ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Aká to otázka?

„Videl som ženu v Tamnata,
Filištínskych dcéru,
krajšiu nad všetky dievčatá,
k tej poďme na veru!“
Tak rečie Zarahan-Dánovec otcovi,
a zaraz k vohľadom všetko sa hotoví. —
Blízo Tamnata vínne pahory
trasú sa strachom a žltnú,
čujúc tlamu rvať pahltnú
veľmačky potvory:
Ale obor Judských detí
smelo ide jej v ústrety,
za hrivu ju lapí
a v poly rozdrapí. —
Sladký roj,
to úľ tvoj!
Včela duté boky leva
voskom a medom vylieva. —
Tridsať, viac — svatov v Tamnata
pije vôkol mladozaťa, —
koľko očí, toľko zrady,
a zať mladý
po nich hľadí,
rieknuc, tu máte otázku:
„Vyšiel pokrm zo žravého,
vyšla sladkosť zo silného.“
Čo je to? — stojím v záväzku:
Uhádnite, — ja vám skoro
dám oblekov tridsatoro;
akže v tom sa nevyznáte,
práve toľko vy mne dáte!
Hlavy si lámali, —
nechápali, —
hnevno na mladuchu zarevali:
Nevesta! či zvaním to si chcela,
by zdriapal Samson nám rúcha z tela?
Neriekneš-li ty nám, čo je to v tom,
poľahneš požiarom, ty i tvoj dom!

Sedem dní nevesta nariekala,
až v slzách mužova zmäkla skala.
Na mraku svatovia vystúpili,
otázku otázkou odvetili:
„Čo je nad ľva silnejšieho
a čo je nad med sladšieho?“
Vyrútil sa ženích na Askalona
a šmaril stávku do falošných lona
a nalapal tristo líšok s ohnivými chvosty
a pustil ich v zlaté polia bezočivých hostí.

Videli ste krásnu pannu na zlatom Východe,
jak sa slávne uzierava v svetošírej vode:
Počuli ste kliatbu obra z poľa severného,
kedy bude, tedy bude, že tá bude jeho.

Videli sme hrady cárov na zlatom Východe,
jak slávne sa uzerajú vo Vospora brode:
počuli sme cára v zbroji pýtať sa o radu,
ktorá brána, ktorá cesta vedie k Carihradu.

Obadáte to revanie na pustách Ázie?
To tam archanjel neveru mečom ohňa bije:
hromy na hromy padajú a rany na rany,
zem striasla sa: — leží Tatár so zemou zmiešaný.

Kde divokosť bola, kde lesť, smrť a porušenie,
tam je láska, tam je viera, život a vzkriesenie,
miesto znaku tmavej noci svieti sa kríž milý,
zo žravosti živnosť vyšla a sladkosť zo sily. —

„Čo to? jak to?“ — obracia sa národ ku národu:
Vy, sami — nerozlúštite otázky Východu! —
Hrozte, strašte, filistri vy! — k odrodilej zrade
choďte a tá vyklebetí vám z konopí kade.

Potom nedáte silnému, čo dať ste povinní,
vezmete, čo nepatrí vám po práve dejiny:
Ale v svetle pomsty zviete, aká tomu beda,
kto berie, čo nenie jeho a čo čie je, nedá!

II. Na slobode

Šumí šepot ulicami Gáze:
„Už ho máme!
Mesta nášho hrádze
zurval tento nevyláme.
Zareťazte brány,
v bránach stráže nech rozbijú stany —
Noc ustala,
sila našich drieme:
Až by sa len zora zligotala,
opachu tú zabijeme.“ —
Noc čuší,
nebo mrholí,
len pár zaľúbených duší
miesto driemot bdenie volí.
Všetko mraky ukojili,
mimo krásy, mimo sily.
Polnoc kikiríka,
krásy väzby sila porozmyká;
zruta detský hrdý
domov kráča.
Ulice sa mu nepáčia,
každý dom mu pascou smrdí. —
Smrť a rany!
Zatvorené brány. —
Stráže sa usmiali,
Samson sa usmieva:
Vráta praskli, čapy zaškrípali,
stráže strachom ledvaže dýchali. —
Voľní Gázania,
vstaňte zo spania,
čo bráni vám vyjsť do poľa,
kam len vaša vôľa?
Vystúpte na hory,
Naproti Hebronu,
tam vaše závory
ležia v blíze nebies trónu:
A vy — keď ste zdraví vstali —
ich ostríhať by ste mali.

Rozumejte, vy, čo silu hatiť by ste chceli:
Súdom božím rovná zem sú strmé Dardanely.
Na vysokom na Kaukaze vidno ležať bránu,
druhá poľahla na chrbát hrdému Balkánu.

Spalo Slavianstvo. Kol neho rotili sa zrady,
striehli všade, kade išlo k sláve na vohľady:
No zbudil sa rod obrovský, vstal z prírody lona,
keď raz polnoc uderila hromom o bok zvona.

