú v službe svojho brucha;
Modlári, čo ctia si pýchy zmiju
pod stromom tým nijak nevyžijú:
Takýto strom len z kríža vystane,
vlaha jeho je krv Bohosyna,
koreň jeho je kajúca vina,
a koruna — milosť Tvoja, Pane! —
„Ej, aký to strom?“ — nevera vraví.
Človeče môj! to strom Pána slávy!

III

Z nevädzových výšin čo to vlaje
dolu letkom páperu bieleho? —
Motýľka to biela podoba je,
ale výsosť tá nenie vlasť jeho; —
hviezdy padá to snáď lúč striebristá?
Ale hviezda tmavou nocou lieta,
tu deň je už, večného dňa čistá
žiara svieti živobytím sveta; —
Hej, bielušká holubica to je! —
Ale holubica to len nenie —
nenie to vták — aspoň mi tak moje
oku napriek hovorí tušenie,
Ba holúbok je to boží, milý,
čo píjaval z Jordána, z Kedrona:
Teraz, keď sa z hlienu očistili,
chodí piť na vody Váhu, Hrona.
Oj, nechodí piť riek týchto rosy
holub-neholub ten rodoľúby,
vodu žitia, vodu krstu nosí
pre rod svoj, pre ten náš rod holubí.

Obletuje slavian-strom zelený,
preletuje medonosné roje —
sťa duch boží sbor svoj posvätený
a v ňom duše vyvolené svoje; —
trhá chvojky mieru a milosti,
roznáša ich medzi sveta rody,
kdekoľvek, za toľké ľudu zlosti,
trest potopy rozlial svoje vody;
obletuje blahozvestov hlavy
v tôni vonnej vedúcich poradu:
jakby na výslnie večnej slávy
postavili spasenia záhradu;
a dych stromu a šum ten holubí
ich učí: čo večné božie sľuby. —

Medzitým víchre sa strhávajú,
perú, bijú konár do konára,
vriace lúče stromok ožíhajú
a hrom sviežu haluzinu pára.
Oj, schnú milé, božie ratolesti,
bratia smútia a Satan sa smeje;
Baránkovej, ľúbeznej nevesty
lícama sa prúd žalosti leje:
I padajú k nohám blahozvestov
suché prúty, od pňa odorvané,
a od ich nôh prapriepastnou cestou
drúzgajú sa — oj, pomiluj, Pane! —
V bezdnú mrákav sitna-pekla dolu,
chovajúc tam požiare zloducha
pre tých, ktorí, prijduc k svadby stolu,
neobliekli svadobného rúcha;
pre tých, ktorým viac sú jejich voly,
viac žena, viac kopanica nová,
nežli slávna svadba Baránkova,
nežli božích vyvolených stoly.

I zbierajú bratia paprutinu
a vatria ňou šľahajúce vatry,
v ktorých smeti cirkvi božej hynú,
v ktorých praštia modly starej Tatry:
Niet už iných zápalných obetí,
kremä tých, kde hárajú obludy —
pri ktorých sbor verných božích detí
vyznáva: to večné, božie súdy! —

Spia dávno tí, čo strom ten sadili:
Kde kosti ich? kde prach je ich svätý?
V Ríme? v Nitre? — múdri sa zvadili,
hľadajúc ich, márne derú päty!
Ja poviem vám: — oni neumreli,
oni žijú, budú žiť naveky,
kde strom taký, ktorý neprislúcha
tým, čo žijú v službe svojho brucha;
pod ktorým nijako nevyžijú
modlári, čo ctia si pýchy zmiju;
kde strom, ktorý len z kríža vystane,
jehož vlaha je krv Bohosyna,
jehož koreň je kajúca vina,
a koruna — milosť Tvoja, Pane!
Tam žijú tí, ktorí tu pomreli,
a pomrúc tu, tam žijú naveky:
Ale jedno to zvedieť chcete-li,
kde práchnejú pútnické ich zvleky?