Mieru znojom, boja krvou, — ako chcete — kropí
Ázie roviny, ako pahory Európy,
a ponad suché skaliny, ponad morské vody
orličím vynáša letom prápory slobody.

Á kde akú pravdu pätia železné dejiny,
kde aký meravý zákon háji otcov viny, —
am zaprie mohutným plecom a — pekelné brány
nesie hor, tam, kde spasili svet Kristove rany.

Filisterstvo, fígle, podvod, klam a márne sľuby,
krivdu, násilie, bezbožnosť a zisk samoľúby,
skrýšu celú, v ktorej ľstivý diplomat brloží,
vyláme na svetlo onen Nazarejský boží.

Von a dnu slobodno bude slobodnými mesty,
nový Samson voľno pôjde od svojej nevesty,
tá pravda prelomí iste — bojom, či bez boja:
Spravodlivosť! spravodlivosť! — zámky nič nestoja!

III. V službe

Dalila viazala Samsona
siedmimi húžvami surovými.
Poviazala, zavolala
hlasom, raňajšieho zvona:
Filištínski na teba, Samsone!
Trhlo svalmi obrovskými, —
z húžiev vetchá niť sa stala,
silný drieme v krásnom lone.

Dalila viazala Samsona,
siedmimi povrazmi ľanovými, —
poviazala, zavolala
hlasom poplašného zvona:
Filištínski na teba, Samsone!
Trhlo kosťmi obrovskými, —
z povrazov sa nitka stala, —
mocný spí si v zradnom lone.

Dalila viazala Samsona
o vratidlo kečkami siedmimi, —
priviazala, zavolala
hlasom búrlivého zvona:
Filištinski na teba, Samsone! —
Trhlo väzmi obrovskými,—
osnova sa roztrhala, —
obor chrápe v slabom lone.

Dalila viazala Samsona
ramenama dvoma holubíma, —
obviazala, zavolala
hlasom večerného zvona:
Filištínski na teba, Samsone! —
Ošniapaný slabúch zdýma,
kopa vrahov pricválala, —
v očiach raba čierne tône,
detinské údy v reťazoch
a mlynské jarmo na väzoch:
Neprijme dievčina plešivca do lona,
Dalila strkala Samsona. —

Štica otrokova sa zotavila,
zotavila sa s ňou obrovská sila. —

Na paláci na skvelom
hodujú kniežatá,
a luza šiaľom rozžatá
oblieha palác v jasote veselom;
na pavlačiach, na ústreší
pohanská radosť peleší:
Doveďte Samsona,
nech kratochvíľ koná, —
strčte ho tam, pod tie sklepy,
nech ihrá nám, medveď slepý.
Pod palác pod krkolomný
medzi hlavné dve kolomny,
kde divadla opona,
vedie chlapča Samsona.

Svet mu temný, — maká vôkol seba,
žiaľ ho morí, oprieť sa mu treba:
I domaká dve kolomny,
na nichž palác krkolomný,

Ťažko zastenal,
odstrel očí krvavé jamy,
pravou pravý, ľavou ľavý
objal stĺp hrdej výšavy;
v tvári jed sa rozzelenal,
jed rozvalil sa žilami,
vryli sa do skaly hnáty:
Kliešte obra sa zavreli,
stĺp na stĺp sa zvráti,
prasklo sťaby z dela, —
stavbou hrôza zahrmela,
strmhlav, bokom,
chrbtom, skokom
dol sa valí
ryk zúfalý, —
kosti, skaly,
krv škaredá sa miešali: —
Leda chvíľa,
stíchlo beda —
na hŕbe budova:
To mohyla
Samsonova.

Viazali národ veliký väzbami, čatami,
láska kríža — tak naoko — viala zástavami:
Na mocného moc pochabá sto ráz sa valila,
vlasť, či zákon, či jednota — bola ich Dalila:

Nestálo nič: Slavian-človek mal čin proti činu
a roztrhal väzby jejich, sťaby pavučinu;
pribili o politiky val hlavu obrovu, —
val vytrhol a s valom i štátnikov osnovu.

Víťaz nešťastný! — do seba a do cudzej ženy
a do slávy sveta toho slepo zaľúbený,
čo skrýval Boh vrahom jeho od dávnych století, —
kde skrytá je vláda jeho, — sám on vyklebetí.

Strihá zrada v lone bludu hlavu ukojenú,
berie pieseň, príslovie, zvyk, ihru i halenu, —
tak strihajú ovcu, raba i podlú osobu: —
Veta po sile, kto svojskú utratil podobu! —

Ha há! potvora bez okrás, bez mena, znamenia!
vylúpiť jej oči: — to reč, knihy a umenia! —
Dokopať ju a vystrčiť za korisť posmechu
a podrobiť v službu hanby niktoša, neplechu! —

Ho hó, filistri! korene vlasov tam ostali, —
rastú kečky, — sila nová rozohrieva svaly:
Služba Slavianstva toľko je, ako smrť Slavianov:
A posledná služba? — To je — smrť jeho tyranov.