Kde strom ten, čo chorým dáva lieku,
kde strom ten, čo lačným dáva medu,
ustalému dá chládok človeku
a varytom krotí ľudstva biedu,
bosým núka pružné svoje kôry,
vedno viaže, čo sa rozpadalo,
venčí slávopejcov slávne chóry,
zdobí, čo sa v hroby poskladalo,
tône stlaje k večným svetiel stanu
a daň vône dáva nebies Pánu:
Tam prach ich; tým prachom len osýpa
koreň každá pravoslavian-lipa. —

Pospali tí, čo strom ten sadili,
liet tisíc prešlo nad ich mohylou —
a tí, ktorých oni posvätili,
zdriemali s povesťou starobylou. —
Ba kŕkali z bahien sveta žaby:
„Kacíri, vraj, noví kísi svätí!“
Klebetili, zlostní a pochabí
brati svojej i materi kati,
vysielajúc na holuba kane,
tajne bijúc kliny do pňa slávy,
čakajúc, že predsa sa nestane,
čo dejstvo, ten veštec sveta, vraví. —

Mlčte! nezovte to márnou pletkou,
čo vzdelal Boh tisícročnou kázňou;
tisíc liet, to tisíc mocných svedkov:
Vy čo? — tisíc tohto veku bláznov! —
Obráťte sa, z mrzkej baby lona
k lonu matky, kam Boh slávu sype,
od vŕb ošumelých Babylona
ku cyrilo-metodejskej lipe!



[2] Báseň prvý raz uverejnená v almanachu Lipa III. 1864, 173 — 181.

Sládkovič napísal túto báseň 25. septembra 1863. Tento dátum je uvedený na rukopisnom koncepte (4 listy rozmerov 34 × 21 cm), kde nachádzame tento pôvodný názov: Lipa Cyrillo-Methodejská, drevo Pána Slávy — strom holubičí —“.

Lipa cyrilo-metodejská sa hodnotila ako najlepšie dielo, uverejnené v treťom ročníku almanachu Lipa. Dozvedáme sa o tom v liste Jozefa Viktorina z 8. apríla 1864, ktorý uverejnil Jozef Škultéty v Národných novinách (1917, č. 102). „Chrástek a Dobšinský, ako sudcovia, kto má obdržať od Bezkydova dva dukáty za najlepšiu prácu v tohoročnej Lipe? pririekli básni „Lipa Cyrillo-Metodejská“. A tak Vám, Veľactený Priateľko, tieže žltáky po pánu Chrástekovi posielam.“

Medzi tu uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 2: prenesmierne — prenesmiernô; v. 3, 5: úľubou — úliubou; v. 7: tisne — tiskne; v. 12: oťaželi — otäželi; v. 18: Boh — Bôh; v. 22: bľadne — blädne; v. 25: umrieš — umreš; v. 26: bolesťuj — boläsťuj; v. 33: v chrásťa — v chrásťä; v. 36: Boh — Bôh; v. 40: nevďaky — nevdäky; v. 42: na nerovnú váhu — na nerovnau váhu; v. 48: nesie — nese; v. 54: Boha — Bôha; v. 60: človek - ľud ten; v. 75: holiam — hoľam; v. 76: poliam — poľam; v. 80: ľahol — lähol; v. 90: cez — pres; v. 92: ťarchu — tärchu; v. 93, 94: Velehradu — Velähradu; v. 97: ku Kriváňu, Slovanstva Sionu — ku Kriváňu, k slovänstva Sionu; v. 99: ťažký — täžký; v. 101: nebiľaží sa biľagom — nebiläží sa bilägom; v. 102: pôda — púda; v. 103: neba — nebä; v. 107: vztýčia — vztýča; v. 108: zatratených — zatracených; v. 111: slovo slovanské — slovo slovenské; v. 115: svätá — svatá; v. 120: tisne sa — tiskne sa; v. 124: ratoliestky sa rozplemenili — ratoliestky sa rozplemänily; v. 127: medu — mädu; v. 137, 146: aký to strom — čo to za strom; v. 158: vták — pták; v. 165: rodoľúby — rodoliuby; v. 167: svoj — svôj; v. 169: medonosné — mädonosné; v. 170: sťa duch boží sbor svoj — sťä duch Boží sbor svôj; v. 184: stromok ožíhajú — stromôk ožiehajú; v. 187: smútia — smúťa; v. 188: ľúbeznej — liubeznej; v. 197: neobliekli svadobného rúcha — neobliekli svadobné si rúcha; v. 204: cirkvi božej — cirkve božej; v. 207: kremä — krome; v. 213: hľadajúc — hlädajúc; v. 221: krv — krev; v. 229: medu — mädu; v. 234: slávopejcov — slávopejcôv; v. 245: noví kísi — noví dákí; v. 247: brati svojej i materi — brate svojej i matere; v. 250: predsa — predca; v. 253: Boh — Bôh; v. 256: lona — lôna; v. 257: k lonu matky, kam Boh — k lônu matky, kam Bôh.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.